Slovenské dejiny v kocke (štvrtá časť)

Medzi dvoma vojnami

 

Vyhlásenie spoločného česko-slovenského štátu v Prahe 28. októbra 1918 českým Národným výborom a prihlásenie sa Slovákov k nemu 30. októbra 1918 Deklaráciou slovenského národa sa odohrali v situácii, na ktorú staré vládnuce triedy Rakúsko-Uhorska reagovali rôzne. Kým v západnej časti monarchie prebehlo preberanie moci do rúk zástupcov českého národa  bez väčších konfliktov a Viedeň mu nekládla žiaden odpor, Budapešť sa nemienili vzdať svojej suverenity na celom území bývalého Uhorska. Slovensko bolo preto treba násilne vojensky obsadiť. Táto situácia značne skomplikovala budúce postavenie Slovenska v spoločnom štáte, lebo osloboditeľ si zväčša nárokuje na slobodu oslobodeného. Slovenská národná rada síce dokázala vytvoriť sieť svojich pobočiek na značnom území Slovenska, ale reálnu vládu do svojich rúk nevedela prevziať. Nepodarilo sa to ani slovenskej vláde v Skalici, ktorá trvala len krátko. Praha uvedomiac si, celkovú slabosť jej slovenských partnerov vytvorila preto so sídlom v Žiline Ministerstvo s plnou mocou pre správu Slovenska ako detašovaný orgán ústrednej vlády. Jeho úlohou bolo dostať pod kontrolu územie Slovenska, o ktorého hraniciach boli vzhľadom na predchádzajúci vývin len približné predstavy. Demarkačnú líniu medzi novým česko-slovenským štátom a medzičasom  vyhlásenou Maďarskou republikou preto ku koncu roka 1918 určila Dohoda. Takto vytýčené územie do začiatku roka 1919 postupne obsadili vojenské jednotky lojálne vláde v Prahe. Nebolo to jednoduché, lebo na mnohých miestach maďarské vojenské jednotky kládli aktívny odpor, čo sa nezaobišlo bez obetí. Na obsadzovaní Slovenska sa zúčastňovali predovšetkým talianske vojská, vojenské jednotky z českých krajín i slovenskí a českí vojaci vracajúci sa z talianskeho frontu. Z nich bol vytvorený aj Pluk slovenskej slobody, tvorený zväčša slovenskými vojakmi a dôstojníkmi, ktorý pri oslobodzovaní slovenského územia zohral čestnú úlohu.

Obsadenie celého územia Slovenska orgánmi lojálnymi novému štátu umožnilo 4. februára 1919 presídliť Ministerstvo s plnou mocou pre správu Slovenska, na čele ktorého stál od začiatku Vavro Šrobár zo Žiliny do Bratislavy, ktorá sa tým via facti stála novým hlavným mestom Slovenska. Neslovenské zložky obyvateľstva sa tomu do poslednej chvíle snažili zabrániť, napr. aj tým, že zosnovali štrajk robotníkov, alebo propagovali Bratislavu ako slobodne Wilsonovo mesto. Ich snahy boli neúspešné a v zárodku potlačené česko-slovenskou štátnou mocou. Vojenské obsadenie vytvorilo podmienky, aby sa postupne vytvárala na Slovensku fungujúca štátna správa, a tak možno konštatovať, že prevzatie moci nad Slovenskom bolo fakticky zavŕšené začiatkom roku 1919. V tomto procese zohrala len veľmi malú úlohu Slovenská národná rada v Martine, ktorá sa vytvorením splnomocneného ministerstva dostávala na vedľajšiu koľaj a ešte v januári 1919 bola Vavrom Šrobárom rozpustená. V štáte sa presadil centralistický model. Slovensku sa začalo vládnuť z Prahy a predstavy mnohých slovenských politikov o slovenskej samospráve v rámci spoločného štátu s Čechmi sa rozplynuli.

Ústredná moc v Prahe  princípe nedôverovala úradníctvu zo starého Uhorska, ktoré nie vždy bolo ochotné prispôsobiť sa novým pomerom. Zariadila masívny prísun úradníkov z českých krajín, ktorí boli dosadzovaní aj na miesta, kde bolo dostatok lojálnych domácich uchádzačov. Mnohí sa úprimne pustili do budovania nového štátu, ale boli aj takí, ktorí neboli ochotní rešpektovať slovenské špecifiká, najmä náboženské presvedčenie bežných ľudí, čo vyvolávalo už v počiatkoch  konflikty. Aj nové ústredné orgány spoločného štátu sa vytvárali zväčša z Čechov a Slováci v nich neboli zastúpení podľa rozvrstvenia slovenskej spoločnosti. Značne vypuklo sa to prejavilo pri vytváraní nového parlamentu, Revolučného národného zhromaždenia. Nebolo volené, ale menované z radov reprezentantov jednotlivých národne uvedomelých vrstiev občanov. Kým poslancov Revolučného národného zhromaždenia z českých krajín vyberali prevažne z ríšskych a krajinských poslancov podľa predchádzajúceho rozloženia politických síl v Čechách, na Morave a v Sliezsku, za Slovensko výber neodrážal skutočné rozloženie slovenských politických síl, ba dokonca Slovensko „reprezentovali“ aj mnohí Česi, ktorí predtým poslancami neboli, ako napr. Alica Masaryková alebo Edvard Beneš. Umelo sa z českej strany prehliadal katolícky živel a neúmerne sa uprednostňovali evanjelici, čo opätovne vnieslo do slovenského politického života už prekonaný konfesionalizmus. A hoci nový štát mal aj početné menšiny, do Revolučného národného zhromaždenia nebol menovaný nikto z ich radov. Práve táto skutočnosť bola zneužívaná menšinovými reprezentantmi proti česko-slovenskému štátu, čo malo neblahé dôsledky najmä počas záverečnej fázy existencie prvej republiky.

Poslednou epizódou boja o príslušnosť Slovenska k novému štátu sa stal konflikt s Maďarskou republikou rád v prvej polovici roka 1919. Po tom, čo republikánska, buržoáznodemokratická vláda v Maďarsku nebola schopná udržať integritu Uhorska, odovzdala v marci 1919 dobrovoľne moc do rúk maďarských boľševikov pod vedením Bélu Kúna. Okolité štáty sa veľmi skoro dostali do konfliktu s ľavičiarskou mocou v Budapešti, ktorá sa pod heslami svetovej revolúcie snažila obnoviť Veľké Uhorsko. Situácia Česko-Slovenska bola o to komplikovanejšia, že práve v tom období došlo ku konfliktu medzi Francúzskom a Talianskom o vplyv v strednej Európe. Konflikt sa snažil zažehnať Milan R. Štefánik, ktorý sa rozhodol začiatkom mája 1919 osobne prísť zo zahraničia na Slovensko. Do vývinu už nezasiahol, lebo neďaleko Bratislavy 4. mája 1919 zahynul pri leteckom nešťastí. Okolností nešťastia dodnes neboli uspokojivo objasnené.

Odchod talianskych vojsk zo Slovenska sa pokúsili využiť maďarskí boľševici, ktorí začiatkom júna 1919 prešli do ofenzívy a obsadili značnú časť Slovenska. Následne 16. júna 1919 vyhlásili v Prešove Slovenskú republiku rád. Na jej čele stál Čech Antonín Janoušek a aj jej ostatní reprezentanti boli skôr figúrkami v cudzích záujmoch ako reprezentanti nejakej vrstvy slovenského obyvateľstva. Hoci sa táto „republika“ slovne hlásila k internacionalizmu, maďarská Červená armáda na okupovanom území prenasledovala predovšetkým slovenských vlastencov a mnohí sa pred jej represiami zachránili na poslednú chvíľu útekom. Svoju prítomnosť využili niektorí jej „komisári“ na odvoz ďalších kultúrnych hodnôt zo Slovenska do Maďarska. Takýmto spôsobom boli napr. odcudzené insígnie najstaršej technickej univerzity na svete, banskoštiavnickej Banskej akadémie, ktoré sú dodnes uložené v západomaďarskom Šoprone. Po ultimáte Dohody maďarská Červená armáda začiatkom júla 1919 územie Slovenska opustila a pokus o „diktatúru proletariátu“ na Slovensku sa skončil.

Zavŕšením národnooslobodzovacieho boja Slovákov a Čechov bolo prijatie celého komplexu Versaillských zmlúv, ktoré medzinárodno-právne uznali novovzniknutú realitu a určili nástupníckym štátom po Rakúsko-Uhorsku ich hranice. Pre Slovensko boli významné najmä dve z nich. Predovšetkým tzv. menšia Saintgermainská zmluva z 10. septembra 1919, ktorá rozpustila medzinárodnoprávne Rakúsko-Uhorsko a uznala novo vzniknutý štát Česko-Slovensko z národa Čiech, Moravy a Sliezska a z národa Slovenska. Práve preto, že zmluva spájala vedome dva národne odlišné celky, na medzinárodnú scénu uviedla štát Česko-Slovensko so spojovníkom a tento spojovník dôsledne víťazné mocnosti používali vo všetkých versailleských zmluvách. Zmluva zároveň uznala za nástupnícke štáty po Habsburskej monarchii všetky štátne celky, ktoré na jej území vznikli, tzn. že za novo vzniknuté štáty považovala aj Maďarsko, aj Rakúsko. Preto z hľadiska medzinárodného práva neexistuje žiadne tisícročné Maďarsko, existuje len maďarský štát vyhlásený po rozpade Uhorska v tom istom čase ako Česko-Slovensko, Rakúsko alebo Juhoslávia.  Jeho hranice vymedzila Trianonská mierová zmluva zo 4. júna 1920. Zmluvy teda uznali štát Česko-Slovensko, nie, ako sa niekedy uvádza, Československo. Tento názov zaviedla až Ústava Republiky československej z 29. februára 1920, ktorá nerešpektovala predchádzajúce dohody medzi Slovákmi a Čechmi o charaktere spoločného štátu. Revolučné národné zhromaždenie nebolo z hľadiska Slovenska reprezentatívne, a preto je dôležité, že poslanci Slovenskej ľudovej strany, reprezentujúcej výraznú väčšinu slovenského obyvateľstva pri hlasovaní o Ústave uplatnili výhradu, že  za ňu hlasujú len z dôvodov medzinárodných a naďalej budú požadovať autonómiu Slovenska[1].

Podľa Ústavy bolo Česko-Slovensko republikou s demokratickým spoločenským zriadením, založeným na slobodnej súťaži politických strán. Na čele štátu bol prezident, volený Národným zhromaždením. Ľud vykonával svoju moc prostredníctvom dvojkomorového Národného zhromaždenia (Senát a Poslanecká snemovňa) voleného na šesť rokov. Z parlamentnej väčšiny sa vytvárala vláda, zodpovedná parlamentu. Za vonkajšou fasádou demokracie sa však skrývalo mnoho prvkov, ktoré demokraciu výrazne obmedzovalo. Predovšetkým Ústava konštituovala neexistujúci „československý“ národ a zavádzala neexistujúci „československý“ jazyk ako úradný jazyk v štáte, čo bolo v rozpore nielen so skutočnosťou, ale aj s medzinárodnými zmluvami, ktoré nový česko-slovenský štát uznali. Voľby sa síce konali podľa demokratických pravidiel, ale prideľovanie kresiel v parlamente viac ako od hlasov voličov záležalo od tzv. volebnej matematiky. Kým vo volebných okresoch v centrálnych (Čechmi obývanými) oblastiach štátu stačilo na jeden mandát okolo 20 000 hlasov, v okrajových, najmä národnostných a slovenských volebných okresoch bolo treba na jeden mandát omnoho viac, niekedy až viac ako 60 000 hlasov. Okrem toho v parlamente pôsobil mimoústavný prvok, tzv. parlamentná päťka, ktorú reprezentovali piati predsedovia najvplyvnejších politických strán. Bez ich vôle nebolo možné v parlamente nič presadiť. Poslanci pred vstupom do parlamentu odovzdali straníckej centrále podpísaný abdikačný list, v ktorom chýbal len dátum. Ak sa poslanec nesprával lojálne ku klubu, strana uvedený list použila. Dotknutý poslanec nikdy proti takémuto opatreniu strany neprotestoval.

Slovenský politický život sa už na začiatku dvadsiatych rokov 20. storočia  sformoval do troch hlavných prúdov – autonomistov, centralistov a ľavicových radikálov. Okrem toho na Slovensku pôsobili aj strany národnostných menšín. Počas celého obdobia s výnimkou prvých volieb roku 1920 najsilnejšie postavenie mali autonomisti, najmä ich katolícka časť reprezentovaná (Hlinkovou) slovenskou ľudovou stranou. Počas celej prvej ČSR na jej čele stál charizmatický bojovník za slovenské národné práva ešte z obdobia Uhorska, ružomberský farár Andrej Hlinka. Jeho najbližšími spolupracovníkmi boli Jozef Tiso, Jozef Buday, Martin Sokol, Karol Sidor a ďalší. Autonomistickú politiku presadzovala aj Slovenská národná strana, v ktorej sa sústreďovali najmä evanjelickí autonomisti. V prvom období ju viedol najmä Emil Stodola a neskôr kňaz a spisovateľ Martin Rázus. Centralistické strany na Slovensku boli len územnými organizáciami celoštátnych strán. Najsilnejšou centralistickou stranou boli agrárnici (Republikánska strana maloroľníckeho ľudu). Za Slovákov sa v nej najviac presadzoval Milan Hodža, ale aj Vavro Šrobár, neskôr Ján Lichner, Ján Ursíny a ďalší. Významnejší vplyv mali ešte Národní demokrati, Československí národní socialisti, Československá strana lidová (tzv. mičuráci; podľa jej reprezentanta na Slovensku Martina Mičuru) a Československá sociálnodemokratická strana (Ivan Dérer, Ivan Markovič). Ich vplyv však bol neporovnateľne menší, avšak pri moci sa držali prostredníctvom svojich materských stráv v českej časti republiky. K vplyvným národnostným stranám patrili najmä Maďarská kresťansko-socialistická strana (János Esterházy) a Maďarská národná strana (Andor Jaross), ktoré sa však na príkaz z Budapešti roku 1936 zlúčili do Zjednotenej maďarskej strany. Nemeckú menšinu reprezentovali Spišská nemecká strana (Andor Nitsch) a Karpatonemcká strana (Franz Karmasin). Ľavicovo-radikálne pozície zastávala najmä Komunistická strana Československa, ktorá ako sekcie Komunistickej internacionály presadzovala politiku svetovej revolúcie a bola vo vleku sovietskej zahraničnej politiky. Hlavné pozície mala najmä v národnostne zmiešaných oblastiach, v jej čele sa výrazne presadzoval český a maďarský element. Národne orientovaní komunisti (napr. Július Verčík) boli z jej radov vytlačení. Z významných slovenských osobností boli jej stúpencami najmä intelektuáli okolo časopisu Dav (Ladislav Novomeský a Vladimír Clementis, neskôr Gustáv Husák).

Napriek tomu, že najsilnejšou politickou stranou na Slovensku bola Hlinkova slovenská ľudová strana, s výnimkou rokov 1927 – 1929 nebola súčasťou vládnej koalície, keďže presadzovala autonomistický program. Výsledkom jej vládnutia v rokoch 1927 – 1929 bolo zriadenie Slovenskej krajiny od 1. januára 1928, administratívneho celku, ktorý po prvýkrát od začiatku 12. storočia vytvoril zo Slovenska hranicami jasne vymedzený územie. Na čele Slovenskej krajiny bol krajinský prezident a krajina mala aj svoje vlastné zastupiteľstvo, ktorého samosprávne kompetencie však boli minimálne. Okrem toho – podobne ako v obecných zastupiteľstvách – len dve tretiny poslancov volili občania priamo, jednu tretinu menovala vláda z tzv. odborníkov, čím si zabezpečovala kontrolu nad výkonom „samosprávnych“ funkcií obcí a krajín. Slovensko vo vláde väčšinou zastupovali centralistickí politici z vôle Prahy, ktorí nikdy nedisponovali väčšinovou volebnou podporou na Slovensku. V centralistickom modeli štátu im však „legitimitu“ dávala väčšina v českých krajinách.

Tento stav sa pokúšali odstrániť autonomisti podávaním návrhov zákonov o autonómii Slovenska. Tieto návrhy vychádzali z predchádzajúcich štátoprávnych úsilí Slovákov v minulosti a opierali sa najmä o Pittsburskú dohodu z roku 1918, podpísanú aj prezidentom Tomášom G. Masarykom. Zápas o výklad Pittsburskej dohody i Martinskej deklarácie z roku 1918 sa viedol počas existencie celej prvej republiky. Autonomisti práve z Pittsburskej dohody odvodzovali legitímny nárok Slovákov na autonómiu v česko-slovenskom štáte. Prvý návrh na uzákonenie autonómie bol doručený do parlamentu už roku 1920, ďalší roku 1930 a posledný v júni roku 1938. Centralistické strany sa v princípe odmietali zaoberať návrhmi na autonómiu Slovenska a vôbec uznať, že v štáte existuje nejaká slovenská otázka. Politiku, ktorá sa úprimne snažila o riešenie slovensko-českého pomeru v štáte odmietala ako „separatizmus“, poprípade maďarónstvo a snahu o pripojenie Slovenska späť k Maďarsku. Táto krátkozraká politika sa neskôr vypomstila v čase narastania medzinárodnej krízy v súvislosti s nástupom nacizmu v Nemecku roku 1933, keďže štát v jej dôsledku bol vnútorne nekonsolidovaný a neschopný vzdorovať vonkajšiemu tlaku.

Zahraničnopoliticky sa prvá ČSR orientovala jednoznačne na Francúzsko a svoju bezpečnosť odvodzovala z versaillského systému, ktorého garantom bol práve Paríž. Proti revizionistickým nárokom horthyovského Maďarska vytvorilo roku 1921 Česko-Slovensko vojensko-politickú koalíciu s Rumunskom a Juhosláviou, ktorá sa nazývala Malou dohodou. Malá dohoda bola schopná efektívne eliminovať revizionistické nároky Maďarska, pokiaľ bol versaillský systém funkčný. Ukázala sa však neúčinná v čase, keď vplyv Francúzska zoslabol a v stredoeurópskom priestore sa jednoznačne prejavila dominácia nacistického Nemecka. Pražská vláda sa snažila posilniť svoju pozíciu voči Berlínu podpísaním spojeneckej zmluvy so Sovietskym zväzom roku 1935. Jej naviazanie na obdobnú francúzsko-sovietsku zmluvu sa ukázalo limitujúce a v rozhodujúcej fáze, keď sa v Mníchove roku 1938 rozhodovalo o bytí a nebytí štátu, sa rovnako ukázala neúčinnou.

Prvá ČSR bola vytvorená z dvoch rozličných celkov, ktoré mali odlišný historický vývin a kultúru, rovnako odlišná bola aj hospodárska úroveň. Hoci Slovensko bolo popri oblasti okolo Budapešti v rámci Uhorska najpriemyselnejšou časťou, v rámci nového štátu bolo nepomerne ekonomicky slabším. Slovenský priemysel tvoril v čase zrodu spoločného štátu 8,5% priemyselného potenciálu ČSR. Tým, že stratil politickú ochranu a bol vydaný priamej konkurencii vládou preferovaného českého kapitálu, sa dostal do vleklej krízy. Niekoľko sto slovenských podnikov zaniklo ešte pred Veľkou hospodárskou krízou v rokoch 1929 – 1933. Priemyselná výroba na Slovensku dosiahla úroveň roku 1913 až v závere 30. rokov, keď výroba kľúčového priemyslu a hlavne zbrojovky boli pred prípadným nemeckým nebezpečenstvom presunuté s českého pohraničia na Slovensko. Na Slovensku v rokoch 1932 – 1933, keď vrcholila hospodárska kríza bolo 300 000 nezamestnaných, vznikali hladové doliny, dochádzalo k štrajkom za asistencie žandárov, ktoré sa neraz končili streľbou. Podobne ako tomu bolo v druhej polovici 19. storočia, aj počas ČSR veľa Slovákov natrvalo, tentoraz čisto z ekonomických dôvodov opustilo svoju vlasť. V rokoch 1920 – 1938 odišlo 324 tisíc obyvateľov Slovenska okrem USA, ktoré obmedzili imigráciu do krajiny, najmä do Kanady, Argentíny, Belgicka a Francúzska.

