Cyrilo-metodská misia v dejinách a dejepisoch

            Rok 2013 je rokom mnohých výročí. Už hneď na začiatku januára sme si pripomenuli dvadsiate výročie vzniku samostatnej, suverénnej Slovenskej republiky, ktorou sa aj v zmysle Ústavy zavŕšili stáročné zápasy o národné bytie a vlastnú štátnosť. Kto by však očakával nadšené ovácie nad skutočnosťou, že Slovensko už dvadsať rokov dokazuje, že si vie svoje záležitosti plnohodnotne spravovať samo, že je všeobecne rešpektovaným členom medzinárodného spoločenstva, o čom snívali celé generácie našich predkov, musel byť sklamaný. Namiesto toho z propagandistickej mašinérie slovenských masmédií znel skôr plač nad údajným rozpadom „Československa“, hoci roku 1993 žiadne „Československo“ neexistovalo, len Česká a Slovenská Federatívna Republika, skrátene Česko-Slovensko. A už vôbec sa nerozpadlo, ale riadeným, kultúrnym spôsobom sa po dohode politických reprezentácií oboch konštitučných republík rozdelilo na dva samostatné štáty. Ale kohože by na Slovensku zaujímali také drobné detaily.

No, treba povedať, prvá oslava nebola to, čo by od nej uvedomelý a sebavedomý občan Slovenskej republiky očakával. Ako by sme sa báli povedať, čo už mnohí mnohí naši predkovia a v omnoho horších situáciách povedali: Tak je, tu sme! Pánboh s nami! A zrovna tak … pred rokami… a naveky. Treba len dúfať, že pri tisíc stopäťdesiatom výročí príchodu svätých solúnskych bratov Konštantína a Metoda na naše územie sa už nebude lamentovať nad nie celkom dobrovoľným odchodom franských duchovných, že sa nebudú roniť krokodílie slzy nad rozpadom tak „krásnych“ a „mohutných“ misijných území, akými boli soľnohradská a pasovská diecéza, ale sa bude dávať dôraz na to, čo s príchodom byzantskej misie k nám prišlo, čo znamenala pre náš národ, čo sa vytvorilo a čo trvalo prežilo cez celé tisícstopäťdesiatročie až do dnešných čias.

Fakt príchodu sv. Konštantína – Cyrila a sv. Metoda na územie Veľkej Moravy roku 863 na pozvanie staroslovenského kniežaťa Rastislava bol hlboko zakorenený vo vedomí našich predkov celé stáročia. Mnohí z ich pôsobenia čerpali duchovnú silu, napĺňali sa vierou v Boha, iní videli v ňom kultúrnu hodnotu, ktorá zaradila našich staroslovenských predkov medzi kultúrne národy dobovej Európy. Následne, najmä v čase národného útlaku čerpali z ich kultúrneho odkazu silu, aby sa nepoddávali, aby neklesali na duši a aby vzdorovali. V rôznych epochách sa prikladal dôraz na rôzne aspekty mnohorakej činnosti svätých bratov. V religióznych spisoch a traktátoch sa kládol dôraz najmä na kristianizačnú úlohu byzantskej misie, na jej misijnú prácu na území Veľkej Moravy a pripojených územiach. Zažili sme však aj obdobie, keď sa táto ich práca zatláčala do úzadia a jednostranne sa uprednostňoval kultúrny a civilizačný rozmer ich príchodu, najmä uvedenie do života prvej spisovnej normy slovanského jazyka. Avšak žiadne zdôrazňovanie niektorej časti práce Konštantína a Metoda na našom území na úkor druhej, nie je skutočným a správnym obrazom ich pôsobenia. Ono bolo komplexné, celostné. Malo svoju misijnú časť, kultúrnu časť, ale dôležitá bola aj cirkevno-politická a z nej vyplývajúca politická časť. Kristianizácia krajiny a vytvorenie jej cirkevnej štruktúry bol totiž v rannom stredoveku nevyhnutným predpokladom na získanie štátnej suverenity a o to predovšetkým pozývateľovi išlo.

Musíme si uvedomiť, že naše vtedajšie územie už malo svojich domácich kresťanských vládcov, obyvateľstvo bolo už minimálne v druhej, možno v tretej generácii kresťanské, ale cirkevne bolo stále misijným územím Soľnohradu (Salzburg) a Pasova (Pasau), teda závislým od cudzích cirkevných centier a teda v pravom slova zmysle nesamostatným. Kresťanstvo k nám určite z Byzantskej ríše neprišlo a ani sa tu tamojšia forma neuplatnila. Sv. Konštantín a sv. Metod si boli vedomí, že idú na územie, ktoré patrí pod jurisdikciu Ríma, a podľa toho aj postupovali. Keď ich práca dosiahla určitú úroveň, považovali za potrebné ísť o nej referovať pápežovi a získať pre ňu „požehnanie“ Svätej stolice. Bolo nesmiernym diplomatickým úspechom sv. Konštantína, že vybojoval zápas s „trojazyčníkmi“ a presvedčil aj vtedajšieho pápeža, že uvedenie nového spisovného jazyka do bohoslužby v západnej cirkvi nie je proti zmyslu kresťanskej viery, práve naopak, šíreniu a upevňovaniu viery napomáha. Veľkosť tohto skutku, ktorý bol žiaľ len dočasným úspechom, si uvedomíme až vtedy, keď skonštatujeme, že západná cirkev sa k nemu odhodlala znova až po tisíc sto rokoch na Druhom vatikánskom koncile. Dá sa teda povedať, že solúnski bratia predbehli dobu o celých tisíc sto rokov. Fenomén uvedenia nového spisovného jazyka na európsku scénu ako problému kultúrneho, literárneho i politického si uvedomovali a uvedomujú všetci tvorcovia obrazu o našej minulosti. Avšak už pri pomenovaní tohto jazyka panuje – najmä v slovanskom svete – veľká rôznorodosť. V čom spočíva jej príčina?

Jazykovedci vedia, že v čase pôsobenia sv. Konštantína a sv. Metoda sa nachádzal slovanský svet v poslednom štádiu rozpadu jazykovej jednoty Slovanov. Jednotlivé slovanské plemená síce rozprávali už svojimi vlastnými dialektmi, niekedy aj značne odlišnými, vedeli sa vzájomne odlíšiť a identifikovať na súradnici my – oni, ale stále boli súčasťou jedného jazykového spoločenstva. Jazyk, ktorý svätí bratia priniesli na Veľkú Moravu, nebol dialektom tamojšieho obyvateľstva. Pochádzal z oblasti Solúna a bol dialektom južnoslovanským, kým na Veľkej Morave sa rozprávalo dialektom západoslovanským. Pri používaní tohto jazyka v stredoeurópskom priestore síce doň prenikli miestne slová, ale charakter jazyka to nezmenilo. V dobových prameňoch sa tento jazyk nazýva „slovänský“ (kde ä nahradzuje hlásku, resp. dvojhlásku jať). Historický sa však celé stáročia jazyk nazýval staroslovenský (angl. Old Slavonic, nem. Altslawischen). Viac – menej tento názov ani nikto nespochybňoval, lebo v Európe sa Veľká Morava v kultúrnych sférach chápala ako štát tých Slovanov, ktorí sa nazývali Slováci (na Morave a v Hornom Uhorsku). Potom však prišlo v slovanskom svete národné obrodenie, keď si jednotlivé slovanské národy vyťahovali z dejín svoj „podiel“. Slováci (uhorskí i moravskí) sa sami taktiež považovali za výlučných dedičov Veľkej Moravy, a preto prirodzene zaužívané označenie staroslovenský jazyk vztiahli na seba. Ale ani Bulhari nezaháľali. Práve oni sa cítili etnickí nasledovníci Slovanov z okolia Solúna a jazyk používaný v pamiatkach 9. a 10. storočia nazvali starobulharským. Do vedeckých polemík následne vstúpil český jazykovedec J. Polívka, ktorý tento spor „rozriešil“ po svojom. Pridal v slove staroslovenský povestný český háčik na písmeno e a vyhlásil, že ten jazyk nebol ani staroslovenský (teda jazyk starých Slovákov), ani starobulharský, ale stroslověnský.

Svojím spôsobom J. Polívka mal, ale aj nemal pravdu. Jazyk, ktorý zaviedol sv. Konštantín, bol niečím podobným k starej slovenčine ako napr. Štúrova slovenčina k zemplínskemu nárečiu. Preto vyššie spomínané cudzojazyčné pomenovania (Old Slavonic, Altslawischen) majú k jeho podstate najbližšie. Bol jednoducho slovanským spisovným jazykom v čase, keď ešte existovala slovanská jazyková jednota. Polívka, ale najmä jeho nasledovníci však termín stroslověnský preniesli aj na obyvateľov Veľkej Moravy a tým vniesli zmätok najmä do slovenských dejín, lebo Slovákov týmto spôsobom obrali o prvú fázu ich národných dejín. Jednoducho prirodzený proces nášho národného konštituovania, našej etnogenézy pretrhli a jej prvú fázu posunuli nejakým nekonkrétnym Slověnom, Slovanom, Slovienom a ich nasledovníci, žiaľ, aj mnohí na slovenskej strane tento omyl úpenlivo obhajujú. Pritom najsmiešnejšie a najnepochopiteľnejšie na tom je to, že bez začervenania (napr. prof. Štefanovičová) označia nomádske spoločenstvo mnohých jazykov a mravov, ktoré v čase príchodu na stredný Dunaj nemalo ani svoje jednotné pomenovanie, označia za Maďarov (totožných s dnešnými Maďarmi) a konštituovaný národ s existujúcou štátnou štruktúrou, s vlastným vedomím, s kultúrnou nadstavbou nie sú ochotní priradiť k tým, ktorí sú bez akýchkoľvek pochýb ich genetickí, kultúrni i rečoví pokračovatelia. Podľa týchto „vykladačov“ dejín sa tu Slováci objavili ako nejakí mimozemšťania, pravdepodobne 5. apríla 1342. Možno sa niekto bude pýtať, odkiaľ som zobral ten dátum. No presne odtiaľ, odkiaľ čerpá svoje názory na takýto výklad slovenských dejín celá obec historikov, účastníkov rôznych politických komisií na posudzovanie našich národných dejín a dejateľov.

Ale vráťme sa k téme. Z hľadiska mocenskej politiky vo vtedajšej strednej Európe bolo ďaleko najvýznamnejším počinom byzantskej misie, v tomto prípade už len sv. Metoda, vytvorenie cirkevnej štruktúry na Veľkej Morave. Už na začiatku druhej fázy jej pôsobenia, keď sa sv. Metod vracal z Ríma začiatkom sedemdesiatych rokov 9. storočia ako misijný arcibiskup pre „slovanské“ krajiny, bolo v duchovnom centre západnej Európy rozhodnuté, že franské biskupstvá stratia nad územím Veľkej Moravy cirkevnú jurisdikciu a vytvorí sa osobitná cirkevná provincia. Akt svojvoľného zajatia a uväznenie Metoda franským episkopátom v tomto čase bol v svojej podstate zúfalým pokusom tomuto zabrániť. Nepodarilo sa. Na zásah Svätej stolice museli Frankovia sv. Metoda prepustiť a on sa mohol ujať svojej práce. Za necelé desaťročie jeho misijné a organizačné pôsobenie (spojené s mocenským rozmachom Svätoplukovej ríše) došlo do štádia, že pápež Ján VIII. roku 880 vydal bulu Industriae Tuae (Tvojej horlivosti), ktorou ustanovil samostatnú Moravskú cirkevnú provinciu na čele s Metodom aj s Nitrianskou diecézou na čele s Vichingom. Zároveň s tým vzal Veľkú Moravu do lénnej závislosti od Svätej stolice, čím Svätopluk a jeho ríša získali plnú štátnu suverenitu rovnakú ako mali jednotlivé časti niekdajšej Franskej ríše. Naši predkovia tak po prvýkrát v histórii získali postavenie suverénneho európskeho národa s uznávaným panovníkom (kráľom), s vlastnou cirkevnou správou, závislou len od pápežského stolca. V neskorších turbulentných dobách síce došlo k deštrukcii tohto štátneho a cirkevného usporiadania, ale nie k jeho úplnému zániku. Práve naopak, cirkevná štruktúra sa po upokojení situácie obnovila nielen v podobe Nitrianskej diecézy, ale je veľmi pravdepodobné, že Ostrihomská arcidiecéza je transformovaným pokračovaním Metodom ustanovenej provincie. Aj Uhorsko bolo pápežským lénom, ale akt podobný bule Industriae Tuae vo vzťahu k nemu neexistuje. A je veľmi pravdepodobné, že ani nikdy neexistoval. Svätá stolica možno len k územiu na strednom Dunaji postupovala v zmysle svojich predchádzajúcich princípov, ustanovených ešte vo vzťahu k Svätoplukovi. Z tohto pohľadu by potom Uhorsko bolo priamym pokračovaním Veľkej Moravy, avšak pod zmeneným hegemónom.

Veľké dejinné počiny mávajú obyčajne aj svoje vedľajšie produkty, ktoré možno ich aktéri v danej dobe ani nevnímali ako prioritné, ale svojimi dôsledkami sa nimi stali. Keď sv. Konštantín vytvoril spisovný jazyk pre Slovanov, predovšetkým v ňom videl nástroj evanjelizácie a cirkevného pôsobenia. Avšak ako náhle sa tento jazyk stal skutkom a osvojili si ho prví používatelia stal sa predovšetkým kultúrnym fenoménom, nástroj šírenia poznatkov i umenia. Príchodom byzantskej misie na vtedajšie Slovensko začali v pravom slova zmysle slovenské národné kultúrne dejiny, dejiny slovenského písomníctva a slovenskej literatúry. No nielen to. Metodovi žiaci túto literatúru a vzdelanosť rozšírili cez Macedónsko a Bulharsko do celého slovanského sveta, a tak vznik slovenského písomníctva bol zároveň aj vznikom slovanského písomníctva, literatúry a kultúry. Možno bude niekto namietať, že v stredovekom slovenskom písomníctve nie je ani náznak po tom, žeby na Slovensku zanechala byzantská misia nejaké stopy, že slovenské písomníctvo nadväzovalo na latinskú spisbu, že vyhnaním Metodových žiakov došlo k zániku tohto fenoménu v kultúrnom prostredí našich predkov.

Týmto hlasom treba načúvať, ale netreba sa nimi dať odviesť od skúmania podstaty veci. Náš národ v poslednom storočí zažil „niekoľko vyhnaní“ kultúrnych a politických elít. Vieme si celkom konkrétne predstaviť, čo také vyhnanie znamená. Nikdy totiž neodišli všetci, väčšina, ktorá sa prispôsobila, vždy  zostávala. A práve títo prenášali národnú kultúru na ďalšie generácie a ranostredoveké uhorské kroniky a legendy odrážajú túto skutočnosť celkom zaujímavým spôsobom. Čítal som v poslednej dobe niektoré ešte nezverejnené analýzy týchto písomností z pera profesora M. Homzu, ktoré celkom presvedčivo poukazujú na ich zviazanosť s veľkomoravskou tradíciou. Je veľmi pravdepodobné, že aj úcta k sv. Cyrilovi a sv. Metodovi nebola až objavom renesancie, ale stretávame sa s ňou už v prvých zachovalých slovenských náboženských písomnostiach zo 14. storočia, eo ipso je teda možné, že je rovnako kontinuálna ako tradícia svätoplukovská. Preto je plne legitímne, keď z príležitosti príchodu sv. Konštantína a sv. Metoda hovoríme o cyrilo-metodskej tradícii ako nosnej ideovej národnej tradícii Slovákov nielen v cirkevno-politickom zmysle, ale aj v štátoprávnom. Samozrejme, keď budeme hovoriť o začiatku slovenských politických dejín, musíme hovoriť o Pribinovi; keď budeme hovoriť o začiatku našich cirkevných dejín, musíme uviesť soľnohradského arcibiskupa Adalrama; ale keď budeme hovoriť o začiatku našej národnej kultúry a literatúry, musíme hovoriť o sv. Konštantínovi a sv. Metodovi a – samozrejme – keď budeme hovoriť o začiatkoch našej cirkevno-politickej a štátnej nezávislosti, musíme hovoriť o sv. Metodovi a Svätoplukovi. A tak sa o tom hovorí aj v preambule našej Ústavy, ktorá sa mnohým nepáči. Odráža však to najpodstatnejšie, o čo sa naši predkovia v boji za národnú slobodu opierali – o vieru, ktorú im nikto nemohol vziať, a večného kráľa, ktorý sa stratil uprostred svojho vojska, aby sa vrátil a opäť im priniesol stratenú slobodu.

62 Responses

  1. Avatar Metod J. Sláv 30. mája 2013 / 0:18

    Pán Hrnko,
    zas rozprávate o dačom, čomu nerozumiete.

    Spisovná norma je vytváraná tými, ktorí píšu !!!

    „Klasickí“ jazykovedci sú tu len na sledovanie reality a jej „mapovanie“ – táto
    „sebadefinícia“ „pravých“ jazykovedcov mi svojho času liezla „na nervy“,
    bolo to v časoch, keď som sa intenzívne zaujímal o tzv. plánové jazyky
    („úmelé“ jazyky).
    Neskôr som pochopil, že to je ich „obranná póza“, lebo skrátka „na to nemajú“.

    Vždy ma ide uchytiť, keď čítam spisovné(?) „napomáhať koho, čo“ §§§

    Už len „čakám“ na pravopisný slovník, v ktorom bude spisovné „nechápem
    tomu“ §§§

    Takže píšem, ako ja uznám za vhodné, logické a výstižné !!!

    Češtinu z titulu môjho poznania pokladám za nárečie slovenčiny
    ( to si uvedomí každý, kto číta staré české texty),
    a preto si z nej budem vyberať to, čo je výstižnejšie,
    napríklad to „radoby-„, ktoré je „veľavravnejšie“ ako „strerilné“ „kvázi-“ !!!

    Pre ostatných:

    Páni, ak si chcete pozrieť, čo sa mi podarilo zistiť O HLAHOLSKOM NÁPISE
    V HRONSKOM BEŇADIKU, navštívte:

    http://ramiannka.jecool.net/index.php?option=com_kunena&func=view&catid=24&id=9256&limit=10&limitstart=40&Itemid=107#11784

  2. Avatar Juraj Valúšek 30. mája 2013 / 9:54

    p. záznamnik,

    áno, samozrejme, z tej vety mi vypadlo, že preložili liturgiu sv. Bazila a sv. Jána Zaltoústeho (ktorá prevládla až v 11. stor.).

    Bohoslužobné knihy sa nezachovali, ale zachovali sa zmienky v životopisoch. Podľa použitej terminológie sa dá jasne identifikovať východná liturgia (len sa nedá jasne zistiť, či ide o mestskú alebo mníšsku formu).

    Je hypotéza, že CaM vytvorili alebo prevzali tzv. Liturgiu sv. Petra. Ak by to aj bola pravda, liturgia sv. Petra je východný typ liturgie, ktorý používa ako anaforu Rímsky kánon (z rímskej liturgie).

    Bola to ale doba, keď unifikácia západnej liturgie len začínala, Franská ríša prevzala liturgiu mesta Ríma a mierne prispôsobila galikánskej liturgii, ktorá bola na ich území pôvodná. Bola to novinka, napodobňovať rímsku liturgiu na prakticky celom území Rímskeho patriarchátu. Hoci teda CaM pôsobili na území Rímskeho patriarchátu, mohla im byť východná liturgia tolerovaná (ako bola tolerovaná byzantským komunitám v Taliansku). Samozrejme vieme, že Štefan V. až tak tolerantný potom nebol.

    Zmienky v Kyjevských listoch, ktoré vyzerajú ako preklad latinských modlitieb, by mi neprekážal, slovanská liturgia bola predsa niečo nové, niečo, čo ale už vychádzalo zo základov, položených západnými misionármi, čiže nejaké prvky mohli byť Konštantínov prijaté.

    Texty modlitieb nie sú pre liturgiu určujúce. Je to štruktúra liturgie, čo ju určuje. Dlho som sa venoval porovnaniu východnej a západnej liturgie v 9. stor. (je to sizyfovská práca), mali inú štruktúru liturgie Eucharistie aj liturgie hodín, takže všetky indície ukazujú na východnú liturgiu cyrilometodskej misie.

  3. Avatar Sclav 30. mája 2013 / 22:30

    Pán Hrnko, nechcem sa Metoda zastávať, ale chcete nám tvrdiť, že Vy ste v spisovnej slovenčine doma?
    Veď v poslednom príspevku ste slovenčinu, ako vy vravievate „sprznili“, hneď 3-4x. To je na 2 riadky úctyhodný výkon 😀

  4. Anton Hrnko Anton Hrnko 30. mája 2013 / 23:22

    Len treba konkretizovať, lebo to je také strieľanie od pása! Nikdy som o sebe nehovoril, že som etalón správnosti, ale náš kolotoč okolo Metodovej slovenčiny sa dotýka jeho zanovitého českého spôsobu vykania, ktorý je cudzí všetkým formám slovenčiny – spisovnej, nárečovej aj tej bežnej chlapčenskej na ulici!

  5. Avatar Sclav 30. mája 2013 / 23:37

    1/To vraj učiteľ
    2/ani slovensky nevie
    3/kecať
    4/rozumie ako do spisovnej normy slovenčiny

    Sú to detaily, ale predsa len. S tým jeho vykaním máte pravdu 🙂

  6. Anton Hrnko Anton Hrnko 30. mája 2013 / 23:41

    A niečo o expresívnom vyjadrovaní vás neučili?

  7. Avatar Sclav 31. mája 2013 / 0:15

    Pán Hrnko,
    učili, ale „slovensky“ aj „kecať“ je niečo na spôsob vykania pána Metoda, či skôr to isté. Ale to nie je podstatné.

    Keďže ste mi odpísali aj takto neskoro, zaujímal by ma Váš názor na prednášku, ktorú sem dal p. Bombička. Ako to s tou kontinuitou Moravy vidíte Vy?

  8. Avatar zaznamnik 31. mája 2013 / 10:09

    re : pan Valusek

    samozrejme, ze nebola ani stabilna forma latinskej liturgie.

    V tom s Vami suhlasim, aj s tou formou vychodnej liturgiou, hoc v liste Industriae tuae sa hovori len o jazyku liturgie a modlitieb a nie o liturgii ako takej.

    konkretne tato cast –

    Veď ani viera, ani náuka nijako neprekáža či už omše spievať v tomže slovenskom jazyku, či čítať sväté evanjelium alebo sväté čítanie Nového alebo Starého zákona správne preložené a vysvetľované, či prespevovať všetky iné hodinkové pobožnosti, pretože kto stvoril tri hlavné jazyky, a to hebrejský, grécky a latinský, ten aj všetky ostatné stvoril na svoju chválu a slávu. Prikazujeme však, aby sa vo všetkých kostoloch Vašej krajiny čítalo evanjelium pre väčšiu slávu po latinsky a len potom preložené do slovenského jazyka zaznievalo do uší ľudu, ktorý nerozumie latinskému slovu, ako sa to vraj v niektorých cirkvách robí. A keď sa Tebe i Tvojim veľmožom páči počúvať omše radšej v latinskom jazyku, nariaďujeme, aby sa pre Teba omšové obrady odbavovali po latinsky.

    Dané v mesiaci júni, v trinástej indikcii.

    (Vydal v r. 880 pápež Ján VIII.)

    ——-

    Mne to preto vychadza tak, ze :

    Evanjelia boli samozrejme prelozene 1:1, su totozne jak po grecky tak po latinsky.

    Liturgia, tu by som sa skor priklanal k tomu, ze latinska liturgia bola prelozena do slovenciny, mozno boli tam vsunute vychodne modlitby prebrate z menlivych casti, podla liturgickych obdobi a casti dna.

    Zrejme aj preto, ze ani vo vychodnej a ani v zapadnej liturgii nebol ustaleny a pevne stanoveny liturgicky poriadok, by som osobne nezastaval strikte tezu vychodnej liturgie na uzemi Moravsko-panonskej cirkevnej provincie…

    Aj Jan VIII hovori o latinskom jazyku a nie o latinskej liturgii….. otazka je samozrejme, ze ako sa v 9 storoci prakticky slavene liturgie v oboch cirkvach lisili…. na to odbornik nie som a rad si to necham vysvetlit.

  9. Anton Hrnko Anton Hrnko 31. mája 2013 / 21:45

    Nie som odborník na liturgiu, ale myslím si, žeby sme mali vychádzať z okolností, o ktorých hovorím aj v článku. Tou okolnosťou je skutočnosť, že naše územie patrilo v zmysle starých delení ešte niekdajšej Rímskej ríše do záujmovej sféry Ríma. Toho si boli vedomí aj obaja Solúnčania, ale aj Svätopluk, ktorý všetky svoje problémy riešil s Rímom, a nie s Carihradom. Najmä v čase, keď Metod išiel na VM už ako pápežský legát a biskup s misijným poverením nemohol nerešpektovať – podľa môjho názoru – rímske obyčaje aj v oblasti liturgie. Ináč len taká maličkosť – v našom priestore sa uplatnilo rímske čítanie mníšskeho mena sv. Konštantína, teda Cyril, nie grécke Kyril. Domnievam sa na základe vonkajších okolností, že v našom priestore vždy platili rímske „obyčaje“ a neprestali ani počas misie sv. Cyrila a Metoda.

  10. Anton Hrnko Anton Hrnko 31. mája 2013 / 22:41

    Sclav,
    prečítal som si prvú kapitolu. Ja to zaujímavé, avšak nie všetko by som podpísal. Osobne si myslím, že na Morave a v Nitriansku a samozrejme v Zadunajsku žil jeden kmeň a Mojmír I. len zjednotil jeho dve súčasti a následne Svätopluk pričlenením Zadunajska zavŕšil jeho zjednotenie. Prečo to tvrdím tkvie v tom, ako vzniklo osídlenie dnešného Slovácka a Dolného Rakúska v 6. storočí. Po odchode Longobardov r. 568 do Itálie, tieto územia boli zasídlené zo územia dnešného Slovenska; podobne ako po krachu Avarského kaganátu sa tam od začiatku 9. st. nahrnuli roľníci z nášho dnešného územia a vytvorili tam slovenské osídlenie až po oblasti dnešného južného Maďarska. A ešte jednu vec. Šimon Ondruš vôbec nesúhlasil s tvrdení, že slovanské meč je od gótskeho slova a myslím si, že presvedčivo dokázal, že germánske kunig je odvodené zo slovanského knieža a nie naopak.

  11. Avatar Milan 31. mája 2013 / 23:17

    a slovenské osídlenie preniklo až k Lincu – pričom časť sídliaca na sever od Dunaja pred výpadmi Frankov sa stiahla viac na sever a premiestnila sa až za hrebeň Šumavy – čoho potvrdením je národopisná skupina tkz Psohlavci a ich nárečie od Domažlíc – nezapadajúce do systému juhočeských nárečí.

  12. Avatar Juraj Valúšek 2. júna 2013 / 15:20

    p. Hrnko,

    ani ja nie som odborník na liturgiu, odvolávam sa na Škoviera A.: Svätí slovanskí sedmopočetníci. Myslím, že presvedčivo poukazuje na citát z ŽK 15: „Čoskoro preložil celý cirkevný poriadok, naučil ich utierni, časom, (obednici), večierni, povečernici a tajnej službe.“
    To sú všetko byzantské termíny, napríklad povečernica je z gréckeho „apodeipnon“ (doslova po večeri), kým latinský ekvivalent tejto modlitby sa volá completorium. Obednica v západnom ríte neexistuje a „tajná služba“ je východný spôsob označovania omše. Takisto, keď začal prekladať Písmo, začal slovami „Iskoni bä slovo“, čo sú začiatočné slová Evanjelia podľa Jána. Týmito slovami začínal aprakos, byzantská liturgická kniha čítaní.
    Ďalej – kalendár. CaM slávili sv. Demetra 26. 10. (ŽM 15), v latinskej cirkvi bolo Demetra 8. 11.
    Život Klimenta spomína, že na Svätoplukovom dvore sa denne slávila slovanská liturgia s Nicejsko-carihradským vyznaním viery. Každodenné krédo je typické pre východnú liturgiu, západná liturgia recituje krédo len v nedele a slávnosti (tak je tomu i dnes). Takisto CaM považovali dodatok „filioque“ za herézu, kým vo Franskej ríši sa filioque používalo a v Ríme tolerovalo.

    V 9. storočí ešte neexistovala na Západe liturgická uniformita (tá sa len teraz pomaličky začínala budovať, naplno zavládla po Tridentskom koncile). Na Sicílii a v Kalábrii sa až do Tridentu používal východný obrad, hoci patrili do Rímskeho patriarchátu; popri tom ešte existovala ambroziánska a mozarabská liturgia v rámci Západu. Pápeži postupne zavádzali centralizmus (čo vyvolávalo spory v celom západnom svete, najznámejšie sú spory v Anglicku medzi keltskými a anglosaskými cirkevnými zvyklosťami, napríklad o tonzúre a o dátume Veľkej noci).

    Na základe týchto argumentov p. Škoviera pokladá za zrejmé, že sa jednalo o východný typ.
    (PS: Kyjevské listy síce sú latinské modlitby preložené do slovančiny, ale zase Sinajské euchologion je najstarší preklad liturgie sv. Bazila a Jána do slovančiny).

    Ad Šimon Ondruš a „konung“ – jeho výklad sa neprijíma. Väčšina sa stále domnieva, že kъnędzь je z franského kuning či künic, nie z kmeňa -kon.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *