Na stránkach posledného čísla Historického časopisu z minulého roku (č. 4/ 2013; ss. 655 – 696) bola uverejnená recenzia profesora Martina Homzu na prácu Jána Steinhübela, ktorú napísal v blahej pamäti zápasu o sochu kráľa Svätopluka na politickú objednávku najväčšej pohromy na čele slovenského parlamentu všetkých čias Richarda Sulíka, prevyšujúcu i také veličiny slovenskej politickej „elity“ ako František Kubač a Rudolf Strechaj. Možno aj sám autor tohto politického pamfletu bol prekvapený, že si po rokoch na jeho „opus“ niekto spomenul. Určite však bola prekvapená redakcia tohto časopisu, keď pristúpila k dosť neobvyklému činu a pred uverejnením recenzie požiadala kritizovaného autora o vyjadrenie. Jeho zlostnú reakciu potom uverejnila spolu s recenziou M. Homzu. Autorovi kritizovanej práce urobila týmto krokom do značenej miery medvediu službu, lebo keby ho nechala trochu „vychladnúť“, azda mohol pristúpiť k odpovedi na polemickú recenziu sine ira et studio a zamyslieť sa nad tým, čo sa jeho politicky podmienenému pamfletu vyčíta. No a už úplne neobvyklé je, že umožnila autorovi pri jeho odpovedi znova uverejniť pôvodnú, kritizovanú prácu. Tým, že ju opätovne publikovala na stránkach vedeckého časopisu aj s rozsiahlou literatúrou, na ktorú sa J. Steinhübel odvoláva, tomuto „opusu“ vedeckosť nezabezpečila. Skôr len opäť ukázala, že aj pri prelúskaní sa cez kilá vedeckých prác nezískajú závery autora štatút objektivity, ak autor pristúpi k spracovaniu témy s vopred stanoveným výsledkom a nezamýšľa sa nad všetkými súvislosťami s cieľom dopracovať sa k skutočnej objektívnej pravde.
Profesor M. Homza vecným štýlom rozoberal argumenty J. Stenhübela a oprúc sa o nespochybniteľné fakty dospel k záveru, že Svätopluk I. bol kráľom v zmysle vtedajšieho chápania tejto funkcie a nápis, ktorý bol pôvodne na podstavci sochy na Bratislavskom hrade, tam bol úplne oprávnený. Okrem toho poznamenal, že z hľadiska množstva a kvality prameňov Svätopluk má potvrdený kráľovský titul vo viacerých dobových dokumentoch, kým v prípade jeho neskoršieho nástupcu uhorského kráľa Štefana I. takéto dokumenty, ktoré by korešpondovali s dobou jeho života, neexistujú. Tým chcel len zdôrazniť, že zbavovanie kráľa Svätopluka I. jeho dejinami stále potvrdzovaného titulu nie je opodstatnené. S tým nemožno len nesúhlasiť.
Nemôžem povedať, žeby všetko, čo profesor M. Homza napísal, úplne konvenovalo s mojím názorom. Sú aj veci, v ktorých sa odlišujeme. Napr. nepokladám za adekvátne, aby sa Svätopluk alebo Rastislav pri špecifikácii ich etnickej (národnej príslušnosti) priraďovali všeobecne ku Slovanom. Ani jeden z nich nevládol všetkým Slovanom, ale konkrétnym Slovanom, ktorí mali svoje pomenovanie a odlišovali sa ním od ostatných príbuzných kmeňov. Tu treba otvorene povedať, že išlo i tých Slovanov, ktorých matky, manželky a dcéry o sebe hrdo hovorili, že sú Slovenky. Nemožno však nevidieť, že reakcia J. Steinhübela je neprimerane arogantná, často zmätená, takže čitateľ sa musí veľmi namáhať, aby vôbec pochopil, čo chcel autor povedať. Z môjho pohľadu trpí na nedostatok systémovosti, nie je nepredpojatá, nevidí pojmy v ich vývine – teda transponuje dnešné chápanie pojmov do doby 9. storočia a ani sa nepokúša zamyslieť, čo ktorý pojem v danej dobe znamenal a či sa náhodou neodlišoval od nášho dnešného chápania. Pátranie po sémantickom význame slova v čase, keď bolo použité, ho vôbec nezaujíma. Trpí tiež starou chorobou slovenskej historiografie, že sa veci snaží vyložiť z nich samých, nevidí ich a ani sa ich nesnaží vidieť v najširších súvislostiach. Najväčším nedostatkom Steinhübelového prístupu je jeho dosť, mierne povedané, zvláštny prístup k faktom: Stručne sa to dá vystihnúť známy bonmotom – ak sú fakty proti tomu, čo som sa predpojal tvrdiť, tak beda faktom.
Hoci nie som stredovekár, uvedenou problematikou sa dlhodobo zaoberám, snažím sa ju pochopiť a možno vidím niektoré veci ináč vzhľadom na moje poznanie aj iných období, iných realít, než je raný stredovek. Myslím si, že s čisto formálneho hľadiska sú dva úplne nepriestrelné fakty, že na medzinárodnej úrovni bol Svätopluk v svojich najlepších rokoch uznávaný ako kráľ (rex) v dnešnom chápaní tohto pojmu. Je to listina pápeža Štefana V., v ktorej Svätopluka tituluje ako kráľa (rex) a kronika Svätoplukovho súčasníka a blízkeho spolupracovníka kráľa Arnulfa Regina z Prümu. Steinhübel i všetci odporcovia uznania Svätopluka za kráľa (rex), tvrdia, že sa pápež mýlil alebo sa len líškal veľkomoravskému panovníkovi a že vo vnútornom sprievodnom liste pre posla na Veľkú Moravu už o ňom hovorí len ako o kniežati (dux) a nie ako o kráľovi (rex). Pri týchto tvrdeniach sa odporcovia kráľovského (rex) titulu veľkomoravského panovníka dopúšťajú dvoch zásadných pochybení. Prvé je, že dávajú oficiálnu listinu, ktorú pápežská kúria musela písať v zmysle existujúceho diplomatického protokolu a dávať tam aj náležité tituly, na rovnakú úroveň s internou inštrukciou pre toho, kto danú listinu asi k Svätoplukovi niesol. A druhé spočíva v tom, že si vôbec nedali námahu, aby si zistili, čo v danej dobe slovo dux znamenalo. V každej nemeckej príručke sa možno dočítať, že v danej dobe dux znamenalo vládnuce knieža, teda to knieža, ktoré skutočne vládlo. V danom prípade sa preto uvedené latinské slovo musí preložiť nie slovom knieža, ale vládca, resp. vladár (podobne v bule Industriae tuae nemožno slovo „comiti“ preložiť slovom „grófovi“, ale len a len slovom vládcovi). Pritom je množstvo pápežských listín zo stredoveku, ktoré začínajú oslovením „slávne knieža XY, kráľ kráľovstva Z. V žiadnom prípade preto onú inštrukciu nemožno považovať za niečo, čo dezavuje oficiálnu, diplomatickú listinu pápeža Štefana V. Ešte ťažšie možno obviniť Regina z Prümu z použitia neadekvátneho titulu (rex) vo vzťahu k Svätoplukovi, lebo je absolútne nepredstaviteľné, absurdné a vylúčené, že by v svojom texte dal rovnaký titul pre svojho suveréna Arnulfa a nejakého Svätopluka, ak by ich z hľadiska diplomatického postavenia nepovažoval za rovnocenných panovníkov. Je to jednoducho nemožné, lebo oboch týchto panovníkov osobne poznal, a nemohol svojho suveréna ponížiť tým, žeby na jeho úroveň vyzdvihol niekoho, kto mu nebol rovný!
Najväčšou slabinou Steinhübelovej argumentácie je to, čo on osobne asi považuje za svoj hlavný tromf. Je to spochybnenie titulu Svätopluka tým, že uvádza množstvo prípadov, keď podľa neho (teda nie podľa vyhotoviteľa listu, listiny alebo kroniky) sú udelené tituly „rex“ vládcom alebo kmeňovým náčelníkom (= kniežatám), ktoré vraj určite kráľmi neboli. A začína hneď bulharským chánom/kniežaťom Borisom/Michalom. Podľa neho Boris/Michal žiadnym kráľom nebol, bol „len kniežaťom“. Takže, keď sa pápežská stolica podľa neho mylným titulom obrátila na bulharské „knieža“, určite rovnako mylne titulovala aj Svätopluka. A v ďalšom texte uvádza množstvo kniežat od poslednej tretiny 8. storočia až do 10. storočia, ktoré boli v rôznych dobových textoch uvedené latinským titulom „rex“, ale ktoré podľa tohto – asi protokolárneho úradníka raného stredoveku – žiadnymi kráľmi neboli. Ale skutočne tomu bolo tak?
Aby sme mohli adekvátne v danej záležitosti vyniesť kategorický súd, mali by sme si dať odpoveď na niekoľko otázok. Predovšetkým si musíme odpovedať na otázku (keďže slovanský termín kráľ evidentne vznikol až v 9. storočí; kedy presne je však otázne), ktoré slovanské slovo bolo obsahovo, teda sémantický totožné s latinským slovom rex, germánskym slovom kunig/könig/king pred objavením sa slova kráľ v slovanských jazykoch. Predstava, že Slovania takéto slovo nemali, a preto vymysleli slovo kráľ, je určite z Alenkinej ríše divov, ale nie z reality. Slovania jednoducho takéto slovo mali a museli mať! Viem, že ani jeden z polemizujúcich historikov sa nestotožňuje s etymologizovaním profesora Šimona Ondruša, ktorý tvrdí – podľa môjho názoru presvedčivo – že germánske slovo kunig je výpožičkou od Slovanov, že je to ich jazyku prispôsobené slovanské slovo knęz. Ale aj keď by to tak nebolo, možno tvrdiť zo stopercentnou istotou, že až do 9. – 10. storočia z hľadiska sémantického rex = kunig/könig/king = knęz/knieža. Tie slovanské kniežatá, ktoré na konci 8. a začiatku 9. storočia označovali v latinských prameňoch ako rex, boli rovnakí „králi“ ako barbarské kniežatá (rex) Alarich, Chlodovik, Samo, ba dokonca aj Karol Martel a iní. Použitie termínu rex preto bolo úplne adekvátne významu slova rex v danom období. Ako argument spochybňujúci Svätopluka a jeho titul rex to vôbec neobstojí, lebo ľudovo povedané ide o miešanie jabĺk s hruškami.
Od vzniku organizovanej ľudskej spoločnosti (štátu) platí v medzinárodných pravidlách to, že ja sa môžem vyhlásiť za čokoľvek, môžem si nárokovať akýkoľvek titul, ale patrí mi len ten, ktorý mi medzinárodne uznajú. Ako najznámejší príklad tohto môjho tvrdenia možno uviesť prípad ruských cárov. Za cára, teda cisára sa ruský panovník Ivan III. vyhlásil už v druhej polovici 15. storočia, ale o to, aby ruský cár bol všeobecne uznaný za cisára, musela Moskva zápasiť niekoľko storočí a úplne sa to podarilo až Kataríne II. v 18. storočí. Pri prechode z obdobia barbarských štátov do ranofeudálneho obdobia, ktoré bolo v západnej Európe zavŕšené práve počas panovania Karola Veľkého, sa obnovili aj staré diplomatické, svojím spôsobom hierarchické zvyklosti. Európske mocnosti (pápežská kúria, dvor franských panovníkov) už nepokladali barbarských kráľov (rex, kunig/könig/king, knęz/knieža) za rovnocenných, a preto ich v listinách a iných písomnostiach titulovali diplomaticky nižšími titulmi, ako sa oni samotní v svojich jazykoch naďalej titulovali. To však neznamená, že v tomto období automaticky z hľadiska sémantického prestalo platiť rex = könig = knieža. Len v latinských listinách ich titulovali ináč. To, aby im napr. prisúdili v týchto listinách titul rex, museli ich považovať za rovnocenných panovníkov iných krajín, ktorým tento titul z hľadiska vtedajšieho diplomatického protokolu patril. A to, že to bolo tak, najlepšie dosvedčuje prípad bulharského „kniežaťa“ Michala.
Bulharskí cháni totiž od čias chána Tervela (701 – 718) boli za pomoc byzantskému cisárovi Justinianov II. poctení titulom Caesar v hodnosti kráľa (rex). Preto im aj pápežská kúria posielala prípisy s týmto titulom. Keď však Boris prijal roku 864 krst a stal sa Michalom, odvrhol aj „pohanskú“ titulatúru a namiesto chána sa začal titulovať knieža. Práve to, že medzinárodne uznávaný „kráľ“ prijal domáci titul knieža, svedčí o tom, že ešte aj v jeho dobe platila rovnica rex = knieža! V priebehu niekoľkých desaťročí sa však niečo stalo, čo túto rovnicu spochybnilo, a už jeho vnuk Simeon Veľký roku 893 odvrhol titul knieža a prijal titul cár. Tento titul sa však v Bulharsku nikdy nestal cisárom ako v Rusku, ale až do novoveku zostal len na úrovni rex – „kráľ“. Pravdepodobne došlo k niečomu, čo sémantický význam slova knieža znížilo k slovu princeps, čo bulharskí panovníci asi považovali pre seba za neadekvátne. S vysokou pravdepodobnosťou agens, ktorý toto všetko vyvolal, bol postup veľkomoravského panovníka najmä po vzatí jeho ríše pod pápežskú ochranu (léno) roku 880.
Ďalej by sme si mali odpovedať na otázku, kedy vzniklo v západoslovanskom, najskôr v staroslovenskom prostredí slovo kráľ a aký malo pôvodne sémantický obsah. Ako vyplýva z uvedeného vyššie, Slovania mali adekvátne slovo, ktorým prekladali latinské rex a germánske kunig/könig/king. Bolo to slovo knęz/knieža. Aký nový fenomén vznikol, že bolo treba vytvoriť na jeho pomenovanie nové slovo kráľ? Týmto fenoménom bol určite vznik, respektíve obnovenie západného cisárstva a potreba odlíšiť cisára (imperátor, augustus), teda kráľa kráľov od bežného kráľa (rex), ktorých vo vnútri Franskej ríše i na jej okolí bolo neúrekom. Som presvedčený, že slovo kráľ nevzniklo ako slovanský pendant k latinskému rex, resp. germánskemu kunig/könig/king – na to mali Slovania vtedy v svojom jazyku slovo knęz, ale ako nový termín označujúci kráľa kráľov, teda cisára. Treba sa ešte zamyslieť, či bolo vytvorené už od mena Karola Veľkého alebo od niektorého iného Karolovca, ale to je v tejto záležitosti nepodstatné. Takže podľa môjho názoru, ak sa v staroslovenských prameňoch okolo roku 885 hovorí, že Nemci mali kráľa a Sloveni knieža, z hľadiska dnešného chápania, dnešnej terminológie sa hovorí, že Frankovia mali cisára a Veľká Morava kráľa.
Podstatné v tejto súvislosti pokladám otázku, kedy došlo k degradácii takto vytvoreného slova na označenie cisára v slovanskom prostredí na jeho dnešný význam (rex). Takmer s istotou možno tvrdiť, že to súviselo s činnosťou a ambíciami Svätopluka I. Po tom, ako sa po Forchheimskom mieri roku 874 Svätopluk I. pustil do výbojov smerom do slovanských krajín a ovládol Vislansko, Sliezsko, Lužicu, Čechy a nakoniec i Zadunajsko, stal sa de facto i de iure vládcom mnohých menších vladárov (kniežat = rex). Aj on sa podobne ako franský cisár začal cítiť kráľ kráľov (rex regem) a privlastnil si titul, ktorým do tej doby označovali Slovania franských cisárov. Tým titulom bolo slovo kráľ. Ako podporu tohto tvrdenia treba uviesť informáciu orientálneho návštevníka Svätoplukovho dvora, ktorú zaznamenal Ibn Rust. Onen návštevník hovorí o Svätoplukovi ako o kniežati kniežat. Je zaujímavé, že sa doteraz nikto nezamyslel, čo znamená v orientálnej terminológii spojenie vladár vladárov, knieža kniežat, resp. kráľ kráľov. Toto označenie panovníkov je veľmi staré. Prvýkrát sa objavilo v 13. storočí pred Kr. v Asýrskej ríši, keď sa asýrsky panovník stal vládcom množstva malých mestských kráľovstiev a vytvoril ríšu. V tejto ríši sa vyhlásil za kráľa kráľov (šar šarráni). V podstate v dnešnom chápaní sa týmto spojením vytvoril pendant k nášmu titulu cisár. Odvtedy ho používali v orientálnom priestore všetci panovníci, ktorí sa pokladali za vyššie postavených ako obyčajní králi. Používali ho panovníci v Novobabylónskej ríši, hrdili sa ním perzskí panovníci (chšajathija chšajathian) a dostal sa aj do Biblie. Tento titul na označenie cisára prežil až do modernej doby. Nepoužíval sa len v Iráne, ale celé tisícročia ho používali panovníci (cisári) Etiópie (negusä nägäst) a ďalší blízkovýchodní „cisári“. Posledný panovník, ktorý ho používal, bol iránsky šach Mohamad Réza Páhlaví. V novoperštine (farsí) má tvar šahán šah.
Ak neznámy orientálny informátor videl Svätopluka ako knieža kniežat, musel veľkomoravský panovník používať titul tomuto pojmu zodpovedajúci. Tým titulom bolo určite slovo kráľ. Problém bol len v tom, že podobne ako o niekoľko storočí neskôr Ivanovi III. tento titul v jeho sémantickom obsahu medzinárodne veľkomoravskému panovníkovi nikto neuznal. Svätopluka I. naďalej uznávali len na úrovni, ktorej zodpovedal latinský titul rex! A možno tvrdiť s pravdepodobnosťou skoro istoty, že práve tým, že si Svätopluk I. privlastnil titul, ktorý bol pôvodne vytvorený pre západných cisárov, a že mu tento titul medzinárodne nikto neuznal, začal proces, ktorý skončil tým, že slovanský titul kráľ stratil svoj pôvodný sémantický obsah (imperátor, augustus) a získal jeho dnešnú sémantiku (rex). Zároveň tým došlo k degradácii slova knieža s pôvodného obsahu (rex) na jeho dnešný obsah (princeps). K degradácii slova knieža však došlo len v tom slovanskom priestore, ktorý bol v danom období zasiahnutý vplyvom Veľkej Moravy, t.j. Stredná Európa a Balkán. Ako správne poznamenáva profesor Homza, vo východoslovanskom prostredí si slovo knieža zachovalo svoj pôvodný význam omnoho dlhšie a kniežatá Kyjevskej Rusi i neskôr vznikajúceho ruského štátu sa určite nepokladali za niečo menej ako západní panovníci označovaní latinským titulom rex. A bolo to aj vice versa, čo potvrdzuje vtedajšia sobášna politika.
V praxi medzinárodných vzťahoch dochádza často k tomu – aspoň v modernej dobe sa to často uplatňuje – že v prípade, ak domáci titul nekorešponduje s úrovňou medzinárodného postavenia panovníka, preberá sa domáci titul, aby nevznikali zbytočné diplomatické rozopry. Kým napr. etiópskeho „neguša“ vo všetkých jazykoch titulovali domácim ekvivalentom slova cisár, iránskeho šahán šaha na medzinárodnej úrovni titulovali slovom šach a uznávali ho na úrovni kráľ (rex). Nemusí to byť tak, ale možno sa dôvodne domnievať, že Svätoplukovi priradili aj na medzinárodnej úrovni titul kráľ, a tak sa tento titul trvalo petrifikoval v stredoeurópskom prostredí. Ináč si nie je možné vysvetliť, že sa začiatkom 11. storočia objavil v byzantských prameňoch v podobe krales. J. Steinhübel v svojom záchvate „uhorského vlastenectva“ vo vzťahu k Štefanovi I. v závere svojej recenzie, v ktorej na historika nepochopiteľne zlostne opisuje Svätopluka I. (kde je povestné sine ira et studio), spochybňuje akúkoľvek nadväznosť Uhorského kráľovstva na Veľkú Moravu a považuje ho za pokračovanie franských štruktúr v Zadunajsku. Som hlboko presvedčený, že týmto tvrdením nestrelil len capa, ale postrieľal celé stádo kôz. Ako historik by si mal uvedomiť, že 10. storočie nebolo obdobím, v ktorom by rozbitie vrcholových politických štruktúr znamenalo ako v dobe kamennej úplný zánik existujúcej civilizácie.
Od roku 880 bol stredoeurópsky priestor pápežským lénom a pápežská stolica určite len čakala na stabilizáciu pomerov, rozvrátených príchodom masy staromaďarského obyvateľstva na stredný Dunaj, aby si svoje právomoci lénneho pána opäť vymohla. Priaznivá situácia na opätovné presadeniu sa Ríma v stredoeurópskom priestore nastala po bitke pri Lechu (955), keď bola fyzicky eliminovaná rozvratná staromaďarská aristokracia a vo formujúcej sa maďarskej spoločnosti sa presadili umiernené zložky okolo potomkov náčelníka Arpáda. Bolo len otázkou času, kedy do svojho léna pápež dosadí nástupcu Svätopluka. Ako vieme z kroník, tak kolísal medzi Boleslavom Chrabrým a Vajkom – Štefanom. Bolo to práve Štefanovo radikálne vyrovnanie sa s pohanstvom v staromaďarskej spoločnosti za pomoci slovenských veľmožov z Nitry, ktoré pápeža definitívne utvrdili, že onú korunu položil na hlavu sv. Štefana. To, že udelený kráľovský titul pre uhorského panovníka nenadväzoval na franské štruktúry v Panónii, ale na tradíciu založenú Svätoplukom I. svedčí nielen to, že sa v maďarskom jazyku uplatnil Svätoplukov titul kráľ (kiraly, krales), a nie nemecký könig, že takmer celá nomenklatúra štátoprávnej terminológie v maďarčine je slovenského pôvodu, ale aj to, že uhorský kráľ v rade stredovekých panovníkov označovaných latinským titulom rex bol predsa len niečo viac, ako ostatní stredoeurópski panovníci (český, poľský), ktorí neskôr tiež pre seba získali rovnaký titul. Teda nie nejaké imaginárne franské štruktúry v Zadunajsku, ale Svätoplukova ríša bola predobrazom Uhorského kráľovstva a toto kráľovstvo priamo na ňu nadväzovalo.
V závere azda ešte treba odpovedať na otázku, či teda Svätopluk bol v svojom období považovaný za rovnocenného panovníka s tými panovníkmi, ktorí boli vo vtedajšej diplomatickej titulatúre označovaní latinským termínom rex; teda, či je správne hovoriť o ňom, že bol podľa dnešného významu slova kráľ. Myslím, že o tom vôbec netreba pochybovať. Sú o tom diplomatické dokumenty, svedčí o tom aj to, že Arnulf si ho pribral za kmotra, ale najmä historická, neprerušená tradícia v slovenskom a českom prostredí od jeho smrti až do roku 1918. Skôr by sme si mali odpovedať na otázku, prečo česká historická veda roku 1918 ako by uťal unisono prestala titulovať Svätopluka kráľom a zaviedla preň titul knieža, ktoré už v novoveku nebolo pendantom k latinskému rex, ale princeps. Prečo napr. ešte vo vrcholnom stredoveku českí králi nechali vypracovať koncepciu prenosu kráľovstva (translatio regni), aby si veľkomoravskou kráľovskou korunou ozdobili svoju vlastnú svätováclavskú korunu, a vznikom česko-slovenského štátu roku 1918 zrazu potrebovali titul veľkomoravského panovníka znížiť. Myslím, že odpoveď na túto otázku je veľmi jednoduchá. Nová idea štátu, ktorá bola založená na idei obnoveného Českého kráľovstva a pripojení Slovenska ako územia bez histórie („historické země“ a Slovensko) sa s ideou Veľkomoravskej ríše ako kráľovstva nezniesla. Či sa to niekomu páči alebo nie, veľkomoravská štátoprávna tradícia bol nosnou tradíciou slovenskej národnej ideológie. Jej akceptácia v novom štáte by obrátila základ českej supremácie v prvej republike, ktorou bola koncepcia staršieho brata, na ruby! Jednoducho čechoslovakizmus sa bil s koncepciou suverénnej Veľkej Moravy. Odobratie titulu kráľa Svätoplukovi I. bolo základnou súčasťou, nevyhnutným predpokladom ideológie čechoslovakizmu. Bolo to tak vtedy a je tomu tak aj dnes. Ak to J. Steinhübel nechápe, je to jeho problém. Ak chce slúžiť zaniknutým ideológiám, keď chce za ne bojovať s veternými mlynmi po boku Dona Quijota ako verný sluha Sancho Panza, je to zas len a len jeho vec. Len preboha nech to nevydáva za jedinú a nespochybniteľnú pravdu. Tá jeho pravda je totiž na hlinených nohách!
Pán Hrnko, výborne, touto správou (píšem ju v skratke s veľkým a silným S.) od Ibn – po našom Pána Rusti-ho z Izfahánu, sa zaoberám už niekoľko rokov.
Vďaka knihe Kronika o Velké Moravě Lubomíra E. Havlíka a ešte jedného zdroja (ten si nechám ešte pre seba), osobne titulujem Svätopluka kráľocisárom – skratkou kc.. Je to v kontextu s tou S. Ibn Rusti-ho a v kontextu s tou dobou. Nebudem sa tu rozpisovať, napíšem pár bodov i tie, ktoré ste uviedol:
– knieža-kniežat u Arabov jasne a neoddiskutovateľne znamená po našom cisár!!!
– na tento titul, mali vplyv nejakým spôsobom duchovný tej doby (napr. v Perzskej a Asýrskej kultúre)?
– nemali žiadny vplyv, rozhodovala územná veľkosť!!!
– môj kráľocisár – kc. Svätopluk I. Veľký, má preto titul cisár a kráľ, pretože to vyplýva z jeho ďalšieho dejinného pôsobenia pred príchodom sv. Metoda a po príchode sv. Metoda (po prepustení z väzenia u Bavorov)k nemu na starú Moravu, čiže na Veľkú Moravu so zriadeným arcibiskupstvom u horných a dolných Slovenov
– nechal si písomne potvrdiť od papeža Štefana V. územie v Panónii, ktoré mal pod svojou mocou (po smrti sv. Metoda) a tam to potom vojensky znovu obnovil
– toto moje vymyslené titulovanie je dané akceptáciou tej doby
– Rimský cisar je jedine Vychodný cisar – z Byzancie
– osobovanie si tohoto titulu je vymyslenina papeža a Karola Veľkého
– mal byť i kráľ Svätopluk cisárom Slovenov?
– tretieho nebolo treba, prečo?
– nebolo to v záujme veľmocenských ambícií Frankom a teda Karola Veľkého, ktorý mal svoj Ost ciklung
– mocenská skupina orientovaná na Frankov okolo papeža Jána VIII (bol orientovaný na Slovenov), ho nechala zavraždiť, aby mali „svojho“ papeža
– preto z týchto bodov vyplývá otázka:
„Aká bola vízia kráľocisára – kc. Svätopluka I. Veľkého a sv. Metoda pre Slovenov?
Všetci Sloveni (horný – starý Nitrianský Slováci – starý Veligradský Slováci a dolný – starý Slovinci) tej doby, mám na mysli i prímorských (Dalmátských) a vnútrozemských (Ilirských) Chorvátov, Srbov, Bulharov a iných Slovenov.
O tejto vízii sa vedelo, pretože sa to roznieslo po všetkých našich krajinách už od čias nášho kráľa Rastislava !!!
Zničenie Veľkej Moravy bolo cielené (smrť sv. Cyrila – Konštantína, smrť Gorazda, vyhnanie Učeníkov, zničenie písomností a pravovernej cirkve atď.) a tak mala byť zničená jednota všetkých Slovenov a tým aj ich história.
Podľa toho, ako sa slovo knez (a obmeny) používa v najstarších dochovaných textoch (t.j. od 10. stor.) sa dá skoro s istotou povedať, že pôvodne znamenalo jednoducho vládca nejakej skupiny ľudí (akýkoľvek, teda tak najvyšší, ako aj nižší, v ruských textoch až dole po vládcu družiny). Či to malo o jedno či dve storočia skôr nejaký špecifickejší význam by som si ja netrúfal hádať. Podľa mojej domnienky Slovania boli pomerne rovnostárski, takže používali toto jedno slovo spočiatku paušálne na všetko.
Z toho pre náš špecifický problém vyplýva, že sa treba v tomto prípade úplne odlepiť od slovanského slova a zamerať sa na slová latinské a najmä na ich obsah. A tento článok bol dobrý pokus tým smerom.
článok málo výdanej kvality.
Jedinú drobnosť čo by som formálne vytkol je tu rozpor týchto dvoch viet:
v úvode: : …Svätopluk má potvrdený kráľovský titul vo viacerých dobových dokumentoch, kým v prípade jeho neskoršieho nástupcu uhorského kráľa Štefana I. takéto dokumenty, ktoré by korešpondovali s dobou jeho života, neexistujú.
a ku koncu:……ale aj to, že uhorský kráľ v rade stredovekých panovníkov označovaných latinským titulom rex bol predsa len niečo viac, ako ostatní stredoeurópski panovníci (český, poľský),
Táto veta nemala znieť: ..že neskorší uhorskí králi…?
Milan,
nevidím v tom rozpor. Prvá veta hovorí, že dokumenty hovoriace o existencii a titule kráľa Svätopluka sú z obdobia jeho života, kým takých dokumentov, aké sú o Svätoplukovi, nie sú z obdobia života sv. Štefana. O Štefanovi vieme len z neskorších legiend a kroník, možno sa k tomu dajú pripočítať mince priradené tomuto kráľovi. Druhá veta hovorí všeobecne o uhorskom kráľovi, neviaže sa na žiadneho z nich, len na uvedenú pozíciu.
Pomocník,
aj latinské rex sa pôvodne vzťahovala na „baču“ tlupy pastierov. Keď si zoberieme, aké postavenie mali napr. sumerskí „králi“ (v sumerčine podľa Zamarovského lu gal v zmysle veľký človek), tak by sme ho museli zrovnať s pozíciou dedinského richtára. Podľa profesora Ondruša knez tkvie v slove izkon (začiatok, prvý) podobne ako grécke archont, resp. latinské princepcs. Je to človek, ktorý reprezentuje zákon, lat. principium. Takže primárne to skutočne znamenalo označenie každého náčelníka. Predsa aj richtár je človek, reprezentujúci zákon v obci (Richter = sudca). Lenže v 9. storočí to bol predsa už štatút iného charakteru.
Áno, lenže tu som tým „pôvodne“ myslel okolo 10. storočia (vyplýva to z dochovaných textoch), a nie v dávnej minulosti (ako to píšete o slove rex).
textov
p. Hrnko, okrem pár detailov absolútne súhlasím.
Nečítal som Homzov článok ani reakciu, k tomu sa neviem vyjadriť, ale vaša analýza zahranično-politických vzťahov Veľkej Moravy je mimoriadne trefná. Jediné, čo ostáva dodať, že pápeži síce Svätopluka uznávali ako kráľa (rex), ale Východofranská ríša to asi nikdy neurobila. Slovom „dux“ neoznačovali nezávislých panovníkov, ale iba vazalov či správcov. Svätopluka Franskí králi vždy mali za obyčajného „dux“, to bolo však na míle vzdialené realite, pretože všetci ostatní vnímali Svätopluka ako „rex“.
K domácej titulatúre, ako naši predkovia volali svojho vládcu, slovo „knieža“ je stopercentne „rex“, čiže nezávislý panovník. Vo východnej Európe to tak aj ostalo, v strednej Európe, kde sa silno vnímalo susedstvo veľkej Franskej ríše a osobnosť Karola Veľkého a slovo „kráľ“ pôvodne označovalo vládcu Frankov. Či sa titul „kráľ“ stal apelatívom západoslovanských panovníkom už za čias Svätopluka, by som sa neodvážil tvrdiť, ale neodvážil by som sa to ani vylúčiť, beriem to ako hypotézu na solídnych základoch. Kedy mohol hypoteticky knieža (rex) Svätopluk povedať, že je kráľ (rex Francorum)? Vtedy, keď bol v moci rovný Karolovcom a ich ríši, príp. keď sa cítil byť ich príbuzným. Stredovek vnímal príbuzenstvo omnoho silnejšie, než my dnes. Hypoteticky sa mohol považovať za vládcu rovného Karolovcom po r. 874, alebo skôr po uznaní jeho nezávislosti pápežom v r. 880, alebo po jeho expanzii v r. 880-890. Je možné, že sa vnímal ako Karolovec po tom, čo sa stal krstným otcom Zuentibalda (*870/1), alebo po tom, čo si zobral (ale historicky to nie je isté) Gizelu (údajne 885) – v tomto období bol zároveň aj na vrchole moci. Je celkom možné, že požadoval, aby mu hovorili „kráľ“, lebo sa považoval za rovného západným kráľom. To ale nebola zmena kvality (rex ako rex), ako skôr kvantity (mal porovnateľne veľké vojsko a ríšu, ako jeho západný sused). Nemáme však preto dôkaz, ostáva to hypotézou. Rozhodne však Svätopluk nebol len nejaký dux, určite bol rex (bez ohľadu na to, či mu doma vraveli knieža alebo kráľ).
Knieža práveže nebol v žiadnom prípade stopercentne LEN rex, ale AJ rex. Máte o tom aj článok v slovenskej wikipedii (kňaz (Slovania)), tak si to prečítajte.
Pomocník,
wikipediu nečítam. Odporúčam: Bohumil Vykypěl: Studie k šlechtickým titulům v germánských, slovanských a baltských jazycích. Väčšina etymológov sa zhoduje, že „knieža“ je ekvivalent germánskeho „konung“, a toto slovo neznamenalo pôvodne iba „rex“, ale aj „nobilis“. Takisto u Slovanov to tak bolo. Dodnes sa týmto slovom označujú cirkevní hodnostári – knieža/kňaz v zmysle pán, urodzený muž, vládca.
U Germánov ale neskôr slovo „konung“ v zmysle „vznešený muž, pán, nobilis“ nahradilo asi starší titul „thiudans“ (rex) a ďalej malo už iba význam „panovník, rex“. Pravdepodobne Frankovia titulovali panovníkov slovom „konung“ a od nich to prevzali aj iní (Anglosasi, Škandinávci). Hypoteticky, keď sa stal panovníkom Slovanov Samo, Frank, mohol sa dať oslovovať titulom „konungas=kňaz=knieža“ a tak by sa toto slovo od Germánov dostalo k nám. Prevzali asi celý kontext – knieža-pán-nobilis, knieža-panovník-rex. Preto sa aj „knieža-rex“ Rastislav radil s „kniežatami-nobiles“.
Tu je ale dôležitý kontext. Domáce pramene nikdy nevnímajú Rastislava či Svätopluka ako jedného z „kniežat“, ale ako „knieža“, čiže jediného panovníka. Knieža Svätopluk = panovník Svätopluk, nie jeden z mnohých.
Preto má aj význam titul „knieža kniežat“, lebo je to pán pánov, vládca vládcov, rex nobilium. Rastislav i Svätopluk sú na čele ostatných kniežat.
„Dux“ je však vazal franského „konunga“ (rex), je to vojvoda daného územia, ale podriadený panovníkovi (rex). V tomto období titul „dux“ nikdy neznamená suveréna, ale vazala. Slovania k titulu „dux“ mohli mať ekvivalent „vojvoda“ – „vajda“, teda vodca kniežacieho vojska, ale podriadený kniežaťu.
Z domáceho kontextu vyplýva, že Rastislav a Svätopluk neboli kniežatá v zmysle „nobilis“, ale v zmysle „rex“. Neboli vazalmi vládcu Frankov „dux“; alebo aspoň za nich neboli doma považovaní.
Nie je teda nič chybnejšie, ako povedať, že knieža=dux.
Len si to pekne prečítajte. Je to tam aj so zdrojmi ku každej vete a je tam len sucho vymenované, v akom význame sa to používa v dochovaných textoch. S faktami sa pohnúť nedá. Okolo 10. storočia sa to slovo vzťahovalo nie len na rex, ale aj na akéhokoľvek iného nižšieho „šéfa“, vrátane „dux“ a kopy iných (napr. v Rusku to boli nielen najvyšší vládcovia, ale aj šéfovia družín, páni hradov atď., na Veľkej Morave bol explicitne knezom Rastislav ale knezmi boli zároveň aj feudáli pod ním, v Česku o 100 rokov neskôr detto, v Srbsku boli knezi – ale až trochu neskôr – aj starostovia miest atď.). Etymológia je tu irelevantná, lebo hovoríme o období okolo 10. storočia a nie o dávnejšej dobe.
A pre istotu zopakujem znova: Z dochovaných textov vyplýva, že slovo knez (knieža) znamenalo presne to, čo dnes vládca. Vládca zahŕňa AJ rex, AJ dux, AJ čokoľvek iné, čo chcete. A pre Veľkú Moravu máme priamo vo Vitae uvedené, že to bol AJ najvyšší vládca, AJ vládcovia priamo pod ním; takže toto vieme stopercentne. Preto je problém Svätopluka chybné riešiť držaním sa slova knez (knieža) v slovanských textoch, lebo to slovo malo taký široký význam, že sa z neho o presnom postavení tej-ktorej osoby nedozvieme nič. O postavení osoby sa dozvieme jedine tak, že si pozrieme čomu naozaj vládla a komu podliehala, alebo si pozrieme tituly napr. v pápežských textoch, lebo boli vtedy prepracovanejšie. Ale to slovanské slovo je nám tu úplne na nič.
Zaujímavá nuansa označení môže byť pri súčasnom dvojvládí Rastislav a Svätopluk. Kto bol čo.
Už tu tiež bola spomenutá známa vetu, že Rastislav sa poradil so svojimi kniežatami. Čiže on nebol jeden z mnohých kniežat, ale podľa tejto vety naozaj aj knieža kniežat.
Pomocník
ja zase zopakujem, že slovo „konungas“ v germánskych jazykoch tiež neznamenalo iba panovníka, ale aj popredného muža. To ale neznamená, že ak sa franský panovník dal titulovať týmto slovom, bral sa iba za veľmoža…
O čo mi išlo – ak niekto tvrdí, že Slovan, nazývajúci sa slovom „knieža“ bol iba „dux“, sa mýli. Myslieť si, že knieža=dux a kráľ=rex je nepochopenie slovanských názvov.
Nikde som netvrdil, že knieža znamenalo len to, čo si myslí Steinhübel. A áno, tvrdenie že knieža bol vtedy LEN dux je samozrejme nesprávne.
Ale neviem, ako ste na to prišli, že sem patrí téma etymológia (t.j. prapôvodný význam) kuningaz, keď téma znie význam slova knez okolo 10. storočia a nie význam slova knez v čase jeho vzniku. To isté sa týka toho germánskeho slova. Poplietli ste si storočia. Aj slovo knez (tak ako každé slovo) samozrejme prapôvodne znamenalo niečo iné než v 10. storočí. To je ale iná téma.
Len krátka poznámka na okraj diskusie. 28.1.2014 uplynie presne 1200 rokov od úmrtia Karola Veľkého a v tomto roku si pripomenieme aj 1120. výročie od smrti kráľa Svätopluka. Podľa neskoršej tradície sa tak stalo 9.3.894.
Páni
zaujímalo by ma ako sa z toho knez vyvinulo dnešné kňaz a knieža. Ako vieme či bol Slavomír kňaz alebo knieža ?
ODPORÚČAM,
všetkým, ktorí zvyknú mať plnú hubu korporátno-fašizmu a ktorí sa nemôžu dočkať Kotlebu (a jemu podobných) a občianskych protestov, sledujte ukrajinské televízie (ak máte káblovku, garantovane sa tam nejaká nájde, ja sledujem UBR),
aby ste mládenci vedeli, ako to vyzerá – to, po čom vám tak srdce piští…
Tučko,
vy máte problém s čítaním? Kde ste naďabili v diskusii, že tu niekto chváli Kotlebu! Tu diskutujeme predsa o niečom úplne inom!
Kľud, p. Hrnko,
bolo to adresované konkrétnym ľuďom a nie bez dôvodu. Ale keď už ste teda pocítili akútnu potrebu na mňa zareagovať – tak nech sa páči, stále čaká na vašu reakciu môj príspevok z konca minulého roka.
Tak sa nenechajte prosiť (keď už ste to teda pustili jedným uchom dnu a druhým von) a smelo sa pustite do odpovede.
Tučko,
základom demokracie je to, že vy sa môžete pýtať a ja môžem odpovedať! Kde je tam napísané, že musím? Ale ináč. Ja si myslím, že archeológovia zas podľahli nejakému módnemu trendu. Určite na konci 9. storočia došlo k zosilneniu opevnení niektorých hradísk, ale určite tu boli mnohé j predtým. Čo sa dotýka Pribinovho rodokmeňa, tak v tomto duchu sa mohlo diskutovať v nejakom krčmovom spoločenstve, ale určite nie medzi historikmi. Tí sa na nešťastie rôznych alternatívnych držia prameňov. No a na tretiu otázku je zbytočné vôbec drať klávesnicu.
Aha, takže drať klávesnicu, vravíte. Ako mám potom rozumieť tejto vete z knihy Kráľ Svätopluk od M. Kučeru:
„Ak však Metod skutočne sídlil v staroměstsko-uherskohradišťskom mestskom areáli, je celkom isté, že večne odbojná východná časť Veľkej Moravy s centrom v Nitre stála v nejakej, možno i skutočnej opozícii. Zápas medzi slovenskou a latinskou cirkevnou komunitou zrejme len kopíroval či umocňoval túto dualitu.“.
Viete, mne sa tak vidí, že sa tu píše ale presne to isté, kvôli čomu sa vám nechce drať klávesnicu.
K tomu rodokmeňu: a čo keby som vám napísal, že to tam uviedol (so značnou pravdepodobnosťou) niekto, kto je profesiou historik? Stále krčmové spoločenstvo? Nepriznal druhého syna Unzata Pribinovi už aj prof. Homza v nejakej svojej knihe (údajne o Spiši?).
Mimochodom, od našej malej dišputy o Iršovi, som sa trochu vŕtal, p. Hrnko. Viete v čom? V článkoch o riečnych pomeroch Moravy okolo Mikulčíc a vôbec o súhrnnom hodnotení výskumu Mikulčického podhradia, nuž a…ako to napísať?
Začínam sa čudovať tomu, ako mohol vôbec niekto niekedy (s titulom historika) považovať Mikulčice za centrum Veľkej Moravy? A začínam mať ale naozaj silný dojem, že vy, páni historici, nás máte buď za úplne blbých, alebo si z nás robíte riť.
Tucko, no ved preto si museli vymysliet Velehrad, aby dodali vaznost tomu perifernemu velkomoravskemu hradisku…
kto sa zaujima aj o sucasnost, neprikraslena sprava o tom ako sme na tom, kam sme sa to dopracovali s tym nasim slavnym prevratom:
http://www.topky.sk/cl/10/1374768/Ekonom-Vitkovic-na-plne-usta–Slovensko-zanikne–vlady-od-roku-1989-by-bolo-treba-pozatvarat-
„…perifernemu velkomoravskemu hradisku…“
Podpisujem, pán Yoss. Odtiaľ mohol v 30. rokoch na Nitriansko vyraziť leda tak vojvoda Steinhubel s dvojčlennou jazdou Pieta, Ruttkay a na trúbu im do útoku možno trúbila Štefanovičová.
Výborný článok p. Hrnko. Bolo by užitočné uverejniť ho v SNN aby si ho
prečítalo čo najviac ľudí. Oceňujem erudovanú argumentáciu, jasnú logiku, nadhľad, aj iróniu. Inak, rád by som si prečítal aj recenziu prof.
Homzu, len sa neviem dostať k spomínanému Historickému časopisu,
lebo na internete, ani v predajniach tlače, resp. kníh som ho nenašiel.
Mňa ten problém kňaz verzus knieža zaujíma už dlhšie.
Pretože v ruských dejinách všetci panovníci boli kňjazi-kniežatá. A od Veľkého Novgorou (pôvodne Slovensk a žili tam Sloveni) boli kňjazi-kniežatá Rurikovci s menami ako Askold. Neskôr sa začali objavovať mená ako Svjatopolk, Svjatoslav ale to bolo už v Kyjevskej Rusi. Ten vpád Tatárov 1241 do Uhorska nebol žiadna náhoda. Belo IV bol spojenec Rusov proti Zlatej Horde a to bola trestná výprava.
Doteraz som vždy čítal kňaz Slavomír. Ale určite nebol on kňjaz-knieža Slavomír ?
A teraz čo som sa dozvedel na TV Al Džazíra.
Rómovia kolonizovali túto krajinu (Slovensko) pred tisíc rokmi.
Počas druhej svetovej vojny Slováci platili nacistom aby sa ich zbavili.
1:10
Bez zveličovania – nazdávam sa, že Tvoj článok je svojím spôsobom nadčasový a mali by sa z neho učiť mladí adepti histórie. Chápem ho ako príklad objektívnosti a precízne vyložených faktov. Ďakujem Tono a teším sa na podobné skvosty.
Pán Hrnko,
musím sa priznať, že ma veľmi zarazilo, keď som v pláne matičných podujatí na tento rok, uverejnenom v druhom tohoročnom čísle SNN, nenašiel ani len tú najmenšiu zmienku o blížiacom sa 75. výročí vyniku Prvej Slovenskej republiky, 14. marca. Po tisícročí hosťovania v iných štátnych útvaroch, bol to prvý samostatný štát Slovákov od čias kráľa Svätopluka!
Najväčšia historická udalosť modernej doby v živote národa by sa konečne mala prestať obchádzať, aj keď vďaka istým „demokratickým“ trendom pod vplyvom minulosti sme sa k jej pravovernému hodnoteniu zatiaľ neodhodlali.
Nech sa na to dívame akokoľvek, je to veľká historická udalosť a Matica, spoločnosť milovníkov národa slovenského by ju mala pripomenúť a zorganizovať aj keď čo len pietnu oslavu za tých, čo pre ňu obetovali život.
Pán Hrnko,
apelujem na Vás, ako na historika a člena výboru Matice slovenskej, aby ste učinili potrebné kroky, aby na toto výročie Matica nezabudla.
Milan z konca abecedy,
máte mylné informácie.
Naozaj?
Hlavné podujatia Matice slovenskej na rok 2014
MAREC
■ 1 120. výročie smrti kráľa Svätopluka –
miesto konania: Bratislava, dátum: 17. 3.
■ 75. výročie Malej vojny (Hrdinovia Malej
vojny z marca 1939) – miesto konania: Spišská
Nová Ves, dátum: 21. 3.
■ OS na tému Vynášanie slovenskej literatúry
do sveta – miesto konania: Bratislava,
dátum: 27. 3.
■ Šaliansky Maťko – celoslovenské kolo,
21. ročník – miesto konania: Šaľa, dátum:
28. 3.
Čo už. Uvidíme.
Uvidíme čo?
Kováča, Zavackú, Kamenického a im podobných dejepiscov sa pretrčať na obrazovke a predbiehať sa v presvedčovaní, aký to bol zlý počin, na ktorý nám treba zabudnúť?
Ďakujem pekne.
14. marec je velmi osemetny datum. v situacii ked vacsina medii je v rukach nepriatelskych k tomuto datumu, je rozumnejsie to radsej nespominat. je to smutne, ale co je dnes vesele…
„Ošemetný“? To ako môže byť tento dátum z historického hľadiska „ošemetný“? Je to predsa medzník v histórii národa, či nie?
Čechoslovakizmus sme už pochovali, tak na koho povolenie treba čakať?
Historik, nie politológ, tých sme mali v minulosti vyše hlavy, by mal vysvetliť spoločnosti význam tohto jubilea z historického hľadiska.
A o ňom sa nedá pochybovať.
pan Milanxyz,
ja s vami suhlasim. len som poukazal na medialny kontext, ze kto pride s niecim takym bude v rozhodujucich mediach ovplyvnujucich verejnu mienku oznaceny za fasistu, za kotlebovcu, za niekoho, kto nechce mier, ale naopak vojnu, pripadne fasisticku totalitu a podobne nezmysly. zial situacia je taka, ze rozhodujuce media neplnia svoju funkciu informovat, ale robia politiku, vacsinou protislovensku, zvacsa formou brutalneho vyplachu mozgov, nekonecneho opakovania nezmyslov. preco je to tak, preco to takto dopadlo, preco zanikol napriklad Koridor, dennik Slovenska republika, preco sa objektivne nepise a nehovori o obdobi vojnoveho slovenskeho statu – to je otazka na byvale aj sucasne politicke elity…
Veď o to tu ide pán Yoss.
Keby sa k tomu ozval novinár, spisovateľ, či politik, toho by naše „slovenské“ média zaiste utopili a dotyčný by mohol stratiť zamestnanie. Matici, keby vyšla s faktami, by zastavenie dotácii vládou nebolo až také jednoduché. A nemusel by to ani byť platený člen Historického ústavu Matice.
Preto som sa obrátil na p.Hrnka, lebo roky študoval päťročné trvanie 1.Slovenskej republiky. A za nájdenie čo i tých najmenších chybyčiek tej doby získal tituly pred i za menom.
Ale dnes by sa pomaly malo začať hovoriť aj o kladoch tej doby, o ktorých sa za posledných takmer 70 rokov hovoriť nesmelo. Čo by sa mu mohlo stať, keby matičnému vedeniu napísal otvorený list, v ktoron by zdôraznil, že takúto historickú udalosť, ktorej vyvrcholenie bolo 1.1.1993, nemôžme naďalej ignorovať, obchádzať so sklonenými hlavami a pritom si nahovárať, že sa usilujeme o zveľadenie národného povedomia.
pan Milanxyz,
myslim si, ze pan Hrnko to tiez velmi dobre ovlada, ale chce mat pokoj :o) taka je totiz technologia – zmanipulovat co sa da, a co sa neda, to unavit…
Zaujímavé. Takže Svätopluk definitívne nemohol byť králom, ked bol cisárom Stredoeurópskych Slovanov.
Bynk,
takže definitívne text treba vedieť aj chápať, nie len čítať. Svätopluk bol medzinárodne uznaný ako kráľ, preto sa zmenil aj pôvodný titul Slovanov pre západného cisára (kráľ) na obyčajné rex. Nič svetoborné.