Vlastenectvo v minulosti a dnes

            Dňa 11. apríla 2013 sa konala v Trnave konferencie Vlastenectvo ako hodnota v XXI. storočí. Na konferencii som vystúpil s príspevkom, ktorý sa publikuje nižšie.

V súčasnom globalizovanom svete, poznamenanom rozkladom tradičných hodnôt, ktoré nás sprevádzali celé stáročia, sa stále viac a stále zreteľnejšie ukazuje, že spoločnosť nemôže byť založená len na hromadení materiálnych statkov, na hromadení ziskov, na uplatňovaní princípov džungle, kde človek je človeku vlkom (Homo Hominem Lupus). Spoločnosť, aby bola koherentná, aby prekonávala prirodzené i sociálne rozdiely medzi jednotlivými jej členmi, musí ctiť určité princípy, ktoré sú viac ako zákon a ktorých dodržiavanie zabezpečuje nevyhnutnú spoločenskú stabilitu na prežitie ľudstva. Dnes, ako keby vyznávanie a dodržiavanie zdedených hodnôt ako napr. úcta k tradičnej rodine, k rodu, k obci, k zdedeným zvykom, k národu a štátu boli prekážkami niekým vysnívaných „krajších a šťastnejších zajtrajškov“, ktoré tak ako v minulosti rôzne „vizionárske ideológie“ ani dnešný prehnaný neoliberalizmus nevie presne definovať. Jeho koryfeji však vedia obhajobu našich tradičných hodnôt patrične skritizovať, označiť nejakou pejoratívnou nálepkou a poslať do minulosti tak, ako sa kedysi do minulosti tieto isté hodnoty ako „buržoázne prežitky“ snažili poslať predchádzajúci  dočasní „držitelia moci“ nad občanom a jeho myslením. Dnes pomaly, aby sa človek bál vyznávať vieru a hodnoty, ktoré nám tu zanechali naši dedovia a otcovia, aby sa bál vyjadriť lásku k svojej vlasti a národu, lebo hneď ho niekto označkuje z pozície „politickej korektnosti“, z pozície jedinej správnej ideológie vraj „slušných ľudí“. Keď sa však človek do toho hlbšie zadíva, tak zistí, že v tej ideológii nie je nič ani slušné a ani ľudské.

 

             Medzi tradičné hodnoty, ktoré by dnešní predbojovníci „krajších zajtrajškov“ veľmi radi poslali do minulosti aspoň na Slovensku, patrí aj úprimné a nezištné vlastenectvo. Vidia v ňom brzdu spoločenského pokroku, označujú ho za nacionalizmus, niekedy za ľudáctvo, inokedy zas za komunizmus, ak nie horšie, a všemožne bránia jeho spontánnym prejavom. Veď hej, zabavte sa pri hokeji alebo futbale, také vlastenectvo sú ešte ochotní rešpektovať. Vybúrte sa, zbavte sa nahromadeného adrenalínu, depresie, vypite si pivo a opäť sa zaraďte do šedej masy bezprizorných. Len sa – prosím – neopovážte  prenášať vlastenectvo do občianskeho života a politickej praxe. 

 

Ale malo by to byť skutočne tak? Dohralo tradičné vlastenectvo v dnešnej dobe svoju úlohu? Je skutočne prekážkou zblíženia a porozumenia medzi ľuďmi v tradičnej vlasti (v národnom štáte) alebo v širšej našej vlasti, ktorú dnes predstavuje integrujúca sa Európa? Nemá už žiaden pozitívny náboj tvoriť hodnoty, ako tomu bolo v minulosti? Keby sa človek riadil tým, čo píše bulvárna, po slovensky píšuca tlač, asi by odpovedal, že nie! Ale je tomu skutočne tak? Práveže nie! Vlastenectvo tak, ako v minulosti, aj dnes môže zohrávať pozitívnu úlohu pri mobilizácii každého jedného človeka k práci pre spoločnosť, k práci pre vlastné blaho i blaho svojich spoluobčanov. Dejiny jasne ukazujú, že skutočné vlastenectvo nie je zdrojom konfliktov medzi skupinami ľudí (národmi a štátmi), pretože len ten si môže vážiť druhých, kto si váži sám seba. Veď aj v evanjeliu sa hovorí „Miluj blížneho svojho ako seba samého“. Áno, bez lásky k sebe, k svojeti nemôže byť úcta k druhému človeku, druhým ľuďom a národom.

 

            Keď sa pozrieme na dejiny ľudskej civilizácie, tak zistíme, že vlastenectvo, patriotizmus, láska k vlasti sú prítomne vo všetkých organizovaných spoločnostiach, vo všetkých spoločensko-ekonomických systémoch po vzniku štátu. Bolo hybnou silou, ktorá mobilizovala občanov k účasti na verejnom živote, k zapájaniu sa do veľkých hospodárskych alebo kultúrnych stavieb, do účasti na budovaní zavlažovacích kanálov, ciest, hradieb, ale aj chrámov, pyramíd a vlastne všetkého toho, čo dnes tak na pozostatkoch minulých civilizácií obdivujeme. Ako ináč si môžeme predstaviť účasť slobodných roľníkov napr. na výstavbe egyptských pyramíd, gréckych a rímskych chrámov, ak by neboli hnaní myšlienkou postaviť niečo užitočné pre celok, ktorého časťou sa cítili?! V minulom režime nám často na rôznych školeniach donekonečna opakovali Marxov citát, že „ak myšlienka ovládne masy, stáva sa materiálnou silou.“ Samozrejme, myslelo sa tým, že masy vyzbrojené revolučnou myšlienkou sú schopné povaliť „ancien regime“ a uskutočniť revolúciu. Ale túto myšlienku netreba brať len v tomto zúženom význame. Treba v nej vidieť to základné, čo hýbalo ľudskou civilizáciou – myšlienky, ktoré sa materializovali, keď si ich privlastnili dostatočne veľké skupiny ľudí. Je síce pravda, že negatívne idey môžu mať silný deštrukčný náboj, ale úprimné prežité vlastenectvo motivuje pozitívne, v prospech celku. O tom svedčia dejiny celkom jednoznačne. A rovnako jednoznačne sa v nich dá identifikovať vlastenectvo a odlíšiť od myšlienok, akými sú nenávisť k druhým, rasizmus alebo šovinizmus.

 

            Nie je mojím cieľom zaoberať sa prejavmi vlastenectva v rôznych civilizáciách, ale obmedzím sa len náš civilizačný okruh, ktorý začal v antike a pokúsim sa postihnúť jeho metamorfózy v toku našich národných dejín. Aké činy, aké konanie sa pokladalo za vlastenecké napr. v antickom Grécku a Ríme? Koho si ctili a koho uctievali, komu stávali sochy v gréckej polis alebo v rímskej republike? Odpoveď je jednoduchá a príznačná. Predovšetkým to boli muži a ženy zákona, ktorí zákony vytvorili alebo uviedli do praxe ako napr. Solón alebo Kleistenes v Aténach alebo bratia Gracchovci v Ríme; potom to boli tí, ktorí sa zasadili o občianske slobody a podnietili občanov k odstráneniu tyranie (známi Tyranobijci v Aténach) alebo ich osud ako cnostných občanov viedol k nastoleniu práva (Lucretia v Ríme). Za vlastenecké sa považovalo aj postavenie sa na obranu krajiny pred cudzím útokom, najmä však odrazenie takýchto útokov. Aténčania Miltiades víťaz od Maratónu alebo Temistokles víťaz od Salamíny získali v obci nehynúcu slávu, ale ako náhle sa Temistokles pokúšal svoje zásluhy materializovať korupciou a zneužívaním politickej moci, jeho hviezda zhasla a bol bez milosti poslaný do vyhnanstva. Takže už v antike sa stretávame s tým, čo vlastenectvo sprevádzalo počas celých nasledujúcich európskych dejín. Bola to práca v prospech celku, nezištnosť, občianska cnosť a ochota obetovať sa. Ako v svojich Ódach povedal básnik Horácius Dulce et decorum est pro patria mori, teda sladké a vznešené je zomrieť za vlasť. Už vtedy bolo vlastenectvo chápané silno vo väzbe na vlasť, teda krajinu alebo štát.

 

            V stredoveku so štátom založenom na hierarchickej štruktúre na vrchole s panovníkom z Božej milosti oproti antike nastal určitý posun v chápaní, čo je vlastenectvo. Základom stredovekého vlastenectva bola lojalita k suverénovi, ktorý stelesňoval štát a božský poriadok, ale aj tak jeho základné prvky – práca v prospech celku, obrana vlasti až k sebaobetovaniu a cnostný život zostali zachované. Pre celé generácie Európanov boli prototypmi vlastenectva a vernosti rytier Roland alebo Cid, ktorí svoj cnostný život venovaný v prospech celku zakončili obetou v boji za vlasť. Aj keď z raných slovenských dejín máme len kusé správy, predsa aj tam nachádzame prejavy, ktoré nemôžeme nehodnotiť ako vlastenecké. Už pozvanie svätých bratov Konštantína a Metoda na Veľkú Moravu bolo prejavom uvedomelého vlastenectva, ktorého cieľom bolo posilniť nezávislosť krajiny a vytvorením jej vlastnej kresťanskej identity ju obrániť a zabezpečiť v nových európskych pomeroch. Veľkosť vlasteneckého činu Rastislava, Koceľa i Svätopluka a určite aj ich predchodcov a následníkov bolo, že sa nevydali na cestu, ktorú zvolili panovníci niektorých polabských slovanských kmeňov zotrvajúc v pohanstve a v márnom odpore proti novým európskym trendom priviedli svoje národy k záhube. Veľkosť Rastislavovho diela a diela ním povolaných byzantských vierozvestcov spočíva aj v tom, že dali slovenskému národu taký fundament, taký kultúrny a ideový základ, že aj napriek nepriaznivým okolnostiam ďalšieho vývinu sme pretrvali aj v podmienkach neexistencie vlastného osobitného štátu až dodnes a boli sme schopní opäť sa postaviť na vlastné nohy a zriadiť si v modernej dobe svoj vlastný štát.

 

            Ale nie len pri pozvaní byzantskej misie vidíme uvedomelé prejavy vlastenectva už v najranejších našich dejinách. Po zajatí Rastislava a Svätopluka Frankami na začiatku 70. rokov deviateho storočia povstali naši staroslovenskí predkovia proti cudzej okupácii a na čelo povstania sa postavil kňaz Slavomír, príslušník mojmírovskej dynastie. Povstanie, keď na jeho stranu prešiel knieža Svätopluk, bolo tak silné, že zmietlo franské pokusy o ovládnutie našej krajiny a umožnilo budúcemu kráľovi Svätoplukovi získať plnú nezávislosť a zaradiť Veľkú Moravu medzi suverénne kresťanské štáty vtedajšej Európy. O tom, že na Veľkej Morave bolo silné vlastenectvo, svedčia aj Kyjevské listy, hlaholské zápisy z 9. storočia, ktorých autorom je s najväčšou pravdepodobnosťou sv. Gorazd (boli určite napísané osobou domáceho, staroslovenského pôvodu, lebo sú v nich slovakizmy). Medzi cirkevnými textami sa totiž nachádza aj modlitba za vlasť: Cäsarьstvä našemь, Gospodi, milostьjo tvoejo prizьri, i ne otъdazь našego tuzimъ i ne obrati nasъ vъ plänъ narodomъ poganьskymъ. Teda v modernej slovenčine: Na naše kráľovstvo, Pane, zhliadni svojou milosťou a nevydaj naše cudzím a nás nedaj do zajatia národom pohanským.

 

            Rozvrátenie Veľkej Moravy po smrti kráľa Svätopluka a jej zánik pod náporom Bavorov, Frankov, starých Maďarov a starých Čechov bol len dočasný regres vo vývine slovenskej nácie. Už po bitke pri Lechu roku 955, keď boli staromaďarské vojenské sily zlomené a decimované, dochádza k širokej symbióze staromaďarského a straslovenského elementu a k postupnému obnoveniu štátnej štruktúry, ktorá nadväzovala na Veľkú Moravu. Založenie Uhorského kráľovstva roku 1000 pod hegemóniou niekdajšieho nitrianskeho kniežaťa Vajka z rodu Arpádovcov, po pokrstení Štefana I., by nebolo možné bez aktívnej účastí slovenských veľmožov z Nitrianska Honta a Poznana, ktorí mu pomohli potlačiť staromaďarské pohanské povstanie pod vedením Štefanovho strýka Kopáňa.

 

Sv. Štefan si bol vedomý toho, že štát, ktorý založil, bol mnohonárodný, a preto odkázal svojim nasledovníkom, aby si vážili rôznosť mravov a jazykov, lebo „unius linguae uniusque moris regnum imbecille et fragile est“, lebo „krajina jednej reči a jedných mravov je nerozumná a krehká“. Jeho nasledovníci počas stredoveku rešpektovali národnostnú rôznorodosť Uhorského kráľovstva, čo umožnilo vznik unikátneho nadnárodného stavovského spoločenstva – „natio hungarica“ – ktoré počas dlhých storočí dokázalo žiť viac – menej v harmónii aj vtedy, keď jednotliví jeho predstavitelia sa uvedomelo hlásili za Slováka, Maďara, Nemca, Rumuna alebo Chorváta. Krajinské vlastenectvo nevylučovalo osobitné národné povedomie a štát – ak niekedy vznikali národnostné trenice – tieto všemožne potláčal i zákonnými článkami snemu. Uhorské stavy zjednocovala aj zákonná úprava zo Zlatej buly Ondreja II. z roku 1222, ktorá privilegované vrstvy postavila právne na jednu rovinu. To malo napr. aj dôsledok na správnu terminológiu či v slovenčine alebo maďarčine, ktorá nepoznala napr. slovo vrchný, lebo predstavený nebol vrchnosťou pre svojich spolupracovníkov v úrade, bol len prvý medzi rovnými. Bol teda hlavný, nie vrchný. Je škoda, že tento demokratizmus sa zo slovenského jazyka v poslednom období už nielen pod vplyvom češtiny, ale aj germánskych jazykov vytráca.

 

Aj vo vlastenectve „natio hungarica“ sa presadzovali tie hodnoty, ktoré som už uviedol pri zmienke o vlastenectve v dobách antických. Išlo najmä o blaho vlasti, sebaobetovanie, služba v prospech celku a najmä obhajoba slobôd, ktoré garantovala – síce privilegovaným vrstvám – Zlatá bula Ondreja II. Za nevlastenecké sa pokladalo práve potláčanie týchto práv, nerešpektovanie zákonov a porušovanie sľubov. Preto uhorská šľachta bola vždy pripravená za svoje práva – aj keď mnohé z nich už boli dávno prežité – povstať využijúc „ius resistendi“, právo odporu zo spomínanej buly. Tieto povstania sa obyčajne niesli pod heslom „Cum deo pro patria et libertate“, teda S Bohom za vlasť a slobodu.

 

Koniec feudalizmu a postupné presadzovanie sa myšlienok buržoáznej liberálnej spoločnosti rozbili univerzálnosť stredovekého „natio hungarica“ a nástup novodobého nacionalizmu v Uhorsku úplne rozmetal základné princípy vlastenectva, ako sa vyvíjali v predchádzajúcich storočiach. Keď sa v 18. storočí objavili prvé šovinistické útoky na Slovákov, ktoré spochybňovali ich integritu, ich právo na samostatný, vlastný národný život, ba dokonca im prisudzovali „večité poddanstvo“, lebo ich kráľ vraj predal svoju krajinu za bieleho koňa, bránili sa predstavitelia slovenského presvedčenia poukazovaním na svoje zásluhy „pri budovaní spoločnej vlasti“ a všeobecne útoky na seba pokladali za nevlastenecké, narúšajúce krajinský mier a v rozpore so stáročnými slobodami. Takto reagoval na protislovenské útoky Ján Baltazár Magin v svojej známej Apológii, rovnako sa vyznával zo svojho vlastenectva aj Adam František Kollár pri cisárskom dvore i tvorca prvého slovenského spisovného jazyka Anton Bernolák. Oni i mnohí ďalší sa cítili rovnako dobrí uhorskí vlastenci ako príslušníci maďarského etnika a vyvyšovanie sa jedných nad druhými odsudzovali. Pritom sa odvolávali nielen na svoju históriu v Uhorsku, ale aj na časy svojho slávneho kráľa Svätopluka a svojich predkov, ktorí podľa nich pohostinne prijali Maďarov do svojich sídiel. V historických prácach Samuela Timona, Juraja Papánka, ale i v básnickom diele Jána Hollého i v prácach ďalších autorov sa prelínal práve moment vlastenectva národného, ktorý nevylučoval vlastenectvo krajinské.

 

Avšak ako postupovala politika násilnej maďarizácie, ako sa rozvíjal šovinizmus v radoch maďarskej strednej a drobnej šľachty, ktorým si chcela udržať svoje výsadné postavenie aj po zániku feudalizmu a ktorý tak výstižne nazval Ján Kollár „maďarošialenstvom“, začala v radoch angažovaných slovenských dejateľov  ustupovať lojálnosť k vlasti a transformovať sa na lojálnosť k národu. Za vlastenectvo sa začala považovať už nie práca v prospech celého spoločenstva, akým bolo ešte prednedávnom „natio hungarica“, ale práca pre národ, pre ľud rovnakej etnickej príslušnosti. Horáciovské pro patria morisa v básni Sama Chalupku zmenilo na oj, veď padnúť za národ, oj, veď to nebolí“ a „lež večná meno toho nech ovenčí sláva, kto seba v obeť svätú za svoj národ dáva“.

 

            Ústup krajinského vlastenectva v slovenskom prostredí nebol jednoduchý. Slováci sa cítili rovnocenní občania krajiny a požadovali pre seba rovnaké práva, aké pre Maďarov požadovali predstavitelia maďarského reformného hnutia. V slovenských politických programoch, či už v revolúcii rokov 1848 – 1849, ale aj v čase memoranda nebol ani náznak protimaďarkej politiky, práve naopak. A keď Slováci v septembri 1848 povstali a vyhlásili svoju nezávislosť, tak povstali za svoju slobodu, za svoje ľudské, občianske a národné práva, keďže košútovské orgány v Uhorsku im ich odmietli poskytnúť a sám Ľudovít Košút ich vyzval, aby si ich vybojovali. Poslednou výraznou snahou uvedomelých Slovákov nájsť kompromis medzi lojalitou k národu a lojalitou k vlasti v rámci Uhorska, ktorej podmienkou bola národná a občianska rovnoprávnosť v krajine, bola politika realizovaná Novou školou slovenskou v rokoch po rakúsko-maďarskom vyrovnaní. Až hmatateľne túto snahu cítiť napr. z diel Jána Palárika, v ktorého divadelných hrách sa vo všetkých možných situáciách zdôrazňuje, že slovenské vlastenectvo a maďarské vlastenectvo pri vzájomnej úcte môžu spolunažívať v jednom štáte, že môžu byť na prospech spoločnej vlasti. V jeho hre Dobrodružstvo pri obžinkoch tento duch reprezentuje Miluša, ktorá na viacerých miestach vyjadruje toto presvedčenie: „A keď neskôr poznajú aj iné potreby ľudu nášho slovenského, keď sa presvedčia, že národná vzdelanosť Slovákov nemôže byť spoločnej našej vlasti uhorskej na škodu, ba že ona iba v duchovnom povýšení všetkých jej občanov rozkvitnúť môže, veď sa oni potom ani od reči a literatúry slovenskej odťahovať nebudú.“ A na inom mieste jej otec Orieška pridáva:aby si Slováci i Maďari sväté práva spoločnej svojej krajiny uhorskej spojenými silami bránili, národnosti svoje vzájomne ctili, národnej vzdelanosti a osvety — bez ktorej blaho vlasti ani myslieť sa nedá.“

 

            Keď však pod náporom šovinizmu uhorských vládnych kruhov v rokoch 1874 – 1875 došlo k zrušeniu slovenských stredných škôl a k zavretiu Matice slovenskej, krajinské vlastenectvo v radoch Slovákov odumrelo. V krajine, v ktorej sa potláčala sloboda, v ktorej sa nerešpektovali ľudské a národné práve nemaďarských národnosti, nemohlo existovať skutočné vlastenectvo. Občania sa v takej krajine necítia doma, nepokladajú ju za vlasť. Aj keď to možno ani sami aktéri tak nechápali, ale odmietnutie predstaviteľov národností na národnostnom kongrese roku 1895 podieľať sa na oslavách milénia príchodu Maďarov do strednej Európy možno chápať ako duchovné rozídenie sa uvedomelých Slovákov s Uhorskom ako svojou vlasťou. Agitačným heslom prestalo byť to starodávne „Cum deo pro patria et libertate“ a bolo nahradené heslom „Za Boha a za národ“, resp. „Za tú našu slovenčinu, za tie naše haleny“, ktoré vyjadrovalo priklonenie sa k vlastnému národu, k vlastnému ľudu, aj keď sa jeho reč všemožne vytláčala z verejného života, zo škôl a úradov a aj keď sa jeho privilegované vrstvy odnárodnili. V radoch slovensky národne uvedomelých ľudí prestalo byť vlastenectvom podporovanie skorumpovaného maďarizátorského  režimu, ale práca pre slovenský národ a jeho oslobodenie spod útlaku.

 

            Toto vlastenectvo sa prejavilo najmä tým, že Slováci sa v rokoch prvej svetovej vojny najskôr tam, kde to umožňovali pomery (v USA, v Rusku, v dohodových krajinách), neskôr aj doma, zapojili do národnooslobodzovacieho boja spolu s Čechmi. Aj s uplatnením ducha Zlatej buly Ondreja II., jej článku XXXI, ktorý umožňoval povstať proti suverénovi, ak porušoval právo, sa rozhodli opustiť „tisícročné“ Uhorsko a vytvoriť spolu s Čechmi spoločný česko-slovenský štát. Konanie česko-slovenských legionárov, slovenských a českých politikov i prostých ľudí, ktorí sa podieľali na vytvorení Česko-Slovenskej republiky alebo tento štát podporili (teda v zmysle klasicky chápaného krajinského vlastenectva vlastizradné), bolo plne v súlade so stáročnými zásadami vlastenectva – bolo to konanie altruistické, nesmerovalo k zotročeniu niekoho iného, práve naopak, oslobodzovalo občanov od útlaku, neslobody, rozširovalo občianske i politické práva. Je možno trochu nevďaku v nás a nedostatkom nášho vlastenectva, že napr. hroby česko-slovenských legionárov alebo pomníky pripomínajúce tieto časy boli buď zničené, alebo zarastajú trávou a podliehajú zubu času, lebo sa o ne nestaráme.

 

            Vznikom Česko-Slovenskej republiky roku 1918 boli vytvorené všetky podmienky na to, aby sa národné a krajinské vlastenectvo na Slovensku opäť zjednotili, avšak nestalo sa tak, lebo česká strana nedodržala dohody, na ktorých mal byť česko-slovenský štát postavený. Slováci i ostatné národností na Slovensku získali politické a sociálne práva, o ktorých sa im v Uhorsku nemohlo ani snívať, avšak to podstatné, prečo sa postavili proti uhorskému štátu – získanie plnej národnej slobody a rovnoprávnosti nedosiahli. Program vlastnej národnej samosprávy, rovnakého a rovnoprávneho postavenia slovenského národa v rodine slobodných európskych národov tak, ako bol vyhlásený v Žiadostiach slovenského národa v máji 1848 a v opätovne zakotvený v Memorande národa slovenského z júna 1861, sa nenaplnil a slovenskí vlastenci museli za jeho naplnenie opätovne zápasiť aj v podmienkach štátu, na vytvorení ktorého sa podieľali svojou krvou i majetkom. Slovenským autonomistom skutočne nemožno uprieť vlastenecký zápal i vlastenecký cit, úprimné vlastenectvo. Ich frustrácia z toho, že v štáte, ktorý pokladali za svoj, nemohli sa domôcť toho najprirodzenejšieho, o čo sa snaží každý jednotlivec, každá osobitá jednotka – uznanie a rovnoprávnosť, viedla k opätovnému posilneniu národného vlastenectva a jeho uprednostneniu pred vlastenectvom krajinským. Heslo „Národ je viac ako štát“, ktoré v závere 30. rokov minulého storočia prijali za svoje autonomistickí politici, bolo vo vzťahu k prvej Česko-Slovenskej republike výrazne vztýčeným prstom. Nemohlo nikoho nechať na pochybe, že slovenskí politici sú pripravení konať samostatne, ak nedosiahnu svoje politické ciele v rámcoch spoločného štátu.

 

            Vznik prvej Slovenskej republiky v marci 1939 a jej existencia dodnes vyvoláva vášnivé polemiky, kontroverzie a spory. Pritom práve vlastenectvo, resp. hodnotenie, čo bolo vlastenecké a čo bolo zradou na národe, zohráva v týchto sporoch kľúčové miesto. Myslím si, že pri hodnotení tohto rozporuplného obdobia sine ira et studio by výklad udalosti z rokov 1938 – 1945 nemusel byť až tak polarizovaný. Treba si uvedomiť, že bez vzniku a existencie Slovenskej republiky, by nebol možný žiaden masový slovenský odboj, nemohlo by byť žiadne Slovenské národné povstanie. Ako bez Temistoklovho víťazstva pri Salamíne nad Peržanmi by nebolo rozkvetu Atén  Periklových, tak bez 14. marca 1939 by nebolo 29. augusta 1944. A aj keď Temistokla velebili občania za jeho vlastenecký čin v boji s Peržanmi, už ináč sa k nemu postavili, keď sa zaplietol do korupcie a usiloval sa o potlačenie politickej slobody v Obci. Vlastenectvo, vlastenecký čin v istom okamihu totiž nie je trafika, ktorá prináša občanovi prospech naveky, aj keď sa princípom vlastenectva spreneverí. Tí, čo v pohnutých časoch po Mníchove prevzali liace riadenia osudu národa určite v dobrom vlasteneckom úmysle, príliš zviazali svoj osud s novým hegemónom, príliš mu ustupovali v základných mravných otázkach a nedokázali sa od neho odpútať, aj keď bolo jasné, kam vývin smeruje. Koniec koncov význam existencie prvej Slovenskej republiky si uvedomovali aj najpoprednejší odbojári. V správe Gustáva Husáka do Moskvy z júla 1944 sa jasne hovorí, že „keby mal tento štát iný obsah a bol vedený iným režimom, nehovoriac ani o zámere spojencov, nedalo by sa nič proti nemu namietať zo slovenského stanoviská… Keď krachne tento štát súčasne s jeho režimom, nebude to tu nikto ľutovať za predpokladu, že to, čo príde, nebude Slovákom brať, ale ich situáciu zlepší. A na to zlepšenie sa čaká.“ Zväzovať svoj osud i osud národa s najneľudskejším režimom, aký vôbec ľudská civilizácia zrodila, už nebolo vlastenecké. Práve naopak. A nakoniec treba povedať, že účastníci Slovenského národného povstania sa len držali autonomistického hesla z konca 30. rokov, že „národ je viac ako štát“. Situácia, ktorá sa vyvinula v Európe po hrôzach druhej svetovej vojny, nebola naklonená na zachovanie politickej mapy, ktorá vznikla na základe expanzie nacistického Nemecka. Skutoční slovenskí vlastenci museli hľadať cestu, ako dostať slovenský národ na správnu barikádu svetodejinného zápasu civilizovaných štátov proti barbarstvu nacistického režimu. Preto boj proti nacistickej okupácii, boj za slobodu a demokraciu, boj za ľudské a občianske práva v Slovenskom národnom povstaní bol vysoko vlastenecky a právom si ho dnes vážime a pripomíname. Bol súčasne bojom za rovnoprávne postavenie slovenského národa v Európe, v ktorej víťazmi sa stali mocnosti antihitlerovskej koalície. Nie je chybou vlastencov, ktorí sa zapojili do Slovenského národného povstania, že vývin po vojne sa ubral iným smerom, ako si to predstavovali. Ale to je osud všetkých revolucionárov.

 

            Z pohľadu vývinu slovenského vlastenectva sú roky 1945 – 1989  ako jazda na húsenkovej dráhe. Nieže Slováci nedostali viac, ako sa nádejal Gustáv Husák tesne pred povstaním, ale postupne sa dostavali do stále horšieho a horšieho postavenia nielen ako národ, ale aj ako občania i ľudia. Pohon na „slovenských buržoáznych nacionalistov“ v päťdesiatych rokoch, novotnovská Ústava z roku 1960 i politická prax tohto politika, potláčala akékoľvek prejavy slovenského vlastenectva, rovnako ako roky normalizácie. Režim, ktorý je nedemokratický, ktorý potláča ľudské a občianske práva, nemôže vytvárať pozitívne krajinské vlastenectvo. Slovenské vlastenectvo sa opäť stávalo viac národným a prejavovalo sa na tých amplitúdach spoločenského vývinu, keď skutočne o niečo išlo. Predovšetkým veľké vlastenecké vzopätie sa odohralo pri pripomínaní si 20. výročia Slovenského národného povstania, keď – ako povedal historik – „i gardisti boli hrdí na to, že bolo SNP.“ Stalo sa to preto, lebo rehabilitovaním povstaleckej generácie, ktorá skončila vo väzniciach v 50. rokoch počas „boja proti buržoáznemu nacionalizmu,“ sa opäť nastolila otázku slovenskej rovnoprávnosti v spoločnom štáte a niektorí slovenskí politici sa ju dôsledne snažila presadiť. Toto vzopnutie vyvrcholilo počas roku 1968 a skončilo, žiaľ, v bahne normalizácie. Skutoční vlastenci sa však nedali zastrašiť. Keď s príchodom „perestrojky“ v Sovietskom zväze sa narušil monolit totalitnej moci komunistickej strany, vlastenci opäť dali o sebe vedieť, či už to bolo tvrdé oponovanie proti snahám pražského centra odbúrať rovnoprávne postavenie Slovákov vo federácii, ktoré aspoň formálne zabezpečoval ústavný zákon o čsl. federácii z roku 1968, alebo pôsobením tajnej cirkvi, ktorá zorganizovala prvú masovú demonštráciu od roku 1969 v celom bývalom Česko-Slovensku. Jej 25. výročie sme si pripomenuli len pred pár týždňami.

 

            Slovenské vlastenectvo už v tomto období bolo výrazne národné, lebo sa stále jasnejšie ukazovalo, že česko-slovenský štát nebol schopný zabezpečiť skutočnú rovnoprávnosť svojich dvoch konštitučných národov. Nič na tom nezmenil ani pád totalitného režimu v novembri 1989 a nastolenie demokracie. Vyústením tohto prúdu slovenského vlastenectva viedlo k vyhláseniu samostatnej a suverénnej Slovenskej republiky 1. januára 1993. Žiaľ, novovzniknutá samostatná Slovenská republika nevyužila tento potenciál na vytvorenie koherentnej spoločnosti. Zabudlo sa predovšetkým na morálku, na úctu k druhému, na rešpektovanie druhého a jeho záujmov, čo je tak typické pre rozvinuté demokratické štáty. Lenže nedotýka sa to len Slovenskej republiky alebo štátov bývalého východného bloku. Úpadok morálky a rešpekt k druhým a ich záujmom postihol celú západnú civilizáciu, aj štáty, v ktorých by to nikto nepredpokladal. No a jednou z obetí tohto záhadného obratu je vlastenectvo. V mocných a silných štátoch sa zmenilo na čudný šovinizmus, ktorý nerešpektuje žiadne princípy, vytvorené v povojnovej Európe na rozvalinách „tisícročnej“ tretej ríše. V malých a slabších štátoch sa z hlasných trúb „mocných“, teda z masovokomunikačných prostriedkov vlastenectvo všemožne pranieruje ako prežité, nefunkčné, dokonca nebezpečné. Skutočný vlastenec už ako keby ani nepatril do normálnej spoločnosti, ale skôr niekde do skanzenu alebo rezervácie.

 

            Ale je to skutočne tak? Skutočne už vlastenectvo nemá miesto v našej spoločnosti? Myslím si, že nie! Vlastenectvo sa – ako som stručne popísal – zrodilo s ľudskou civilizáciou a je jej neoddeliteľnou súčasťou. A ľudská civilizácia ani nezaniká a ani nekončí, zbytočné sú kuvičie hlasy rôznych teoretikov. Človek je tvor spoločenský, musí mať domov, musí niekam patriť, nemôže byť osamelým „vlkom“ bez vyšších cieľov, ktorý nepozná ani zákon, ani morálku, len sliedi za svojou korisťou. Vlastenectvo je predovšetkým cit a väzba k celku, z ktorého človek pochádza, v prospech ktorého je ochotný sa obetovať a od ktorého očakáva, ak sa dostane do problémov, že mu pomôže. Je to základný inštinkt človečenstva – byť súčasťou väčšieho celku, spoločenstva, spoločnosti. Bez spoločenských väzieb stráca zmysel jeho existencia.

 

            Slovenská republika 1. januárom 1993 vytvorila opäť možnosť, ktorá bola prerušená nástupom maďarizácie v Uhorsku, aby sa zjednotilo národné a krajinské vlastenectvo. Slovenský národný záujem a záujem krajiny, štátu sú dnes jedno. Slovenská republika musí vytvoriť rozumné rámce, aby slovenskými vlastencami mohli byť všetci jej občania. V zmysle Ústavy je Slovenská republika slovenským národným štátom navonok, avšak vnútorne je organizovaná na občianskom princípe, ktorý zabezpečuje rovnosť všetkých občanov v právach i povinnostiach bez rozdielu národnosti, rasy, náboženstva alebo sociálneho pôvodu. Ak majú etnickí Slováci v tomto štáte nejaké nadprávo, tak je to právo byť zodpovednejšími, veľkorysejšími a otvorenejšími k svojmu okoliu. Je to totiž náš štát a máme zaň najväčšiu zodpovednosť nielen pred sebou, ale aj pred budúcimi generáciami.

 

            Ako ukazuje história skutočné vlastenectvo nemá a nesmie smerovať k potlačeniu slobody a práv ako vlastných občanov, tak ani cudzích. Rešpekt k ľudským a občianskym právam je jeho predpoklad. Vlastenectvo nie je ani askéza, ani potláčanie normálnych ľudských túžob po osobnom šťastí a bohatstve. Ale je v príkrom rozpore s korupciou, obohacovaním sa na úkor celku, uprednostňovaním skupinových záujmov nad záujmami spoločenskými. A predovšetkým vlastenectvo musí občanov spájať, a nie rozdeľovať. Aby vlasť mohla byť rešpektovaná, musia jej občania tvoriť jednotu v mnohorakosti, presne ako povedal sv. Augustín v svojom Vyznaní  „ex pluribus unum“, teda napriek svojej rôznorodosti byť jedným.

 

            Som presvedčený, že skutočným a dobrým vlastencom môže byť len sebavedomý a hrdý človek. Človek bez vlastného sebavedomia, bez vedomia si svojej ľudskej hodnoty skôr podľahne zvodom doby a môže byť aj náchylný podľahnúť hlásateľom napodobenín, náhrad za vlastenectvo. Tak ako nedostatok vkusu zvádza k obdivu gýča, tak nedostatok sebavedomia a ľudskej hrdosti môže u človeka viesť k tomu, že siahne po „gýčovitom vlastenectve“, čo je bohapustý šovinizmus. Preto nechápem politiku, ktorá sa praktikuje na Slovensku v posledných rokoch v niektorých masmédiách, v ktorých sa vlastenectvo všestranne spochybňuje, naši občania sa „bičujú“ národnou históriou, aby sa v nich hádam vytvoril pocit z dedičného hriechu za to, že Slováci vôbec existujú, že sa ich predkovia o niečo snažili a že aj dosiahli nejaké úspechy. Nehovorím, že by sme si mali svoju históriu nejako prikrášľovať, ale nemôže byť jedinou jej časťou, ktorá sa pred občanom propaguje, tá jej časť, kde naši predkovia či už z vlastnej viny alebo pod tlakom okolností zlyhali. Tento prístup sa nám môže vypomstiť tým, že skutočne niektorí naši občania  siahnu po „gýčovitom vlastenectve“. Dúfam, že to nie je cieľ!

 

            Vlastencom sa človek nerodí, vlastencom sa stáva. Je dôležité pre každé spoločenstvo a pre štát obzvlášť, aby jeho občania boli lojálni a sebavedomí. Preto je treba k vlastenectvu ľudí vychovávať. Pritom veľmi dôležitú úlohu pri výchove k vlastenectvu zohráva zdravé historické povedomie. Človek musí vedieť, odkiaľ pochádza, o čo sa jeho predkovia snažili, čo dosiahli, čo sa im nepodarilo, kde zlyhali, aby vedel kde je, kde sa činnosťou svojich predkov dostal a o čo by sa mal snažiť, kam by mal smerovať svoje úsilie, aby vlasť zanechal svojim nasledovníkom krajšiu a lepšiu, akú ju od svojich predkov získal. Druhým dôležitým predpokladom vlastenectva je výchova k hodnotám, o ktoré je treba stáť a za určitých  okolností ich aj brániť. A ako som ukázal na príkladoch z minulosti, ide najmä o slobodu, o zákonnosť, rovnosť v právach a povinnostiach a úctu k druhým. Sú samozrejme aj ďalšie hodnoty, ktoré sa dajú priradiť do tohto zoznamu, ale nie je mojím cieľom ich vymenovať všetky. Treba urobiť všetko pre to, aby aj prostredníctvom pozitívneho vlastenectva našich občanov bola naša vlasť krajšia, lepšia, spravodlivejšia a skutočným domovom všetkých jej občanov.

 

 

 

9 Responses

  1. Avatar zaznamnik 12. apríla 2013 / 21:07

    Aku ma uroven vychova k vlastenectvu na Slovensku, ked kazdeho, kto nekyda, nepluje a nespini na slovenskych dejatelov a narodovcov minimalne od zaciatku 19.storocia, oznacuju verejne a za ticheho suhlasu vsetkych za nacka ?????? mozu potom ucitelia bez strachu ucit ozaj pravdive dejiny ?????

    Vdaka Bohu za kratke obdobie na zaciatku 90tych rokov, ked sa este urcite kruhy svetoobcanov neopovazovali cenzurovat tlac a sloboda prejavu nebol sprofanovany pojem neoliberalmi a kozmopolitnymi multikulturnymi aktivistami, ktori si myslia, ze sloboda prejavu je iba pre nich.

    Nikdy ma nenapadlo, ze po 20 rokoch existencie samostatneho slovenskeho statu si precitam na slovenskom internetovom fore obvinenia od nejakeho sionistu, ze slovenski narodovci boli napospol antisemiti a co je najhrozostrasnejsie – boli panslavi…..

    Voslo do mna sto jedov….ja jediny som sa ho spytal, ze ci sa mu nezda divne, ze vsetci slovenski narodovci mali o Zidoch rovnaku mienku a panslav je nadavka iba pre madaronov a sionistov a uz nastastie nezijeme v Uhorsku a ked si mysli, ze sa vracaju casy Uhorska, ked mozu madaroni beztrestne nadavat Slovakom do panslavov zato, ze sa im nepchaju do zadkov, tak je na omyle.

    Sorry pan Hrnko, vymazte ma, ked si myslite, ze moj prispevok je nejako vulgarny, ale musel som to zo seba dostat.

  2. Avatar rytier Rudohorec 17. apríla 2013 / 13:56

    Milan Rastislav Štefánik povedal: „Som Slovák telom i dušou – neznám lásky polovičatej.“ 🙂

    Bol to cechoslovakista, hovoria o nom cechoslovakisti a jeho menom zastituju, svoju otrocku ponizenost k nasim bratom Čechom. Povedzte dnes tento citat o sebe verejne, a ako napisal zaznamnik, ste takymito ludmi a mediami, ci spolkami, oznaceny za antisemitu, nacionalistu, xenofoba, bolsevika a aj nacistu. 🙁

    Milujem nase Slovensko a nas Slovenský národ a nenavidim cechoslovakizmus, madaronstvo a ritolezectvo k zapadu!

  3. Avatar Metod J. Sláv 18. apríla 2013 / 12:20

    Pán Hrnko,

    prečo ste tak „pateticky“ vyzdvihol za príklad „vlastenectvo“ Grékov
    a Rimanov ???

    Veď tí „Gréci“ a „Rimani“ mohli byť „vlastenci“ rangu Kossutha, …

    Keby už „zabudujete do svojho vedomia“ výsledky výskumu slovenských
    genetikov ???

    NO, A KEĎŽE VÁM SLOVENSKÍ GENETICI ZJAVNE NESTAČIA,
    TAK SI PREČÍTAJTE,

    ČO „HÝBE SVETOM“ POĽSKÝCH ARCHEOLÓGOV A HISTORIKOV:

    http://bialczynski.wordpress.com/

  4. Avatar Metod J. Sláv 22. apríla 2013 / 11:07

    Tu je cca 2 roky stará „klasifikácia“ poznatkov genetikov

    o „subhaplogrupách“ („sub-dynastiách“) haploskupiny R1a,

    ktorú možno považovať za dynastiu potomkov prapradeda,
    v ktorého genofonde sa udiala mutácia,
    ktorú zdedila väčšina mužov,
    ktorí sú dnes príslušníkmi slovanského „superetnika“:

    http://www.familytreedna.com/public/R1a/default.aspx?section=results

  5. Anton Hrnko Anton Hrnko 24. apríla 2013 / 23:17

    Ja by som povedal, že keby sa to stalo už roku 1994, malo by to význam.

  6. Avatar rytier Rudohorec 1. mája 2013 / 10:27

    Na radikalnost SNS v roku 1994, mala vpyv aj radikalnost kumpanii, za ktore ste kopali Vy, pan Hrnko.

  7. Avatar Iaara 5. februára 2014 / 15:21

    Zajímavá demagogie.
    Takže přidání se k Hitlerovi a rozbití ČSR 14. března 1939 bylo vlastně proto, aby mohlo v srpnu 1944 vypuknout SNP… :DD Pěkná je též tato pasáž: „Skutoční slovenskí vlastenci museli hľadať cestu, ako dostať slovenský národ na správnu barikádu svetodejinného zápasu…“ – aneb vyčůranost především. Nejdřív Čechy vycucat, pak podrazit, pak se na ně zase napojit. Tiež jedno z tých vychýrených slovenských „špecifík“.
    A to autor cudně ani nezmiňuje fakt, že „bahnu normalizácie“ (za které bylo údajně postavení Slovenska a Slováků čoraz horšie a horšie) šéfoval Slovák, zmiňovaný G. Husák.
    Že to Československo vůbec vznikalo… Měly se obnovit jen české země, ty měly státní tradici a vysokou kulturu i hospodářství; bez přibrání „ubiedených Slováčikov“ by byl alespoň klid na vývoj, bez 75letého zápolení s věčně šomrajícími slovenskými frustranty, bez vyhození stovek miliard českých peněz na vybudování Slovenska!

  8. Anton Hrnko Anton Hrnko 5. februára 2014 / 22:17

    Vážený pane,
    dlho som rozmýšľal, či vašu demagógiu naplnenú žlčou vôbec pustím na môj blog, lebo jeho cieľom nie je vyvolávať nevraživosť medzi ľudmi akejkoľvek národnosti. Ak chcete plakať nad svojím nešťastím, tak by som bol rád, aby ste z toho neobviňovali Slovákov. Ešte roku 1991 som napísal, že svetové dejiny nepoznajú taký národ, ktorý by sa silou mocou držal druhého národa, len aby naň doplácal! Takže to je odpoveď na vaše tvrdenie o údajnom vycuciavaní Čiech Slovenskom. Pochybujem, že tak inteligentný národ ako sú Česi, by bol schopný oného absurdného nezmyslu – hrabať od seba! To nerobia ani sliepky! „Vyčuranosť“ nie je to, keď sa malý národ snaží nájsť v súkolí veľmocenských záujmov miesto, aby ho tieto záujmy neprevalcovali. „Vyčuranosť“ je, ak niektorý národ chce byť vždy na tej správne strane za každú cenu, aj za cenu lietania od mantinelu k mantinelu, len aby pri tej nádejnej novej veľmoci bol prvý. Ak chcete vedieť, na koho narážam, tak vám pripomeniem: Státisícová demonštrácia v Prahe na obranu republiky so Sovietskym zväzom v roku 1938, rovnako státisícová demonštrácia v Prahe roku 1942 so sľubovaním vernosti Tretej ríši; a opäť masová demonštrácia hádam s miliónovou účasťou na Staromestskom námestí v Prahe, kde sa práve jeden predseda vrátil z Hradu a vykrikoval Se Sovětskym svazem na věčné časy a nikdy inak. Nebudem opäť rekriminovať, čo sa Prahe dialo v 1968 proti ZSSR a čo o pár rokov v prospech ZSSR. Atď. Takže zametajte si svoje Prahy. Ak Beneš pustil roku 1938 do gatí a vydal republiku Hitlerovi, hádam si nemyslíte, že ju Tiso mal brániť? Pritom Beneš mal k dispozícii jednu z najlepších armád tej doby a Tiso okrem sutany nič a okrem toho nič ešte musel brániť slovensku autonómiu proti puču českých generálov. Takže buďte rád, že už nemusíte na nikoho doplácať a odporúčam vám nejakú tú virózu.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *