Slovenské dejiny v kocke (piata časť)

 V samostatnom štáte

Vyhlásením slovenského štátu 14. marca 1939 nebola budúcnosť Slovenska nijakým spôsobom garantovaná ani v hraniciach, ktoré mu určila Viedenská arbitráž. Nacistické Nemecko síce hrozbami „o ponechaní Slovenska“ svojmu osudu, čo by v podstate znamenalo jeho rozdelenie medzi Nemecko, Maďarsko a Poľsko, podnietilo váhajúcu slovenskú politickú reprezentáciu k rozhodnému činu, teda k vyhláseniu samostatnosti, ale nijakým spôsobom sa necítilo zaviazané túto samostatnosť rešpektovať. V Berlíne boli naďalej vplyvné kruhy, ktoré počítali s možnosťou delenia Slovenska, ak by sa Poľsko dobrovoľne podradilo nacistickému Nemecku. Aj napriek podpísaniu Berlínom vnútenej ochrannej zmluvy 18. a 23. marca1939, ktorou slovenský štát podriadil svoju zahraničnú politiku tretej ríši a prijal štatút „ochraňovaného štátu“, nemecká vláda zostala počas vpádu horthyovskej armády na východné Slovensko (tzv. Malá vojna) 23. marca 1939 v úzadí. Slovensko, ktorého formujúca sa armáda sa proti postupujúcim maďarským vojskám udatne bránila, zostalo opustené. Útok proti svojej územnej celistvosti síce zastavilo, ale obsadený pás asi 20 km široký už späť vydobyť nedokázalo. Aj pod nemeckým tlakom bolo donútené vzdať sa tohto územia na východe, hoci na predmetnom území žili výlučne Slováci a Rusíni. Krátka vojna 23. až 25. marca 1939 zapríčinená agresiou Budapešti na východnom Slovensku, počas ktorej bolo v strednej Európe prvýkrát bombardované mesto a civilné objekty (Spišská Nová Ves), mala paradoxne aj výrazný konsolidačný dôsledok. Celým Slovenskom sa prevalila vlna vlastenectva a odhodlania brániť svoju krajinu, s ktorou nikto, dokonca ani agresor sídliaci na Budínskom hrade nepočítal. Obyvateľstvo bezprostredne ohrozené cudzou agresiou sa zomklo okolo svojej vlády a začalo ju podporovať.

Slovenský štát, ktorý sa od prijatia ústavy 21. júla 1939 oficiálne volal Slovenská republika, vychádzal pri konštituovaní svojho politického systému z predchádzajúceho ústavného vývoja v prvej ČSR, avšak ideovo sa inšpiroval katolíckou štátoprávnou a sociálnou teóriou, ako bola zakotvená v pápežských encyklikách Rerum novarum a Quadragessimo anno. Avšak do svojho ústavného zriadenia zakomponoval aj mnohé prvky z portugalskej a talianskej ústavy. Formálne bol republikou s trojdelením moci medzi moc zákonodarnú (Snem Slovenskej republiky), výkonnú (prezident a vláda ) a súdnu. Vzťahy medzi týmito troma mocami neboli však v rovnováhe, ale naklonené v prospech výkonnej moci, ktorá v určitých situáciách mohla suplovať zákonodarnú moc (formou vládnych nariadení s mocou zákona). Súdnictvo však zostalo až do okupácie nacistickým Nemeckom roku 1944 nezávislým. Odstránená bola slobodná súťaž politických strán, ktorá bola nahradená ustanovením, že slovenský národ sa môže zúčastňovať na politickej moci prostredníctvom Hlinkovej slovenskej ľudovej strany – Strany slovenskej národnej jednoty. Rovnako menšiny sa mohli zúčastňovať na moci prostredníctvom svojej menšinovej strany. Toto ustanovenie prakticky využili len nemecká a maďarská národnostná menšina. Ústava predvídala zriadenie stavovského zriadenia (začlenenie do stavov podľa zamestnania), ktoré malo nahradiť triedne členenie spoločnosti. Proti tomu sa však vehementne postavilo nacistické Nemecko, ktoré v tom videlo budovanie štátu na spôsob bývalého Rakúska, ale aj z obavy, že v stavoch by sa rozplynula nemecká menšina. Stavy boli nakoniec zriadené až roku 1942, aj to len vo vnútri HSĽS. Funkciu senátu (druhej komory parlamentu) mala plniť Štátna rada, do ktorej patrili niektorí funkcionári ex offo, ostatných menoval prezident. Svoju činnosť však príliš nerozvinula.

Viac ako od Ústavy a prijímaných zákonov závisela situácia v štáte od aktuálneho vývinu vzťahu Nemeckej ríše k Slovensku a vývinu medzinárodnej situácie. V prvom období do leta 1940 sa v štáte do určitej miery uplatňoval predchádzajúci parlamentarizmus a v spoločnosti pretrvávala značná ilúzia, že aj napriek spolupráci s nacistickým Nemeckom si bude môcť Slovensko presadzovať svoje národné záujmy. Štátoprávny „optimizmus“ značne vzrástol, keď v septembri 1939 Slovenskú republiku uznal Sovietsky zväz a vyslal do Bratislavy svojho vyslanca. Minister zahraničných vecí a od novembra 1939 aj minister vnútra Ferdinand Ďurčanský dokonca rozmýšľal, žeby Slovensko v aktuálnej svetovej vojne mohlo byť neutrálne a prostredníctvom rímskeho diplomatického zastúpenia sa pokúšal nadviazať styky s Veľkou Britániou. Po porážke Francúzska, keď sa moc nacistov v Európe dostala na najvyšší stupeň, Nemecko v júli 1940 surovo zasiahlo do vnútropolitického vývinu na Slovensku. Na rokovaniach v Salzburgu donútilo prezidenta Jozefa Tisa odvolať ministra Ferdinanda Ďurčanského a jeho spolupracovníkov. Na jeho miesto boli Hitlerom vnútení Vojtech Tuka a Alexander Mach, ktorí presadzovali úzku spoluprácu s Berlínom a chceli na Slovensku podľa nacistického vzoru zaviesť slovenský národný socializmus. Po tomto akte výrazne poklesol význam snemu a omnoho viac sa uplatňovala zákonodarná moc vlády. Režim slovenského štátu nadobudol výrazne autoritatívne črty s mimoriadne  negatívnymi dôsledkami pre niektoré skupiny obyvateľstva.

Celé obdobie existencie slovenského štátu bolo poznamenané tvrdým vnútropolitickým zápasom medzi dvoma hlavnými zoskupeniami v rámci vládnucej HSĽS. Dominantné postavenie mala skupina tzv. umiernených ľudákov na čele s predsedom vlády a neskôr prezidentom Jozefom Tisom. Hlásilo sa k tradičným hodnotám ľudovej strany a snažilo sa presadzovať umiernenú politiku, vedomé si závislosti a limitov, ktoré vyplývali z podriadenosti voči Berlínu. Ich hlavnou mocenskou bázou bola HSĽS a snem. Na druhej strane stáli pronacistickí radikáli, ktorí nemali väčšiu podporu medzi slovenským obyvateľstvom, a preto sa o to intenzívnejšie snažili dosiahnuť náklonnosť Berlína a presadzovať jeho záujmy v štáte. Od spojenectva s nacistami odvodzovali aj svoju politickú a mocenskú legitimitu. V zápase s umierneným krídlom chceli strhnúť totálnu moc na svoju stranu a zaviesť na Slovensku režim podobný nacistickému režimu v Nemecku. Ich vodcami boli predseda vlády a od leta 1940 aj minister zahraničných vecí Vojtech Tuka a minister vnútra a hlavný veliteľ Hlinkovej gardy Alexander Mach. Politicky sa opierali o Hlinkovu gardu (HG), ktorá formálne bola zložkou HSĽS a na jej čele stal ako najvyšší veliteľ prezident, ale reálne sa v nej sústreďovali rôzne prospechárske politické živly, ktoré hlasným prihlasovaním sa k politike nacistického Nemecka, sledovali svoje osobné, najmä majetkové ciele. Vedenie Hlinkovej gardy bolo silno ovplyvňované oficiálnymi nemeckými poradcami.

Prezident Jozef Tiso (zvolený snemom 26. októbra 1939) bol od septembra 1939 aj predsedom HSĽS a počas celého obdobia trvania štátu si zachoval v jeho politickej štruktúre dominantné postavenie, hoci priamo nemohol zasahovať do výkonu vládnej moci. V spoločnosti mal pomerne silnú podporu, najmä, keď alternatíva k nemu, ktorá by ho vo vedení štátu mohla vystriedať, bol všeobecne neobľúbený predseda vlády Vojtech Tuka. Ten s podporou Alexandra Macha a opierajúc sa o široký aktív funkcionárov HG sa všemožne snažil uchopiť moc v štáte a podľa nacistického vzoru zaviesť nielen režim „slovenského národného socializmu“, ale získať aj neobmedzenú politickú moc ako „vodca“. Snaha prezidenta Jozefa Tisa o zmenšenie vplyvu pronacistických radikálov okolo Vojtecha Tuku v prvej polovici roka 1940 neuspela a spomínaným zásahom v júli 1940 v Salzburgu, naopak, sa pozícia Vojtecha Tuka a Alexandra Macha posilnila. Prezident Jozef Tiso sa dostal do defenzívy a pod vedením Vojtecha Tuku nastala krátka éra tzv. slovenského národného socializmu, ktorá smerovala k prebudovaniu štátu podľa nacistického vzoru. Skoro sa však ukázalo, že toto smerovanie nebolo schopné zabezpečiť pokoj a poriadok v krajine, ktorú nacistické Nemecko potrebovalo mať ako stabilné zázemie pri svojej agresívnej politike smerom na východ. Preto aj nepodporilo pokusy Vojtecha Tuku a Alexandra Macha o prevzatie moci v januári 1941 a vyžadovalo rovnováhu pri delení moci medzi prezidentom a predsedom vlády. V skutočnosti však od januára 1941 bola mocenská báza skupiny Tuka –Mach postupne obmedzovaná a na konci roka 1942 sa plne presadila autorita prezidenta Jozefa Tisa. Toto víťazstvo už prezident nemohol plne zužitkovať, lebo po rozhodujúcich porážkach nacistov na východnom fronte a v severnej Afrike na prelome rokov 1942 – 1943 sa štát i v dôsledku spojeneckého uznania Benešovej česko-slovenskej vlády v Londýne začal postupne rozkladať, čo vyústilo do Slovenského národného povstania v auguste 1944.

Režim slovenského štátu bol vo vzťahu k svojim občanom pomerne mierny. Na rozdiel od mnohých okolitých štátov nepostupoval drakonicky ani proti svojim otvoreným odporcom. Pre politicky nespoľahlivé osoby a odbojových činovníkov zriadil koncentračný tábor v Ilave, ale rovnako čas internácie v Ilave alebo dĺžka ukladaných trestov za politické trestné činy boli pomerne nízke (v priemere dva týždne). Hoci boli vynesené aj niektoré tresty smrti, zväčša pre ľudí v cudzine, žiaden trest smrti nebol vykonaný. Tvrdá perzekúcia postihla len niektoré skupiny obyvateľstva na základe náboženstva, rasy alebo národnosti. Pod tlakom nacistického Nemecka pristúpil štát už v čase svojho vzniku k obmedzovaniu práv židovského obyvateľstva zo začiatku na náboženskom princípe. Najmä v radoch deklasovaných podporovateľov Vojtecha Tuku a Alexandra Macha však protižidovská politika nadobudla aj lákavý rozmer v podobe získavania židovského majetku v procese tzv. arizácie. Už v predsalzburskom období sa prijali zákony, ktoré umožňovali „arizovať“ židovský majetok. Avšak po Salzburgu snem dobrovoľne vydal otázky spojené s postavením židov do rúk Tukovej vlády, ktorá behom roka pozbavila majetku a možnosti príjmu väčšinu židovského obyvateľstva. V septembri 1941 prijala vláda  vládne nariadenie o právnom postavení židov, tzv. Židovský kódex, v ktorom na rasovom princípe zbavila židovské obyvateľstvo základných občianskych a ľudských práv. Na základe tohto vládneho nariadenia potom v marci 1942 začala vláda deportovať židovské obyvateľstvo na okupované územia Poľska, kde malo byť údajne usídlené, ale v skutočnosti bola prevažná väčšina z asi 58 000 deportovaných ľudí povraždená nacistických koncentračných táboroch. Po rozšírení sa zvestí o skutočnom osude židovského obyvateľstva boli na jeseň 1942 aj pod tlakom verejnosti deportácie zastavené, avšak približne dvom tretinám židovského obyvateľstva to už nijakým spôsobom nepomohlo.

Perzekúcie sa dotýkali aj tzv. asociálov, čím sa myslelo kočujúce rómske (cigánske) obyvateľstvo. Usadlých a riadne zamestnaných Rómov sa tieto perzekúcie nedotýkali. Zväčša išlo o zaraďovanie brancov do špeciálnych pracovných oddielov alebo na nútené práce, poprípade o nútený pobyt na prikázanom mieste. To sa zmenilo po okupácii Slovenska nacistickými vojskami počas Slovenského národného povstania, keď nacistické špeciálne komandá (Einsatztruppen) fyzicky likvidovali rómske obyvateľstvo bez rozdielu a pokúsili sa aj o dokončenie tzv. konečného riešenia židovskej otázky fyzickou likvidáciou zvyšku židovského obyvateľstva Slovenska. Tieto opatrenia sa dotkli približne polovice z asi 30-tisícovej židovskej menšiny, ktorá zostala v slovenskom štáte po deportáciách roku 1942.

Pôvodne Berlín plánoval ponechať slovenskému štátu len symbolickú armádu podobnú vládnemu vojsku v protektoráte a všetku zbrojnú techniku a výzbroj zhabať a odtransportovať do Nemecka. Slovenskí politickí i vojenskí činitelia silno vzdorovali i ohľadom na Maďarsko týmto snahám a žiadali o ponechanie reálnej, bojaschopnej armády v mobilizačnej sile 150 000 mužov a zároveň o ponechanie potrebného vojenského materiálu zo zásob česko-slovenskej armády na Slovensku. Berlín dlho nechcel na túto požiadavku pristúpiť, avšak tesne pred vypuknutím druhej svetovej vojny nakoniec ustúpil. Slovenská armáda si zachovala svoju bojovú silu, avšak štát za to zaplatil tým, že sa musel podieľať na vojenských dobrodružstvách Nemeckej ríše. Slovenský štát bol zatiahnutý do vojny s Poľskom v septembri 1939, za čo mu boli vrátené územia, o ktoré Slovensko prišlo v prospech Poľska nielen v novembri 1938, ale aj v rokoch 1920 a 1924. V tejto vojne padlo 19 slovenských vojakov.

Omnoho väčšiu účasť si vyžiadalo nacistické ťaženie proti Sovietskemu zväzu. Od vypuknutia vojny v júni 1941 až do septembra 1941 sa ocitlo na bojovom poli okolo 58 000 slovenských vojakov. Po tomto termíne sa znížil počet slovenských vojakov na východnom fronte na približne 16 000 a boli organizovaní do dvoch divízií a jednej taktickej leteckej skupiny. Najlepšie vyzbrojená bola Rýchla divízia, ktorá sa zúčastňovala frontových operácií na Ukrajine a v južnom Rusku až po Kaukaz v rokoch 1941 – 1943. Najviac sa jej vojaci vyznamenali v bojoch o dobývanie Rostova na Done roku 1942. Po ťažkých bojoch na Kaukaze však jej morálka rýchlo klesala a pri ústupových bojoch v októbri 1943 jeden celý jej pluk v počte asi 2 700 vojakov prebehol na druhú stranu k Sovietom. Následne bola Rýchla divízia preorganizovaná na stavebnú divíziu a poslaná do Talianska. Zaisťovacia divízia mala chrániť tylo nemeckých armád v priestore severnej Ukrajiny a južného Bieloruska. Vo vyčerpávajúcich bojoch s partizánmi i v konfrontácii s brutálnou politikou proti miestnemu slovanskému obyvateľstvu však aj tam morálka rýchlo klesala a mnohí vojaci i dôstojníci prebehli na stranu partizánov. Najvýznamnejším takýmto oddielom bola jednotka kpt. Jána Nálepku – Repkina, ktorá prebehla k partizánom gen. Alexandra Saburova. Aj táto divízia bola ako nespoľahlivá nakoniec odzbrojená a využívaná ako pracovná služba. Bojov na východnom fronte sa zúčastnila aj letecká taktická skupina, ktorá zaznamenala značné bojové úspechy. V jej radoch bojoval aj letec Ján Režňák, ktorý s potvrdenými 32 zostrelmi patril k najúspešnejším pilotom druhej svetovej vojny. Vojna proti Sovietskemu zväzu bola v radoch vojakov i slovenského obyvateľstva veľmi nepopulárna a mnohí slovenskí vojaci a dôstojníci v priamej konfrontácii s nacistickou politikou na okupovaných územiach dospeli k presvedčeniu, ktoré ich viedlo do zapojenia sa do ilegálneho protifašistického odboja.

Slováci sa nezúčastňovali ozbrojeného boja v rokoch druhej svetovej vojny len na strane nacistického Nemecka. Mnohí už roku 1939 ilegálne opustili svoju domovinu a zapojili sa do zahraničného odboja v Poľsku, ne Strednom východe, vo Francúzsku a Veľkej Británii. Na západe vznikol aj zahraničný česko-slovenský odboj, v ktorom sa postupne presadzovala koncepcia bývalého prezidenta Edvarda Beneša na obnovu predmníchovskej republiky. Pokusy niektorých slovenských a českých politikov o budovanie takej republiky, v ktorej by sa odstránili chyby minulosti a vzťah Slovákov a Čechov bol novo definovaný, v západnom odboji neuspeli. Neuspela koncepcia bývalého česko-slovenského premiéra Milana Hodžu, ktorý v spolupráci s viacerými slovenskými emigrantmi založil na konci roku 1939 v Paríži Slovenskú národnú radu, ani koncepcia parížskeho vyslanca Štefana Osuského, ktorý reprezentoval myšlienku kontinuity česko-slovenského štátu, teda i jeho federalizácie z októbra 1938. Presadila sa Benešova koncepcia obnovy predmníchovských pomerov i s politikou jednotného „československého“ národa. Túto koncepciu postupne uznali všetky spojenecké mocnosti antihitlerovskej koalície, ktoré si dali obnovu Česko-Slovenska medzi vojnové ciele. Vzhľadom na to, že na spojeneckej strane neexistovala žiadna vážnejšia slovenská odbojová platforma, ktorú by sa exilovému prezidentovi Edvardovi Benešovi nepodarilo eliminovať, reálne hrozilo, že sa obnoví po vojne unitárny „československý“ štát, v ktorom budú eliminované akékoľvek štátoprávne nároky Slovákov.

Od vzniku slovenského štátu v marci 1939 existovali skupiny slovenského obyvateľstva, ktoré buď neakceptovali samostatné Slovensko alebo odmietali jeho režim, resp. spoluprácu slovenskej vlády s nacistickým Nemeckom. Do prvej skupiny patrili predovšetkým exponenti bývalého centralistického režimu ČSR alebo skupiny českého obyvateľstva zostavšie na Slovensku. Ich vplyv bol podmienený úspechom, resp. neúspechom budovania nového štátu. Keď sa ukázalo, že slovenský štát vie úspešne riešiť ekonomické a sociálne problémy obyvateľstva, postavenie skupín obhajujúcich bývalú čechoslovakistickú prax v opozícii a odboji bolo marginalizované. V rámci opozície a odboja boli omnoho vplyvnejšie tie skupiny, ktoré sa nestotožňovali s autoritatívnym spôsobom vládnutia a odmietali orientáciu na Berlín. Ich pozícia sa postupne upevňovala a hlavnú úlohu medzi nimi zohrávali bývalí vplyvní členovia mladej generácie Agrárnej strany ako Ján Ursíny a Jozef  Lettrich. Keď Spojenci uznali obnovenie Česko-Slovenskej republiky za svoj vojnový cieľ, tieto skupiny sa stotožnili s možnosťou obnovy spoločného štátu s Čechmi, ale požadovali, aby nový štát bol vybudovaný na iných základoch, najmä, aby uznával samostatnosť slovenského národa a z toho vyplývajúce štátoprávne konzekvencie.

Osobitnú skupinu tvoril marxistický odboj, ktorý sa orientoval na Sovietsky zväz a svetovú proletársku revolúciu. Bol reprezentovaný ilegálnou Komunistickou stranou Slovenska (KSS), ktorá i pod vplyvom uznania slovenského štátu             Moskvou vytýčila za svoj cieľ vybudovanie Sovietskeho Slovenska, teda samostatného Slovenska začleneného do Sovietskeho zväzu. V prvých rokoch existencie slovenského štátu boli komunisti v hlbokej ilegalite a ich existencia sa prejavovala zväčša letákovými kampaňami a občasnými pokusmi zorganizovať štrajky. Po vstupe Sovietskeho zväzu do vojny proti nacistickému Nemecku sa postavenie komunistov zmenilo a najmä po rozhodných víťazstvách Červenej armády na východnom fronte ich vplyv rástol. Najmä po nastúpení piateho ilegálneho vedenia KSS, keď sa strany ujali komunistickí intelektuáli Gustáv Husák a Ladislav Novomeský, sa podarilo zmeniť orientáciu ilegálneho komunistického hnutia požadujúceho Sovietske Slovensko. Aspoň vedenie KSS akceptovalo reálnejšie smerovanie na obnovu Česko-Slovenskej republiky. Z ich iniciatívy sa decembri 1943 prijal spoločný program zápasu komunistov a bývalých agrárnikov smerujúci k povaleniu domáceho režimu a prechodu Slovenska na spojeneckú stranu. Tento program známy ako Vianočná dohoda akceptoval spojenecký cieľ obnovy Česko-Slovenska, avšak na úplne inom základe, ktorý protirečil Benešovmu programu obnovenia predmníchovského čechoslovakistického režimu. Vianočná dohoda ustanovila Slovenskú národnú radu ako vrcholného predstaviteľa odbojového hnutia na Slovensku a stanovila ciele a prostriedky, ako dospieť k prechodu Slovenska na spojeneckú stranu. Avšak podobne ako v Žiline v októbri 1938 HSĽS neprizvala k spolupráci ľavicové strany, organizátori protinemeckého odboja na Slovensku neprizvali medzi seba demokraticky orientovaných predstaviteľov HSĽS a politického katolicizmu, čo výrazne oslabilo najmä tzv. občianske  (teda nekomunistické) odbojové zložky.

Po prijatí Vianočnej dohody začali odbojové zložky pripravovať prevrat na Slovensku, na čo chceli použiť aj slovenskú armádu. Odbojoví dôstojníci už začiatkom roka 1944 vytvorili na Veliteľstve pozemných vojsk v Banskej Bystrici Vojenské ústredie na čele s pplk. J. Golianom, náčelníkom štábu veliteľstva, ktoré malo pripraviť ozbrojené sily na okamžik prevzatia moci po vytvorení priaznivých okolností. Paralelne s prácou Vojenského ústredia pripravoval vojenský prevrat na Slovensku, ktorý by mal zabezpečiť prechod Slovenska na spojeneckú stranu, minister národnej obrany generál Ferdinand Čatloš. Vypracoval aj plán, ako sa takýto prevrat mohol uskutočniť. Tento plán si v podstate osvojilo i Vojenské ústredie, hoci s Ferdinandom Čatlošom ako možným spojencom aj pod vplyvom tlaku z Londýna nepočítalo. Plán predpokladal, že ozbrojený zápas proti Nemcom začne, keď sa dostane Červená armáda do oblasti Krakova, alebo keď by sa nacistické Nemecko pokúsilo vojensky obsadiť Slovensko.

Ani jeden odbojový plán nepočítal však s jednou skutočnosťou – s aktivitami sovietskych partizánov na Slovensku. Pokusy založiť partizánske jednotky na Slovensku začali komunisti už roku 1942, ale bez väčšieho úspechu. Obrat nastal až roku 1944, keď bolo jasné, že hitlerovské Nemecko vojnu prehrá a o partizánske hnutie sa v duchu niekdajšej legionárskej tradície začalo zaujímať širšie spektrum obyvateľstva. Od leta 1944 Ukrajinský štáb partizánskeho hnutia vysielal na Slovensko partizánske skupiny, ktoré mali rozvracať tylo nacistických armád na východnom fronte. Sovietski partizáni rozvíjali činnosť nezávisle od plánov slovenského odboja a zamerali sa najmä na útoky proti Nemcom, často neozbrojeným. Keďže slovenská armáda nezakročovala proti partizánom rázne, nemecké velenie jej prestalo dôverovať a pripravovalo jej odzbrojenie.

Všetky plány, či už prevratu alebo povstania na Slovensku počítali s momentom prekvapenia na nemeckej strane, s využitím Východoslovenskej armády a použitím zápoľnej armády, teda s vojskom v kasárňach doplnených o mobilizovaných záložníkov. Východoslovenská armáda bolo zoskupenie dvoch divízii, ktoré od začiatku roka 1944 budovala slovenská armáda v rámci príprav na obranu slovenského územia pred možným a očakávaným útokom Červenej armády vo východných Karpatoch. V rámci vojska na Slovensku boli najlepšie vyzbrojené a vycvičené a ich bojová sila sa pokladala za dostačujúcu, aby v prípade potreby mohla z tyla prelomiť front na východe. Jej veliteľom bol skúsený generál Augustín Malár, ktorý na pláne prevratu spolupracoval s generálom Ferdinandom Čatlošom. Aj Vojenské ústredie rozmýšľalo o jeho využití na ciele povstania, avšak nakoniec uprednostnilo jeho zástupcu plk. Viliama Talského. Neochota česko-slovensky orientovaného Vojenského ústredia spolupracovať so skupinou okolo ministra národnej obrany generála Ferdinanda Čatloša, ktorého cieľom bolo vojenským prevratom a prechodom na spojeneckú stranu zabezpečiť ďalšiu existenciu Slovenskej republiky, sa ukázala ako rozhodujúcou pre celý úspech, resp. neúspech povstania, najmä, keď povstanie začalo z podnetu protivníka a odpadol tak moment prekvapenia na jeho strane.

Množiace sa partizánske útoky, najmä útoky na civilné nemecké obyvateľstvo, na dopravnú infraštruktúru, povraždenie príslušníkov nemeckej vojenskej skupiny 28. augusta 1944 a partizánske obsadenie Ružomberka deň predtým, kde mala tretia ríša sústredenú výrobu delových lafiet, boli skutočnosti, ktoré nemecké vojenské velenie nemohlo nechať bez odpovede. Večer 28. augusta 1944 oznámil nemecký vyslanec prezidentovi Jozefovi Tisovi, že nasledujúci deň nemecká branná moc obsadí Slovensko a prezident nemal inú možnosť, než s tým vyjadriť súhlas. Keď sa na severozápadnom Slovensku v oblasti Žiliny objavili prvé nemecké jednotky a keď došlo i k prvým ozbrojeným stretom, Vojenské ústredie vydalo heslo na začatie ozbrojeného povstania. Slovenské národné povstanie sa začalo predčasne, bez koordinácie so Spojencami predovšetkým ako odpoveď slovenskej armády na pokus nemeckej brannej moci okupovať územie Slovenskej republiky.

Začiatok povstania poznamenali mnohé zmätky, keď sa prejavili nedostatky v jeho príprave. Mnohí poverení velitelia zlyhali, čo malo najmä na západnom a východnom Slovensku fatálne dôsledky. Poverený veliteľ pri Východoslovenskej armáde zlyhal a spolu s rozhodujúcou časťou slovenského letectva preletel na sovietsku stranu „dohadovať“ súčinnosť. Východoslovenská armáda zostala bez velenia, čo využili nemecké vojenské jednotky na jej rýchlu elimináciu a odzbrojenie. Len niektoré časti tejto armády sa vyhli zajatiu a po ťažkých bojoch prešli na povstalecké územie. Naopak, posádky na západnom Slovensku po zlyhaní Vojenským ústredím poverených veliteľov sa buď rozpadli alebo zostali verné vláde v Bratislave. Efektívne sa pod velenie Vojenského ústredia tak dostalo len územie stredného Slovenska, čo vylúčilo ofenzívne operácie smerom k východnému frontu a Slovenskému národnému povstaniu od začiatku vtlačilo defenzívny charakter.

Bojové operácie v Slovenskom národnom povstaní sa odohrávali v troch výrazných fázach. Prvá začala 29. augusta 1944 bojovými operáciami v priestore Žiliny a následne v Strečnianskej úžine. Povstalecké velenie nedokázalo zužitkovať výhody terénu v tejto oblasti Slovenska a do začiatku septembra sa nemecké vojská prebojovali do Turčianskej kotliny, kde pokračovali tvrdé boje na prístupe k Martinu. V tom istom období obsadili nemecké vojská Bratislavu a odzbrojili tamojšiu posádku. Následne postupovali na Trnavu, odkiaľ jednotky slovenskej armády ustúpili smerom na stredné Slovensko. K povstaniu sa pridali aj letci z Piešťan, avšak bez toho, aby zničili tamojšie lietadlá, odišli smerom na Banskú Bystricu. Ostatné posádky na západnom Slovensku s výnimkou Nitry sa rozpadli a rozutekali. Nitrianska posádka zostala verná vláde v Bratislave, čo umožnilo nemeckým jednotkám rýchlo postúpiť do údolia riek Nitry a Hrona. Údolím rieky Poprad prenikli nemecké jednotky na Spiš a v prvom týždni septembra prenikli až do Ružomberka, čím v danej dobe dosiahli svoj najvýznamnejší strategický zámer – späť získanie továrne na výrobu delových lafiet. Po obsadení Hornej Nitry nemeckými jednotkami bolo povstalecké velenie 20. septembra 1944 donútené vypratať Turiec, čím sa skončila prvá fáza bojových operácií.

Po obsadení Turca sa povstalecký front na niekoľko týždňov stabilizoval. Povstaleckým jednotkám sa podarilo vytlačiť nemecké vojská z horného Pohronia, kam prenikli začiatkom septembra 1944 od Popradu. Obrana povstaleckého územia, ktoré sa zmenšilo na trojuholník Brezno – Banská Bystrica – Zvolen, sa sústredila na prístupové cesty do centra povstania od Ružomberka a v údolí Hrona. Povstalecká armáda bola posilnená presunutím česko-slovenského stíhacieho leteckého pluku na letisko Zolná zo ZSSR a taktiež postupnou prepravou 2. česko-slovenskej paradesantnej brigády. V tomto období sa aj velenia povstaleckej armády po medzi časom povýšenom generálovi Jánovi Golianovi ujal generál Rudolf Viest, ktorý bol na povstalecké územie vyslaný londýnskou vládou.

Výrazným oslabením Slovenského národného povstania bolo zlyhanie pokusov horthyovského Maďarska o kapituláciu a prechod na spojeneckú stranu. Keď nacistické vojská obsadili bez väčšieho odporu 15. októbra 1944 Maďarsko, odkryla sa celá južná strana povstaleckého územia, ktorá bola dovtedy pokojná. A práve toto územie využili nemecké vojská na záverečný nápor proti centru povstania, ktorý začal 19. októbra 1944. Proti koordinovanému útoku nemeckých vojsk v sile takmer 6 divízií už vyčerpaná povstalecká armáda, ktorej zúfalo chýbala výzbroj a výstroj, nedokázala odolávať. Do 27. októbra 1944 sa podarilo nacistom okupovať všetky významné centrá povstania. Hoci 2. novembra 1944 boli obaja povstaleckí generáli Ján Golian a Rudolf Viest nemeckými jednotkami zajatí, nikto nepodpísal kapituláciu a mnohé jednotky povstaleckej armády zostali v horách až do konca vojny a prešli spolu s partizánmi na partizánsky spôsob boja.

Z hľadiska budúceho vývinu na Slovensku zohralo významnú úlohu politické vedenie povstania. Pokusy vytvoriť na Slovensku politické vedenie v podobe Ústredného národného výboru podriadeného Benešovej vláde v Londýne a prijímajúceho jej politiku boli v zárodku neúspešné a 1. septembra 1944 sa ako jediný legitímny predstaviteľ slovenského národa ustanovila Slovenská národná rada (SNR). V svojej deklarácii síce akceptovala obnovenie česko-slovenského štátu, ale odmietla jeho predmníchovskú centralistickú štruktúru založenú na idei čechoslovakizmu. Londýnsku česko-slovenskú vládu uznala len vo vzťahu k zahraničiu a všetku moc na Slovensku si vyhradila pre seba. Nový štát mal byť postavený na myšlienke dvoch samostatných národov, ktoré svoje vzťahy vybudujú na princípe rovný s rovným. V povstaní sa vyprofilovali dve politické zoskupenia. Na jednej strane to boli komunisti na čele s Gustávom Husákom, Karolom Šmidkem a Ladislavom Novomeským, na druhej strane tzv. občianska strana (neskôr Demokratická strana) na čele s Vavrom Šrobárom, Jánom Ursínym a Jozefom Lettrichom. V politických orgánoch (Slovenskej národnej rade, v Zbore povereníkov) si podelili funkcie na paritnom základe, avšak v ozbrojených silách si každá strana favorizovala svojich. Demokrati uprednostňovali armádu, komunisti partizánov, čo sa prejavilo i v bojovej výkonnosti povstaleckých ozbrojených síl.

Slovenská národná rada a jej výkonný orgán – Zbor povereníkov organizovali politický, ekonomický i kultúrny život na území, ktoré sa dostalo pod jej kontrolu. Miestnu správu vykonávali revolučné národné výbory, v ktorých tvrdo o prevahu zápasili komunisti s predstaviteľmi tzv. občianskej platformy. SNR zrušila politické organizácie predchádzajúceho režimu na Slovensku, zrušila Hlinkovu gardu i Hlinkovu mládež. Neúspech nemeckých vojsk rýchlo sa vyrovnať s odporom slovenských povstalcov, umožnil SNR rozvinúť politickú prácu a získať aj uznanie u spojeneckých mocnosti. Ako Spojené štáty americké, tak aj Veľká Británia a Sovietsky zväz vyslali na povstalecké územie svoje vojenské misie a uznali povstaleckú armádu za spojeneckú ozbrojenú silu. SNR sa v štátoprávnej oblasti výrazne vymedzila vo vzťahu k Benešovej vláde v Londýne a dokázala presadiť takú interpretáciu spojeneckých dohôd o obnove Česko-Slovenskej republiky, ktorá umožnila aj na území, ktoré postupne oslobodzovala Sovietska armáda preberať moc Slovenskou národnou radou a nie Benešovým vládnym delegátom. Z hľadiska budúceho vývinu táto skutočnosť zohrala významnú úlohu.

Vypuknutím Slovenského národného povstania a okupáciou slovenského územia začala posledná fáza existencie prvej Slovenskej republiky. Už dávno chorý Vojtech Tuka odstúpil aj so svojou vládou a prezident Jozef Tiso vymenoval novú vládu na čele so Štefanom Tisom, svojím vzdialeným príbuzným. Hoci táto vláda sa snažila reálne ovplyvňovať veci na Slovensku, vývin už nekontrolovala. V Bratislave síce sídlil prezident, fungovala vláda i slovenský snem, avšak reálne výkonná moc bola v rukách nemeckého vojenského veliteľa a jeho vojenských jednotiek. Okupačné jednotky síce formálne rešpektovali slovenské orgány, ale v skutočnosti sa na území Slovenskej republiky správali svojvoľne. Rekvirovali slovenské statky, odvážali výrobné zariadenia a obnovili aj deportácie židovského obyvateľstva do nacistických koncentračných táborov. Navyše rozpútali v krajine  masový teror dovtedy na Slovensku nevídaný a priamo na mieste bez súdov likvidovali nielen odporcov režimu a okupácie, ale aj židovské a rómske obyvateľstvo. Napriek tomuto teroru sa však už Slovensko nikdy nestalo bezpečným zázemím nemeckých vojsk na fronte, lebo v horách pôsobili silné zväzky partizánov, ktoré narúšali dopravné spojenia. Na aktivitu partizánskych skupín odpovedali nacistické „sonderkomanda“ (mimoriadne zoskupenia) terorom proti civilnému obyvateľstvu, na čo doplatilo viacero slovenských obcí vypálením i vyvraždením.

Postupujúca Sovietska armáda zmenšovala územie, ktoré bolo pod formálnou kontrolou slovenskej vlády v Bratislave. Prvou oslobodenou slovenskou obcou bol Kalinov na východnom Slovensku 20. septembra 1944 a oslobodzovanie Slovenska bolo zavŕšené na začiatku mája 1945. Ešte predtým, na konci marca 1945 opustila slovenská vláda a prezident Bratislavu a neskôr i územie Slovenska. Vláda presídlila do kláštora v rakúskom Kremsmünsteri, kde 8. mája 1945 podpísala s veliacim americkým generálom bezpodmienečnú kapituláciu, čím prvá Slovenská republika aj formálne prestala existovať. Prezident Jozef Tiso sa utiahol do bavorského kláštora v Altöttingu, kde bol začiatkom leta 1945 zaistený americkou spravodajskou službou. Po určitom váhaní boli členovia vlády a prezident Slovenskej republiky vydaní česko-slovenským orgánom. Iba jednotlivcom sa podarilo vyhnúť zatknutiu a vydaniu do Česko-Slovenska. Mnohí z nich hneď po roku 1945 začali v zahraničí odboj proti novému štátoprávnemu začleneniu Slovenska. Aktivizoval sa najmä bývalý viacnásobný minister Ferdinand Ďurčanský, ktorý založil v Ríme Slovenský akčný výbor. Jeho cieľom bolo obnovenie nezávislej Slovenskej republiky. Ako skúsený medzinárodný právnik bombardoval spojenecké vlády memorandami, ale bez väčšieho úspechu. Umiernenú formu odporu predstavoval Karol Sidor, bývalý vyslanec vo Vatikáne, ktorý svojím potrebám prispôsobil Slovenskú národnú radu v zahraničí, založenú Petrom Prídavkom ešte roku 1943 v Londýne. Jeho politika smerovala najmä k západným spojencom a počítala, že po zatlačení komunizmu sa bude riešiť nanovo i slovenská otázka. Ich plány a vízie sa však v danej dobe nemohli naplniť, lebo bývalí spojenci z protihitlerovskej koalície rešpektovali dohody z Teheránu, Jalty a z Postupimu, prijaté v priebehu a na konci vojny, ktoré rozdelili Európu na sféry vplyvu. Slovensko včlenené do Česko-Slovenska bez referenda a bez akejkoľvek možnosti výberu bolo začlenené do sovietskej sféry vplyvu a jeho možnosť uplatniť si práva, vpísané do Atlantickej charty, si mohlo uplatniť až po takmer päťdesiatich rokoch.

