Slovenské dejiny v kocke (tretia časť)

Zrod moderného slovenského národa

            Myšlienky francúzskych osvietencov o spravodlivejšom a „racionálnejšom“ usporiadaní sveta výrazne ovplyvňovali myslenie v celej Európe, a teda aj v mnohonárodnej Habsburskej monarchii. Boli ideovou bázou, filozofickým základom, z ktorého vychádzali reformy Márie Terézie a Jozefa II. Feudálny poriadok v celej Európe sa dostal do krízy v celej svojej podstate. Staré základy usporiadania spoločnosti sa ukazovali nefunkčné a hľadali sa nové. Dôležitou otázkou sa stávala aj legitimita politickej moci v štáte, teda kto ju vlastní a od koho je odvodená. Stredoveký štát to mal viac-menej jasné. Politická moc v štáte sa odvíjala od „pomazaného“ panovníka z Božej vôle. Táto „odveká pravda“ v modernej spoločnosti prestávala platiť a hľadal sa nový suverén. Panovníka z „Božej milosti“ nahrádzal pojem suverenity ľudu, občana, národa. Francúzska revolúcia roku 1789 rázne skoncovala s feudálnym štátom a nahradila ho štátom národným, v ktorom moc nepochádzala od Boha, ale od občana.

Revolučný výbuch vo Francúzsku vystrašil vládnuce vrstvy v celej Habsburskej monarchii a Jozef II. bol v tejto situácii nútený tesne pred svojou smrťou odvolať väčšinu svojich reforiem. V ríši nastúpila k moci reakcia, ktorá sa všemožne snažila zahatať šírenie myšlienok francúzskej revolúcie. Viedeň sa zapojila do protirevolučných vojenských ťažení a potláčala všetkými možnými prostriedkami akékoľvek pokusy nasledovať francúzsky príklad. Avšak myšlienka národa ako suveréna moderného štátu našla svojich stúpencov aj v Uhorsku. Začiatkom deväťdesiatych rokov 18. storočia sa sformovalo v Uhorsku hnutie uhorských jakobínov, ktorého vodcom sa stal kňaz srbského pôvodu Ignác Martinovič. Ideológiu hnutia rozpracoval Slovák Jozef Hajnóci a medzi jeho predstaviteľmi boli aj mnohí ďalší Slováci. Uhorskí jakobíni plánovali zvrhnúť monarchiu a zmeniť uhorský štát na federatívnu republiku, skladajúcu sa z piatich národných celkov. Jedným z nich malo byť aj Slovensko. Plány hnutie nezostali utajené pred vládnou mocou. Ignác Martinovič, Jozef Hajnóci i mnohí ďalší stúpenci reforiem boli zatknutí. Po vyšetrení bol v Budíne zinscenovaný vlastizradný proces a 40 vodcov bolo roku 1795 odsúdených a následne popravených na blízkom Krvavom poli, kde sa v dávnej minulosti konávali uhorské snemy. Hnutie uhorských jakobínov bolo posledným pokusom, ktorý sa snažil o projekt vybudovania  mnohonárodného Uhorska ako republiky rovnoprávnych národov. Poprava jeho vodcov akoby predznamenala ďalší vývin v krajine, kde sa postupne presadila štátom organizovaná násilná maďarizácia, popierajúca základné princípy humanity a rovnoprávnosti národností.

Kontrarevolučné vojny proti Francúzsku sa začiatkom 19. storočia po tom, ako sa generál Napoleon Bonaparte stal najskôr prvým konzulom a roku 1804 cisárom, zmenili na protinapoleonovské vojny, ktoré s prestávkami trvali až do roku 1815. Vojnová vrava počas nich len okrajovo zasiahla slovenské územie, ale Slovensko bolo do nich plne vtiahnuté ekonomicky i svojím ľudským potenciálom. Vojaci slovenskej národnosti bojovali v habsburských armádach po celej Európe a niektorí sa dostali až do Španielska. Medzi najúspešnejšie vojenské jednotky monarchie patril 2. cisársko-kráľovský peší pluk s čestným názvom Alexandrovci (názov získali za krytie ústupu ruského cára Alexandra zo slavkovského bojiska po prehratej bitke v decembri 1805). Bol zložený takmer výlučne zo Slovákov a jeho plukovnou rečou bola slovenčina. Za hrdinstvo prejavené v mnohých vojnách, okrem iného i pri obrane Bratislavy roku 1809, dostal privilégium, že ako jediná jednotka Habsburskej monarchie sa zúčastnil na víťaznej prehliadke v Paríži po porážke Napoleona a ochraňoval Viedenský kongres roku 1815.

Viedenským kongresom skončila éra vyvolaná francúzskou revolúciou. V Európe sa opäť presadil legitimizmus, teda ideológia prisudzujúca štátnu moc panovníkovi z  „Božej vôle“. Na udržanie starých poriadkov sa vytvorila Svätá aliancia, spojenectvo Rakúska, Ruska a Pruska, ktoré mali spoločnými silami potlačiť akékoľvek hnutie, ktoré by sa snažilo zmeniť jestvujúce politické a sociálne pomery. V Rakúskej ríši, vyhlásenej za cisárstvo roku 1804 po rozpustení Svätej ríše rímskej národa nemeckého (formálne až roku 1806), sa presadila reakcia a kontrarevolúcia, ktorú zosobňoval kancelár Klement Metternich. Tvrdým policajným režimom vládol ríši až do roku 1848, keď musel utiecť pred domácou revolúciou. Napriek vojnám a policajnému režimu sa vývin v monarchii už nedal zastaviť. V jej rámci sa začali formovať moderné národy v procese, ktorý neskoršia historiografia nie celkom správne nazvala národné obrodenie. Impulzy na tento proces dalo už predchádzajúce osvietenecké obdobie a výrazne národno-obranný charakter mu vtlačila politika maďarizácie, ktorá začala spomínanými zákonmi z rokov 1790 – 1792. Maďarizácia bola v prvej fáze reakciou protireformných, aristokratických síl na reformy Jozefa II. Hoci sa jej nositelia slovne hlásili k liberalizmu, až do zániku Uhorska mala výrazne reakčný, protipokrokový charakter a bránila akýmkoľvek substanciálnym reformám a demokratizácii pomerov v Uhorskom kráľovstve. Predstavitelia slovenského národa sa všemožne bránili maďarizácii, za čo boli vystavení diskriminácii, prenasledovaniu, boli súdení i zatváraní do väzenia.

Slovenské národné obrodenie prebiehalo v troch fázach, ktoré reprezentovali rôzne osobnosti a mali rôzne ciele. Prvou fázou bolo tzv. bernolákovské, alebo osvietenecké obdobie (1780 – 1820); druhá fáza niekedy nazývaná aj obrodenecká trvala od roku 1820 do roku 1835; poslednou bola fáza štúrovská, zavŕšená revolučným vystúpením Slovákov za národné práva a rovnoprávnosť v revolúcii 1848 – 1849. Práve v tomto období sa Slováci z etnického spoločenstva a kultúrneho národa sformovali v moderný, politický národ, ktorého predstavitelia boli schopní klásť politické požiadavky ohľadom národnej rovnoprávnosti, vlastnej národnej samosprávy a mobilizovať za ne široké vrstvy slovenského ľudu.

V prvej fáze národného obrodenia ešte doznievali osvietenecké idey spojené s myšlienkami veľkého slovanského národa žijúceho na rozsiahlych územiach Európy. V týchto predstavách, ktoré boli podobné myšlienkam o jednotnom nemeckom národe, Slovania tvorili jeden kultúrny národ, ktorý sa delil na osobité kmene. Názory na ich počet bol silno podmienený ideologicky a pohyboval sa od umelo vykonštruovaných štyroch kmeňov (ruský, poľský, česko-slovenský a juhoslovanský) až po skutočný počet samostatných slovanských národov (ruský, ukrajinský, bieloruský, poľský, lužicko-srbský, český, slovenský, slovinský, chorvátsky, srbský a bulharský). Rozhodným vystúpením Antona Bernoláka a jeho uzákonením prvej formy spisovnej slovenčiny roku 1787 na báze kultúrnej západoslovenčiny sa položili základy novej národnej ideológie, založenej na slovenskej jazykovej a kultúrnej osobitosti. V tom období ešte nebola prijatá v národe všeobecne, lebo predstavitelia evanjelickej časti národa odmietli prijať nový jazyk a s ním spojenú ideu národnej osobitosti a naďalej zotrvali pri tradičnom  českom jazyku Králickej biblie, ktorý v tom období bol už dávno vývinom prekonaný aj v českých krajinách. Oproti myšlienke národnej osobitosti propagovali potrebu jednoty Slovákov, Moravanov a Čechov, pretože sa obávali trieštenia národných síl zoči-voči narastajúcej germanizácii a maďarizácii.

Bernolákovci nezostali len pri kodifikácii jazyka, ale na jeho báze začali rozsiahlu vedeckú, kultúrnu, výchovnú a literárnu činnosť. Roku 1792 založili v Trnave učenú spoločnosť Slovenské učené tovarišstvo, ktoré si vybudovalo svoje bázy („stánky“) na celom území vtedajšieho Slovenska. Obdivuhodné bolo predovšetkým jazykovedné dielo Antona Bernoláka, ktorý popri Slovenskej gramatike vypracoval predovšetkým rozsiahly Slowár slowenský – česko – latinsko – nemecko – uherský, ktorý patrí k najvýznamnejším slovníkom slovenského jazyka, aký vôbec kedy vyšiel. Členovia Tovarišstva nezaostávali ani v ľudovýchovnej práci, v ktorej sa snažili propagovať medzi prostým ľudom nové metódy hospodárenia, hygienické a protiepidemické postupy, vysmievali sa z povier a bojovali proti alkoholizmu. V tejto práci vynikol najmä farár z Naháča Juraj Fándly. Nový jazyk umožnil aj rozvoj národnej literatúry, ktorá svoj vrchol v tomto období dosiahla v diele básnika Jána Holého. V svojich eposoch ako Svätopluk, Cyrilomatodiáda a iných prebásnil na najvyššej umeleckej úrovni slovenské národné dejiny, najmä obdobie Veľkej Moravy. Bernolákovské hnutie nebolo len záležitosťou drobných dedinských kňazov. Hlásili sa k nemu mnohí poprední cirkevní hodnostári, medzi inými i ostrihomský arcibiskup a uhorský prímas Alexander Rudnai. O sebe hrdo vyhlásil, že je Slovák a Slovákom by zostal, aj keby si zasadol na pápežský stolec.

V národnej a kultúrno-výchovnej práci nezaostávali ani slovenskí evanjelici. Roku 1803 založili pri evanjelickom lýceu v Bratislave Katedru reči a literatúry slovenskej (uvádzanej aj ako česko-slovenskej).O jej vznik sa zaslúžili Juraj Palkovič, Bohuslav Tablic a Martin Hamaljar, ale najmä základina, do ktorej rozhodujúcou mierou prispeli vojvodinskí Srbi. Na katedre sa vychovali celé generácie slovenských evanjelických vlastencov a kultúrnych pracovníkov. Začas na nej pôsobil ako výpomocný profesor aj Ľudovít Štúr. Juraj Palkovič sa zaslúžil aj o vydávanie novín v biblickej češtine Týdeník. Obe hlavné konfesie v tomto období ešte pôsobili oddelene, vyznávali odlišnú národnú ideológiu a používali odlišné spisovné jazyky.

Táto situácia sa však skoro zmenila. Napoleonské vojny vyvolali veľkú vlnu nemeckého nacionalizmu, ktorá vrcholila z príležitosti 300. výročia reformácie roku 1817. Rozvášnené nemecké davy začali volať po národnej jednote a zjednotení dovtedy na mnohé štáty a štátiky rozdeleného Nemecka. Došlo k obrode nemeckého jazyka, k rozvoju nemeckej kultúry, literatúry i filozofie. Obdobný proces volajúci po zjednotení krajiny sa rozvinul aj v Taliansku. Predstavitelia jednotlivých slovanských národov, konfrontovaní s týmto novým vývinom, z ktorého mali mnohí obavu, začali hľadať miesto a budúcnosť pre svoje národy. Aj slovenské národné hnutie vstúpilo do novej fázy. Obe hlavné konfesie sa zblížili a začali spoločne hľadať budúcnosť pre Slovákov. Slováci konfrontovaní s vlnami moderného nacionalizmu v Nemecku a Taliansku a tlačení narastajúcou politikou maďarizácie sa začali cítiť ohrození v svojom národnom bytí a hľadali cesty, ktoré by im zabezpečili prežitie v novej dobe. Mnohí, napr. Ján Kollár, Pavol Jozef Šafárik (zakladateľ vedeckej slavistiky) a ďalší videli záchranu Slovákov v slovanstve, najmä v kultúrnej vzájomnosti. Stavali sa proti triešteniu slovanstva, za čo považovali prirodzenú snahu každého slovanského národa presadiť sa kultúrne i politicky samostatne. Ján Kollár sa stal horlivým stúpencom myšlienky štyroch slovanských kmeňov v rámci jednotného slovanského národa. Túto neživotnú konštrukciu sa všemožne snažil uviesť do života aj tým, že sa pokúšal vytvoriť spoločný spisovný jazyk pre Slovákov, Moravanov i Čechov. Jeho pokusy zlyhali nielen na tom, že v slovenskom prostredí sa v nasledujúcej generácii presadila myšlienka slovenskej osobitosti vo všetkých konfesiách i skupinách, ale aj na absolútnom nezáujme Čechov akýmkoľvek spôsobom reformovať český jazyk spôsobom, ktorý by ho priblížil slovenčine a pojal do seba niektoré slovenské osobitosti.

Naopak, v radoch katolíckych vzdelancov sa rozvíjala kultúra, najmä literatúra, na báze Bernolákovej spisovnej slovenčiny. Aktivizovali sa mnohí Slováci v Budíne a Pešti ako Martin Hamuljak, Anton Ottmayer a iní, ktorí nadväzovali spoluprácu s miestnymi evanjelikmi, aby vytvorili jednotnú slovenskú organizáciu. Roku 1834 sa im podarilo založiť Spolok milovníkov reči a literatúry slovenskej na celonárodnej a nadkonfesijnej  báze, kde sa vzájomne rešpektovali stúpenci oboch koncepcií národa a nimi používané spisovné jazyky. Spolok vydával almanach Zora, v ktorom sa rovnako uplatňovala bernolákovčina i biblická čeština. Zdôrazňovanie slovanskosti, slovanskej vzájomnosti ako kultúrneho fenoménu vyvolalo v radoch stúpencov maďarizácie tvrdý odpor a začali obviňovať predstaviteľov slovenského národného života zo spolčovania sa s Ruskom a akékoľvek snahy o riešenie slovenskej otázky boli pranierované ako panslavizmus. Označenie za pansláva patrilo k bežným politickým nástrojom na diskreditáciu, často aj perzekúciu mnohých slovenských vlastencov až do zániku Uhorska. Na druhej strane v tomto období vznikli aj mnohé obrany Slovákov proti prechmatom maďarizácie, ktoré sa rozširovali najmä v nemčine.

Od polovice dvadsiatych rokov 19. storočia v celom Uhorsku začalo silné hnutie za modernizáciu krajiny, za odstránenie prežitkov feudalizmu. O neudržateľnosti feudálnych poriadkov vydalo jasné svedectvo aj východoslovenské roľnícke povstanie roku 1831. Na čele celokrajinského reformného hnutia bol gróf Štefan Sečéni, ktorý sa podieľal roku 1825 na založení Uhorskej (maďarskej)akadémie vied. Fatálnou slabosťou reformného hnutia bolo, že za súčasť modernizácie pokladalo aj maďarizovanie krajiny. Tým automaticky stavalo proti sebe veľkú väčšinu uhorského obyvateľstva, ktoré sa svojej národnosti nechcelo vzdať. Maďarizácii mala slúžiť aj akadémia vied. V radoch maďarských aktivistov sa presadili dve línie názorov, ako presadiť maďarizáciu v krajine, kde Maďari v danom období tvorili niečo medzi 30 – 40% obyvateľov. Oproti umiernenej koncepcii grófa Sečéniho, ktorý si maďarizáciu predstavoval ako dlhodobý, pozvoľný proces, stále intenzívnejšie sa do popredia dostávali stúpenci radikálneho hnutia, ktorí sa snažili presadzovať urýchlenú  maďarizáciu za každú cenu a akýmikoľvek prostriedkami. Do čela tejto skupiny sa skoro prepracoval zeman slovenského pôvodu Ľudovít Košút.

Slovenská spoločnosť svojou roztrieštenosťou na konfesionálnej i jazykovej báze nebola pripravená účinne vzdorovať náporu maďarizácie. Preto bolo treba zjednotiť národné sily a vypracovať jasnú národnú ideológiu a politické ciele. Túto úlohu splnila nová generácia vychovaná na bratislavskom evanjelickom lýceu, do čela ktorej sa postavil Ľudovít Štúr. Účinne mu pri tom pomáhal najmä Jozef Miloslav Hurban, ale aj Michal Miloslav Hodža, Janko Francisci, Štefan Marko Daxner a mnohí iní. Štúrovská generácia odmietla všetky umelé koncepcie národa, ktoré boli založené na fikcii nejakého neexistujúceho národa, a tak nemohli osloviť bežných ľudí. Dospeli k záveru, že len na prirodzenom a faktickom jestvovaní Slovákov ako osobitého slovanského národa sa dá budovať reálna národná politika, národná kultúra a k tomu podriadili celú svoju kultúrnu i politickú činnosť. Počnúc pamätnou vychádzkou na Devín roku 1836 začali pracovať na úlohách všeobecného pozdvihnutia slovenského národa a zabezpečenia mu všetkých práv, ktoré mu prináležia. Roku 1837 pri katedre česko-slovenského jazyka na bratislavskom lýceu založil Ľudovít Štúr Spoločnosť česko-slovenskú, ktorá formou samovzdelávania viedla študentov vlastenectvu a pestovaniu slovenského jazyka a literatúry.

Prvým významným krokom na tejto ceste bolo uzákonenie novej formy spisovnej slovenčiny, založenej na kultúrnom stredoslovenskom nárečí roku 1843. Akt „uzákonenia“ sa odohral na Hurbanovej fare v Hlbokom neďaleko od Senice a odtiaľ išli jeho aktéri Ľudovít Štúr, Jozef M. Hurban a Michal M. Hodža na návštevu k Jánovi Hollému, najvýznamnejšiemu žijúcemu stúpencovi bernolákovčiny, aby ho získali za podporovateľa novej spisovnej normy, čo sa im aj podarilo. Proti novej spisovnej slovenčine sa postavil najmä Ján Kollár, predstavitelia českého politického a kultúrneho života, ale aj zúriví stúpenci maďarizácie. V rozsiahlej polemike Hodža, Hurban a Štúr novú spisovnú slovenčinu obhájili a čoskoro v nej začali vznikať umelecké diela vysokej hodnoty, ktoré dokázali potrebnosť a životnosť slovenského spisovného jazyka. Diela básnikov ako Andrej Sládkovič, Ján Botto, Samo Chalupka, Janko Kráľ a mnohých iných štúrovských básnikov a spisovateľov sa stali trvalou hodnotou nielen slovenskej literatúry. Štúrova reforma mala aj určité nedostatky a pre mnohých sa príliš vzdialila od češtiny, preto bola po dohode rozhodujúcich predstaviteľov národa roku 1851 pozmenená na základe návrhu jazykovedca Martina Hattalu. Oproti fonetickému princípu Ľudovíta Štúra sa presadil etymologický princíp, teda princíp na základe pôvodu jazykových javov. Jeho dôsledkom bolo napr. aj zavedenie nefunkčnej samohlásky y, ý, ktorej výslovnosť v slovenskom jazyku už dávno zanikla.

Už pred uzákonením spisovnej slovenčiny si Ľudovít Štúr uvedomil, že ak chcú Slováci pretrvať ako sebavedomý národ, musia sa presadiť nielen kultúrne, ale aj politicky. Usiloval sa preto založiť slovenské politické noviny a vstúpiť do aktívnej politiky. Jeho aktivity proti maďarizácii a podporujúce slovenské národné požiadavky neušli pozornosti vrchnosti, ktorá proti nemu zaviedla vyšetrovanie. Jeho výsledkom bolo pozbavenie Ľudovíta Štúra profesúry na bratislavskom lýceu na konci roku 1843. Na protest proti tomuto aktu zlovôle odišlo z lýcea 22 študentov, zväčša na lýceum do Levoče. Pri tejto príležitosti napísal Janko Matuška slová k piesni Nad Tatrou sa blýska, ktorá sa po roku 1918 stala slovenskou národnou hymnou.

Politicky motivované prenasledovanie neodradilo Ľudovíta Štúra od jeho zámyslu. Roku 1844 sa podieľal na založení kultúrneho spolku Tatrín, ktorý definitívne zjednotil Slovákov na princípe slovenskej národnej osobitosti bez ohľadu na konfesionálnu príslušnosť. O rok na to sa mu podarilo získať súhlas na vydávanie Slovenských národných novín ako politického časopisu, vydávaného v novej spisovnej slovenčine. Bol to významný Štúrov úspech, ktorý bol zavŕšený jeho zvolením za mesto Zvolen do posledného stavovského snemu roku 1847. Ako poslanec na ňom vystupoval v záujme nižších spoločenských vrstiev a za zrušenie poddanstva. Po vypuknutí revolúcie začiatkom roka 1848 stavovský snem v Bratislave v marci toho istého roku zrušil poddanstvo a otvoril tak cestu k odstráneniu prežitého feudálneho systému. Vzápätí snem presídlil do Pešti a v novom zložení poslancov už Ľudovít Štúr nebol. Plne sa zapojil najskôr do politického a neskôr i vojenského zápasu za národné práva Slovákov a demokratizáciu Habsburskej monarchie.

Začiatkom roku 1848 vypukla vo Francúzsku revolúcia, ktorá zmietla tamojší nenávidený režim orleánskej kráľovskej dynastie. Revolúcia sa rýchlo rozšírila do celej západnej a strednej Európy a zmietla aj policajný režim rakúskeho kancelára Klementa Metternicha. K moci sa drali dravé meštiacke vrstvy, ktoré mali rôzne ciele zväčša podľa národnej príslušnosti. Kým predstavitelia rakúskych Nemcov pozerali do Frankfurtu, kde sa mal zísť celonemecký snem a zjednotiť do jedného nemeckého štátu krajiny bývalej Svätej ríše rímskej národa nemeckého, predstavitelia Čechov sa postavili za zachovanie Rakúskej ríše a jej prebudovanie na princípe demokracie a federalizmu. Keďže v ríši bolo asi 60% Slovanov, predpokladali, že budú mať v nej vedúce postavenie. Ich politika – austroslavizmus – sa dostala nielen do konfliktu s rakúskymi Nemcami, ale aj s Maďarmi, ktorých reprezentanti vedení Ľudovítom Košútom sa snažili o získanie moci v Uhorsku a jeho prebudovanie na maďarský národný štát.

Bokom nezostali ani Slováci. Už hneď z jari sa aktivizovali mnohé skupiny pod vedením napr. Jozefa M. Hurbana v Nitrianskej stolici, Michala M. Hodžu v Liptove, Janka Kráľa a Janka Rotaridesa v Novohrade, Janka Francisciho a Štefana Marka Daxnera v Gemeri a mnohí ďalší. Okrem zrušenia prežitkov feudalizmu, demokratizácie spoločnosti žiadali slovenskí predstavitelia predovšetkým rovnaké práva pre všetky národy Uhorska. S cieľom zjednotiť sa na celonárodnom programe sa potom zišli reprezentanti slovenského národa 10. mája 1848 v Liptovskom Svätom Mikuláši, kde vypracovali a schválili Žiadosti slovenského národa. Schválený dokument bol prvým uceleným slovenským národným programom. Deklarovali osobitosť slovenského národa v Uhorsku a žiadali národnú rovnoprávnosť, ktorú mal sankcionovať zákon. Popri celokrajinskom sneme sa mal zriadiť aj osobitý slovenský národný snem, na slovenskom území sa malo úradovať slovensky a mali byť uznané slovenské národné symboly. V oblasti demokratizácie života sa žiadalo všeobecné a rovné volebné právo, sloboda tlače a sloboda zhromažďovania. V sociálnej oblasti žiadali dôsledné odstránenie feudalizmu a vrátenie pôdy roľníkom, ktorým bola nezákonne odňatá. Okrem toho žiadali prepustiť J. Kráľa a J. Rotaridesa, ktorí boli uväznení v Novohrade počas živelných protifeudálnych vystúpení tamojšieho ľudu.

Uhorská vláda reagovala na slovenské žiadosti vyhlásením stanného práva na území Horného Uhorska a zatykačom na Ľudovíta Štúra, Jozefa M. Hurbana a Michala M. Hodžu. Prenasledovaní slovenskí národovci odišli do Prahy, kde sa zúčastnili koncom mája 1848 na Slovanskom zjazde, ktorý rokoval o budúcom postavení Slovanov monarchii. Zjazd bol prerušený vypuknutím revolúcie a bojov na barikádach v Prahe sa zúčastnili i delegáti zo Slovenska. Keďže vodca maďarskej revolúcie Ľudovít Košút vyhlásil, že ak Slováci chcú mať nejaké osobité práva, nech si ich vydobyjú so zbraňou v ruke, rozhodli sa predstavitelia slovenského národa pre ozbrojené povstanie. Počas leta roku 1848 horúčkovito na jeho príprave a za tým účelom vstúpili do kontaktov s predstaviteľmi Srbov a Chorvátov, ktorí poskytli Slovákom nemalú finančnú a materiálnu pomoc. Opäť sa ukázalo, že Slováci nie sú osamotení a že v radoch príslušníkov slovanských národov na Balkáne majú mnohých prívržencov a priateľov.

Vhodná situácia na slovenské povstanie vznikla, keď rozpory medzi uhorskou vládnou mocou a cisárom vyústili na konci leta 1848 do vojenského stretu. V danej situácii legitímni predstavitelia slovenského národa založili 16. septembra 1848 vo Viedni Slovenskú národnú radu na čele s Ľudovítom Štúrom, Jozefom M. Hurbanom a Michalom M. Hodžom. Následne zorganizovali vojenskú jednotku, ktorá 19. septembra 1848 prenikla na územie Slovenska a obsadila Myjavu. Na národnom zhromaždení v Myjave pod predsedníctvom Jozefa M. Hurbana Slovenská národná rada vyhlásila neodvislosť Slovenska od Uhorska. Slováci sa tak prvýkrát vo svojich moderných dejinách pokúsili o vytvorenie svojej autonómnej štátnosti v rámci Rakúskeho cisárstva a začali za ňu bojovať ozbrojenou silou. Rady povstaleckých bojovníkov sa rýchlo rozširovali a 23. septembra 1848 víťazne vybojovali slovenskí povstalci prvú bitku pri Brezovej pod Bradlom. Povstanie sa ďalej rozširovalo, ale 28. septembra 1848 povstalci zaznamenali neúspech pri Senici, ktorý sa ukázal rozhodujúcim i vzhľadom na zmenenú celkovú situáciu v krajine. Povstalci boli prinútení ustúpiť na Moravu, kde ich cisárske vojsko odzbrojilo.

Septembrová výprava bola prvým, samostatným bojovým vystúpením Slovákov za svoje národné práva, slobodu, rovnoprávnosť a demokraciu v moderných slovenských dejinách. Jej neúspech zapríčinil, že politické vedenie slovenského národa rezignovalo na samostatný postup a priklonilo sa na stranu cisárskej Viedne, ktorá na rozdiel od uhorskej vlády sľubovala národnú rovnosť a rovnoprávnosť. Slovenská národná rada ďalej organizovala ozbrojený odpor proti vláde v Pešti, v danej situácii už v spolupráci s cisárskymi vojenskými veliteľmi. Zorganizovala zimnú výpravu na prelome rokov 1848 – 1849, ktorá prenikla na Slovensko cez Jablunkovský priesmyk a po víťaznej bitke pri Budatíne prenikli slovenskí dobrovoľníci na stredné a východné Slovensko. Treťou fázou Slovenského povstania bola letná výprava, počas ktorej operovali slovenskí dobrovoľníci na západnom Slovensku. Predstavitelia SNR súčasne vypracovali svoju predstavu o budúcnosti Slovenska, ktorú v marci 1849 predložili panovníkovi. V nej požadovali vyčleniť Slovensko ako samostatnú korunnú krajinu s vlastným snemom, ústavou, vládou a s úradnou rečou slovenskou. Táto aktivita nemala vplyv na rozhodnutie cisára, ktorý už vtedy vydal oktrojovanú ústavu, ktorá nepočítala s členením ríše na národnostnom princípe. Uhorsko rozdelila na dištrikty, z ktorých dva približne zodpovedali územiu obývanému Slovákmi, ale tie boli len administratívnymi obvodmi, nie skutočnou národnou samosprávou, hoci niektorí Slováci v nich dostali vyššie postavenie. Po porážke maďarských revolučných vojsk za pomoci ruského cára pri Világoši 13. augusta 1849 Viedeň ponúkla niektorým Slovákom miesta v administratíve, avšak nechala za nich hovoriť starokonzervatívnu skupinu okolo J. Kollára, ktorá nebola priaznivo naklonená štúrovskej koncepcii slovenského národa. Slovenské dobrovoľnícke vojsko bolo následne 21. novembra 1849 v Bratislave na dnešnom Námestí slobody slávnostne rozpustené. Vojaci a dôstojníci síce dostali ponuku ďalej slúžiť v cisárskej armáde, ale vzhľadom na to, že Viedeň odmietla splniť slovenské národné požiadavky, túto ponuku odmietli.

 

Finis Hungariae“ alebo cesta z Uhorska

Ale ani pomery zriadené oktrojovanou ústavou nevydržali dlho. Vo Viedni sa presadili reakčné sily a v ríši zaviedli novú formu absolutizmu, ktorej symbolom sa stal minister vnútra Alexander Bach. Opäť sa zaviedli praktiky policajného štátu so špicľovaním a udávaním a navyše demokratickí predstavitelia slovenského národného pohybu sa dostali pod policajný dozor. V radoch slovenských národovcov sa rozšíril názor, že Viedeň odmeňuje verných Slovákov tým istým, čím trestá odbojných Maďarov. V nepriaznivých pomeroch absolutizmu sa utlmila politická činnosť a obnovili sa jazykové spory, ktoré vyvolal najmä Ján Kollár a jeho stúpenci. Novú spisovnú slovenčinu to už neohrozilo, ale slovenský politický život to silno oslabilo. Po smrti Jána Kollára postupne všetci stúpenci jeho „staroslovenského“ jazyka, ktorým bola slovenčine prispôsobená čeština, prešli postupne na stranu víťaziacej Štúrovej slovenčiny. Obnoveniu politickej aktivity sa však už Ľudovít Štúr nedožil. Zomrel na následky zranenia pri poľovačke začiatkom roku 1856.

Ministrovi Alexandrovi Bachovi sa nepodarilo vyriešiť žiaden z problémov, ktoré priniesla revolúcia 1848 – 1849. Kritickými zostali najmä vzťahy medzi jednotlivými krajinami a národnosťami ríše. Problémy sa neriešili iba odsúvali. Takže, keď prišli na konci päťdesiatych rokov 19. storočia vojenské porážky v Taliansku, Bachov absolutizmus sa zrútil. Panovník František Jozef I. (1849 – 1916) vydal v októbri 1860 nariadenie (Októbrový diplom), ktorým obnovil okrem iného historické krajinské snemy v jednotlivých častiach ríše. Obnovený bol aj uhorský snem, v ktorom však neboli zastúpení žiadni slovenskí poslanci. Predstavitelia slovenského národného hnutia zvolali na 6. a 7. júna 1861 národné zhromaždenie do Turčianskeho Svätého Martina, na ktorom prijali Memorandum národa slovenského. Žiadali v ňom okrem všeobecne demokratizačných, školských a jazykových práv najmä zabezpečenie rovnoprávnosti uhorských národností a zákonne uznať osobitosť slovenského národa vrátane vyčlenenia slovenského územia v rámci Uhorska pod názvom Hornouhorské slovenské okolie.

Memorandum odovzdali predstavitelia Memorandového výboru uhorskému snemu, ktorý ho však neprerokoval, lebo ho medzičasom panovník pre nezhody rozpustil a krajina bola opäť riadená z Viedne. Vzniklo tzv. provizórium, ktoré trvalo až do roku 1867. Slovenskí národovci po rozpustení uhorského snemu Memorandum prepracovali a doplnili o Privilégium (ústavu) Hornouhorského slovenského okolia a takto ho predložili cisárovi Františkovi Jozefovi I. Cisár síce memorandovú delegáciu prijal, ale jej požiadavky dal preštudovať, teda vlastne odložiť. Nepatrnými výsledkami slovenských politických snažení v období provizória bolo založenie Matice slovenskej 4. augusta 1863 a zriadenie troch slovenských gymnázií v Revúcej, Martine a v Kláštore pod Znievom, keď už predtým banskobystrický biskup Štefan Moyzes poslovenčil katolícke gymnázium v Banskej Bystrici. Prvým predsedom Matice sa stal katolícky biskup Štefan Moyzes a výkonným podpredsedom evanjelický superintendent Karol Kuzmány. Matica slovanská sa stala celonárodnou kultúrnou organizáciou Slovákov a bola jediným vrcholným orgánom, ktorý okrem múzejníckych, knihovníckych, zberateľských, osvetových a archívnych úloh prebral aj úlohu reprezentanta národa. Matica rozvíjala svoju činnosť vďaka zbierkam, na ktorých sa podieľali nielen predstavitelia národnej inteligencie, ale aj široké ľudové vrstvy. Napriek nesplneniu očakávaní, ktoré do Memoranda vkladali slovenskí národovci, mal tento dokument nesmierny vplyv na ďalší politický život Slovákov. Odvíjali sa od neho všetky ďalšie slovenské štátoprávne programy až do roku 1993.

Provizórium skončilo tvrdou porážkou Viedne v súperení o domináciu v Nemeckom spolku s Pruskom roku 1866. Prehratá vojna prinútila cisára urobiť nejaký kompromis, ktorý by rozšíril mocenskú bázu vládnutia. Namiesto demokratizácie pomerov a uspokojenia národnosti cisár uprednostnil dohodu nemecko-rakúskej buržoázie s maďarskou statkársko-feudálnou aristokraciou. Roku 1867 sa dosiahla dohoda o maďarsko-rakúskom vyrovnaní, na základe ktorého sa Rakúska ríša federalizovala a vzniklo Rakúsko-Uhorsko[1]. Okrem panovníka, spoločných financií, spoločnej zahraničnej politiky a spoločnej obrany všetky ostatné záležitosti patrili do pôsobnosti krajinských vlád. V Uhorsku sa dostali k moci reakčné šľachticko-statkárske vrstvy, ktoré sa netajili tým, že chcú krajinu čo najrýchlejšie maďarizovať a premeniť na maďarský národný štát. Už nasledujúci rok 1868 prijal uhorský snem národnostný zákon, v ktorom stanovil, že v krajine je len jeden nedeliteľný maďarský národ. Uznaným národnostiam (aj Slovákom) priznal síce jazykové práva, avšak nie obligatórne, ale len fakultatívne, teda bolo treba o ne požiadať. Stačilo len vytvoriť situáciu, aby nikto nič nežiadal a práva sa neposkytli. Práve tento systém umožnil rozpútať vlnu surovej maďarizácie, ktorá sa odohrávala v režime formálne sa hlásiacemu k liberalizmu a zaštíteného liberálnymi zákonmi. Avšak realita bola úplne iná. Zákony poskytujúce práva národnostiam sa podľa ustanovení v nich nemuseli dodržiavať a úplne „zákonne“ sa ani nedodržiavali.   Táto politika nemohla skončiť inak ako rozpadom Uhorska roku 1918, lebo maďarizácia stavala do opozície voči štátu väčšinu obyvateľstva a bránila akejkoľvek demokratizácii štátu, lebo občianska väčšina by túto politiku zavrhla. Nie je nezaujímavé, že tento typ „národnostných práv“ platí aj v dnešnom Maďarsku.

Po rakúsko-maďarskom vyrovnaní sa slovenská politika rozdelila na dva prúdy. Jedným bola tzv. Stará škola slovenská, ktorá trvala na naplnení cieľov Memoranda, najmä zriadení Slovenského okolia s vlastným snemom, správou, súdnictvom a slovenským úradným jazykom. Jej hlavnými predstaviteľmi boli Štefan M. Daxner, Ján Francisci, Viliam Paulíny-Tóth a ďalší. Roku 1871 sa transformovala na Slovenskú národnú stranu. Niektorí predstavitelia slovenského života predpokladali, že keď sa zrieknu požiadavky na Okolie (teda na autonómiu), budú sa môcť s maďarskými vládnucimi kruhmi dohodnúť na ústupkoch v jazykovej a kultúrnej oblasti. Hlavnými predstaviteľmi tzv. Novej školy slovenskej boli Ján Palárik, Ján Nepomuk Bobula a Ján Malý Dusarov. Ich politika zlyhala a po zatvorení slovenských gymnázií a Matice slovenskej v rokoch 1874 – 1875 sa tento prúd rozpadol. Časť jeho predstaviteľov sa zaradila do SNS, druhá časť, najmä podnikateľská prešla na pozície uhorskej vlády alebo sa prestala angažovať.

Dôležitou súčasťou každej politiky je účasť na voľbách a získanie poslaneckých mandátov, aby politickí reprezentanti mohli svoje záujmy presadzovať na pôde parlamentu. Maďarizačný režim bol v otázke vykonávania aktívneho a pasívneho volebného práva vyslovene reakčný a znemožňoval akúkoľvek demokratizáciu krajiny, lebo v tom prípade by sa nemaďarské väčšiny nutne prejavili ako dôležitá politická sila. V Uhorsku preto až do jeho zániku platil starý feudálny systém volieb, ktorý umožňoval vláde podvodmi a terorom zvoliť si takých poslancov, akých chcela a potrebovala. Len asi 6% obyvateľstva krajiny malo volebné právo, ktoré sa vykonávalo verejne pred volebnou komisiou. Každý volič musel predstúpiť pred volebnú komisiu a vyhlásiť, koho volí. Za daných okolností sa nebolo možné čudovať, že vláda si na národnostne zmiešaných územiach za tichej podpory opozície (v otázkach maďarizácie boli všetky maďarské politické zoskupenia v Uhorsku zajedno) vytvorila bázu na získavanie vládnych poslancov. Pri takýchto voľbách sa podvádzalo, korumpovalo a neraz i strieľalo. Keďže v týchto podmienkach sa nepodarilo začiatkom sedemdesiatych rokov 19. storočia dosiahnuť voľbu ani jedného slovenského poslanca, Slovenská národná strana prešla do politickej pasivity, v ktorej vydržala až do polovice deväťdesiatych rokov.

V pomeroch po vyrovnaní sa Slovákom nepodarilo udržať ani sľubne sa rozvíjajúce slovenské stredné školstvo a Maticu slovenskú. Vláda zosnovala proti týmto inštitúciám vyšetrovacie komisie, ktorých výsledkom boli obvinenia z nevlasteneckej činnosti a rozpustenie. Ich zhabaný majetok bol odovzdaný do správy maďarizačného Hornouhorského vzdelávacieho spolku (FEMKE). Keď srbský poslanec Svetozar Miletič protestoval proti odovzdaniu majetku Matice slovenskej do správy FEMKE s odôvodnením, že podľa jej stanov patrí slovenskému národu, ministerský predseda Koloman Tisza odmietol protest s tým, že v uhorskej krajine slovenský národ nepozná. Kultúrny a spoločenský život Slovákov sa preto odohrával v oklieštenej podobe v náboženských spolkoch ako Spolok svätého Vojtecha (od 1869), v Spolku slovenských žien Živena (od 1869), V Slovenskej muzeálnej spoločnosti (od 1893) a v ďalších menších spolkoch a združeniach. Slovenskí politici na čele so Svetozárom Hurbanom Vajanským v tomto období pasivity podľahli mesianizmu a podľa vzoru oslobodzovaných balkánskych slovanských národov očakávali oslobodenie od cárskeho Ruska.

Rakúsko-maďarské vyrovnanie vyriešilo podelenie moci v monarchii, ale nevyriešilo všetky jej problémy. Práve naopak. Väčšinu obyvateľstva ríše vytlačilo do pozície neželateľnej, utláčanej menšiny. Nastal síce pomalý priemyselný rozvoj, v krajine sa vystavala základná železničná sieť a budovali sa pevné cesty, ale politická stabilita chýbala. Uhorská vláda presadila v parlamente zákony na podporu priemyslu, ktoré pomohli rozvoju priemyselného podnikania, ale historicky zdedené zaostávanie sa jej nepodarilo odstrániť. K najpriemyselnejším oblastiam krajiny patrilo okolie Budapešti a čiastočne Slovensko. Okolo 60 % slovenského obyvateľstva bolo stále závislé na poľnohospodárstve. Napriek priemyselnému rozvoju slovenská dedina bola preľudnená, zadlžená s hladom po pôde. Pozostatky feudalizmu a národnostný útlak nútil slovenské obyvateľstvo migrovať do centier ríše, ale od roku 1880 sa hlavný prúd vysťahovalectva nasmeroval za more do USA. V období od roku 1880 do roku 1914 vyše pol milióna Slovákov sa vysťahovalo za more, kde vytvorili významné slovenské sídelné centrá v New Jersey, Pensylvánii a v štáte Illinois. Americkí Slováci v demokratických pomeroch v USA veľmi rýchlo národnostne precitli a začali sa zaujímať o osud národa v „kraju“, ako svoju vlasť nazývali zväčša Slováci z východného Slovenska, ktorí tvorili hlavnú masu vysťahovalcov.

Industrializačné zákony umožnili rozvoj niektorých tradičných i nových podnikov. Medzi najväčších zamestnávateľov na Slovensku v tomto období patrila Rima-muránska železiarska spoločnosť, textilky v Ružomberku, v Žiline, mlyny v Šuranoch, papierne v Slavošovciach, železiarne v Podbrezovej a Piesku, firmy Dynamit – Nobel a Apollo v Bratislave, na strednom Slovensku a na Spiši doznievalo baníctvo drahých kovov a železa. Podiel slovenského kapitálu na uhorskom priemysle bol však malý. Pri jeho presadzovaní kládla politická sféra značné prekážky, a preto sa presadzoval len ťažko a predovšetkým v ľahkom a potravinárskom priemysle. Medzi slovenské podniky patril napr. Martinský pivovar, liptovské garbiarne, výroba kyslej kapusty v Stupave, niektoré tlačiarne a mnohé ďalšie. Ako prvá banka so slovenským kapitálom bola roku 1885 v Martine založená Tatrabanka, úč. spol. Postavenie priemyselných robotníkov bolo ťažké, pracovali až 16 hodín denne a častá bola aj práca detí. V dôsledku toho narastalo sociálne napätie aj v priemyselných centrách, začalo organizované robotnícke hnutie, vznikali sociálne konflikty najskôr živelne, neskôr aj organizovane. Najdôležitejšie otázky, ktoré nastoľovali robotníci, sa dotýkali najmä miezd a skracovania pracovného času.

O čo viac bol potlačený slovenský národný život na Slovensko, o to intenzívnejšie sa rozvíjal za morom, najmä v USA. Do Spojených štátov sa zväčša sťahovali za prácou chudobnejšie vrstvy slovenskej spoločnosti, masovo najmä od roku 1880. V tamojších demokratických pomeroch si uvedomili, že korene ich sociálneho a národného útlaku „v starom kraji“ sú tie isté, a preto sa veľmi rýchlo národne uvedomili a začali spätne podporovať politický život na Slovensku. Pôvodne sa organizovali v tzv. fraternalistických  spolkoch okolo slovenských fár, ktorých pôvodným cieľom bolo pomáhať krajanom pri hľadaní zamestnania, poprípade ich finančne zabezpečiť v prípade nečakaných udalostí. Veľmi skoro sa začali organizovať na celoamerickej úrovni a už roku 1890 vznikla z iniciatívy kňaza Štefana Furdeka Prvá slovenská katolícka jednota. Neskôr vznikla aj Slovenská katolícka jednota žien, roku 1896 Slovenská evanjelická jednota, Slovenský národný spolok, zahraničná Matica slovenská, Evanjelická slovenská ženská jednota a mnohé ďalšie. Kým doma živorilo len niekoľko národne orientovaných novín, v USA ich vychádzali desiatky na čele s Jednotou, Slovákom v Amerike, Obranou atď. Postupne niektorí Slováci prenikali do podnikateľskej a bankovej sféry, čím sa zlepšovali celkové vyhliadky Slovákov na úspech. Medzi bankármi sa presadil napr. Michal Bosák, ktorý založil a vlastnil vlastnú banku. Americkí Slováci sa veľmi skoro dokázali zjednotiť pod spoločnú vlajku, aby pomohli krajanom doma v ich zápase proti maďarizácii. Z iniciatívy Štefana Furdeka založili roku 1907 Slovenskú ligu v Amerike, ktorá zohrala významnú úlohu v procese národného oslobodzovania Slovákov z Uhorska. Jej prvým úspechom bolo presadenie skutočnej národnosti, nie štátnej príslušnosti v amerických sčítaniach obyvateľstva už od roku 1910. Slováci boli tak prvýkrát v zahraničí uznaní za osobitnú národnosť práve v USA.

V polovici deväťdesiatych rokov 19. storočia sa objavil  v súvislosti so zosvetšťovaním štátu nový fenomén – katolícke politické hnutie, odvolávajúce sa na pápežské encykliky a presadzujúce aktívnu účasť katolíkov vo verejnom a politickom živote. V Uhorsku bola roku 1895 založená Ľudová strana (Néppárt), ktorá popri katolíckej agende sľúbila aj riešenie národnostnej otázky. V jej radoch sa začali organizovať aj významné slovenské osobnosti, ktoré skončili s politickou pasivitou. Od roku 1896 sa slovenskí kandidáti najskôr na listinách Ľudovej strany, neskôr aj Slovenskej národnej strany začali opäť uchádzať o posty v uhorskom sneme a dosiahli aj prvé úspechy. Medzi katolíckymi aktivistami sa presadzovali najmä Andrej Hlinka, Florián Tománek a Ferdiš Juriga, ktorí sa už roku 1905 pokúsili založiť Slovenskú ľudovú stranu a pokus zopakovali roku 1913. Popri predstaviteľoch konzervatívneho krídla Slovenskej národnej strany ako boli Matúš Dula, Svetozár H. Vajanský, Pavol Mudroň, Jozef Škultéty, sa v slovenskej politike presadilo i mladé liberálne krídlo na čele s Milanom Hodžom a Tomášom G. Masarykom ovplyvnení tzv. Hlasisti na čele s Vavrom Šrobárom, Pavlom Blahom a inými. Od roku 1905 sa na slovenskej politickej scéne objavila už aj Slovenská sociálnodemokratická strana na čele s Emanuelom Lehockým. Slovenská politická scéna sa v rokoch pred prvou svetovou vojnou diferencovala, hľadala rôzne cesty uplatnenia sa slovenského národa podľa triednej a ideovej príslušnosti, ale v jednom bola za jedno – požadovala všeobecnú demokratizáciu pomerov a odstránenie maďarizácie. Za tým účelom v predvečer vypuknutia prvej svetovej vojny založila Slovenskú národnú radu, ktorá však v dôsledku rozpútania vojny už svoju konkrétnu činnosť nerozvinula.

Roku 1896 oslavovali Maďari tzv. milénium, teda tisíce výročie údajného príchodu do oblasti novej vlasti, nazvané zaujatie vlasti (honfoglalás). V súvislosti s výročím sa rozpútala nová vlna maďarského šovinizmu a národnostného útlaku nemaďarských národností v Uhorsku, ktorá vrcholila roku 1907 – 1908 prijatím tzv. Aponiho školských zákonov. Uhorská vláda dávala jasne najavo, že jej cieľom je čo najskoršia maďarizácia krajiny a že neustúpi z tohto cieľa v žiadnom prípade. V tejto situácii sa odohrala aj najväčšia tragédia, ktorá pohla svedomím celej civilizovanej Európy – streľba v Černovej 27. októbra 1907. Jej predohrou bolo rozhodnutie farníkov malej obce pri Ružomberku z podnetu svojho rodáka Andreja Hlinku postaviť si v obci vlastný kostol. Keďže medzičasom pre „národnostnú agitáciu“ poslala uhorská vláda Andreja Hlinku do väzenia a spišský biskup ho suspendoval z ordinácie i úradu, farníci chceli počkať s vysvätením už hotového chrámu na vyriešenie záležitosti, aby im ho mohol posvätiť ich rodák. Uhorská vláda však chcela ukázať svoju silu a nakomandovala tam maďarónskych kňazov na vysviacku za žandárskej asistencie. Keď občania nechceli kňazov pustiť do obce, žandári začali strieľať a na mieste zabili 15 dedinčanov. To však nestačilo. Napriek protestom z celej Európy zorganizovala uhorská vláda monster proces a nechala odsúdiť 40 účastníkov zhromaždenia, do ktorého bolo strieľané  Proti tomuto násiliu sa ozvali mnohé významné osobnosti, medzi inými ruský spisovateľ Lev Nikolajevič Tolstoj,  nositeľ Nobelovej ceny Nór Björsterne Björnson, Škót Róbert W. Seton-Watson a mnohí ďalší.

Maďarizácia napriek svojej tvrdosti a násilnosti, ktorej obeťou bolo najmä slovenské školstvo a kultúra, nedosiahla svoje ciele. Napriek tomu, že sa behom cca štyridsať rokov zredukoval počet slovenských ľudových škôl z 2000  na niečo vyše 300 a neexistovali žiadne slovenské stredné školy, jej výsledky boli úbohé. Slovenská kultúra aj v týchto pomeroch dokázala dosiahnuť v dielach Pavla Országha Hviezdoslava, Martina Kukučína, Petra Michala Bohúňa, Ivana Kraska, Jána Levoslava Bellu, Mikuláša Schneidra Trnavského, Jozefa Božetecha Klemensa alebo Dominika Skuteckého a ďalších minimálne európsku úroveň a nevykazovala tendenciu k zániku. Významné úspechy dosahovali aj slovenskí vedci, síce zväčša mimo územia Slovenska, ale predsa. Svetové meno získali architekt Dušan Jurkovič, geológ Dionýz Štúr, botanik Jozef Ľudovít Holuby, technik Aurel Stodola, komeniológ Ján Kvačala, astronóm Milan Rastislav Štefánik, vynálezcovia Jozef Murgaš, Štefan Banič a iní. Aj znalosť maďarčiny začiatkom 20. storočia vykazovalo len okolo 4% Slovákov. V tejto situácii bola maďarizácia ako štátna politika iluzórna, avšak priniesla Slovákom a ostatným nemaďarským národom veľké utrpenie a znemožnila modernizáciu a demokratizáciu krajiny, čím spätne trpeli Maďari sami.

Začiatkom 20. storočia sa výrazne zosilnili rozpory medzi dvoma európskymi zoskupeniami imperialistických štátov Trojspolkom (Nemecko, Taliansko a Rakúsko-Uhorsko) na jednej strane a Trojdohodou (Veľká Británia, Francúzsko a Rusko) na druhej strane. V princípe obom zoskupeniam išlo o nové rozdelenie sveta s tým, že dohodové štáty mali rozsiahle kolónie a ústredné mocnosti, ako sa tiež Trojspolku hovorilo, sa na koloniálnom vlastníctve zúčastňovali len nepatrne. Atentát na následníka rakúsko-uhorského trónu Františka Ferdinanda v Sarajeve 28. júna 1914, z ktorého Viedeň obvinila Srbsko, sa stal zámienkou na rozpútanie dovtedy nevídanej vojnovej vravy zasahujúcej prakticky celý svet. Už o mesiac po atentáte zaútočila rakúsko-uhorská armáda na Srbsko, ktorému prišlo na pomoc Rusko. Spojenec Rakúsko-Uhorska Nemecko vzápätí vyhlásilo vojnu Rusku, s ktorým sa solidarizovali západné krajiny Francúzsko a Veľká Británia. Taliansko so zapojením do vojny váhalo, avšak roku 1915 vstúpilo do vojny na strane Dohody. K Dohode sa neskôr pripojilo aj Rumunsko a Japonsko, na stranu centrálnych mocností sa postavilo Bulharsko a Osmanská ríša. Spolu s Anglickom a Francúzskom bojovali aj ich kolónie a domínia, takže vojna sa stala skutočne svetovou. Posledná významná mocnosť boli Spojené štáty americké, ktoré do vojny vstúpili na strane Dohody roku 1917. Vojna dokonale rozmetala celý starý poriadok vo svete. Na jej konci revolúcie zmietli cársky režim v Rusku i cisársky režim v Nemecku. Rakúsko-Uhorsko i Osmanská ríša sa rozpadli a na ich území vzniklo viacero malých štátov. Fakticky sa vojna skončila podpísaním prímeria 11. novembra 1918, právne bola uzavretá mierovými zmluvami z Versailles v rokoch 1918 – 1924.

Vojna ťažko postihla i Slovensko. V uniformách sa ocitli desaťtisíce slovenských mužov. V uniforme rakúsko-uhorskej armády boli nasadení do vojny, ktorá bola z ich pohľadu nezmyselná a ktorej ciele išli proti ich elementárnym záujmom. Vojaci slovenskej národnosti boli nasadení prakticky na všetkých európskych frontoch, najskôr v Srbsku a na ruskom fronte, neskôr aj vo Francúzsku, na talianskom fronte a v Rumunsku. Hoci bojové operácie zasiahli Slovensko len okrajovo počas ruskej ofenzívy roku 1915, jej dôsledky vo forme zbedačenia, nedostatku základných potravín, biedy a hladu cítilo celé Slovensko. Okrem toho na frontoch padlo okolo 69 000 slovenských vojakov a ďalšie desaťtisíce zostalo mrzákmi. V závere vojny patrili slovenskí vojaci k najradikálnejším prúdom v rakúsko-uhorskej armáde. Hoci sa na celom mužstve tejto armády podieľali len čosi štyrmi percentami, v závere vojny iniciovali až 20% vzbúr v jej radoch. Najkrvavejšie bola potlačená vzbura slovenských vojakov náhradného práporu 71. pešieho trenčianskeho pluku v Kragujevaci 2. a 3. júna 1918, na konci ktorej bolo odsúdených a popravených 44 účastníkov.

Domáca slovenská politická reprezentácia sa po vypuknutí vojny sprevádzanom výbuchom maďarského šovinistického vlastenectva rozhodla pre politickú pasivitu. Jednak sa tým chcela vyhnúť obvineniam z nevlasteneckej činnosti, na druhej strane s poukazom na svoje skoršie uznesenie odmietala akékoľvek vyhlásenia lojality v druhej časti vojny, keď na ňu stále naliehavejšie tlačila uhorská vláda, zaskočená úspechom česko-slovenskej akcie v zahraničí. Za utláčaný národ vo vlasti o to hlasnejšie prehovorili zahraniční, najmä americkí Slováci. Už v prvých mesiacoch vojny si vyjasnili svoje pozície. Keďže videli nemožnosť získať slovenskú samostatnosť vlastnými silami, hľadali spojencov. Odmietli spájať budúcnosť Slovákov s Uhorskom, ale aj s Poľskom, poprípade s Ruskom. Za najvýhodnejšiu i so všetkými rizikami označili spoluprácu s Čechmi, ktorej výsledkom mal byť spoločný česko-slovenský štát. Preto Slovenská liga už roku 1915 oslovila amerických Čechov a s Českým národným združením podpísala Clevelandskú dohodu, ktorej cieľom bolo zriadiť spoločný česko-slovenský štát na federatívnom základe z Českých krajín a Slovenska.

Začiatkom vojny sa aktivizovali aj Slováci v cárskom Rusku a Francúzsku. Aj tam sa medzi zahraničnými krajanmi presadzovala myšlienka spoločného postupu s Čechmi. Mimoriadnu úlohu pri tom zohral mladý slovenský astronóm Milan Rastislav Štefánik, ktorý vyštudoval na Karlovej univerzite v Prahe a dostal sa pod vplyv myšlienok tamojšieho profesora Tomáša Garigue Masaryka. Štefánik vtedy už francúzsky občan bol povolaný do francúzskej armády a ako letec začal bojovať na západnom a srbskom fronte. Vtedy prišiel aj s myšlienkou zorganizovať zo slovenských zajatcov slovenské légie, ktoré by bojovali na strane Dohody za národné oslobodenie. Po príchode Tomáša G. Masaryka do Paríža sa Milan R. Štefánik i s vyslancom Slovenskej ligy Štefanom Osuským spojili so vznikajúcim zahraničným českým odbojom do spoločnej akcie za oslobodenie slovenského a českého národa. Začiatkom roku 1916 vytvorili v Paríži Česko-Slovenskú národnú radu (ČSNR) pod predsedníctvom Tomáša G. Masaryka. Milan R. Štefánik sa stal podpredsedom a Masarykov spolupracovník Edvard Beneš generálnym tajomníkom. ČSNR si vytýčila za cieľ oslobodiť Čechov a Slovákov spod nadvlády Habsburgovcov a vytvoriť samostatný česko-slovenský štát. Pri uvádzaní ČSNR a jej cieľov do vedomia rozhodujúcich kruhov dohodových mocností zohral mimoriadnu úlohu Milan R. Štefánik, ktorý pri tom využíval svoj diplomatický šarm a styky v najvyšších francúzskych kruhoch. Nepochybne významnú úlohu zohralo i Štefánikom organizované česko-slovenské vojsko (Česko-Slovenské légie), ktorého bojové úspechy v službách Dohody výrazne napomáhali pri dosahovaní politických cieľov. Légie vznikli najskôr v Rusku, neskôr vo Francúzsku a v závere prvej svetovej vojny i v Taliansku. V Rusku na konci vojny slúžilo asi 61 000 legionárov, vo Francúzsku asi 10 000 a v Taliansku pred skončením vojny asi 20 000 a po skončení vojny do nich vstúpilo ďalších asi 60 000 slovenských a českých zajatcov. Z tohto počtu legionárov bolo približne  41 000 Slovákov. Nie všetci legionári sa po skončení vojny vrátili hneď domov. Česko-slovenské légie v Rusku sa zaplietli do tamojšej občianskej vojny na strane protiboľševíckych síl, na čas dokonca obsadili celú Transsibírsku magistrálu, čo tiež zvýšilo váhu ČSNR v očiach dohodových politikov. Ruská anabáza légii sa skončila až roku 1920.

Výbuch revolúcie v Rusku roku 1917 a vstup Spojených štátov amerických do vojny na strane Dohody v tom istom roku výrazne zmenili celkovú geopolitickú situáciu. Vojnu vedúce mocnosti boli vyčerpané a hľadali cestu k ukončeniu bojov. Pokus odčleniť Rakúsko-Uhorsko od Nemecka začiatkom roku 1918 sa nepodaril, a preto sa rozhodujúce dohodové mocnosti rozhodli plne podporiť boj utláčaných národov v monarchii za národné oslobodenie. Už začiatkom roku 1918 prezident USA W. Wilson vyhlásil svojich 14 bodov, ktorých splnenie požadoval Washington na to, aby mohol byť uzavretý mier. Medzi nimi bola aj autonómia utláčaných rakúsko-uhorských národov. Vývin udalostí však zmenil chápanie autonómie na plnú autonómiu, teda samostatnosť. Na jeseň 1918 už dohodové mocnosti postupne uznávali ČSNR za zákonného predstaviteľa budúceho česko-slovenského štátu.

V danej vojensko-politickej situácii sa ozvali aj domáce politické sily. Začiatkom roka 1918 vydali českí poslanci Ríšskej rady, krajinskí poslanci a niektoré ďalšie české osobnosti Trojkráľovú deklaráciu, v ktorej žiadali samourčovacie právo pre Čechov a Slovákov. Podobnú rezolúciu prijali aj robotníci na prvomájovom zhromaždení v Liptovskom Mikuláši. V máji 1918 sa definitívne vyjadrili za spojenie s Čechmi a za vytvorenie spoločného štátu aj predstavitelia Slovenskej národnej strany. Legendárnou sa tak stala veta Andreja Hlinku na zasadaní Výkonného výboru SNS koncom mája 1918: ,,Tisícročné manželstvo s Maďarmi sa nevydarilo. Musíme sa rozísť.“ Na ceste odčlenenia sa Slovákov od Uhorska výrazne zarezonovalo vystúpenie jediného aktívneho slovenského poslanca v Uhorskom sneme Ferdiša Jurigu 19. októbra 1918, v ktorom vyhlásil právo Slovákov na sebaurčenie a za jediný oprávnený orgán kompetentný rozhodovať o budúcnosti slovenského národa Slovenskú národnú radu (SNR). Bolo to prvý a poslednýkrát, keď na rokovaní uhorského snemu odznela slovenčina. Vystúpenie Ferdiša Jurigu sa odohralo v dobe, v ktorej si ešte väčšina uhorských politikov vôbec neuvedomovala rozsah krízy uhorského štátu a mieru odcudzenia nemaďarských národov od jestvujúceho štátoprávneho systému. Ale netrvalo dlho a celé Uhorsko sa zmietalo v kríze, ktorá od základov rozmetala staré poriadky.

Medzitým, 30. mája 1918 bola podpísaná v Pittsburghu nová dohoda medzi americkými Slovákmi a Čechmi, ktorú inicioval a podpísal budúci prezident spoločného štátu Slovákov a Čechov Tomáš G. Masaryk. Z dohody vyplývalo, že Slovensko bude mať v rámci v rámci budúceho spoločného štátu autonómiu, teda konkrétne vlastnú administratívu, snem, súdy a slovenčina bude úradným jazykom. Medzi časom sa zrútili vojenské plány ústredných mocností a vláda vo Viedni bola prinútená prijať podmienky kapitulácie.  Keď sa v Prahe dozvedeli o kapitulácii, došlo k masovému protirakúskemu vystúpeniu ľudových más a v rámci neho český Národný výbor vyhlásená 28. októbra 1918 česko-slovenský štát. Nezávisle na tomto vyhlásení sa v Martine zišla SNR a prijala Martinskú deklaráciu, ktorou sa Slovensko odpútalo od Uhorska a prihlásilo sa k spoločnému štátu s Čechmi. Týmto aktom definitívne zaniklo vyše 900-ročné Uhorské kráľovstvo a na jeho území vzniklo viacero nástupníckych štátov, medzi inými i Česko-Slovensko a Maďarsko. Rozpad Uhorska bolo logickým zavŕšením takmer 150-ročného úsilia maďarských šovinistických vládnych vrstiev, ktoré sa pokúšali maďarizovať mnohonárodný štát, v ktorom maďarské etnikum tvorilo len čosi okolo 40% obyvateľstva. Uhorské národnosti využili staré právo zakotvené v Zlatej bule Ondreja


[1] V slovenskej spoločnosti (aj kultúrnej) je ohľadom názvu štátu, v ktorom Slováci žili po roku 1526, značný zmätok. Roku 1526 zaniklo stredoveké Uhorsko ako samostatný štát. Uhorsko zostalo kráľovstvom avšak v rámci mnohonárodnej Habsburskej monarchie. Roku 1804 ako dôsledok pripravovaného rozpustenia Svätej rímskej ríše národa nemeckého bolo vyhlásené Rakúske cisárstvo, ktorého súčasťou bolo aj Uhorsko. Rakúsko-Uhorsko vzniklo až roku 1867 ako dôsledok vyrovnania.

31 Responses

  1. Avatar Metod J. Sláv 6. februára 2013 / 13:47

    Pán Hrnko,

    opravte si „preklep“:

    „Začiatkom 20. storočia sa výrazne zosilnili rozpory medzi dvoma európskymi zoskupeniami imperialistických štátov Trojspolkom (Nemecko, Taliansko a Rakúsko-Uhorsko) na jednej strane a Trojdohodou (Veľká Británia, Francúzsko a Rusko) na druhej strane. V princípe obom zoskupeniam išlo o nové rozdelenie sveta s tým,
    že dohodové štáty mali rozsiahle kolónie
    a ústredné mocnosti, ako sa tiež
    Trojdohode ( M.J.S.: tu má byť podľa kontextuálnej logiky Trojspolku)
    hovorilo, sa na koloniálnom vlastníctve zúčastňovali len nepatrne.“

  2. Anton Hrnko Anton Hrnko 6. februára 2013 / 22:19

    Metod,
    ďakujem za upozornenie.

    Pán Hromník,
    podľa všetkého boli v Dravidistane.

  3. Avatar Metod J. Sláv 9. februára 2013 / 14:29

    Dajako to tu zamrzlo pri „bode mrazu“ poznania súčasného mainstreamu,
    hlavne toho historiografického, ale aj filozofického, politologického, …

    Moderný národ je národ, ktorý v historicky dohľadnej dobe presvedčil
    ostatné spoločenstvá ľudí, že sa od nich líši predovšetkým jazykom,
    štátnosť je tu len na prospech veci.

    Istý úsek histórie môžme nazvať dobou vzniku „národných“ štátov.

    Národných v úvodzovkách preto, lebo súčasné mainstreamové chápanie
    pojmu „nationality“ má veľmi ďaleko od pôvodného významu tohto slova!!!

    Nationality je doslovne národnosť teda dačo, čo je esenciálne spojené
    s rodením, a teda s rodom.

    Príslušnosť k rodu, bola v minulosti, hlavne u vládnucich rodov tzv.
    u-rodz-ených pánov, gent-le-manov, vysoko cenená, hodná prelievania
    krvi pri hájení ich výsad, a predovšetkým ich domínií, panstiev.

    Chamtivosť, presnejšie nenažratosť tých „najurodzenejších“ z urodzených
    spôsobila, že ich pôvodné, od prírody multinacionálne domíniá sa „zvrhli“
    na dnešné „moderné nácie“ predovšetkým Angličanov, Francúzov, Nemcov.

    Je smutné, že dnešní „mainstreamáci“ hodnotia historické národy, či
    národnosti, či po grécky etnosy, alebo latinsky, nejednotne, gensy, nácie
    cez prizmu „moderných národov“, v podstate „náštátov“, ktoré s rodmi,
    kmeňmi a skutočnými národmi nemajú veľa spoločného §§§§§§§§§§§§§

    Navyše je smutné, že tak robia aj naši „papagájici“, napriek tomu, že náš
    jazyk ako jeden (a možno jediný) z najstarších jazykov, presne rozlišuje
    rodinu, rod, kmeň, národ
    (= nad-rod – verme svojmu jazyku,
    ktorý sa v podstate nemenil tisíce rokov,
    neposudzujme ho z hľadiska „angličtiny-zrodu“,
    a už vôbec nie podľa „maďarčiny-zrodu“§§§ ) !!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!

    Čo sa týka starobylosti nášho jazyka, už som tu spomínal jeden dôkaz
    založený na zrozumiteľnosti slova „perún“ vo význame „blesk“ pre nás
    ( – toto slovo pozná stará gréčtina tabuovo skomolené na kerayn-os,
    a pozná ho aj chetitčina vo význame „skala“ – zrejme ide o špeciálnu
    skalu, na ktorej ženy na brehu potokov a riek PRALI prádlo !!! )

    (Pán Milan2, tu máte „inšpiráciu“ ako sa mohlo v gréčtine dostať „k“
    do mena SLAVIN / SLOVIN / SLOVEN a dať meno Sklavin !!!)

    Ďalším dôkazom starobylosti nášho jazyka je „moderné“ slovo ZISK !!!

    ZISK = Z-ISK, TEDA ZAČO Z-ÍSKANÉ

    ÍSKAŤ U NÁS ZNAMENÁ „ZOZHŔŇANÍM SRSTI HĽADAŤ VŠI, … “

    U iných Slovanov už toto slovo znamená „hľadať“ čokoľvek
    – podobne je to v litovčine „ieškóti “ , lotyštine „ieskát “
    a samozrejme !!! v sanskrte „iččháti“ a Aveste „asaiti“ !!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!

    PÁNI,
    UVEDOMUJETE SI, O AKEJ STAROBYLOSTI SLOVENČINY JE TU REČ !!!!!!
    (keď dnes sa ískajú už len opice 😀 )!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!

  4. Avatar Milan2 10. februára 2013 / 22:41

    bolo by zaujímavé vedieť, koľko v 19. storočí % obyvateľstva volilo poslancov do slávneho demokratického uhorského parlamentu, ako píšu maďarskí historici – za anglickým v tesnom závese nasledoval hneď uhorský (maďarský) parlament.

  5. Anton Hrnko Anton Hrnko 10. februára 2013 / 22:44

    Milan2,
    to nie je žiadna tajnosť. Myslím, že som to tam aj uviedol. Nikdy až do zániku Uhorska nemalo volebné právo viac ako 6% oprávnenej populácie.

  6. Avatar Kamil 10. februára 2013 / 23:14

    Vážený p. Hrnko

    Nemyslíte si, že by prospelo slovenskej veci, keby ste svoj repertoár, zúžil a teda sa špecializoval na to, kvôli čomu ste tento blog založil a prestal s používaním ( zaťahovaním ) histórie do vášho prejavu ?

  7. Avatar Lukac 11. februára 2013 / 19:38

    Pán Hrnko,
    mne sa vaše „Slovenské dejiny v kocke“ veľmi páčia, už som si sám
    plánoval urobiť stručné výpisky z učebníc o slovenských dejinách, aby
    som ziskal ucelenejši a prehľadnejši pohľad na naše dejiny a tým aj
    pochopil ich význam. Myslím si, že „bežný“ Slovák, aj keď inak vzdelaný,
    málo pozná kompletnejšie našu históriu /súdim podľa seba a môjho
    okolia/ a toto vaše „dielko“ sa mi preto zda užitočné. Možno by bolo
    dobre vydať ho v knižnej podobe. Chcem si to vytlačiť, aby som to
    mohol opakovane čítať a zoberiem to aj svojím vnúkom, ktorí sa narodili
    a žijú v zahraniči. Ďakujem a želám všetko najlepšie. R. Lukáč

  8. Avatar Kamil 11. februára 2013 / 19:59

    pán Hrnko

    Je škoda že nemyslíte, pretože ak by ste sa to niekedy rozhodol zmeniť, tak by ste zistil ( sám prišiel k tomu ), že to čo tu ohľadne histórie ( neposudzujem ostatné ) produkujete je nielen bezperspektívne, ale budúcnosti slovenskej veci priamo škodlivé.

  9. Anton Hrnko Anton Hrnko 11. februára 2013 / 20:04

    Kamil,
    asi som sa zle vyjadril. Malo byť: Nemyslím si. Nuž a keby ste svoj príspevok napísali správne po slovensky, možno by som nad tým aj zauvažoval. Tých „škodcov“ slovenského národa z pohľadu „prevzdelaných“ jedincov bolo už toľko, že sa rád medzi nich zaradím.

  10. Avatar Kamil 11. februára 2013 / 20:26

    pán Hrnko

    Keď som vám písal naposledy, tak ste moju nesprávnu slovenčinu nazval pidginom ( ten príspevok tu ešte určite je ), ale ja rád píšem tak ako aj hovorím ( hovorí sa tomu tak ako ti zobák narástol ) a napriek tomu to s tou mojou slovenčinou nie je až také zlé. A práve preto by ste sa vo vašom myslení, rozhodovaní a aj konaní nemal riadiť takými z pohľadu histórie nepodstatnými ( marginálnymi ) otázkami, ako je 100 % spisovnosť, článkov prispievateľov, ale radšej rovno zauvažovať nad tým že si nič nemyslíte o tom čo je oveľa dôležitejšie, t.j. o škodlivosti vášho prístupu k histórii na tomto blogu a to aj preto, že vy by ste sa medzi “prevzdelaných” jedincov síce rád zaradil, no čo sa týka vášho “prevzdelania“ v oblasti histórie stredoveku a dávnovekut tak, by to bolo zaradenie neoprávnené.

  11. Anton Hrnko Anton Hrnko 12. februára 2013 / 0:03

    Škodný je predovšetkým ten, kto neinformovanej verejnosti namiesto pravdy podsúva ilúziu, lož a klamstvo. A to ja nie som. Ak chcete alternatívnu históriu (teda bludy a fantázie), tak navštevujete také stránky. Seriózne stránky si potom nevšímajte. No a ten jazyk. Prejavom elementárnej kultúrnosti je vo verejnom styku používať kultivovaný, teda spisovný jazyk. Ak nie ste ochotný rešpektovať aspoň túto elementárnu stránku kultúrnej komunikácie, každé slovo s vami je stratené! Dokumentuje to len váš vzťah k Slovákom ako kultúrnemu národu a k slovenskosti ako kvalite ľudského bytia. To ostatné sú len zastieracie manévre.

  12. Avatar Metod J. Sláv 12. februára 2013 / 14:29

    Na margo toho, kto „neinformovanej verejnosti namiesto pravdy podsúva ilúziu, lož a klamstvo“:

    Zo životopisu Jonáša Záborského, časť opisujúca život v nemeckom Halle, kde študoval:

    „Spisovateľstvo odplatí sa tam znamenite. … Robí sa na spôsob remesla, na objednanie. Príde nakladateľ a objedná si dielo také a také, za toľko a toľko toliarov. Tak napísal profesor Rückert za tri roky históriu Poľska za 30 000 toliarov. Ani sa mu nesnívalo o Poľsku, keď mu nakladateľ učinil to ponúknutie. Až vtedy počal potom zháňať naspech materiál a vyhotovil dielo, kedy a aké sa žiadalo na trh. Odtiaľ potom také množstvo diel povrchných, lichých, nezrelých v nemeckej literatúre.“

    §§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§

  13. Avatar Kamil 12. februára 2013 / 22:23

    pán Hrnko

    Každý z návštevníkov tejto stránky si má možnosť sám vyhodnotiť kto z nás dvoch čo napísal a čo je pravda, predovšetkým v súvislosti s vaším používaním-zneužívaním histórie tu na tomto blogu, pretože to je to najdôležitejšie, čo som sa v doterajšej komunikácii snažil s vami prediskutovať. Všetko ostatné ( marginálne ) čim sa snažíte momentálne ( bazírovanie na 100 % spisovnosti príspevkov, čo u vás zašlo až tak ďaleko, že akýkoľvek mnou v minulých príspevkoch použitý nespisovný výraz, je pre vás dôkazom o mojej neochote rešpektovať elementárnu stránku kultúrnej komunikácie, z čoho vám vyplýva, že každé slovo so mnou je stratené!, alebo vaše neviem z čoho plynúce zaradenie mojej osoby medzi zástancov alternatívnej histórie atď… ) zahltiť mysle vašich čitateľov a tým neinformovanej verejnosti namiesto pravdy podsunúť ilúziu, lož a klamstvo, nie je pre poznanie reálnej histórie, bohužial pre vás, dôležité a preto sa už k tomu nebudem viac vyjadrovať.
    Ak máte napriek tomu utkvelú predstavu o tom že vami prezentovaná história je tá alternatívna, teda pravdivá, vedecká, alebo ako to o nej rád vyhlasujete dokonca gebírová, skúste ju objektívne obhájiť mimo vášho blogu, kde nie sú podmienky objektívity dané vôľou administrátora tohto blogu, ktorým ste vy sám.
    A keďže sa do tejto debaty akosi pridala aj tretia osoba, tak vám o nej poviem asi toto.
    Ak pán sláv aj milión krát napíše vec, ktorá vám bude liezť neuveriteľne na nervy a dokonca aj objektívne, teda bude to použijúc vaše slová absolútna hovädzina, tak pre mňa stačí, aby medzi tými nezmyslami bola len jedna jediná reálna indícia, ktorú treba samozrejme dosledovať preukázať a dokázať a predstavte si, že napriek tomu urobil touto indíciou pre poznanie pravdivej histórie viac, ako vy v celej vašej doterajšej trojdielnej ságe o slovenskej histórii v kocke.
    Teším sa na vás trebárs napr. na blogu istého orgoňa o slovenských hradiskách ( alebo na ktoromkoľvek vami vybranom blogu pojednávajúcom o histórii ), kde ako nealternatívny historik vytriete všetkým ( vami takto nazvaným a opovrhovaným ) alternatívnym historikom ľavou zadnou zrak.

  14. Avatar Kamil 12. februára 2013 / 22:30

    oprava

    ——– prezentovaná história je tá NEalternatívna, teda pravdivá—-

  15. Anton Hrnko Anton Hrnko 12. februára 2013 / 22:52

    Milý pán Kamil,
    predovšetkým, keď ste mi napísali prvý raz – ak sa dobre pamätám (však to je možné nájsť, nevymazal som to) – som vás upozornil na nesprávne vykanie v slovenčine, čo je bohemizmus (čechismus) par excellence. Vy nieže by ste to opravili, ale ostentatívne ste vyhlásili, že si nedáte do svojho prejavu s prepáčením, že použijem toto slovo – kecať. Nuž a ja si nedám kecať do svojho výkladu dejín človekom, ktorý sa im asi nerozumie alebo chce odo mňa, aby som prijal za históriu to, čo si niekto vycucal z prsta. S prepáčením na tomto blogu píšem partitúru ja a komu sa nepáči, nemusí podľa nej spievať. Nikdy som nikoho nevymazal pokiaľ vstupoval do diskusie vecne a nepropagoval tu niečo, čo nie je v súlade s dobrými mravmi. Histórii sa už venujem 42 rokov. Za tie roky som preštudoval obrovské množstvo originálnych prameňov, publikácií, štúdií i rôznych iných článkov. Popri tom som sa vždy vážne zaoberal jazykovedou a archeológiou. Osobne som presvedčený, že celé slovenské dejiny ovládam na patričnej úrovni a aj im rozumiem. Viem vyhodnotiť, čo je podnetné, čo je možné a čo je nemožné. Nemožné sú všetky tie dristy o prítomnosti Slovákov na území Slovenska v čase, keď ešte nemohli existovať ako osobitná etnická skupina ani Slovania, drist par toto, ktorému môže uveriť len absolútne vymazaný mozog je tvrdenie, že na Slovákov mali vplyv nejakí Drávidi z Indie (ten človek, čo to tvrdí, nemá elementárne vedomosti o slavistike, slovakistike a porovnávacej jazykovede už absolútne nie) a pod. Drist je, keď niekto bude tvrdiť, že Kelti boli Slováci, hoci po nic sa tu zachovali aj písomné pamiatky, ktoré sú jasné. Atď., atď….. Kto chce čítať dristy, nech si nájde nejaký dristajúci blog alebo stránku, ktoré obyčajne spravuje niekto, kto sa ráno zobudil a zistil, že je historik a začne písať svoje teórie podľa toho, ako sa vyspal. Žiaľ Bohu, to nie je história. História to sú stovky hodín v archívoch, v knižniciach atď. a každé tvrdenie musíte dokázať, nie povedať, takto to je a dosť. Nebojím sa žiadnej diskusie, ale s dristológmi sa diskutovať nedá. Oni majú len svoju pravdu a žiadna iná pre nich neplatí. Takže, aj vaše príspevky sú len štekmi. Nič konkrétne ste nepovedali, ale paušálne ste všetko zatratili. Jeden jediný argument ste nepovedali. No skúste aj s tou vašou čechizovanou slovenčinou povedať nejaký argument, ktorý vyvráti nejaké moje tvrdenie v publikovaných textoch. Ak bude relevantný, tak ho určite prijmem (však aj Metodovi som poďakoval, keď ma opravil). Ale argument reálne podložený faktami, nie to, čo sa vám ráno prisnilo!
    Teda na záver, ak sa vám môj blog nepáči, tak ho nečítajte! Ja tiež nečítam dristologické blogy a stránky. Ak máte čím prispieť, čo by rozšírilo poznanie, alebo opravilo nepravdivé tvrdenie, tak sem sa. Ale nemyslíte si, že s vami budem diskutovať len preto, že ste tu niečo „prskli“. To by skutočne bola strata času.

  16. Avatar Tučko Bombička 12. februára 2013 / 23:13

    Pán Hrnko, mal by som sa spýtať na niečo ohľadom slovenských dejín, sme tu na historickom fóre predsa, ale mne vŕta hlavou niečo úplne iné. Furt rozmýšľam nad tou rezignáciou pápeža. Nie som veriaci človek, nevidím do toho a pomery vo Vatikáne sú pre mňa terra incognita, ale toľkému rozumiem, že odstúpenie pápeža je „veľká vec“. Čo si o tom myslíte vy, ako veriaci človek, prípadne aj s nejakým pohľadom spätne na históriu Svätej stolice? Viete, Ján Pavol II mi bol veľmi sympatický, jednak kvôli jeho vzťahu ku Slovensku, ale aj tak celkovo (a to jeho trpiteľstvo v posledných rokoch bolo niečo naozaj veľkolepé) a hoci by ma nikdy nenapadlo posudzovať súčasného pápeža, predsa len: nie je to trošku „jednoduché“ riešenie? P.S. Na tie konšpiračné nezmysly a dôvody tipu kvôli nejakým utajovaným škandálom atď., neverím, to môže skutočne vymyslieť len nejaký….

  17. Anton Hrnko Anton Hrnko 12. februára 2013 / 23:21

    Tučko,
    viete, práve že nič. Ja nie som veštec a ani znalec vatikánskych pomerov. Pán Boh je vysoko a Rím ďaleko. Čo s tým?

  18. Avatar Pomocník 13. februára 2013 / 8:27

    Ja to poviem takto, dúfajme, že to je všetko len náhoda a to odstúpenie pápeža, odstúpenie jednej kráľovnej a podobne v poslednom čase nemá vôbec nič spoločné s tým, čo je možné, že sa stane (možno po nemeckých voľbách), a s čím nikto nechce mať nič do činenia. Tým nič neveštím, len tipujem.

    Ešte k p. Hrnkovi. K tomu textu sa ťažko diskutuje, lebo otvára stovky tém naraz. Ale technická poznámka: Výraz habsburská monarchia sa podľa príručky Pravidlá slovenského pravopisu píše s malým h.

  19. Avatar Kamil 13. februára 2013 / 21:25

    Milý pán Hrnko

    Nič som paušálne nezatratil, len som si vám dovolil odporúčať aby ste sa špecializoval na to, kvôli čomu ste tento blog založil a prestal na to zneužívať históriu, to je všetko. A nebojte sa, aj keď nie hneď, časom sa ukáže že tomu tak bolo.
    A tie vaše dristy o prítomnosti starých Slovákov ( ktorými tu šermujete ) dokonca nielen na území súčastného Slovenska pred 9 stor. to je zhodou okolností aj váš gebírový prínos, do tej vašej nealternatívnej histórie.
    Problém s takouto vašou nealternatívnou históriou je len v tom, že sa počas jej presadzovania aj vašou osobou, preukázala zrovna ako alternatívna.
    Tak si prskajte koľko chcete, ja to nemám vo zvyku, pokiaľ zrovna nemám chrípku. Nedokážete sa seriózne vyjadriť ani k jednej z výhrad mnou v tých pár predchádzajúcich príspevkoch uvedených a ako som už povedal vaše obštrukcie ma nezaujímajú.
    A pokiaľ sa neodhodláte vyliezť z tepla tejto vašej blogovej pece niekam inam a objektívne obhájiť vašu politicky motivovanú históriu, naozaj sa mi dvaja nemáme o čom baviť.

  20. Avatar Tučko Bombička 13. februára 2013 / 22:00

    P.S. z SPD? Hm, to ma nenapadlo, pán Pomocník…

  21. Avatar Pomocník 14. februára 2013 / 1:05

    Nedá mi nezareagovať, lebo toto je ako v komédii. Vážený „Kamil“, veď vy ste vôbec nič konkrétne nenapísali. Veď si po sebe prečítajte čo píšete, nie je tam jediná veta, ktorý by obsahovala niečo, čo sa dá považovať za ako-tak konkrétnu výhradu, namiesto toho samé nadávky. Takto „diskutovať“ dokáže aj žiak prvého ročníka základnej školy.

  22. Avatar Kamil 14. februára 2013 / 9:59

    pán pomocník

    Keď ste sa už zapojil tak sa vás konkrétne pýtam. Podľa vás je v poriadku že pán Hrnko zneužíva históriu na tomto blogu na presadzovanie jeho predovšetkým politických zámerov ?
    Vrátil som sa späť prečítal som si všetky moje príspevky a nenašiel som v nich ani jediné moje slovo ktoré by predstavovalo, alebo sa dalo označiť za nadávku. Ak za nadávky považujete moje parafrázovanie Hrnkových slušných odpovedí, ktoré použil v jeho reakciách ( napr. slová drístať, prskať, podsúva ilúziu, lož a klamstvo, alebo tie ktoré som ani neparafrázoval napr. vaše príspevky sú len štekmi, absolútne vymazaný mozog, kecať atď… ), tak je mi ľúto najskôr ste sa mal spýtať jeho a tým odstrániť primárnu príčinu vášho pobúrenia a nie označovať moje príspevky v ktorých sa vyskytli nejaké parafrázy na hrnkove slušné vyjadrovanie sa, za samé nadávky.
    A nehnevajte sa na mňa, ak ani vy neuznáte moje konkrétne výhrady ( jedna je opkovane uvedená ako otázka na vás, hneď v úvode môjho príspevku ), tak bohužial musím konštatovať, aby som teraz parafrázoval vaše vyjadrenie, že komédiu tým podporujete aj vy.

  23. Avatar Ján Horal 14. februára 2013 / 18:23

    Pán Kamil
    ja by som sa tiež rád dozvedel. aké konkrétne výhrady máte voči textu Antona Hrnka.
    Neviem to totiž ani ja zistiť z Vašich všeobecných rečí.

  24. Avatar Pomocník 15. februára 2013 / 3:00

    Skúsim to znova: Aké konkrétne výhrady máte k textu (vo vzťahu k politike alebo k čomukoľvek inému). Uveďte príklady. A pridávam: Aké politické zámery v tomto celom vidíte? Kandiduje p. Hrnko niekam alebo čo tým presne myslíte?

  25. Avatar Kamil 28. februára 2013 / 19:46

    Pán Horal

    Už dlho sledujem blog pána Hrnka a aj vy tu nie ste kratšie. Ak chcete počuť a dozvedieť sa aké konkrétne výhrady mám ( všetky sú len v súvislosti s časovým obdobím Od príchodu Slovanov po zánik Veľkej Moravy, ostatné SDK, nie sú predmetom mojej diskusie a teda ich nevyhodnocujem ) voči textu Antona Hrnka, pretože to neviete zistiť z mojich všeobecných rečí, tak vám niektoré z nich ( naozaj len niektoré ) vymenujem :

    1) Nekonečné stavanie migračnej teórie do protikladu s autochtónnou, pričom je už dávno jasné že tieto teórie si v reálnej histórii ( dokonca aj v tej Hrnkom nazývanej nealternatívnej histórii ), vôbec neodporujú, ale že obidve sú súčasťou slovenských dejín, pretože v zmysle dlhovekosti je tzv.migračná teória len istým časovým úsekom tzv.autochtónnej teórie a teda jedným z kontinuálne sa opakujúcich procesov ( vlastne až do dnešných dní ) v histórii Slovákov a ich predkov od najstarších čias.

    2) Chybné ( momentálne tu už opravené ) tvrdenie o Heruľoch

    Paľo hovorí:
    29. Január 2013 o 13:07
    Drobná pripomienka. Pokiaľ viem, Avari neporazili Herulov, ale Gepidov, obývajúcich východ dnešného Maďarska a západ Rumunska.
    No, ale také isté tvrdenie zostalo naďalej na tomto blogu neopravené, v téme S T A N O V I S K O odbornej komisie pri Slovenskom historickom ústave a Historickom odbore Matice slovenskej k odhaleniu jazdeckej sochy kráľa Svätopluka umiestnenej na Čestnom nádvorí Bratislavského hradu a to konkrétne v príspevku :
    Anton Hrnko hovorí:
    12. Január 2011 o 22:35

    —–Tak isto by ste vedeli, že prapôvodom príchodu Avarov do Podunajska bola vojna medzi Herulmi a Langobardami, ktorí si proti ním na pomoc povolali Avarov.—

    Každý máme nárok na chybu, no v tomto prípade to skôr poukazuje na nezáujem a ľahostajnosť ( dokonca nevedomosť ) pána Hrnka k historickým faktom, a preto sa v tejto súvislosti ( navyše opakovane ) nedá hovoriť o chybe ( omyle, preklepe ), keďže je profesionálnym historikom aj na toto tzv. germánske obdobie ( resp. neprestajne to o sebe vyhlasuje ).

    3) Neschopnosť Hrnka seriózne odpovedať na otázku ( podotýkam oprávnenú ) z príspevku

    Milanxyz hovorí:
    6. Február 2013 o 13:44 v téme SDK II. kde sa pýta na miesto ( Hrnkom spoľahlivo utajené ) pôvodu, tzv. Slovanov a ich pobytu ( najmenej 2500 ročného ) na tomto záhadnom mieste, pričom ich Hrnko opisuje ako samostatnú etnickú skupinu vydelenú už 2 000 rokov pred Kristom.

    Pán Hrnko mu na prvý pohľad nepochopiteľne odpovedá v úplne inej téme SDK III. :

    Anton Hrnko hovorí:
    6. Február 2013 o 22:19
    Pán Hromník,
    podľa všetkého boli v Dravidistane.
    Za neserióznu odpoveď na relevantnú otázku sa dá považovať táto Hrnkova reakcia, navyše tiež na mieste a spôsobom, ktoré sa snaži utajiť v inej téme SDK – III., rovnako, ako predtým miesto pôvodu, tzv. Slovanov, kde mu odpovedá ( Milanovi XYZ ) v domnení že hovorí s akýmsi pánom Hromníkom a zároveň je vo falošnom presvedčení, keď pre označenie našich predkov z dávnoveku, používa etnonýmum Slovania, odkedy sa ako samostatná etnická skupina vydelili ( teda rovnako, ako keď Milana XYZ, považuje za akéhosi pána Hromníka ), čo sa podľa neho udialo, znenazdania už 2 000 rokov pred Kristom ( skúste si osviežiť pamäť a nájsť jeho aspoň jednu jedinú zmienku, v ktoromkoľvek z tzv. nealternatívnych Hrnkových diel o vydelení sa tzv. Slovanov, ako samostatnej etnickej skupiny, 2.tis.r.pred n.l., aby ste zistil, že na to prišiel práve len dnes ).

    4) Absolútne neprofesionálny prístup k používaniu etnoným napr.Slovania, alebo starí Slováci

    5) O skostnatelosti, Hrnkovej dávno prežitej predstavy obdobia, ktorému sa nesprávne hovorí obdobie veľkomoravské ( názov obdobia sa odvodzuje z ranostredovekého štátneho útvaru síce na základe úzusu už s vžitým pomenovaním tzv. Veľkou Moravou, ale tento názov štátu, krajiny, či zeme je preukázateľne utópiou ), sa len kvôli tomu že, sa ju ( jeho prežitú predstavu ) zrazu snaží oživiť, okrášliť a omladiť dlhou pasážou o Pribinovi, ani nemá význam baviť, pretože v nej úplne ( politicko-alibisticky ) vypustil tie prvky, ktoré sú naplnením jeho definície o nealternatívnej histórii tohto obdobia. A aj preto možno túto časť Hrnkových Slovenských Dejín v Kocke označiť rovnako, ako pomenovanie štátu Veľká Morava, utópiou.

    6) Totálna absencia venet(d)ského obdobia v Hrnkových SDKU.

    No zároveň vás musím upozorniť že výhrady ktoré som uviedol v mojich predchádzajúcich príspevkoch sú oveľa širšieho ( významnejšieho ) záberu, ako len tie, ktoré som vám vyššie vymenoval 1) – 6) k Hrnkovým Slovenským dejinám v kocke utopizmu ( SDKU ) a ktoré vy nazývate konkrétnymi výhradami voči textu Antona Hrnka, pretože vychádzajú ( tie v mojich predchádzajúcich príspevkoch ) z celkového zamerania, činnosti Hrnka na tomto blogu a cieľov, ktoré touto činnosťou sleduje dosiahnuť ( pripomeniem Vám tu teda aj tie moje dávnejšie z témy Ad : Prapredkovia Kamil hovorí: 29. Január 2011 o 1:50 a kamil hovorí: 30. Január 2011 o 0:20 ).

  26. Avatar Kamil 28. februára 2013 / 19:48

    pán pomocník
    Na vysvetlenie a ako odpoveď na otázky vo vášom minulom príspevku

     Pomocník hovorí:
    15. Február 2013 o 3:00

    by sa dalo toho napísať viac, čo by som mohol, vedel a aj chcel povedať. Momentálna celková situácia na blogu ale jasne ukazuje, že mi bohate postačí uviesť ( ako exemplárny príklad, ktorý je vlastne potvrdením mojich predchádzajúcich výhrad, v súvislosti s používaním-zneužívaním histórie tu na tomto blogu a zároveň dôkazom, že sa tak reálne dialo a deje i naďalej ), váš príspevok v téme SDKU – I.

     Pomocník hovorí:
    19. Február 2013 o 16:33

    a Hrnkovu odpoveď naň

     Anton Hrnko hovorí:
    19. Február 2013 o 20:10

    po ktorých už nie je potrebné nič hovoriť, vysvetľovať ani dodávať.

    Zostáva mi len dať na vedomie a upozorniť zvyšných čitateľov na to, ako sa z nezaujatého, nestranného človeka, schopného bleskovo rýchle, triezvej a objektívnej reakcie, na podklade jeho neuveriteľne širokého prehľadu ( ako ste sa doteraz prezentoval aj vy, teda osoba pod nickom pomocník ), može stať pomaly, postupne ale isto, človek, majúci tzv. dlhé vedenie, kvôli čomu ( a nepochybne aj kvôli politickým obštrukciám tohto blogu ) evidentne stráca svoj vinikajúci prehľad a čo nakoniec vyúsťuje do jeho zaujatosti voči iným a tým ho privádza až k osvojeniu si a prijímaniu doslova straníckych postojov.

    Preto si vážení čitatelia pri stotožňovaní sa s Hrnkovými SDKU I. – V. dajte pozor, aby sa vám nestalo to, čo človeku pod nickom pomocník, t.j. že budete musieť po takomto stotožnení sa s SDKU I. – V., podobne ako on z nepochopiteľných dôvodov kapitulovať.
    Jedným z príznakov ( prejavov ) náchylnosti k politickému poňatiu histórie je tzv. dlhé vedenie, neadekvátne, k vášmu osobnostnému IQ.

  27. Anton Hrnko Anton Hrnko 28. februára 2013 / 23:18

    Pán Kamil,
    poďme teda po poriadku. Oceňujem vaše úsilie, že ste sa odhodlali napísať svoje konkrétne pripomienky, takže môžeme sa o niečom baviť, nielen o tom, či mám písať alebo nemám; a už vôbec nie o tom, prečo a na čo som založil môj blog.
    Tak teda Ad1: Myslím, že vôbec neviete, o čom je autochtónna a o čom je migračná teória v tejto konkrétnej otázke. Samozrejme, ak niekto žije v nepretržitom rade niekde 1 500 rokov, nemožno o ňom povedať, že nie je autochtónny na danom území. V tomto prípade je autochtónna teória o tom, či pred 5. storočím žili na území Slovania alebo nie; teda či sa tam v 5. storočí nasťahovali z iného priestoru, alebo v oblúku Karpát už žili niekoľko storočí. Moje tvrdenie je v súlade so zisteniami väčšiny serióznych historikov, že od konca 5. storočia sú na slovenskom území Slovania určite; predtým sa to na dnešnej úrovni nedá dokázať exaktne. No a ďalšie, že tým, ktorým sa hovorí Kelti boli skutočne Kelti a nie Slovania a tí, ktorím sa hovorí Germáni boli skutočne Germáni a nie Slovania, čo tvrdia rôzni „vykladači dejín“. takže najskôr si treba ujasniť, o čom je reč, a potom sa môžeme dohodnúť alebo nedohodnúť. V opačnom prípade je to len to, čo som možno hrubo, ale presne pomenoval v predchádzajúcom príspevku.

    Ad 2 – Heruli – myslím, že som to už vysvetlil. Človek si niekedy myslí, že to vie presne a neoverí si tvrdenie a napíše to spamäti. Nie som prvý ani posledný, ktorý sa pomýli.

    Ad 3 – Slováci (ako každý iný národ) neboli predmetom stvorenia. Neprišiel tu stvoriteľ ex machina, nevymodeloval z hliny skupinu ľudí, ktorým vdýchol slovenskú dušu, slovenský jazyk, slovenské pesnička a slovenské kroje. Aj Slováci prešli veľkú cestu etnogenézy, ktorá vedie niekde do južnej Afriky a odtiaľ cez Blízky východ do Euroázie a odtiaľ až na ten kúsok zeme pod Tatrami. Etnogenéza nebola len vývojom človeka, ale aj jeho jazyka a kultúry. Bez ohľadu na to, že až do 5. storočia po Kr. neexistuje žiaden popis obyvateľov, o ktorých by sa dalo povedať, že boli Slovania, určite niekde v Európe existovala skupina, ktorá sa z pôvodného indoeurópskeho substrátu vyčlenila jazykovo i kultúrne. No a na základe jazykových kritérií sme sa napr. pred 7 – 9 000 rokmi oddelili od tých, ktorým dnes hovoríme Germáni a cca pred 4 000 rokmi od tých, ktorým dnes hovoríme Balti. Teda 2000 rokmi pred Kr. už niekde v Európe – a bádatelia to kladú do priestoru medzi Karpatmi a Dneprom, niektorí aj do oblúka Karpát (to sú obhajcovia autochtónnej teórie, aby sme to pochopili). Táto skupina sa rozvíjala asi veľmi progresívne a narastaním počtu, sa samozrejme aj delila na ďalšie a ďalšie podskupiny, z ktorých sa po skončení sťahovania národov, keď sa európska populácia opäť usadila a prestala migrovať krížom – krážom po kontinente, začali vyvíjať samostatné národy. Tento vývin bol poznačený dezintegráciou dovtedy viac menej spoločného slovanského jazyka na samostatné slovanské jazyka. To, že aj v takej veľkej skupine, akou boli už v 6. storočí v písomných prameňoch zachytení Slovania, bola stále jedna zrozumiteľná reč, svedčí o tom, že predtým museli byť koncentrovaní na menšom území. Reč sa začala rozpadať najmä preto, lebo v nových sídlach sa Slovania miešali s pôvodným obyvateľstvom a prestala komunikácia medzi vzdialenejšími kmeňmi. Národotvorný proces bol proces zjednocovania na určitom území, ktoré sa dostalo pod jedného suveréna a platilo dane do jednej kasy. Až ranostredoveký štát vytvoril národ, lebo určil hranice, kde sa vzájomne komunikovalo a kde teda dochádzalo k integrácii nárečí do jedného jazyka a zároveň oddeľovanie tohto jazyka od iného štátu. Teda až Veľká Morava vytvorila slovenský národ; preto aj po 1 000 rokoch ešte žije na východnej Morave slovenské, teraz už slovácke povedomie. Nič som si zrazu neosvojil. Môžete sa pozrieť na moje skoršie články, všetko tam nájdete.

    Ad 4. Váš názor na neprofesionalitu používania pojmov si dovolím ignorovať. Asi máte v tom poriadny hokej.

    Ad 5 – Viete aj o používaní pojmov som tu už niekde hovoril. Viete, aby sa mohli ľudia dohovoriť, potrebujú mať jasno v pojmoch. Slovo napr. červený môže byť komunikatívne len vtedy, keď všetci budú vedieť, že je to farba, ktorá je na hranici viditeľného a infračerveného svetelného spektra. Ak niekto bude pod pojmom červený vidieť ultrafialové spektrum, tak sa nedohodne s ostatnými. Veľká Morava, to každý vie i malé decko, je pojem, ktorý zaviedol Konštantín Porfyrogenet vo svojej historickej práci. Tento termín celé stáročia pomenoval celkom konkrétny štát, ktorý sa v iných dobových prameňoch menoval rôzne. Vo vede je to niečo ako to červené medzi farbami. Každý vie, čo to je. Darmo sa bude niekto snažiť vytvárať nové názvy, keď stáročia to v celej Európe poznali pod týmto menom. Našou úlohou nie je presviedčať ostatných, že VM nie je VM, ale napr. Veľkoslovenská ríša. Výsledok takejto syzifovskej práce bude posmech a ťukanie si po hlave. Našou úlohou je presvedčiť tých, ktorí vedia, čo je VM, že to je náš prvý štát. Viete, poznám jeden štát, ktorého historici veľmi vehementne presadzujú namiesto VM len jednoducho Morava a vzápätí to stotožňujú s tým, čo sa dnes volá Morava. Zámer je jasný. A nehnevajte sa, pomáhajú im všetci tí, ktorí tak vehementne odmietajú termín VM.

    Ad 6 – Venetské/Venedské obdobie to čo je? To je nejaké perpetum mobile alebo čo?

    Nuž pán Kamil, vy asi najlepšie viete, čo svojim blogom chcem dosiahnuť. Keď mi v tom chcete zabrániť, mali by ste to robiť kvalifikovanejšie.

    Nuž a ešte k tomu Milanovixyz. Ak neviete, prečo ho niekedy oslovím ináč, tak vám to napoviem. Je jediným prispievateľom na tomto blogu, ktorý má IP adresu úplne anonymnú, zaregistrovanú v Juhoafrickej republike.

  28. Avatar Metod J. Sláv 1. marca 2013 / 0:36

    Pán Hrnko, vravíte:

    „… Až ranostredoveký štát vytvoril národ, … “

    Tak aké „sťahovanie národov“ tu mohlo byť predtým?

    Netreba tu už raz opraviť dakoho omyl pri preklade slova Volkswanderung?

  29. Avatar Metod J. Sláv 4. marca 2013 / 21:36

    Pán Záznamník,

    super „úlovok“ !!!

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *