Slovenské dejiny v kocke (šiesta časť)

Nové Česko-Slovensko, staré problémy

            O obnove Česko-Slovenska rozhodli zahraničné mocnosti, ktoré vyhrali druhú svetovú vojnu. Ako mnohokrát v minulosti, ani v tomto prípade nikoho nezaujímala väčšinová vôľa slovenského obyvateľstva, nikto sa ho nepýtal, či chce žiť v starých alebo v nových štátoprávnych pomeroch. Práve naopak, na oslobodených územiach došlo k násilnostiam nielen proti predstaviteľom bývalého režimu, ale aj k násilnému deportovaniu tisícok nevinných slovenských občanov do sovietskych gulagov. Vinníkmi neboli len sovietske spravodajské a policajné orgány, o ktorých motívaciu na takýto postup sa doteraz nikto vážne nezaujímal, ale často miestni udavači, vyrovnávajúci si osobné účty, alebo česko-slovenská rozviedka, ktorú ovládali komunisti na čele s obávaným Bedřichom Reicinom. Podporovaná sovietskymi „bodákmi“ a zaštítená zmluvou so ZSSR z roku 1943 sa do vlasti vrátila aj Benešova exilová vláda, nie však kompletná. Na rokovaniach v Moskve v marci 1945 si komunisti ako budúca rozhodujúca politická sila vynútili jej demisiu a prijatie komunistického projektu obnovy česko-slovenského štátu. Edvard Beneš, aby si uchoval svoje samozvané „prezidentstvo“, sa ochotne zriekol všetkých svojich londýnskych spolupracovníkov, ktorí sa nepáčili vedeniu KSČ. Z rokovaní medzi Benešovými stúpencami a zväčša českými komunistami na čele s  Klementom Gottwaldom vzišiel aj budúci vládny program, ktorý bol v apríli 1945 predstavený verejnosti v Košiciach a známy pod názvom Košický vládny program. Len rokovania o budúcom pomere medzi Slovákmi a Čechmi v spoločnom štáte sa konali aj za prítomnosti zástupcov Slovenskej národnej rady, čím bolo po prvýkrát dané zástupcom Slovenska na vedomie, o čom maximálne budú s nimi českí komunisti i českí „demokrati“ ochotní rokovať.

Košický vládny program deklaroval Česko-Slovensko ako spoločný štát Slovákov a Čechov, založený na princípe rovný s rovným. Všetkých Nemcov a Maďarov zbavil občianstva a spolu s tzv. zradcami a kolaborantmi (medzi ktorých boli zarátaní aj všetci stúpenci slovenskej štátnej samostatnosti) im skonfiškoval všetok majetok. Nepovolil obnovu bývalých politických subjektov a zriadil vládu tzv. Národného frontu, ktorý síce poznal obmedzenú pluralitu strán, ale zakazoval opozičnú politiku. Rovnako sa prijal princíp potrestania „kolaborantov a zradcov“, teda zriadenie mimoriadnych trestných súdov súdiacich na základe politickej objednávky často za „trestné činy“, ktoré neboli v čase ich „spáchania“ kvalifikované ako trestné (retribúcia) a ako trestné ich nemožno chápať ani z dnešného pohľadu (opozičná politika proti vláde, proti čechoslovakizmu, boj za autonómiu atď.). Akákoľvek opozičná politika sa automaticky pokladala za trestný čin a ako taká sa aj prísne trestala. Poštátnilo sa školstvo, kultúra a prijala sa zásada poštátnenia veľkého priemyslu a finančníctva, čo sa následne aj začalo realizovať. Prisľúbili sa revízia pozemkovej reformy a poštátnenie cirkevnej pôdy.  Košickým vládnym programom začalo krátke obdobie „riadenej demokracie“ pod taktovkou politickej strany (KSČ), ktorej hlavným bodom programu bolo zriadenie komunistického režimu sovietskeho typu.

Na oslobodenom slovenskom území sa uplatnila zákonodarná a výkonná moc, reprezentovaná Slovenskou národnou radou a zborom povereníkov. Jej postavenie však nebolo ukotvené Ústavou alebo ústavným zákonom, resp. prezidentským dekrétom, ale politickými dohodami, známymi pod názvom pražské dohody. Prvá pražská dohoda z roku 1945 vytvorila v princípe dualistický systém, v ktorom všetku výkonnú moc na území Slovenska až na spoločné financie, vojsko a zahraničnú politiku mal vo svojich rukách zbor povereníkov. Slovensko bolo naďalej samostatným colným územím s vlastnou menou. Tesne pred voľbami roku 1946 bola prijatá druhá pražská dohoda, ktorá výrazne okresala slovenskú samostatnosť, avšak víťazstvo Demokratickej strany vo voľbách roku 1946 vyvolalo na českej strane a najmä v radoch komunistov hotovú hystériu o údajnom obnovení slovenského separatizmu, na čo bola i za účinnej pomoci slovenských komunistov vnútená Slovensku tretia pražská dohoda, ktorá predchádzajúcu širokú autonómiu Slovenska takmer úplne zlikvidovala. Zbor povereníkov prestal byť zodpovedným Slovenskej národnej rade a bol, podobne ako niekdajšie Ministerstvo s plnou mocou pre správu Slovenska, podriadený ústrednej vláde v Prahe. Dá sa povedať, že práve tretia pražská dohoda zlikvidovala na dlhú dobu prevažnú väčšinu toho, čo predstavitelia SNP považovali za jeho „výdobytky“.

Po skončení vojny sa politický život na Slovensku odohrával predovšetkým v Slovenskej národnej rade a na miestnej úrovni. Politické funkcie na celoštátnej úrovni si na paritnom základe rozdelili dve strany, organizujúce roku 1944 Slovenské národné povstanie. Na jednej strane to bola Komunistická strana Slovenska, vedená priebojnými intelektuálmi na čele s Gustávom Husákom, a Demokratická strana, v ktorej sa sústredili bývalí agrárnici a národniari (zväčša evanjelici) ako napr. Ján Ursíny, Jozef Lettrich a Martin Kvetko. Tento systém bol odlišný od českých krajín, kde boli povolené štyri politické strany, zväčša ľavicové (národní socialisti, sociálni demokrati, komunisti) a centristické (lidáci). Pravicové strany (aj agrárnici) boli v západnej časti republiky postavené mimo zákon a ich bývalí predstavitelia boli perzekvovaní. Keďže ani jedna povolená slovenská politická strana nebola zakotvená hlbšie v slovenskom politickom vedomí a hlavná reprezentantka väčšiny slovenského obyvateľstva (katolíkov) HSĽS bola zakázaná, rozpútal sa boj medzi slovenskými demokratmi a komunistami, kto získa hlasy slovenských katolíkov. Katolícky orientovaní politickí predstavitelia dlho koketovali s myšlienkou neúčasti v politickom živote na protest proti protikatolíckej hystérii v štáte. Tesne pred voľbami roku 1946 však podpísali zástupcovia evanjelikov a katolíkov tzv. aprílovú dohodu, ktorá stanovila podmienky ich spolupráce v rámci Demokratickej strany. Táto dohoda, ktorá dezavovala snahy KSS vytvoriť si vlastnú „katolícku“ stranu (Stranu slobody), zabezpečila drvivé víťazstvo Demokratickej strany vo voľbách v máji 1946. Oproti cca 62% hlasov odovzdaných slovenskými voličmi v poloslobodných voľbách Demokratickej strane získali slovenskí komunisti len cca 30% hlasov. Tento neúspech Komunistickej strany Slovenska mal ďalekosiahly vplyv na ďalšiu celoštátnu politiku a i na riešenie slovenskej otázky v nasledujúcom období. Treba ešte poznamenať, že priame voľby sa konali len do Ústavodarného národného zhromaždenia, do Slovenskej národnej rady sa podľa celoštátnych volebných výsledkov nominovali poslanci po dohode jednotlivých politických strán. To umožnilo KSS vetovať viacero nominantov Demokratickej strany, ktorí sa vyznačovali zásadným postojom v otázke demokracie a postavenia Slovenska v spoločnom štáte a taktiež prepašovať do SNR poslancov za Demokratickú stranu, ktorí v skutočnosti boli agentmi KSS.

Českí a slovenskí komunisti v spolupráci s českými občianskymi politickými stranami rozpútali proti slovenským demokratom rozsiahlu diskreditačnú kampaň, ktorej cieľom bolo oslabiť pozície Demokratickej strany na Slovensku i jeho samosprávne postavenie. Prvým výsledkom tejto kampane, ktorá vydávala Slovensko za slabý článok „ľudovodemokratického“ zriadenia a štátu, bolo vnútenie už spomínanej tretej pražskej dohody, odbúravajúcej kompetencie slovenských orgánov pri správe krajiny. Masívne sa pri tom zneužilo aj tzv. retribučné súdnictvo, ktorého deklarovaným cieľom bolo potrestať vojnových vinníkov a „zradcov“. Skutočnosť však bola úplne iná. V rozsudkoch Národného a ľudových súdov sa viac ako spravodlivé posúdenie previnenia predstaviteľov bývalého režimu, zohľadňovala politická účelnosť s cieľom rozbiť katolícko-evanjelickú jednotu v Demokratickej strane, ktorá prisľúbila, že pri posudzovaní politických prečinov najmä v prípade bývalého prezidenta Jozefa Tisa sa bude postupovať umiernene. Hrdelný rozsudok nad Jozefom Tisom a jeho poprava v apríli 1947 skutočne výrazne rozložili a oslabili Demokratickú stranu, čím sa oslabili nekomunistické politické sily celoštátne, čo umožnilo komunistom viac-menej pokojne prevziať politickú moc v Česko-Slovensku a nastoliť komunistickú diktatúru. Zneužitím spravodajských služieb zdiskreditovali už na jeseň 1947 komunisti vedenie Demokratickej strany a ešte za spoluúčasti nekomunistických českých politických strán prevzali politickú moc v Bratislave. Kým si stačili predstavitelia českého politického života  uvedomiť, že komunistom v prípade odstavenia demokratov od moci nejde o oslabenie odstredivých slovenských politických síl, ale o uchopenie politickej moci v celom štáte, zorganizovala KSČ vo februári 1948 vládnu krízu, ktorej výsledkom bolo nastolenie komunistickej diktatúry. Výrazne pri tom opäť, podobne ako počas mníchovskej krízy, zlyhal prezident Edvard Beneš, ktorý sklamal očakávania demokratických síl a svojím konaním dal komunistickému puču zdanie legálnosti a legitímnosti. Slovenskí komunisti na čele s Gustávom Husákom sa nádejali, že prevzatie politickej moci KSČ na celoštátnej úrovni umožní rozdelenie moci medzi Prahou a Bratislavou v zmysle Košického vládneho programu a autonómia Slovenska v novom štáte bude zodpovedať princípu “rovný s rovným“ a teda uspokojí ich politické ašpirácie a program. Realita však bola úplne iná. Komunisti si svoju totálnu moc upevnili hneď po prevzatí vlády prijatím tzv. Ústavy 9. mája z roku 1948. Ústava sa síce zriekla idey čechoslovakizmu a Česko-Slovenskú republiku označila za spoločný štát českého a slovenského národa, avšak bola výrazne centralistická, ešte silnejšie, ako to stanovovala tretia pražská dohoda.

Po februári 1948 sa zmenilo postavenie Česko-Slovenska z vynúteného na poslušného a iniciatívneho satelita Sovietskeho zväzu. Obnovená Česko-Slovenska republika ovládaná komunistami prejavovala svoju lojalitu Sovietskemu zväzu s omnoho väčším nadšením ako predtým prvá Slovenská republika voči Nemecku. Aj zásahy do tradičných hodnôt slovenskej spoločnosti boli omnoho hlbšie a dotýkali sa aj sfér, ktoré nacistov aspoň v čase vojny principiálne nezaujímali (napr. veda, školstvo, kultúra). V ČSR sa prestali konať aj obmedzené demokratické voľby, pričom do zinscenovaných celonárodných hlasovaní vydávaných za slobodné vyjadrenie vôle „československého ľudu“ bola možná iba jednotná kandidátka Národného frontu, ktorú zostavovali sekretariáty komunistickej strany. V týchto hlasovaniach sa podľa komunistickej propagandy zúčastňovalo pravidelne okolo 99,6% oprávnených voličov a kandidátka národného frontu získavala podporu cca 99,6% odovzdaných hlasov. Už vzápätí po februári 1948 došlo k pohlteniu sociálnych demokratov komunistami i k zrušeniu organizačnej samostatnosti Komunistickej strany Slovenska, ktorá sa stala len územnou jednotkou jednotnej KSČ. Nekomunistické strany boli ovládnuté dôverníkmi KSČ a zaviazali sa plniť program komunistov. Rozvrátená Demokratická strana sa premenovala na Stranu slovenskej obrody a katolícku časť slovenského obyvateľstva mala reprezentovať Strana slobody. V nasledujúcom období tieto tzv. politické strany plnili len úlohu poslušných bábok, ktoré mali vzbudiť zdanie plurality. Ich členská základňa bola limitovaná a ich politický vplyv nulový.

Po prevzatí moci vo februári 1948, ktorý vládna propaganda okamžite nazvala Víťazným februárom, vznikol nový totalitný režim, ktorého tvrdosť sa prejavila najmä v 50. rokoch. Podobne ako v ZSSR aj v Česko-Slovensku sa rozpútal pohon na triedneho nepriateľa. Prebiehali rôzne vykonštruované súdne procesy, na začiatku najmä so skutočnými alebo vyfabrikovanými odporcami režimu, neskôr i v rámci komunistickej strany, riadené poradcami zo ZSSR. V rokoch 1948-1960 bolo odsúdených a popravených v celom štáte 248 ľudí za politické trestné činy. Len od februára 1948 do jari 1953 bolo odsúdených asi 100 000 občanov, z toho asi 40 000 dostalo trest na slobode dlhší ako 10 rokov. Za celé obdobie od roku 1948 až 1989 bolo vo väzení za politické prečiny 205 000 ľudí a okolo 20 000 bolo umiestnených do pracovných táborov bez akéhokoľvek rozsudku, z toho viac ako 8 000 neprežilo kruté väzenské pomery. Pri pokuse o útek cez hranice zomrelo okolo 450 občanov. Represie zasiahli aj predstaviteľov cirkví a veriacich. Cirkvi, najmä katolícku cirkev, komunisti považovali za svojho najväčšieho nepriateľa. Na dlhoročné žaláre boli odsúdení slovenskí katolícki biskupi Ján Vojtaššák, Michal Buzalka a gréckokatolícky biskup Peter Pavol Gojdič. Zlikvidovali sa mužské a prevažná väčšiny ženských kláštorov a za oficiálnu politiky štátu sa prijal ateizmus. V tejto súvislosti úplne absurdne pôsobilo zakázanie gréckokatolíckej cirkvi s násilným prevedením jej veriacich do pravoslávnej cirkvi (zrušenie Užhorodskej únie z roku 1646), pričom významnú úlohu pri tom zohrali „pravoslávni popi“, príslušníci KSČ, ktorí túto úlohu dostali v rámci plnenia straníckych povinností.

Nepohodlní občania prišli o prácu, možnosť študovať, v akcii B prišli o byty a boli vysťahovaní do odľahlých oblastí, namiesto klasickej povinnej vojenskej služby boli prideľovaní do tzv. PTP (pomocno technické prápory), v ktorých vykonávalo rôzne, zväčša namáhavé fyzické práce okolo 22 000 brancov. Po vzore ZSSR sa výrazne obmedzilo súkromné vlastníctvo, najmä vlastníctvo výrobných prostriedkov. Treba však povedať, že veľkopriemysel, bankovníctvo a továrne od určitého počtu pracovníkov boli znárodnené už dekrétom prezidenta Edvarda Beneša z 28. októbra 1945. V poľnohospodárstve došlo k drastickej kolektivizácii a hneď po februári 1948 na Slovensku a po roku 1956 aj v českých krajinách k vyvlastneniu malých prevádzok a živností. Rozdielny postup pri vyvlastňovaní malých prevádzok a živností v českých krajinách a na Slovensku vyplýval najmä z politickej orientácii tejto skupiny obyvateľstva, ktorá bola iná vo vzťahu ku KSČ. Kým slovenskí drobní podnikatelia a živnostníci väčšinovo tiahli k bývalej ľudovej strane a po vojne boli hlavnou voličskou bázou Demokratickej strany na Slovensku, teda principiálni oponenti ako komunistov, tak aj centralizmu, v českých krajinách po skúsenostiach z Mníchova a okupácie silne inklinovali ku komunistom a Sovietskemu zväzu.

Keďže sľubované „zlaté zajtrajšky“ sa takmer okamžite po prevzatí moci komunistami ukázali veľkou ilúziou a komunistický experiment „všeľudového vlastníctva“ rozvrátil ekonomiku, museli českí a slovenskí komunisti obdobne ako boľševici pred nimi v Sovietskom zväze zastrašiť obyvateľstvo aj hľadaním nepriateľa vo vlastných radoch. Celoštátne sa opäť rozpútal antisemitizmus pod rúškom boja proti sionizmu, čo do značnej miery súviselo so sklamaním Jozifa Visarionoviča Stalina z politiky novovzniknutého Izraelského štátu. Pražské centrum využilo Sovietmi presadzovanú politiku hľadania nepriateľov vo vlastných radoch na tvrdý zásah proti vedúcim predstaviteľom KSS a účastníkom Slovenského národného povstania, čo poslúžilo na prehĺbenie centralizácie štátu. Práve v boji proti tzv. slovenskému buržoáznemu nacionalizmu si rýchlo porozumeli komunistickí vodcovia v Prahe i v Budapešti. Represáliám na Slovensku sa nevyhli fakticky žiadni vedúci komunisti, účastníci domáceho antifašistického zápasu, avšak ich proces sa konal už po smrti Jozifa V. Stalina roku 1954, čo ich ochránilo pred hrdelnými trestami. Skončili väčšinou potrestaní dlhoročnými žalármi. Do väzenia sa dostali Gustáv Husák, Ladislav Novomeský a mnohí ďalší, napr. aj tí ako Daniel Okáli, ktorí boli zapojení do presídľovacích aktivít na južnom Slovensku. Menej šťastia mal Vladimír Clementis, ktorý bol zaradený do najväčšieho komunistického monsterprocesu v Česko-Slovensku s protištátnym centrom na čele s bývalým generálnym tajomníkom KSČ Rudolfom Slánskym a v decembri roku 1952 popravený.

K určitému zmiernenie komunistickej diktatúry došlo po Stalinovej smrti roku 1953 a najmä po roku 1956, keď boli Stalinove zločiny odhalené Nikitom Sergejovičom Chruščovom na XX. zjazde Komunistickej strany Sovietskeho zväzu. Skutočnému vyrovnaniu sa s nezákonnosťami z prvých rokov tzv. ľudovodemokratického režimu však v ČSR v tomto období nedošlo, keďže pri moci v Prahe zostali tí istí predstavitelia KSČ, ktorí tieto nezákonnosti nariadili a vykonávali. Naďalej pokračovalo aj voluntaristické hodnotenie ekonomického a sociálneho rozvoja štátu, na základe ktorého roku 1960 bola prijatá nová, socialistická Ústava, vyhlasujúca Česko-Slovensko za socialistický štát. Ústava nielen zmenila názov štátu na Československú socialistickú republiku (ČSSR), zakotvila vedúcu úlohu KSČ v spoločnosti, ale zmenila aj štátny znak, z ktorého bol ako fašistický odstránený stáročný symbol Slovenska. Aj zdanlivá slovenská autonómia bola zrušená a tzv. slovenské orgány boli degradované na skutočné kulisy novo nastupujúceho čechoslovakizmu, dirigovaného vtedajším prvým tajomníkom Ústredného výboru KSČ a prezidentom republiky Antonínom Novotným. Slovensko sa svojím postavením v spoločnom štáte vrátilo pred rok 1928, čo bolo sprevádzané aj násilným potláčaním akýchkoľvek prejavov slovenskej osobitosti. Ako ideová príprava novej zmeny Ústavy prebehla koncom 50. rokov dvadsiateho storočia nová vlna perzekúcie Slovákov, najmä inteligencie. Na rozpútanie protislovenskej hystérie poslúžili odhalenia kriminálnej činnosti niektorých príslušníkov Pohotovostných oddielov Hlinkovej gardy počas Slovenského národného povstania. Obvinenia proti ním boli umelo prenesené na celé skupiny obyvateľov (napr. kňazov, učiteľov, vysokoškolských pedagógov a vedeckých pracovníkov), ktorí vraj boli zodpovední za ich výchovu a teda nepriamo aj za ich zločiny. Mnohí na základe takýchto vykonštruovaných tvrdení prišli o zamestnanie alebo pracovné pozície. Niektorí, napr. tzv. martinskí encyklopedisti (Anton Hirner a spol.) boli poslaní na dlhé roky do väzenia.

Z hľadiska ekonomického a sociálneho vývinu Slovenska boli jeho opätovné včlenenie do Česko-Slovenska a neskoršia hospodárska politika prvých rokov „budovania socializmu“ menšou katastrofou. Opätovne, ako roku 1918 sa spájali dva ekonomické celky s odlišnými ekonomicko-sociálnymi a finančnými podmienkami, pri čom sa uprednostnili záujmy väčšieho celku na úkor menšieho a slabšieho. Násilné finančné zjednotenie roku 1947 a zaviazanie bankových účtov silno poškodilo slovenskú ekonomiku v prospech českej ekonomiky a následné transfery kapitálu z českých krajín v procese tzv. industrializácie Slovenska len čiastočne tieto finančné prostriedky Slovensku vrátili aj to za hlasnej budovateľskej propagandy o pomoci českej robotníckej triedy slovenským pracujúcim. Okrem toho pôvodný projekt industrializácie, ktorý predpokladal budovanie priemyslu s rýchlou rekapitalizáciou bol pod vplyvom medzinárodnej situácie zmenený na budovanie ťažkého a zbrojného priemyslu, čím sa značne deformovala ekonomická štruktúra Slovenska a krajina sa stávala veľmi rýchlo len ekonomickým príveskom českých krajín a zbrojnicou Varšavskej zmluvy.

Neutešené hospodárske a sociálne pomery, rozvrat poľnohospodárskej výroby nezmyselnou kolektivizáciou, ale aj likvidácia samosprávneho postavenia Slovenska Ústavou z roku 1960 vyvolali v radoch slovenského obyvateľstva silnú vlnu odporu proti centralistickému režimu Antonína Novotného. Keď roku 1962 došlo aj k celoštátnemu rozvratu ekonomiky, využili aj české reformné kruhy nespokojnosť Slovákov so svojím postavením v štáte na pokus o revíziu základných postulátov stalinského socializmu. Politické obrodzovanie Slovenska začalo rozsiahlou rehabilitáciou Slovenského národného povstania a jeho účastníkov. No nezostalo len pri tom. Stále hlasnejšie sa začalo volať po naplnení Košického vládneho programu a „odkazu“ Slovenského národného povstania formou federalizácie štátu. Jej potrebu zdôvodňovali mnohí slovenskí vedci, najmä ekonómovia ako Miloš Gosiorovský, Viktor Pavlenda, Hvezdoň Kočtuch a ďalší. Bývalí aktívni účastníci povstania, ktorí boli v 50. rokoch pozatváraní, ako Gustáv Husák, ale aj mnohí komunisti z existujúcej štruktúry ako Vasiľ Biľak a Alexander Dubček volali po zásadných zmenách. Antonín Novotný a jeho stúpenci neboli schopní tomuto tlaku odolať a na prelome rokov 1967 – 1968 došlo k zmene vo funkcii prvého tajomníka ÚV KSČ. Na januárovom pléne ÚV KSČ roku 1968 bol za prvého tajomníka zvolený Slovák Alexander Dubček. Týmto aktom začalo krátke obdobie tzv. obrodného procesu, známeho tiež aj ako Pražská jar, keď sa pokúsili česko-slovenskí komunisti vnútornými silami obnoviť a poľudštiť socialistický režim.

Zmeny vo vedení KSČ na začiatku roka 1968 sa zo začiatku zdali iba obyčajnou kabinetnou obmenou kádrov. Aj sovietsky vodca Leonid Iljič Brežnev odkázal svojím straníckym „kolegom“ do Prahy, že zmeny vo vedení KSČ „eto vaše delo (to je vaša vec)“. Avšak kríza spoločnosti bola tak hlboká, že aj takéto malé narušenie rovnováhy vo vedení KSČ podnietilo širokú občiansku aktivitu, na ktorú nemohli špičky komunistického vedenia nereagovať. Rozhodujúca časť z nich na čele s Alexandrom Dubčekom sa rozhodla vykonať hlboké reformy zriadenia tak, aby neobmedzovalo ľudí v ich prirodzenej ekonomickej aktivite, aby sa viac uplatnili demokratické prvky riadenia, aby sa zabezpečila skutočná sloboda občana v otázkach svetonázoru a slobody prejavu. KSČ však nemienila zrušiť svoju vedúcu úlohu v spoločnosti, ale chcela sa o ňu usilovať nie donucovacími, ale prisviedčacími metódami. Začal sa používať slogan, že KSČ ide o vybudovanie „socializmu s ľudskou tvárou“. Celý tento politický proces bol podporený rozsiahlou teoretickou prácou v oblasti sociológie, politológie a ekonomiky. Pod vedením vzdelaného českého ekonóma Ota Šika sa vypracoval komplexný projekt ekonomickej reformy, ktorý mal zaručiť ekonomickú úspešnosť zmiešaním socialistického plánovania a podnikavosti.

Podmienky, ktoré sa vytvorili odstúpením Antonína Novotného z postu prvého tajomníka ÚV KSČ a v marci 1968 aj z postu prezidenta republiky (vo funkcii ho vystriedal armádny generál Ludvík Svoboda), otvorili aj dovtedy tvrdo zatláčanú slovenskú otázku v spoločnom štáte. Na zasadnutí Predsedníctva SNR 15. marca 1968 sa kategoricky vzniesla požiadavka federalizácie spoločného štátu. Táto otázka sa už ďalej nedala stiahnuť z verejného života a spolu s ostatnými návrhmi na rozsiahlu reformu spoločenského poriadku bola zahrnutá do Akčného plánu KSČ, prijatého na aprílovom pléne ÚV KSČ. Zároveň došlo k širokej aktivizácii spoločnosti, vznikali občianske iniciatívy, zrušila sa predbežná cenzúra, o slovo sa hlásili nekomunistické zložky spoločnosti, Matica slovenská, cirkvi a nové mládežnícke organizácie. Nastúpený vývin sa nepáčil predstaviteľom tzv. spriatelených krajín na čele so Sovietskym zväzom (členov Varšavskej zmluvy, v ktorej bolo aj Česko-Slovensko od roku 1955). Začali s rozsiahlou kritikou politického i ekonomického vývinu po januári 1968 a žiadali jeho zastavenie a návrat do predchádzajúceho stavu. Ako prostriedok nátlaku na vedenie štátu sa využívali aj sovietske vojská, ktoré sa na jar roku 1968 zúčastnili na území Česko-Slovenska spojeneckého cvičenia a bezdôvodne veľmi zdĺhavo odchádzali domov až v lete toho istého roku. Aj vo vnútri KSČ sa sformoval reakčný prúd, ktorý kritizoval vedenie KSČ z pravicovej úchylky, z ústupu od princípov marxisticko-leninskej ideológie, ktorá bola povýšená na dogmu budovania tzv. socializmu. Keď nebolo možné odradiť vedenie KSČ a česko-slovenského štátu od zámerov reformy sovietskeho typu socializmu ani po stretnutiach predstaviteľov Sovietskeho zväzu a Česko-Slovenska v Čiernej nad Tisou a v Bratislave začiatkom augusta 1968, rozhodol sa Sovietsky zväz s piatimi ďalším spojencami vojensky obsadiť rebelujúcu krajinu. V noci z 20. na 21. augusta 1968 okupovali vojská Varšavskej zmluvy na čele so ZSSR bez vedomia oficiálnych predstaviteľov štátu krajinu, ktorá sa nikdy nepripravovala na obranu proti vlastným spojencom.

Okupácia, ktorá bola hrubým porušením medzinárodného práva, vyvolala rozsiahly odpor obyvateľstva celého štátu bez rozdielu národnosti, náboženstva alebo politickej orientácie. Hádam po prvýkrát v histórii od roku 1918 sa vytvorila široká duchovná jednota obyvateľstva štátu s cieľom obrániť výdobytky krátkeho spoločenského oteplenia z prvých mesiacov roku 1968. Zámer okupantov vytvoriť bábkovú vládu, ktorá by ich agresiu ex post legitimizovala, sa nepodaril. Spoločenský odpor bol tak silný, že nakoniec musel Sovietsky zväz uznať legitímnosť existujúcich štátnych orgánov na čele s Alexandrom Dubčekom a prezidentom republiky Ludvíkom Svobodom. Cez politické rokovania v Moskve, kam časť vedenia „suverénneho štátu“ deportovali okupanti a časť tam priletela s prezidentom Ludvíkom Svobodom, im však 26. augusta 1968 vnútil tzv.  Moskovský protokol, ktorý síce formálne umožňoval pokračovanie reforiem, ale vynútil si súhlas s „dočasným pobytom“ sovietskych vojsk na území Česko-Slovenska. Česko-slovenské vedenie s ním vyjadrilo súhlas aj vzhľadom na to, že si uvedomilo, že vojenský zásah vzali západné štáty chladnokrvne na vedomie, aj keď navonok ho kritizovali.

Prítomnosť sovietskych vojsk zásadným spôsobom ovplyvnila ďalší vývin v Česko-Slovensku na dlhých viac ako 20 rokov. Pod ich tlakom sa postupne rušili reformy z roku 1968, odstránilo sa dubčekovské vedenie KSČ a funkciu prvého tajomníka, neskôr generálneho tajomníka ÚV KSČ prevzal niekdajší blízky spolupracovník Alexandra Dubčeka a stúpenec reforiem Gustáv Husák. Od roku 1975 bol Gustáv Husák aj prezidentom republiky, hoci práve kritika spojenia dvoch najvyšších postov vo vtedajšom štáte ho vyniesla v predchádzajúcom reformnom období na politické výslnie. V KSČ i v spoločnosti sa začiatkom 70. rokov dvadsiateho storočia vykonali rozsiahle čistky, ktoré postihli státisíce občanov štátu. Mnohí z nich stratili zamestnanie a ich deťom nebolo umožnené dosahovať vyššie vzdelanie. Ich jediným previnením bolo, že podporovali vedenie svojho štátu a odsudzovali nelegitímny príchod cudzích okupačných vojsk. Nemožno nespomenúť desaťtisíce, zväčša mladých ľudí, ktorí v dôsledku spojeneckej invázie natrvalo opustili svoju vlasť. Podľa posledných zistení v rokoch 1948 – 1989 opustilo Česko-Slovensko viac ako 170 000 občanov, väčšina z nich po roku 1968. Celý tento proces opätovného obnovovania byrokratického socializmu sovietskeho typu sa nazval normalizácia, podľa často zdôrazňovaného zámeru nového vedenia ÚV KSČ „normalizovať pomery v strane i spoločnosti“ po údajnom rozvrate, zapríčinenom Dubčekovým vedením KSČ.

Jediným viditeľným výsledkom pojanuárového vývinu v Česko-Slovensku bola federalizácia štátu. Dňa 28. októbra 1968 bol na Bratislavskom hrade z príležitosti 50. výročia existencie spoločného štátu Slovákov a Čechov podpísaný a vyhlásený ústavný zákon o česko-slovenskej federácii. Tento zákon poskytoval rozsiahlu samosprávu dvom konštitučným republikám – Českej socialistickej republike a Slovenskej socialistickej republike a uznal právo oboch konštitučných národov na sebaurčenie až do vytvorenia vlastného štátu. Celá federalizácia mala však jednu chybu a to, že nedošlo k federalizácii KSČ. Všetky dôležité rozhodnutia sa prijímali centralisticky ako predtým v Prahe. Nástup normalizácie bol spojený aj s podstatným oklieštením právomocí národných republík, lebo už roku 1970 sa prijal nový ústavný zákon, ktorý najdôležitejšie právomoci opäť presunul z republík na federáciu. Tá mala pôvodne iba veľmi malé kompetencie.

Federalizácia aj v jej okresanej podobe ešte viac prehĺbila odcudzenosť medzi Slovákmi a Čechmi v spoločnom štáte, keďže ju Slováci vnímali úplne odlišne ako Česi. Kým Česi ju chápali ako jeden z nástrojov umožňujúci nástup normalizácie a z hľadiska ich štátoprávnych názorov za niečo zbytočné, čo má byť odstránené, Slováci ju považovali za veľmi potrebnú a požadovali obnoviť pôvodný rozsah kompetencií. Napriek veľkej kultúrnej previazanosti oboch národov možno na celé normalizačné obdobie povedať, že Slováci a Česi žili viac vedľa seba ako spolu. Táto skutočnosť vplývala aj na rozdielne vnímanie politiky a výber nástrojov opozičných prúdov v spoločnom štáte. Kým v Českej socialistickej republike prevládal v opozičných kruhoch bojovný antikomunizmus a politický protest izolovaných skupín, slovenský odpor voči komunizmu sa odohrával bez veľkých gest v podobe masového rozširovania vplyvu tzv. podzemnej cirkvi.

Na rozdiel od 50. rokov dvadsiateho storočia, keď sa nastoľovanie komunistickej diktatúry odohrávalo vo všeobecne sa zostrujúcej medzinárodnej situácii a za pomoci nástrojov surového teroru a zastrašovania, obnova socializmu sovietskeho typu po roku 1968 prebiehala v iných medzinárodných podmienkach (začala sa presadzovať politika zmierňovania napätia a odzbrojenia) a používali sa podstatne miernejšie politické nástroje. Režim dokázal zabezpečiť pomerne rýchly ekonomický rast, zvyšovanie životnej úrovne a rôznymi podpornými programami (bytová politika, podpora mladých rodín, rozširovanie záhradkárstva a chalupárstva, masovou kultúrou atď.) zabezpečoval spokojnosť obyvateľstva. Jedným z najvýznamnejších ekonomických opatrení bolo stabilizovanie poľnohospodárskej výroby, v ktorej zohrávali významnú úlohu jednotné roľnícke družstvá konečne naplno využívajúce výhody poľnohospodárskej veľkovýroby. Neobyčajnou mierou pokročil civilizačný rozvoj Slovenska, všestranne sa rozvinula kultúra i umenie, avšak podporované boli len tie ich časti, ktoré vychádzali z ideových základov tzv. socialistického realizmu.

Akokoľvek negatívne sa bude hodnotiť totalitný režim komunistického štátu v rokoch 1948 – 1989, nemožno nevidieť, že práve v tomto období sa Slovensko najmä od polovice 60. rokov výrazne civilizačne posunulo smerom k modernej priemyselnej spoločnosti. Všestranne sa rozvinula veda, ktorá po založení Slovenskej akadémie vied roku 1953 (nadviazala na Slovenskú akadémiu vied a umení zriadenú roku 1942) získala svoju organizačnú bázu v podobe teoretických ústavov a pracovísk. Rozvinuli sa všetky typy škôl od základných až po vysoké. Okrem už existujúcej siete vysokých škôl pribudla Vysoká škola poľnohospodárska v Nitre, Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach a Prešove, Vysoká škola dopravná a spojov v Žiline, mnoho vojenských veliteľských a technických škôl a pedagogických fakúlt, ktoré výrazne zmenili podiel vedeckej a vedecko-technickej inteligencie v radoch pracujúcich, čo sa spätne prejavilo v mnohých výrobných odvetviach. Popri Slovenskom národnom divadle sa rozrástol počet profesionálnych divadelných scén po celej krajine a vznikla národná kinematografia, ktorá bola schopná produkovať množstvo zaujímavých a aj umelecky hodnotných filmov. Významným kultúrnym fenoménom sa stala televízia, v ktorej sa rozvinuli popri publicistike i mnohé nové formy umeleckej tvorby. Založené boli Slovenská filharmónia, ktorá sprevádzala vznik národnej opery a slovenskej vážnej hudby. Všestrannej podpore sa tešili rôzne folklórne súboru na čele s Lúčnicou a Slovenským ľudovým umeleckým kolektívom (SĽUK). Do neobyčajných rozmerov sa rozvinulo slovenské výtvarné umenie, ktoré výrazne podporilo založenie Slovenskej národnej galérie, všestranne bola podporovaná literatúra. Výrazným fenoménom sa stala moderná populárna hudba, ktorá sa dokázala presadiť nielen celoštátne, ale aj v zahraničí. Na Slovensku vyrástli vedci svetového mena, avšak všetko toto sa odohrávalo akosi v tieni „silnejšieho brata“ v spoločnom štáte.

Všeobecný civilizačný rozvoj spojený s presadzovaním sa moderných technológií na druhej strane stále viac a viac narážal na politické obmedzenia, ktoré ho brzdili a zapríčiňovali výraznejšie zaostávanie za vyspelými kapitalistickými štátmi v západnej Európe. Režim poukazoval na nesporný civilizačný pokrok vo vzťahu k minulosti, jeho kritici, naopak, porovnávali tento pokrok vo vzťahu k západoeurópskym krajinám aj takým, ktoré v minulosti výrazne zaostávali vo vzťahu k Česko-Slovensku. Táto situácia vytvárala vhodnú pôdu na rozširovanie disidentského hnutia. V januári 1977 vystúpila so svojou kritikou pomerov v štáte Charta 77, ktorá združovala prevažne českých intelektuálov rôznym spôsobom postihnutých politickými represáliami po roku 1968. Mnohí z nich boli v 50. rokoch medzi najaktívnejšími ideológmi a propagátormi nového komunistického režimu, v roku 1968 zástavníkmi zmeny a strata pozícií po roku 1968 ich prirodzene priviedla do opozičného tábora. Na Slovensku mala Charta 77 menšiu odozvu aj z toho dôvodu, že postihy po roku 1970 boli výrazne miernejšie, ale aj preto, že Charta 77 nikdy nezaujala v svojich vyhláseniach stanovisko k slovenskej otázke, ale často podporovala maďarský disent na Slovensku (napr. Miklosa Duraya), ktorý v slovenskej spoločnosti nevzbudzoval dôveru. Nesúhlas Slovákov s politikou režimu sa prejavoval na pôde katolíckeho disentu v rámci tzv. tajnej cirkvi, ktorá dokázala mobilizovať široké masy obyvateľstva, čo sa prejavovalo najmä neobyčajne vysokou účasťou veriacich na rôznych púťach. Jeho najvýraznejšou postavou bol tajne vysvätený biskup Ján Chryzostom Korec, ale aj laici ako Ján Čarnogurský alebo František Mikloško.

  Koniec Česko-Slovenska a slovenská samostatnosť

Normalizačný režim svojou dogmatičnosťou a nehybnosťou od začiatku 80. rokov dvadsiateho storočia strácal podporu širokých vrstiev obyvateľstva i v radoch radových členov KSČ. Napriek tomu bol pevný vo svojich pozíciách, pokiaľ bol pevný jeho patrón v Moskve. Sovietske vojenské dobrodružstvo v Afganistane a postupné vymieranie starej gardy Komunistickej strany Sovietskeho zväzu (KSSZ) však naplno odhalili nedostatky režimu, ktorý sa udržiaval zväčša silou svojich represívnych orgánov. Nástup mladého vodcu Michaila Gorbačova do čela KSSZ a jeho snaha o prebudovanie socializmu (tzv. perestrojka), ktorá sa veľmi podobala na Dubčekov experiment z roku 1968, nemohol nezostať bez odozvy ani v Česko-Slovensku. Vedenie KSČ a štátu sa ocitlo v izolácii a zúfalo hľadalo svoje miesto v podmienkach, keď mali zrazu presadzovať to, proti čomu bojovali celý svoj predchádzajúci politický život. Ich pokusy o reformu vyzerali nedôveryhodne a nezískavali žiadnu spoločenskú podporu. Väčšina obyvateľstva krajiny upierala svoju pozornosť úplne iným smerom a už nechcela pomery demokratizovať, ale požadovala skutočnú demokraciu. Jediná aktivita vedenia KSČ pred rokom 1989, ktorá vyvolala väčšiu spoločenskú pozornosť – aj to len na Slovensku, bola snaha pražského centra na poslednú chvíľu odbúrať základné princípy federalizmu, ktoré ešte zostali z pôvodnej architektúry federácie z roku 1968, a opätovne obnoviť centralistickú štruktúru štátu. Vývin však bol rýchlejší a komunistický režim padol skôr, ako sa mu to podarilo dosiahnuť.

Príznaky krízy režimu sa stále viac prejavovali i v silnejúcich verejných prejavoch nespokojnosti, ktoré od roku 1970 v takom rozsahu neexistovali. Už 25. marca 1988 sa konala veľká demonštrácia organizovaná katolíckym disentom v Bratislave, ktorú sa režim snažil zľahčovať poukazovaním na väčší, málo ovládateľný „temperament“ Slovákov. Avšak veľké demonštrácie sa začali konať aj v západnej časti republiky a spontánnu nespokojnosť občanov už nebolo možné zastaviť. Dňa 16. novembra 1989 sa uskutočnila masová demonštrácia bratislavských študentov, ktorá skončila ich „diskusiou“ s predstaviteľmi režimu. Demonštrácia na druhý deň v Prahe už nebola taká pokojná. Polícia tvrdo zasiahla proti tvrdému jadru demonštrantov na pražskej Národnej triede, čím spustila vlnu občianskej nespokojnosti a protestu, ktoré skončili kapituláciou komunistického režimu pred vlastnými občanmi. V českých krajinách vzniklo Občianske fórum na čele s Václavom Havlom a na Slovensku 23. novembra 1989 hnutie Verejnosť proti násiliu na čele s Jánom Budajom a Milanom Kňažkom, ktoré začali vyjednávať s komunistickým vedením štátu o pokojnom prechode moci z rúk KSČ do rúk občanov. Prvá etapa revolúcie bola zavŕšená 10. decembra 1989 vymenovaním vlády národného porozumenia, ktorej úlohou bolo pripraviť slobodné a demokratické voľby v celej krajine.

Prvé skutočne slobodné voľby od roku 1935 sa nakoniec konali začiatkom júna 1990. Ich výsledky definitívne potvrdili zmeny z novembra predchádzajúceho roku. Do slovenského parlamentu sa dostalo šesť politických strán. Najsilnejšou politickou silou bolo hnutie Verejnosť proti násiliu, zložené prevažne z bývalých disidentov a občianskych aktivistov, z predstaviteľov tzv. Obrody (t.j. komunistov, stúpencov Alexandra Dubčeka vylúčených po roku 1968 z KSČ) a komunistov opustiacich rady KSČ po roku 1990. Druhým najsilnejším politickým subjektom bolo Kresťanskodemokratické hnutie, ktoré sa hlásilo k predchádzajúcim kresťanským politickým tradíciám, avšak výrazne odstúpilo od slovenského národného rozmeru ich politiky. Treťou najsilnejšou stranou bola Slovenská národná strana, spájajúca kresťanské a národné princípy s požiadavkou slovenskej štátnej suverenity. Štvrtou najväčšou politickou stranou bola Komunistická strana Slovenska, ktorá sa programovo snažila transformovať na stranu sociálnodemokratického typu. Strana zelených a Demokratická strana by sa pri dodržaní celoštátnych pravidiel do slovenského parlamentu nedostali, avšak zo „záhadných“ dôvodov bolo na Slovensku zvolené trojpercentné kvórum (celoštátne päťpercentné) na volebný zisk, oprávňujúci vstúpiť do parlamentu. Toto zloženie politických strán a ich programy určili ďalší politický vývin Slovenska cca do roku 1998.

Rýchlym pádom komunistických režimov vo východnej Európe a zánikom Varšavskej zmluvy v rokoch 1989-1990 sa otvorila pre stredoeurópske národy možnosť slobodne a podľa vlastnej vôle rozhodnúť o svojej budúcnosti. Túto príležitosť si nenechali vziať ani národy niekdajšieho socialistického Česko-Slovenska. Na rozdiel od mnohých oblastí Európy ako bol napr. Balkán alebo niektoré časti vtedajšieho Sovietskeho zväzu, kde sa rozhoreli dlhodobé etnické, často ozbrojené konflikty, vedúci predstavitelia slovenského a českého národa pristúpili k riešeniu naliehavých konfliktov s rozvahou. Popri záležitostiach, ktoré súviseli s transformáciou spoločnosti s fungujúcou trhovou ekonomikou a pluralitným demokratickým spoločenským poriadkom, sa veľmi dôležitými stáli aj otázky štátoprávneho usporiadania v spoločnom štáte. Postupne, najmä po voľbách roku 1990 sa ukázalo, že na mnohé rozhodujúce otázky transformácie sú výrazne rozdielne názory v slovenskej a českej časti republiky, ktoré vyplývali z rozdielnych sociálnych a ekonomických podmienok v jednotlivých častiach štátu. Pri modelovaní opatrení na riešenie týchto problémov sa ukázalo, že sa niektoré nadajú presadiť celoštátne bez toho, aby jedna časť republiky nebola poškodená.

Začali vznikať spory o ďalšie smerovanie, ktoré mohlo vyriešiť len nové štátoprávne usporiadanie. Kým na Slovensku sa volalo po väčšej samostatnosti pre národné republiky, česká strana presadzovala koncepciu obnovenia centralistickej federácie, aká bola v časoch normalizácie. S tým samozrejme slovenská strana nemohla súhlasiť. Pokus o vytvorenie obojstranne akceptovateľného modelu spolužitia v jednom štáte po takmer dvojročných rokovaniach na jar roku 1992 skrachoval. Slovenská národná rada odmietla súhlasiť s tzv. autentickou federáciou, ktorá bola len kozmetickou úpravou federácie z obdobia centralistického komunistického režimu. Riešenie problému mali priniesť nové voľby v júni 1992. V týchto voľbách vyhrali ako na Slovensku, tak aj v českých krajinách politické sily, ktoré nemohli nájsť prienik pri hľadaní spôsobu ďalšej existencie spoločného štátu. Od občanov dostali silný mandát definitívne vyriešiť vzťahy medzi Slovenskom a Českom tak, aby sa vytvorili predpoklady na ďalšie bezkonfliktné spolunažívanie Slovákov a Čechov ako blízkych susediacich národov.

Politické sily na Slovensku, ktoré drvivo vyhrali voľby v júni 1992 (Hnutie za demokratické Slovensko – HZDS, Strana demokratickej ľavice – SDĽ, Slovenská národná strana – SNS) mali v svojich programoch aj zabezpečenie medzinárodno-právnej subjektivity Slovenskej republiky. Preto už 17 júla 1992 vyhlásili v Slovenskej národnej rade Deklaráciu o suverenite Slovenskej republiky ako predpoklad existencie suverénneho slovenského národa. Vzápätí, 1. septembra 1992 prijal slovenský parlament plne v súlade s vtedajšou legislatívnou situáciou Ústavu Slovenskej republiky ako ústavu suverénneho štátu. V prechodnom ustanovení sa určili články, ktoré nenadobudli okamžitú platnosť, aby nedošlo ku konfliktu s platnou Ústavou federácie. Spoločné rokovania s českou stranou, ktoré viedli tímy víťazných politických subjektov na čele s Vladimírom Mečiarom, predsedom HZDS a Václavom Klausom, predsedom českej Občiansko-demokratickej strany nakoniec dospeli k dohode, že 1. januára 1993 sa spoločný štát rozdelí na dve samostatné a suverénne republiky. Túto dohodu schválil ústavným zákonom o rozdelení Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky federálny parlament 25. novembra 1992. Následne Slovenská republika a Česká republika podpísali sériu medzištátnych dohôd, ktoré umožnili, aby rozdelenie prebehlo bezkonfliktne. Medzinárodné spoločenstvo vysoko hodnotilo pokojný spôsob rozdelenia spoločného štátu a už 1. januára 1993 rozhodujúca časť štátov sveta diplomaticky uznala obe republiky ako suverénne štáty.

Prvým dňom roku 1993 vstúpil na medzinárodnú politickú scénu nový suverénny štát – Slovenská republika. V tomto štáte sa zavŕšili túžby mnohých generácií Slovákov po zrovnoprávnení slovenského národa s ostatnými európskymi národmi a túžby po spravovaní si svojich vlastných záležitostí suverénne a podľa vlastných potrieb.  Suverénna Slovenská republika vznikla napriek tomu, že mnohé rozhodujúce štáty medzinárodného spoločenstva si rozdelenie Česko-Slovenska neželali, nakoniec však všetci akceptovali vôľu Slovákov a Čechov žiť oddelene. Slovensko si muselo vybudovať mnohé inštitúcie, ktoré ako súčasť federácie nikdy nemalo ako napr. zahranično-politickú službu, armádu, spravodajskú službu a mnohé ďalšie a ďalšie inštitúcie. Budovanie štátu bolo pomerne úspešné a netrvalo dlho a Slovenská republika vystupovala na medzinárodnej scéne ako riadne fungujúci štát. Vstúpila do OSN, Rady Európy, OBSE, Partnerstva za mier, Stredoeurópskej iniciatívy, Vyšehradskej štvorky a mnohých ďalších a ďalších medzinárodných a nadnárodných organizácií a úspešne v nich pôsobilo. Armáda Slovenskej republiky sa zapojila do mierových operácií na Balkáne a v iných častiach sveta a slovenskí vojaci si vydobyli vzápätí veľmi dobrý medzinárodný kredit. Úspešne pokračovala aj transformácia spoločenského poriadku, avšak privatizácia národného majetku sa nezaobišla bez javov ako korupcia, klientelizmus atď. A práve privatizácia národného majetku vytvorila v štáte vzájomne nezmieriteľné politické tábory, ktoré svojou politikou výrazne znižovali medzinárodný kredit štátu. Politické rozbroje na vnútornej scéne výrazne zabrzdili niektoré procesy upevňovania medzinárodného postavenia Slovenska ako napr. odsúvanie prijatia do OECD, ale aj do NATO v jeho prvej vlne rozširovania.

Aj tieto ťažkosti Slovensko prekonalo a roku 2004 bolo prijaté do NATO i Európskej únie a predtým aj do OECD. Po prepade ekonomiky začiatkom 90. rokov dvadsiateho storočia slovenská ekonomika začala rásť, stala sa otvorenou so silnou závislosťou na vývoze. V prvom desaťročí dvadsiateho prvého storočia sa dostalo medzi štáty s najrýchlejším ekonomickým rastom, takže už roku 2009 sa kvalifikovalo na vstup do Eurozóny ako druhá krajina z bývalých socialistických štátov. Prítomnosť v Eurozóne priniesla Slovensku výhody, ale aj záväzky, s ktorými sa musí vyrovnávať najmä v krízovom období po roku 2009.

Slovenská republika napriek výraznej polarizácii vnútorných politických síl, ktoré je spojené aj so stálym vznikaním nových a zanikaním starých politických strán, je fungujúcou demokratickou krajinou, kde sa pravidelne striedajú vlády na základe výsledkov parlamentných volieb. V ére samostatnosti boli parlamentné voľby v rokoch 1994, 1998, 2002, 2006, 2010 a 2012. V roku 2006 a 2012 boli skrátené volebné obdobia v dôsledku rozpadu pravicových vlád. V roku 1994 boli predčasné voľby v dôsledku rozpadu Hnutia za demokratické Slovensko a vyslovenia nedôvery vláde Vladimíra Mečiara v parlamente. Od roku 1993 mala tak Slovenská republika dve vlády Vladimíra Mečiara (1992 – 1994; 1994 – 1998), dva vlády Mikuláša Dzurindu (1998 – 2002; 2002 – 2006), jednu prechodnú vládu Jozefa Moravčíka (1994), jednu vládu Roberta Fica (2006 – 2010) a jednu neúspešnú vládu Ivety Radičovej (2010 – 2011). Všetky tieto vlády boli koaličné, zložené najmenej z troch subjektov. Od roku 2012 Slovenská republika získava novú skúsenosť z jednofarebnej vlády zloženej výlučne zo zástupcov strany SMER – Sociálna demokracia na čele s Robertom Ficom.

V zmysle Ústavy je Slovenská republika parlamentnou demokraciou, v ktorej podpora väčšinou v parlamente vytvára predpoklad na vytvorenie a fungovanie vlády. Vláda vykonáva svoju činnosť v zmysle zákonov a za výkon svojej funkcie je zodpovedná parlamentu – Národnej rade Slovenskej republiky. O dôležitých veciach rozhoduje v zbore. Tretiu moc v štáte predstavujú súdy. Rozdelené sú na všeobecné na čele s Najvyšším súdom Slovenskej republiky a Ústavným súdom, ktorý dbá, aby rozhodnutia štátnych orgánov boli v súlade s Ústavou. Nad hospodárením štátu dohliada Najvyšší kontrolný úrad. Hlavou štátu je poloslabý prezident, ktorého pôvodne volil parlament, avšak od roku 1999 sa volí všeľudovým hlasovaním na dobu päť rokov. Od roku 1993 malo Slovensko troch prezidentov – Michal Kováč (1993 – 1998), Rudolf Schuster (1999 – 2004) a Ivan Gašparovič (2004 – 2009; 2009 – ).

Štátoprávne postavenie Slovenska sa po roku 1918 sústavne menilo v závislosti od medzinárodnej situácie. Človek, ktorý sa dožil roku 2012 sto rokov a nikdy neopustil svoje rodné mesto na Slovensku, žil v v piatich, niektorí v šiestich štátnych celkoch. Z nich druhý najdlhšie trvajúci hneď po socialistickom Česko-Slovensku je dnešná Slovenská republika. Nám treba veriť, že v zjednotenej a integrovanej Európe bude Slovenská republika už natrvalo domovom jej obyvateľov, že budú mať v nej možnosť rozvíjať sa národne, kultúrne i ekonomicky

40 Responses

  1. Tučko Bombička 26. februára 2013 / 0:51

    Obdobie od 1993 si stopercentne zaslúžilo samostatnú kapitolu. Akosi prirýchlo ste to odbavili, p. Hrnko.

  2. zaznamnik 26. februára 2013 / 11:04

    re Tucko :

    Myslim, ze obdobiu po 1989 roku by sa dali venovat nielen jedna kapitola….
    Osobne co som poznal ci uz slovenskych clenov Charty 77, poslancov FZ, tak ani aj ponovembrovy vyvoj obsahoval zakruty a vyvrtky nepochopitelne pre zdravy rozum….a o konflitoch svedomia a stranickych zaujmov ani nehovoriac.

    re pan Hrnko :

    Mam pocit, ze bolo mozno dobre spomenut aj vytvorenie slovenskej samostatnej cirkevnej provincie v roku 1977, kde dost podstatnu ulohu vraj zohral aj vtedajsi slovensky minister kultury Miroslav Valek mozno vraj aj na pokyn G.Husaka…

    aspon co som raz zachytil pri 20tom vyroci vyhlasenia v roku 1997 spominat priamych ucastnikov iniciacnych jednani, ked oficialnou diplomatickou cestou sa nekonalo, ale na pokyn ministra Valka sa konalo poza chrbat Prahy a ceskoslovenskej konferencie biskupov, kde hlavne kardinal Tomasek vraj bol ostro proti. A tak vraj diplomaticki kurieri chodili do Rima polotajne tak, aby o nich ceskolslovenske vyslanectvo v Rime nevedelo a prespavalo sa v sukromnych bytoch…aspon tak to rozpraval jeden tych, na byte tkoreho kurieri prespavali.

    A este k obnoveniu CSR v roku 1945 a zaniku v roku 1992 by sa dalo povedat jednou vetou – totalita CSR obnovila a totalitne udrziavala, totalita padla, padlo aj CSR. Len skoda, ze k zaniku nedoslo uz v roku 1990.

  3. Pomocník 26. februára 2013 / 18:12

    Technická poznámka: To zdôvodnenie ekon. „krízy“ začiatkom 60. rokov vtedajším systémom nie je správne. Nemalo vnútorné príčiny, ale vonkajšie príčiny – problémy s obchodom so ZSSR a podobne. Stačí si to niekde vyhľadať.

  4. Anton Hrnko Anton Hrnko 26. februára 2013 / 21:55

    Tučko,
    rozmýšľal som o tom, ale ide aj o proporciu k ostatným častiam. Ešte o tom pouvažujem.

    Záznamník,
    asi máte pravdu. Bude to tam treba doplniť. Napriek tomu si nemyslím, žeby sa v tejto otázke robilo niečo poza české chrbty (možno poza chrbty českej cirkevnej hierarchie). V systéme, ktorý panoval na Slovensku za federácie, nebolo možné robiť nič, aby to Česi nevedeli. Okrem toho, že ŠtB mala zvláštny referát Slovensko, ktorý bedlivo sledoval, aby nedochádzalo k „nezávislým iniciatívam Slovákov“ smerom k zahraničiu, aj na ÚV KSS sedel poverený človek Prahy, ktorý nebol vedený v žiadnych zoznamoch a nie je na žiadnej prezenčnej listine, ale bez neho nemohol žiaden orgán ÚV KSS s rozhodovacou právomocou zasadať alebo robiť porady. Takže Praha bola veľmi dobre informovaná o každom šuchnutí na Slovensku. Skôr si myslím, že rokovania s Vatikánom boli aj v záujme celoštátnom. Čítal som o tom niekde štúdiu, že najväčší odpor tomu kládol Jánoš Kádar a ten určite musel biť na všetky strany. Skôr by som v tom videl obsadenie zahraničnej politiky v tomto období Slovákmi – Chňoupek, Biľak, Husák, ktorí túto prioritnú otázku Slovenska vedeli zapasovať do celoštátneho rámca.

    Čo sa týka krízy r. 1962, myslím si, že tých faktorov bolo veľa. Určite tam nehral úlohu len jeden. V každom prípade ten problém bol aj širší. Napr. od r. 1958 sa začali veľmi na široko roztvárať nožnice medzi NSR a NDR, čo zapríčinilo okrem iného aj odchod cca 3 mil. východných Nemcov na západ. NDR bolo nakoniec prinútené postaviť berlínsky múr. Skôr sa mi zdá, že príčina rozpadu tretej päťročnice bola obdobná ako v NDR, teda neschopnosť systému vyrovnať sa s výzvami doby.

  5. Tučko Bombička 26. februára 2013 / 22:14

    V tom máte pravdu, p. Hrnko, ale takto to zase vyzerá ako apendix k dejinám „nového Česko – Slovenska“. Určite je po 20. rokoch k čomu sa vyjadriť, čo hodnotiť, čo sumarizovať (zvlášť človekom, ktorý bol na začiatku tých snáh, teda vami). Nehovoriac o tom, že 2. Slovenská republika je NAŠIM štátom, nás, čo žijeme TERAZ, v tejto chvíli a preto jej musí byť venovaná najväčšia pozornosť – proporcia neproporcia. Pretože pre nás to je a musí byť najväčšia hodnota v histórii. Tak jej dajte aj také miesto vo vašich dejinách v kocke, teda najväčšie. Nič menej si náš terajší štát nezaslúži. A koniec koncov ním sa začína nová kapitola slovenských dejín. Tak mu dajte aj novú kapitolu vo vašich dejinách. P.S. A ak nechcete narušovať váš seriál, tak dajte samostatný článok na túto tému – a kľudne by mohol byť aj bohovsky dlhý a obsiahly. Aby sme ho čítali aj 2 dni v kuse!!!

  6. Anton Hrnko Anton Hrnko 26. februára 2013 / 23:46

    Tučko,
    však je tu dosť článkov o vzniku našej republiky.Problém je len v tom, že okrem všeobecných konštatovaní, by to boli všetko len moje subjektívne spomienky.

  7. Tučko Bombička 27. februára 2013 / 0:13

    Keď vy sa neskutočne podceňujete, p. Hrnko. Tak vám to napíšem po lopate: práve tie spomienky sú ten najžiadanejší artikel – to je to, čo dnes ľudí ťahá. Zvlášť ak je to od ľudí, čo boli pritom. Čo musíte stále písať (aj tu na blogu) len supervyvážené, suberobjektívne a superneutrálne a supervedecké články? Veď spravte rubriku, čo ja viem „Spomienky na budúcnosť“, nech to trochu aj znie, a konfrontujte, aké ste mali vy a vaši spolupracovníci predstavy o samostatnom Slovensku čo ja viem v roku 1993 a ako to nakoniec vypálilo. Spravte sériu úvah, alebo niečo také… Skritizujte celú tú dvadsaťročnicu, zbilancujte ju (kto iný by to vlastne mal spraviť?). Spravte experiment čo sa týka formy článku a obsahu – a uvidíte, čo z toho vylezie (možno nič a možno budete príjemne prekvapený). Ale veď nech napíšu vážení čitatelia tohto blogu, či by si také niečo želali (hoc z podstaty veci subjektívne) alebo nie. Týmto ich k tomu vyzývam!!! Za seba hovorím: všetkými desiatimi!

  8. Tučko Bombička 27. februára 2013 / 0:26

    Alebo (to ma teraz napadlo) skúste sňať ten „diabolský závoj“ z 90. rokov. Skúste priblížiť niektoré tie „strašidelné momenty“ v slovenskom parlamente, alebo kľudne aj atmosféru aká v ňom bola (a buďte kľudne aj kritický). Vlastne som vám tým chcel povedať, skúste napísať niečo o 90. rokoch (teda o Mečiarovej vláde) pre tých, ktorí boli vtedy deťmi!!! Nie pre mňa, pre Pomocníka, Záznamníka či iných pamätníkov, ale pre tú mladšiu generáciu.

  9. Pomocník 27. februára 2013 / 1:26

    Mňa by to zaujímalo. Ale uznávam, že lepšie ako úplne samostatný článok, ktorý môže mať rovno nadpise pre istotu niečo ako MOJE OSOBNÝ POHĽAD alebo podobne.

  10. zaznamnik 27. februára 2013 / 9:48

    tak tak, podporujem Tucka, som za seriu blogov – Osobne spomienky na vsetky prevraty 🙂

    Pan Hrnko bol v politike prave v casoch, ked sa kolesa historie krutili naplno a fakt by mohol hodit na papier ako on vnimal vsetky tieto poryvy dejin a svoje osobne spominky na stretnutia, rokovania, udalosti…..

    pan Hrnko, iba co ja si spominam na Vase vystupenia v SNR pocas tych hektickych dni – pomlckova vojna, schvalovanie zmluvy z Milov, Deklaracia o zvrchvovanosti a prijmanie Ustavy, myslim si, ze bolo by o com pisat…..

    o postojoch vasich kolegov z SNS, poslancov inych stran, atd atd……

    kopa pseudopolitikov, odporcov slovenskej statnosti vydava spominky na toto hekticke obdobie, my by sme privitali aspon spomienkovy blog slovenskeho vlastenca.

    vydalo by to podla mna aj na knihu……

  11. yoss 27. februára 2013 / 13:49

    sa mi zda, ze tato kapitola nie su „dejiny v kocke“, ale „dejiny cvalom“. urcite by sa ziadalo to rozclenit do viacerych samostatnych kapitol. napriklad, pouzivanie oznacenia „komunisti“ je velmi nepresne: povojnovi (stalinski) komunisti boli nieco ine ako reformni komunisti a reformni komunisti bolo nieco celkom ine ako normalizacni komunisti rokov 1970-1989. takato glajchstalizacia je skodliva, lebo do jedneho vreca sa dostavaju taki, ktori dbali na narodny rozmer (Minac, Valek, Novomesky) s tymi, ktori za tento narodny rozmer zatvarali (Bastovansky, Siroky)…

    druha poznamka: pri nastolovani povojnovej stalinskej totality sa objavuje ostro vyhraneny motiv pomsty a naslednej eliminacie slovenskych vlastencov. pomstychtivy boli nielen cechoslovakisti okolo Benesa, ale aj komunisti zidovskej narodnosti, resp konfesie. cistky nekomunistickych slovenskych vlastencov prebehli v ramci retribucnych procesov, cistky medzi komunistami neskor v ramci honby na „panskych komunistov“ (burzoazni nacionalisti), kam paradoxne zaradili hlavne Husaka a Novomeskeho, ktori pochadzali z velmi chudobnych pomerov. nadvazne na stranicke uznesenia utok voci Novomeskemu odstartoval Juraj Spitzer, zidovsky intelektual, utok voci Husakovi zidovka Helena (Chaja) Friedmanova-Volanska. velmi typicke je ucinkovanie napriklad vtedajsieho ministra spravodlivosti CSR Stefana Raisa, ktory sa osobne zucastnil poprav a dokonca v uzkom kruhu opisoval morbidne detaily ako sa kto spraval v minutach svojho zivota spraval (v tom case bol system vesania dost drasticky)…

    ucast zidov pri povojnovom usporiadani ceskoslovenska a tiez stalinskej diktatury je siroka zaujimava tema ktorej sa paradoxne nikto nevenuje. slovenski historici zidovskeho povodu (napriklad Kamenec) o tom mlcia, ostatni o tom mlcia tiez, aby neboli obvineni z antisemitizmu. o teme sa zmienuje napriklad Juraj Spitzer (Nechcel som byt zid), novsie Milos Ziak (Jewropean)…

  12. yoss 27. februára 2013 / 14:01

    este tretia poznamka: verim tomu ze pan Hrnko ako ocity svedok a protagonista toho ako sa rodila slovenska statnost na svojich pamatiach pracuje, len nepovazuje za potrebne sa o tom rozsirovat. pekny vyrok na tuto temu povedal V. Meciar – v sucasnosti nie je zaujem o Pravdu. podla niektorych informacii vsak V. Meciar na svojich pamatiach pracuje a udajne maju viac zvazkov. verim tomu ze ano, ze neurobi tu istu chybu ako Alexander Dubcek, po ktorom zial pamate neostali…

  13. Anton Hrnko Anton Hrnko 27. februára 2013 / 23:53

    Páni,
    ďakujem za povzbudenie, ale… Pamäti píšu až tí, čo už nič nemajú na práci. No a po druhé: Kto by chcel vypadať ako don Quijote de la Mancha. Veď keď sa pozriem na dnešnú súčasnosť a porovnávam to s tým, o čo som sa snažil, tak si skutočne pripadám ako onen rytier bez bázne a hany. Porazil som stovky veterných mlynov, ale stále okolo klíčia zúbale dračie.

  14. Tučko Bombička 1. marca 2013 / 15:36

    To som mal dnes prelud, alebo Hrabko v rozhlase skončil??? Nepočúvali ste to niekto náhodou?

  15. yoss 1. marca 2013 / 18:40

    tucko: hrabko a hrib len tak lahko neskoncia, prave naopak, sa mi zda ze nas medialny brainwashingovy priemysel sa momentalne pripravuje na prezidentske volby. napriklad v doteraz ako tak tolerantnej pravde.sk (zaujmy Ja a Ty) vyhodili naraz asi 20 nepohodlnych diskuterov…

    ked uz sme v off topic teme vcera prijemne prekvapila TV LUX, kde mal Gavenda pozvanu Evu Kristinovu, bol to zazitok, recitovala Proglas a Pater Noster v staroslovencine…

  16. zaznamnik 2. marca 2013 / 8:04

    re Tucko

    Vyzera to na koniec Hrabka v SRo……spon na SME truchlia a ronia krokodilie slzy…….

  17. Milanxyz 2. marca 2013 / 20:19

    Pán Hrnko,
    trochu oneskorene, ale pridávam sa k Tučkovmu návrhu. Chápem, že nechcete (nejaký čas) vypadať ako don Quijote, ale na druhej strane, verím, že po Vašom vzore sa ľady prelomia a pomaly sa osmelia aj ďaľší ….
    Aby sa Pravda vyjasnila mnohým, čo ju zatiaľ nevidia.
    Načo ďalej čakať? Niekto začať musí …..

  18. Michal 2. marca 2013 / 22:32

    Na margo Strany Zelených, aj v tejto strane boli politici, ktorí boli pronárodne orientovaní a podporovali vznik samostatnej SR.

  19. Anton Hrnko Anton Hrnko 2. marca 2013 / 22:34

    Plne s vami súhlasím. Okrem M. Hubu, všetci členovia klubu Strany zelených podporovali od začiatku roku 1991 slovenskú zvrchovanosť.

  20. Michal 2. marca 2013 / 23:37

    Skutočný pocit víťazstva nezažíva človek často, ale v prípade vzniku samostatnej SR v roku 1993 máme byť na čo hrdí. Aspoň v niečom sa našla v rôznorodej spoločnosti zhoda a dokázala širšia verejnosť za niečo spoločne zabojovať.

  21. yoss 3. marca 2013 / 12:01

    panovi Hrnkovi na posmelenie citat Vladimira Minaca:

    Sme zodpovední za každé nevyslovené slovo, ktoré sa mohlo vysloviť, a nevyslovilo sa.

  22. Ján Horal 3. marca 2013 / 12:03

    V ostatnom ôsmom čísle Slovenských národných novín je na celú stranu recenzia Dušana Kerného nemeckej knihy Slovensko – jeho namáhavá cesta na Západ.
    Je to asi najlepšia analýza posledných 20 rokov akú poznám.

  23. Anton Hrnko Anton Hrnko 3. marca 2013 / 21:51

    Páni,
    ale čo sa rozčuľujete. Keď zalistujete na tomto blogu, tak niekedy na začiatku som tu publikoval článok Moja účasť na nežnom prevrate, kde som si zaspomínal na roky 1989 – 1990.

  24. anna a marek 4. marca 2013 / 8:46

    ste nádherný a charizmatický muž, p. Hrnko ! S pozdravom

  25. Milan2 13. marca 2013 / 0:57

    Čítam teraz knihu M.Kučeru – Môj štát, moja vlasť.
    S niečím sa tu súhlasť dá, s iným nie, niektoré časti sú skvele napísané- sám by som to lepšie nezvládol o:), iné časti sú podľa mňa ale už prekonané….
    Škoda že sa tieto knihy nedajú tvoriť ako spoločný produkt, kde každý by v plynúcom čase niečo dopísal, niečo opravil a nakoniec môže postupne aj vzniknúť bezchybné dielo.
    Zarazilo ma, že ku hist. knihám – zdrojom 19. stor. o histórií Slovákov nespomína obrovské dielo Záborského. Je síce pravdou že nebolo zverejnené, ale predsa existovalo. Tiež slovinský národ pre históriu Slovákov ignoruje – zvlášť porovnanie osudov slovenského a slovinského národa by hodotu jeho knihy podstatne zvýšilo.

  26. zaznamnik 13. marca 2013 / 8:47

    re milan2

    este k tym Slovincom

    Niekto v telke spominal, ze Slovinci maju v svojich dejepisoch, ze za Svatopluka zili spolocne so Slovakmi v jednom state.

    Ono, zrejme keby nebolo keby 🙂 a lupezne azijske kmene sa nevtisli medzi nas, Srbov, Chorvatov a Slovincov, mozno by historia Europy vyzerala uplne inac….

  27. Milanxyz 13. marca 2013 / 11:57

    Pán záznamník,
    toto je každému so zdravím sedliackým rozumom samozrejmé. Je nepochopiteľné, že naši gebíroví historici túto príbuznosť doteraz nezbadali, alebo ju úmyselne obchádzajú ….

  28. Metod J. Sláv 13. marca 2013 / 14:34

    Páni, aké lúpežné KMENE máte na mysli ? 😀

    Ak zoberieme výsledky genetických výskumov, tak to by museli byť
    „kmene“ kastrátov !!!

    Veď každý, kto pozorne číta historické dokumenty vie, že tí, čo sem

    doniesli mondokovanie, boli žoldnierske tlupy, ktoré využívali naši

    „kohúti“ pri „kradnutí“ si území a pri „preventívnom oslabovaní“
    druhej strany „technikou“ spálenej zeme

    za „žold“= čo si narabuješ je tvoje – preto „živý materiál“ prežil,
    lebo bol výhodným „artiklom“ na predaj §§§

    Čo genetika dnes potvrdzuje, to „mocensky nezaslepená“ etymológia
    už dávno tvrdí, napríklad,

    že dnešní Bavori sú „šprechovaním“ skomolení BOJI.

    BOJI OD NÁŠHO SLOVA BOJ.

    Aj keď je toto slovo jednoslabičné, tak je
    v rámci tzv. indoeurópsky jazykov tak špecifické,
    že „pred jeho slovanskosťou už kapitulovali“ aj zarytí západniarsky
    jazykovedci.

    Nuž čo im inšie zostávalo, keď najstarší zápis „Bavorov“
    je BAIVVARI A DNEŠNÝ JE BAJERn = BOJARI !!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!

    PRANKOV alias Frankov si nechám na budúce, keď pán Hrnko
    „rozdýcha“ Bojov / Bojarov. 😀

  29. zaznamnik 13. marca 2013 / 14:53

    Metodku

    na jazykove krkolomne konstrukcie a divoke teorie momentalne sa povznesieme, ale venujme sa prvemu tvojmu odstavcu…

    ano, nasi kohuti vyuzivali dotiahnuvsich sa azijskych kocovnikov ako zoldnierov….a nerobili to len oni. Robili to aj Nemci z Ostmarky.

    Jednoducho prisli tu, tak ich vyuzili…..Svatopluk II im dovolil sa usadit a zarobili sme si na „mensi problem“.

  30. Metod J. Sláv 13. marca 2013 / 16:14

    Krkolomné?

    Len pre tých, ktorí používajú svoj jazyk, len tak ako papagáj !

    Neviem, aký prehľad máte v nemeckej, či širšie anglosaskej, etymológii,
    ale mne je do popuku, keď porovnávam nemecký a anglický etymologický
    slovník, a vidím tam diametrálne odlišnosti vo výklade napríklad mena
    Franc – stručne, je tam dačo také ako: Franc lebo franciska (sekera) vs.
    franciska lebo Franc §§§

    MY PREDSA DAČO VIEME O „BRANIBOŘÍCH V ČECHÁCH“ !!!

    TAKŽE, AKÍ Frankovia ? NUŽ, „ZACHRCHRANÍ“ BRANKOVIA !!!!!!!!!!!!!

    Divoké?

    Zdivený je ten, kto prekladá meno VNGAR ako Maďar, aj keď tento
    termín sa objavuje v prameňoch až v cca 14. storočí, a to napriek tomu,
    že na starých mapách a v starých dokumentoch sa dajú nájsť „náznaky“,
    že tu už pred naverbovaním oných ázijských lúpežných žoldáckych tlúp
    bolo dačo, čo sa nazývalo VÁGRIA, „nárečovo poľansky“ VAnGRIA !!!

  31. Anton Hrnko Anton Hrnko 14. marca 2013 / 0:36

    Len dve poznámky.
    1. Nie je pravda, že slovenskí historici si nevšímajú koreláciu Slovinci – Slováci. Fakt je však taký, že už v 9. storočí bola jasná hranica medzi nárečím Slovincov a Slovákov ako jazykom južnoslovanským a jazykom západoslovanským, hoci podobne ako v slovenčine je veľa juhoslovanských prvkov (s tým prišiel už S. Czambel na začiatku 20. st.), tak v slovinčine je veľa prvkov západoslovanských.

    2. Keby rozpustili blázninec a dali bláznom robiť etymológiu, nerobili by to lepšie ako ako jeden prispievateľ na tento blog.Celkom frank und frei si dovolím tvrdiť, že nemá ani šajnu o niečom ako je vec, do ktorej strká neustále nos. Takže keď pôjde napríklad cez Brankov brod mohol by si pozrieť do slovníka, ako sa to dá preložiť do slovenčiny. Ale preňho by bol asi vhodnejší Oxford. Tam by sa cítil medzi svojimi.

  32. Metod J. Sláv 14. marca 2013 / 12:16

    Pán Hrnko,

    ďakujem za predloženie gebírovských protiargumentov. 🙁

  33. Milan2 14. marca 2013 / 15:00

    Pán Hrnko, veľmi ma zaujala veta, že :
    Fakt je však taký, že už v 9. storočí bola jasná hranica medzi nárečím Slovincov a Slovákov ako jazykom južnoslovanským a jazykom západoslovanským.
    Kde by sa dalo bližšie nahliadnuť do príslušných vedeckých prameňov?

    K dĺžke hranice: dnes Slovinsko hraničí s Maďarskom s hranicou dlhou ledva 30 km. Oveľa dlhšiu hranicu ale je k Maďarsku s Chorvátskom – Nejedná sa chybnú zámenu jazykov?

  34. Anton Hrnko Anton Hrnko 14. marca 2013 / 22:58

    Milan2,
    odporúčam Slovenský juh od J. Stanislava.On v podstate určil slovinsko-slovinskú hranicu od Medzimuria poza Neziderské jazero k Viedenskému lesu až po Horné Rakúsko.

    Metod,
    moja odpoveď bola primeraná „vedeckej“ úrovni vášho príspevku.

  35. Milan2 15. marca 2013 / 12:26

    S odpoveďou som ale celkom spokojný.
    Prečítam si Stanislava ešte raz.
    Čo sa týka tejto hranice pri pohľade na mapu – Slovinci potom viac menej mohli obývať úzky úrodný pás v podhorí Álp – keďže priestor na východ k Balatonu obývali Sloveni (starí Slováci) a na západe prenikali Bavori. Potom ale Slovinci nemohli byť Slovenmi ale iný kmeň ktorý pri postupe na juh postupoval pred Slovenmi.Keďže v Blatnohrade inštalovali Slovinci pomník, kde pre túto lokalitu spomínajú svoj slovinský národ, niekto sa míli. Buď Stanislav, alebo Slovinci.

  36. Metod J. Sláv 15. marca 2013 / 17:40

    O vedeckosti, respektíve vedcoch tu už, bola reč tuším v téme „Tkáč drž sa
    svojho stavu“.

    Nezaškodí to aj tu „parafrázovať“, lebo zjavne dakto to nechce brať
    na vedomie.

    Sú dva druhy vedcov:

    1. vedci „škatuľkátori“ hromadiaci, ale neposúvajúci vpred poznanie ľudstva

    2. VEDCI „VIZIONÁRI“, ktorí v „hromadách škatúľ“ dokážu VIDIEŤ
    PRAVDU, t. j. ZHODU S OBJEKTÍVNOU REALITOU.

    Vedcov „škatuľkátorov“ som dal na prvé miesto, lebo tvoria drvivú skupinu
    z komunity vedcov, a bez ich „škatuliek“ by sa museli vedci „vizionári“
    prácne lopotiť s „prkotinami“, a nemali by čas na „boj s gigantmi“ vzišlými
    z „procesu budovania si vedeckej kariéry neprotivením sa pragigantom
    škatuľkovania“.

    Pán Hrnko, ďakujem Vám za to,

    že ste dal to prídavné meno „vedeckej“ do úvodzoviek.

    Chcel ste síce mňa ponížiť, ALE MŇA TO INŠPIROVALO K OVERENIU TOHO,
    AKO SA „ŠKATUĽKÁTORI“ VYSPORIADALI S ETYMOLÓGIOU PREDPONY PA-

    NO A ZAS SOM NARAZIL NA „GIGANTOV“, ktorí tvrdia dobre že nie,
    že naše pa- je z nemeckého after- §§§ Pod vplyvom tohto nemeckého
    „tieňa“, potom tvrdia, že naše pa- vzniklo z nášho po- §§§ A PRE ISTOTU,
    SA TVÁRIA, ŽE NÁŠ JAZYK NEPOZNÁ SLOVO PA-ROH – Václav Machek ho
    v jeho Etymologickom slovníku jazyka českého surovo vynechal – asi preto,
    aby to slovo „nerušilo jeho kruhy“.

    TÁTO EPIZÓDKA PATRÍ SEM DO HISTORICKÉHO BLOGU, LEBO MNE
    „OTVORILA OČI“, A UŽ VIEM, KDE SA V GRÉČTINE A SANSKRTE, AKO
    „DERIVÁTOCH“ PRASLOVÄNČINY NABRALA „NETIPICKÁ“ PREDPONA
    ZÁPORU „A-“ !!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!

  37. Metod J. Sláv 16. marca 2013 / 13:54

    Pán Hrnko,

    tu je rukolapný príklad, kam vedie „synergia“ oných „gigantov“:

    „Slovenské národné múzeum-Archeologické múzeum v Bratislave, Archeologický ústav SAV Nitra, Ponitrianske múzeum Nitra, Obec Bojná oznamujú otvorenie výstavy Bojná / Významné kniežacie centrum STARÝCH SLOVANOV. V SNM-Výstavnom pavilóne Podhradie na Žižkovej ulici 16 v Bratislave bude pre verejnosť prístupná od 8. decembra 2009 do 30. septembra 2010.“

    http://gregi.net/clanky/snm-bojna-vyznamne-kniezacie-centrum-starych-slovanov/

    Takže v časoch, kde Česi hovoria o starých Čechoch a Maďari o Maďaroch
    bez prívlastku,
    TAK NA SLOVENSKU SA HOVORÍ O „STARÝCH SLOVANOCH“ §§§§§§§§§

  38. Anton Hrnko Anton Hrnko 16. marca 2013 / 22:18

    Metod,
    a vy neviete. že Archeologický ústav SNM je hlavné semenisko čechoslovakizmu u nás? Tak, čo sa čudujete. To nie je vina nás, ktorí vidíme históriu z iného zorného uhla.

  39. yoss 19. marca 2013 / 13:32

    na margo „docasnej“ Moravcikovej vlady jedna osobna spomienka: za „docasnu“ bola oznacena v ramci ludovej tvorivosti, co vtedajsi janiciari z ODU, OKS a KDH vnimali velmi haklivo. raz pocas televiznych novin pouzil medzi recou tento termin Igor Kubis ako moderator/hlasatel. na druhy den uz Kubisa nebolo, dostal hodinovu vypoved…

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *