Téma: prvá svetová

Prednedávnom som poskytol rozhovor Slovenským národným novinám. Z priestorových dôvodov, keďže prepísaný text výrazne prekročil limit, redakcia text skrátila. Čitateľom môjho bolgu poskytujem neskrátený text tak, ako bol zapísaný.Storočnica vypuknutia prvej svetovej vojny sa síce viaže na konkrétny dátum, ale už dnes je z médií ako aj knižnej produkcie zrejmé, že je to jedna z najväčších mediálnych udalostí v Európe tohto roku. Ako vidí historik našu doterajšiu „pripravenosť“ – čo všetko po sto rokoch o vojne a jej dôsledkoch vieme, aká je slovenská bilancia – teda slovenských historikov, historikov na Slovensku a slovenskej publicistiky a žurnalistiky osobitne?

Keď sa človek pozerá po okolitých krajinách, a nielen tam, ale aj napr. do Veľkej Británie a do Nemecka, tak vidí vysokú aktivitu ako medzi historikmi, tak aj v spoločnosti s blížiacim sa stým výročím začiatku prvej svetovej vojny. Súvisí to s tým, že predstavitelia tamojšej historickej i kultúrnej sféry si uvedomuje nesmierny význam prvej svetovej vojny na osudy národov Európy i celého sveta. Výstrely v Sarajeve a následný vojnový konflikt uvoľnil dovtedy nevídané sily, ktoré rozmetali na našom kontinente „ancient regime“, majúci korene v usporiadaní po Napoleonských vojnách na Viedenskom kongrese z roku 1815. Pokusy o revolučnú demokratickú zmenu v polovici 19. storočia – revolúcia 1848-1849 – neuspeli. Európske národy zväčša nedostali slobodu, po ktorej túžili, ale naopak, stále viac a viac sa uplatňovali formy imperialistického delenia sveta. Krymská vojna 1856 a Berlínsky kongres 1878 naznačili a predznamenali vývin, ktorý viedol k fatálnemu rozdeleniu Európy na dva proti sebe stojace bloky – Trojdohodu a Trojspolok – ktorých cieľom bolo na jednej strane udržanie jestvujúceho stavu rozdelenia Európy a sveta, na druhej strane ich prerozdelenie. Pri takejto politike bolo len otázkou času, kedy sa tieto bloky do seba vzájomne pustia.

Postavenie Slovákov období pred prvou svetovou vojnou bolo viac ako neutešené. Behom 19. storočia Slováci stratili takmer všetky možnosti na plnohodnotný národný život v štátnom celku, v ktorom žili takmer tisíc rokov. Väčšina privilegovaných vrstiev sa odnárodnila, maďarizačný režim Uhorska po roku 1867 dôsledne likvidoval slovenské školstvo, kultúru, bránil uplatnenie Slovákov v podnikaní, v priemysle a bankovníctve. V zúfalstve desaťtisíce Slovákov odchádzalo za more, aby tam našlo novú, slušnejšiu, človeka hodnú existenciu. Čelní predstavitelia slovenského národného života sa cítili izolovaní a hľadali únik zo situácie či už v spolupráci s Čechmi alebo v mesianistickom očakávaní, že nejaký svetový konflikt rozmetá existujúce spoločenské pomery a umožní Slovákom oslobodiť sa spod útlaku. Ako sa ukázalo, prvá svetová vojna bola tým konfliktom, ktorý umožnil Slovákom reálne sa dostať spod nadvlády maďarskej džentry a v spolupráci s Čechmi vytvoriť predpoklady na budúci slobodný národný život. Z tohto hľadiska musíme vidieť prvú svetovú vojnu ako jednu z kľúčových udalostí našich národných dejín, ktorá síce priniesla obrovské utrpenie prakticky všetkým obyvateľom Slovenska, ale na druhej strane i záblesk národnej slobody. Veď povedané jazykom gambléra, kto by si napr. roku 1913 vsadil čo i len deravý groš na to, že o pár desaťročí bude Slovensko suverénnym štátom, rovnocenným partnerom napr. Maďarska. Po skončení prvej svetovej vojny by to už určite urobili mnohí, a nie len grošmi. Preto je až zarážajúce, aké ticho je – na rozdiel od okolitých štátov – u nás pri príprave pripomenutia si tohto výročia. Dokonca aj neziskové organizácie, ktoré tlačia na štátne orgány, aby sa do procesu príprav pripomenutia si storočnice od vypuknutia prvej svetovej vojny, narážajú na nepochopenie. Zdá sa mi, že to dopadne podobne ako v blahej pamätí za Radičovej vlády, keď sa oslavy 150. výročia vytvorenia najvýznamnejšieho politického programu Slovákov v moderných dejinách, Memoranda národa slovenského pripomínalo na okresnej úrovni. Jednoducho slovenské politické vraj elity nemajú záujem pripomínať si, že Slováci majú tiež históriu a že je hodná našej úcty. Je to smutné, ale je to tak. Pri prvej svetovej vojne je to umocnené aj malým záujmom historikov o toto obdobie. Všetci slovenskí historici by museli pracovať na tom roky, aby dobehli okolité historiografie v otázke spracovania tohto úseku dejín. Čo tiež svedčí o niečom.

Značná časť nemeckojazyčnej knižnej produkcie ako aj publicistiky označuje prvú svetovú vojnu za politicky doteraz neprekonanú, pretože tak v Európe ako aj napr. na Blízkom východe vytvorila hranice a štáty, ktoré nepretrvali – argumentuje sa zánikom Česko-Slovenska – bez ohľadu na to, že to bol ústavný proces, a jedným dychom sa pripomína rozpad Iraku alebo rozkol Ukrajiny /úvodník Die Zeit č.3/2014/ ba dokonca to, že „Maďarsko prišlo o dve tretiny územia štátu“ – ako to rozoberá náš historik?

Možno mnohí so mnou nebudú súhlasiť, ale my sme ešte stále súčasťou dejov, ktoré začali zavraždením Františka Ferdinanda. Prikláňam sa k názoru tých teoretikov, ktorí tvrdia, že v budúcnosti sa budú dívať historici na dvadsiate storočie ako na obdobie jednej veľkej vojny, ktorá mala rôzne fázy. Kataklizmatickú veľkú vojnu v Európe a v európskych dŕžavách v rokoch 1914 – 1918, zástupné vojny na Blízkom východe, v Etiópii a Španielsku v rokoch 1918 – 1939, totálnu celosvetovú vyhladzovaciu vojnu v rokoch 1939 – 1945, studenú vojnu so svojimi zástupnými konfliktami vo Vietname, Kórei, koloniálnymi vojnami v Afrike, na Blízkom a Strednom východe, vojnami v Mozambiku a Angole a nakoniec v Afganistane v rokoch 1945 – 1990. Nie som si istý, či studená vojna skončila po jej oficiálnom odtrúbení roku 1990, alebo ďalej pokračuje. Preto sa nemožno čudovať, že v Európe, ale aj v iných končinách sveta sa stále riešia problémy, ktorých hlavná masa sa zdanlivo vyriešila roku 1918. Lenže myšlienka národnej slobody a samourčenia tak, ako bola zakotvená v dekrétoch ruskej revolúcie a Wilsonových 14 bodoch na konci prvej svetovej vojny, nemohla zostať ohraničená na tých, ktorí vojnu z rokov 1914 – 1918 vyhrali. Ona sa šírila ako lavína a pri každej príležitosti strhla so sebou ďalšie a ďalšie národy. Aj v našom prípade, napriek českej predominancii a formálnych „ústavných“ prekážok sa myšlienka samourčenia v každej kríze objavila ako dominantná v slovenskom národnom konaní. Idea Česko-Slovenska ako štátu zanikla v Mníchove 1938, keď sa jeho české elity odmietli brániť proti agresii. Slováci v danej situácii – aj keď neprajnej samourčeniu – nemohli konať v štátoprávnej otázke ináč, ako konali. Bolo to jednoducho historicky determinované konanie, vyplývajúce z predchádzajúcej politiky Prahy voči národným ašpiráciám slovenského národa. V tejto súvislosti nemožno k 14. marcu 1939 pridávať veci, pri ktorých následne slovenské vládne špičky zlyhali. Zlyhali aj v iných obdobiach, nielen v rokoch druhej svetovej vojny. Obnovenie Česko-Slovenska po roku 1945 bolo omylom. Mohlo byť udržiavané len v totalitnom režime, čo si mnohí dodnes nechcú priznať.

A stará otrepaná fráza maďarskej iredenty o údajnej strate dvoch tretín ich „národného“ územia by ani nestála za zmienku, ak by sa sústavne nedržala v obehu ako kliešť prisatý na telo hostiteľa. Na tomto mieste treba jasne a zreteľne povedať, že Maďarsko v zmysle vtedajšieho medzinárodného práva nestratilo a nemohlo stratiť žiadne územie. Maďarsko totiž v zmysle Versaillských zmlúv z roku 1919 nie je nástupníckym štátom Uhorska ako napr. Rusko Sovietskeho zväzu. Slovensko, Rumunsko, Ukrajina, Srbsko, Chorvátsko a Slovinsko sú rovnocenné nástupnícke štáty s Maďarskom. Maďarsko totiž vzniklo ako nezávislý štát tak isto roku 1918, ako napr. Česko-Slovensko alebo Juhoslávia. Môže a mohli Viktor Orbán, Miklos Horthy alebo trebárs aj János Kádar tvrdiť hocičo, na tomto fakte sa nič nezmení. Len sa čudujem tomu, keď sa prednedávnom Maďarská republika premenovalo na Magyarország, prečo sa to neuplatnilo aj v ostatných jazykoch napr. v anglickom (Magyaria), v nemeckom (Magyarien) atď.

Čo znamená oná nemecká argumentácia pre našu aktuálnu publicistiku, žurnalistiku – nie je to výzva na to, aby sme storočnicu chápali v čo najširších súvislostiach a nielen ako výročie jedného atentátu, jednej mobilizácie a jedného vyhlásenia vojny?

Nielen konkrétnu udalosť, v tomto prípade vypuknutie prvej svetovej vojny by sme nemali chápať izolovane. Celú našu históriu by sme mali chápať a vysvetľovať v súvislostiach a vzájomných interakciách domáceho a vonkajšieho vývinu. Nech nás nemýli neoliberálna koncepcia pri prístupe k metodológii historickej vedy, ktorá by chcela budovať na odmietnutí národnej koncepcie prístupu k predmetu histórie. Národná koncepcia nahradila v období modernizácie spoločnosti dynastický princíp výkladu dejín ako dejín panovníkov z Božej milosti princípom suverenity ľudu (národa), ktorý má svoje dejiny a z hľadiska prirodzeného práva je jediným ich skutočným subjektom. Dnešné neoliberálne koncepcie, ktoré tento princíp zatracujú ako nacionalistický a označujú ho ako dobovo podmienený (teda mylný, nevedecký),  sa snažia nahradiť ho parciálnymi ponormi do takzvanej každodennosti historického procesu. Pritom im nejde o nič iné, len o podrytie princípu suverenity ľudu (národa) pri rozhodovaní o svojom osude a nahradiť ju vládou nejakých globálnych, nikomu (teda formálne v skutočnosti celkom konkrétnym spoločenským silám) nezodpovedajúcich sa štruktúr. Preto je veľmi dôležité nielen písať o dejinách, vysvetľovať ich, ale aj metodologicky oponovať predbojovníkom globalizátorských koncepcií. Je až smiešne pozorovať, ako rýchlo sa niektorí naši „teoretici“ otriasli od čechoslovakizmu a stali sa teoretikmi globálneho, nenárodného prístupu k predmetu historickej vedy.

Keď v roku 2010 Spolková republika Nemecko zaplatila poslednú sumu reparácií, ktoré jej určila po prvej svetovej vojne konferencia veľmocí vo Versailles, takmer si to nikto nevšimol. Udalosť prešla bez rozruchu – faktom však je, že dnes značná časť historiografie nevidí Nemecko ako hlavného či jediného vinníka, nemeckú vôľu k svetovláde ako príčinu vojny. Vinu na vypuknutí podľa nej vlastne niesli všetky štáty, v našom priestore aj Viedeň práve tak ako vtedajšia Budapešť – vidíme to aj my tak?

Keď Hanibal spáchal roku 183 pred Kr. v Bythínii samovraždu, aby sa vyhol zajatiu Rimanmi, jeho sluha, ktorý vlastnil pamäti tohto presláveného vojvodcu, aby sa zalíškal rímskemu veliteľovi, odovzdal mu celé dielo. Rímsky vojvodca však bez toho, aby čo len nahliadol do Hanibalových písomnosti, ich rovno hodil do ohňa s poznámkou: „O tomto mužovi bude známe len to, čo povieme o ňom my.“ Samozrejme, že dejiny píšu víťazi, a tak je to aj s pripísaním viny za rozpútanie prvej svetovej vojny. To, ako oduševnene a rýchlo sa vrhli jednotlivé mocnosti do vojny v lete roku 1914, hovorí samo za seba. Každá zo zúčastnených mocností mala svoje záujmy, svoje ciele a všetci boli presvedčení, že ich najlepšie dosiahnu konfrontáciou na bojisku. Nemecko malo tú smolu, že nevydržalo s „nervami“ a začalo prvé. Tým sa mu ľahko pripísala aj zodpovednosť, najmä keď vojnu prehralo. Ako historik som bol vychovávaný v marxistickej metodológii a tá v tom mala jasno, za vojnu boli zodpovedné všetky imperialistické štáty rovnako. Aj keď som sa nikdy necítil marxistickým historikom z presvedčenia, v tejto otázke by som jej dal za pravdu. Áno, všetky vtedajšie veľmoci boli za rozpútanie vojny zodpovedné rovnako a klasickým imperialistickým mierom podľa starého rímskeho princípu Vae victis (beda porazeným) priam vydláždili cestu k novej svetovej vojne o dvadsať rokov neskôr. Je však treba povedať, že naši predstavitelia sa od začiatku postavili na stranu budúcich víťazov, čo nám umožnilo v daných pomeroch získať národnú slobodu. Prvá svetová vojna popri svojom imperialistickom charakter otvorila aj cestu demokratickým hnutia a na jej konci prebehla najmä v porazených štátoch vlna demokratických revolúcií. Žiaľ, rovnako silnými sa stali aj kontrarevolučné sily, ktoré v podobe fašizmu a nacizmu priviedli svet do úplne nevídanej kataklizmy v závere 30. rokov.

Bola to vlastne prvá globálna vojna?

Nedá sa to tak povedať. Skutočne prvou svetovou vojnou bola sedemročná vojna v rokoch 1756 – 1763. Bola však prvou svetovou vojnou priemyselného veku a jej výsledok už nezávisel len od vojenskej sily protivníkov, od schopností armád a ich veliteľov, ale aj od ich priemyselného a vedeckého potenciálu.

Zmenila definitívne globálny pomer síl – v roku 1914 finančne, ekonomicky, priemyselne výrazne dominantná Európa vyšla v roku 1918 ako zadlžená a zaostávajúca za Spojenými štátmi?

V histórii nič nie je definitívne. Koniec dejín ešte nenastal, aj keď to prorokoval už Hegel, po ňom Spengler a posledne Fukujama. Nemožno však poprieť, že počas tejto vojny začal ústup Veľkej Británie z pozície superveľmoci číslo jeden a nástup Spojených štátov amerických do tejto pozície. Definitívne však USA zosadili Veľkú Britániu z trónu svetovej veľríše číslo jedna až po druhej svetovej vojne, avšak za cenu, že popri nich sa ako rovnocenný partner objavil vtedajší Sovietsky zväz. Hoci mnohí Američania už po skončení druhej svetovej vojne snívali o Pax Americana (mier pod vedením USA), túto pozíciu dosiahli až po rozpade Sovietskeho zväzu roku 1991. Aj z tohto dôvodu sa bude v budúcnosti pozerať na dejinný úsek 1914 – 1990 ako na nejakú novú storočnú vojnu. Ale ako aj my máme možnosť vidieť, svet sa vyvíja ďalej, a budúcnosť nevieme exaktne predvídať. Len môžeme dúfať, že storočná vojna z minulého storočia skutočne skončila roku 1990 a že historici nebudú musieť po nás hovoriť a stopäťdesiatročnej vojne.

Christopher Clark vo svojej oslavovanej knihe Námesační – ako spela Európa do vojny v 1914 vydanej vlani /The Sleepwalkers – How Europe Went to War in 1914/ tvrdí, že rakúske ultimátum Srbsku napísané tak, aby ho Srbi odmietli s argumentom porušenia suverenity a tak Rakúsko mohlo začať vojnu, bolo slušným a miernym listom oproti tomu, čo NATO resp. USA dalo s tým istým cieľom Miloševičovi v roku 1999 – je to adekvátne porovnanie?

Ťažko sa mi je vyjadrovať k týmto veciam, keď nepoznám všetky súvislosti. Otázka by mohla smerovať skôr pre politológa. Mne sa skôr zdá, že to bola mizerná politika z oboch strán. Miloševič sa asi domnieval, že predsa na konci 20. storočia nie je možné rozpútať vojnu totálneho charakteru proti európskemu civilizovanému štátu. Na druhej strane v centrálach Západu sa azda domnievali, že Miloševič nemôže byť taký „natvrdnutý“, aby sa postavil takej obrovskej vojenskej mašinérii, akú predstavovalo NATO. No a z týchto mylných premís sa obe strany dostali do jednosmernej uličky, ktorá ich doviedla k tomu, čo sa stalo. Ale to je len môj dojem. V histórii sa veľa veci opakuje, ale nikdy to nie je to isté. Preto aj porovnávanie ultimáta Belehradu roku z 1914 s tým z roku 1999 nie je celkom na mieste. Nezávislá história v patričnom čase o tom povie svoje, tak ako spálenie Hanibalových pamätí neznemožnilo poznať púnske vojny v ich komplexnosti na hanbu Ríma.

Druhá: Ruský prezident V. Putin povedal, že každá dohoda pri ktorej nebolo Rusko ako veľmoc sa ukázala byť nestála – do Versailles po I. svetovej nebolo už boľševické Rusko prizvané – je to účelový  ruský politický propagačný argument, alebo to má niečo do seba?

Neviem, či je to otázka pre historika. Momentálne sa Rusko usiluje dostať sa späť na pozíciu niekdajšieho Sovietskeho zväzu. Historické argumenty v ústach politika sú len na podporu sledovaného cieľa. V každom prípade pre Európu je najlepšie stabilné, sebavedomé a predvídateľné Rusko. Najhoršie, čo by Európu mohlo postihnúť, je rozvrat v Rusku a nepredvídateľnosť jeho vývinu.

Na akej literatúre o prvej svetovej vojne si vyrastal ako žiak, študent, mladý vedec –česká literatúra prišla so Švejkom, slovenská s Krvavými sonetmi ….

Možno nie ani tak na literatúre ako na rozprávaní svojho starého otca o jeho anabáze na východnom a talianskom fronte. A samozrejme aj ostatných „veteránov“. Poznal som mnohých, ktorí sa zúčastnili vzbury v Kragujevaci. Všetci moji priami predkovia tej doby boli nejakým spôsobom zaangažovaní v tejto vojne. Pradedo padol v Bosne, obidvaja dedovia boli ako c.k. vojaci na frontoch. Brat starého otca z matkinej strany pôsobil v USA a jeho podpis je na Pittsburskej dohode. Naša rodina všetkým týmto žila. Sústavne sa o tom rozprávalo. V Budatíne neďaleko od nás býval jeden starší pán, na ktorého raz namieril svoj prst môj otec a lakonicky poznamenal: „Pozri sa naňho. Keď ho Divinci (Divina je obec asi 10 km od nás) stretnú, vždy ho dobijú ako snop žita. To je ten, čo ich v Kragujevaci poudával.“ Aj také sú „malé“ dejiny prvej svetovej vojny, s ktorými som sa stretol. A keď spomínaš poéziu. Nie som príliš na básne. Ale od malého chlapca som mal vždy po ruke dve básnické zbierky: Spevy od Sama Chalupku a Krvavé sonety od Hviezdoslava. Aj teraz ich mám poruke. Keď mi je ťažko, vždy siahnem po Hviezdoslavovi, lebo tam zistím, že môže byť ešte horšie. Je to uchvacujúca zbierka.

Nebola deformácia vnímania I. svetovej vojny daná desaťročiami tvrdení o historickej úlohe VOSR a to úplne vytlačilo, zatlačilo tému prvej svetovej?

Myslím, že nie. Na Slovensku nikdy ľudia príliš neverili oficialitám. Možno v oficiálnej spisbe zatlačili témy o VOSR ostatné témy, ktoré bolo treba spracovávať, ale samotné historické vedomie o tomto úseku našich dejín formovali skôr naši starí otcovia a otcovia.

Ako vnímaš zásluhu takých diel ako bol film 44 a práce Laca Zrubca či Mariána Hronského napr. o Kragujevackej vzbure – aký je ich prínos pre naše historické vedomie?

Sú to mimoriadne užitočné práce, len – žiaľ – je ich veľmi málo. Film 44 by sa mal premietať v pravidelných cykloch, aby sa na túto udalosť nezabúdalo. Pretože  nielen vzbura v Kragujevaci, ale aj ostatné vojenské vzbury, na ktorých sa slovenskí vojaci c.k. armády zúčastnili, mimoriadne veľa vypovedajú o našom charaktere. Nie je príliš známy fakt, že Slováci tvorili len 4% mužstva rakúsko-uhorskej armády, avšak podieľali sa alebo priamo vyvolali 20% vzbúr v jej radoch. Je to jasná reč faktov, ktorá hovorí, že nie sme až taký holubičí národ, len viac vydržíme ako ostatní. Ale keď toho máme už dosť, vieme konať rýchlo, razantne a dôsledne.

Na druhej strane treba povedať, že aj to málo, čo slovenskí historici vyprodukujú  o našich dejinách, sa stretáva len s malou odozvou u čitateľov. Spoločnosť by mala viac tlačiť na historikov, aby jej poskytovali slovenský obraz našich národných dejín, ale sama by sa v nich mala aj viac vzdelávať. Tá mizéria, ktorú dnes pociťujeme, do značnej miery je aj dôsledkom nízkeho historického vedomia spoločnosti a teda samozrejme aj politických reprezentantov. To sa prejavuje spätne na malej citlivosti politických vodcov k potrebám bežných ľudí. Ale to by potrebovalo väčší priestor na vysvetlenie. Len jednu poznámku: Pravdepodobne sa človek nestretne s prípadom v normálnej rodine, že jej hlava vykradne domácnosť. A naše vlády sú takými hlavami domácnosti! Sme v tomto ohľade normálna spoločnosť?

Na mnohých dedinách zostali pomníky s desiatkami, stovkami mien padlých z I. svetovej – svedčia o veľkých stratách – to kontrastuje s veľkolepými pomníkmi venovanými II. svetovej vojne, ale s neporovnateľne menšími stratami i – čo dnes o týchto stratách vieme a ako sa na to pozeráme?

Podľa zistenia historikov v prvej svetovej vojne padlo takmer 70 000 slovenských vojakov. Ďalšie desaťtisíce zostali trvalými invalidmi, ale veľké straty boli aj medzi civilným obyvateľstvom v zázemí, ktoré trpelo hladom, podvýživou a chorobami. Roku 1915 zomrela aj moja stará mama a môj otec sa ako dvojročný stal polosirotou s otcom na fronte. Aj keď starý otec sa z vojny vrátil, môjmu otcovi táto smrť navždy zmenila život a hodne si vytrpel. Keď porovnáme straty slovenských vojakov na východnom fronte počas druhej svetovej vojny (cca 1300 padlých mužov) a zarátame do toho aj padlých v Svobodovej armáde, na Západe a v povstaní, stále je to len zlomok z obetí prvej svetovej vojny. Na porovnanie nám chýbajú počty padlých Slovákov z okupovaných území a z vlastného Maďarska. Možno by mali tiež zaujímavú výpovednú hodnotu. Naše ľudské straty, ktoré nás blížia k stratám z prvej svetovej vojne, súvisia s holokaustom židovského obyvateľstva.

2 Responses

  1. Avatar yoss 9. februára 2014 / 13:38

    velmi uzitocne zhrnutie, ktore bolo napisane asi este pred udalostami na Ukrajine a sucasnymi socialnymi nepokojmi v Bosne, ktore vypukli ako naschval, presne po sto rokoch. v kontexte s tymito poslednymi udalostami sa ukazuje, ze spravnejsie bude hovorit skor o 150 rocnej vojne. subjektom, iniciatorom tejto vojny asi bude v sulade s marxistickou koncepciou dejin imperializmus, cize zaujmy statneho a dnes uz aj nadstatneho, globalneho kapitalu, ktory sa usiluje o nove zdroje a o nove teritoria. dnesny kapitalizmus je vysileny, vycerpany, ucinky transfuzie ktoru dostal v podobe kapitalistickych prevratov okolo roku 1989 pomaly doznievaju, musia nieco vymysliet, lebo skoncia a to je pri ich sucasnej moci a prostriedkoch, ktorymi disponuju, nepredstavitelne…

  2. Avatar Jozef Stanislav VŠ 9. februára 2014 / 13:43

    Je v každom prípade potreba vystaviť účet celej Rakúsko-Uhorskej monarchii aj za 1. svetovú vojnu z pohľadu Slovenského národa.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *