Nie je to tak dávno, keď si pod touto sochou nezastal „Riman – cár táborom“, ale jeden nevzdelanec, ktorý si zaumienil sotva slávnostne odhalenú sochu odstrániť. Keďže tým vyvolal ostrú búrku nevôle, zháčil sa a ako malý chlapec nachytaný na susedových čerešniach začal splietať o tom, že najskôr treba zistiť, kto to vlastne ten Svätopluk bol a potom sa rozhodne o osude celej sochy. Prozreteľnosť si asi musela vybrať aspoň polročnú dovolenku, lebo len tak si možno vysvetliť, že sa na čelo slovenského parlamentu mohla dostať osoba, ktorá pred celým národom ukázala, že nemá ani len základnú šajnu o slovenských dejinách. Nuž pripomeňme si, kto to ten Svätopluk bol, prečo ho celé generácie Slovákov cez viac ako tisíc sto rokov nosili vo svojich srdciach a prečo v národe vybuchla sopka rozhorčenia, keď nevedomci a malkotenti chceli sochu ich kráľa odstrániť.
Začiatky pôsobenia kráľa Svätopluka na našom území sú zahalené rúškom tajomstva. Prvýkrát sa spomína roku 869 ako nitrianske knieža, synovec moravského kniežaťa Rastislava. V neskorších dokumentoch sa vymenúva medzi tými, ktorí roku 862 vyslali posolstvo k byzantskému cisárovi Michalovi III. s požiadavkou o vyslanie cirkevnej misie na Veľkú Moravu. Kedy však zaujal Svätopluk pozíciu vládcu Nitrianskeho kniežatstva – ktoré sa v danej dobe s najväčšou pravdepodobnosťou volalo v domácom jazyku Slovenčina – nie je celkom jasné. Na podstavci tohto pomníku je uvedený dátum, ktorý určil prof. M. Kučera – rok 846. Domnievam sa, že tento dátum je možný. Ja totiž nanajvýš pravdepodobné, že Mojmír I. po vyhnaní Pribinu spravoval Nitrianske kniežatstvo sám a tým v očiach Frankov neúmerne zosilnel, a tak pri jeho odstránení popri Mojmírovom prestole, na ktorý dosadili Rastislava, obsadili novým kniežaťom aj nitriansky prestol a jedinou osobnosťou logicky pripadajúcou do úvahy bol práve Svätopluk. V danej dobe mohol mať okolo 16 až 18 rokov, a keďže na rozdiel od svojho strýka Rastislava sa asi často nedostával do stretu s Frankami, neobjavoval sa ani v dobových písomných prameňoch.
Do centra diania sa dostal pravdepodobne až vtedy, keď rozšírením domény smerom na východ a juh zmocnel natoľko, že začal ohrozovať postavenie svojho strýka na Morave, ktorého suverenitu s najväčšou pravdepodobnosťou dovtedy uznával. Rastislav sa ho pokúšal odstrániť, avšak Svätopluk bol rýchlejší, zajal svojho strýka a roku 870 ho vydal Frankom. Možno sa nazdával, že mu Frankovia za to zveria moc aj v západnej časti Veľkej Moravy, ale sa sklamal. Na Moravu boli vyslaní franskí správcovia a nepokryte ju začali drancovať. Na Svätoplukovu nespokojnosť reagovali tým, že aj jeho zajali a odvliekli do ríše. Obyvateľstvo Veľkej Moravy následne roku 871 povstalo a na čelo povstania sa postavil kňaz z mojmírovského rodu Slavomír. V snahe odvrátiť katastrofálnu porážku požiadali Frankovia Svätopluka o pomoc a postavili ho na čelo vojska proti Slavomírovi. On však nieže nebojoval proti svojim rodákom v cudzom záujme, ale spojil sa so Slavomírom a nič netušiace východofranské vojská na hlavu porazil. Práve týmto, z hľadiska Frankov vierolomným činom nastúpil Svätopluk cestu, na ktorej dostihol najvyššie méty pre seba i pre svoj ľud. V ďalšej sérii porážok, ktoré uštedril Frankom, si vynútil prepustenie arcibiskupa Metoda z franského zajatia, uznanie relatívnej nezávislosti Veľkej Moravy a mierom vo Forchheime roku 874 zabezpečil pre svoj štát dlhodobejší mier, teda aspoň na západe.
Obdobie po Forchheimskom mieri využil na všestranné upevnenie svojej moci a rozšírenie vlády na ďalšie slovanské územia v Potisí, vo Vislansku, v Sliezsku, Lužici i v Čechách. Nakoniec zmocnel tak, že dokázal vyrvať z rúk Frankov i Zadunajsko, ktoré po smrti kniežaťa Koceľa spravovali priamo. Roku 884 sa vo Viedenskom lese stretol so západným cisárom Karolom III. Tučným, ktorý uznal jeho výboje i jeho suverenitu.
Svätopluk sa však nezávislosť svojej krajiny snažil upevniť nielen vojensky, ale aj ideovo a diplomaticky. V dobytých územiach šíril spolu s arcibiskupom Metodom kresťanstvo a vrcholom jeho diplomatického úsilia bolo vydanie pápežskej buly Industriae Tuae, z ktorej citát sa nachádza aj na tomto podstavci. Bula cirkevne osamostatnila Veľkomoravskú ríšu a na jej území vytvorila prvýkrát v našich dejinách samostatnú cirkevnú provinciu na čele s arcibiskupom a sídelnými biskupmi. Jedno z týchto biskupstiev dodnes sídli v Nitre a je tak najstarším sídelným biskupstvom v strednej Európe. Spomenutou bulou zároveň pápež vzal Veľkú Moravu do svojej lénnej závislosti, čím ju uznal za nezávislé a suverénne kráľovstvo, rovné a rovnoprávne s ostatnými vtedajšími suverénnymi štátmi. Práve tieto zásluhy – získanie nezávislosti a suverenity, vytvorenie samostatnej cirkevnej provincie – urobili zo Svätopluka I. skutočného, medzinárodne uznaného kráľa a zabezpečili mu nesmrteľnosť v dušiach príslušníkov slovenského národa.
Kráľ Svätopluk až do svojej smrti na jar roku 894 naháňal strach všetkým tým, ktorí sa usilovali o likvidovanie suverenity a nezávislosti prvého nášho národného štátu. Jeho nasle-dovníkom i vzhľadom na našu nesvornosť sa to však už nepodarilo. Veľká Morava zanikla následkom vnútorného rozvratu a vonkajšej agresie. Meno kráľa Svätopluka však v národe nezaniklo. Postupne sa vtelilo do Svätoplukovskej legendy, ktorá cez tisícročia pretrvala až dodnes. Jej odraz sa nachádza i v preambule naše ústavy, ktorá tak prekáža všetkým tým, ktorí sa dodnes nedokázali zmieriť s tým, že stáročné túžby slovenského národa sa 1. januára 1993 stali skutočnosťou. Základom legendy je postava neporazeného kráľa, ktorý sa uprostred osudovej bitky vytratil nevedno kam, nikým nespoznaný a niekde ďalej žije. Táto v stredoveku veľmi rozšírená legenda v mnohých európskych národoch symbolizovala nezlomnú vieru, že osudová porážka, ktorá pripravila národ o štát, o slobodu, uvrhla ho do otroctva, nie je definitívnym koncom, nie je definitívnou porážkou, neznamená zánik. Lebo niekde ešte žije náš neporazený kráľ a keď nám bude najťažšie, príde a vyslobodí nás. To je aj hlavný obsah svätoplukovskej tradície v našich dejinách. Ona žila preto, lebo národ nekapituloval a veril, že raz bude žiť opäť slobodný! A to je aj dôvod, prečo sa zdanlivo nekonfliktná osoba z našej dávnej minulosti dočkala takých neobvyklých až zúrivých útokov, keď sa mala postaviť táto socha.
Práve tento obsah svätoplukovskej legendy, idea večného kráľa najviac prekážala minulým i dnešným odporcom kráľa Svätopluka. Preto sa vytvárali a vytvárajú negatívne obrazy kráľa Svätopluka, ktorý bol vraj vierolomný, lebo vydal Rastislava Nemcom. Ak by sme takto posudzovali svätosť sv. Štefana, tak by sme ho museli zatratiť a poslať do najposlednejšieho pekla, pretože cestu na trón mu nedláždila len nevinná vierolomnosť, ale bratovražda nitrianskeho kniežaťa Michala jeho otcom Gejzom. A aj on sám nechal drastickým spôsobom zmrzačiť svojho bratranca Vasila (Vazula), aby zabezpečil trón svojmu synovcovi. Rovnako zakladateľ českého štátu Boleslav I. nechal zavraždiť svojho vlastného brata Václava atď. atď. Jednoducho doba raného stredoveku bola taká a resentiment sa nevyplácal. Ak by Svätopluk nezajal Rastislava, určite by Rastislav zajal a možno ešte krutejšie potrestal jeho.
Niektorí vyčítajú Svätoplukovi, že vyhnal Metodových žiakov. V tejto súvislosti si však treba uvedomiť, že všetko, čo o tejto udalosti vieme, napísali zaprisahaní Svätoplukovi nepriatelia. Ale aj keby opis bol pravdivý, treba si uvedomiť, že Svätopluk podporoval aktivity sv. Metoda, keď ich vykonával v súlade s vôľou pápeža a západnej cirkvi. Ako pápežský lénnik by ohrozil svoj štát, ak by sa protivil vôli pápeža. Vlastne Svätopluk bol na začiatku cesty, ktorou sa slovenský katolícky ľud vyznačuje dodnes – cesty vernosti Rímskej kúrii. A nakoniec, my, čo sme zažili masové exody slovenskej inteligencie za posledných sto rokov, vieme, že nikdy neodišli všetci. Vždy základná masa zostala doma a pokračovala v diele a práci za národ. Určite to bolo tak aj na Veľkej Morave až do jej zániku. A pretrvalo aj ďalej, lebo bez tejto esencie by sa slovenský národ nikdy bez vlastného štátu cez tisícročia nedostal na tú úroveň duchovného rozvoja, v ktorej zväčša nijako nezaostával a ani dnes nezaostáva za okolitými národmi.
Taktiež nebolo neobvyklé, že všetci tí, čo sa usilovali podrobiť a ovládať slovenský národ vymýšľali rôzne antilegendy, ktorých jediným cieľom bolo zosmiešniť kráľa Svätopluka a znížiť jeho význam. Pokus Anonyma vymazať ho z histórie neuspel, tak sa vymyslela legenda o tom, že bol hlúpy a nehodný panovník, ktorý svoju krajinu a svoj ľud predal do večitého otroctva za bieleho koňa. Cieľ týchto legiend ako aj najnovšie útoky na nášho kráľa je stále ten istý – zlomiť vôľu Slovákov po vlastnej suverenite a samostatnom štáte. Predpokladám, že väčšina tých dnešných neprajníkov si túto skutočnosť neuvedomuje, ale tí, čo to organizujú, vedia presne, o čo im ide.
Kráľ Svätopluk zažiaril na začiatku našej národnej histórie ako jasná hviezda, ako do najnovších čias jediný skutočne suverénny panovník nášho územia z nášho rodu. Cez celé naše ďalšie dejiny žiaril ako večný kráľ, ktorý nám pripomínal, že Slováci ešte nepovedali v dejinách posledné slovo, že raz budú opäť slobodní a suverénni. Postavenie tejto sochy bolo vyjadrením onoho sna celých generácií Slovákov. Bolo dôkazom, že Slováci si konečne uvedomili svoje vlastné dejiny, svoje vlastné bytie, svoje korene i to, ako a na akých základoch by sa mal rozvíjať slovenský národný a štátny život. Preto je do určitej miery smutné, že oproti desiatkam sôch iných panovníkov na našom území, je zatiaľ solitérom. Verím, že to tak nezostane.
Hm, prekvapuje ma, ze stelesneny intelekt celeho vesmiru nepochopil ironiu v tej „nasprostastej poznamke“.
Co uz, dufajme, ze v tomto pripade nebude platit, ze jablko nepada daleko od stromu…
PS: opakujem, ze to nie su moje prasata, ale clovek so zlcou v papuli a penou na nej to sotva pochopi.
PS2: nespominam si, ze by ma trapila socha Svätopluka a z mojich prispevkov vyplyva presny opak, ale…(plati zaver predchadzajucej vety).
„Trafený“ Mirko,
takže po 3. krát (očividne si príliš tupý nato, aby si pochopil, čo sa od teba žiada, tak ti otázku preformulujem):
“Na to však páni modrí demokrati komisiu sl. Závadskej nezvolajú.”
Toto bola kritika p. Hrnku. Skús mne, nám tu na blogu, teda všetkým vysvetliť, prečo si pociťoval naliehavú/nutkavú potrebu po jeho kritike kádrovania sôch modrými prasatami, nás všetkých upozorniť nato, že onen starosta starostuje za „cervenych a oranzovych demokratov“! Rozumieš výzve, „trafený“ Mirko?
P.S. Ale sú, stále sú to tvoje modré prasatá – a práve preto nevieš odpovedať.
P.S.2 Nabudúce budem pamätať, že mám výrazivo (v tomto prípade slovo „trápiť“) dať do úvodzoviek (zabudol som, s kým mám tú pochybnú „česť“).
Vysvetlil som to dostatocne a myslim si, ze okrem jedneho cloveka na tomto blogu to vsetci ostatni pochopili, ale sustreduj sa radsej na sobotu a nezabudaj na moje slova.
http://www.youtube.com/watch?v=snkwsU98QlQ
PS: jeden je uz na pravde Bozej, druhy bude o 2 roky a na ten treti si este chvilku pockame. Bohvie, ze na ktore „vrece zemiakov“ narazi tentoraz 🙂
„Trafený“ Mirko,
máš pravdu. Týmto tvojím príspevkom si to vysvetlil dostatočne. Pretože o toto ti išlo tou tvojou nasprostastou poznámkou. Opľuť Smer. O nič iné. Tak to nabudúce aspoň rovno priznaj a neschovávaj sa za „iróniu“. Na to, aby sa za ňu mohlo schovať bulo tvojich rozmerov, je totiž akákoľvek irónia pritenká 🙂
Pekný deň prajem.
Ach jaj,
na Slovensku to je s politikou velmi tazke, lebo bud ma kope jedna strana alebo druha podla toho, ci vyjadrim kritiku, ironiu alebo hocaku poznamku na jednych alebo druhych.
V prvom pripad je clovek modry bolsevik, v druhom ficovolic. Raz darmo, idoly sa v nijakej podobe kritizovat nemaju 🙂
Pekny den aj vsetky nasledujuce.
PS: ak by som vedel, ze moja nevinna poznamka rozputa pomaly az svatu vojnu, asi by som si ju aj odpustil. Slubujem, ze nabuduce sa pokusim uz iba vychvalovat 🙂
Ešte raz zvýrazním podstatu, aby nezapadla do lživých žvástov o „nevinnej“ a „ironickej“ poznámke:
“Na to však páni modrí demokrati komisiu sl. Závadskej nezvolajú.”
Táto veta p. Hrnka bola vecnou kritikou! Prečo? Nuž, preto, že na Slovensku sa jedna konkrétna časť politického spektra pred niekoľkými rokmi samozvane vyhlásila za jedinú zástupkyňu demokratických síl a z tejto pozície odvtedy absolútne nedemokraticky(!) začala kádrovať (a krágľovať) nielen ľudí, ale v poslednej dobe už aj sochy. Jedným z prejavov nedemokratickosti tejto „demokratickej“ hávede je aj to, že sa kádrujú (a krágľujú) iba niektoré sochy a iba niektorí ľudia (jedným z najznámejších je už dlhé roky napr. Š. Harabin, ktorý sa v skutočnosti previnil jedinou vecou: nedovolil „demokratickým“ modrým prasatám získať v justícii stabilnú mocenskú pozíciu). Ak sa niekto vyhlasuje za stelesnenie demokracie, potom buď nech kádruje všetkých a všetko, alebo nič a nikoho!!!
Čo sa stalo po tejto vecnej výhrade p. Hrnka? Voľakto považoval za potrebné upozorniť na to, že:
“Zrejme nechcu vyrusovat cervenych a oranzovych demokratov, za ktorých spominany starosta starostuje 🙂 ”
Ani červení, ani oranžoví demokrati sa nevyhlasujú za jediných pravých zástancov demokracie na Slovensku a ani jedni, ani druhí si nepotrpia na kádrovanie (a krágľovanie už vôbec nie) sôch (resp. ľudí). Inými slovami, niekto sa pokúsil navodiť dojem, že tí ktorí v mene demokracie kádrujú a krágľujú sú rovnakí ako tí, ktorí nekádrujú ani nekrágľujú (a v mene demokracie už vôbec nie).
Inými slovami, motiváciou dotyčného pána bolo nasledovná vec:
„Keď už tu odznela kritika modrých, nech sa pľuvanec ujde aj červeným (resp. oranžovým).“.
A o tom bola táto malá búrka v pohári vody, aby si to ľudia všimli, pretože takto tieto indivíduá pracujú štandardne. Pretože keď opľujete grázla a normálneho človeka, výsledok je ten istý: opľutí sú obaja!!!
Na zaver tejto burky v serbli by som sa cteneho kadrovaca a moderatora opytal, ci proti buste isteho Janosa v KE protestoval aj inac a inde, ako penenim na tomto blogu?
Lebo ja som dcere sudruzky Zavackej, ci bude dalsia komisianapisal priamo.
„Trafený“ Mirko,
som síce v pokušení opýtať sa, ako to súvisí s tvojou „nevinnou“ a „ironickou“ poznámkou, ale budiž. Napíšem to takto: korešpondenciu ovládam a aj praktikujem. Podrobnosti vedieť nemusíš.
Chcel by som uprimiť pozornosť na záhadu tak jazyka, ako aj pôvodu Rumunov.
rumunské slová ako:
craciun – Vianoce (kračún), ranit – ranený, mlastina – bažina, vreme – čas, zgomot – hluk, platit-platiť, bogat – bohatý, drago – drahý, bolnav – chorý , pustiita – spustošený, trebue – potrebuje, razboi – vojna, povesti – povesti, slavi – sláviť, tar – cár…. hovorí o značnom vplyve Slovanov.
Rumunština je v istom % (podobne ako maďarčina) malou odnožou slovanských jazykov
Pritom rumunština je zarátavaná ako románsky jazyk. Vzhľadom na veľmi krátky vplyv Rimanov v tejto časti Európy – iba cca 150 ročná rímska kolónia Dácia, ktorá bola pomerne skoro (na rozdiel od Británie) rimanmi uvoľnená. Ani plošne sa nejednalo o tak veľkú oblasť – územne kolónia bola ohraničená iba na juhozápad dnešného Rumunska. Kolónia Dácia nedáva vysvetlenie, ako sa mohla rumunština tak plošne rozšíriť – cez Karpaty až na územie Moldavska, dnes 25 mil hovoriacich… pritom dlhšie trvajúca Británia nezanechala väčšie stopy v anglickom jazyku.
Osobne sa domnievam, že tu musela až neskôr zohrať rolu dajaká iná závažnejšia skutočnosť – niekedy tu musela nastať intenzívna výmena obyvateľstva -Osobne sa domnievam, že číselný paradox môže vysvetliť jedine výmena obyvateľstva okolo roku 600 – slovania podľa zpráv gréckych kronikárov vo veľkom množstve žijúci na území Rumunska sa sťahovali cez Dunaj na pre nich lákavejší príjemnejší Balkán a tu žijúce rímske obyvateľstvo vojensky zajímalo a posielalo asi svojim príbuzným ako otrokov, ktorý ale mali voľnejší štatút, ako inde ……Tak ako postupovalo sťahovanie slobodných slovanov na juh a posiloval sa na severe nad Dunajom podiel podiel neslobodných Rimanov – postupne sapreto aj posiloval aj podiel románskeho jazyka na komunikácií a to na oveľa väčšom území z dôvodu, že slovanské obyvateľstvo až na zbytky odišlo na juh (a zosajúci zbytok bol týmito Rimanmi pohltený) a tak na severe nakoniec jazykovo prevládla nútene presídlená románska zložka….
V každom prípade dejiny Rumunska by sa mali asi viacej začať študovať- nakoľko len v rumunskom jazyku zostalo množstvo uschovaných informácií – zatiaľ našimi historikmi asi minimálne povšimnutých – pritom sa aj z hore uvedených slov dá veľa vyvodiť – jedná sa totiž o základné slová, či slová súvisiace s majetkom a obchodom…. Tu ešte pripomeniem názov hlavného mesta Valašska – Tirgoviste (mimochodom bolo sídlom aj vojvodu Vlada Draculu).
Milan,
Načo sa nad tým zamýšľať bez znalosti rumunskej histórie. Až do zjednotenia Rumunska (teraz neviem presne, ale bolo to v 60. rokoch 19. storočia) bola cirkevná slovančina bohoslužobnou i úradnou rečou vo Valašsku i Moldavsku. Do hlbokého stredoveku rumunská šľachta rozprávala slovanským jazykom. Rozšírenie Rumunov mimo bývalé rímske provincie súviselo s demografiou, keď vrchári vždy zasídlovali vyprázdnené nížiny (po vojnách, epidémiách, prírodných katastrofách…). Dnešný stav rumunského jazyka (len cca 30% slov pôvodne slovanských) súvisí s jazykovou politikou rumunských elít po zjednotení Rumunska, kde programovo tvorili neologizmy (a rovnako vymieňali slová) preberaním z francúzštiny. Rumunský jazyk je, resp. bol typickým zmiešaním románskych a slovanských prvkov so základom v latinčine. Vetnou skladbou sa však podobá ostatným balkánskym jazykom (bulharčine, turečtine, gréčtine), takže v románskej rodine jazykov je zaradený podobne ako bulharčina v slovanskej. Netreba nad tým vôbec špekulovať.
PS. Metodov príspevok ako nerelevantný sa nedostal do diskusie.
Vlad Dracula teda rozprával cirkevnou slovančinou?
Samotné meno – Drac-ul = il drago = ten drak – hovorí o tom, že on už asi bežne rozprával rumunsky, ale v kostole sa určite modlil v cirkevnej slovančine. Je to niečo podobné, ako turkitskí Bulhari v slovanskom prostredí po určitej dobe prevzali reč i zvyky svojich poddaných (podobne aj frankofónni Normani v Anglicku).