Dnes, 1. septembra 2014 som na Bratislavskom hrade z príležitosti Dňa Ústavy, osláv Svätopluka, Hlinku a 70. výročia ustanovenia Slovenskej národnej rady predniesol príhovor k výročiu SNR. Keďže žiadne médium, ktoré o tomto podujatí informovalo, ma v tejto súvislosti neuviedlo (asi som im nestál za zmienku), dovoľujem si svoje vystúpenie predložiť aspoň čitateľom môjho blogu. Práve dnes pred 70 rokmi bola v Banskej Bystrici ustanovená Slovenská národná rada, reprezentatívny parlamentný orgán povstaleckého Slovenska. Práve dnes pred 70 rokmi začala história dnešného parlamentu, Národnej rady dnes už suverénnej Slovenskej republiky, ktorý sa už vtedy deklaroval za jediný orgán oprávnený „hovoriť v mene slovenského národa“. Charakter reprezentatívneho orgánu národnej vôle slovenského národa si podržal počas celého predchádzajúceho, sedemdesiatročného obdobia, aj keď väčšinu z neho, teda z tohto obdobia ju nemohol slobodne uplatňovať. Keď však bola doba a bolo treba prehovoriť do osudu slovenského národa, vždy tak urobil.
Dnes sa opäť často až vášnivo diskutuje o tom, či SNP bolo skutočne národným povstaním, či nebolo len povstaním proti „slovenskému štátu“, teda len obyčajným protištátnym prevratom alebo dokonca pučom. Mnohí zástancovia „alternatívnej histórie“ sa nás snažia presvedčiť, že udalostiam z jesene roku 1944 nemožno dať prívlastok „národné povstanie“, lebo vraj boli príčinou zániku slovenského štátu. Sme už takí, keď nám naše dejiny nerobia kontroverznými naši susedia, tak si ich robíme kontroverznými sami. Ale nič nesvedčí viac o tom, že tí, ktorí by radi videli v SNP protištátne, protislovenské sprisahanie, nemajú pravdu, je nepretržité jestvovania Slovenskej národnej rady/Národnej rady Slovenskej republiky od 1. septembra 1944 až dodnes.
Každý, kto sa sine ira et studio pozrie na vývin pomerov v Európe po rozhodujúcich porážkach nacistického Nemecka roku 1943, musí uznať, že mladí právnici G. Husák a J. Lettrich i ostrieľaní politici J. Ursíni a K. Šmidke zriadením ilegálnej Slovenskej národnej rady na jeseň roku 1943 ako odbojového ústredia vlasteneckých slovenských síl vyrazili do titanského zápasu zvrátiť osud Slovenska, ktorý sa po Teheránskych rokovaniach a podpise spojeneckej zmluvy Beneša so Stalinom v decembri 1943 zdal neodvratný. V Teheráne si totiž Spojenci dali za jeden zo svojich vojenských cieľov obnovenie „Československa“ a pakt Beneša so Stalinom túto skutočnosť zarámcoval do geopolitických súvislosti – bude to pod egidou Sovietskeho zväzu a za účasti Beneša a jeho súpútnikov. Beneš sa vôbec netajil, ako si predstavuje návrat Slovenska do lona jednotného „československého“ národného štátu. Vojenská diktatúra, ktorá by v „slovenskému lidu“ vykorenila všetky známky „separatizmu“ boli tie miernejšie predstavy. O tom, ako vtedy uvažovali extrémnejší stúpenci čechoslovakizmu svedčí známe Memorandum o Slovensku z roku 1946. To bola budúcnosť pre Slovensko, ktorá bola pripravovaná v Londýne a ktorá by sa určite realizovala, lebo mala podporu všetkých víťaziacich spojeneckých mocností. Netreba si robiť ilúzie, že bez SNP by slovenský štát nebol zanikol. Otázkou bolo len to, či s ním zanikne aj idea slovenskej národnej štátnosti, teda vlastnej slovenskej národnej samosprávy.
Keď by som použil známu riekanku o dieťatku a vaničke, tak asi nikto nebude so mnou polemizovať, že z troch veci, ktoré sa v nej spomínajú – vanička, voda a dieťatko – je najdôležitejšie práve to dieťatko. Ak by som štát pripodobnil k vaničke, režim vode v nej, tak to dieťatko je národ a jeho štátnosť. Režim možno meniť kedykoľvek, teda voda sa môže vylievať. Vanička má už svoju hodnotu, ale žiadna starostlivá matka by nezachraňovala vaničku, ak by jej hrozilo, že príde o dieťatko! O to predsa na konci vojny išlo – ako zachrániť pri splnení vojnových cieľov antifašistickej koalície pre slovenský národ právo na vlastnú štátnosť!
Ilegálna odbojová organizácia, ktorá sa po svojom založení na jeseň roku 1943 nazvala Slovenská národná rada, si za svoj cieľ stanovila zachovať ideu slovenskej štátnosti pri živote a zabezpečiť pre Slovákov v nových politických pomeroch najväčšiu možnú samosprávu. Svedčí o tom už prvá veta jej programového dokumentu – Vianočnej dohody, ktorá znie: „Ideové smery, ktoré i po 6. októbri 1938….“ Teda v ponímaní podpisovateľov Vianočnej dohody v slovensko-českom vzťahu sa nemalo vracať pred Mníchov, čo sústavne pretláčal Beneš a jeho vláda v Londýne, ale až do obdobia po Žilinskej dohode, teda široká slovenská autonómia ako forma štátnosti mala a musela byť zachovaná. O tom, že si to tak budúci vodcovia povstania predstavovali hovorí aj Husákova správa do Moskvy z leta roku 1944, kde sa jednoznačne zdôrazňuje: „Keď krachne tento štát s jeho režimom, nebude to tu nikto ľutovať za predpokladu, že to, čo príde, nebude Slovákom brať, ale ich situáciu zlepší.“ Teda aj v predvečer povstania budúcu príslušnosť Slovenska v novom štáte videl ako podmienečnú, t.j., že sa nebude Slovákom brať.
Žiaden seriózny historik nepoprie, že medzi tými, čo sa zapojili do SNP boli aj verní stúpenci prezidenta Beneša, ktorí mali iné plány ako ilegálna SNR. Dokonca po vyhlásení povstania sa pokúšali prevziať iniciatívu do svojich rúk a vyhlásili sa za Ústredný národný výbor. Ich anabáza však v povstaní skončila veľmi skoro. Trvala len dovtedy, kým z Bratislavy do Banskej Bystrice nedorazili G. Husák, J. Lettrich a ich stúpenci, ktorí ich avantúru poslali do minulosti. Dňa 1. septembra 1944 bola zriadená Slovenská národná rada ako jedinečný orgán národnej suverenity, ktorý prevzal všetku moc do svojich rúk. V svojej deklarácii vyhlásila, že SNR je jediným orgánom oprávneným hovoriť v mene slovenského národa. A treba povedať, že v celej svojej nasledujúcej histórii, keď bolo treba, SNR aj prehovorila.
Zásadne do budúceho charakteru obnovujúceho sa česko-slovenského štátu prehovorila SNR ešte počas SNP. V svojom uznesení z 29. septembra 1944 – nevedno, či to bolo len náhodou na výročie Mníchova – vyhlásila svoju predstavu o novom štáte ako štáte dvoch rovnoprávnych národov, v ktorom ústava z roku 1920 „toho času nemôže byť podkladom vnútropolitickej úpravy pomerov ČSR“. A v uznesení zo 16. októbra 1944 úplne v dobovom termíne „vytvorila“ Benešovu vládu zo zákonodarnej a výkonnej moci na Slovensku po oslobodení. Všetku si nárokovala pre seba a tak sa aj po prechode frontu stalo!
Nebolo vinou povstaleckých bojovníkov, tých, čo so zbraňou v ruke a často aj obetou vlastného života bojovali za slovenský národ proti cudzej okupácii a jej domácim spojencom, že po vojne sa Husákova myšlienka o väčších benefitoch pre Slovákov v obnovenom spoločnom štáte nenaplnila. Jednou z príčin toho, že sa postupne revitalizoval v obnovenom štáte neočechoslovakizmus, bola aj povestná rozhašterenosť slovenských politikov aj v esenciálnych otázkach existencie štátu, ktorá nás sprevádza dodnes. Len tak sa mohlo stať, že sen o „rovnom s rovným“ zostal len na papieri. Neukazujme v tejto otázke na Čechov, aj sami sme si tým vinní.
Napriek všetkým ústupom z pozícií, ktoré Slovensko zaznamenalo v povojnovom vývine najskôr známymi pražskými dohodami a neskôr ústavami z roku 1948 a 1960, niečo predsa len zostalo aspoň formálne nedotknuté. Zostala tu Slovenská národná rada ako aj v Ústave potvrdená reprezentantka vôle slovenského národa. Akokoľvek bujnel pod egidou stalinských komunistov neočechoslovakizmus, túto charakteristiku SNR zachovali. Keď potom prišiel čas, Slovenská národná rada v mene slovenského národa prehovorila. Ozvala sa 15. marca 1968, keď prijala uznesenie o federalizácii vtedajšieho Česko-Slovenska, ozvala sa 17. júla 1992, keď vyhlásila zvrchovanosť Slovenskej republiky a pripravila cestu k dnešnej samostatnej a suverénnej Slovenskej republike. Pýtam sa teda, konal by tak orgán, ktorý by si pri svojom zrode dal do svojho vienka likvidáciu slovenskej štátnosti? Nech si na túto otázku odpovie každý sám!
Na záver mi dovoľte vyjadriť sa ešte k jednej veci. Nič idiotskejšie si človek v súvislosti s pripomenutím 70. výročia SNP nedokáže predstaviť ako tirády, ktorými nás kŕmia niektorí historici a redaktori na obrazovke Slovenskej televízie. Odhliadnuc od metódy prezentácie, za ktorú by sa hanbil aj posledný redaktor bývalej totalitnej televízie, nemôžem pochopiť ako sa hlavným mottom pripomenutia tejto udalosti mohlo stať tvrdenie, že vraj SNP bolo po dvoch mesiacoch porazené! O akej porážke nám to títo štátom platení ľudia hovoria? Podpísal hádam niekto kapituláciu podobne ako po potlačení Varšavského povstania? Prestal hádam ozbrojený zápas po obsadení Banskej Bystrice? A čo tie tisícky partizánov, vojakov, dokonca celá kompaktná 2. paradesantná brigáda boli porazené a neviedli ozbrojený zápas ďalších 5 mesiacov? Bolo hádam Slovensko bezpečným tylom nacistických vojsk, ktoré nemuselo zabezpečovať svojimi vojskami, ktoré im chýbali inde? Prestala existovať čo i len na chvíľu Slovenská národná rada? Nenaplnili sa snáď po oslobodení slovenského územia ciele povstania a neprevzala všetku moc na Slovensku do svojich rúk SNR? Realizoval sa hádam Benešov plán obnovenia ČSR? A otázok týmto smerom by som mohol klásť ešte ďalej. Aj tu je vidieť, v akom teoretickom úpadku je dnešná slovenská historická veda a jej prezentácia. Slováci predsa nemôžu mať svojho kráľa, nemôžu mať nekontroverzné dejiny a keď sa im aj niečo pripíše k dobru, musí to byť aspoň porazené! Aby sa nám príliš nezdvihli hlavy.
Žiaľbohu, toto je názorný príklad komunistickej demagógii, aká sa pestovala v čase, keď ste pán Hrnko robili svoj doktorant z histórie. Puč, je puč a to z povstania nezmyje ani tisíc takých „prác“.
Do pozornosti Vám odporúčam článok prof.Ďuricu: „Vieme, čo vlastne oslavujeme?“
Bla-bla-bla. Viete aj niečo iné ako boľševické nálepkovanie človeka s iným názorom? Ja si vážim profesora Ďuricu, ale, žiaľ, v tejto veci mám iný názor. Je to môj výklad oných udalostí na základe poznania faktov. Je tam nejaký fakt, ktorý odporuje pravde?
Boľševické nálepkovanie človeka s iným názorom ste mohli počuť v dnešnej (vlastne už včerajšej) diskusii, ktorú spolu viedli M. Lacko a Mičev. Za seba dávam palec hore M. Lackovi.
Nevyrobíte z prehry víťazstvo a nevyrobíte z puču povstanie. Napriek tomu, žeby ste to veľmi ale naozaj veľmi chceli.
Našťastie už nemáte monopol na pravdu ani vy a ani takí ako vy.
Dejinami ľudskej civilizácie sa tiahne dačo, čo možno pomenovať ako
Vyšší princíp.
Obsah tohto pojmu sa už posunul duchovne vyššie nad
doslovný obsah slova princíp(ium) = primus + capere = prvé (u-)chopenie,
t. j. základ, zásada (principiálny postoj je zásadový postoj).
Z hľadiska „Vyššieho princípu“, by sa mali hanbiť tí, ktorí sa hlásia
k „pohrobkom“ tých, ktorí sa dali do služieb „onemeckého“=odrodileckého
vnímania civilizovanosti v zvrátenom chápaní, že Rímska ríša údajne bola
civilizovanejšia ako tzv. Barbaricum – viď ten pomýlený Räkont z bývalej
Raetie, chcel vybudovať 3-tiu, samozrejme, že rímsku, ríšu, a to tým istým
spôsobom rabovania, vraždenia a vypaľovania, akým to robili Rimania
a tiež „priami pohrobkovia“ starých Rimanov Brankovia
„onemevectvom“spotvorení na Frankov.
S hlavou hore sú oprávnení, z hľadiska Vyššieho princípu, chodiť tí, ktorí
sa postavili proti budovateľom 3. (rímskej) ríše a ich prisluhovačom !!!
NECH ŽIJE „BARBARICUM“, LEBO UMRAVNILO 1., 2. AJ 3. rímsku ríšu !!!
To prirovnanie k dieťatku vo vaničke je pravdivé a výstižné p. Hrnko.
Považujem za logické, že dôležitejšie ako režím, aj ako štát je zachovanie čo najlepších / z možných ! /podmienok na rozvoj národa ako subjektu vlastných dejín. A SNP aj pri svojích chybách /nedisciplinovaní partizáni pod ruským vedením. nie najvhodnejší resp. najschopnejší veliteľ Golian, atď./ bolo v danej situácii
najlepším riešením z praktického aj morálneho hľadiska. Inak by nás čechoslovakisti ako samostatný národ zlikvidovali. To, že niektorí Slováci
sa k SNP stavajú negatívne je smutné, ale takí už sme my Slováci, nevieme /niektorí/ racionálne vyhodnotiť čo je dôležitejšie. Je len málo udalostí v naších dejinách, ktoré pozitívne hodnoti aj zahraničie a SNP k ním rozhodne patrí. Ako bolo správne konštatovane, aj I.SR, aj SNP nám umožnili vytvoriť samostatnú, demokratickú II.SR.
Pán Hrnko,
Vzhľadom k tomu, že si profesora Ďuricu vážite, zaiste nebudete mi zazlievať, že tu uverejním časť z jeho článku, ktorý dokáže, že nielenže v svojo názore máte nejaký fakt, ktorý odporuje pravde, ale že celý Vaš výklad je založený na starostlivo vyberaných záporných „tiežfaktov“.
Prof. Ďurica to zhrnul takto:
“Na druhý deň, 30. augusta povstalci prenikli do Banskej Bystrice, pri čom zavraždili niekoľko Nemcov a dvoch ukrajinských utečencov. O 11. hodine podplukovník M. Vesel prečítal v banskobystrickom rozhlase Výzvu k slovenskému národnému povstaniu a k boju za obnovenie Československej republiky. Zdôraznil, že „výzva bola vydaná v zastúpení veliteľa slovenského vojska ako časti československej brannej moci“. Týmto bol celkom jasne hlavný cieľ povstania: Československá republika. Inými slovami: Koniec slovenskej národnej štátnosti a návrat Slovenska pod vládu tento krát od Moskvy závislej boľševickej vlády v Prahe.
Z toho, čo sme tu povedali, celkom jasne vyplýva, že udalosť z 29. augusta 1944 bola iba malou epizódkou v týchto komplexných súvislostiach faktov medzinárodnej politiky. Bolo to všetko rozhodnuté v Moskve a v Londýne na popud najväčšieho nepriateľa Slovákov Edvarda Beneša, a jeho hlavným cieľom bolo: obnoviť ten umelý zlepenec Československo, z ktorého sa Slováci v rokoch 1938 a 1939 odtrhli, a v ktorom následkom povstania museli trpieť celé nasledujúce polstoročie. Z historického hľadiska je to úplne abnormálne: všetky štáty občas menia vlády, aj ideologické zamerania, ale si pri tom zachovávajú svoju štátnosť. Iba časť Slovákov v roku 1944 namiesto normálnej zmeny vládneho systému dali prednosť obnoveniu cudzieho štátu, ktorý im vždy popieral aj ich národnú identitu. Napravili to potom až po vyše polstoročí. Už aj toto dokazuje, že to bol veľký omyl. Ťažko je povedať, čo na tom povstaní mohlo byť národné, alebo slovenské. Sotva by sa však v Európe našiel iný štát, ktorý by podobnú historickú udalosť oslavoval štátnym sviatkom.”
Milan z konca abecedy,
okrem toho, že sa po slovensky povie vzhľadom na to, a nie vzhľadom k tomu, nenapísali ste nič, čo by bolo v rozpore s mojím príspevkom vyššie.
A súhlasím aj s Tučkom, príslušníci PO HG a tí, čo Nemcom pomáhali, žiadnu vojnu nevyhrali.
No a tie debilyny, akéhosi Metoda, to sa už vôbec nedá čítať. Ak je niekto schopný z germánskeho slova frank = slobodný a z názvu kmeňa Franken = slobodní ľudia, urobiť Brankov, to musí byť fakt ťažká duševná porucha. Dokonca spojená s neznalosťou základných faktov – v Hitlerovom prípade išlo o tretiu germánsku, nie rímsku ríšu. Prvá bola Franská, druhá bola Svätá ríša a tretia bola tá jeho, ale to by ten človek musel vedieť aspoň niečo z dejín, nielen plodiť výpotky chorej mysle.
Už to tu dosť zapáchalo. Čitateľ o nič nepríde, ak sa tie choré myšlienky hodili do koša. Metód, odporúčam buď navštíviť nejaké lekárske zariadenie alebo iný blog, kde to budú trpieť.
Pán Hrnko,
ako sa Vám páčil utorkový večer na dvojke, hm? 🙂
Tučko,
nepozeral som. Ale som proti akejkoľvek hystérii. Každý má nárok na svoj výklad dejín. Myslím, že som to tu už povedal. Lacko nie je nejaký Metod Slav, ktorý si svoje koncepcie vycuciava z palca. Je to vážny historik a všetci hysterici typu toho blázna Havrana mu nesiahajú ani po podrážku. Vážim si, že má svoj názor, že si ho obhajuje, aj keď s mnohými jeho výkladmi nesúhlasím a vidím ich diametrálne odlišne.
Tak to ste ma dosť prekvapili pán Hrnko. Ako historik najnovších slovenských dejín ste neprejavili záujem o debatu, ktorá sa zaoberala obdobím, ktorého výskum Vás dlhé roky živil….
Táto debata v celej nahote odhalila prístup v komunistickej dobe študovaných historikov, teda Vaších rovesníkov, ktorých predstavoval riaditeľ múzea SNP, a mladých, marxistickým výkladom nezaťažených, akým je historik Lacko.
Hneď na začiatku Lacko elegantne posadil Mičeva v jeho snahe o škatuľkovanie historikov na nejakých „ľudákov“, či „neo-ľudákov“ a tých správnych, teda tých, ktorí zotrvávajú v čechoslovakistickom výklade povstania. A tiež pán Hrnko, a to sa týka aj Vás, mu celkom elegantne vysvetlil, že za zločin malej skupiny príslušníkov POHG nemožno plošne nálepkovať tie stovky, či tisíce príslušníkov Hlinkovej gardy, ktorí aj za cenu života bránili mladý Slovenský štát proti fašistickej maďarskej agresii.
Užitočné tiež bolo vystúpenie zástupcu riaditeľa Varšavského povstania, ktorý jasne povedal, že Slovákov v čase prvej republiky považovali len za nejaký podnárod, národ bez bez vlastného štátu, bez vlastnej histórie (lebo Uhorsko, tak, ako aj Česi považujú za čisto maďarské).
A pre takéto postavenie národa, do takéhoto štátu sa povstalci/pučisti v auguste v 44-tom náhlili.
Havrana ponecham stranou, len je škoda, že sa Lacko neozval keď sa Havran hrnul do ospravedlnenia Poliakom.
zaujimava diskusna stranka, predvojnove fotky, podla ktorych Polsko malo s hitlerovskym Nemeckom intenzivne kontakty uz od 1934. kto by si pomyslel, ze to tak dopadne…
http://forum.axishistory.com/viewtopic.php?f=111&t=173133&p=1653258
Viete, po tom, čo predviedla STV v diskusii o SNP pred povstaním a pred tým v ďalších podobných reláciách, nepokladám za potrebné sledovať toto médium. Aj keď sa niekedy pomýli a pustí niečo zaujímavejšie. Ale s Lackom nesúhlasím, aj keď si ho vážim. S tou HG to je trošku zložitejšie, aby sa to dalo odbaviť jednou vetou. Napísal som o tom, myslím si, dve štúdie. samozrejme, boli aj gardisti takí, akých spomínate. Ale v Biblii sa hovorí, že po plodoch poznáš strom. V každom prípade HG a jej vedenie je zodpovedné za to, že nastal rozvrat slovenského politického života, keď sa štát mohol konsolidovať a upevniť (1939 – 1940) a bezprostredne dali Hitlerovi argumenty na zásah v Salzburgu. Ak viete, o čom hovorím, tak musíte uznať, že oná organizácia si nezaslúži žiadnu milosť! Prečítajte si nemecké dokumenty z mája a júna 1940, kde najbližšie okolie Macha žiadalo Nemcov o vytvorenie slovenského protektorátu atď. sabotovali úsilie tých slovenských politikov, ktorí mali tendenciu držať si dištanc od Berlína. Škoda hovoriť.
Všetkým „ne-s-uma-sšédšim“:
http://www.mojevideo.sk/video/20c19/pozrite_sa_europania_tak_budu_zabijat_aj_vas.html
No ono to tak celkom nie je pán Hrnko. Keď máte serióznu štúdiu o Hlinkovej garde, za takú pravda nemôžme považovať žiadnu, ktorú ste písali v dobe jednej strany a vlády, tak to dajte na svoj blog, aby sme sa mohli poučiť a nejasné body s Vami prediskutovať. Len potom si budeme môcť urobiť o činnosti tejto organizácii vlastný názor.
Držať veci v šuplíku a odvolávať sa na ne, veci nepomôže.
Vami spomínané podobenstvo z Biblie je plne podoprené premnoženým počtom nainfikovaných historikov/politológov , plodov čechoslovakisticko/komunistickej ideológie, ktorá aj zásluhov povstalcov prekvitala u nás takmer polstoročie.
Ale pánko z konca abecedy, tie štúdie boli publikované. Môžete si ich vyhľadať a prečítať. A okrem toho, keď som ich písal, ešte neboli k dispozícii tie dokumenty, ktoré zverejnil L. Suško v diele Das Deutsche Reich und si Slowakische Republik, ktoré HG ešte viac priťažujú. Prezident Tiso, keby ho Berlin neobmedzoval, by gardu rozprášil len by tak zahučalo. Ak vám to nie je známe, tak v máji 1940 zbavil Macha velenia HG a velením poveril F. Galana; čuduj sa svete skončil v SNP a Nemci ho popravili. Macha potom inštalovali naspäť na nátlak Hitlera v Salzburgu v lete 1940.
Pán Hrnko,
to, že ste to niekde publikovali nepomôže a keď neuvediete aspoň meno týchto štúdii, to sa už potom ťažko hľadá. Nenechajte sa prosiť, dajte to tu na blog, aby ste potvrdili svoje slová …
Milan,
v mojom hesle na Wikipédii tie štúdie nájdete.
S pozdravom
A. Hrnko
Ďakujem pán Hrnko,
ale prešiel som Vaše práce na Wikipédii a naozaj neviem, v ktorej z nich by mohla byť objektívna štúdia o Hlinkovej garde. Tu sú:
Práca: Fašizácia slovenského štátu do leta 1940 (Historický časopis č. 33/1985).
Zaoberá sa privčasným obdobím na celkové posúdenie činnosti HG a naviac, písana pod komunistickým tútorstvom sa zrejme nemôže považovať za objektívnu.
Práca: Politický vývin a protifašistický odboj na Slovensku 1939-1941 (Veda Brat. 1988).
Asi sa s činnosťou HG príliš nezaoberá, a naviac tiež písana pod komunistickým tútorstvom sa zrejme nemôže považovať za objektívnu.
Práca: Politický vývoj na Slovensku na prelome rokov 1940-41 (In: Zborník Muzea SNP č. 13/1988),
písana pod komunistickým tútorstvom sa zrejme nemôže považovať za objektívnu.
Práca: Prejavy krízy ľudáckeho režimu na Slovensku v lete 1943 (In: Historický časopis č.37/1989),
písana tesne pred prevratom, ale stále pod komunistickým tútorstvom sa zrejme taktiež nemôže považovať za objektívnu.
Práca: Príčiny a spoločensko-politické dôsledky účasti slovenského štátu vo vojne proti Poľsku roku 1939 (In: Historický časopis č.31/1983).
Tu sa asi ťažko nájde niečo o HG, a naviac, tiež písana pod komunistickým tútorstvom sa zrejme nemôže považovať za objektívnu.
Práca: Rokovanie o ochrannom pásme a zatiahnutie ľudácko-fašistického slovenského štátu do vojny s Poľskom (In: Zborník Muzea SNP č. 12/1987).
To nálepkovanie 1.Slovenskej republiky ako“ľudácko-fašistického“ štátu hovorí za všetko. Prácu nemôžno považovať za objektívnu.
Citoval som všetky Vaše práce uvedené na Wikipédii ktoré by sa mohli zaoberať tématikou HG. Všetky písané na objednávku strany a vlády, čo v žiadnom prípade nemôže obsahovať OBJEKTÍVNY pohľad na činnosť HG.
Nemáte naozaj niečo objektívne?
Ja som sa od svojich prác nedištancoval. Boli písané na základe štúdia v archívoch a spĺňajú všetky požiadavky vedeckého prístupu. Samozrejme, majú dobový náter, ale len v podobe povinnej dane cisárovi. Každý to veľmi rýchlo rozpozná.
Veru tak, pán Hrnko,
ide len o to, či tá „povinná daň cisárovi“ neprevážila požiadavky „vedeckého prístupu“. Dajte ich na blog, nech si tú „cisárovú daň“ posúdime a vedecký prístup prediskutujeme.
Mimochodom pán Hrnko,
Vy ste sa od svojich prác nedištancovali, lebo, ako tvrdíte, „boli písané na základe štúdia v archívoch a spĺňajú všetky požiadavky vedeckého prístupu.“
Mám to rozumieť tak, že aj nálepkovanie 1.Slovenskej republiky ako “ľudácko-fašistického štátu“ je správne, ku ktorému ste došli na základe štúdia v archívoch a zotrváte na ňom naďalej, aj ako podpredseda SNS, alebo je to tá „povinná daň cisárovi“, od ktorej by sa patrilo verejne dištancovať?
Nuž milý Milan z konca abecedy, nie vždy sú veci také, aké sa zdajú. Viete, keď som prišiel do Historického ústavu SAV, tak bolo „povinné“ písať tzv. slovenský štát, resp. klérofašistický tzv. slovenský štát. Samozrejme sa mi to nepáčilo (a nielen mne). Odstrániť „tzv.“ nebolo také ťažké, lebo sa to dalo ľahko vedecky obhájiť. Ale ako sa zbaviť povinného označenia „klérofašistický“. Nešlo mi to do stroja z rôznych dôvodov, najmä bolo to v rozpore s mojou výchovou a rodinnou tradíciou. Nuž tak som sa do toho pustil okľukou a vytvoril som termín „ľudácko-fašistický“. Narazil som, predstavte si, mojim šéfom sa to nepáčilo. Ale už to nebolo treba ďalej rozvíjať, lebo v zápätí režim spadol a dalo sa vyjsť inou cestou. Takže skutočne nemám čo meniť, aj keď sa to z dnešného pohľadu zdá celkom ináč.