Slovenská republika 1939 – 1945 vznikla v nepriaznivých politických pomeroch, ktoré jej vtlačili charakter, zahranično-politickú orientáciu i vnútorný režim. Pomery, ktoré boli pri vzniku a jestvovaní štátu zapríčinili, že víťazné spojenecké mocnosti sa priklonili k projektu obnovenia Česko-Slovenska a koniec vojny prvá Slovenská republika neprežila. Nemožno však nevidieť progres v niektorých oblastiach, ktorý Slovensko v tomto období dosiahlo. Predovšetkým sa Slovensko v rokoch 1939 – 1945 definitívne zmenilo z poľnohospodársko-priemyselnej na priemyselno-poľnohospodársku krajinu. Kým ešte v roku 1938 viac ako 50% slovenského obyvateľstva sa živilo poľnohospodárstvom, po roku 1945 to už bolo výrazne pod 50% a podiel obyvateľov závislých od poľnohospodárstva naďalej klesal. Výrazne  sa zvýšila priemyselná výroba, do roku 1943 vzrástla cca o 50% oproti roku 1938. Rovnako sa zlepšila cestná a železničná infraštruktúra, pokročilo sa v elektrifikácii a budovaní vodných elektrárni, najmä vážskej kaskády. V dôsledku premyslenej finančnej a hospodárskej politiky, ktorú organizovali najmä guvernér Slovenskej národnej banky Imrich Karvaš a šéf Zväzu priemyselníkov Peter Zaťko sa v akciovom kapitáli posilnil podiel slovenského kapitálu oproti roku 1938 zo 4% na cca 22% roku 1945. Rozvoj priemyslu a vojnová konjunktúra zvýšila zamestnanosť a odkázanosť Slovákov na prácu v cudzine. Po roku 1941 fakticky nezamestnanosť zanikla. Opatrenia v poľnohospodárstve na druhej strane pomohli odstrániť dlhodobú zadlženosť roľníkov a čierny trh s potravinami prispel k zvýšeniu životného štandardu pracovníkov v poľnohospodárstve. Napriek vojnovej dobe slovenským ekonómom a finančníkom sa podarilo udržať stabilitu meny, ktorá nebola na rozdiel od mien okolitých štátov výrazne znehodnotená ani Slovenským národným povstaním, ani vojnovým nivočením.

Obdobie prvej Slovenskej republiky prinieslo aj dovtedy nebývalý rozvoj školstva, vedy a kultúry. Po dlhých prieťahoch bola konečne roku 1938 zriadená Slovenská vysoká škola technická (dnešná Slovenská technická univerzita), ktorá po určitých problémoch začala pôsobiť od roku 1939 v Bratislave. Dobudovaná bola aj Univerzita Komenského, ktorá bola premenovaná na Slovenskú univerzitu, zriadením Prírodovedeckej fakultu. Od roku 1940 pôsobila v Bratislave Vysoká obchodná škola (dnešná Ekonomická univerzita) a rovnako roku 1940 bolo zriadené slovenské vojenské školstvo (Vojenská akadémia). Pokročilo sa aj v organizovaní vedeckého života. Popri Matici slovenskej, ktorá vo svojich vedeckých odboroch pestovala najmä humanitárne a národopisné odbory, bola podľa sovietskeho vzoru roku 1942 zriadená Slovenská akadémia vied a umení, predchodkyňa dnešnej Slovenskej akadémie vied. Široko sa rozvinulo stredné, najmä stredné odborné školstvo. V kultúrnej oblasti bol tlak vonkajších okolností azda najslabší, čo sa prejavilo aj pomerne liberálnou vydavateľskou politikou. Popri nových autoroch bez väčších problémov publikovali svoje umelecké diela aj literáti s výrazne odlišnými politickými názormi (napr. komunista Ladislav Novomeský). Medzi profilových básnikov sa zaradili osoby ako Emil Boleslav Lukáč, Valentín Beniak, Rudolf  Dilong, ale objavili sa aj mladé talenty ako Dominik Tatarka, Mikuláš Šprinc, Karol Strmeň a mnohí ďalší. Široko sa rozvinulo aj výtvarné umenie v podobe diel Martina Benku, Ľudovíta Fullu, Frica Motošku a mnohých ďalších. Nezaostávalo ani divadelné umenie, keď sa práve v tomto období začali presadzovať herci, ktorí tvorili kostru budúceho divadelníctva na Slovensku ako Mikuláš Huba, Hana Meličková, Mária Kišoňová-Hubová, František Dibarbora a ďalší. Položili sa aj základy slovenského filmu v podobe spoločnosti Nástup, avšak skutočný slovenský film vznikol až v nasledujúcom období.

Vo všeobecnosti možno povedať, že napriek mnohým negatívnym javom v politickej oblasti, skúsenosť získaná Slovákmi v oblasti riadenia štátu, bola jedinečná. Predovšetkým sa ukázalo, že Slovensko môže existovať ako samostatná krajina so svojou vlastnou ekonomickou štruktúrou, že Slovensko je si schopné riadiť svoj domáci život a že na Slovensko nikto nedoplácal. Táto skúsenosť sa už nedala nikdy spochybniť a ani túžba Slovákov po samostatnom spravovaní svojej krajiny a svojich záležitosti. Preto sa ani Edvardovi Benešovi nepodarilo presadiť po vojne obnovenie unitaristického „Československa“ a aj všetky pokusy Slovensko zbaviť svojej samosprávy sa po kratšom alebo dlhšom čase ukázali iluzórnymi.