F. V. Sasinek písal svoje dielo v pohnutých rokoch provizória, keď sa rozhodovalo o ďalšom smerovaní dejinného vývinu Uhorska a v rámci neho i slovenského národa. Veľmi dobre si uvedomoval – čo si ani dnes nechce uvedomiť značná časť akademických slovenských dejepiscov – že skúmanie dejín národa nie je samoúčelným, že štúdium dejín má svoju spoločenskú funkčnosť a postoj k výkladu faktov nemôže byť zbavený národného uhlu pohľadu. Sám zdôrazňuje, „že mnohí synovia nie sú hrdí na svoje meno slovenské, toho príčinou je, že neznajú národa svojho ani jeho slávnej minulosti ani jeho práv. Kúkoľom, ktorý nepriateľ zasial do dejepisu našej role dedičnej, kŕmení neznajú slávnych činov otcov svojich a práva národa slovenského v drahej vlasti svojej uhorskej: čo div teda, že sa odvracajú od slovenského národa, straníckym dejepisom zaznaného, a priťahujú sa k cudziemu, prehnaným dejepisom na vrchol každej slávy vyvýšenému?“ Svoje dielo v opravenej a doplnenej podobe vydal ešte v Turčianskom Svätom Martine roku 1878. Rozbor spomenutého vydania som však aj vzhľadom na čas, ktorý som mal k dispozícii, už nezaradil do môjho príspevku. Uvedomujem si, že tým ochudobňujem moju črtu o porovnanie posunu názorov autora, ale zas na druhej strane aj pôvodné vydanie umožňuje náhľad na metódu a spôsob uvažovania o najstarších dejinách Slovákov a štátu, v ktorom žili v danej dobe. Continue reading