Na druhej strane treba podotknúť, že Česko-Slovensko v sociálnej politike patrilo k vyspelejším európskym krajinám. Oproti pomerom v Uhorsku, kde malo volebné právo len asi 6% obyvateľov a výlučne muži, kde nebola zabezpečená tajnosť volebného aktu, Česko-Slovenská republika garantovala demokratické práva všetkým občanom bez rozdielu pohlavia, rasy alebo národnosti, zaviedla moderné výdobytky európskeho sociálneho práva ako osemhodinovú pracovnú dobu a ochranu práce. Dosiahol sa veľký pokrok v sociálnom poistení, rozšírilo sa robotnícke nemocenské poistenie, zaviedlo sa invalidné a starobné poistenie a od roku 1929 penzijné poistenie súkromných zamestnancov. Česko-slovenská ekonomika dosahovala v niektorých oblastiach vysoký štandard. Roku 1928 sa vďaka firme Baťa ČSR dostala na prvé miesto vo svete vo výrobe obuvi. Tomáš Baťa ako veľký vizionár sa nebál svoj kapitál využiť naplno aj v iných odvetviach ako v obuvníctve. Jeho inovácia spočívala v zavedení pásovej výroby a účasti robotníkov na zisku a strate. Tieto poznatky odkopíroval od iného svetoznámeho priemyselníka Henryho Forda. Aj napriek vyššie uvedeným faktom Česko-Slovensko ako celok patrilo v oblasti ekonomicko-hospodárskej medzi 15 najvyspelejších štátov sveta, hoci regionálne rozdiely medzi jednotlivým časťami republiky boli obrovské, pričom Slovensko bolo naďalej agrárno-priemyselnou krajinou.

Oveľa väčším problémom, ktorý ohrozoval mladú republiku, než boli sociálno-hospodárske problémy, bolo jej národnostné zloženie. ČSR bola mnohonárodnostným štátom, kde okrem Čechov a Slovákov, ktorých bolo v roku 1930 spolu vyše 9,5 miliónov (z toho Slovákov 2,2), žila v republike aj vyše 3 miliónová nemecká menšina ( na Slovensku asi 150 tisíc), 691 tisíc Maďarov a okolo pol milióna Rusínov a Ukrajincov. ČSR od začiatku nemala ideálne vzťahy so svojimi menšinami, najmä s nemeckou a maďarskou, no nedokázala sa vyrovnať ani s postavením Slovákov v štáte. Nielen čelní predstavitelia štátu počnúc prezidentom Tomášom G. Masarykom a ministrom zahraničných vecí Edvardom Benešom, ale aj značná časť radových Čechov zastávali ideu o jednotnom československom národe, tzv. čechoslovakizmus. Táto umelá idea bola zakotvená aj v Ústave a bola štátnou ideológiou. Neuznávala samostatný slovenský národ, uznávala sa iba československá národnosť, podľa nej Slováci a Česi tvorili nielen jeden politický, ale aj etnický národ. Čechoslovakizmus mal mnohonárodnostnú ČSR navonok prezentovať ako jednotný národný štát, v ktorom mali „etnickí i politickí jednotní Čechoslováci“ väčšinu. Táto teória sa nestretla na Slovensku so všeobecným porozumením, čo niektorí českí predstavitelia nechápali a  brali to ako nevďak. Úlohou umelej ideológie čechoslovakizmu malo byť posilnenie ČSR voči zahraničiu, no paradoxne ho oslabovala vnútorne a v konečnom dôsledku i medzinárodno-politický.

Napriek všetkým nedostatkom, ktoré mal česko-slovenský štát v rokoch medzi dvoma vojnami, jeho prínos pri dotvorení slovenského národa na moderný európsky národ, ktorý sa zbavil predchádzajúceho etnocídneho národnostného útlaku, je nepopierateľný. Slobodné, demokratické pomery rýchlo odstránili nánosy násilnej maďarizácie a presne ako predpokladal Matúš Jankola, stačila jedna generácia vychovaná v slobodnom a národnom duchu, aby Slováci mohli prevziať zodpovednosť sa svoj ďalší osud. Už roku 1919 sa oživotvorila Matica slovenská, bola založená Univerzita Komenského v Bratislave, o rok neskôr sa zriadilo Slovenské národné divadlo, rozvinula sa vedecká i umelecká činnosť. Oproti predchádzajúcemu obdobiu, keď bolo na Slovensku problémom vôbec vydávať a udržiavať slovenskú periodickú tlač, široko sa rozvinula slovenská žurnalistika, vychádzali desiatky slovenských časopisov a novín s masovým odberom. Široko sa rozvinula slovenská literatúra a popri dožívajúcom realistickom smere (Janko Jesenský, Jozef Gregor Tajovský, Martin Rázus, Terézia Vansová a iní) sa široko rozvinula  moderná literatúra rôznych smerov v dielach Jozefa Cígera Hronského, Jána Smreka, Mila Urbana, Emila Boleslava Lukáča, Andreja Žarnova a mnohých ďalších. V tomto období sa zrodila aj socialisticko-realistická literatúra, ktorá sa po roku 1948 stala oficiálnym literárnym a umeleckým kánonom. Jej najvýraznejšími predstaviteľmi boli Ladislav Novomeský, Fraňo Kráľ a Peter Jilemnický. Veľkú odozvu mala aj tvorba básnikov tzv. katolíckej moderny s predstaviteľmi Ignácom Grebačom Orlovom, Svätoslavom Veiglom, Tichomírom Milkinom, Rudolfom Dilongom a mnohými ďalšími. Výrazný nástup zaznamenala aj slovenská hudobná kultúra, či už v oblasti vážnej alebo populárnej hudby. Hudobní skladatelia ako Mikuláš Schneider-Trnavský, Mikuláš Moyzes, Ján Cikker, Eugen Suchoň alebo Gejza Dusík vytvorili diela, ktoré prekročili hranice Slovenska a stáli sa súčasťou európskeho kultúrneho orbitu. Pokročilo i interpretačné umenie, najmä po postupnom poslovenčení scény Slovenského národného divadla. Práve v tomto období sa kládli základy moderného slovenského interpretačného umenia v osobnostiach ako František Krištof Veselý, Andrej Bagár, Ján Borodáč, Mária Kišoňová-Hubová a iní. Široko sa rozvinulo výtvarné umenie v dielach Martina Benku, Ľudovíta Fullu, Miloša Bazovského, Mikuláša Galandu a mnohých ďalších.

V prvej Česko-Slovenskej republike sa zrodila aj moderná slovenská veda, najmä v spoločensko-vedných oblastiach, lebo pražská vláda výrazne brzdila rozvoj prírodovedného a technického vysokého školstva na Slovensku. V dielach Daniela Rappanta, Františka Hrušovského, Branislava Varsíka sa položili základy slovenskej profesionálnej historiografie. Jozef Škultéty, Štefan Krčméry, Milan Pišút, Stanislav Mečiar a mnohí ďalší stáli pri zrode profesionálnej literárnej vedy. V jazykovede sa presadili mladí slovenskí jazykovedci ako Henrich Bartek, Ľudovít Novák a ďalší, ktorí prispeli ku skultivovaniu spisovnej slovenčiny a ustáleniu jej pravopisných noriem. Predbežne na českých vysokých školách sa uplatnili i niektorí slovenskí prírodovedci a inžinieri ako napr. matematik Juraj Hronec, národohospodár Imrich Karvaš a iní.

Centralistický systém prvej ČSR sa udržiaval protežovaním tých Slovákov, ktorí súhlasili s ideológiou čechoslovakizmu a ej  aplikáciou v politike Tomáša G. Masaryka a Edvarda Beneša. Túto situáciu s nevôľou prijímali predstavitelia národne orientovanej slovenskej politiky. Zo začiatku však aj oni brali centralizmus ako nevyhnutnú daň pretrhnutia zväzku s uhorským štátom a potrebám upevniť vnútorné i medzinárodné postavenie Česko-Slovenska. Česká strana pri mnohých pozitívnych opatreniach na Slovensku však urobila aj mnoho fatálnych chýb, ktoré od začiatku vytvárali v širokých vrstvách slovenského obyvateľstva odpor proti pražskému centralizmu. Išlo najmä o prenášanie silného protikatolíckeho a protináboženského bojovného liberalizmu do konzervatívneho, náboženstvom silne ovplyvneného slovenského prostredia. S nevôľou sa stretalo aj všestranné protežovanie českého živlu pri obsadzovaní funkcií v štátnej a verejnej správy aj na miesta, kde bolo dostatok kvalifikovaného slovenského personálu. Pritom ešte českí zamestnanci, aj keď si na Slovensku založili rodiny a žili tu aj vyše desať rokov, poberali tzv. českú výhodu, čo bol nemalý finančný príplatok podobný tomu, aký dostávali britskí štátni zamestnanci v kolóniách. Toto všetko spojené s nepriaznivou ekonomickou politikou vplývalo na vedomie slovenskej spoločnosti, v ktorej postupne narastala nespokojnosť s aktuálnym postavením Slovenska a snahou o jeho zmenu. Ekonomický kolaps spôsobený Veľkou hospodárskou krízou v rokoch 1929 – 1933 vystupňoval nespokojnosť na Slovensku do takej miery, že ďalšie pokračovanie centralistickej politiky voči Slovensku sa stávalo nemožným. Okrem autonomistov, ktorí vtedy prehĺbili svoju autonomistickú politiku, si to uvedomili aj mnohí slovenskí predstavitelia centralistických strán a hľadali riešenia.

Všeobecná nespokojnosť s pomermi, panujúcimi na Slovensku, sa výrazne prehĺbila začiatkom tridsiatych rokov 20. storočia. Prvým jasným signálom prevahy myšlienok osobitosti slovenského národa nad neživou ideológiou čechoslovakizmu bol tzv. prevrat v Matici slovenskej v máji 1932, ktorý bol vyprovokovaný novými Pravidlami slovenského pravopisu, vypracovanými z podnetu Matice slovenskej komisiou na čele s prof. Václavom Vážnym. Pravidlá sa násilne snažili zjednotiť slovenčinu s češtinou, čo vyvolalo búrlivú diskusiu a nakoniec ich odmietnutie matičnou väčšinou. Nasledoval júnový zjazd mladej slovenskej generácie v Trenčianskych Tepliciach, kde z úst predstaviteľov nastupujúcej slovenskej generácie bez ohľadu na politickú a konfesionálnu príslušnosť zaznel jasný hlas, že Slováci sa cítia samostatným národom a požadujú z toho vyvodenie štátoprávnych konzekvencií. V októbri 1932 sa vo Zvolene stretli Andrej Hlinka a Martin Rázus ako predstavitelia katolíckeho a evanjelického autonomizmu a vytvorili autonomistický blok, ktorého cieľom bolo presadenie autonómie Slovenska v rámci Česko-Slovenska v zmysle Pittsburskej dohody. Určitým vyvrcholením týchto snažení bol protest autonomistov proti pražskému centralizmu na Pribinových oslavách v Nitre v lete roku 1933.

Od polovice tridsiatych rokov 20. storočia sa výrazne zmenilo zahranično-politické postavenie česko-slovenského štátu. Roku 1933 sa v Nemecku uchopil moci Adolf Hitler a nové nacistické Nemecko dávalo nepokryto najavo, že chce odstrániť versailleský systém, od ktorého závisela aj bezpečnosť štátu Slovákov a Čechov. Západní spojenci ČSR neboli schopní a ani ochotní brániť nacistickému Nemecku v jeho všeobecnom nástupe k ovládnutiu stredoeurópskeho priestoru. Práve naopak. Zvolili tzv. politiku appeasementu, teda uspokojovania Nemecka na úkor stredoeurópskych štátov, aby ho odvrátili od útoku na seba a obrátili jeho agresivitu východným smerom. Pre česko-slovenský štát bolo v tomto období životne dôležité vyriešiť si svoje vnútorné problémy, aby mohol lepšie odolávať vonkajšiemu tlaku. Najmä vyriešenie slovenskej otázky sa stalo kľúčovým vzhľadom na možnosť potenciálnej pomoci zo strany spojencov. V tomto pražská vláda zlyhala na celej čiare.

Keď roku 1935 v celej ČSR vyhrala voľby Sudetonemecká strana Konráda Henleina, vznikol naliehavý problém vytvorenia vlády, v ktorej by boli zastúpené všetky prúdu slovenského a českého politického spektra. Tým by sa pred svetom dokumentovala vnútroštátna jednota a sila, ktorá mohla zavážiť pri rozhodovaní, či svetové mocnosti Česko-Slovensku pomôžu alebo nie. Predstavitelia slovenského autonomizmu boli pripravení podporiť vládu a dokonca do nej aj vstúpiť, ak by sa vyhovelo ich základným požiadavkám. Dokonca podpredseda HSĽS Jozef Tiso presvedčil Andreja Hlinku a vedenie strany, aby vo voľbách za prezidenta podporili v parlamente Edvarda Beneša, blízkeho spolupracovníka odstúpivšieho T. G. Masaryka. Práve podpora HSĽS za prísľub autonómie umožnila Edvardovi Benešovi získať potrebnú parlamentnú väčšinu a stať sa na konci roka 1935 druhým prezidentom ČSR.

Edvard Beneš nesplnil nič z toho, čo sľúbil v čase, keď potreboval hlasy ľudákov pri prezidentskej voľbe, a preto aj rokovania o vstupe HSĽS do vlády zostali bez výsledku. Rovnako bez výsledku zostali aj rokovania o úprave postavenia národnostných menšín, najmä nemeckej a maďarskej. Rozdiel v postojoch HSĽS a strán národnostných menšín, ktoré vystupovali ako obhajcovia svojich národností, bol v tom, že HSĽS sa dohodnúť chcela, ale poučená predchádzajúcimi prázdnymi sľubmi, nebola ochotná podieľať sa na politickej moci bez jasných garancií naplnenia aspoň časti svojho programu. To zas odmietala vláda Prahe i prezident Edvard Beneš, ktorý ani zoči-voči smrteľnému nebezpečenstvu pre štát nebol ochotný opustiť ideológiu a politickú prax čechoslovakizmu.

Po anektovaní Rakúska Nemeckom v marci 1938 zameral Adolf Hitler svoju pozornosť na Česko-Slovensko. Prostredníctvom svojej piatej kolóny sústredenej v Sudetonemeckej strane (SdP) neustále stupňoval požiadavky na česko-slovenskú vládu a ultimatívne žiadal splnenie rôznych požiadaviek na rozšírenie ich „menšinových práv“. V princípe, aj keby ich pražská vláda bola ochotná splniť, dohoda nebola možná, lebo vedenie SdP sa – opierajúc sa o Berlín – dohodnúť nechcelo.  Práve naopak. Neustále stupňovalo svoje požiadavky a nakoniec stúpenci predsedu Konráda Henleina (henleinovci) rozpútali na pokyn z Berlína v pohraničí nepokoje a dochádzalo i k ozbrojeným zrážkam medzi česko-slovenskými ozbrojenými zložkami a henleinovskými teroristami. Na vzniknutú situáciu česko-slovenská vláda reagovala vyhlásením čiastočnej mobilizácie v máji a všeobecnej mobilizácie v septembri 1938.

Do armády nastúpili na povolávacie rozkazy ako Česi, tak i Slováci odhodlaní brániť svoju vlasť. Mobilizačné vyhlášky uposlúchla dokonca aj prevažná väčšina Nemcov a Maďarov. V čase mobilizácie v septembri 1938 vrcholilo odhodlanie ľudu Česko-Slovenska brániť svoju vlasť, avšak ani prezident a ani česko-slovenská vláda mu túto možnosť neposkytla. Vláda aj prezident boli odhodlaní brániť republiku len za predpokladu, ak by sa na obranu Česko-Slovenska postavili aj jeho spojenci, najmä Francúzsko. Ale ani vláda v Paríži, ani vláda v Londýne neboli pripravené pomôcť svojmu malému spojencovi v strede Európy. Ochotne preto prijali návrh talianskeho diktátora Benita Mussoliniho na sprostredkovanie. Na 29. septembra 1938 bola do Mníchova zvolaná konferencia štyroch mocností bez priamej účasti zástupcov krajiny, ktorej sa ich rozhodovanie dotýkalo – Česko-Slovenska. Na konferencii predstaviteľov vlád Talianska, Nemecka, Francúzska a Veľkej Británie sa rozhodlo, že ČSR odstúpi Nemecku pohraničné územie českých krajín s prevahou nemeckého obyvateľstva a že do troch mesiacov sa v republike vyrieši aj otázka postavenia poľskej a maďarskej menšiny. V opačnom prípade sa mali opäť stretnúť štyri mocnosti a vo veci rozhodnúť. Mníchovská dohoda bola klasickým imperialistickým rozhodnutím na úkor tretej strany bez jej účasti. Zástupcom ČSR bola predložená ako hotový fakt, ktorý musela republika prijať; v opačnom prípade by poniesla plné dôsledky za ďalší vývin v podobe vojenskej konfrontácie s nacistickým Nemeckom bez pomoci bývalých spojencov. Pražská vláda podmienky dohody prijala a v rozpore s platnou Ústavou vydala požadované územia Nemecku a neskôr sa podriadila i následkom vo vzťahu k Slovensku a Podkarpatskej Rusi.

Mníchovská dohoda z 29. a 30. septembra 1938 zásadne zmenila geopolitické postavenie Slovenska i celého štátu. Západní spojenci sa stiahli zo strednej Európy a dobrovoľnej ju vydala na milosť a nemilosť hitlerovskému Nemecku. Nové geopolitické pomery výrazne ovplyvnili aj ďalší politický vývin na Slovensku a vytvorili zahranično-politické prostredie, v ktorom sa realizoval predchádzajúci zápas za autonómiu Slovenska. Po Mníchove už nebolo možné odkladať riešenie slovenskej otázky v štáte, keďže odstúpením území obývaných Nemcami a prísľubom riešenia poľskej a maďarskej otázky nemohla sa neriešiť aj otázka slovenská. Rozhodujúci slovenskí politici sa snažili konať tak, aby sa medzinárodné postavenie Slovenska nezhoršilo, ppreto odmietli pri svojom rozhodovaní prekročiť rámce predchádzajúceho politického programu, požadujúceho autonómiu Slovenska v rámci Česko-Slovenska. Na stretnutí v Žiline 6. októbra 1938 sa dohodli nesocialistické slovenské politické strany na vyhlásení autonómie Slovenska a na druhý deň, 7. októbra pražská vláda vymenovala prvú autonómnu vládu na čele s úradujúcim podpredsedom Hlinkovej slovenskej ľudovej strany Jozefom Tisom.

Nová autonómna vláda Slovenska musela riešiť veľké množstvo naliehavých otázok. Okrem prevzatia moci nad Slovenskom a budovania jeho novej politickej štruktúry, bolo treba realizovať závery Mníchovskej dohody ohľadom riešenia postavenia maďarskej menšiny a nároky Poľska na niektoré čisto slovenské oblasti na severe krajiny. Prevzatie moci prebehlo bez väčších problémov, ak odmyslíme oprávnenú požiadavku slovenských autonómnych orgánov, aby úrady obsadili vhodní uchádzači zo Slovenska prebytoční českí úradníci boli prevzatí do služieb západnej časti štátu. Prijatie Mníchovskej dohody sa chápalo aj ako slabosť a neschopnosť demokratického spoločenského poriadku riešiť naliehavé potreby štátu a ústup západných demokracii pred novými „dynamickými“ štátmi, reprezentovanými nacistickým Nemeckom a fašistickým Talianskom, takže nová autonómna moc prechádzala k tzv. zjednodušeniu politickej štruktúry, teda k autoritatívnym formám vlády. Predchádzajúca voľná súťaž politických strán o moc bola nahradená zlúčením nemarxistických strán s HSĽS, ktorá dostala ďalšie meno – Strana slovenskej národnej jednoty. Marxistické strany boli jednoducho rozpustené a neskôr zakázané. Okrem HSĽS -SSNJ boli povolené už len strany maďarskej a nemeckej národnostnej menšiny – Deutsche Partei a Magyar párt. Na jednotnej kandidátke HSĽS-SSNJ   bol 18. decembra 1938 zvolený aj Snem Slovenskej krajiny, ako sa oficiálne volal nový parlament založený na základe ústavného zákona o autonómii Slovenska, ktorý prijalo Národné zhromaždenie 19. a 21. novembra 1938.

Omnoho zložitejším sa ukázalo realizovanie záverov Mníchovskej dohody, ktoré predpokladali do troch mesiacov uspokojivé a definitívne riešenie maďarskej a poľskej otázky v ČSR. Z poverenia pražskej vlády začala 9. októbra 1938 rokovať reprezentácia autonómneho Slovenska na čele s Jozefom Tisom s maďarskou delegáciou v Komárne. Rokovania však ukázali, že s Budapešťou nebolo možné dohodnúť žiaden prijateľný kompromis pre Slovensko, preto vzápätí obe strany požiadali o arbitráž mníchovské mocnosti. Ústup západných spojencov zo stredoeurópskeho priestoru bol vyjadrený aj tým, že úlohu arbitra neprijali a  rozhodnutie o tejto otázke plne ponechali na Nemecko a Taliansko. Rozhodnutie známe ako prvá Viedenská arbitráž bolo prijaté zástupcami nacistického Nemecka a fašistického Talianska 2. novembra 1938. Na základe rozhodnutia z Viedne Slovenská krajina prišla o 10 390 km2 územia (cca 1/5), na ktorom žilo 808 tisíc obyvateľov, z toho cca 270 tisíc Slovákov a 470 tisíc Maďarov. Viedenská arbitráž nezodpovedala ani etnografickým, ani dopravným a ani ekonomickým potrebám obyvateľov na dotknutých územiach. Bola čistou politickou zvoľou, ktorá neuspokojila ani jednu stranu a vyvolala ďalšie trenice medzi Slovenskom a Maďarskom. V čase konania arbitráže vo Viedni vystúpilo so svojimi požiadavkami voči Slovensku aj Poľsko, čo bolo pre slovenské obyvateľstvo väčším šokom ako prisúdenie južného Slovenska horthyovskému Maďarsku, keďže najmä autonomisticky orientovaní Slováci pokladali Varšavu za svojho spojenca. Hoci išlo o nepatrné straty územia, na ktorých žilo len niekoľko tisíc Slovákov, ich absurdita vyvolala nenávistnú reakciu v radoch slovenského obyvateľstva, ktorá v konečnom dôsledku viedla k zapojeniu sa slovenského štátu do vojny s Poľskom v septembri 1939.

Okyptená republika bola vydaná na milosť agresívnych susedov a bolo len otázkou času ako dlho udrží svoju nezávislosť a integritu. Územné okyptenie Slovenska navyše silno podkopalo dôveru Slovákov v schopnosť česko-slovenského štátu brániť slovenské záujmy. Aktívni slovenskí politici začali nahlas uvažovať o Slovensku aj mimo rámca spoločného štátu s Čechmi, čo pred Mníchovskou dohodou pokladali za nepredstaviteľné. Hlasy volajúce po osamostatnení Slovenska podnecovali aj rôzni emisári z nacistického Nemecka, pričom oficiálna nemecká politika ubezpečovala pražskú vládu o podpore zachovania federalizovaného štátu. Okolo Vojtecha Tuku, prepusteného politického väzňa bez akejkoľvek politickej funkcie, a Alexandra Macha, šéfa Úradu propagandy sa sústreďovali nespokojné skupiny aktivistov, ktoré nepokryto žiadali okamžité vyhlásenie slovenského štátu. Ich politickou bázou sa stále viac stávala Hlinkova garda (HG), založená ešte v búrlivých predmíchovských časoch Hlinkovým dôverníkom, poslancom Karolom Sidorom. Rozhodujúci prúd slovenskej politiky sústredený okolo predsedu vlády Jozefa Tisa, ale aj hlavného veliteľa HG Karola Sidora, ktorý sa začiatkom decembra 1938 stál podpredsedom ústrednej vlády, však nepovažovali otázku vyhlásenia samostatného Slovenska za aktuálnu, hoci od myšlienky samostatnosti Slovenska sa nedištancovali. Buď dôvodili, že samostatné Slovensko je to, čo už existuje v podobe autonómnej Slovenskej krajiny (Jozef Tiso), alebo pripúšťali možnosť jeho vyhlásenia niekedy v budúcnosti (Karol Sidor).

Predstavitelia ústrednej vlády sa dozvedali z rôznych zdrojov, že nacistické Nemecko plánuje rozbiť Česko-Slovenskú republiku a chce na to využiť odstredivé tendencie na Slovensku, teda, že chce predstaviť zánik štátu ako dôsledok vnútorného rozkladu. Prestali dôverovať celej slovenskej politickej reprezentácii. Aby zamedzili vývinu, ktorý by vyzeral z vonku ako prirodzený vývin k osamostatneniu Slovenska, pripravili vojenský zásah na Slovensku. Tento zásah mal buď obmedziť autonómiu a podriadiť Slovensko autorite pražskej ústrednej vlády, alebo donútiť Nemecko, aby sa otvorene zaangažovalo do vývinu vo východnej časti republiky a tým znemožnilo Berlínu vydávať rozpad Česko-Slovenska ako dôsledok vnútorného vývinu. Pražská vláda spustila vojenské opatrenia po dlhých prípravách v noci z 9. na 10. marca 1939. Celá aktivita vošla do histórie pod názvom Homolov puč podľa vojenského veliteľa zboru v Banskej Bystrici gen. Bedřicha Homolu, ktorý iniciatívne realizoval jeho opatrenia, hoci skutočnou dušou vojenského zásahu bol člen ústrednej vlády gen. Alois Eliáš. Slovenská autonómna vláda sa podriadila vojenským opatreniam a jej predseda Jozef Tiso sa stiahol do ústrania. V uliciach však prevzali iniciatívu radikálne skupiny a vzniklo viacero konfliktov i so streľbou a obeťami. Veľmi skoro sa však ukázalo, že Praha už nebola schopná presadiť svoju autoritu na území Slovenskej krajiny. Vojenské opatrenia preto 12. marca 1939 odvolala, zatknutých politikov prepustila a vymenovala novú autonómnu vládu na čele s Karolom Sidorom. Ten sa snažil stabilizovať politickú a vojenskú situáciu na Slovensku, aby zabránil živelnému a nekontrolovateľnému vývinu. To sa mu aj podarilo.

Nacistické Nemecko, hoci prostredníctvom radikálnych slovenských politikov manažovalo vývin na Slovensku smerom k odtrhnutiu od českých krajín, bolo vývinom po nástupe Sidorovej vlády do značnej miery zaskočené. Nový predseda vlády Karol Sidor sa odmietol podriadiť diktátu Berlína a okamžite vyhlásiť slovenskú samostatnosť. Myšlienku ako takú neodmietal, ale bol presvedčený, že štátnu samostatnosť nemožno vyhlásiť na nátlak zvonka, ale len na základe vôle národa a podľa jeho potrieb. Berlín reagoval na takýto postoj nervózne a odmietol uznať legitimitu Sidorovej vlády. Do Berlína pozval bývalého predsedu autonómnej vlády Jozefa Tisa, aby údajne riešil s ním krízu na Slovensku. Jozef Tiso po porade s Predsedníctvom HSĽS a predsedníctvom snemu pozvanie prijal a 13. marca 1939 spolu s odvolaným ministrom autonómnej vlády Ferdinandom Ďurčanským odletel do Berlína. Od slovenských ústavných orgánov mal poverenie len vypočuť si stanoviská Nemecka, ale o ničom nemal záväzne rozhodnúť a ani nič prisľúbiť.

Večer 13. marca 1939 prijal v ríšskom kancelárstve v Berlíne slovenskú delegáciu Adolf  Hitler. V čiernych farbách vykreslil osud republiky a českých krajín, pritom zdôraznil, že Slovensko by sa takémuto osudu mohlo vyhnúť, ak by vyhlásilo svoju nezávislosť. Zdôraznil však, že musí konať „blitzschnel“ (rýchlosťou blesku), lebo ináč ponechá Slovensko svojmu osudu. Aby bolo jasné, aký osud myslel, počas rokovania mu ríšsky minister zahraničných vecí Joachim von Ribbentrop priniesol „naliehavú správu“, že Maďarsko sústreďuje na slovenskej hranici vojská. Po rokovaniach s Adolfom Hitlerom sa pokúšal Joachim von Ribbentrop presvedčiť Jozefa Tisa, aby vyhlásil nezávislosť Slovenska prostredníctvom berlínskeho rozhlasu. Dokonca mu dal do ruky hotové vyhlásenie v slovenskom jazyku. Jozef Tiso tomuto niekoľkohodinovému tlaku odolal tvrdiac, že nie je na to oprávnený a že jediným ústavným telesom, ktoré to môže vykonať, je Snem Slovenskej krajiny. Nakoniec Berlín kapituloval a ponechal rozhodnutie o samostatnosti Slovenska na slovenský snem, o ktorého zvolanie Jozef Tiso požiadal telefonicky z Berlína prezidenta Emila Háchu. Nacistické Nemecko však dalo Jozefovi Tisovi ultimátum, že snem musí rozhodnúť do 12. hodiny nasledujúceho dňa.

Ráno 14. marca 1939 Jozef Tiso informoval Predsedníctvo HSĽS a predsedníctvo snemu o svojich rokovaniach v Berlíne. Následne sa zišiel Snem Slovenskej krajiny, na ktorého zasadnutí vystúpili Karol Sidor objasňujúci pozadie vzniku svojej vlády a Jozef Tiso informujúci o svojich rozhovoroch v Berlíne. Na základe týchto referátov predseda snemu Martin Sokol vyzval poslancov na hlasovanie o samostatnosti slovenského štátu. Niekoľko minút po dvanástej, teda už po vypršaní ultimáta, slovenský snem povstaním samostatnosť odhlasoval. Následne bola vytvorená prvá vláda samostatného Slovenského štátu na čele s Jozefom Tisom. V ten istý deň pozval Adolf Hitler do Berlína prezidenta Emila Háchu a prinútil ho podpísať žiadosť Nemeckej ríši o vyhlásenie Protektorátu Čechy a Morava. Nasledujúci deň, 15. marca 1939 nemecký wehrmacht obsadil české krajiny i časť západného Slovenska. Vyhlásenie Adolfa Hitlera o Protektoráte Čechy a Morava i konkrétne opatrenia na území západného Slovenska sa dali chápať aj tak, že protektorát sa dotýka aj tohto územia. Až počas búrlivých rokovaní vo Viedni medzi Jozefom Tisom a Adolfom Hitlerom 18. marca 1939 Nemecko súhlasilo s tým, že Slovenský štát bude zahrňovať celé vtedajšie územie Slovenskej krajiny. Na časti územia západného Slovenska však musel strpieť tzv. ochrannú



[1] Otázka písania názvu spoločného štátu Slovákov a Čechov je z môjho pohľadu principiálna. Slováci zo slobodnej vôle nikdy nesúhlasili s umelou konštrukciou jednotného „československého“ národa. Spoločná republika bola vždy spojením dvoch celkov, a tak to bolo zakotvené i medzinárodnoprávne. Ak je niečo spoločné a nie jednoliate, musí to byť zrejmé aj graficky. Slováci nikdy zo svojej vôle nepísali názov štátu bez spojovníka. Aj po prijatí Ústavy naďalej sa používal na Slovensku názov so spojovníkom, až kým ho v polovici 20. rokov nezačala vymazávať cenzúra. Písanie názvu štátu bez spojovníka je nelogické, nehodné hrdého národa, lebo z jeho mena robí len gramatickú koncovku.

22 Responses

  1. Milanxyz 13. februára 2013 / 9:27

    Pán Hrnko,
    Nemal som dosteraz čas si prečítať túto časť histórie vašej „kocky“, ale zrak mi padol na nasledové vety v poslednom odstavci:
    „Následne bola vytvorená prvá vláda samostatného Slovenského štátu na čele s Jozefom Tisom. V ten istý deň pozval Adolf Hitler do Berlína prezidenta Emila Háchu a prinútil ho podpísať žiadosť Nemeckej ríši o vyhlásenie Protektorátu Čechy a Morava.”
    Milan S. Ďurica o tom v svojich Dejinách Slovenska a Slovákov píše takto:
    „Keď sa v Prahe dozvedeli rozhodnutie Slovenského snemu, minister zahraničia Dr Chvalkovský vlastručným listom požiadal nemeckého diplomatického zástupcu v Prahe, či by nemohol sprostredkovať prijatie prezidenta Dr Háchu u ríšského kancelára Adolfa Hitlera. V noci Dr Hácha osobitným vlakom šiel do Berlína, kde vyhlásil, že „klade osud českého národa a České země s plnou duvěrou do rukou Vudce Nemecké říše“ a podpísal s Hitlerom „Berlínsku dohodu“ z 15.marca 1939.“
    To sú teda veľmi rozdielné výklady tej istej historickej skutočnosti s ďaleko rozsiahlými následkami.
    Som prekvapený, že v tomto prípade ste sa spoliehali na český výklad dejín a úplne ignorovali Ďuricu.

  2. Metod J. Sláv 13. februára 2013 / 11:21

    Pán Hrnko,

    v prvom odstavci siedmy až deviaty riadok si musíte preformulovať, lebo
    tam máte „preklepy“, a tiež Vám tam vypadlo minimálne jedno slovo:

    „… a Viedeň mu nakládla, na Slovensku sa Budapešť nemienili vzdať svojej suverenity na celom území bývalého Uhorska a Slovensko bolo treba násilne vojensky obsadiť.“

  3. Tučko Bombička 13. februára 2013 / 11:50

    Navrhujem preformulovanie tejto vety:
    „Prvá ČSR bola vytvorená z dvoch rozličných celkov, ktoré mali odlišný historický vývoj, kultúrnu, a hospodársku úroveň.“
    na túto vetu:
    „Prvá ČSR bola vytvorená z dvoch rozličných celkov, ktoré mali odlišný historický a kultúrny vývoj, a rôznu hospodársku úroveň.“.
    Nevidím dôvod prezentovať Slovákov ako kultúrne zaostalejších oproti Čechom.

    „Rozhodujúci slovenskí politici sa snažili konať zodpovedne a odmietli pri svojom rozhodovaní prekročiť rámce predchádzajúceho politického programu, požadujúceho autonómiu Slovenska v rámci Česko-Slovenska.“
    Tu by som uvítal objasnenie toho, prečo bolo (podľa Vás, p. Hrnko) zodpovedné neprekračovať rámec Česko-Slovenska. Zrejme máte na mysli to, že bolo bezpečnejšie „preusporadúvať“ pomery v rámci medzinárodne „akceptovaných“ hraníc (i keď okyptených) existujúceho štátu (zvlášť v tej dobe). Ak to tak je, tak to potom treba aj napísať, inak to vyznieva tak, že nezodpovedné bolo uvažovanie mimo rámec Česko-Slovenska iba preto, lebo to bolo uvažovanie mimo rámec Česko-Slovenska. S čím sa nedá samozrejme súhlasiť ani omylom.

  4. Tučko Bombička 13. februára 2013 / 11:55

    A aby som nezabudol: viaceré opatrenia Pražskej vlády na Slovensku (ktoré opisujete v prvých odsekoch) pripomínajú okupačnú správu (hoci chápem, prečo by sa to tak nemalo pomenúvať). Ale nepáči sa mi to ani za máčny máčik.

  5. zaznamnik 13. februára 2013 / 16:40

    Ono mozno by bolo zahodno aj trosku priblizit preco v roku 1919 pocas vpadu bolsevickych madarskych vojsk Vojtecha Kohna /To je jeho povodne meno, na Kun sa premenoval sam/ doslo k vystriedaniu talianskej vojenskej misie gen. Piccioneho francuzskou misiou generala Peleho.
    A preco vlastne madarske jednotky prenikli na Slovensko.

    Totiz Taliani otvorene sympatizovali s Madarmi, povazovali ich za slachticky narod, ktory sa musel vzdat svojho uzemia v prospech plebejskych Slovanov…. nehovoriac o slabej vyzbroji a vystroji talianskych vojakov straziacich demarkacnu liniu..pramene uvadzaju 7 nabojov na pusku.

    Preto, ked bolsevicke madarske vojska prekracovali demarkacnu ciaru, nestretli sa so ziadnym odporom a Taliani im prejavovali este aj sympatie a nepohli ani prstom, ked madarski bolsevici rabovali a vrazdili na Slovensku.

    Situacia sa zmenila po vystriedani Talianov Francuzmi, ked doslo aj na vyzbrojenie slovenskych dobrovolnikov, z ktorych najstarsi mal vyse 70 rokov….pozriem presne ako to popisuje Zlata kniha Slovenska vydana k 10-temu vyrociu CSR v roku 1928 /je tam aj fotka toho dobrovolnika/.

    Su tam aj presne statistiky Slovenskej priemyselnej komory o ubytku priemyslu na Slovensku a narastu nezamestnanosti a to este Velka kriza v USA iba zacinala.

    Dalej by mozno bolo zahodno spomenut ucast HSLS v centralnej prazskej vlade, kde Dr. Jozef Tiso vykonaval funkciu ministra zdravotnictva a kupelnictva a pocas jeho posobenia doslo v vybudovaniu vacsiny slovenskych kupelov a hlavne ich zveladeniu vybudovanim novych pavilonov.

  6. Anton Hrnko Anton Hrnko 13. februára 2013 / 23:20

    Milan z konca abecedy,
    napriek tomu, že si prácu prof. Ďuricu vážim, nepokladám všetky jeho tvrdenia a ani celú jeho koncepciu slovenských dejín za definitívnu pravdu. To po prvé. Takže, ak sú niektoré moje tvrdenia iné, aké sú tvrdenia prof. Ďuricu, tak by to bolo asi preto, že veci vidím ináč ako on. Napriek tomu nevidím žiaden rozpor medzi mojím tvrdením a jeho tvrdením, ak si ho vy nevykladáte tým spôsobom, že natešený Hácha s radosťou skočil do Hitlerovho náručia. Takéto niečo je v príkrom rozpore s historickou pravdou. Česi boli obeťou Hitlerovej agresie, protektorát okrem nejakých fanatikov nikto z nich neprijal s nadšením. A určite ani Hácha nie.

    Metod,
    ďakujem za upozornenie. Človek niekedy nevie po sebe prečítať.

    Tučko,
    určite ma neupodozrievate, žeby som si myslel, že iná kultúra je nižšia. Asi to preformulujem, ako navrhujete. Čo sa dotýka pozície čelných slovenských politikov v Žiline, treba to vidieť v celom komplex otázok spojených so 6. októbrom. Osobne pokladám Žilinskú dohodu za jeden z najdôležitejších momentov v moderných dejinách Slovenska. Slováci ňou získali široké medzinárodné uznanie svojej osobitosti (aj zo strany Maďarov a Čechov), čo sa už nikdy nedalo stiahnuť. Neprekročiť rámec Česko-Slovenska za v Žiline neprekročil z dvoch dôvodov (a myslím, že to bolo zodpovedné) – medzinárodno politicky: Republika stále garantovala hranice a to bolo v danej dobe kľúčové. Akákoľvek cesta do nezaistenej budúcnosti mohla znamenať kolaps. Slováci nemali vtedy v rukách žiadne mocenské nástroje, ktorými by mohli svoju vôľu presadiť a vôbec nevedeli, ako by sa zachovali mocnosti a susedia; vnútropoliticky: Českí ideológovia často tvrdievali, že Slováci vždy zneužili ich ťažké postavenie na to, aby si presadili svoje „separatistické“ požiadavky. Práve Žilinská dohoda svedčí, že to nie je pravda. Zobrali si len to, o čo sa 20 rokov snažili a ostatné nechali na ďalší vývin. Až ten(aj Viedenská arbitráž) ukázal, že nie že možno, ale treba uvažovať aj v rámcoch mimo Česko-Slovenska. Nemôžeme obísť fakt, že väčšina čelných predstaviteľov HSĽS (aj J. Tiso, nehovoriac o A. Hlinkovi) bola skutočne presvedčená, že vo vtedajších pomeroch ČSR bola najlepším domovom pre Slovákov. Až ďalší vývin ukázal, že lepšie môžu byť aj iné riešenia.

    Záznamník,
    myslím, že ste príliš ovplyvnený dobovou spisbou o úlohe Talianov pri oslobodzovaní Slovenska a v boji proti Kúnovým boľševikom. Nie som špecialista na túto problematiku. Faktom však je, že M. R. Štefánik sa snažil o dohodu medzi Francúzmi a Talianmi a vlastne my dodnes nevieme, aký odkaz niesol talianskym vojskám na Slovensko. Po jeho smrti došlo k rýchlemu riešeniu a Taliani boli Francúzmi prinútení opustiť Slovensko. Maďarské boľševické vojská využili práve medzeru medzi svoje postavenia opúšťajúcimi Talianmi a ešte nenastupivšími Francúzmi na útok. NO a ľahko sa hodila zodpovednosť na tých, ktorí sa medzi časom stali nepriateľskými voči Francúzom i ich spojencom v strednej Európe.

    No a na záver niečo ku koncepcii. Ide o veľmi stručný prehľad slovenských dejín, ktorý by podľa môjho názoru mal vedieť priemerne vzdelaný človek o národnej histórii. Doň – samozrejme – nie je možné zahrnúť všetko. Nie sú v ňom žiadne nové poznatky, ktoré by prevrátili výklad slovenskej histórie, skôr ide o koncepčnú záležitosť, ako by sme mali k svojej histórii pristupovať. Vidieť ju v jej dynamike, v úspechoch i prehrách Slovákov, ako sme zo stredoeurópskej veľmoci klesli takmer na pozíciu etnografickej skupiny a ako sme sa behom cca 100 rokov opäť dostali síce už v polohe stredného európskeho štátu do dnešného stavu. Ten nie je však konečný. Musíme denno-denne potvrdzovať sami seba, aby sme v Európe boli aspoň tým, na čo máme. Dejiny totiž neskončili. Neskončili ani záujmy veľmoci a našich susedov, ale na rozdiel od situácie napr. pred 100 rokmi máme všetko vo svojich rukách. A preto nám je potreba aj ovládať naše dejiny, aby sme vedeli odkiaľ sme prišli a kam by sme sa mali poberať!

  7. Metod J. Sláv 14. februára 2013 / 18:11

    Pán Hrnko,
    história sa radí k vedám „o prírode“ minulosti ľudskej spoločnosti .

    Cieľom každej vedy je poznať pravdu (ešte aj tých „masmediálnych vied“, ktoré potrebujú vedieť pravdu o fungovaní ľudskej psychiky, aby vedeli nás dokonale oblbovať :angry: )!!!

    Pravdu o fungovaní prírody, a teda aj spoločnosti, lebo tá je tiež súčasťou prírody.

    Takže historik by sa nemal správať ako románopisec historických románov a odvolávať sa na „autorské právo“ na slobodu jeho „umeleckého“ videnia.
    Historik podobne, ako napríklad astrofyzik, musí brať v úvahu aj poznatky z iných vedných odborov, lebo len tak sa jeho poznanie môže priblížiť pravde.

    Historik si nemôže prečítať zopár dobových „novinových správ“ a urobiť si svoj názor, lebo v tom prípade sa z neho stáva románopisec.

    Skutočný historiológ si musí byť vedomý, že „masmediálne vedy“ oblbovania od počiatku poslucháčov mýtov a neskôr ich čitateľov
    tu boli vždy prítomné !!!

    Správy z minulosti sú ovplyvnené minimálne „rybárskou hantýrkou“: „Chytil som táakú rybu.“

    ZVLÁŠŤ SPRÁVY O NAŠEJ DÁVNEJ MINULOSTI SÚ ZDEFORMOVANÉ AŽ UMLČANÉ AJ PÁLENÍM, ČI INOU LIKVIDÁCIOU KNÍH, O ČOM JE MINIMÁLNE JEDEN DOKLAD – JE TO PRÍPAD DOCHOVANIA SA JEDINEJ STRÁNKY HLAHOLSKÉHO TEXTU, KTORÚ AKÝSI ŠETRNÝ MNÍCH POUŽIL NA ZHOTOVENIE OBALU LATINSKY PÍSANEJ KNIHY.

    Každý súdny človek potom nemôže prijať „mantru“, že naši predkovia nepoznali písmo, ktorú tu dookola omieľajú naši (?) kompilátori cudzích „videní“ našej minulosti.

    Písačky asi v rozsahu troch strán, ktoré som zmazal, pokaládám za zbytočné na tomto blogu. Odporúčam autorovi zriadiť si vlastný blog na vlastné trovy. Moje peniaze sú mi príliš vzácne, aby som ich na to míňal.

    No a Metodovi odkazujem, že okrem mlieko, moloko, existuje aj nemecké Milch a angl. milk, čo je asi rovnaké slovo, s rovnakým indoeurópskym pôvodom, proti ktorému tak nezmyselne bojuje.
    A. HRNKO

  8. Milanxyz 15. februára 2013 / 7:51

    Pán Hrnko,
    nyslím si, že o definitívnej pravde v koncepcii dejín ani nemôžme hovoriť a to, že Vy vidíte veci ináč ako prof. Ďurica to ešte neznamená, že Vaša koncepcia je bližšie k pravde, ako jeho. Osobne si myslím, že prof. Ďurica preštudoval ďaleko väčšie množstvo originálov v západoeuropských archívoch, o akom môžte Vy iba snívať. Ako historik mali by ste veci vidieť tak, ako sa stali, a nie tak, ako by niekto chcel, aby ste ich Vy (a skrze Vás my) videli.
    Vy nevidíta rozpor medzi jeho a Vaším tvrdením? Dovolím si ho teda zopakovať:
    Prof. Ďurica píše, že Hácha odcestoval na audienciu k Hitlerovi, ktorú si prostredníctvom min. zahraničných vecí sám vyžiadal. Prof. Ďurica má iste k takémuto závažnému tvrdeniu dôkazy. Nepočul som, žeby to Česi doteraz priznali.
    Vy tvrdíte, že Adolf Hitler pozval do Berlína prezidenta Emila Háchu a prinútil ho podpísať žiadosť Nemeckej ríši o vyhlásenie Protektorátu Čechy a Morava. Neviem, či ste k tomuto tvrdeniu videli aj original pozvania, alebo iba opakujete, čo píšu iní (zrejme českí dejepisci).
    Otázkou potom je, že do akej miery môžme takéto pričlenenie zbytku Československa nazývať okupáciou.
    Slovník cudzích slov (1990) pod heslom „okupácia“ uvádza: „násilne obsadenie, zabratie cudzieho štátneho územia, najmä vojensky“. Ako napr. Poľsko, Belgicko, Holandsko, Francúzko atď.
    Nič takého sa pravdaže nestalo, lebo po vyhlásení samostatnosti Slovenska, prezident zbytku bývalej spoločnej republiky ešte v ten istý deň si vyžiadal audienciu u Hitlera, aby mu „odovzdal osud českých lidí do jeho rúk“ …..a podpísal zmluvu, ktorou sa Čechy a Morava stalo súčasťou Tretej ríše.
    Nemecká armáda vstúpila do Čiech bez jediného výstrelu a na Václavskom námesti ich vítali stotisíce Pražákov.
    V nemeckých archívoch je zaiste stovky fotiek zdraviacích Pražákov. V českých archívoch ich niet, lebo tie nenápadne zmizli. Jediná fotka, ktorú bolo tie dlhé roky povolené ukázať zobrazovala nemeckých dôstojníkov v otvorenom aute prechádzajúcom ulicou husto olemovanou ľudmi a v pozadí zdvihnutá päsť.
    Jednou z takýchto fotiek, ktoré nebolo možné doteraz vidieť bola fotka sľubu vernosti Hitlerovi 3.júla 1942 (tri roky po „okupace“) s miliónom Čechov na Václaváku ( http://www.ustrcr.cz/slib-vernosti-risi-historicky)
    Nemenej zaujímavé je napriklad blahoželanie prezidenta Háchu Hitlerovi (19-6-1940) v ktorom sa hovorí, že „český národ bol prvý, ktorý si uvedomil Hitlerovu veľkosť, ako aj skutočnosť, že pod vedením Nemeckej ríše sa začala nová éra Európy. Čím ďalej, tým väčšmi si Češi oceňujú to, že sa dostali pod ochranu najväčšieho štátnika a vojvodu súčasnej doby a budú to prejavovať i naďalej celým svojím zmýšľaním a skutkami.“
    A aj sa činili.
    Bývalé ČS sa chválilo, že má v strednej Európe najlepšie vyzbrojenú (a zásobenú) armádu. České zbrojovky po celý čas vojny pracovali naplno bez štrajkov na dodávkach Wermachtu a Ríše.
    Hospodárska výroba jedného z najvyspelejších priemyslov v strednej Europe pokračovala na plné otáčky v prospech nacistickej mašinérie Nemecka nerušene až do konca vojny.
    Napriek tomu sa českým dejepiscom a politikom podarilo obalamutiť svet natoľko, že šesťtočná spolupráca s fašistami bola vlastne „okupáciou“.
    Nuž veru tak, nie je „okupace“, ako „okupace“.

    P.S. Len na vysvetlenie: „Jeden mne známy priaznivec slovenských dejín“, ktorého som spomenul v mojom príspevku zo 6. februára NIE JE Dr Hromník.

  9. Anton Hrnko Anton Hrnko 15. februára 2013 / 17:18

    Pán Milan z konca abecedy,
    nebudem sa s vami škriepiť, kto viac archívov preštudoval. Základné nemecké pramene boli u nás známe už od 50. rokov. Samozrejme, neupieram, že prof. Ďurica preštudoval omnoho viac západonemeckých archívov, ako ja. No z druhej strany, určite uznáte, že ja som mal možnosť preštudovať omnoho viac domácich archívov. Ale to nie je tu podstatné. Nezaoberáme sa tu českou kolaboráciou (ani slovenskou), ale priebehom 15. marca 1939. Ja tvrdím, že môj stručný popis udalosti nie je v rozpore s historickou pravdou, ba ani s tvrdením prof. Ďuricu. Profesor Ďurica chcel len poukázať na fakt, že Tisu Nemci nezlomili na vyhlásenie, ktoré by prekračovalo jeho mandát, kým Hácha sa poddal. Vy z toho ešte vyvodzujete, že Česi nadšene prijali protektorát, čo je nezmysel par toto. Ale nechajme hovoriť dokumenty, či je môj výklad v rozpore s pravdou. Prečítajte si a napíšte znova. Budem zvedavý.
    http://data.idnes.cz/g/zpravy/rozhovor.gif

  10. Anton Hrnko Anton Hrnko 15. februára 2013 / 17:25

    Metod,
    zas píšete veľa a zbytočne.

  11. Metod J. Sláv 15. februára 2013 / 19:08

    Pán Hrnko,

    škoda, že ste to zmazal skôr, ako ste si to poriadne prečítal.

    Pointou tam bolo, práve poukázanie na tú „germánsku“ drzosť,

    ktorá „presviedča svet“, že naše „mlieko“ je z ich „milch“. §§§

    To si fakt myslia, že sme tisíce rokov pili dačo, čo sme nemali pomenované,
    a tisíce rokov sme čakali na ich „zachrchranie“ ?????????????????????????

    JE SMUTNÉ, ŽE TEMER VŠETCI NAŠI (?) „MIENKOTVORCI“ ŽERÚ TIE ICH
    „CHRCHRE“ – viď v TV jeden „okrúhly človiečik“ cituje „poučku“: naše slovo
    „chlieb“ je z germánskeho „hlaiba“ – CHCE SA MI GRCAŤ §§§§§§§§§§§§§§

  12. Anton Hrnko Anton Hrnko 15. februára 2013 / 19:41

    Ale milý môj drahý Metod,
    tento blog a článok je o inom.

  13. Milanxyz 16. februára 2013 / 20:44

    Pán Hrnko,
    netreba sa škriepiť, ale myslím si, že je sakramentský rozdiel medzi byť niekde pozvaný (ako to tvrdíte Vy) a požiadať o audienciu, ako to opísal prof. Ďurica. Pri Vašom študovaní domácich archívoch stretli ste sa niekedy s dokumentami, ktoré potvrdzujú popis udalosti, ako ich formuloval prof.Ďurica? Pokiaľ ste sa s nimi stretli a rozhodli ich ignorovať (uprodnosťňovať českú verziu okupácie), potom sa máte za čo hanbiť. Pokiaľ ste sa s ňou v čs archívoch nestretli, pripúšťate, že tie mohli byť pre vylepšenie českého imidžu „prekádrované“?
    Nikde som netvrdil, že Češi „nadšene prijali protektorát“, ale vzhľadom k tomu, akou pokojnou cestou boli Česi k Ríši pripojení a odhliadnúc od Benešom pripravenom atentáte žiadný odboj, alebo spomalenie výroby pre vojenskú mašinériu Wermachtu za tých šesť rokov Protektorátu nepodnikli.
    Tak sa nechovala žiadna, klasickým spôsobom okupovaná krajina v Európe.
    A čo sa týka Vášho odkazu na článok z „idnes“, nevedno, do akej miery sa uvedený článok zhoduje s originálom, ani nevedno, či nebol niekoľko násobným prepisom „vylepšený“. Niet tam autora, nedôveroval by som mu.
    Nakoniec bolo by zaujímavé si prečítať, ako toto stretnutie popisujú Nemci.

  14. Anton Hrnko Anton Hrnko 16. februára 2013 / 21:59

    Milan z konca abecedy,
    takže ste si neprečítali, čo som vám odporučil! Celý váš príspevok je od veci. Na tej stránke nájdete do češtiny preložený nemecký záznam z rokovania Hitlera s Háchom a Háchov záznam o tom istom. Veci sú z oboch tak jasné, že ich netreba vôbec komentovať. Ďuricov popis len stavia iný uhol pohľadu, ale nemení nič na fakte, že zo strany nacistického Nemecka aj v prípade vytvorenie protektorátu išlo o akt mocenskej zvole a okupáciu. A nepleťte sem kolaboráciu a podobné ďalšie záležitosti, ktoré s popisovanou udalosťou nemajú nič spoločné.

  15. Milanxyz 17. februára 2013 / 11:12

    Pán Hrnko,
    vyzerá to tak, že ste môj príspevok čítali v polospánku, lebo nielen, že ste prehliadli moju otázku, či ste sa vo svojich výskumoch stretli s dokumentom potvrdzujúcim Háchovu žiadosť o audienciu u Hitlera, ale ani ste nezbadali moju pripomienku na Váš odkaz. Zopakujem ju:
    „A čo sa týka Vášho odkazu na článok z „idnes“, nevedno, do akej miery sa uvedený článok zhoduje s originálom, ani nevedno, či nebol niekoľko násobným prepisom „vylepšený“. Niet tam autora, nedôveroval by som mu.
    Nakoniec bolo by zaujímavé si prečítať, ako toto stretnutie popisujú Nemci.“
    Z článku nie je jasné, že to má byť oficiálny prepis nemeckého záznamu, ani kto ho urobil. Ako som včera podotkol, nie je preto dôveryhodný. Dovoľte, aby som sa Vás spýtal, či ste čítali originálny záznam v nemčine, alebo sa vo svojich historických štúdiach spoliehate na v „idnes“ uverejnený preklad?
    Zaujímavé, že hneď v začiatkoch spomínaného prekladu Dr Hácha ďakuje Hitlerovi, že ho prijal, čím potvrdzuje tvrdenie prof. Ďuricu v tom zmysle, že stretnutie sa uskutočnilo na žiadosť Dr Háchu. Ináč by mu nemal prečo ďakovať.
    Tvrdiť teda, že Adolf Hitler pozval do Berlína prezidenta Emila Háchu a prinútil ho podpísať žiadosť Nemeckej ríši o vyhlásenie Protektorátu Čechy a Morava je zjavným skresľovaním histórie.
    Nie je známe, čo chcel Dr Hácha s Hitlerom prejednať, určite mal niečo pripravené, ináč by o stretnutie nepožiadal.
    Počas stretnutia Hitler zaiste vyvíjal na Dr Háchu nátlak strašením vojenským napadnutím, ale podobný tlak vyvíjal aj počas stretnutia s Dr Tisom tvrdením, že maďarské jednotky sú už na hraniciach Slovenska. Dr Tiso sa zachoval štátnicky, Dr Hácha uzatvoril s Hitlerom dohodu o pričlenení zbytku bývalého ČS k nacistickej Ríši.
    Toto pripojenie český dejepisci a politológovia prikryli hrubým kobercom „okupácie” pod ktorý pozametali celú kolaboráciu s fašistickým Nemeckom.
    Napríklad,
    Slovákom sa od skončenia vojny najmä v spoločnej republike Čechmi vytýkalo a vytýka, že Slovenský štát, a najmä jeho prezident Dr Tiso nič neurobili na záhranu 56 tisíc slovenských Židov. Doslova ich utrpenie a smrť v cudzích koncentračných táboroch sa pripisuje na vrub Slovákom (za čo slovenská vláda platí ich potomkom a ŽNO nemalé odškodné).
    Nik však nevyčítal a navyčíta Čechom že nič neurobili na záchranu tých 200 tisíc českých Židov odvlečených a zavraždených v koncentračných táboroch.
    Podľa českých dejepiscov, oni nič, oni muzikanti.
    To všetko sa pohodlne zamietlo pod koberec „okupace“.

  16. Anton Hrnko Anton Hrnko 17. februára 2013 / 19:26

    Milan z konca abecedy,
    takže ešte raz. Dokument je doslovný preklad nemeckého zápisu, publikovaného v Akten zur deutschen auswärtigen Politik. Môžete si to tam overiť. Nehľadajte za všetkým české sprisahanie. Je absolútne nepodstatné, či sa Česi žiadali alebo nie. Po tom, čo sa stalo 13. a 14. marca, by bolo úplne nelogické, ak by sa nežiadali.Jediný rozdiel medzi Tisom a Háchom bol v tom, že Hácha sa dal zastrašiť a Tiso povedal, že na to nie je kompetentný, aby spravil to, čo od neho žiadali. Ale aj miera hrozby pre Slovensko (okupácia Maďarmi), pred hrozbou, ktorú líčil Hitler Háchovi, bola iná. Takže nevyťahujme sa vyššie, ako skutočnosti sme. No a to, že Česi sa nebičujú svojou kolaboráciou s nacistami, spočíva asi v tom, že medzi sebou nemajú také a teraz použijem český výraz „predajné děvky“, ako máme my na Slovensku. To je všetko. Moja veta, ktorá sa vám tak nepáči, je popisom historického faktu. Hitler pozval Háchu a Hácha kapituloval. Ostatné sú len nepodstatné tančeky.

  17. Milanxyz 19. februára 2013 / 8:51

    Pán Hrnko,
    vyhýbate sa priamej odpovedi na jednoduchu otázku v zásadnej veci, čo sa na gebírového historika nepatrí.
    Aby sme ukončili tie „nepodstatné tančeky“ dovolím si napísať zhrnutie vyplývajúce z Vašich odpovedí:
    Napriek tomu, že ste nečítali záznam stretnutia Háchu s Hitlerom v origináli, t.j. v nemčine, uprednostňujete jeho český preklad pred výskumom doloženým tvrdením prof. Ďuricu.
    Nedôvera k slovenským historikom, ktorí študovali v zahraničí je typické dozvukom choroby mnohých slovenských historikov odchovaných na českom dejepisectve.

  18. Metod J. Sláv 19. februára 2013 / 11:35

    Pán Milanxyz,
    ja by som toto Vaše konštatovanie rozšíril o moje poznanie,

    že celá dnešná meanstreemová historiografia nemecká, rakúska, maďarská,
    atď. je založená na tom, čo, použijem slová p. Hrnka, si dakto pred pár sto
    rokmi „vycucal z prsta“.

    Mám ďalší dôkaz pre toto moje tvrdenie:

    Pri štúdiu jazykovedy etymológie som si uvedomil, že
    tzv. „germánske“ RUNY sú vlastne SLOVANSKÉ RYNY (RYTINY) !!!

    Pozrite sa, čo sa píše v Kluge Etymologisches Wörterbuch der deutchen
    Sprache (1999):

    „Sicher richtiger R. L. Morris: Zu (ig.) *reu- ‚graben‘ akslav. ‚ryti‘ ‚graben‘,
    vgl. mit Erweisterung lit. ‚ruobti (roubti)‘ ‚einritzen‘. !!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!

    Takže otázkou je, nie či starí Slovania mali dajaké písmo, ALE KOĽKO
    PÍSEM STARÍ SLOVANIA POUŽÍVALI !!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!

  19. Milanxyz 19. februára 2013 / 13:41

    Na výskum v tomto smere sa zatiaľ žialbohu nikto nepodujal. Ale hádam raz aj na to príde čas.

  20. Anton Hrnko Anton Hrnko 19. februára 2013 / 20:02

    Miňko môj zlatý podčičviansky,
    zas to len zle čítate. Ja som mal naštudované originálne nemecké dokumenty vrátane onoho rozhovoru Hitlera z Háchom dávno pred tým, než ste sa vy vôbec začali zaujímať o históriu! Žiaľ, do slovenčiny ten dokument preložený ni je, tak som vám ho podsunul v češtine, aby ste aspoň jazykovo rozumeli, keď to už nie ste schopný pochopiť vecne. Vôbec nemám nedôveru voči zahraničným historikom a bol som prvý od r. 1968, kto ešte za socíku citoval vo svojich prácach aj Ďuricu. Už som vám povedal, jeho prácu si vážim, ale na mnohé veci sa dívam ináč. Možno aj preto, že som tu na rozdiel od neho žil. Moje tvrdenie tak, ako je napísané, plne zodpovedá aj tomu, čo napísal Ďurica, ale predovšetkým historickej pravde. Nielen Ďurica, ale aj ja mám svoje výskumy! A podotýkam, nemecky viem veľmi dobre!

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *