Storočie vojen

Už o necelý rok si pripomenieme začiatok prvej svetovej vojny. Výstrely v Sarajeve z konca júna 1914 však nezneli len počas štyroch rokov, ktoré oficiálne prvá svetová vojna trvala. Od zavraždenia následníka rakúsko-uhorského trónu Františka Ferdinanda ich počuť neustále, raz silnejšie, raz slabšie, ale vojna, ktorá sa začala 28. júla 1914 predpokladaným parádenmaršom na Belehrad, podľa môjho názoru stále neskončila. Síce sa zdalo po páde komunizmu a skončení studenej vojny, že vojna vo všetkých jej podobách (horúca, náhradná, studená) je za nami, ale pád newyorských dvojičiek nás vyviedol z omylu. O rok tomu bude 100 rokov, čo sa svet zmieta v jednom vojnovom kolotoči a zdá sa, že ani 21. storočie nebude storočím osvieteným.

Vojny sú vďačným námetom historických prác, literárnych diel, dokumentárnych seriálov i hrdinských patetických filmov. Na druhej strane sú neuveriteľným súborom individuálnych osudov ľudí, ktorým sa z vôle iných zmenil, často zrútil svet. Vojnu si je možno pripomenúť všelijako. I sochou červenoarmejca znásilňujúceho tehotnú ženu. Onen poľský pankhart by bol omnoho dôveryhodnejším, ak by pred vystavením svojej „performancie“ najskôr zobrazil všetky tie zverstvá, ktoré nacisti napáchali nielen na poľských, ruských, ukrajinských, bieloruských ženách a ženách ostatných „menejcenných“ národností, ale na celých národoch, najmä židovskom a slovanských. Potom by to predvádzanie bolo v kontexte, a nie vyjadrením chrapúnskeho zabúdania na to, kto zachránil poľský národ pred úplným vykynožením.

Ale nie o tom som chcel hovoriť. Chcel som hovoriť o individuálnych osudoch mojich priamych predkov, ktorých vojna vytrhla z domovov a kompletne im zmenila život.

Prvým mojím priamym predkom, ktorého podľa rozprávania mojej mamy postihla vojna, bol jej starý otec z matkinej strany. Voal sa Mičenec, pochádzal z Diviny pri Žiline a padol v Bosne. Žiaľ, žiadne fotografie sa nám nezachovali.

Obaja moji starí otcovia bojovali na frontoch prvej svetovej vojny. Starý otec z maminej strany Alexander Göttin (tiež Gettin alebo Getting)bol na talianskom fronte a z frontu sa vrátil živý. O jeho tamojšom účinkovaní veľa toho neviem, lebo zomrel, keď som mal päť rokov, takže som s ním nemal možnosť o tom rozprávať. Rovnako sa nám nezachovali žiadne fotografie z frontu. Starý otec František Hrnko sa dostal na front začiatkom roku 1915. Absolvoval boje v Karpatoch, na východnom fronte, na francúzskom fronte a skončil roku 1918 na talianskom fronte na Piave. Z jeho pôsobenia sa nám zachovala zaujímavá fotografia, na ktorej sú slovenskí vojaci 71. pešieho v Taliansku. Môj starý otec je druhý sprava. Traja sú určite z Budatína, štvrtého sa mi nepodarilo identifikovať.

Potom nastala bojová prestávka, aspoň v Európe. V ostatných častiach sveta sa veselo pokračovalo. Na niektorých územiach, napr. v Číne to dostávalo v japonskej réžii podobu veľkých jatiek, ktoré hádam ani Atila Hun nevystrájal. U nás sa intenzívne bojovalo najmä na politickom fronte, predovšetkým za autonómiu. Bežné boli hlučné demonštrácie, ako tá dole za autonómiu v Žiline. Môj starý otec je na nej ako posledný zachytený demonštrant vpravo.

V medzivojnovom období vyrastal otec ako polosirota. Narodil sa roku 1915, mama mu umrela roku 1917. Mal jedného vlastného a jedného nevlastného brata. Všetkých sa nejako dotkla vojna. Otcov vlastný brat (na fotografii nižšie) zahynul roku 1938.

Otec nastúpil na základnú vojenskú službu roku 1936. Z vojenčiny sa vrátil až v máji roku 1945. Prišiel Mníchov, Malá vojna, vojna s Poľskom, vojna so ZSSR, nálety spojeneckých lietadiel, Slovenské národné povstanie, nemecké zajatie, domobrana. Ako protilietadlový delostrelec – špecialista bol stále potrebný. Na fotografii nižšie je v druhom rade odhora tretí sprava. Záber je urobený tesne po bombardovaní Spišskej Novej Vsi. Za povšimnutie stojí, že vojaci už nemajú štátne znaky na čiapkach, ale tie nahradila trikolóra.

Nasadeniu sa nevyhol ani otcov druhý (nevlastný) brat. Ten si svoje odkrútil na východnom fronte. Na priloženej fotografii je vpravo.

Vojny sa zúčastnil aj mamin brat v Svobodovej armáde. V máji 1945 bol pri Přerove ťažko zranený po výbuchu míny. Odtrhlo mu pravú sánku a líce. Následky mal trvalé. Žiaľ, fotografiu nemám.

A potom prišli šťastné doby studenej vojny. Bojovalo sa všade inde, len v Európe nie. Bolo to aj preto, že obe strany boli po zuby ozbrojené a na línii dotyku boli státisíce vojakov, pripravených kedykoľvek vstúpiť do konfrontácie. Tam si svoju úlohu zahral každý zdravý muž povojnovej generácie. Napr. môj brat František. Fotografia je zo začiatku 60. rokov a zaujímavá je tým, že na čapici má už nový štátny znak, ale na opasku ešte starý.

Alebo aj ja.

Čo povedať na záver. Storočná vojna asi ešte neskončila. Vo svete sa ďalej vraždí a zabíja. Len treba dúfať, že tak ako naša generácia aj naše deti sa tu medzi Tatrami a Dunajom budú hrať na vojakov a nebudú musieť byť skutoční vojaci ako naši otcovia, dedovia a pradedovia.

16 Responses

  1. Avatar dynamika 16. októbra 2013 / 16:14

    Veľmi by ma zaujímalo, prečo tá srbská tajná (slobodomurárska ?) organizácia Čierna ruka spáchala atentát na Františka Ferdinanda dEste. Báli sa, že by mohol reformovať a tak upevniť Rakúsko-Uhorsko? Alebo už rátali s vojnou ? Niekto sa tým aj zaoberal ?

  2. Avatar yoss 18. októbra 2013 / 12:37

    vyborne foto, najma ta prva. otazne je, akopocetnu armadu by v tychto casoch dokazalo Slovensko postavit. uroven fyzickej zdatnosti prudko poklesla, do roku 2030 ma mat kazdy druhy clovek nejaku alergiu, stupa obezita a pocty civilizacnych ochoreni. tusim jan slota to spocital, ze asi 20000 armadu, co teda nie je nic moc a teda si nemozme dovolit vystupit z NATO…

  3. Avatar SitňaN 18. októbra 2013 / 14:40

    Pán Hrnko, nič v zlom, ale najaká tá vojna prebiehala vždy aj pred rokom 1914. To by ste predssa mali vedieť lepšie ako ja.

  4. Anton Hrnko Anton Hrnko 18. októbra 2013 / 14:43

    Pán Sitňan,
    všetko v dobrom, ale predsa len tie vojny spred roku 1914 mali „kapánek“ inú kvalitu, ako tie, čo začali Veľkou vojnou a viac-menej súvisle prebiehajú dodnes. Čo myslíte?

  5. Avatar zaznamnik 24. októbra 2013 / 13:22

    No ono s tymi vojnami je to vselijake

    Vojny vzdy boli a budu, len problem je, ze ked v stredoveku si nieco chceli panovnici, kniezata, grofi etc. medzi sebou vydiskutovat rucne, tak si to „diskutovali “ niekde na poli a na vedlajsom poli za kopcom oral nejaky rolnik a v podtsate nemusel o tom ani vediet…. bitky a vojny nemali primarne az taky priamy dosah na nezucastnenych – samozrejme pokial sa neviedli doslova genocidne tazenia v duchu tatarskeho vpadu, kde mongoli cielene vyvrazdovali europsku populaciu.

    Prva tzv. globalna vojna v novovekych dejinach bola paradoxne tzv. Obcianska vojna v USA, ktora velmi obcianskou nebola, pretoze bojovali proti sebe vojska Federacie proti vojskam Konfederacie, ktora uz nebola ochotna zotrvat vo federalnom statom zvazku, Vtedy prvykrat doslo k javu znamemu ako globalna vojna, ked vojska Unie tusim pod vedenim generala Granta tiahli na Atlantu a nicili v pase sirokom cca sto km vsetky farmy, mesta, mestecka a terorizovali civilne obyvatelstvo aby oslabili ekonomicku silu juzanskej Konfederacie

    Este za prvej svetovej vojny pri velkych bitkach ci uz v Dolomitoch, Alpach, na zapadnom fronte alebo na Piave nebolo priamo zasiahnute vojnou zazemie /mam na mysli priamo bojovu cinnost protivnika/, pretoze okrem tazkeho delostrelectva protivnici nemali zbrane schopne plosne nicit nepriatelske zazemie. Ale ku koncu roku 1918 sa uz naznaky tychto zbrani objavovali.

    Vsetky globalne vojny sa zacali viest az v 20.tom storoci a pan Hrnko celkom spravne 20 te storocie charakterizoval ako storocie vojen.

  6. Avatar miro 28. októbra 2013 / 10:24

    Pan Hrnko,
    myslel som si, ze uhorkova sezona sa dotyka novinarciny, sociologie, politologie, ci psychologie. Uz to preslo aj do historiografie? 🙂
    Pre historikov bude nepochybne jednoduchsie povazovat vojny v 20. stor. za jednu „vojnu“, lebo potom bude moct ktokolvek popustit uzdu svojej fantazii. Nuz ale, preco sa potom nezacnu povazovat cele dejiny za jednu vojnu?

    PS: vidim, ze aspon na niecom sa s D. Kovacom zhodnete a iba tak mimochodom, v clanku mate chybu uz v druhom slove.

  7. Anton Hrnko Anton Hrnko 29. októbra 2013 / 15:18

    O. K. Takto to je lepšie?

  8. Avatar miro 29. októbra 2013 / 15:38

    Je 😉

  9. Avatar Tučko Bombička 29. októbra 2013 / 18:13

    To ste páni netušili, že slovenskí vojaci boli v prvých mesiacoch 1. svetovej vojny nadpriemerne odvážni kvôli tomu, že boli posilnení alkoholom, že nie? Čo sa človek nedočíta od „slovenských“ historikov…ani sa nehnevajte, že nedávam odkaz, ešte teraz sa mi ruky trasú od jedu (a to som to čítal včera).

  10. Avatar Metod J. Sláv 29. októbra 2013 / 19:30

    Fí ha, alebo „po novom“ wow, to až „zavetrenie alkoholového oparu“
    „dokopalo“ daktorý „červený nos“ z radov „slovenských“ historikov
    „uznať“ existenciu Slovákov v oficiálne rakúsko-„maďarskej“ armáde? 👿

    Otázka „do pléna“: Všetci ste tu Slováci?
    Odpoveď „z pléna“: Ígen!

    Je to starý vtip, ale perfektne vystihuje stav drvivej väčšiny slovenskej
    inteligencie v čase vzniku Československej republiky pred 95 rokmi.

    Je smutné, že ešte aj dnes na území Slovenska „vegetujú“ takí, ako ten
    pán Takácz, ktorý dostal ako prvý preukaz zahraničného Maďara, či pán
    Duray chlapec to z Oravy, ktorému celý „slovenský“ vzdelávací systém
    od ZDŠ až po VŠ nedokázal „vyjasniť“, že chlapec, ktorý sa narodil
    rodičom pôvodom z Oravy, nemôže byť podľa zdravého sedliackeho rozumu Maďarom.

    Páni slovenskí historici, čia je to chyba ?

  11. Avatar Milan 29. októbra 2013 / 22:25

    Pokiaľ som ja postrehol, definícia je taká, že Maďar je ten, čo vie maďarsky. Čiže aj Eskimák, či Krovák z Afriky – ako to v tel, debate povedal náš bývalý veľvyslanec v MR- stačí, že sa naučí maďarsky a prihlási sa k maďarčine – následne je vrele privítaný maďarskou spoločnosťou a môže za svojich slávnych predkov považovať aj tých z Etelkozu.
    tak to bolo vždy – vlastne aj Hviezdoslav a ďaší čo vedeli maďarsky boli podľa známych štatistík štátom číselne priraďovaní k Maďarom, čo robilo potom problém vo Versails. Však aj Petrovič (Petófi) prijatím maďarčiny sa stal Maďarom – hoci sa ju nikdy ani poriadne nenaučil a spolužiaci sa mu kvôli jeho kostrbatému vyjadrovaniu smiali.
    Zdá sa, že sa to nijako nemení – aj prezident 15 mil Maďarov do tohoto počtu znovu ráta aj zjavne všetkých čo maďarsky rozumejú = Maďar je ten, čo sa vie maďarsky dorozumieť.
    Pokiaľ túto definíciu prijmerte, nemôžu byť s tým žiadne problémy. Každý kto sa v kurze naučí maďarsky, môže paj ožiadať o preukaz zahraničného Maďara, čiže je to značný demokratický prvok – kedže je to ozaj pre všetkých…

  12. Anton Hrnko Anton Hrnko 29. októbra 2013 / 22:30

    Nie, definícia je podstatne jednoduchšia. Maďar je ten, kto chce byť Maďar. Všetky ostatné okolnosti sú nepodstatné.

  13. Avatar Milan 4. novembra 2013 / 18:22

    Áno , národnosť je vec voľby, preto v sčítaní ľudu sa vyrojilo u nás tak veľa Eskimákov.
    V dejinách Uhorska to ale to tak podľa mojich informácií nebolo – štatistiky si všímal znalosť maďarčiny a podľa toho usudzovali o % počte Maďarov napríklad v hornouhorských župách / obciach. Čím viac ľudí tam ovládalo oba jazyky, tým menej Slovákov podľa štatistík žilo v obci

  14. Avatar lacooravec 15. novembra 2013 / 22:13

    No, hodil by som to takto: Maďar je ten, ktorý si myslí, že je maďar, ale nie je si tým istý! A pritom rozumie umelému jazyku maďarčina, ako je aj angličtina! Ďalej nerozoberám, bolo by to príliš zložité….

  15. Avatar Bynk 1. februára 2014 / 15:06

    Praktická otázka. Ak Butatót je hanlivé oslovenia Slováka Madarom. Je oslovenie Magor hanlivým pomenovaným Madara Slovákom? 😀

  16. Avatar Strelok 11. septembra 2014 / 6:27

    Veľmi zaujímavé fotografie z prvej svetovej vojny. Môj pradedo slúžil u 71. od 1916 do 1918 Je ťažké nájsť nejaké informácie v angličtine o pluku. On raz mal dve fotky z prednej, ale vyhodil ich von po príchode do Ameriky. Nechcel, aby si na vojnu a nikdy nehovoril o svoje skúsenosti.

    Vzhľadom k tomu, že máte fotku tam musí byť viac fotografií z 71 .. Je tam niečo napísané na zadnej strane fotografie alebo pečiatkou od fotografa? Chcel by som sa obrátiť na rakúskej archívy vidieť ak oni majú viac. Bolo by úžasné, identifikovať môj pradedo v jednom z obrázkov.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *