Matica slovenska z príležitosti trištvrte storočnice vzniku Slovenského štátu a 70. výročia vypuknutia SNP spustila anketu medzi slovenskými historikmi všetkých orientácii, aby sa vyjadrili k týmto dvom významným udalostiam z našich národných dejín. Podľa mojich vedomostí sa do ankety zapojili historici z pracovísk MS, z Historického ústavu SAV, z univerzít, múzeí atď. Výsledky ankety by sa mali publikovať a poskytnúť slovenskej verejnosti. Moje odpoveda na anketové otázky predkladám v predstihu bez konfrontácie s ostatnými. Dúfam, že mi odpustia.
14. marec 1939 (I. Slovenská republika)
- Ako hodnotíte spracovanie 14. marca 1939 a problematiky I. Slovenskej republiky v slovenskej historiografii? Považujete ho za objektívne a dostatočné? Má táto téma ešte určité deficity?
O 14. marci 1939 sa toho napísalo u nás, v Česku, v Nemecku a inde pomerne veľa. Už menej sú spracované témy z rokov 1939 – 1945 s výnimkou rezistencie, odboja, židovskej otázky, ale tiež nemožno povedať, že by základné otázky existencie slovenskej spoločnosti v tomto období nemali svojich spracovateľov. Čo nám však chýba v celom profile, to je odideologizovanie prístupu pri spracovaní tohto obdobia. Určitým spôsobom sa o to snaží časť mladej generácie slovenských historikov. Ich pokusy o objektivizáciu sú však atakované najmä zo strany držiteľov „jedinej pravdy“, a tak skôr či neskôr sú vtlačení do jednej z vyhranených ideologických skupín. Základná masa prác je aj dnes spracovaná s výrazným ideologickým podtónom. Je to spôsobené celkovou neujasnenosťou slovenskej spoločnosti a jej elít v otázke základného smerovania Slovenska do budúcnosti. Minulosť sa tak stáva zajatcom projektovaných trajektórií pre jednotlivé sociálne a ideologické skupiny. Základné a do značnej miery fatálne rozdelenie slovenskej spoločnosti z minulosti (kuruci – labanci, maďaróni – národovci, čechoslováci – autonomisti, stalinisti – slovenskí „buržoázni nacionalisti“, federalisti – independisti, národniari – kozmopoliti, resp. skôr globalizátori) stále prežíva a v tomto rozdelení prežíva aj duálny pohľad na minulosť. Každý si tam hľadá to, čo by malo legitimizovať jeho postoj a delegitimizovať postoj tých druhých. A roky druhej svetovej vojny sú ideálnym miestom na zvádzanie takéhoto zápasu. Slovenská spoločnosť by sa mala snažiť hľadať prieniky a pokúsiť sa spoločne projektovať budúcnosť, primerane saturujúcu potreby rozvoja národa v globalizujúcom sa svete a možno by potom zistila, že minulosť slovenského národa nie je vôbec odlišná od minulosti hociktorého európskeho národa, že nie ej krajšia a ani škaredšia, že má svoje svetlé i tienisté stránky a že s ňou je treba žiť s takou, akou skutočne bola. Netreba ju ani kriminalizovať a ani deifikovať. Potom možno zistíme, že naše pozície nemusia byť až tak príkro odlišné. Takže, ak by som to mohol zhrnúť, najväčším deficitom nášho prístupu k obdobiu druhej svetovej vojny je nedostatok objektivizácie, objektívnejšieho pohľadu na predmet nášho bádania.
- Na základe Vašich poznatkov, možno považovať 14. marec 1939, za prirodzené vyústenie vnútornej slovenskej politiky (autonomistické hnutie), alebo bol spôsobený prevažne zahranično-politickými zmenami?
Pri tejto otázke by azda bolo vhodné pripomenúť leninské učenie o revolúcii a revolučnej situácií. Aj keď sa dnes marxizmus ako metóda všeobecne odmieta, niektoré jeho tézy nemožno paušálne zavrhnúť. Jednoducho v stabilnej spoločnosti, saturovanej materiálne i duchovne nikto žiadnu revolúciu nevyvolá. Bez vedomia slovenskej osobitosti ako národa v rozhodujúcej mase Slovákov, bez idey slovenskej samosprávy, ako bola zakotvená
v Žiadostiach slovenského národa z roku 1848, v Memorande národa slovenského z roku 1861, v Pittsburskej dohode z roku 1918, bez udržiavania tejto myšlienky autonomistami v rokoch prvej republiky by nemohlo byť ani 14. marca 1939. Jednoducho Hitler by nemal koho osloviť a jeho ultimátum by nemal kto vykonať. Slovenský národný vývin od roku 1848 bez akejkoľvek pochyby smeroval k presadeniu sa národnej suverenity vo forme samosprávy. Tvrdenie, že slovenský štát nikto nechcel, a preto to, čo nastalo po 14. marci 1939, nemalo z hľadiska slovenského národa žiadnu legitimitu, je prinajmenšom bohapusté nepochopenie slovenského národného vývinu, ale skôr nepodarená snaha delegitimizovať slovenskú túžbu po vlastnej suverénnej samospráve. Slováci by sa skôr alebo neskôr k svojej samospráve dopracovali. Predstava vtedajších slovenských politických vodcov vychádzala z formy duálnej rakúsko-uhorskej štátnosti a myšlienok amerického federalizmu a tie boli založené na suverenite národa (ľudu) v rámci akejkoľvek možnej štátnosti. Žiaľ, vydanie strednej Európy v Mníchove 1938 západnými mocnosťami do výlučnej mocenskej sféry A. Hitlera, bolo tým vonkajším deus ex machina, ktoré v podstate demokratické hnutie slovenského národa požadujúce jeho samosprávu zarámcovalo do obrazu tej doby. Takže 14. marec 1939 bol prirodzeným vyvrcholením vtedajšieho úsilia slovenskej politickej elity v daných medzinárodných podmienkach, ktoré určil nastupujúci a víťaziaci nacizmus, aj keď slovenskí politici (aj autonomisti) s takýmto riešením v danej dobe nepočítali a do určitej miery sa mu aj stavali na odpor. Náš oneskorený vstup ako subjektu do európskej politiky na začiatku 19. storočia (vajatanie okolo toho, či sme alebo nie sme národ) zapríčinil, že naše sebaurčenie sa nekonalo v súzvuku demokratickej revolúcie na konci roku 1918, ale v čase nástupu najtemnejšej kontrarevolúcie a to nás – žiaľ – poznačilo na ďalšie desaťročia.
- Nazdávate sa, že slovenská historiografia 20. storočia sa už vymanila z politických a ideologických tlakov, ktoré ovplyvňovali interpretáciu dejín tejto udalosti a tohto obdobia?
Nie, nevymanila sa. Práve naopak, mnohí aktívni historici nadbiehajú politickej moci nie výsledkami svojej práce, aby ich poučili, ale s „prosbami“ o „kodifikovanie“ ich ideologických výkladov minulosti. Politici to veľmi radi robia, najmä tí, čo nemajú žiadnu legitimitu od voličov – vlastníci masmédií! Tí vytvárajú vonkajší tlak, ktorý podobne ako ovčiarski psi sa pokúša „zahájiť“ slovenských historikov do toho správneho „košiara“, vzhľadom na ich záujmy „ do jediného správneho výkladu“ slovenských dejín rokov 1939 – 1945. Tento výklad korení v ideologických východiskách zo začiatku 50. rokov minulého storočia, teda do času boja so slovenským „buržoáznym nacionalizmom,“ a jeho cieľ je dnes tak isto čitateľný, ako bol čitateľný v časoch K. Bacílka a spol. Je to absurdná situácia a práve niektoré médiá vytvárajú v slovenskej spoločnosti situáciu, že historici majú menší priestor na slobodné bádanie a vyjadrovanie svojich postojov, aké mali v posledných rokoch komunistického režimu.
- Ako by ste hodnotili 14. marec 1939 ako dejinnú udalosť? Mal 14. marec 1939, resp. I. Slovenská republika, zásadný vplyv na národno-emancipačné úsilie Slovákov druhej polovici 20. storočia. Možno v historiografii a publicistike (ktorá je v týchto prípadoch závislá od historiografie) prekonať čierno-biele vnímanie tejto udalosti?
Prvá Slovenská republika bezo sporu zohrala kľúčovú úlohu v moderných dejinách slovenského národa – so všetkými svojimi kladmi i zlyhaniami. Obnovený čechoslovakistický režim po roku 1945, ale najmä po roku 1948 znemožnil Slovákom vyrovnať sa so svojimi zlyhaniami v rokoch vojny s jasným cieľom zlomiť ich vôľu po samostatnom, osobitom národnom a štátnom živote. Slováci si nemali svoje dejiny vykladať, ale mali nimi byť bičovaní, čo sa s určitými prestávkami robí od konca vojny dodnes. Preto sme sa s našimi dejinami stále nevyrovnali, a preto nie sme schopní ani zhodnotiť pozitíva, ktoré do národného života vniesla síce oklieštená, znásilnená, ale predsa len ako taká národná suverenita. Tento satelitný štát v nemeckej mocenskej sfére definitívne rozhodol vnútorne i medzinárodne bez akejkoľvek pochybnosti, že Slováci sú samostatný národ schopný si svoje veci spravovať sam. Potvrdil ekonomickú spôsobilosť Slovenska existovať ako samostatný ekonomický priestor. Vytvoril administratívno-mocenskú štruktúru riadenia Slovenska, ktorú už nikdy nebolo možné úplne eliminovať, a pokus, ktorý na začiatku šesťdesiatych rokov urobil A. Novotný, vlastne vyprovokoval situáciu, ktorá skončila obrodným procesom a federalizáciou Česko-Slovenska roku 1968. A to nehovorím o hlbokej brázde, ktorú vyoral pri vytvorení profesionálnych vedeckých, kultúrnych a ďalších a ďalších národných inštitúcií. Dejiny nikdy nie sú jednofarebné, vždy majú mnohofarebné spektrum.
- Dejinný vývoj ovplyvňuje veľa faktorov, ktoré podmieňujú aj interpretáciu dejín. Akým spôsobom vplývala na interpretáciu I. Slovenskej republiky ľudsko-právna argumentácia?
Neviem, čo mal autor tejto otázky na mysli. Či mu ide o presadenie sa tzv. politickej korektnosti, alebo nedemokraticky autoritatívny režim vtedajšej Slovenskej republiky. Jednoznačne musím povedať, že tzv. politická korektnosť pôsobí rovnako devastujúco na slobodný vedecký výskum ako straníckosť za bývalého režimu. Čo sa dotýka režimu prvej Slovenskej republiky, myslím si, že vedecky korektné by ho bolo porovnávať s vtedajším režimami v Európe, či už totalitnými, autoritatívnymi alebo demokratickými. Myslím si, že ak by sme napr. porovnávali prvú ČSR s dnešnými princípmi a kritériami na demokratický štát, nikdy by sme ju nemohli označiť za demokratickú. Jednoducho nespĺňala ani jedno kritérium, ktoré je dnes charakteristické pre štát západnej demokracie. Ak autor myslel na tzv. riešenie židovskej otázky, tak najskôr treba povedať, že na spôsob prístupu niektorých zložiek vtedajšieho slovenského establišmentu v tejto otázke neexistuje žiadne ospravedlnenie. Ale nemôžem súhlasiť s tvrdením, že tragédia slovenských židov začala 14. marca 1939. Medzi slovenských židov treba počítať aj tých, ktorí žili na okupovanom južnom území. Ako do ich osudov zasiahol 14. marec 1939? Nijako! Ale keď chcem nájsť spoločný dátum pre obidve časti Slovenska, od ktorého možno odvodzovať počiatky tragédie, ktorá skončila deportáciami slovenských židov a vyvraždením ich prevažnej väčšiny, tak musím prísť jednoznačne k Mníchovu 1938. Na základe Mníchovskej dohody sa A. Hitler stal neobmedzeným pánom stredoeurópskeho priestoru. Bez tohto primárneho faktu by k oným tragickým udalostiam vôbec nedošlo. A vôbec tým nechcem exculpovať na Slovensku tých, ktorí sú za tragédiu holokaustu slovenských židov spoluzodpovední.
- Je podľa Vás pripomínanie si výročia vzniku I. Slovenskej republiky v politike a publicistike dostatočné a je interpretované objektívne?
Myslím si, že na túto otázku som už odpovedal dostatočne. V čierno-bielom videní minulosti sú aj prístupy k tomuto dátumu čierno-biele. Nemyslím si, že by sme mali skĺznuť do polohy, v ktorej sa nachádzajú baltské krajiny. Z gardistických prisluhovačov napr. z PO HG, aj keď možno z vnútorného presvedčenia bojovali za „národné záujmy“, nám netreba robiť žiadnych hrdinov ako si napríklad z tamojších esesákov robia hrdinov Estónci alebo Lotyši. Mali by sme byť však objektívni a držať sa hesla, ktoré sprevádza európsku spravodlivosť od rímskych čias – každému, čo mu patrí. Pri takomto nepaušalizovanom prístupe pri hodnotení našich národných dejín by sme mohli nájsť aj nejakú strednú cestu.
- Nazdávate sa, že sa 14. marec 1939 a I. Slovenská republika dostali do historickej pamäti národa a v akej podobe?
Bezo sporu sú súčasťou historického vedomia, ale podobne ako celá história Slovenska aj v prípade 14. marca 1939 v hlbokej paranoji. Lenže tá závisí od mnohých faktorov a bez vyriešenia otázky, o ktorej hovorím v samej prvej časti, sa len tak ľahko nedá odstrániť.
29. august 1944 (Slovenské národné povstanie)
- Ako hodnotíte spracovanie 29. augusta 1944 a problematiky Slovenského národného povstania v slovenskej historiografii? Považujete ho za objektívne a dostatočné? Má táto téma ešte určité deficity?
Slovenské národné povstanie je v slovenskej historiografii hádam jedna z najspracovanejších tém. Myslím si, že aj mnohí na slovo vzatí odborníci nie sú schopní obsiahnuť všetko, čo o SNP bolo už napísané a publikované. Napriek tomu nie som presvedčený, že nie je čo ďalej skúmať, že nie je čo ďalej vysvetľovať, spracovávať a dávať do súvislosti. Tvrdenia, že už je vlastne všetko prebádané a nič nového sa už nedá povedať, sú bez reálneho podkladu. Ako všetky témy z novoveku, aj téma SNP je silno zideologizovaná, ale nie až tak ako vznik a existencia prvej Slovenskej republiky. Myslím si, že najväčšou slabinou pri spracovaní dejín SNP (aj prvej SR) vo všeobecnosti je prístup k problematike: Stále a najčastejšie sa vykladá z pozície – nechcem povedať čechoslovakizmu – ale pročeskoslovenského (bez spojovníka) videnia. Pri takomto prístupe nám uniká celá škála problémov, ktoré ovplyvnili vypuknutie, priebeh i vyústenie Slovenského národného povstania. Druhý prístup je z pozície tých, ktorí sa ideologicky stotožnili s režimom, resp. jeho umiernenou časťou. Tomuto prístupu taktiež chýba objektivizujúci nadhľad. Ako soľ nám chýba pohľad slovenský z demokratických východísk, nezaťažený ani jedným pólom stále si konkurujúcich postojov a ideologických konštrukcií. Pri výklade z týchto pozícií by sme museli hlbšie rozobrať otázku, prečo neboli do povstania proti Nemcom pribratí demokraticky zmýšľajúci príslušníci Ľudovej strany a aký to malo vplyv na celkové osudy povstaleckých zápasov; prehodnotiť úlohu Beneša a londýnskej vlády atď. atď. Takže deficitov je stále dostatočné množstvo. Netreba hádam pripomínať, že existuje aj výklad z čechoslovakistických pozícií. Je zaujímavé, že tento výklad je najbližšie k tým, čo považujú SNP za povstanie proti vlastnému štátu.
- Na základe Vašich poznatkov, možno považovať 29. august 1944 za prirodzené vyústenie vnútornej slovenskej politiky (protifašistické hnutie), alebo bol spôsobený prevažne zahranično-politickými zmenami?
Tu by som sa opäť vrátil k už spomenutej marxistickej teórii revolúcie. Jednoducho vnútorné a vonkajšie pomery nejde od seba oddeliť. Ale tak isto nemožno podceniť zahranično-politický vplyv. Kým pred 14. marcom 1939 to bol vplyv nacistického Nemecka, v roku 1944 nebolo možné opomenúť Sovietsky zväz a samozrejme Beneša, kryjúceho sa za Londýn i Moskvu. Tak, ako ľudáci museli do svojich plánov zahrnúť tlak z Berlína (priam srší z vyhlásenia k Žilinskej dohode zo 6. októbra 1939), tak aj „demokrati“ nemohli nevziať do úvahy nový mocenský faktor v podobe Stalinovej Moskvy. A keď sa z tohto pohľadu pozrieme na Vianočnú dohodu z roku 1943, tak zistíme, že má presne takú istú štruktúru v svojom zahranično-politickom smerovaní ako spomínaná dohoda zo Žiliny. Len medzinárodný „sponzor“ sa zmenil. Bol to evidentne tlak z Londýna, ktorý znemožnil do celonárodného povstania proti Nemcom zapojiť všetkých demokraticky zmýšľajúcich Slovákov, vojenské špičky slovenskej armády, demokratickú časť Ľudovej strany. Keď si to demokrati roku 1946 uvedomili a aprílovou dohodou sa snažili tento deficit odstrániť, obrátilo sa to proti ním. Ten problém by nevznikol, ak by demokrati z katolíckeho tábora boli zapojení už do príprav a priebehu SNP. Tieto veci si musíme uvedomiť a rozšíriť naše bádanie aj týmto smerom. A potom, každá generácia má plné právo hodnotiť minulosť podľa svojich vlastných kritérií, podľa vlastného prístupu, podľa svojej ideovej orientácie. Vedecký výskum nikdy nebude ukončený a vždy bude možné povedať niečo nové.
- Nazdávate sa, že slovenská historiografia 20. storočia sa už vymanila z politických a ideologických tlakov, ktoré ovplyvňovali interpretáciu dejín tejto udalosti a tohto obdobia?
Nielen z 20. storočia, ale aj dnešná historiografia je stále preideologizovaná. Zdá sa, že mnohým historikom to vôbec neprekáža, ale naopak, celé svoje „vedecké“ snaženie orientujú týmto smerom. A majú aj vynikajúceho pomocníka – vraj politickú korektnosť.
- Ako by ste hodnotili 29. august 1944 ako dejinnú udalosť? Mal 29. august 1944, resp. Slovenské národné povstanie, zásadný vplyv na národno-emancipačné úsilie Slovákov druhej polovici 20. storočia. Možno v historiografii a publicistike (ktorá je v týchto prípadoch závislá od historiografie) prekonať čierno-biele vnímanie tejto udalosti?
Slovenské národné povstanie je neodmysliteľnou súčasťou dejín prvej Slovenskej republiky. Bez vzniku a existencie tejto republiky by žiadne Slovenské národné povstanie nebolo. Nebolo by ani v tom prípade, ak by po 14. marci 1939 slovenskí politici a vojaci podľahli tlakom Berlína, ktorý chcel slovenskú brannú moc odzbrojiť a povoliť Slovenskej republike len symbolickú armádu a la protektorátne vojsko. Preto – ako súčasť obdobia rokov 1939 – 1945 – ho musíme zaradiť medzi udalosti s mimoriadnym vplyvom na ďalšie slovenské dejiny. Často sa, najmä v minulosti, hovorilo a ešte občas hovorí o výdobytkoch povstania, resp. čo Slováci získali alebo čo stratili svojím bojovým vystúpením proti nemeckým okupantom. Myslím si, že povstaleckí bojovníci dokázali v daných geopolitických pomeroch toho vybojovať veľa. Boli to slovenskí politici, ktorí to vzhľadom na našu typickú roztrieštenosť nedokázali po vojne pretaviť do reálneho života. Ale z toho nemožno viniť tých, ktorí sa s nasadením svojho života postavili nemeckej presile. Možno tu je aj na mieste odpovedať na otázku, či bolo ono povstanie národné. Po roku 1945 bolo niekoľko pokusov urobiť z neho povstanie na Slovensku alebo Slovenské povstanie a odobrať mu atribút národné. Cieľ týchto pokusov bol celkom jasný. Myslím, že nie je sa treba o ňom špeciálne rozpisovať.
- Je podľa Vás pripomínanie si výročia Slovenského národného povstania v politike a publicistike dostatočné a je interpretované objektívne?
Je to ako všetko na Slovensku. Aj pripomínanie si SNP má svoje amplitúdy. V princípe je to omnoho lepšie ako pripomínanie si iných udalosti. Objektivita kríva najmä v tom, že mnohí si myslia, že to, čo bolo doteraz povedané a kanonizované ako evanjelia je už definitívne, že nie je treba ďalej naše poznanie rozvíjať a že už nikto sa nemôže na toto obdobie našich dejín dívať ináč ako Zväz protifašistických bojovníkov. Takéhoto prístupu by sme sa mali zbaviť, lebo by sa nám mohlo stať, že SNP sa bude vnímať ako nejaká modla a stane sa pre nové generácie nezaujímavým úsekom z nejakej dávnej minulosti.
- Nazdávate sa, že sa 29. august 1944 a Slovenské národné povstanie dostali do historickej pamäti národa a v akej podobe?
Ako každá významná dejinná udalosť aj SNP je v historickej pamäti národa. Nie už v takej živej, ako si to pamätám ja z môjho detstva. Ja skutočne pamätám tú dobu, o ktorej Ľ. Lipták povedal, že aj gardisti boli hrdí na to, že bolo Slovenské národné povstanie. Boli to zlaté šesťdesiate roky, ktoré patria medzi obdobia s najväčším národným vzopnutím sa Slovákov v minulom storočí. Žiaľ, odvtedy sa mnoho zmenilo. Ľudia boli najskôr otravovaní jednostrannosťou, momentálne sú do značnej miery dezorientovaní politickými turbulenciami, ktorých aktéri neváhajú používať na svoje podenkové, zväčša finančné záujmy aj dejiny. Mám však dojem, že v celku je to obdobie našich národných dejín, o ktorom priemerný slovenský občan je informovaný dobre.
- Je podľa Vás možné začleniť interpretáciu 14. marca 1939 (I. Slovenskej republiky) a 29. augusta 1944 (Slovenského národného povstania) do historickej pamäti slovenského národa tak, aby nevytvárali rozpor?
Je, ale asi nie v súčasných pomeroch, keď rôzni „teoretici“ sa snažia vôbec vyradiť národ ako historickú kategóriu v zmysle nositeľa dejinného vývinu. Zjednotenie tohto pohľadu by potrebovalo prehlbovanie tradičného videnia dejín, v ktorých hlavným subjektom je suverénny národ (ľud). A to momentálne nie je na tanieri. Uvidíme v budúcnosti.
Pán Hrnko,
len taká maličkosť, hneď v prvej odpovedi:
„…… nemožno povedať, že by základné otázky existencie slovenskej spoločnosti v tomto období nemali svojich spracovateľov. Čo nám však chýba v celom profile, to je odideologizovanie prístupu pri spracovaní tohto obdobia. Určitým spôsobom sa o to snaží časť mladej generácie slovenských historikov. Ich pokusy o objektivizáciu sú však atakované najmä zo strany držiteľov „jedinej pravdy”….“
To slovenskí historici v zahraničí sa u Vás nerátajú, alebo ste ich, ako tí držitelia jedinej pravdy, pohodlne ignorovali?
Milý Milan z konca abecedy,
vy máte problémy s dislexiou? Ja si myslím, že tam o nich hovorím úplne presne.
Nože mi pomôžte pán Hrnko,
Kde ste sa, v ktorej odpovedi zmienili, že naši exiloví historici sa od ich odchodu zo Slovenska štúdiom v zahraničných archívoch pokúšali naprávať ten “jediny správny názor“ na 1. Slovenskú republiku (ako aj na Augustové povstanie) pretláčaný v povojnovom Česko-Slovensku.
Nuž, duša moja podčičvianska,
ja už nerozdeľujem našu historiografiu na domácu a zahraničnú. Je len jedna slovenská dvoch ideologických orientácií.
Zdá sa mi, že sa nejak „míňame“ pán Hrnko.
Vy píšete, že „Určitým spôsobom sa” (o odideologizovanie prístupu pri spracovaní obdobia 1.SR) „snaží časť mladej generácie slovenských historikov”, na čo som ja reagoval poznámkou, že o to sa usilovala celá plejáda historikov slovenského exilu, ktorú ste opominuli spomenúť.
Vaša reakcia (mimo neslušnosti) bola, že tam o nich hovoríte “úplne presne”.
Keď som Vás vyzval, aby ste konkrétne poukázali kde ste sa o nich a ich snahe zmeniť zideologizovaný obraz 1.SR zmienili, odbili ste ma tým, že Vy už nerozdeľujete „našu historiografiu na domácu a zahraničnú“.
A tak som našich exilových historikov, ktorí sa desaťročia proti presile komunistických politológov, kvázi historikov, snažili napraviť imidž 1.SR znovu hľadal vo Vašich odpovediach a našiel (v stati o SNP) iba toto:
„Druhý prístup je z pozície tých, ktorí sa ideologicky stotožnili s režimom, resp. jeho umiernenou časťou. Tomuto prístupu taktiež chýba objektivizujúci nadhľad.“
Čiže, našich exilových historikov, ktorých komunistickí a pro-čechoslovakistickí politológovia zaškatuľkovali ako „ideologicky stotožnených s režimom“ hodili historici predchádzajúcich komunistických, ako aj novodobých demokratických časov, ako nehodných na perifériu slovenskej histórie.
Nakoniec kardinálna otázka, ktorá napadne každého čitateľa:
Píšete: „14. marec 1939 bol prirodzeným vyvrcholením vtedajšieho úsilia slovenskej politickej elity v daných medzinárodných podmienkach,…“ a
„Prvá Slovenská republika bezo sporu zohrala kľúčovú úlohu v moderných dejinách slovenského národa“ a tiež, že
„Tento satelitný štát v nemeckej mocenskej sfére definitívne rozhodol vnútorne i medzinárodne bez akejkoľvek pochybnosti, že Slováci sú samostatný národ schopný si svoje veci spravovať sam.“
Teda o oprávnenosti 1.SR nemôže byť pochybností.
Ako tu potom vyzerá „pohľad slovenský z demokratických východísk“?
Do úvahy treba zobrať aj fakt, že Beneš z Londýna vyhrožoval tvrdými trestami („Tiso musí viset“) všetkým, čo sa zapojili do budovania 1.SR, že povstalci boli vedení čechoslovakisticky zmýšľajúcimi dôstojníkmi S.A., že otvorene bojovali za obnovu zaniknutej ČSR, teda prakticky za zánik vlastného štátu.
Vo Vašich odpovediach je jeden zaujímavý postreh“:
„….existuje aj výklad z čechoslovakistických pozícií. Je zaujímavé, že tento výklad je najbližšie k tým, čo považujú SNP za povstanie proti vlastnému štátu.“
Zaujímavé na tom je, že napriek tomu,že aj čechoslovakisti to priznávajú, „pohľad slovenský z demokratických východísk“ to zatiaľ nepobadal.
K tomu poznamenávate:
„….aj téma SNP je silno zideologizovaná…“
„Stále a najčastejšie sa vykladá z pozície – nechcem povedať čechoslovakizmu – ale pročeskoslovenského (bez spojovníka) videnia. Pri takomto prístupe nám uniká celá škála problémov, ktoré ovplyvnili vypuknutie, priebeh i vyústenie Slovenského národného povstania.“
(Treba) „…prehodnotiť úlohu Beneša a londýnskej vlády…“
„…v roku 1944 nebolo možné opomenúť Sovietsky zväz a samozrejme Beneša, kryjúceho sa za Londýn i Moskvu.
Bol to evidentne tlak z Londýna, ktorý znemožnil do celonárodného povstania proti Nemcom zapojiť všetkých demokraticky zmýšľajúcich Slovákov, vojenské špičky slovenskej armády, demokratickú časť Ľudovej strany.“
Pokiaľ sa nemýlim, asi 85 percent Slovákov schvaľovalo vznik 1.SR, z nich drvivá väčsina sympatizovali s Ľudovou stranou.
Tu je teda naozaj „aj na mieste odpovedať na otázku, či bolo ono povstanie národné.“
Bolo?
V rozhovore so Steinhűblom
http://spravy.pravda.sk/domace/clanok/285941-bratia-ktori-menili-stred-europy/
hovorí k Svätoplukovi:
….Slovenskí vzdelanci, počnúc 18. storočím, hľadali historickú postavu veľkého slovenského panovníka (najlepšie kráľa), ktorý by vládol vo veľmi dávnych časoch. Keďže nikto taký nebol, začali oslavovať Svätopluka, hoci on sám bol Moravan, a nie Slovák….
S prihliadnutim ma to co hovori pan Steinhuebel by som ocakaval, ze v ankete bude jemu a jemu podobnym venovanych viac riadkov. A nielen v reci odbornej, diplomatickej, ale aj v bezne pouzivanom hovorovom jazyku…
(Steinhűbel) nie len že dávnejšie poprel Svätoplukovi že bol kráľom, ale aby Svätopluk náhodou nemohol byť nedajbože Sloven, tak vznik Slovákov posunul už do 9. storočia.
Celé to od pána Steinhbela pôsobí podivne a spôsobuje o ňom dosť pochybností – keďže a tu parafrázujem ako to pán Hrnko pred časom písal tých o Hanibalových pamätiach – nie je dôležité aká história naozaj bola, ale bude to tak, ako to – ja…. – napíšem.
10. nie 9.
Svätopluk I. – o ňom je reč- vládol od roku 871 do roku 894, čo je jednoznačne 9. storočie…
V tom prípade je nejasná celá prvá veta. Jednak mi nie je jasné z hľadiska vnútornej logiky znamená „aby Svätopluk náhodou nemohol byť nedajbože Sloven, tak vznik Slovákov posunul už do 9. storočia“ a jednak bez ohľadu na to viem, že Steinhübel uvádza vznik Slovákov najskôr v 10. storočí.
Všetci tu vieme, že slovo Slovák je pôvodom z českého jazyka na rozdiel od slova Slovensko, či Slovenka, kde je základom slova Sloven.
Ale dobre, tak čo ten Steinhűbel vlastne hovorí – že Slováci vznikli v 10. storočí alebo ešte skôr (lebo najnovšie hovorí: ….Svätopluka, hoci on sám bol Moravan, a nie Slovák….) tu vidno ten rozpor. Raz tak a raz tak. Ďaľší historici tvdia, že Slováci vznikli až v 11. storočí a ďaľší že ešte neskôr.
Chudák učiteľ dejepisu na ZŠ , čo si má z toho vybrať.
Treba povedať, že čo si myslí Steinhübel, je dosť jedno (on nie je bohvieaký odborník, ani poriadne tituly nemá, ani nič), nebyť toho, že na SAV dávajú všetko podstatné písať jemu (veľa ich tam totiž aj tak nie je). Keď to ale treba zjednodušiť, tak ja by som to ako učiteľ formuloval asi takto: Slováci vznikli najneskôr v 10. alebo 11. storočí, pravdepodobne/možno ale už aj skôr. A keď to zjednodušiť netreba, tak sa môže začať vysvetlovať ten hovorí to a ten za ono…
Páni, síce to sem nepatrí, ale o tom sme už hovorili v predchádzajúcich diskusiách. Vznik národa (alebo hocijakého etnického spoločenstva) nie je jednorázový akt, ale proces. Netreba si pliesť vznik slovenčiny ako samostatného jazyka a vznik Slovákov (Slovenov) ako osobitej etnicko-národnej entity. Keď hovoríme o polovici 10. storočia, tak hovoríme o definitívnom vyčlenení sa slovenského jazyky ako samostatného slovanského jazyka. Ako osobitné etnikum, ktoré sa vedelo odlíšiť od Srbov, Chorvátov, Čechov alebo iných Slovanov však už jestvovali niekoľko storočí predtým. Proces etnického vymedzovania Slovákov začal okamžite po ich usadení sa na strednom Dunaji a bol zavŕšený vznikom ich štátu Veľkej Moravy. Steinhubel môže hovoriť, že Svätopluk bol Moravan, ale platí to len so slovíčkom pôvodne a má to asi takú platnosť k vtedajšej etnickej jednote na našom území, ako keď dnes poviem, že Dzurinda je Spišiak. Je Spišiak, ale je aj Slovák. Aj Svätopluk bol pôvodne Moravan, ale predovšetkým Sloven (teda starý Slovák).
Pán Hrnko,
Vidí sa mi, že tá „moja“ dislexia pri čítaní Vášho príspevku znovu „zabrala“.
Píšete: „Netreba si pliesť vznik slovenčiny ako samostatného jazyka a vznik Slovákov (Slovenov) ako osobitej etnicko-národnej entity.“
Lebo vraj: „Proces etnického vymedzovania Slovákov začal okamžite po ich usadení sa na strednom Dunaji a bol zavŕšený vznikom ich štátu Veľkej Moravy“.
Nechápem, prečo sa potom, po údajnom zavŕšení „vymedzovania“ Slovákov (asi zo seba samých), ich poslovia na cisárskom dvore predstavili ako MY, SLOVENI, a nie my Slováci. Nestor síce tvrdí, že Sloveni (a nie Slováci) žili na strednom Dunaji po dlhé veky, teda od nepamäti, ale Vy uprednostňujete teóriu tzv. sťahovania národov a teda podľa Vás sa Slováci usadili na strednom Dunaji len niekedy v 5.-6. storočí.
A hneď sa začali vymedzovať. To im trvalo niekoľko storočí, ale vymedzovali sa tak dôsledne, že po vzniku ich štátu,tzv. Veľkej Moravy, už boli riadní Slováci. Teda, ako tvrdíte o Svätoplukovi „starí Slováci“. Nejakých Slovenov, napriek tomu, že aj ich kráľ bol Slovenom, medzi sebou ani nepobadali.
A už vôbec mi nejde do hlavy, ako sa tí Slováci a starí Slováci do tej polovici 10. storočia, teda podľa Vás, pred „definitívnym vyčlenením sa slovenského jazyky ako samostatného slovanského jazyka“, dorozumievali. Predpokladám, že kedže to boli Slováci, že to bola nejaká „slovakčina“, z ktorej sa potom v tom 10.storočí vyčlenila slovenčina.
Ale prečo si Slováci/starí Slováci vlastne potrebovali vyčleniť slovenčinu zo „slovakčiny“? To im už nebola „slovakčina“ dobrá?
Všetko sa mi zdá nejak popletené ……
Vidím, vážený pán z konca abecedy,
že vám robí problém nielen čítanie, ale aj rozmýšľanie. Keby ste len trochu rozmýšľali, tak takú úbohu pseudosofistiku sotva môžete položiť na papier.
1. Možno, že vy si myslíte, že Slováci spadli z jahody alebo nedaj Bože z neba. Keďže však sú tu, logicky mi vychádza, že sem niekedy museli prísť. Ako ste si mohli všimnúť, nehovoril som o čase, hoci názor na to mám. Ak máte iný názor, je to vaša vec, ale dovoľte mi, aby som mal logickejšie vysvetlenie na to, prečo sú tu, ako predpokladám, že si vy myslíte – spadli z jahody!
2. Príslušníci nášho národa sa dnes volajú Slováci. Na rozdiel od vás si nemyslím, že veci a skutočnosti sú stvorené v nemennej podobe a na miesto určenia sa dostanú napr. odpadnutím z jahody. Evolúcia je základom vývinu všetkého, teda i národov. Aj národy sú len výsledkom vývinu. Slovenský národ nie je výnimkou. Aj naši predkovia sa tisícročia vyvíjali, kým sa ako potomkovia hypotetických prapraprarodičov Adama a Evy stali v určitom momente Slováci. Rovnako ich jazyk sa vyvíjal a v 9. storočí bol iný ako v 15. a iný ako dnes. Aj jazyk, ktorým sa dnes hovorí, je už iný, ako sme hovorili my, keď sme boli deti. Aj termíny v jazyku sa vyvíjajú. V 9. st. sa príslušník nášho národa vyhlasoval za Slovenina, od 15. storočia až po dnes o sebe hovorí, že je Slovák. Preto nemohol Rastislav povedať „My Slováci“, ale mohol povedať iba „My Sloveni“, lebo v danej dobe sme sa tak volali. Ak máte s tým problémy, tak vás odkážem na našich severných susedov. Boleslav Chrabrý nikdy nepovedal o sebe, že je Poliak a že vládne Poľsku. Vždy o sebe vyhlasoval, že je Poľanin a vládne v Polanii. Napriek tomu nikto nemá problém s tým, že o ňom povie, že bol Poliak a vládol v Poľsku. Dnes sa totižto ten štát tak volá a od jeho založenia sa nezmenila podstata štátu (nositeľom bol ten istý subjekt), len v 11. storočí sa volali sami seba Poľani a dnes si hovoria, že sú Poliaci. Ak nie ste schopní pochopiť takúto triviálnu vec, akákoľvek diskusia s vami je stratou času!
Len doplním, že niekde som čítal, že každých 5 rokov sa mení divadelná reč. A skutočne – stačí len počúvať reč v starých filmových týždenníkoch alebo v starých filmoch, aby si to každý potvrdil.Všetko sú v podstate krivky.
nuz, sme sice slovaci, ale nase zeny, mamy, manzelky a dievcata su nadalej „slovenky“ a vsetci zijeme na „slovensku“. takze oznacenie „slovaci“ je skor zauzivana zvyklost, ludove pomenovanie, podobne ako oznacenie Velka Morava. tato drobna nejasnost vsak podciarkuje dolezitu skutocnost, podstatu, ze sa treba zaoberat objektom, pripadne subjektom oznacenia, nie samotnym nazvom, ktory moze byt casom dost premenlivy a teda nepresny…
ps: pan Hrnko, nechcem tu miesat ine temy, ale mam navrh na temu Ukrajina, kym este nie su vymazane rozne videa na youtube, lebo aj to sa coskoro stane historiou
K Ukrajine – už mesiace som cielene sledoval prácu našich novinárov, kedy konečne prvý krát informujú čitateľov, že Ukrajina je vlastne dvojrečová. Trvalo im to – iba pred pár dńami to zistili a aj čitateľov informovali. Asi sa sami čudovali.
Takto nekvalitne sa ale informovať nedá – neinformovaní čitatelia nemali šancu mesiace plne pochopuiť čo sa na Ukrajine vlastne deje.
čASť Ukrajny dokonca spadá pod označenie UNIATI – takže je tam aj náboženský faktor. A čo sa týka Krymu – Rusi ho pracne dobili od Turecka.
Nikita Chruščov – pochádzajúci z Ukrajiny ho ale z pozície svojej funkcie odčlenik od Ruska a pričlenil k Ukrajine. Veľmi zvláštne presúvanie. Dá sa povedať nespravodlivé.
Postahujte si dokumenty z youtube tykajuce sa ukrajiny, lebo cochvila tam nebudu, ako napriklad:
Pán Hrnko,
nejak tu debata zamrzla. Chcem iba pripomenúť, že dúfam, že viete o pripravovanej vedeckej konferencii o 1.SR uspriadanej HÚ SAV a UKB, ktorá ma byť 25. a 26. marca v Univerzitnej knižnici. Už názov tejto “vedeckej” konferencie “Slovenský štát 1939 – 1945 predstavy a realita” neveští nič dobrého. Z kopy neznámych referantov sa vynímajú „slovakofili“ najdôležitejších tém, Ivan Kamenec a Katarína Zavacka. Viac o nich a o tom, v akom svetle budú ich referáty, hádam písať netreba.
Dúfam, že sa tam (aspoň ako pozorovateľ) zúťastníte, aby ste nás, čitateľov mohli informovať o oficiálnom trende našej spolitizovanej histórie.
Určite tam nebudem. Vami menovaní už dávno (ak vôbec kedy) nepristupujú k problematike sine ira et studio. Na festivale propagandistických vystúpení, ktoré svojím prístupom klesli na úroveň 50. rokov, nemusím byť.