Slovenská spoločnosť a prvá svetová vojna*

           Slovensko na prahu prvej svetovej vojny bolo súčasťou duálnej Rakúsko-uhorskej monarchie, presnejšie jej uhorskej časti. Od rakúsko-uhorského vyrovnania roku 1867, v ktorom si nemecko-rakúske a maďarské vládnuce triedy podelili moc v monarchii, boli Slováci a iné národností v Uhorskom kráľovstve vystavení systematickému maďarizačnému tlaku, ktorého deklarovaným cieľom bolo pretvorenie tohto mnohonárodného štátu, v ktorom etnickí Maďari tvorili niečo vyše 40% obyvateľstva, na jednonárodný, jazykovo homogénny maďarský národný štát. V tomto prostredí postupne zanikali slovenské školy, zakazované boli slovenské kultúrne inštitúcie, politická činnosť v prospech slovenského národa bola pranierovaná ako panslavizmus, rozvratná protištátna činnosť, spájanie sa s nepriateľmi monarchie a často súdne perzekvovaná. V prvých rokoch po vyrovnaní, keď boli zatvorené všetky slovenské stredné školy (1874) a celonárodná kultúrna ustanovizeň Matica slovenská (1875), sa tlak na aktívnych slovenských politických činiteľov tak vystupňoval, že prešli na protest proti existujúcim pomerom do politickej pasivity. Národnostný útlak bol spojený so sociálnym zbedačovaním širokých roľníckych vrstiev, čo malo za následok masívne vysťahovalectvo do USA, kam sa medzi rokmi 1880 – 1910 vysťahovalo vyše 600 000 Slovákov,[1] čo v danej dobe predstavovalo okolo jednej štvrtiny národa.

Na konci 19. storočia však Slováci opustili politickú pasivitu a prešli do politickej aktivity ako doma, tak aj za oceánom. V Uhorskom kráľovstve sa opäť uchádzali o politické pozície, zúčastňovali sa na voľbách a síce v skromnom počte – v dôsledku nedemokratického volebného práva, ktoré vyžadovalo verejné hlasovanie a dotýkalo sa iba cca 6% všetkého obyvateľstva – sa dostávali ako poslanci i do uhorského parlamentu. V USA si vytvorili početné národné organizácie, zastrešené od roku 1907 Slovenskou ligou v Amerike, ktoré rovnako intenzívne vplývali na politickú činnosť v materskej krajine, ako aj na svetovú verejnosť. Napriek vynaloženému úsiliu maďarských vládnych kruhov, napriek neexistencii žiadnych slovenských stredných a vysokých škôl, napriek faktickému likvidovaniu slovenského ľudového školstva[2] násilná maďarizácia nedosiahla svoje ciele. Základná masa slovenského obyvateľstva jej odolala a vo väčšej miere sa dotkla iba tých vrstiev, ktoré boli v zamestnaneckom pomere so štátom. Aj v tomto prípade to bola však často formálna záležitosť, vynútená viac okolnosťami, než presvedčením.  Preto na prahu roku 1914 mohli slovenské Národné noviny smelo napísať: „Ako rok 1867, taký osudný pre nás, bol možný pre Maďarov len na základe zahraničných pomerov, tak teraz i v druhej polovici monarchie i za hranicou všetky okolnosti a po svete nové boje budú čo deň neodolateľnejšie nám pomáhať. Maďarskému výboju nenavrátiteľne prešiel čas. Vec naša je dnes už tak bezpečne postavená, že prípadne mohli by sme povedať: My môžeme čakať“[3]. Slovenská politika totiž veľmi pozorne sledovala vývin medzinárodných vzťahov najmä v súvislosti s rozpadom Osmanského impéria na Balkáne a oslobodzovanie tamojších nielen slovanských národov. Z analýzy tamojšej situácie dospela k záverom, že otázka samourčenia národov ako sa uplatnila tam, skôr či neskôr zasiahne i dunajskú duálnu monarchiu. A keďže základná masa slovenského národa zostala intaktná, bola si takmer istá, že v budúcnosti dospeje k sebaurčeniu i slovenský národ.

Považoval som za potrebné na začiatok zmieniť sa veľmi stručne o týchto existenčných otázkach slovenského národa, aby som auditórium uviedol do problematiky môjho príspevku, ktorý chce predstaviť vzťah slovenskej spoločnosti k vypuknutiu a priebehu prvej svetovej vojny. Pritom mi nejde o nejaký hĺbkový ponor do problematiky, ale všímam si najmä prejavy angažovaných skupín, ktorých názory vplývali prostredníctvom tlače na širšie spoločenské skupiny a ovplyvňovali ich konanie. Slovenská spoločnosť v danom období nebola jednoliatym celkom. Bola značne diferencovaná a každá vrstva mala svoj špecifický postoj k prebehajúcim udalostiam. Tento postoj bol vyjadrovaný prostredníctvom ich angažovaných príslušníkov najmä v tlači a tým sa spätne formoval a fixoval vo vedomí národa. Základným deliacim kritériom v slovenskej spoločnosti bolo to, ako sa jednotliví aktivisti stavali k oficiálnej vládnej politike Budapešti, ktorej cieľom bolo vytvorenie jednotného, jazykovo homogénneho maďarského národa zo všetkých obyvateľov multietnického Uhorského kráľovstva. Na jednej strane to boli tí, ktorí sa s touto politikou stotožnili a všemožne ju podporovali. V národe si vyslúžili nelichotivé meno „maďaróni“, teda nie skutoční Maďari, ale renegáti. Na druhej strane boli zase tí, ktorí tejto politike všemožne oponovali, kritizovali ju a žiadali jej zmenu v prospech spravodlivého riešenia národnej otázky, kde by každá národnosť mohla užívať v štáte rovnaké práva s ostatnými. Sami sa nazývali „národovci“, z provládnej strany boli označovaní za „národnostných aktivistov“, ale často aj rekriminovaní ako „panslávi“, čo bolo takmer zhodné s označením za „agenta cárskeho Ruska“. Samozrejme, ani „národovci“ neboli jednoliatou skupinou, ale delili sa na rôzne ideové smery (konzervatívny, liberálny, kresťansko-ľudový a socialistický), avšak v otázkach národnej rovnoprávnosti, v otázkach zahraničnej politiky, vojny a mieru zastávali viac-menej rovnaké stanovisko, ktoré sa diametrálne odlišovalo od provládnych aktivistov.

Slovenská politická reprezentácia konzervatívneho zamerania, ktorej ideové korene boli v revolúcii v rokoch 1848 – 1849, bola silne inšpirovaná pohybmi na Balkáne počas oslobodzovacích vojen rokov 1876 – 1878 a vzhľadom na vedomie svojej vlastnej slabosti si vytvárala ilúziu, že aj Slovensko by sa mohlo oslobodiť spod nadvlády Budapešti podobným spôsobom v rámci nejakej väčšej konfrontácie európskych mocnosti, najmä za pomoci Ruska.[4] Oponenti z liberálnej časti slovenskej spoločnosti, ktorých váha stúpal najmä v prvom desaťročí 20. storočia, koncepciu konzervatívcov kritizovali ako mesianistickú, odrádzajúcu od konkrétnej práce, príliš sa spoliehajúcu na ruskú politiku, voči ktorej mali liberáli prirodzene výhrady. Viac uprednostňovali orientáciu na spoluprácu s Čechmi, na hodnoty západnej civilizácie a určité nádeje vkladali aj do následníka rakúsko-uhorského trónu Františka Ferdinanda d´Este, ktorý mal rezervovaný postoj voči dualizmu a najmä oficiálnej politike Budapešti. V jeho úzkom kruhu zaoberajúcom sa budúcnosťou habsburskej monarchie po jeho nastúpení na trón pracoval mladý agilný advokát a novinár Milan Hodža.[5] Politickým zoskupením s najširšou spoločenskou bázou v radoch slovenského obyvateľstva bol kresťansko-ľudový tábor, ktorý bol taktiež naklonený spolupráci s českou politikou, avšak najviac sa spoliehali jeho reprezentanti na konkrétnu politickú prácu medzi ľudom.[6] Tento prúd, v ktorom sa postupne presadzoval budúci vodca slovenského autonomistického hnutia v medzivojnovom období Andrej Hlinka, neodmietal ani hľadanie kompromisu s vládnymi kruhmi v Budapešti, avšak nenachádzal tam partnerov[7]. Rovnako slovenskí socialisti sa orientovali na Čechov, keďže českí sociálni demokrati priamo, aj finančne podporovali ich hnutie.[8]

Začiatok roku 1914 vítali slovenskí aktivisti značne rozpačito. Vládne Slovenské noviny síce ďakovali, že vďaka „vysokej panovníckej múdrosti a štátnickej prozreteľnosti nášho vrelo milovaného staručkého pomazaného kráľa Franca Jozefa I.“[9]         sa podarilo zachrá- niť pre monarchiu mier v pohnutých časoch balkánskych vojen, ale pocity, že balkánsky „kotol“ môže kedykoľvek vybuchnúť a stiahnuť so sebou aj ostatnú Európu, bolo cítiť z každého čísla vtedajších noví. Či vládne alebo slovenské národne orientované noviny, či konzervatívne alebo liberálne, kresťansko-ľudové alebo robotnícke noviny všetky najväčšiu pozornosť v oblasti zahraničných správ venovali Balkánu. Balkánske vojny totiž obnažili principiálnu neudržateľnosť režimov nerešpektujúcich národnostné práva. Z ducha písania národne orientovaných slovenských novín počas vojen bolo jasné, že sú na strane bojujúcich Srbov, Bulharov, Rumunov, Čiernohorcov a Grékov a pozitívne hodnotili úlohu Ruska pri riešení krízy.[10] Určitý šok pre nich bola druhá balkánska vojna a katastrofálna porážka Bulharska v nej. Vládne Slovenské noviny mali v tom jasno. Za porážku Bulharska bol vinný panslavizmus a proruské skupiny v radoch bulharskej politickej elity, ktoré sa snažili „zlomiť city samostatnosti a neodvislosti bulharského národa a podrobiť ho ruskému prúdu.“[11] Národné noviny, ktoré boli tribúnou konzervatívnych slovenských kruhov, videli porážku Bulharska úplne ináč. V sérii fiktívnych reportáži z Bulharska, ktoré boli publikované v januárových číslach novín, videli príčiny porážky Bulharska práve v nedostatočnom uvedomení si celoslovanskej zodpovednosti. Tieto diametrálne rozličné videnia udalostí na medzinárodnej scéne sprevádzali slovenskú publicistiku počas celého nasledujúceho obdobia.

Vývin na Balkáne prehĺbil krízu Rakúsko-uhorskej monarchie. Zahraničná politika monarchie sa všemožne snažila upokojiť tamojšiu situáciu, v ktorej aktívnu úlohu zohrával rakúsko-uhorský minister zahraničných vecí Leopold Berchtold. Vládne Slovenské noviny tieto aktivity ospevovali a zdôrazňovali zásluhy monarchie v celom procese: „Naša monarchia súc od dávnejších časov protektorom katolíckych Albáncov, vždy preukazovala svoju dobroprajnosť voči tomuto od stáročí utlačenému národu. Balkánska vojna, v ktorej Turecko ťažkú porážku utrpelo, poskytla konečne príležitosť, aby z Albánie utvorená bola samostatná krajina, aby sa národ albánsky stal správcom vlastného osudu. Slušné a spravodlivé boli tieto snahy, keď do ohľadu vezmeme, že na balkánskom polostrove menšie a azda menej cenné národy požívajú už dávnejšie samostatnosť a z tejto plynúcu slobodu“[12]. Aktivity Viedne na Balkáne naopak silno iritovali slovensky národne orientovaných politikov, lebo boli vedené pod heslom sebaurčenia a samostatnosti balkánskych národov a pritom ešte veľmi selektívne. „Slovenský národ odjakživa vynikal vernosťou ku kráľovi. Národ pokojný, pracovitý, s najstaršou kultúrou v krajine — a predsa nemali nás vo Viedni ani za toľko, čo tých pár tisíc všivavých bašibozukov[13] v Albánii. O tých sa viac starajú, ako o nás, bárs nás je desaťráz toľko“[14] – okomentoval až zlostne úsilie Viedne vytvoriť stabilné, nezávisle Albánsko pod kontrolou centrálnych mocností komentátor slovenského týždenníka Národný hlásnik.

Avšak nielen to. Viedeň sa na prelome rokov 1913 – 1914 snažila získať na svoju stranu Rumunsko, a preto tlačila na Budapešť, aby  zjemnila svoju brutálnu národnostnú politiku a urobila národnostiam, najmä rumunskej, ktorá v počte okolo 2,5 milióna duší predstavovala značný vnútro- i zahraničnopolitický problém, určité ústupky. Uhorský premiér Štefan Tisza sa pustil s predstaviteľmi národností do zložitých rokovaní o ústupkoch národnostiam, ktoré sa priečili jeho vnútornému presvedčeniu[15]. Rokoval síce predovšetkým s vodcami rumunského národného hnutia, ale na konci jesene 1913 sa stretol aj s predstaviteľmi Slovenskej národnej strany. Požiadavky slovenskej delegácie neboli veľké. Žiadali len, aby sa dodržiaval platný národnostný zákon z roku 1868 a aby úrady povolili zriadiť súkromné slovenské gymnázium. Výsledok Národný hlásnik okomentoval dosť sarkastický: „Tisza prosbopis prevzal a len toľko povedal, že bude o veci rozmýšľať. Od tých čias ale pán Tisza ešte vždy len rozmýšľa, trebárs vravia o ňom, že má veľmi bystrý rozum.“[16] Dlhé rokovania medzi predsedom vlády Štefanom Tiszom a Rumunmi ukázali veľmi jednoznačne, že šovinistický charakter moci v Uhorskom kráľovstve, najmä vo vzťahu k Slovákom je hlboko zakorenený vo všetkých vrstvách maďarskej politickej elity a že vlastne Slováci nemajú v tomto štáte žiadnu budúcnosť ako národ. Dokonca na priamu výzvu jedného maďarizačného spolku (FEMKE) z územia Slovenska, či skutočne mieni premiér garantovať Slovákom nejaké jazykové ústupky, ktoré by podryli ich dovtedajšiu úspešnú prácu pri presadzovaní maďarskej reči, Tisza vyhlásil, že v žiadnom prípade nie.[17] Preto predstaviteľ liberálneho krídla na margo rokovaní mohol konštatovať, že „týmito spôsobmi musí dôjsť konečný pád ríše, že ju Tiszovci vezú do tureckého závozu, to je isté“[18]. Čo myslel autor použitím termínu „turecký závoz“ muselo byť každému jasné – rozpad monarchie. Pritom o mesiac neskôr ten istý autor neváhal ešte pritvrdiť, keď vo svojom článku zdôraznil, že „balkánski bratia stá a stá liet úpeli pod strašným útiskom Turka vraha, a sme svedkovia krásnej skutočnosti, že dal im Boh zas dobrý deň a zlomili jarmo…. I my budeme pracovať; ale bez všetkého uspávania sa; a čulo musíme hľadať a čerpať posilu a podporu, ánože kultúrnu a hospodársku i u našich bratov Rusov“[19]. A keď sa v ruskom časopise Novoe Vremja Objavil článok o tom, že Rakúsko-Uhorsko je treba rozdeliť podobne ako Turecko, aby sa v Európe zachoval mier, komentátor v slovenských novinách sa ani tak nečudoval zo samotnej myšlienky, ako z toho, žeby Slováci mali zostať jediní spolu s Maďarmi v jednom štáte[20]. Keď čelný predstaviteľ maďarskej Strany nezávislosti gróf Michal Károlyi počas svojho turné po USA začiatkom roka 1914 zástupcom slovenských a českých spolkov jednoznačne vyhlásil, že „Strana neodvislosti neuznáva viacej národov v Uhorsku a nikdy žiadnemu nedá ničoho, čo by umožnilo ich autonómiu, či to v otázke kultúrnej alebo v politickej“,[21] mohli sa slovenskí predstavitelia len utvrdiť v presvedčení, že na maďarskej strane nie je žiadna politická sila, ktorá by vyšla Slovákom v ústrety.

 

Možno konštatovať, že v dôsledku vyše päťdesiatročnej maďarizačnej politiky vládnych kruhov Uhorského kráľovstva a nevšímavosti oficiálnej Viedne voči národnostnému útlaku v druhej časti duálnej monarchie, slovenské národné politické elity boli už pred vypuknutím vojny duchovne odcudzené existujúcim štátoprávnym pomerom. Určitú nádej ešte vkladali do následníka trónu Františka Ferdinanda, ale atentát v Sarajeve 28. júna 1914 aj tieto nádeje pochoval. „Z tohto bezprostredného nazrierania povstala v jeho vysokom, teplom srdci i láska k národom monarchie, tedy najväčší poklad, záblesk budúcnosti, nádeja na vymanenie sa  zo zámot a nešťastia miliónov. Nádeja zhasla“[22] – okomentoval nešťastný atentát komentátor Národných novín. Vedenie Slovenskej národnej strany tento pocit angažovaných Slovákov vyjadrilo veľmi pregnantne, keď na stuhu pripnutú k vencu, poslanému na poslednú rozlúčku s následníkom trónu Františkom Ferdinandom do Viedne nechalo napísať „Stratenej nádeji – hlboko skormútení Slováci“[23].

Už som uviedol, že v slovenskej politike od sedemdesiatych rokov 19. storočia existovala myšlienka, že Slováci by sa mohli oslobodiť z područia svojich utláčateľov v rámci všeobecnej európskej vojny, ktorú by Rakúsko-Uhorsko prehralo. Táto myšlienka zmocnela počas balkánskych vojen, a preto by sa mohlo zdať, že slovenskí národní aktivisti by sa mohli stavať voči možnej vojne pozitívne. Slovenská tlač však od atentátu až po vypuknutie vojny zaujala výrazne rezervovaný postoj nestotožniac sa s oficiálnou rakúsko-uhorskou vojnovou eufóriou. Kým vládna a provládna tlač mala už za niekoľko hodín po atentáte jasno, kto bol za atentátom a hneď ho označila za veľkosrbský komplot, a kým sa po monarchii začali šíriť demonštrácie pod heslom Nieder mit den Serben!,[24] slovenské národne orientované noviny túto stopu spochybňovali: „Ešte sa nevyšetrilo, kto má na svedomí ohavnú vraždu sarajevskú, a Maďari by už chceli položiť ruku na južných Slovanov… Ako vidno, už vyblkuje maďarský šovinizmus, ktorému zvečnelý Franc Ferdinad chystal sa dať uzdu…. Slušnosť by kázala, aby sa miernili aspoň nad jeho mŕtvym telom“[25]. Rovnako odsudzovali rastúce obviňovanie Srbov, srbský národ za činy jednotlivcov. „Srbi bosnianski ani nemohli vraj pochopiť, aké sa to nešťastie zvalilo na nich. Prečo tá pohroma? Prečo obviňujú pre zločin všetkých Srbov. Keď vraj Luccheni zavraždil cisárovnú a kráľovnú Alžbetu, nikto nepovedal o talianskom národe, že to je jeho zločin“[26]. V rastúcej vojnovej hystérii, počas ktorej sa zrazu objavilo, že veľkosrbská ideológia je príčinou rozvratu európskeho poriadku,[27] sa slovenskí aktivisti v tlači sústredili najmä na upokojovanie situácie a orodovanie za mier. Ešte aj v deň vypuknutia vojny Rakúsko-Uhorska so Srbskom sa slovenské noviny utešovali, že predchádzajúce rozviazanie diplomatických stykov s Belehradom a odchod tamojšieho rakúsko-uhorského vyslanca neznamená ešte vojnu[28].

Mobilizácia a vyhlásenie vojny dostalo slovenských politických aktivistov do nezávideniahodnej situácie. Vládne kruhy rozpútali silnú antislovanskú kampaň, ktorá ohrozovala postihom akúkoľvek pochybnosť o oprávnenosti vojny proti Srbsku a Rusku a ako podozrivú chápala akúkoľvek slovensky orientovanú aktivitu. Najmä v prvej fáze vojny sa všeobecne potierala akákoľvek pochybnosť o cieľoch vojny a väznice sa plnili najmä mladými mužmi, ktorí neprejavovali nadšenie za ciele Budapešti a Viedne vo vojne a tieto pochybnosti boli klasifikované ako protištátne, vlastizradné trestné činy[29]. Práve z tohto dôvodu, aby sa vyhla perzekúcii a nebola prinútená vydávať vyhlásenia, s ktorými by nebola vnútorne stotožnená, sa slovenská politická reprezentácia rozhodla vyhlásiť začiatkom augusta 1914 politickú pasivitu. Zdôvodňovala to tým, že pokrvného príbuzenstva so slovanskými národmi sa nemôžu zrieknuť, ale sú povinní si plniť aj svoje povinnosti voči svojej „vlasti“, a tak sa dostávajú do stavu, keď sa rozhodli zastaviť politickú prácu.[30] Odvtedy Národné noviny uverejňovali len suché oficiálne správy o bojových akciách a nijako sa ich nesnažili komentovať. Slovenský denník, ktorý z tejto línie trochu vybočil a začal písať o možnej slovensko-českej spolupráci, bol zakázaný už roku 1915.[31]

V celku však možno povedať, že slovenskí branci narukovali do rakúsko-uhorskej armády disciplinovane. Mužstvo slovenskej národnosti sa sústreďovalo najmä v košickom a bratislavskom zbore rakúsko-uhorskej armády, ktoré boli už v prvých dňoch vojny nasadené do operácií v Haliči. V rámci zboru mali najväčšie zastúpenie Slováci v 71. trenčianskom, 67. prešovskom a 72. bratislavskom pešom pluku. Výrazne boli zastúpení v 12. komárňanskom, 25. lučeneckom a 66. užhorodskom pešom pluku. V rámci osobitnej uhorskej armády (Honvédség) boli Slováci najviac zastúpení v 14. nitrianskom, 15. trenčianskom a 13. bratislavskom pešom pluku. Podstatnejšie zastúpenie mali ešte 16. banskobystrickom a 11. mukačevskom pešom pluku. V rámci košického a bratislavského zboru boli výrazne zastúpení Slováci aj v delostreleckých jednotkách.[32]

Slovenské pluky v prvých rokoch vojny patrili k hodnotnejším jednotkám rakúsko-uhorskej armády. Vyznamenali sa v zimných bojoch v Karpatoch a v Haliči v rokoch 1914 – 1915. Za bojovú statočnosť v bitkách pri Krasniku, Rudniku, Komarowe, ale aj pri obrane pevnosti Przemysl boli vysoko hodnotené aj velením rakúsko-uhorskej armády.[33] Dokonca časť slovenskej politickej reprezentácie (kresťansko-ľudová) chcela udatnosť slovenských vojakov na fronte honorovať roku 1915 politickým ústupkami voči slovenským národným požiadavkám zo strany Budapešti.[34] Rokovania sa však pre odpor liberálnych slovenských politikov, ktorí v danom období už kapitulovali na budúcnosť Slovákov v Uhorsku, ani nezačali.[35] Bojová hodnota slovenských plukov však postupom vojny klesala. Kým v prvých rokoch vojny bol prechod na ruskú stranu frontu medzi Slovákmi skôr výnimkou a dotýkal sa vyslovene pred vojnou aktívnych slovenských národovcov, postupom času sa tento fenomén stával masovejším. Na východnom fronte sa stávali slovenskí vojaci nespoľahlivými a tak ich roku 1917 premiestnili na taliansky front, kde sa zúčastnili všetkých ofenzív na rieke Soča (Isonzo).[36] Nakoniec sa stali najnespoľahlivejšou zložkou rakúsko-uhorskej armády, v ktorej tvorili cca 4% mužstva (celkovo asi 400 až 440 tisíc povolaných mužov), ale vyvolali, resp. sa zúčastnili na 20% vojenských vzbúr v záverečnej fáze vojny.[37] Najväčšou takouto udalosťou bola vojenská vzbura slovenských vojakov náhradného práporu 71. pešieho pluku v Kragujevaci začiatkom júna 1918. Po jej potlačení nechala vojenská mašinéria cisársko-kráľovskej armády stanným súdom odsúdiť a popraviť 44 slovenských vojakov.[38] Nálady vo vojsku, vzbury a dezercie silno vplývali na povedomie v slovenskej spoločnosti na konci vojny a podnietili aj masové nepokoje, ktoré na konci vojny silno narušili štátny mocenský aparát Uhorského kráľovstva.

Za politicky pasívnych slovenských politických činiteľov doma začali hneď od začiatku vojny aktívne vystupovať slovenskí krajania v zahraničí. Inštinktívne cítili, že vojna rozhodne o budúcnosti všetkých európskych národov a Slováci nemôžu nebyť na toto rozhodnutie nepripravení. Vedeli, že pozitívne sa môže o Slovákoch rozhodnúť len v tom prípade, ak ústredné mocnosti vojnu prehrajú. Preto od vypuknutia vojny všetky krajanské organizácie mimo dosahu represívnych orgánov Rakúsko-Uhorska vyhlásili podporu úsiliu Dohody. Zároveň si uvedomovali, že Slováci sú príliš slabí, aby mohli dosiahnuť svoje politické ciele sami bez cudzej pomoci. Dlhodobý národnostný útlak zapríčinil, že Slováci mali silno deštruovanú sociálnu štruktúru a aspoň v prvých rokoch po prípadnom oslobodení by potrebovali pomoc iných národov. Otázku potenciálneho spojenca riešili najmä najbohatší a najorganizovanejší slovenskí krajania v USA. Nakoniec sa presadila úvaha čelného predstaviteľa Slovenskej ligy v Amerike Matúša Jankolu z decembra 1914, ktorý postupne vylúčil možné spolužitie v jednom štáte s Rusmi, Poliakmi i Maďarmi a odporučil ako spojencov Čechov. „Ohľadom Čechov. Ich supremácia môže byť iba dočasná, pokým si vychováme jedno pokolenie v svojom duchu. Liberalizmus český nepovažujem za tak nebezpečný; naša povaha, charakter je inakší“[39]. Následne americkí Slováci rozvinuli širokú kampaň za vytvorenie spoločného štátu s Čechmi na princípe národnej federácie, ktorá bola zavŕšená podpísaním Clevelandskej dohody 22. októbra 1915.[40]

Vypuknutie vojny aktivizovalo aj mladého slovenského astronóma Milana Rastislava Štefánika, ktorý bol ako nový francúzsky občan zmobilizovaný do francúzskej armády. Ako letec bol od konca roku 1915 nasadený na srbskom fronte a tam v ňom skrsla myšlienka vytvoriť zo slovenských zajatcov rakúsko-uhorskej armády slovenské légie, ktoré by bojovali na strane dohody.[41] V tomto období začal spolupracovať aj s českou emigráciou na Západe okolo Tomáša G. Masaryka a Edvarda Beneša, s ktorými sa spolupodielal roku 1916 na založení Česko-Slovenskej národnej rady ako vrcholového orgánu česko-slovenského zahraničného odboja proti Rakúsko-Uhorsku a za vytvorenie spoločného štátu Slovákov a Čechov. Svoju pôvodnú myšlienku o vytvorení samostatného vojska v zahraničí (légii) zo zajatcov rakúsko-uhorskej armády ako symbolu suverenity neopustil a doviedol ju až do konca.[42] Do skončenia vojny vstúpilo do česko-slovenského vojska v zahraničí približne 90 000 mužov a zúčastnili za v bojoch na frontoch v Rusku, vo Francúzsku a v Taliansku. Po revolúcii v roku 1917 v Rusku patrili práve česko-slovenskí legionári k málopočetným bojaschopným jednotkám Dohody na východnom fronte. Svojou bojovou činnosťou sa výrazne zaslúžili o medzinárodné uznanie česko-slovenského štátu dohodovými mocnosťami ešte pred skončením prvej svetovej vojny.

Prijatím podmienok prímeria vládou Rakúsko-uhorskej monarchie 26. októbra 1918 sa spustili procesy, ktoré si šovinistické kruhy vo Viedni a v Budapešti pri nadšenom vstupovaní do vojny roku 1914 nevedeli predstaviť ani vo svojich najčernejších snoch. Dňa 28. októbra 1918 vyhlásil v Prahe Český národný výbor Česko-slovenský štát.[43] O dva dni neskôr sa k tomuto štátu prihlásila v mene slovenského národa Slovenská národná rada, zložená z predstaviteľov všetkých slovenských politických smerov, v Deklarácii slovenského národa.[44] Dalo by sa povedať, že sa splnilo to, v čo dúfali mnohí slovenskí politici od Berlínskeho kongresu 1878 – po veľkej európskej vojne sa vytvorili podmienky, aby sa Slováci zbavili cudzieho útlaku a mohli začať budovať svoj samostatný národný život. Nebolo to však podľa predstáv slovenských konzervatívcov za pomoci Ruska, ktoré sa samo po revolučných udalostiach roku 1917 dostalo do stavu hlbokého rozvratu a nadlho bolo vyradené z aktívnej politiky v kontinentálnej Európe. Realizoval sa liberálny variant v spolupráci s Čechmi i s predvídanými komplikáciami o tom, že Česi sa budú snažiť majorizovať Slovákov. Slováci museli čakať ďalších 75 rokov, kým sa ich túžba po samospráve, ktorá bola zakotvená vo všetkých programových dokumentoch i dohodách s českou politickou reprezentáciou v rokoch prvej svetovej vojny, definitívne zavŕšila v samostatnom štáte. Oslobodenie spod národnostného útlaku na konci prvej svetovej vojny bolo však draho vykúpené. Vo vojne padlo okolo 69 700 mužov, 68 680 mužov zostalo trvalo invalidných, 42 714 žien stratilo manželov, 86 462 detí stratilo otcov.[45] Keď si uvedomíme, že Slovensko malo v tom čase okolo 3 milióny obyvateľov, straty boli enormné.

 



* Príspevok bol prednesený 24. apríla 2014 na konferencii v Belehrade z príležitosti stého výročia vypuknutia prvej svetovej vojny, ktorú organizoval Medzinárodný konzultačný výbor vojnových veteránov a Klub srbských generálov a admirálov. Na slovenskú bol publikovaný v Slovenských pohľadoch č. 7 – 8/2014.

[1] Mrva, Ivan: Slovensko a Slováci v 2. polovici 19. storočia. Perfekt. Bratislava 2010, s. 158.

[2] Z pôvodných cca 3000 slovenských ľudových škôl z roku 1860 zostalo roku 1914 iba 365 ľudových škôl, kde sa učilo po slovensky. Bližšie pozri Lettrich, Jozef: History of Modern Slovakia. Atlantic Press London 1956, s. 37.

[3] Národné noviny, 8. 1. 1914

[4] Kováč, Dušan: Zahraničnopolitické koncepcie a alternatívy riešenia slovenskej otázky na prelome storočí. In Podrimavský Milan – Kováč Dušan (edit.): Slovensko na začiatku 20. storočia (Spoločnosť, štát, národ v súradniciach doby). Historický ústav SAV. Bratislava 1999, s. 18.

[5] Podrimavský, Milan: Slováci a uhorský štát na prelome 19. a 20. storočia. Tamže, s. 31.

[6] Letz, Róbert: Hlinková slovenská ľudová strana (pokus o syntetický pohľad). In Letz, Róbeert – Mulík, Peter – Bartlová, Alena: Slovenská ľudová strana v dejinách 1905 – 1945. Matica slovenská. Martin 2006, s. 20.

[7] Napr. roku 1914 pri snahách vlády v Budapešti dosiahnuť nejaký kompromis so sedmohradskými Rumunmi poslanec v sneme F. Juriga vyslovene podporil vládu v jej snahách, ale žiadal rovnaké ústupky aj pre Slovákov. Zo strany vlády však žiadna pozitívna odpoveď neprišla. Pozri prejavy F. Jurigu v Slovenských ľudových novinách č. 5, 6 a 7 z marca 1914.

[8] Hapák, Pavel: Vznik a činnosť Slovenskej sociálnej demokracie (1905 – 1918). In Prehľad dejín KSČ na Slovensku. Pravda. Bratislava 1971, s. 63.

[9] Slovenské noviny, 31. 12. 1914.

[10] Kováč, Dušan: Slovensko v 20. storočí. Na začiatku storočia 1901 – 1914. Veda. Bratislava 2004, s. 29.

[11] Slovenské noviny, 4. 1. 1914.

[12] Slovenské noviny, 16. 4. 1914.

[13] Bašibozuk bol príslušník neregulárnych vojenských jednotiek Osmanskej ríše, zväčša albánskej národnosti, ktorých Vysoká porta využívala na terorizovanie balkánskych národov.

[14] Národný hlásnik, 9. 1. 1914.

[15] Národné noviny, 8. 1. 1914.

[16] Národný hlásnik, 9. 1. 1914

[17] Slovenský denník, 28. 3. 1914.

[18] Ibid.

[19] Národné noviny, 30. 4. 1914

[20] Slovenský týždenník, 20. 3. 1914.

[21] Slovenský denník, 19. 4. 1914.

[22] Národné noviny, 2. 7. 1914.

[23] Národné noviny, 9. 7. 1914.

[24] Pressburger Zeitung, 30. 6. 1914.

[25] Národné noviny, 2. 7. 1914.

[26] Národné noviny, 11. 7. 1914.

[27] Pressburger Zeitung, 1. 7. 1814 – Európska tlač proti veľkosrbskému zločinu; Ibid, 11. 7. 1914 – Proti veľkosrbskej propagande.

[28] Národné noviny, 28. 7. 1914.

[29] Hronský, Marián: Slovensko za prvej svetovej vojny a vznik Československého štátu. In Historický časopis, roč. 27/1970, č. 2, s. 229.

[30] Národné noviny, 9. 8. 1914.

[31] Hronsky, Marián: K slovenskej politike…, c.d., s 475.

[32] Hronský, Marián – Krivá, Anna – Čaplovič, Miloslav: Vojenské dejiny Slovenska IV. 1914 – 1918. MO SR, Bratislava 1996, s. 27.

[33] Ibid, s. 29 – 32.

[34] Ibid, s 33.

[35] Hronský, Marián: K slovenskej politike v období prvej svetovej vojny (1914 – 1918). Historický časopis, roč. 17/1969, č. 4, s. 477 – 478.

[36] Hronský, Marián – Krivá, Anna – Čaplovič, Miloslav: Vojenské dejiny…, c.d., s. 48 – 50.

[37] Hronský, Marián: Slovensko za prvej…, c.d., s. 262.

[38] Bližšie pozri: Hronský, Marián: Vzbura slovenských vojakov  v Kragujevaci. Martin 1988.

[39] Dokumenty slovenskej identity a štátnosti I. Národné literárne centrum. Bratislava 1998, s. 440.

[40] Ibid, s. 445 – 447.

[41] http://www.ecpad.fr/wp-content/uploads/2010/06/stefanik2.pdf.

[42] Ferenčuhová, Bohumila: M. R. Štefánik a česko-slovenské hnutie v zahraničí v zrkadle francúzskych diplomatických dokumentov. In Čaplovič, Miloslav – Ferenčuhová, Bohumila – Stanová, Mária: Milan Rastislav Štefánik v zrkadle prameňov a najnovších poznatkov historiografie. Bratislava 2010, s. 140 a ďalej.

[43] Dokumenty moderní doby. Svoboda. Praha 1978, s.  74 – 75.

[44] Dokumenty slovenskej identity a štátnosti I… c.d., s. 513 – 514.

[45] Hronský, Marián: Slovensko za prvej…, c.d., s – 230.

6 Responses

  1. Wolf72 2. júla 2014 / 15:48

    Dobrý deň pán doktor,

    zaujímalo by ma, aké boli na belehradskej konferencii ohlasy na Váš príspevok a či sa na nej zúčastnili aj delegáti z Maďarska.

  2. Anton Hrnko Anton Hrnko 2. júla 2014 / 20:48

    Áno, boli tam aj kolegovia z Maďarska. Referát mal pplk. Bali z VHÚ v Budapešti. Ťažko hovoriť o ohlasoch, lebo tam bolo veľa referátov a diskusia krátka. Skôr čakám na ohlasy, keď to bude publikované. Organizátori prisľúbili, že to vyjde trojjazyčne (srbsky, rusky, anglicky) v samostatnej publikácii.

  3. Wolf72 2. júla 2014 / 22:01

    Ďakujem za odpoveď. Málokto si dnes uvedomuje, že prvá svetová vojna odštartovala proces, ktorý trval celé desaťročia. Rozpad Rakúsko-Uhorska skončil v podstate až v roku 1993. Dnešný svet je navyše oveľa viac podobný tomu z roku 1914 ako z roku 1945 alebo 1989. Namiesto bipolárneho usporiadania sa vraciame k multipolárnemu – ZSSR prestal existovať, vplyv USA upadá, objavujú sa nové regionálne mocnosti. Nemecko sa stalo európskym hegemónom, na Balkáne to opäť vrie, Turecko smeruje od sekularizmu k islamskému štátu a Erdogan sníva o obnove Osmanskej ríše. Mohol by som pokračovať, ale budem rád, keď svoje názory na túto tému budú prezentovať aj iní.

  4. Tučko Bombička 5. júla 2014 / 9:11

    Misia bratov Konštantína a Metoda (dokumentárny triptych RTVS, 2014):

    1. časť:
    rtvs.sk/tv.programmes.detail/archive/6356?date=02.07.2014&channel=jednotka

    2. časť:
    rtvs.sk/tv.programmes.detail/archive/6356?date=03.07.2014&channel=jednotka

    3. časť:
    rtvs.sk/tv.programmes.detail/archive/6356?date=04.07.2014&channel=jednotka

    Pozn: pre tých, ktorí nezachytili (rovnako ako ja).

  5. Jozef Viskup 10. júla 2014 / 14:08

    Ad.) Misia bratov Konštantína a Metoda
    Vsetky tri diely (zazipovane, treba ich stiahnut a rozbalit) vynikajúceho trojdielneho dokumentárneho filmu režiséra Kristiána Bezáka podľa námetu a scenára Bernadety Tokárovej o misii svätého Cyrila a Metoda na území Veľkomoravkej ríše
    vo formate flv si mozete stiahnut na adrese
    http://ulozto.cz/xMvJQYKw/misia-bratov-konstantina-a-metoda-zip

    a vo formate wmv si muozete stiahnut na adrese:
    http://ulozto.cz/xGHYtUwJ/misia-bratov-konstantina-a-metoda-in-wmv-zip

  6. Vanio Pribina 23. augusta 2018 / 5:35

    Kto vie o poravach starsich slovenskych zien na vychodnom Slovensku? Neviem ci to boli vojska Belu khuna, alebo ina madarska armada? Videl som fotografiu. Asi 13 starsich zien v krojoch ukrizovanych

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *