Reakcia na rozhovor v SME

V Slovenských národných novinách č. 17. z tohto roku som uverejnil článok Národ si zaslúži poznať svoje dejiny. Na tento článok neobyčajne ostro reagoval historik I. Kamenec. Odpoveď som už dávnejšie napísal do Slovenských národných novín, ale keďže neviem, kedy a či ju uverejnia, poskytujem ju aspoň čitateľom môjho blogu.

Nepochopené?!

alebo Národ si zaslúži poznať svoje dejiny ešte raz

            Nedávno dostal Dr. Ivan Kamenec ocenenie historik roka, k čomu mu úprimne gratulujem. Možno pri tejto príležitosti alebo pri príležitosti reedícii jeho knihy o J. Tisovi dostal neobyčajne veľký priestor v denníku SME (25. 5. 2013). Je sympatické na ňom, že sa neotáľa priznať, že jeho prístup k písaniu histórie je zaujatý. Možno by bolo ešte sympatickejšie, keby priznal právo na zaujatosť aj iným historikom, ktorí sú zaujatí pre vec pre úplne iné pozadie, ako má on. Menej sympatické je už, že nepochopil alebo zámerne dezinterpretoval moje tvrdenia uverejnené v týždenníku Slovenské národné noviny (č. 17). Doslova píše: „Rozdiel je však v tom, že kritika už zväčša nemá anonymnú podobu a nepíšu ju laici či šarlatáni, ale zväčša školení historici, ktorí si pre svoju, neraz až ľudský nenávistnú kritiku vyberajú spravidla najplodnejších, najinvenčnejších historikov, ktorí majú prirodzenú autoritu nielen v slovenskej historickej obci, ale aj v odborných kruhoch v zahraničí. V tomto zmysle na mňa šokujúco zapôsobil nedávny nenávistný článok kolegu Anton Hrnka v Slovenských národných novinách, kde jeho autor kladie sebe a slovenskej verejnosti demagogickú otázku: ,Prečo platíme Historický ústav? Aby bojoval proti Slovensku?´ Takýto (má byť takíto – pozn. A. H.) kritici nepoužívajú odborné argumenty… ale ich autorov označujú za čechoslovakistov, maďarónov a marxistov. Presne takto demagogicky a insitne sa útočilo na nepohodlných autorov pred rokom 1989. Je to dosť smutné poznanie.“

S poslednou vetou citovanej časti rozhovoru plne súhlasím. Je to dosť smutné poznanie, že sa takto dá interpretovať môj článok a vkladá sa mi do úst niečo, čo som nepovedal a už vôbec to ani nevystihuje zmysel môjho vyjadrenia. V jednom však môžem kolegu Kamenca ubezpečiť: Nenávisť nie je v mojej citovej výbave. Tento cit je v príkrom rozpore s mojou povahou. Nenávisť, keď vás ovládne, zastiera zrak, znemožňuje vidieť veci v súvislostiach, zožiera a ničí vnútorný citový svet a robí z človeka otroka. A takto by som nechcel dopadnúť. Úprimne ľutujem všetkých tých, ktorí nenávidia!

Bezprostredným dôvodom na napísanie článku boli okolnosti, ktoré sa zbehli okolo voľby predsedu Ústavu pamäti národa. Toľko nechutného kádrovania, koľko sa udialo okolo nominantov a pracovníkov ÚPN práve zo strany oných držiteľov jedine správneho názoru na slovenské dejiny, „slušných ľudí“ a vraj liberálov hádam ani naša krajina, ktorá si potrpí na kádrovanie historikov už do kronikára z 12. storočia Anonyma, ešte nezažila. Veď už on podobne ako dnešní kádrovníci z tej či onej strany  „pravdivo a jednoducho“ písal o dejinách, aby sa druhí nemuseli o nich dozvedať „z nepravdivých povesti vidiečanov alebo z táravého spevu igricov“. Preto termíny ako ľudák, neoľudák, nevysporiadaný s existenciou slovenského štátu, komunista, pracovník takého a onakého ideologického ústavu sa len tak hemžili. Pritom v mnohých prípadoch sa podobne ako na začiatku 50. rokov minulého storočia útočilo na ľudskú podstatu obviňovaných s cieľom ich pracovne „popraviť“, teda ľudovo povedané zobrať im chleba, čo v dnešných pomeroch je trest možno väčší ako kráľovský kriminál na Mírove alebo vo Valdiciach za minulého režimu. A práve z týchto dôvodov, nie z nenávisti som pristúpil k napísaniu tohto článku. Jeho prvé posolstvo je celkom  jasné. Vychádza z biblického podobenstva o správaní sa Petra pri zatýkaní Krista: Kto mečom bojuje, mečom aj padne; teda preložené do aktuálnej situácie: Nekádruj, lebo aj teba môžu prekádrovať. Kto má právo vytýkať niekomu, že pracoval v Ústave marxizmu-leninizmu ÚV KSS a označiť ho za pracovníka ideologického pracoviska? A to Historický ústav  alebo Ústav dejín európskych socialistických krajín SAV neboli ideologické pracoviská ÚV KSS? To hádam my (ja, Ivan Kamenec….) sme neboli zamestnanci ideologického pracoviska, neboli sme nomenklatúrne kádre KSS? A nepracovali aj v tom preklínanom Ústave marxizmu-leninizmu ÚV KSS aj iní, ktorí dnes patria k prominentným držiteľom jedinej pravdy, a teda patria medzi „slušných“, „demokratov“ atď.? Prečo sa im táto anabáza nepripomína? To kádrovať tých, ktorí sa nám nepáčia, je oprávnené a kádrovať nás je nenávistné? To by nebolo z našej strany lepšie sa držať onoho osvedčeného biblického Kto si bez viny, hoď kameňom?

Keď som bol doktorandom, jeden môj školiteľ mi prízvukoval, že najväčším prehreškom proti etike práce historika je skresľovanie výrokov, resp. dávať im iný význam, aký majú. Ja si vôbec neviem vysvetliť z tejto pozície, kde v mojom článku našiel Dr. Kamenec nasledujúce vyjadrenia: „Prečo platíme Historický ústav? Aby bojoval proti Slovensku?“ Keďže sú uvedené tvrdenia v úvodzovkách, malo by ísť o citáciu. To však nie je pravda a autor vytvára týmto dojem, že som takúto nehoráznosť povedal. Ale nikde v mojom článku som nič také nenašiel, dokonca ani niečo v približnom zmysle. Práve naopak, moje vyjadrenie i záver článku hovoria jasne o úplnom opaku. Pre pripomenutie si onú časť dovolím odcitovať: „Všetci by sme si mali uvedomiť, že keď sú vášnivé spory o minulosť, nejde v prvom rade o minulosť, ale o súčasnosť a budúcnosť. To, že dnes o slovenských dejinách hovoria na verejnosti okrajoví historici z pozície neprajnej slovenskej suverenite, že všetkých objektívnych historikov sa snažia zastrašiť a ukričať novinári z denníkov ako SME, Nový čas a pod., ktoré Pán Boh vie komu slúžia, treba dať do súvislosti s oslavou horthyovského špióna, iredentistu a fašistu J. Esterházyho v tých istých periodikách ako jediného spravodlivého medzi „krvilačnými Slovákmi“. A to nie je náhoda. Ak si  niekto myslí, že týmto pánom ide o pravdivý výklad slovenských dejín, je na omyle. Ide im predovšetkým o morálnu diskreditáciu Slovákov ako národa, o znechutenie Slovákov ich vlastnými dejinami, o spravenie z nich bezdejinnej masy bez vlastnej kolektívnej vôle. Práve preto im prekáža slobodný, bezpredsudkový pohľad na slovenské dejiny, preto akýkoľvek názor vybočujúci z ich predstavy historicky bezvedomého Slováka pranierujú div nie ako zločin. Najhoršie na tom je, že sa to deje za naše peniaze, na ústavoch a inštitúciách platených z našich daní. Naďalej sa ukazuje, tak ako to bolo za Uhorska alebo za Česko-Slovenska, že sa u nás viac vypláca kydať na slovenský národ, ako preň pracovať. Kde sú myšlienky z roku 1989, požadujúce slobodu vedeckého bádania? Ako je možné, že si nejaká menšina uzurpuje právo druhým brániť slobodne interpretovať naše dejiny. Ako je možné, že niekto má tu drzosť vyžadovať ako v 50. rokoch unifikovaný názor na našu minulosť? Ak potrebujeme obraz o slovenských dejinách, aký vyprodukuje nejaký „písalek“ v SME, na čo sú nám draho platení historici? Kam sme sa to dopracovali?“

Pre istotu som nosné myšlienky z predmetného článku zdôraznil. Každý, kto si to prečíta, musí jasne vidieť, že  môj článok nie je namierený proti historikom, ale proti novinárom, ktorí si osobujú právo selektovať pravdu, uprednostňujú jediný výklad dejín a všemožne difamujú historikov, nezapadajúcich svojimi názormi do ich obrazu teologického, teda jedine správneho výkladu slovenských dejín. Kde, preboha, sa pýtam „Prečo platíme Historický ústav? Aby bojoval proti Slovensku?“ Práve naopak, dožadujem sa, aby o histórii Slovenska hovorili, aby tieto dejiny vykladali „draho platení historici“, nie rôzni „písalkovia“ z novín. Ak niekomu vyhovuje taký vzťah historika k novinárovi, aký posledne predviedlo SME v rozhovore s novým riaditeľom ÚPN, tak ja hovorím, že mne nie. Sám som sa cítil trápne, že redaktor ako držiteľ jedinej pravdy „griloval“ z tejto pozície ako spovedník hriešnika, v tomto prípade riaditeľa ÚPN, a dvíhal naňho prsty, že tam alebo inde si dovolil zájsť pri svojom výskume inde, ako si on myslí, že by historik mal ísť. To je to, čo som chcel povedať, nie to, čo mi nasilu vtláča do úst Dr. Kamenec. Teda, aby históriu vykladali historici vo vzájomnej diskusii, nie vo vzájomnom kádrovaní sa a podliezaní pod kanonizované pravdy jednej alebo druhej strany. V tom duchu som aj končil môj článok, ktorý vylučuje to, čo –neviem z akých dôvodov – mi pripisuje Dr. Kamenec. Neviem, či sa to dalo vyjadriť pregnantnejšie, ako som to vyjadril v spomínanom článku: „Nech pracujú všetci, Kováč aj Vnuk, Holec aj Mrva, Kamenec aj Ďurica… Len preboha, nech diskutujú medzi sebou, nie prostredníctvom politikov a politických kampaní cez novinárov. To nie je cesta k poznaniu!“ A to je hlavné posolstvo môjho článku. Nie šírenie nenávisti, ako sa mi to snaží „prišiť“ Dr. Kamenec.

Na záver ešte dve poznámky. Trvám na tvrdení, že na inštitútoch a ústavoch platených z daní slovenských daňových poplatníkoch sú ľudia, ktorí vykladajú slovenské dejiny z cudzích pozícií a majú v niektorých médiách nenáležitý priestor, dokonca tieto médiá práve ich názory – hoci sú v slovenskej historickej vede okrajové – všemožne uprednostňujú. Druhá poznámka sa dotýka tvrdenia Dr. Kamenca, že sa nečítajú diela niektorých autorov  a vecne sa s nimi nediskutuje. Môžem ho ubezpečiť, že v mojom prípade (a nie je ojedinelý) to nezodpovedá pravde. Moje polemiky s niektorými ním favorizovanými historikmi, keď už sa mu nechce hľadať v printových médiách, určite nájde na mojom blogu (www.hrnko.sk). Problém je, že druhá strana sa tvári, že neexistujú!