Slovenské dejiny v kocke (druhá časť)

V tieni polmesiaca a stavovských povstaní

 

Porážka pri Moháči bola prológom dlhého obdobia nestability, rozvratu politického systému, vojen, nájazdov cudzích vojsk a stavovských povstaní. Sultán Süleyman bol tak prekvapený svojím ľahkým víťazstvom, že si vôbec neuvedomil jeho veľkosť. Obávajúc sa hlavných uhorských síl, ktoré však v skutočnosti neexistovali, sa radšej z Uhorska stiahol. Uhorské vládnuce vrstvy nepoučila ani krutá porážka. Naďalej jej predstavitelia súperili o vplyv, moc a majetky a smrteľné nebezpečenstvo pre krajinu a jej obyvateľov – osmanskí Turci  – ich vôbec nezaujímalo. Práve naopak, jedna časť vládnucej vrstvy sa priamo s nimi spájala, aby dosiahla svoje úzke sebecké ciele. Prvý veľký konflikt vo vnútri vládnucej triedy sa odohral už pri riešení nástupníctva po mŕtvom kráľovi Ľudovítovi II. Na uprázdnený trón konkurujúce skupiny šľachty zvolili roku 1526 jednak Ferdinanda I. Habsburského v zmysle predchádzajúcich dynastických dohôd medzi panujúcimi dynastiami v Rakúsku, v Českom kráľovstve a Uhorsku a jednak predstaviteľa tzv. národnej strany, uhorského veľmoža chorvátskeho pôvodu s hlavnou majetkovou bázou na dnešnom Slovensku Jána Zápoľského. O veľkosti rozvratu a straty akýchkoľvek morálnych princípov svedčí aj to, že oboch kráľov úplne legitímne korunoval ten istý biskup Štefan Podmanický. Medzi znepriatelenými skupinami šľachty sa vzápätí rozpútala sa neľútostná dynastická vojna a Ján Zápoľský si neváhal pozvať na pomoc v boji s Ferdinandom Habsburským úhlavného nepriateľa kresťanstva, tureckého sultána Süleyman. V dôsledku rozhodnutia tohto „národného kráľa“ sa roku 1530 dostali osmanskí Turci prvýkrát aj na juhozápadné Slovensko a dôkladne ho vyplienili. Slovenský ľud sa tak dostal do priameho kontaktu s rabujúcimi tureckými hordami, s ktorými bol konfrontovaný nasledujúcich 150 rokov. Už vtedy desaťtisíce Slovákov bolo odvlečených za bezradného prizerania sa kráľa Jána do Osmanskej ríše a tam predaných do otroctva. Vyčerpávajúci zápas medzi dvoma korunovanými uhorskými kráľmi nakoniec skončil dohodou o vzájomnom rešpekte s tým, že po smrti kráľa Jána sa stane jediným kráľom Ferdinand I.

Keď však kráľ Ján skonal, Vysoká porta[1]  odmietla rešpektovať dohody oboch kráľov. Pod zámienkou obhajoby práv nedospelého potomka Jána Zápoľského Jána Žigmunda vtrhli osmanské vojská roku 1540 do Uhorska, zmocnili sa jeho južnej a strednej časti (cca dnešného Maďarska) a vyhlásili ho za svoju provinciu ako Budinský pašalík. Zo Sedmohradska následne vytvorili vazalský štát, v ktorom našli útočisko všetci odporcovia Habsburgovcov. Kráľovské Uhorsko sa scvrklo na územie dnešného Burgenlandu, Chorvátska a Slovenska. Situáciu v strednej Európe komplikovala aj reformácia a nemecká sedliacka vojna, ktoré v tom istom období znemožňovali európskej kresťanskej civilizácii účinne sa brániť moslimskej invázii z juhovýchodu. Na juhu Slovenska sa na takmer poldruha storočia nachádzala hranica dvoch rozdielnych civilizácii – islamskej a kresťanskej. Hlavnú ťarchu ich stretu niesol jednoduchý slovenský ľud a slovenská šľachta, ktorí často bez pomoci zvonka museli odolávať tureckým nájazdom.

Aj keď z dynastického zápasu o uhorský kráľovský trón víťazne vyšiel významný panovnícky rod Habsburgovcov, ktorí včlenili Uhorsko do svojej stredoeurópskej ríše, pokoj v ich doméne nenastal. Habsburgovci ako rozhodní stúpenci katolicizmu, vystupovali proti reformácii, ktorú v západnej Cirkvi roku 1517 začal vo Wittenbergu dominikánsky mních Martin Luther. Reformácia sa rozšírila aj v Uhorsku. Medzi uhorskými Slovákmi a Nemcami sa presadila jej umiernenejšia podoba vo forme augsburského vyznania (evanjelici, resp. luteráni), medzi Maďarmi vo forme radikálnejšieho helvetského  vyznania (kalvíni). Okrem toho sa pokúšali miesto na „slnku“ nájsť aj mnohé ďalšie sekty, ktoré príliš cirkevnú situáciu na Slovensku neovplyvnili. Protireformačné tendencie i snahy Habsburgovcov o absolutistickú formu vlády viedli k odporu uhorskej šľachty, ktorá v celej sérii povstaní bránila svoje stavovské privilégia, niekedy aj v spojenectve s osmanskými Turkami. Od povstania Štefana Bočkaja (1604 – 1606), cez povstanie Gabriela Betlena (1619 – 1626), povstanie Juraja I. Rákociho (1643 – 1645), Juraja II. Rákociho (1648 – 1660), povstanie Imricha Tököliho (1678 – 1683) až po povstanie Františka II. Rákociho (1703 – 1711) prebehla celá séria protihabsburgských povstaní, ktoré obyčajne boli súčasťou širších európskych vojnových stretov a zväčša končili kompromisom. Maďarská historiografia tieto povstania nazýva bojmi za slobodu (Szabadság Harcok), v skutočnosti však so slobodou v širšom chápaní nemali nič spoločné. Ak išlo o nejakú slobodu, tak len slobodu uhorských privilegovaných vrstiev neplatiť dane a slobodu žiť na úkor ostatnej, neprivilegovanej  časti spoločnosti. No a vo viacerých prípadoch protihabsburské povstania boli iniciované a priamo financované zahraničnými nepriateľmi Habsburgovcov, najmä Francúzmi. Výsledkom povstaní bolo, že Habsburgovci si udržali uhorský trón a uhorská šľachta svoje privilégia, ktoré výrazne bránili viedenským panovníkom uskutočniť nevyhnutné reformy smerom k modernizácií krajiny. Uhorsko v dôsledku toho stratilo krok nielen so západnou Európou, ale aj so západnou časťou monarchie a začalo beznádejne zaostávať.

Od Moháčskej bitky roku 1526 do uzavretia Satmárskeho mieru roku 1711, ktorým skončilo povstanie Františka Rákociho a éra politického rozvratu, bolo Slovensko jedno veľké bojisko, po ktorom sa pohybovali vojaci takmer zo všetkých kútov Európy a Malej Ázie, ba dokonca z Blízkeho východu a Afriky. Obyvateľstvo na Slovensku sužovali ako cisárski vojaci zvaní labanci, tak povstaleckí vojaci, ktorých prezývali kuruci. Za nimi nezostávali osmanskí Turci, ktorí z okupovaných južných území Uhorska útočili na územie Slovenska vyše 150 rokov s cieľom hospodársky i vojensky poškodiť Habsburgovcov. Veľký nájazd Turkov na územie Slovenska sa odohral aj roku 1540, keď sa pustil turecký sultán Süleyman I. do obhajovania práv potomka kráľa Jána Zápoľského a posledné územné zisky na našom území zaznamenali osmanskí Turci roku 1663, keď sa zmocnili najdôležitejšej cisárskej protitureckej pevnosti Nové Zámky a na čas i hradov Nitra a Hlohovec. Práve okupácia Hlohovca Turkami prinútila Viedeň postaviť pevnosť v Leopoldove.

Turecká okupácia skončila oslobodením Nových Zámkov roku 1685, čo bolo záverečnou fázou osmansko-habsburskej vojny vyvolanej útokom Turkov na Viedeň roku 1683. Na organizovaní obrany Viedne a diplomatickom úsilí o vytvorenie širokej protitureckej koalície sa výrazne podieľal ostrihomský arcibiskup Juraj Selepčéni – Pohronec, príslušník nižšej šľachty zo Slepčian, ktorý sa hrdo hlásil k svojmu slovenskému pôvodu. Jeho zásluhou sa vytvorila spoločná aliancia kresťanských štátov, ktorá postavila koaličné vojsko pod velením poľského kráľa Jána Sobieskeho. Toto vojsko uštedrilo v septembri 1683 pod Viedňou Osmanskej ríši zdrvujúcu porážku, ktorá bola zavŕšená následným rozprášením zvyškov tureckých vojsk pri Štúrove, vtedajšom Parkáne. Následne začal oslobodzovací boj, opätovné získavanie stratených území Uhorska spod kontroly Osmanskej ríše, ktorý skončil úplným vytlačením Osmanov z Uhorska, čo bolo sankcionované Karlovackým mierom z roku 1699. Turecké koristnícke nájazdy počas ich prítomnosti na južnej hranici Slovenska smerovali predovšetkým do oblasti bohatých stredoslovenských banských miest, ale za korisťou, poprípade zajatcami, ktorých predávali do otroctva, sa vydávali po celej hranici. Lúpežné výpravy smerovali tiež do oblasti Malých Karpát, často postupovali údoliami riek Ipeľ, Hron, Nitra a Váh. Poddaní blízko osmansko-uhorskej hranice boli často dvojito zdaňovaní, aj Turkmi aj domácimi úradmi. Odhaduje sa, že počas svojej prítomnosti na strednom Dunaji odvliekli Turci zo Slovenska desaťtisíce ľudí, z ktorých sa len zlomku – najčastejšie za veľké výkupné – podarilo vrátiť späť.

Turecké vojny i stavovské povstania mali devastujúci vplyv na ekonomicky i sociálny rozvoj Slovenska. Vývin sa však nezastavil. Niektoré dôsledky okupácie južných území mali aj pozitívny vplyv. Na územie Slovenska sa presťahovali ústredné štátne orgány z okupovaných južných území. Bratislava, ktorú vtedy Slováci nazývali Prešporok, Nemci Pressburg a Maďari Pozsony, sa stala korunovačným mestom, sídlom uhorského snemu i uhorskej komory, teda vlády[2]. Od roku 1564 do roku 1830 bolo v Bratislave korunovaných celkom 19 kráľov a kráľovien. Cirkevným centrom krajiny sa stala Trnava, kam sa presťahoval ostrihomský arcibiskup, uhorský prímas. V meste sa postavilo veľa nových kostolov, z čoho vznikla prezývka mesta Malý Rím, neskôr Slovenský Rím. Keďže územie Uhorska sa v podstate zúžilo na dnešné Slovenska, časť Zadunajska a Chorvátska, zvýšil sa význam etnicky slovenskej šľachty, ktorá obsadila významné funkcie v kráľovstve, napr. Juraj Turzo funkciu palatína (1609 – 1616) alebo Juraj Selepčéni Pohronec miesto ostrihomského arcibiskupa – prímasa (1666 – 1685) a mnohí iní. V Trnave bola v rámci rekatolizácie založená jezuitami roku 1635 Trnavská univerzita, ktorá postupne zriadila filozofickú, teologickú, právnickú i lekársku fakultu. Na území Slovenska pôsobila až do roku 1777, keď bola po zrušení jezuitského rádu presťahovaná do Budína, kde dodnes pôsobí ako prvá maďarská univerzita. Okrem Trnavskej univerzity ešte v roku 1657 vznikla ďalšia univerzita v Košiciach. Práve medzi vzdelancami Trnavskej univerzity sa sformovala kultúrna západoslovenčina, na báze ktorej A. Bernolák roku 1787 vytvoril prvú spisovnú slovenčinu.

Turecká okupácia južných území Uhorska sa odrazila aj na zmenách v národnostnej štruktúre obyvateľstva, ktoré pretrvali až dodnes. Mnoho Maďarov, najmä majetných, utieklo pred Turkami na Slovensko. Slovensko-maďarská etnická hranica sa vtedy posunula severným smerom. Na juhozápadné Slovensko prišlo veľké množstvo chorvátskych utečencov, ktorí sa tam postupne slovakizovali a posilnili slovenský živel voči tamojším Nemcom. Opačným smerom, po definitívnej porážke a vyhnaní Turkov z krajiny koncom 17. storočia sa do južných uhorských stolíc vydalo mnoho Slovákov. Južné úrodné časti Uhorského kráľovstva boli po vyhnaní Turkov ľudoprázdne a sľubovali lepšie životné podmienky než hornaté Slovensko. Práve v období po tureckých vojnách začali písať svoju históriu slovenské enklávy v dnešnom Maďarsku ako Sarvaš, Slovenský Komlóš, Bekešská Čaba, v Banáte a v Bačke (dnešná srbská Vojvodina), v Chorvátsku Ilok a  a oblasti rumunského Nadlaku. Po tureckých vojnách sa výrazne posunula aj slovensko-maďarská etnická hranica smerom na juh a Slováci žili súvisle v celom Novohrade až po južné hranice Peštianskej stolice. Až násilná maďarizácia počnúc 19. storočím slovenskú expanziu na juh zastavila a zvrátila proces poslovenčovania Dolnej zeme..

Slovensko sa po skončení obdobia tureckých vojen a stavovských povstaní nachádzalo v hospodárskom a politickom rozvrate, čo sa nemohlo neprejaviť na sociálnej úrovni obyvateľstva, ktoré trpelo biedou, hladom a následnými morovými epidémiami. V celej krajine sa rozšírilo zbojníctvo ako forma sociálneho protestu. Zbojníci sa regrutovali predovšetkým z maródujúcich vojakov a zbedačených poddaných a grupovali sa do zbojníckych skupín (družín), ktoré mali určité zázemie v miestnom poddanskom obyvateľstve, najmä medzi pastiermi. Najslávnejším karpatským zbojníkom bol Juraj Jánošík (1688 – 1713) z Terchovej, ktorého postava zľudovela a nadobudla až legendárne rozmery. Jeho krátky život, ktorý skončil na šibenici v Liptovskom Mikuláši, bol námetom mnohých ľudových povestí, stal sa predmetom básnických diel, rozprávok i románov, bolo o ňom zložených veľa ľudových piesní, dokonca aj opera. V ľudovom podaní bol bojovníkom za práva utláčaných, za sociálne spravodlivý svet, ktorý bohatým bral a chudobným dával.

Aj napriek neľahkým pomerom v prvých dvoch storočiach novoveku sa rozvíjala vzdelanosť a rástla sila i sebavedomie slovenského elementu. Vynález kníhtlače výrazne zlacnel výrobu písaných textov. Knihy sa tak stávali prístupné aj nezámožným vrstvám a tlačené slovo sa stalo výrazným nástrojom šírenia nových myšlienok. K rastu vzdelanosti prispela aj reformácia, ktorá sa začala šíriť na Slovensko z Nemecka a na svoje propagovanie používala predovšetkým kníhtlač. Obyvatelia Horného Uhorska prijali evanjelické náboženstvo augsburského vyznania podľa učenia M. Luthera, na rozdiel od Maďarov, ktorí poväčšine prijali učenie Kalvínovo. Bohoslužobným jazykom slovenských evanjelikov sa stala tzv. biblická čeština, obohatená o slovakizmy. Úradným jazykom však naďalej zostala latinčina. Reformácia sa šírila najskôr v mestách, neskôr sa dotkla privilegovaných vrstiev a nakoniec zasiahla všetky vrstvy obyvateľstva. Rôznymi kompromismi medzi protestantmi a katolíkmi sa spočiatku presadzoval princíp, komu patrí vláda, tomu patrí i cirkev (Cuius regio, eius religio), čím sa nútili poddaní prijímať vieru svojich pánov. Neskôr sa uznalo právo individuálneho výberu viery, avšak v Habsburskej monarchii sa zrovnoprávnili hlavné náboženstvá až Tolerančným patentom z roku 1781. V začiatkoch reformácie prešlo takmer všetko obyvateľstvo Slovenska na protestantské náboženstvo. Jeho organizačnú bázu pre slovenskú národnosť vytvoril palatín Juraj Turzo na Žilinskej synode roku 1610. Žilinská synoda a následné opatrenia pri reorganizácii cirkevného života evanjelikov vlastne prvýkrát v novoveku vytvorili územnú predstavu o Slovensku ako takom. Avšak po počiatočnej defenzíve prešla katolícka cirkev do protiofenzívy a začala organizovaný proces rekatolizácie, na ktorom sa výrazne podieľal jezuitský rád. Rekatolizácia priniesla mnohé pozitívne prvky. Vznikali nové školy, rozvíjala sa vzdelanosť, kultúra. Katolícka cirkev na rozdiel od evanjelikov, ktorí používali na bohoslužobné účely biblickú češtinu, používala v styku s verejnosťou miestne slovenské dialekty, čím napomáhala vytváranie kultúrnych foriem slovenčiny podľa jednotlivých nárečových oblastí. Náboženský zápas sa neviedol len ideologickými prostriedkami. Obe strany pri presadzovaní „svojich náboženských“ učení využívali mocenské nástroje štátu, resp. brachiálnu moc. Mnohí jednotlivci kvôli vernosti k svojmu vierovyznaniu z jednej alebo druhej strany sa stali predmetom násilia, mučenia a prenasledovania. Keďže katolícka cirkev mala za sebou Habsburský dvor, podarilo sa jej väčšinu slovenského obyvateľstva rekatolizovať, avšak evanjelickú cirkev sa jej nepodarilo na území Slovenska úplne potlačiť. Významnú úlohu pri tom zohrala skutočnosť, že uhorské stavy neboli nikdy prinútené totálne kapitulovať pred Habsburgovcami ako napr. české stavy. Zachovali si tým aj väčšiu voľnosť v náboženských otázkach. Význam katolíckej cirkvi posilnilo prijatie užhorodskej únie v roku 1646, podľa ktorej ortodoxní kresťania v Uhorsku uznali pápeža ako svoju hlavu, a tak sa počítali za katolíckych kresťanov východného obradu. Slovensko tak ostalo rozdelené na katolícku väčšinu a evanjelickú menšinu, čo hlavne v 19. storočí brzdilo národno-zjednocovací proces slovenského národa.

Nové pomery po skončení tureckej okupácie a stavovských povstaní sa priaznivo prejavili pri formovaní moderných národov v Uhorsku. Prejavy národného vedomia a odlišnosti Slovákov od ostatného obyvateľstva kráľovstva môžeme badať počas celej histórie Uhorska. Prejavovali sa napr. v podobe svätoplukovskej tradície, ktorá kontinuálne pretrvala od zániku Veľkej Moravy až dodnes. Boli spojené aj s udržiavaním cyrilo-metodskej tradície, ktorá zohrala dôležitú úlohu i v procese rekatolizácie, keďže vládna i cirkevná vrchnosť ju propagovala pri obnovovaní pozícií v radoch slovenského obyvateľstva. V novom období popri prirodzených prejavoch etnickej odlišnosti vznikala i moderná národná ideológia, ktorej úlohou bolo získanie každého jednotlivca na aktívne presadzovanie sa ako príslušníka určitého národného kolektívu. Slováci síce nemali v tomto období svoj vlastný národný štát, ale cítili sa rovnoprávnymi členmi „Natio Hungarica“, teda politického uhorského národa, kde patrili v rámci jednotlivých stavov. Prejavy slovenského národného povedomia badať v tomto období vo všetkých spoločenských vrstvách od jednoduchých roľníkov až po najvyššiu šľachtu. Etnická príslušnosť a národné povedomie neboli v rozpore s uhorským krajinským vlastenectvom. Národnostné pomery a konflikty sa najviac prejavovali tam, kde boli spojené s hospodárskymi záujmami, najmä v mestách. Veľké národnostné konflikty sa odohrávali v 16. a 17. storočí v banských mestách na strednom Slovensku, v Trnave i v iných mestách. Ústredná moc sa ich snažila tlmiť a všemožne presadzovala národnostnú rovnoprávnosť, o čom svedčia i zákonné články uhorského snemu z roku 1608, ktoré prikazovali v mestách národnostnú rovnoprávnosť medzi Slovákmi, Nemcami a Maďarmi.

Prvý prejav národnostnej netolerantnosti mimo mestského prostredia bol zaznamenaný až v súvislosti s konaním snemu v rokoch 1720 – 1721, ktorý rozhodoval o tzv. Pragmatickej sankcii, zabezpečujúcej habsburskému rodu dedičné právo na uhorský trón nielen v mužskej, ale aj ženskej línii. Na tento snem svojou adresou obrátil profesor Trnavskej univerzity M. Benčík, označujúcich Slovákov Trenčianskej stolice za potomkov Svätoplukových, ktorí vraj predali svoju ríšu za bieleho koňa starým Maďarom a sú preto večitými, bezprávnymi poddanými v uhorskej krajine. Trenčianska šľachta si najala kňaza J. B. Magina, aby v jej mene napísal obranu Slovákov proti nenáležitým útokom. Baginovou knižkou Ostne alebo obrana (Murices sive Apologia) začalo storočie obrán slovenského národa, ktoré vyvrcholilo napísaním Histórie slovenského národa (Historia Gentis Slavae) J. Papánkom roku 1780. V týchto obranách sa Slováci hrdo hlásili k svojmu slovanskému pôvodu, k príslušnosti k početným slovanským národom a k svojmu kráľovstvu – Veľkej Morave. Vo vzťahu k Maďarom presadzovali tzv. pohostinnú teóriu, podľa ktorej Slováci Maďarov prijali pohostinne do svojich sídiel a odvtedy sa spoločne s nimi podieľali na budovaní i obrane uhorského štátu. Preto aj majú rovnaké politické práva v Uhorsku ako Maďari.

Obdobie po Satmárskom mieri a po stabilizácii pomerov v celej krajine patrilo k dynamickým úsekom našich dejín. Kráľom Karolom III. (vládol v rokoch 1711 – 1740; ako rímsky cisár bol Karol VI.) začali prvé reformy, ktorých cieľom bolo modernizovať Habsburské krajiny. Boli inšpirované francúzskym osvietenectvom a dynamiku nabrali najmä za vlády Márie Terézie (1740 – 1780) a Jozefa II. (1780 – 1790). Cisár Karol VI. sa snažil zabezpečiť nástupnícke práva pre svoju dcéru Máriu Teréziu spomínanou pragmatickou sankciou, keďže nemal mužského potomka. Domáce stavy ako v tzv. dedičných krajinách, tak aj v Uhorsku (nebolo dedičnou krajinou, lebo Uhorsko si ponechalo formálne slobodnú voľbu panovníka) pragmatickú sankciu uznali. Európske mocnosti ju po smrti cisára Karola VI. odmietli uznať a vo vojne o habsburské dedičstvo (1740 – 1748) sa snažili monarchiu rozkúskovať. Mária Terézia si síce obhájila svoj trón, ale Rakúsko prišlo o jednu zo svojich najbohatších provincii – Sliezsko. Mária Terézia si následne uvedomila, že zaostalá Habsburská monarchia nemôže byť úspešná v súťaži s ostatnými európskymi krajinami, ak neurobí zásadné reformy.

Reformná činnosť Márie Terézie bola rozsiahla. Po mnohých storočiach zemepanskej svojvôle vydala roku 1767 urbariálny patent, ktorým rozdelila pôdu na pánsku (dominikál) a poddanskú (rustikál), čím sa poddaní po prvýkrát stali skutočnými vlastníkmi pôdy. Nerozdelená pôda (lúky, lesy) bola zaradená do tzv. urbáru, ktorý bol rozdelený v ideálnych čiastkach v pomerne k množstvu vlastnenej ornej pôdy. Urbársku reformu nasledovala školská reforma roku 1774, ktorou sa zaviedla v ríši povinná školská dochádzka. Jedným z autorov školskej reformy bol Adam František Kollár, rodák z Terchovej. Urobili sa reformy v štátnej správe, v zdravotníctve, vo vojsku, v hospodárskom živote – začali vznikať prvé manufaktúry ako predchodkyne budúcich továrni. V reformnom úsilí pokračoval Jozef II. Roku 1781 vydal tolerančný patent, ktorým zrovnoprávnil niektoré cirkvi. V tom istom roku vydal i patent o zrušení nevoľníctva, ten sa však v Uhorku uplatnil až od roku 1785. Roku 1784 zaviedol nemčinu ako jediný vnútorný úradný jazyk v celej ríši, ktorý mali používať úrady na vnútornú komunikáciu. Na druhej strane všemožne podporoval rozvoj národných jazykov, čo podnietilo kodifikačné úsilie v radoch inteligencie uhorských národov. V rámci jozefínskych reforiem došlo i k Bernolákovej kodifikácii slovenského jazyka a taktiež Kazinczyho kodifikácii maďarského jazyka. Oba procesy boli v danom čase viac-menej synchrónne. Len neochota Slovákov zjednotiť sa na jednom spisovnom jazyku zapríčinila neskoršie zaostávanie slovenského národného hnutia.

Reformy Márie Terézie a Jozefa II. narážali na tvrdý odpor v radoch strednej a drobná uhorskej aristokracie, ktorá sa nimi cítila bytostne ohrozená, najmä ak by mala prísť o privilégium nezdaniteľnosti a nescudziteľnosti. Neochotu uhorskej šľachty platiť dane si viedenský dvor kompenzoval colnou tarifou medzi dedičnými krajinami a Uhorskom, ktorá výrazne znevýhodňovala uhorské výrobky oproti výrobkom z iných časti monarchie. Táto fatálna politika odsúdila východné časti ríše na trvalé ekonomické a sociálne zaostávanie, ktoré sa neprekonalo dodnes. Z neochoty prijať ekonomické reformy a vzdať sa svojich privilégií uhorská stredná a drobná šľachta odmietla i administratívnu reformu a žiadala o zavedenie maďarského jazyka za jediný úradný jazyk v Uhorsku, ktorý mal vystriedať latinčinu. Po smrti Jozefa II. sa jej to podarilo a v rozpore s celou predchádzajúcou jazykovou praxou v Uhorsku prijala na sneme rokov 1790 – 1792 prvé maďarizačné zákony, ktoré predznamenali vývin v Uhorsku na ďalších cca 130 rokov, ktorý skončil rozpadom kráľovstva na národné štáty.

K všeobecnému rozvoju krajiny patrila i modernizácia vysokého školstva. K modernizácii patrilo i odobratie Trnavskej univerzity jezuitom, žiaľ, bolo spojené s jej premiestnením do Budína. Rozvoju banského podnikania malo poslúžiť založenie Baníckej akadémie roku 1762 v Banskej Štiavnici, ktorá bola prvou technickou vysokou školou na svete. Význam Baníckej akadémie ďaleko prekračoval hranice Slovenska, ba i celej monarchie. Na jej pôde študovali študenti prakticky z celého vtedajšieho kultúrneho sveta a roku 1786 sa v banskej Štiavnici konal prvý svetový kongres prírodovedcov. Na jej pôde pôsobili alebo vychovala mnohých slovenských vedcov svetového mena ako M. Hell, J. K. Hell a mnohí iní. Zanikla až roku 1919, keď pražská vláda nemala záujem o jej pokračovaní na území Slovenska.

Súčasťou reforiem boli aj organizačné zmeny v cirkevnej oblasti. Roku 1776 boli založené na území Slovenska z popudu Márie Terézie tri nové biskupstvá v Banskej Bystrici, Rožňave a na Spiši (sídlo v Spišskej Kapitule). Počet diecéz na Slovensku sa tak zvýšil o tri nové (popri Ostrihomskej a Nitrianskej), ktoré boli sformované v rámci bývalej Ostrihomskej arcidiecézy, a od roku 1804 sa z Jágerskej arcidiecézy sformovala na Slovensku ďalšia, Košická diecéza. Gréckokatolíci na území Slovenska patrili až do roku 1818 pod Užhorod. V tomto roku bolo zriadená gréckokatolícke biskupstvo v Prešove. Výrazne sa zlepšilo postavenie príslušníkov protestantských vierovyznaní, ktoré boli čiastočne zrovnoprávnené Tolerančným patentom z roku 1781. Opäť si mohli stavať kamenné kostoly, avšak bez veže (tzv. tolerančné; predtým mohli mať iba drevené tzv. artikulárne, ktoré vychádzali z uznesení uhorského snemu (artikul) v Šoproni roku 1681). K plnému zrovnoprávnenie došlo až roku 1848.

V osvieteneckom období sa presadilo aj viacero slovenských vzdelancov humanitárneho zamerania. Hádam najvýznamnejším bol Matej Bel z Očovej, ktorý bol pre svoju učenosť označený za veľkú ozdobu Uhorska. Napísal rozsiahle dielo o uhorských župách Notitia Hungariae Novae Historico Geographica – Historicko-geografické dielo o súvekom Uhorsku. Za zakladateľa moderného uhorského dejepisectva sa pokladá Slovák S. Timon. Významnou reformnou osobnosťou bol Adam František Kollár z Terchovej – nazývaný aj slovenský Sokrates, ktorý bol riaditeľom cisárskej knižnice vo Viedni a osobným radcom Márie Terézie pre Uhorsko. Mal na mimoriadny vplyv na reformy v oblasti školstva. Snažil sa o zdanenie šľachty, ktorá hoci tvorila najbohatší stav v Uhorska, bola od platenia daní oslobodená. Za tieto jeho názory ho uhorská šľachta nenávidela. V poľnohospodárskych vedách si zaslúži zmienku J. Dekrét Matejovie, ktorý sa výrazne zaslúžil o znovuobnovenie slovenských lesov, zdevastovaných nadmerným výrubom pre potreby banskej ťažby a spracovania rúd. Stál pri zrode moderného lesníckeho školstva nielen na našom území.

Koniec 18. storočia priniesol dôsledkom osvietenských reforiem  výrazné zmeny, ktoré zasiahli celú spoločnosť a úplne zmenili jej charakter, myslenie, ale najmä jej ďalší vývin. 18. storočie tým, že vnieslo slobodnejšieho ducha do uvažovania ľudí, výrazne posilnilo i národné povedomie, a tým i formovanie moderných národov v rámci Uhorska, čo, samozrejme, vnieslo nový impulz do dejinného a smerovania krajiny, a teda aj Slovákov.



[1] Vysoká porta – sultánsky palác v Istanbule; prenesene vláda Osmanskej ríše.

[2] Všetky tri názvy Bratislavy majú slovenský pôvod. Pressburg a jeho slovenská odvodenina Prešporok vznikol z pôvodného slovenského mena Bräslava. Tento názov v slovenčine zanikol pravdepodobne v dôsledku tatárskeho vpádu roku 1241, keď sa v jej okolí výrazne znížil počet slovenského obyvateľstva. Názov Pozsony (slov. Požúň) je odvodený od slovenského mena Božan. Moderný názov Bratislavy z nemeckého zápisu z roku 907 (Breslavaspurk) v podobe Břetislav rekonštruoval P. J. Šafárik. Štúrovci ho zmenili na Bratislava.

28 Responses

  1. Avatar Ján Horal 1. februára 2013 / 15:03

    Dnes po poludňajšom rádiožurnále mal v rozhlase Hrabko rozhovor keď som dobre zachytil s politológmi Abrahámom a Beránkom.
    Samozrejme o ÚPN. Nevyvážené relácie sa stali na Slovensku pravidlom. A používanie výrazu vatroskákač niekoľko krát to korunovalo.
    Myslím, že Tučko to tu rozoberal – prečo MY nerobíme to, čo oni robia nám ?
    Oni prznia históriu a správajú sa nekultúrne a my mlčíme a necháme ich. Oni sa netaja tým, že nás chcú zlikvidovať a my sa na to mlčky pozeráme.
    V každom texte alebo rozhovore, ktorý je robený v duchu modroboľševickej ideológie je aspoň jeden falzifikát dejín. Za náhodu to nepovažujem.

  2. Avatar Tučko Bombička 1. februára 2013 / 15:59

    Pán Horal, tiež som to počúval a začínam mať z tých ľudí veľmi zlý pocit. Veľmi zlý. Všimli ste si tú „varovnú“ rétoriku smerom k Ústavnému súdu? A ako si vôbec prezident mohol dovoliť namietať zaujatosť jeho sudcov? Ale viete z čoho ma najviac mrazí? S akou istotou podávajú títo ľudia svoje presvedčenie ako smerodajné pre existenciu demokracie na Slovensku. „Unesený“ štát Slovenská republika to už len zaklincoval (je mi záhadou, prečo dnes trápi „ukradnutá“ SR ľudí, ktorým bola ukradnutá už pred 20 rokmi). Ešte tu bude „veselo“, pán Horal. Len začínam mať obavy, že do smiechu nebude nikomu. Oni sa už vôbec necítia…

  3. Avatar Metod J. Sláv 1. februára 2013 / 16:10

    Tú rozhlasovú reláciu, v ktorej diskutujúcim veľakrát „hrabe“,
    som počúval aj ja.

    Okrem „obtierania“ sa o „vatroskákačov“ sa tam „rozplývali“
    nad „dorábaním“ slovenskej histórie.

    Konkrétne sa pohoršovali nad kráľovstvom osoby Svätopluka.

    Zaujímavé pritom je, že kráľovstvo Svätopluka, doložené dobovým
    pápežom parafovanou listinou, spochybňujú „dobrí kresťania“, pre ktorých
    by mal byť ich „najvyšší pastier“, „zástupca Boha na Zemi“ predsa
    nespochybniteľnou autoritou §§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§

    Či keď sa jedná o „uzemňovanie“ Slovákov, tak ani pápež nie je dosť
    pápežský §§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§

    A Vy pán Hrnko, podobným „hrabkom“ pritakávate neustálym omieľaním
    „sťahovania národov“,
    keď už len podľa definície pojmu „sťahovanie národov“
    uvedenej v Encyklopédii archeológie, Obzor 1986,

    NEJDE O NÁRODY, ALE O KMENE !!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!

    V slovenčine KMEŇ JE SPOLOČENSTVO VIACERÝCH RODOV !!!

    ROD JE SPOLOČENSTVO POTOMKOV JEDNÝCH PRARODIČOV !!!

    V LATINČINE JE „GEN“ EKVIVALENTOM NÁŠHO POJMU „ROD“ !!!!!!!!!!!!

    Páni, „gebíroví“ historici, dokedy budete ignorovať poznatky genetiky,
    „rodotiky“ §§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§

    JE NAČIN KONEČNE POCHOPÍŤ, ŽE Z LOGIKY PRIRODZENOSTI RODENIA

    NIE JE MOŽNÉ, ABY Z JEDNÉHO RODU,

    Z JEDNEJ „NADRODINY“, HAPLOSKUPINY

    SA ZRODILI RôZNE NATURÁLNE NÁRODY !!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!

  4. Avatar Marcel 1. februára 2013 / 16:15

    …Ja by som prínos evanjelikov pre slovákov nepodceňoval… Superintendencie (synoda v Žiline), predstavované napr. Eliášom Lánim, Jánom Hodíkom, Samuelom Melikom, Izákom Abrahamidesom, či Danielom Dubraviusom atď… v mnohom prispeli k národnému uvedomeniu slovákov, o.i. lit. tvorbou (praktická teológia) – kázne, modlitebníky, katechizmy, a spevníky sa šírili podľa reformačnej zásady v reči zrozumiteľnej ľudu…napr. Pribišovo (Lániho) vydanie – Katechyzmus M. Luthera z Nemeckého yaziku na Slowěnsky preložený. Alebo knižka Pjsně Duchownij, ktorá prešla do 2 vydania Cithary Sanctorum (50 piesní), po jazykovej stránke: slovenčí češtinu (vynecháva ř, ě, ou) a iné…

  5. Avatar Tučko Bombička 1. februára 2013 / 16:17

    K článku: mňa by napríklad veľmi zaujímalo, či by niekto vedel aspoň približne vyčísliť, o koľko ľudí prišlo Slovensko v dôsledku všetkých tých pohrôm (Tatári, Turci, choroby, povstania,…), lebo keď to tak človek číta, tak musí žasnúť, že sme sa tu vôbec dokázali udržať. Neuveriteľné. Úžasná životná sila. Naši predkovia museli byť ľudia trošku inej nátury, než sú dnešní ufňukanci, ktorí sa sťažujú na všetko možné.

    K ÚPN: to je práve ten problém. Niekto ho založil, s nejakým cieľom. Ten niekto ho vždy bude považovať za svoju inštitúciu, ktorá by mala plniť jeho politické zadanie. A nikdy sa jej nevzdá. Aj preto som svoj názor na jeho zotrvanie, či zánik nezmenil. Ale nechcem rozpútavať diskusiu.

  6. Avatar Ján Horal 1. februára 2013 / 17:26

    Pán Hrnko, vynechali ste v Rumunsku jednu slovenskú enklávu v oblasti Bihor. Je väčšia ako Nadlak a v tých dedinách ani Rumuni či Maďari nežijú.
    Moc som zatiaľ nenašiel, čo by som v textoch skritizoval.

  7. Anton Hrnko Anton Hrnko 1. februára 2013 / 19:59

    Páni,
    tú reláciu som počúval chvíľu aj ja. Ale nedalo sa viac. Jednoducho, niekto je zodpovedný za to, že takéto indivíduá (podobne pod lampou) dostávajú mediálny priestor. Ak si niekto myslí, že si lojalitu vynúti ustupovaním, nech sa pozrie, ako dopadol N. Chamberlain. Jednoducho mať moc, znamená aj moc použiť. Ak to niekto nevie, nech sa potom nečuduje.

    Metod,
    tie vaše dristy mi už lezú ne nervy viac ako Hrabkove relácie. Na slovenské národné vedomie majú devastujúcejší účinok ľudia, ktorí si myslia, že zožrali všetku múdrosť sveta a snažia sa poučovať iných tvrdeniami, ktoré u normálneho človeka vyvolávajú len zmätok, lebo nevedia rozoznať, či ten človek je provokatér alebo to myslia vážne. Ste typ, ktorý môže každý langošovec ukázať ako vzor, potvrdzujúci ich tvrdenia, že národná historická veda je trápnosť! Všetko v historickej vede (a vôbec vo vede ako takej) je konvencia. Konvencia je názov Veľká Morava, konvencia je používanie termínu starý Slovák, konvencia je používanie termínu sťahovanie národov….. Vaše tvrdenia sú nie hodné ani kravského lajna, nie to ešte zamyslenia. Už som vám odporučil ísť niekde, kde mávajú rákoš chrobáci truhlíci, tam by vás radi privítali. Vaše príspevky neobohatili tento blog ani o gram rozumnej myšlienky!

    No, a ešte mi povedzte, ku ktorej pôvodnej haploskupine Američanov patrí Obama? Genetika je pri etnogenéze Európanov použiteľná ako mydlo pri tavení ocele. Niekde sa tam túla, ale nemá podstatný vplyv.

  8. Avatar yoss 2. februára 2013 / 14:13

    pan Hrnko,
    pravda je na NASEJ strane, hadam netreba pausalne zatracovat taky vyznamny zdroj informacii, akym je geneticka analyza urcitych markantov DNA. je pravda, ze tieto nove postupy este nie su ucelene, definitivne, ale uz v tomto stadiu poskytuju vyznamne informacie. tychto informacii sa netreba bat, ani ich oznacovat za pavedu. pravdaze, je to vyzva skor pre dnes nastupujucich historikov, k pochopeniu suvislosti treba aspon ciastocne zvladnut odbory akymi su genetika, matematicka statistika, teoria pravdepodobnosti. cize nove naroky do ktorych sa tym starsim uz ani velmi nechce…

  9. Avatar Metod J. Sláv 2. februára 2013 / 18:04

    Pán Yoss,

    ďakujem, že ste pánovi Hrnkovi a iným „gebírovcom“
    „kulantne“ a „okľukou“ vysvetlil to,
    čo ja sa mu snažím naznačiť už dávno.

    Ale on je „hluchý a slepý“, lebo od jeho prvej „geniálnej otázky“
    o genetickej príslušnosti „tichooceánskych“ potomkov poľských vojakov
    zavlečených do tých končín Napoleónovými ambíciami,
    uplynul cca 1 rok,
    a on dáva ďalšiu „geniálnu otázku“: „… ku ktorej pôvodnej haploskupine Američanov patrí Obama?“

    To svedčí,
    že v chápaní významu poznatkov získaných genetikmi
    pre
    skutočnú, nie tú dnešnú „konvencionálnu“, etnogenézu
    vôbec nenapreduje §§§

    PÁNI „GEBÍROVCI“, KEDY UŽ KONEČNE POCHOPÍTE, ŽE GENETIKA DNES
    100%-ne usvedčuje násilníkov zo zločinov tak,
    AKO USVEDČUJE ZÁPADNÝCH
    „ZNÁSILŇOVATEĽOV“ = „KONVENCIONALISTOV“ HISTÓRIE
    Z DEFORMÁCIE HISTORICKEJ PRAVDY,
    Z DEFORMÁCIE ETNO-GENÉZY = (NÁ)RODO-ZRODU,
    PREDOVŠETKÝM NÁS SLOVÄNOV !!!

    P.S.:
    A čo sa týka Obamu, tak jeho Y- DNA profil nepoznám, ale aj keď
    „ho robil“ antropologicky „príslušník čiernej ľudskej rasy“, tak je tu
    istá nenulová pravdepodobnosť,
    že je mojim prapraprabratrancom, lebo na západnom pobreží strednej
    Afriky boli identifikovaní muži, ktorí sú potomkami praprapradeda,
    ktorý pochádzal dakde z ruských európskych stepí, lebo oni sú nositeľmi
    haploskupiny R1b.

    No, a „prenášateľov“ haploskupiny R1b (aj Tutanchamon je R1b) môžme
    nazývať našimi prapraprabratrancami, lebo my bratia R1a máme s nimi
    spoločného praprapradeda „zakladateľa dynastie“ (haploskupiny) R1,
    ktorý sa narodil („zmutoval“) dakde na juhu dnešného Kazachstanu.

    No, a ešte, keď sme pri praprapradedovi R1, tak je neskutočne „podivuhodné“,
    že nositeľmi jeho génov sú aj daktorí pôvodní obyvatelia Severnej Ameriky,
    lebo boli zaradení do haploskupiny R1 !!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!

  10. Anton Hrnko Anton Hrnko 2. februára 2013 / 19:39

    Yoss,
    vôbec nepodceňujem význam genetiky pri hľadaní odpovede na veľké migračné pohyby. Lenže genetika nič nehovorí o etnogenéze. To máte ako obraz. Základom každého obrazu je plátno(alebo iná podobná substancia) a farby. Ale výsledok nanášania farieb na plátno je vyslovene jedinečná procedúra, ktorej výsledkom je umelecké dielo. genetika hovorí, že obyvateľstvo v Európe sa od mladšej doby kamennej príliš nehýbalo. Dôležitá časť vždy zostala na mieste. Ale o tom som už hovoril. To keď dajme tomu 80% obyvateľov dnešného Slovenská má zhodné gény s obyvateľmi, ktorí tu žili pred 6000 rokmi, neznamená, že vtedy rozprávali jazykom, ktorý musel byť príbuzným dnešnej slovenčine. Pokojne ten jazyk mohol byť príbuzný s baskičtinou alebo možno aj dávno vymretým jazykom. Etnicita sa predsa tvorí ináč, nie pohlavným stykom. Aj keď sa niekto narodí dvom Slovákom, nemusí byť Slovák (však Alexander Petrovič!). O tom tu ja hovorím. A potom, jazykovedci vedia presne popísať, kedy sa praslovančina vydelila z ostatných árijských jazykov. Nemôže mi tu niekto tvrdiť, že tu Slováci boli pred 8000 rokmi, keď praslovančina ako osobitý jazyk sa vyčlenil niekedy pred 4000 rokmi. Chápeme sa? Slováci sú síce aj potomkami tých, čo tu žili pred sťahovaním národov, ale až príchod Slovenov v 5. storočí určil dnešnú etnografickú mapu Slovenska bez ohľadu na to, či tu pred 5. storočím nejakí Slovania boli alebo neboli. Prednedávnom sme sa tu sporili ohľadom dedičstva VM a väčšina súhlasila s tým, že dnešní Moravania sú len genetickými, nie etnickými pokračovateľmi obyvateľstva VM, že Slováci sú nielen genetickým, ale aj etnickými pokračovateľmi, teda pokračovateľmi národa Slovenov, ktorý založil VM. Jednoducho Moravania sa počeštili a stratili etnickú samostatnosť, resp. totožnosť so Slovákmi. Preto tie dristy o haploskupinách nemajú žiaden vplyv na existenciu konkrétnej etnicity. Howgh.

  11. Avatar Milan2 2. februára 2013 / 22:15

    Akosi nechápem účel zverejnenia týchto fakt skrátených dejín Slovenska – žiadne nové poznatky nepriniesli, ignorujú aj nové pohľady – ktoré som na weboch inde zaregistroval.
    Napríklad pohľad na Avarov akoby ustrnul niekde v Prahe v 19. storočí. Nesúhlasím ani so slowakizovanou češtinou, čo sú skôr želania pražskej historickej školy a chýbajúce hĺbkové práce slovenských historikov, ktorí pražské názory len nekriticky preberajú.Akoby ľudia na západnom Slovensku sa do 15. storočia ani nevedeli rozprávať, či čo.
    Aj iné pohľady na iné udalosti sú len starým uhlom pohľadu.
    Ľutujem dnešných študentov, ak sa aj im takto schematicky vysvetluje v školách história – výpočtom udalostí. Ale prečo, ako, z akého dôvodu sa stalo to a ono …to je asi dosť ťažké ….
    Pozícia Slovenov bola na teritóriu Slovenska oveľa pevnejšia ako sa dnes ľudia domnievajú -je to chyba historikov, že túto pevnejšiu pozíciu akosi nevidia. Záborského kniha nevyšla vtedy keď vyjsť mala a toto je toho tiež výsledok.
    K téme ani nie je preto veľmi o čom diskutovať.
    Ešte možno k bočnej debate – pod Lampou a iné – i sú len odrazom nízkej odbornosti debatujúcich, alebo aj zaujatosti – ked sú sem cielene pozývaní odchovanci rôznych škôl – pražskej, brnenskej, a iných. Nakoniec taký Šimečka – hovorí pekne slovensky, ale aj česky – však aj stretnutie chartistov malo byť u nich na chate v Brne.Na Slovensku je to už taký zvyk, že Slováci za seba radi nechávajú hovoriť iných. Sťažovať sa ale treba mailom v príslušnej redakcií u autora relácie – aby mal primeranú spätnú väzbu – tu sa sťažovať je podobné, ako na lampárni. Novinári majú povinnosť informovať korektne – tak im to sem tam treba pripomenúť mailom.
    Ešte na záver – kto ešte nevidel film Bedári (hrajú v Au Parku), oplatí sa pozrieť. Aj pre videnie, ako sa niekedy muselo bojovať za slobodu.

  12. Anton Hrnko Anton Hrnko 2. februára 2013 / 23:53

    Milan2,
    akosi nechápem, čo ste chceli povedať. Ak si myslíte, že seriózny historik môže prebrať každú hovadinu, ktorú niekto napíše, tak ste na nesprávnej stránke. „Alternatívne“ dejiny, ktoré si autori vycuciavajú z prsta, si hľadajte inde. Tu ich nenájdete. Ak neviete rozlíšiť jazyk, ktorým sa hovorí, od jazyka, ktorým sa píše, tak je zbytočná akákoľvek diskusia s vami. Keď niekto publikuje „alternatívne dejiny z 19. storočia“, historik sa z toho – s prepáčením – nepo… Záborský síce napísal veľkú prácu, ale na piesku. Myslíte si, že na Slovensku neboli skutočne rozmýšľajúci slovenskí historici, ktorí vedeli, prečo tú prácu nepublikovali?
    Prácu som napísal ako prehľad. Na konci bude zoznam literatúry a každý, kto sa bude chcieť dozvedieť o veci hlbšie, môže sa vydať tou cestou. Myslím, že na Slovensku chýba prehľad, ktorý nie je náročný a dá človeku ucelenú masu poznatkov. O to sa tu usilujem, nie o naplnenie očakávaní ľudí, ktorí by chceli, aby som potvrdil, že Adam bol Slovák, Kain Maďar, že Slováci sú tu 10 000 rokov a podobné alternatívne kraviny. A potom, na čo to čítate, keď vám to robí zle?

  13. Avatar Metod J. Sláv 3. februára 2013 / 13:20

    Citujem:

    ???“Záborský síce napísal veľkú prácu, ale na piesku.“???

    Páni gebírovci, mali ste tú jeho prácu vôbec v rukách, §§§

    KEĎ CITÁCIE Z LATINSKÝCH PRAMEŇOV POVAŽUJETE ZA „PIESOK“ §§§

    PRÁVE JE UZNANIA HODNÝ FAKT, ŽE V ZÁBORSKÉHO DIELE SÚ CITÁCIE
    PôVODNÝCH PRAMEŇOV UVEDENÉ HNEĎ NA PRÍSLUŠNOM MIESTE,
    NA PRÍSLUŠNEJ STRANE, a nie na konci knihy, ako vo vašich knihách,
    a to ich tam máte ešte v preklade,
    ktorý vám robil „úzko špecializovaný, široko obmedzený“ prekladateľ §§§

    Potom máte vo svojich „citáciách“ „Čechov“ v dobách, keď ani jeden
    dobový prameň, taký pojem nepozná, lebo pozná len Boemov §§§§§§

    A takisto tam máte „Maďarov“ v dobách, keď ani jeden dobový európsky
    prameň taký pojem nepozná – pozná len Ungarov.

    Ak sa spoliehate na takýchto „jazykovedcov“,
    tak sa vám nemožno čudovať,
    že môžte bohorovne vyhlásiť takúto kravinu:

    §§§“To keď dajme tomu 80% obyvateľov dnešného Slovenská má zhodné
    gény s obyvateľmi, ktorí tu žili pred 6000 rokmi, neznamená, že vtedy
    rozprávali jazykom, ktorý musel byť príbuzným dnešnej slovenčine.“§§§

    TO VARI KAŽDÝCH 100 ČI 1000 ROKOV TU 80% POPULÁCIE PREBERALO
    CUDZÍ JAZYK, TAK AKO TO ROBIA CCA 1000 ROKOV MAĎARÓNI,
    A PREDSTAVTE SI, ŽE MI TU POD TATRAMI, STÁLE VRAVÍME !!!!!!!!!!!!!!

    VRAVÍME, TAK AKO VRAVELI NAŠI ÚDAJNE „INDOEURÓPSKY“ PREDKOVIA,
    LEBO PôVODNÉ „INDOEURÓPSKE“ hovoriť (KMEŇ TOHTO SLOVA) ZNELO :
    *ueR- !!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!! AJ MI DNES VLASTNE uR-avíme !!!!!!!!!!!!!!!

    Páni gebírovci, poznáte vo svete dakoho iného, kto tu ešte okrem nás
    Slovákov VRAVÍ ??????????????????????????????????????????????????

  14. Avatar yoss 3. februára 2013 / 18:47

    pan Hrnko, dam sem dva linky, ktore mozno nepoznate – distribucia R1a a distribucia R1b. dalej dolu su vyvojove diagramy, ako sa haplogrupy clenili na podskupiny. vsetko to krasne koresponduje s poznatkami znamymi z inych oborov (lingvistiky, archeologie), plus nove informacie, ktore odbornik iste oceni:

    http://www.eupedia.com/europe/Haplogroup_R1a_Y-DNA.shtml

    http://www.eupedia.com/europe/Haplogroup_R1b_Y-DNA.shtml

    ad etnogeneza:
    si myslim, ze etnika su stale vo vyvoji, ze nie je tomu koniec, niektore narody, narodnosti zanikaju, inde vznikaju nove, alebo sa menia pohlady – aj ked dnes v europe sa to deje tak pomaly, ze to co je dnes sa povazuje za definitivu. trebars nasi juzni susedia sa tvrdohlavo povazuju za potomkov azijskych nomadov, vedia si to odovodnit kulturou a jazykom, ktori prijali za svoj ako svoju narodnu identifikaciu. lenze genetika hovori, ze v prevazujucej miere nie su potomkami aziatov, ale potomkovia slovanov, nakolko maju prevazujucu R1a – to bude vytvarat dlhodobe (strategicke) napatie a bude posobit na to, ze ich etnicke povedomie sa bude dalej menit, vyvijat – a dost mozne, ze za nejakych 100 rokov sa posunu tak daleko, ze sa budu identikovat v sulade so svojimi prevazujucimi genetickymi markantami…

  15. Avatar Milanxyz 4. februára 2013 / 6:37

    Pán Hrnko,
    so záujmom som si prezrel prvú časť Vašej „kocky slovenských dejín“ a našiel v nej celkom zujímavé tvrdenia o naších počiatkoch. Napríklad, píšete, že:
    „O pôvode predkov Slovákov na našom území …… existujú dve hypotézy – autochtónna a migračná. Podľa prvej z nich Slováci sú autochtónne (pôvodné) obyvateľstvo na našom území, ktoré sa v predhistorickej dobe sformovalo v priestore medzi Karpatmi a Dunajom a odvtedy ho trvalo obýva. Do slavistiky, vede o Slovanoch ju v 19. storočí uviedol Slovák P. J. Šafárik, ale predtým už existovala v kronike ruského mnícha Nestora z 12. storočia.“
    Toto je zaujímavý poznatok, táto hypotéza o pôvode Slovenov je jedna z najstarších, siahajúca až do 12.storočia. Napriek tomu, píšete: „V súčasnosti ju väčšina historikov odmieta a prikláňa sa k migračnej hypotéze, ktorá hovorí, že predkovia Slovákov prišli do oblasti Karpát a stredného Dunaja na konci 5. storočia v rámci tzv. sťahovania národov.“
    Vám sa nežiada, pán Hrnko preskúmať, prečo hypotézu o autochtónnosti Slovenov „väčšina historikov odmieta“?
    Na jednej strane tvrdíte, že „Ak nám niekto berie minulosť, ak nás zbavuje historickej pamäte, …… hovorí tým zároveň, že nemáme nárok na budúcnosť,“ ale na druhej strane hypotézu o autochtónnosti Slovenov/Slovákov odmietate a stotožňujete sa s hypotézou nejakého sťahovania národov, pričom „pozabudnete“ pridať vysvetlenie, o čo je hypotéza o sťahovaní národov pravdepodobnejšia, ako Nestorovo tvrdenie.
    Takto si teda učebnicu pre školy, ako to jeden čitateľ navrhuje, nepredstavujem.
    Ani postoj seriózneho historika k národným dejinám.
    Sám predsa píšete: „Chápanie slovenských dejín a objekt ich skúmania …. sa často zámerne nepravdivo interpretovali a interpretujú, a to z dôvodu ich prispôsobenia sa rôznym osobám, skupinám, režimom, ba dokonca i niektorým etnikám alebo národom.“
    Či ste pán Hrnko skúmali, kto s hypotézou sťahovania národov prišiel, či si ňou niekto nevylepšuje svoju históriu, lebo nás Slovenov/Slovákou táto hypotéza okradá o tisícročia.
    Keď ponecháme stranou Keltov, o ktorých veľa nevieme, i údajných Germánov a „germánskych“ Markomanov a Kvádov, dostaneme sa do centra vajatania o sťahovaní národov.
    Píšete, že „… azda už na prelome 4. a 5. storočia prichádzali na územie dnešného východného Slovenska prví Slovania, o ktorých prítomnosti hovoria niektoré archeologické nálezy.“
    Čiže napriek tomu, že „Pôvodná pravlasť Slovanov sa len ťažko identifikuje“, a že „Správy o nich, ako aj o ich pravlasti sú kusé a rozporuplné“, Vám nebráni zastávať hypotézu, že Slovania prišli na územie Slovenska z východu, lebo tam sa našli „niektoré archeologické nálezy“. Tento príchod spočiatku malých skupín, a „Až postupne nadobudla slovanská expanzia podobu masového presunu celých kmeňov….. keďže Slovania vstupujú na javisko dejín v poslednej fáze sťahovania národov…. Pravdepodobnou príčinou bolo, že slovanské kmene neohrozovali pred 5. storočím antický svet …. a preto im antickí autori nevenovali veľkú pozornosť.“
    Zaujímavé je aj Vaše tvrdenie, že „Našich predkov antickí autori nazývali rôzne“. Ako teda vieme, že spomínaní Markomani, Kvádi a dokonca aj Kelti neboli v skutočnosti Slovenmi?
    S prihliadnutím na to, že sťahovanie národov sa datuje na 5.-6. storočie, pričom „Slovania vstupujú na javisko dejín v poslednej fáze sťahovania národov“, t.j. v 6.storočí, je nanajvyš zaujímavé Vaše tvrdenie, že „Nepochybné však je, že od začiatku 6. storočia až podnes mali Slováci na území medzi oblúkom Karpát a Dunajom nepretržite dominantné postavenie napriek ďalším migračným vlnám, ktoré pokračovali až do novoveku.“
    A ešte viacej toto: „Rozhodujúcou slovanskou zložkou, ktorá sa usadila na území dnešného Slovenska a od ktorej je odvodené aj dnešné pomenovanie obyvateľov Slovenska, boli Sloveni. Prvou veľkou skúškou pre predkov dnešných Slovákov, ktorí sa pevne usídlili na sever od Dunaja už na konci 5. storočia, bol vpád nomádskych Avarov do Panónie…“
    Zaujímavé, že?
    V jednom tvrdení sme sa ako Slovania prisťahovali na územie dnešného Slovenska v poslednej fáze sťahovania v 6-tom storočí a v druhom sme už od začiatku 6-tého storočia ako Slováci mali na Slovensku dominantné postavenie, dokonca v 5-tom naši predkovia čelili Avarom..
    A takých rozporov je vo Vašej kocke najstarších slovenských dejín neúrekom. Ako poznamenal Milan2, nielenže v tejto post-čechoslovackej dobe nemáte v nej nič nového, ale aj to „staré“ o naších začiatkoch je tak pomotané, že čitateľov iba popletie.
    Mali by ste sa nad tým zamyslieť.

  16. Avatar vilyo 4. februára 2013 / 13:21

    Slovania sú pokladaní za roľníkov však? Tak nech mi niekto vysvetlí, na čo by sa sťahovali Slovanské kmene z nejakej ich pravlasti a rozšírili po celej Európe? Migrovali pokiaľ viem kočovné kmene, či už Avary, Huni, Staromaďarské kmene, rómovia..atď.
    Podľa mňa teória sťahovania národov a hlavne slovanských je obyčajný výmysel. Už len preto, že jednoducho naši predkovia boli roľníci a nie kočovníci. A pokiaľ viem, Nestor označil za pravlasť Slovanov oblasť Dunaja, konkrétne na tú dobu krajinu, ktorá sa volala Uhorsko. Aspoň tak som to čítal a že odtiaľ sa rozšírili do celého sveta. To by znamenalo, že pravlasť naších predkov je v Strednej Európe a nie niekde na Ukrajine a v Poľsku.
    Neviem prečo sa stále niekto snaží manipulovať našu históriu.

  17. Avatar yoss 4. februára 2013 / 19:58

    spory okolo autochtonnosti/migracii by mohli vyriesit prave niektorymi historikmi relativizovane DNA markanty – rozsiahlejsie koncipovany vyskum…

  18. Anton Hrnko Anton Hrnko 4. februára 2013 / 22:25

    Páni,
    určite mi uznáte, že diskutovať sa dá len s tými, s ktorými diskusia má zmysel. Takže mi prepáčte, ale s ľudmi typu Metod je každá diskusia zbytočná. Len poznamenávam, že podľa jeho teórii sú tu rovnako starí aj Maďari. Však oni majú rovnakú dlhovekosť v tomto priestore ako Slováci, veď majú takmer totožnú genetiku.

    Ale teraz po priadku. Slovania, roľníci a sťahovanie. Čudujem sa, že práve Slováci, typickí roľníci a potomkovia roľníckeho ľudu, nevedia chápať pohyb roľníkov v priestore. Odhliadnuc od obdobia sťahovania národov sú práve Slováci typickým národom roľníckych „nomádov“. Po zlomení moci Avarov zasídlili behom cca 50 rokov Zadunajsko a Potisie až skoro po pohorie Mecseg (podľa Stanislava). Po tatárskom vpáde, kde myslíte, že bolo vyľudnené Uhorsko? V slovenských horách? Nezmysel! Uhorská nížina! A čo myslíte, kto ju zasídlil? Po vyhnaní Turkov, kto osídľoval Dolnú zem? Však Peštianska stolica, Békešská stolica, Bánat, Bačka boli za 50 rokov takmer slovenské! A v tomto prípade je možné dosledovať celý osídľovací proces! To, že dnes je z nich len nepatrný zvyšok a že sú to hrdí Maďari typu Zázrivca – Vonu je tiež svedectvom toho, že genetika nemá takmer žiaden vplyv na etnicitu. A posledné vlny – 1880 – 1910 takmer 1 milión Slovákov v USA, 1918 – 1938 takmer 250 tisíc Slovákov Kanada, Francúzsko, Belgicko, 1945 – 1989 takmer 600 000 Slovákov do Česka, po roku 1989 asi 300 000 Slovákov v západnej Európe. To stále mi tu chcete tvrdiť, že roľníci sa nesťahovali. Nuž a keby to záležalo na genetike, tak dnes máme 10 miliónov Slovákov južne od Dunaja, 5 miliónov Slovákov v USA, 2 milióny Slovákov vo Francúzsku a Belgicku a cca 3 milióny Slovákov v Česku. Už ste konečne pochopili, že gény nerozhodujú o etnickej príslušnosti? Veď fakty, ktoré väčšina z vás vidí pred vlastnými očami, hovoria niečo úplne iné!
    No a Milan z konca abecedy, o takých hlúpostiach ako etnickej príslušnosti Keltov a Markomanov/Kvádov nie je hodné stratiť ani slovo. Čo sa týka mojich vyjadrení ohľadom sťahovania národov, tak z vašej strany ide asi o nepochopenie textu.Iné je fyzicky existovať (Slovania museli byť vydelení ako samostatná etnická skupina už 2 000 rokov pred Kristom) a iné je vstúpiť na javisko dejín, teda kedy sa začalo o nich písať. Čerňachovská skupina sa kladie myslím, že do 3. storočia, o strave a medovine sa hovorí v súvislosti s Atilovým pohrebom, ale o Slovanoch sa hovorí až od 6. storočia. To, že už na konci 5. storočia boli konsolidovaní na našom území, sa vyvodzuje z neskorších prameňov. Len čítajte pozorne text, ja sa s ním ešte pohrám, aby ho pochopili aj dislektici, ale určite nie je vnútorne kontradiktórny.
    Na záver: Slováci majú pekné dejiny a nepotrebujú si ich domaľovávať. Ako konsolidované etnické spoločenstvo existovali už v 9. storočí rovnako ako Francúzi a Nemci. Česi, Poliaci, Rusi… sa amalgovali až o storočie neskôr, Maďari až o dve! Načo potrebujeme kradnúť to, čo nám nepatrí. Načo tvrdiť, že Biatec je vlastne Piatek a Kelti sú vlastne prví Slováci, keď vám to sčítanejší žiak ľudovej školy vyvráti a vysmeje vás!! Nám treba najskôr poznať to, čo je neotrasiteľne naše a tým sa vyzbrojiť. Lenže niektorí chytráci (a mnohí z nich zámerne) namiesto toho, aby viedli našich ľudí k spoznávaniu našich dejín, odvádzajú ich pozornosť smerom k chiméram. Nuž a keď sa dostanú do konfrontácie s inými a predstavujú tieto chimérické obrazy, schytajú posmech a ich komplex sa nieto že odstráni, ale prehĺbi. Je viem, že mnohí chcú mať Slovákov práve takýchto. Preto som napísal moje dejiny, v ktorých sú len nespochybniteľné fakty a na niektoré teórie poukazujem ako na možnú cestu budúceho uvažovania. Aj z husi, keď ju nebudete kŕmiť kukuricou ale odpadom, nebudete mať kŕmenú hus, ale mrcinu. Úlohou zodpovedných historikov je nerobiť z ľudí duchovné mrciny!

  19. Avatar Metod J. Sláv 5. februára 2013 / 19:15

    Tá „najvedeckejšia“ „etnogenéza“ Maďarov podľa gebírovcov sa dá ukázať
    na „výkydoch“ dobových „autorít“:

    B. Grünwald – zvolenský podžupan, podľa priezviska asi ťažko Maďar, napísal:

    „Škola maďarská je veľký stroj: na jednej strane hádžeme doň stá slovenských detí, na druhej strane nám vracia Maďarov.“

    Iný „maďarón“ a súčasník gróf Š. Sečanský alias Szechenyi mal volebné heslo:

    „Že niet Maďarov? Budú!“.

    Nuž, aj keď Maďari neboli, tak teraz sú.

    Toť Tót čum na tú „najvedeckejšiu“, „najgebírovejšiu“ „etnogenézu“,
    akú len môžeš pod slncom nájsť. §§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§ 🙁

  20. Avatar Milan2 5. februára 2013 / 19:58

    Každý historik si drží svoje predstavy – pán Hrnko, píšete v poslednom vyjadrení ale pekne – tu so všetkým viac menej súhlasím.
    Až na to, že tí Slovania sa v čase tkz. sťahovania museli odkiaľsi pohnúť a že ich bolo veľmi veľa – čiže aj územie ktoré ich dovtedy živilo muselo byť veľké, pretože ich také množstvo uživilo.
    Tiež je jasné, že roľníci neprekonávali zase až tak veľké vzdialenosti – ako kočovníci – len sa o dačo (max niekoľko stovák km) posúvali na vtedy zhodou okolností ( spomeniem napr. veľký mor v Rímskej ríši, a pod) na vyprázdované územia.
    Sloveni na juh, Polabskí Slovania na západ, Sklavíni na juhozápad….
    Pokiaľ Sklavínov budeme ale sústavne spájať so Slovenmi a Slovanov budeme brať ako jednoliatu masu a nie oddelené kmene, či dokonca národy, nepostúpi sa nikdy ďalej, len dokola sa budeme hádať o Nestorovi a iných teóriách.
    Už som tu o tom ale písal inde..
    Ako príklad uvediem, že obyvateľov Bulharska v 6. storočí označovať za Slovenov má fakt už priďaleko od reality.

  21. Anton Hrnko Anton Hrnko 5. februára 2013 / 20:28

    Milan2,
    človek nikdy nebude nič vedieť so stopercentnou istotou. V historickej vede nie je nikdy definitívna pravda. Dokonca v nej môže byť právd niekoľko, aj vzájomne si protirečiacich. Keď povie Slovák, že Košút bol maďarón a odrodilec. Je to pravda. Keď povie Maďar, že Košút bol najväčší maďarský vlastenec a bojovník za maďarskú slobodu, tiež je to pravda. Tieto pravdy sa však líšia uhlom pohľadu. Dôležité však je, aby historik nešíril ilúziu a preludy. To už nie je pravda. A prelud nemôže zaviesť toho, kto sa ním dá viesť, do vytúženého cieľa.Skôr zavedie na slepú uličku.
    No a teraz k veci. Ja sa neviem zodpovedne rozhodnúť, ktorá hypotéza o pravlasti Slovanov je definitívne platná.Za určitých okolností aj autochtónna má svoje za. Lenže nedotýka sa to celého územia Slovenska. Kelti a Germáni určite minimálne na jeho časti boli s definitívnou platnosťou. Akej etnicity boli Bójovia, Markomani a Kvádi na Slovensku je je rozhodnuté. Zanechali po sebe jazykové stopy a to je nevyvrátiteľné! Môžeme však debatovať, kto boli Osi, Kotíni atď. Ale stále len v sfére dohadov. Jazykové argumenty jazykovedcov sú veľmi vážne,. ale pre historika to je len doplňujúci argument. Sám o sebe nestačí. To, že Slovania boli už v 5. storočí výrazne diferencovaní, netreba pochybovať. Nutne ich nemuselo byť nejaké obrovské množstvo. Stačilo, aby boli primerane agresívni voči svojmu okoliu. V staroveku stačilo cca 50 rokov na to, aby sa úplne obrátila etnicita podmaneného obyvateľstva. Spomeňme osudy Galov, Iberov, Dákov. Aké to boli obrovské populácie a nezostali po nich ani stopy. Pritom nepatrný kmeň Latinov za cca 2000 rokov rozšíril svoju reč do tretiny Európy, dvoch tretín Ameriky, do Afriky alebo Oceánie. Roku 1898, keď USA okupovali Filipíny, obyvateľstvo hovorilo španielsky. Dnes tam zostali po nich iba mená. No a posledná poznámka. Sklavíni – Sloveni. Ja som vám to už vysvetlil, že je to ten istý kmeň. Názov Sklavenoi vznikol v gréčtine pri preberaní slova Slovene. Opačné tvrdenia sú mimo realitu a už sa k tejto téme nebudem vracať.

  22. Avatar Milanxyz 6. februára 2013 / 13:44

    Len sa „pohrajte“ pán Hrnko, pohrajte,
    len sa obávam, že nech sa s tým hrajete, ako chcete, z bahna Pripjaťských močiarov Vašej teórie sťahovania národov sa tak ľahko nevymocete.
    Vo svojom “vedeckom ťažení“ tvrdíte:
    “Iné je fyzicky existovať (Slovania museli byť vydelení ako samostatná etnická skupina už 2 000 rokov pred Kristom) a iné je vstúpiť na javisko dejín, teda kedy sa začalo o nich písať. Čerňachovská skupina sa kladie myslím, že do 3. storočia, o strave a medovine sa hovorí v súvislosti s Atilovým pohrebom, ale o Slovanoch sa hovorí až od 6. storočia. To, že už na konci 5. storočia boli konsolidovaní na našom území, sa vyvodzuje z neskorších prameňov.”
    Vraj Vaše tvrdenie „určite nie je vnútorne kontradiktórne”.
    Nuž pozrime sa na to. Skusme na chvíľu prijať túto kvázi teóriu o tom, že:
    (akýsi) „Slovania museli byť vydelení ako samostatná etnická skupina už 2 000 rokov pred Kristom“,
    pričom ale podľa tejto kvázi teórie je iné:
    „vstúpiť na javisko dejín, teda kedy sa začalo o nich písať a ….. Iné je fyzicky existovať“.
    Potom tu vyvstáva kardinálna otázka (s ktorou sa stotožňuje aspoň jeden mne známy priaznivec slovenských dejín):
    Keď podľa Vás („akýsi“) Slovania sa ako samostatná etnická skupina vydelili už 2 000 rokov pred Kristom, tak potom kde pre Krista Pána (konkrétne na ktorom mieste Európy), takáto etnická skupina dokázala „prežiť“ „nevidená“ doslova a do písmena tých cca 2700 rokov?
    Kde boli takú neuveriteľnú dobu, kým sa „nezjavili“ vtedajším historikom a tí o nich nezačali hovoriť ( teda až ) od 6. storočia?
    Uznajte, že také miesto vo vtedajšej Európe predsa nemohlo existovať.
    A ktožeto v tom čase o etnickej skupine „akýchsi“ Slovanov začal v 6.storočí hovoriť a tak ich nazývať?
    Veď Prokopius ani Jordan etnonýmum „Slovani“ absolútne nepoznali!
    Zato vedeli a hovorili o Slovenoch, Antoch a ich predkoch Sporoch, prípadne Venedoch.

  23. Avatar Milan2 6. februára 2013 / 20:17

    Chcem upozorniť, že kľúčom ku konzensu bude asi pohľad Slovincov
    Ich odborníci sa v poslednej dobe priklonili k odbornému názoru, že v skutočnosti patria k západoslovanskej jazykovej skupine.
    To na Slovensku zatiaľ odborníci neviem prečo úplne ignorujú – asi tieto informácie k nim ešte nedošli. Odborníci na rozdiel od nadšencov asi nechodia na zahraničné weby….
    Asi sa tu ale zatiaľ zhodneme, že Slovinci a Sloveni boli pri postupe na juh okolo roku 580 ten istý kmeň – tí istí ľudia, len sa priveľmi roztiahli a tenký kontakt sa medzi nimi asi o 300 rokov úplne pretrhol.
    Ale Slovania -Sklavíni – čo prešli cez Dunaj pri Belehrade a útočili na Romerov a Byzantíncov museli byť iní Slovania – keby to totiž boli tí istí Sloveni, tak by dnes Slovinci boli Chorvátmi – hovorili by určite tým istým jazykom z južnoslovanovskej jaz. skupiny – teda po chorvátsky.
    Keďže 1/3 rozhodovania máme v rukách my, 1/3 má v rukách niekto iní a 1/3 sa vyrieši samo, nechám to už na čas, ako sa to vyrieši – v každom prípade tento problém sa vyrieši nakoniec aj tak pravdepodobne mimo územia Slovenska.
    My Slováci len môžeme usmerniť zahraničie svojim pohľadom (pokiaľ možno ale správnym!).
    Sledujme teda diskusiu Slovincov a Chorvátov na túto tému.
    U nás z historikov to ale asi nesleduje nik – nevedia reč a táto oblasť je pre nich, málo interesantná – z ich kníh aj to vidíme -história sa neuveriteľne vždy končí na našich súčasných hraniciach, akoby za ňou už nikdy nič nebolo.
    Čo sa týka Nestora – on aj má , ale aj nemá pravdu:
    Spýtajme sa Nestora „A kedy, v ktorom storočí či desaťročí sa to akože podľa teba od Dunaja teda tí Slovania rozišli na všetky strany?“
    Ak povie že to bolo pred rokom 400 poviem že je to úplná blbosť – správne o tom píše Hrnko.
    Ak ale povie že v rokoch 590 až 600, tak poviem áno, v tomto období naozaj máš pravdu:
    Vtedy sa skutočne dalo od stredného Dunaja Slovanom odísť na ľubovoľnú stranu, kde len chceli.
    O tomto období teda písal Nestor! Iný výklad je nedomyslenie textu o konkrétny čas – čo bežne robia netechnici, absolventi humanitných škôl.
    Ale bolo by dobre si pospomínať aspoň na fyziku zo 7. – 8. ročníku, kedy sa preberali základné fyzikálne veličina ako vzdialenosť, čas, rýchlosť….lebo to že na ne zabudli neznamená že už nejestvujú. Potom to tak aj v diskusiách vyzerá…

  24. Anton Hrnko Anton Hrnko 6. februára 2013 / 22:28

    Milan2,
    nie je pravda, že slovenskí historici nesledujú túto otázku. Dokonca si myslím, že M. Kučera bol iniciátorom toho, že sa Slovinci začali zaujímať o svoju možnú západoslovanskú minulosť. Lenže pri okupácii Balkánu Slovanmi, treba vychádzať z toho, že prvú vlnu tvorili práve Sloveni (grécky Sklavenoi). Srbi, Chorváti, Dulebi a možno aj iní sa tam dostali až v súvislosti s avarskou expanziou do oblasti stredného Dunaja. Nie je nezaujímavé vidieť, o čo je zhodnejšia slovná zásoba slovenčiny a bulharčiny od porovnania napr. so srbčinou a chorvátčinou. A nakoniec. Slovenčina vykazuje aj silné prvky južnoslovanské. V každom prípade v 9. storočí už je možné slovenčinu a slovinčinu pomerne dobre rozlíšiť podľa príslušnosti k južnej a západnej vetve. najlepšie to vidieť pri dvoch rakúskych dedinách v Hornom rakúsku Edlitz a Ellitz (Jedlica a Jellica).

  25. Avatar Milan2 7. februára 2013 / 0:07

    Na územie Srbska a Chorvátska (asi aj Bosny) sa podľa zpráv skutočne na pôvodných Sklavínov nasunuli nové prišlé slovanské kmene ,
    Ale na územie Macedónie a Bulharska sa nové slovanské kmene nenasunuli – tu takéto správy chýbajú (kočovníci ale áno)
    Jazyk Bulharov a macedónina sa preto viac blížia pôvodnému jazyku Sklavínov, ako srbochorváčtina.
    Jazyk bulharský je slovenčine ako vieme najviac vzdialený – nie len pre vzdialenosť – Sklavíni a Sloveni boli teda rozdielne kmene.
    V rozsiahlych dejinách Bulharska navyše samotní bulharskí vedci takúto variantu ani len nespomínajú. To je len čisto vedľajšia slovenská hypotéza – ďaleko od reálie (asi je to skôr želanie).

  26. Anton Hrnko Anton Hrnko 7. februára 2013 / 22:03

    Milan2,
    s vami je zbytočné stratiť každé slovo. Furt si hudiete svoje nezmysly, hoci fakty sú jasne. A k bulharčine: Áno, je najvzdialenejšia, ale syntaxou, nie slovnou zásobou. A o tom som hovoril. Ale načo!?

  27. Avatar Milan2 7. februára 2013 / 23:48

    neviem po bulharsky.

    Ale z toho čo píšete musí byť každému jasné, že najlepšie s Bulharmi si musia rozumieť Slovinci.
    Spýtam sa na to mojich kolegov Slovincov….

  28. Avatar jan mlkvy 13. októbra 2013 / 11:40

    Dovolím si pár poznámok na tému „“ slovenskí “ historici. ˇŽlčou mi pohne nespokojnosťkeď čítam výtvory takých autorov ako je Kováč, Holec, Kamenec a Hudek.
    Je najvyšší čas niečo s Historickým ústavom robiť. Napr. v auguste som čítal analýzu roku 1968 a demokratizáciu Pražskej jari od akéhosi Adama Hudeka. Ten m. i. tvrdí, že popri značnej slobode, bol v 68 charakterizovaný demokratizačný proces aj nacionalizmom Slovákov a hneď to v denníku Sme odsúdil. Toto napísal historik…!? Rok 1968 bol po vojne jediná možnosť od vojny ako ventilovať okliešťovanie slovenskej suverenity a pokiaľ predstavitelia HÚ to vnímajú ako nacionalizmus tak ozaj sa treba s pánom Hrnkom opýtať prečo platíme proti sebe propagandu. Denník Sme nezakryto odrádza čitateľov od vlastenectva a povedané Chmelom „nič protislovenské im nie je cudzie“.
    Kde až chcú dôjsť nie je mi jasné…ale že im sekundujú historici ako Hudek, Holec ktorí v každej konklúzii spomínajú nacionalizmus /samozrejme slovenský/ nevidím to v budúcnosti ružové. Chudák nebohý Zemko, kt. sa aspoň snažil korigovať tieto pritislovenské tendencie…

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *