Čechoslovakizmus v dynamike času (1918-1945)

Keď chceme postihnúť fenomén čechoslovakizmu ako ideovej konštrukcie popierajúcej existenciu slovenského národa a snažiacej sa o jeho počeštenie v kľúčových rokoch našej národnej existencie, musíme poznať jeho dynamiku v prvej a druhej Česko-Slovenskej republike, ale aj jeho transformáciu po druhej svetovej vojne, keď sa idea čechoslovakizmu formálne opustila a označila sa za umelú. Treba tiež povedať, že idea čechoslovakizmu nevznikla so vznikom spoločného štátu s Čechmi roku 1918 a ani nezanikla vytvorením dvoch samostatných štátov na území Českej a Slovenskej Federatívne Republiky 1. januára 1993. Jeho skutočný obsah je niekedy veľmi ťažko rozoznať, pretože to, čo nazývame pojmom čechoslovakizmus, nemá vždy rovnaký sémantický význam. V pojme čechoslovakizmus sa od začiatku prelínali dve skutočnosti, dve línie, dve vrstvy, ktoré mali odlišné podhubie a predovšetkým odlišné ciele. Na jednej strane to bola úprimná a do značnej miery aj legitímna snaha znásobiť národnú silu Slovákov a Čechov v zápase o geopolitický priestor v strednej Európe proti veľkomaďarským a pangermánskym tendenciám a koncepciám, v ktorej osobitné jednotky Slovákov a Čechov nemali miesto. Ako Nemci na území bývalej Svätej ríše rímskej národa nemeckého a jej pozostatkoch v podobe dedičných krajín Rakúskeho cisárstva, tak aj Maďari v Uhorsku sa snažili etnicky homogenizovať priestor, na ktorý si robili nárok, a ako Česi proti Nemcom, tak aj Slováci proti Maďarom nestačili s vlastnými silami a potrebovali spojencov. V tomto zmysle slovensko-česká, resp. česko-slovenská vzájomnosť mala svoje miesto ako politická a kultúrna idea svoje úplne opodstatnenie a zohrala v našom (a určite aj českom) národnom živote pozitívnu úlohu.

Na druhej strane úprimné snaženie mnohých slovenských a českých vlastencov o prehĺbenie vzájomnej spolupráce využili a vzápätí zneužili reprezentanti českého hegemonializmu na svoje vlastné „imperiálne“ ciele a na pokus o etnické pohltenie Slovenska Čechmi. Práve táto druhá skutočnosť značne skomplikovala slovensko-české vzťahy a v krízových situáciách spojenectvo citu a rozumu, ako by sme mohli nazvať slovensko-českú vzájomnosť, zlyhávalo. Geopolitické danosti nášho priestoru vyžadujú ako v záujme Slovákov, tak aj Čechov najužšiu spoluprácu Bratislavy a Prahy aj v novej situácii dvoch samostatných štátov, ktorá sa vytvorila po 1. januári 1993. Preto treba odhaliť a popísať tie negatívne javy v našich vzájomných vzťahoch, ktoré nesú potenciál ich narušenia, poprípade zlyhania v rozhodujúcich okamžikoch. Len „clara pacta“ robia dobrých priateľov, preto úplne eliminovanie českého paternalizmu a hegemonializmu, teda etnického i etatistického čechoslovakizmu vo vzťahu k Slovensku je v záujme oboch národov.

Najmä po druhej svetovej vojne sa v Česko-Slovensku vytvoril celý systém skresleného výkladu slovenských dejín a ich aktérov v rokoch 1918 – 1945, ktorého cieľom nebolo nič iné, len ideovo zbaviť formálne už za národ uznaných Slovákov snahy presadzovať svoju osobitú politickú vôľu nezávislú od Čechov. Formovanie osobitých slovenských národných požiadaviek sa začalo spájať so slovami ako separatizmus (to už v rokoch prvej republiky), klérofašizmus, zrada, buržoázny nacionalizmus atď., eo ipso ako niečo, čo nepatrí do oblasti politiky, ale do oblasti trestného práva. Treba pritom povedať, že trestný zákonník bol bohato využívaný proti slovenským politickým snaženiam na začiatku úplne otvorene, neskôr skryto až do prevratu roku 1989. Líniu udal povojnový tzv. Národný súd, ktorý nehľadal skutočnú pravdu, objektívnu a subjektívnu mieru zavinenia za to, čo sa negatívneho udialo v rokoch vojny na Slovensku ako dôsledok kolaborácie s nacizmom, ale jeho primárnym, základným a často jediným cieľom bolo odsúdiť vôľu Slovákov po samostatnom slovenskom politickom programe a snahe ho realizovať. Celé dve desaťročia po skončení vojny sa intenzívne ideologicky[1] i trestnoprávne[2] postupovalo smerom k diskreditácii slovenského národného programu a jeho presadzovanie sa spájalo s mnohými skutočne negatívnymi javmi, ktoré sa v rokoch vojny na Slovensku udiali a ktorým sa pripisoval substanciálny charakter. Celou propagandou štátnej mašinérie sa v podvedomí občanov Česko-Slovenska vytváralo krátke spojenie, že snaha o slovenskú štátnosť je vlastne snaha o obnovenie politickej perzekúcie, koncentračných táborov, antisemitizmu, deportácií židov atď. V polovici 60. rokov sa síce tento tlak centralistov z Prahy prelomil, ale mnohé ideové východiská, diskreditácia slovenských politických snažení v minulosti pretrvali a pretrvávajú napriek federalizácii roku 1968 i osamostatneniu sa roku 1993.  Preto pri posudzovaní pôsobenia čechoslovakizmu v rokoch 1938 – 1945 na Slovensku treba predovšetkým do správnej súvislosti z pozície legitímnosti zaradiť konanie vtedajšej slovenskej politickej reprezentácie vzhľadom na vývin v rokoch 1918 – 1938.

Slováci neopúšťali roku 1918 Uhorsko, kde trpeli pod silným národnostným a sociálnym útlakom, s cieľom asimilovať sa s Čechmi. Slovenskí politickí vodcovia hľadali len najschodnejšiu cestu, ako pre svoj národ zabezpečiť miesto medzi slobodnými národmi Európy. Vedeli, že samým bez spojencov sa im to nepodarí. Pri zvažovaní s kým sa spojiť dospeli k záveru, že najlepšia cesta k naplneniu národných ašpirácií bude spojenectvo s Čechmi. K tomuto presvedčeniu ich viedla vzájomná blízkosť, vzájomný pomer síl, ba dokonca niektorí už dopredu zakalkulovali aj možné pokusy Čechov o supremáciu a asimiláciu Slovákov: „Ohľadom Čechov. Ich supremácia môže byť len dočasná, pokým si vychováme jedno pokolenie vo svojom duchu. Liberalizmus český nepovažujem za tak nebezpečný; naša povaha, charakter je inakší.“[3] So všetkými možnými rizikami Slováci vstúpili roku 1918 do česko-slovenského štátu s cieľom, ktorý najlepšie vyjadruje Martinská deklarácie z 30. októbra 1918. Nedvojznačne sa v nej píše: „Sme presvedčení, že náš snaživý a nadaný slovenský národ, ktorý vzdor neslýchanému útisku dospel na taký stupeň národnej kultúry, nebude vylúčený z požehnania pokoja a zo spolku národov, ale i jemu bude dopriate, aby sa dľa svojho rázu mohol vyvinovať a dľa svojich síl prispel ku všeobecnému pokroku človečenstva.“[4]

Slováci vstupovali do spoločného štátu s Čechmi v presvedčení, že pre svoj národný program nájdu medzi Čechmi pochopenie. Naopak, z analýzy niektorých krokov českej politickej reprezentácie v prelomových rokoch prvej svetovej vojny vyplýva, že sľuby, ktoré dávali Slovákom, neboli vždy úprimné, ba dá sa vysloviť domnienka, že ústretovú, doma silno zdecimovanú  slovenskú politickú reprezentáciu zámerne zavádzali, aby v prípadnom novom štáte mohli presadiť svoju hegemóniu s cieľom rozšírenia českého geopolitického priestoru na úkor Slovákov. Je napr. dodnes veľmi rozšírené tvrdenie, že o Slovákoch v Európe nevedeli alebo že by Dohoda nesúhlasila s vytvorením štátu z dvoch subjektov.[5] Toto tvrdenie je úplne v rozpore s faktami, avšak vzhľadom na iné zameranie môjho príspevku sa ním nebudem zaoberať. V tejto súvislosti veľmi podozrivo vyzerá aj odkaz, ktorý českí politici, odchádzajúci na rokovania do Ženevy, poslali z Viedne do Martina a ktorý tam tlmočil I. Dérer: „…obšírne a zovrubne informuje poradu o veciach českých. Cieľ cesty do cudzozemska je vyzvedieť sa to, na koľko je garantované pripojenie Slovenska k novému štátnemu útvaru. O výsledkoch máme skoro dostať informácie. Dovtedy sa neosvedčovať radí. Prízvukovať samosprávu voči Česku neodporúča; táto sa vraj usporiada podomácky.“[6] Z tohto odkazu je evidentné, že I. Dérer nevedel alebo zámerne neinformoval o cieľoch delegácie vo Švajčiarsku, že v Česku si neželali žiadne konštitučné vyhlásenie na Slovensku, aby sa tým potom nemuseli zaoberať. Najmä si neželali nejaký samostatný pohyb Slovákov, ktorý by bol jasným prejavom ich vôle existovať ako samostatný národ. Našťastie, deklaranti sa nedržali dôsledne českých odporúčaní. Rozhodli sa konať samostatne, ale za týchto okolností zhromaždenie prijalo nie celkom konzistentný dokument, ktorý síce má štátoprávny charakter rozchodu Slovákov s Uhorskom, ale nehovorí jednoznačne, aké postavenie v novom štáte chcú mať[7]. Zdvihnutý prst v podobe toho, že oddelenie Slovenska od Uhorska nie je ešte isté, bol dostatočnou brzdou pre zhromaždených slovenských politikov, aby sa spoľahli na „podomácke“ riešenie slovensko-českého vzťahu v novom štáte.

Mnohí slovenskí dejatelia boli po 30. októbri 1918 sklamaní z praxe zavádzania česko-slovenskej moci na Slovensku, ktorá nerešpektovala slovenskú osobitosť ani sľuby, že si to zariadime „po domácky“. Práve z tejto frustrácie vyplynula snaha A. Hlinku predstaviť slovenský program na mierovej konferencii v Paríži v lete 1919. Nebolo to síce najšťastnejšie riešenie, ale z jeho pohľadu i z pohľadu mnohých účastníkov martinského memorandového zhromaždenia bolo legitímne, lebo požiadavka samostatného zastúpenia Slovákov v Paríži bola obsiahnutá v pôvodnom texte Martinskej deklarácie, avšak M. Hodža ju pred publikovaním v Národných novinách z nej svojvoľne vyradil.[8] Okrem toho A. Hlinka už bol informovaný o existencii Pittsburskej dohody, kde autonómia Slovenska bola sankcionovaná priamo podpisom vtedy už v republike vládnuceho prezidenta T. G. Masaryka.

Internácia A. Hlinku po návrate z Paríža, kde so svojimi požiadavkami neuspel, síce v radoch slovenských vlastencov v Národnom zhromaždení v Prahe vyvolala určitú obavu, ale nie až takú, aby sa všetci boli ochotní vzdať základného bodu Memoranda z roku 1861, ktorým bola autonómia Slovenska. Je síce pravda, že mnohí slovenskí vlastenci spred roku 1918 sa v nových politických pomeroch transformovali na vlastníkov z milosti Prahy (táto transformácia nie je niečo, čo by nebolo prítomné v slovenskej societe dodnes) a vo vidinách úspechu v cudzích službách zabudli na svoje pôvodné presvedčenie. Neboli to však všetci. Preto keď sa pristupovalo vo februári 1920 k prijímaniu Ústavy nového štátu, šesť poslancov ľudovej strany dalo v ústavnoprávnom výbore národného zhromaždenia prostredníctvom poslanca lidovej strany J. Dolanského[9] osvedčenie, ktoré možno chápať ako ústavný podklad ich zápasu za autonómiu. V osvedčení sa hovorí, že „dolupodpísaní poslanci Slovenskej ľudovej strany sa osvedčujú, že sa síce oni vyjadrili, aby návrhy ústavných zákonov z vyšších záujmov jednohlasne boli prijaté, proti kompromisnému návrhu pána ministra vnútra (totiž krajinské hranice majú byť zachované, samospráva žúp zachovaná, krajinský snem bez legislatívy nad krajinami ustanovený) sa nebudú stavať, s tým však nijako nezadávajú svoju žiadosť ohľadom samosprávy Slovenska s legislatívnym snemom. A želajú si, aby toto pre budúcnosť zabezpečené bolo.“[10]

Toto osvedčenie, o ktorom sa v slovenskej aj odbornej verejnosti vie len veľmi málo, je prejavom vysokej zodpovednosti poslancov ľudovej strany voči novému spoločnému štátu Slovákov a Čechov, keďže z hľadiska jeho upevnenia a medzinárodného ukotvenia boli ochotní dočasne ustúpiť od hlavného cieľa slovenského národného programu – samosprávy Slovákov, aby si mohli svoje veci riadiť sami podľa svojich potrieb – ale zároveň vytvorili legálnu bázu na to, aby v novej republike mohli pracovať na splnenie tohto programu a program samosprávy Slovenska sa nemohol stať predmetom trestnoprávneho postihu. Tento lojálny postoj (Hlinkovej) Slovenskej ľudovej strany (HSĽS) vo vzťahu k Česko-Slovenskej republike nebol až do Mníchova roku 1938 opustený. Na rozdiel od menšinových strán, ktoré často skryto pracovali na rozbití česko-slovenského štátu v cudzom záujme, HSĽS zostala štátu až do najvyššej možnej miery lojálna, aj keď jeho predstavitelia neboli ochotní akceptovať ani len minimálne požiadavky na štátoprávne vyrovnanie so Slovákmi. Tento jej postoj nebol v „demokratickom“ Česko-Slovensku nikdy honorovaný a po vojne bola celá činnosť HSĽS zámerne diskvalifikovaná ako protištátna a kriminalizovaná. Žiaľ, ani dvadsať rokov od vytvorenia samostatnej slovenskej štátnosti sa v hlavnom prúde výkladu slovenských dejín neopustili tvrdenia a koncepčné prístupy pri hodnotení politiky HSĽS v rokoch pred druhou svetovou vojnou, ktoré v podstate vytvoril v službách Benešovej koncepcie „československého“ štátu tzv. Národný súd po roku 1945. Naopak, nezodpovedná politika pražského centra sa div nehodností ako štátnická a štátotvorná.

Hoci autonomistická politika HSĽS bola plne legitímna a opierala sa nielen o kontinuitu slovenského národného programu, vytvoreného Ľ. Štúrom a formulovaného v Memorande národa slovenského roku 1861, ale aj o písomne potvrdené sľuby českej strany v čase boja za oslobodenie a o ústavnú výhradu z roku 1920, bol tento program štátnou mocou a politickými stranami, ktoré ju podporovali, všemožne diskreditovaný, označovaný za neštátotvorný, hungaristický, maďarónsky, separatistický…. Pritom Slováci nemohli byť separatisti, lebo objektívne i subjektívne nikdy sa necítili a ani neboli súčasťou českého národa. Keďže česko-slovenský štát v danej dobe považovali za jedinú možnú štátnu formu, v ktorej mohli za daných geopolitických pomeroch realizovať svoj národný program bez ohrozenia samostatného národného bytia, nikdy až do roku 1938 nepostavili svoj národný program mimo rámca tohto štátu a nesnažili sa ani zmedzinárodniť slovenskú otázku. Neurobili to ani vtedy, keď sa dostal v Nemecku k moci A. Hitler a každému bolo jasné, že usporiadanie po parížskych mierových zmluvách bolo ohrozené. Teda každému, okrem ministra zahraničných vecí ČSR E. Beneša, ktorý namiesto toho, aby zoči-voči reálnemu ohrozeniu štátu hľadal dohodu so Slovákmi, prišiel ich v decembri 1933 strašiť, aké by to bolo nešťastie pre Slovákov, keby náhodou získali autonómiu. Dokonca celkom otvorene povedal, že ich osudom je a bude asimilovanie sa do „vyspelejšieho“ českého národa. Ak by sme podľa tejto reči mali hodnotiť E. Beneša ako ministra zahraničných vecí mladého česko-slovenského štátu, tak by sme museli povedať, že bol mizerný minister a medzinárodnú situáciu vôbec nechápal. „A potom“ – vykladal v svojej reči ku Slovákom – „rešpektujem politické názory každého vážneho politika. Ja si len prajem, aby oni sami videli skutočnú realitu európsku a politickú a realitu okolo seba; aby pochopili, o čo ide, a pochopili, ako sa ich názorov, koncepcií a plánov zneužíva; aby vedeli, že československá zahraničná politika to dobre vidí a so všetkým tým dobre počíta; aby si uvedomili, ako proti ich vôli a snahám využívajú naši odporcovia ich ideí proti nim samotným, proti nášmu národu a štátu – a konečne, aby pochopili, že nie je ani v ich vlastnom záujme, aby tento ich boj bol vyhraný…. To je tým dôležitejšie, že v boji proti nám celý nápor pôjde vždy práve proti Slovensku a Podkarpatskej Rusi. Bo náš pomer s Nemeckom je dobrý a korektný a ostane v každom prípade i naďalej. Medzi nami a Nemeckom nebolo, neni a nebude hraničných sporov a ťažkostí. Všetko by sa teda koncentrovalo na hranice slovenské…“[11] V skutočnosti to tak nebolo. Podľa môjho názoru situáciu chápal veľmi dobre a musel si byť vedomý, ktorým smerom sa bude vyvíjať nacistická zahraničná politika v Nemecku. Napriek tomu pokladal za dôležitejšie odmietanie slovenskej autonómie ako prípravu nového štátu na obranu proti expanzívnemu susedovi.

Netrvalo dlho od Benešovho „rečnenia“ k Slovákom, keď sa ukázalo, že jeho zvýrazňovanie bezproblémovosti česko-nemeckých vzťahov je úplná ilúzia. Volebný úspech Sudetonemeckej strany K. Henleina roku 1935 a vzrast agresivity Berlína nenechali nikoho na pochybách, že česko-slovenský štát je ohrozený a hlavné nebezpečenstvo nespočíva v Horthyho Maďarsku. Zrazu by aj centralistické strany videli rady HSĽS vo vláde, ale neboli ochotné ani o piaď ustúpiť z unitaristických pozícií. Ani podpora Beneša vo voľbách za prezidenta na konci roku 1935, keď HSĽS ľahkovážne naletela na nezáväzné sľuby ohľadom posunutia riešenia slovenskej otázky, nepriniesla v autonomistických radoch uspokojenie, ba naopak. Vyvolala ešte hlbšiu nedôveru a ostražitosť slovenských autonomistických politikov, usilujúcich sa o riešenie slovenskej otázky v rámci spoločného štátu. Preto aj opatrne pristupovali k návrhom prezidenta Beneša na jar 1938, keď už republika bola bezprostredne ohrozená, aby vstúpili do vlády. Predstavitelia ľudovej strany boli ochotní vstúpiť do ústrednej vlády v Prahe, ale podmienky, ktoré im ponúkal prezident, vyžadovali kapituláciu HSĽS na jej dvadsaťročný program.[12] V danej situácii preto HSĽS odmietala vstúpiť do vlády, ale neodmietala rokovania. Aj jej predstavitelia si boli vedomí, zložitej situácie štátu, s ktorým naďalej spájali svoju budúcnosť. Avšak do vlády odmietali vstúpiť, dokiaľ sa nepohne riešenie slovenskej otázky. Preto aj v júni 1938 vypracovali nový, v poradí už tretí návrh na autonómiu Slovenska a žiadali o ňom rokovať[13].

Od polovice tridsiatych rokov 20. storočia bolo zrejmé, že riešenie slovenskej otázky formou štátoprávneho vyrovnania v rámci spoločného štátu, ako to požadovali autonomistické slovenské strany, je neodvratné. Presne, ako kedysi povedal M. Jankola, stačilo, aby vyrástla jedna generácia vychovaná v národnom duchu a už nebolo možné Slovákov ako národ fumigovať. Celý rad skutočností, ktoré sa odohrali od začiatku 30. rokov na Slovensku (napr. Zjazd mladej generácie r. 1932, spoločný postup Hlinku a Rázusa ako predstaviteľov dvoch nosných konfesií na Slovensku, prevrat v Matici slovenskej roku 1932, piešťanský zjazd HSĽS roku 1936, vznik regionalizmu v radoch slovenských reprezentantov centralistických strán atď.), dokumentovali, že Slovensko dozrelo a nebude možné už nerešpektovať jeho politickú a národnú vôľu. Mníchovská kríza roku 1938 nevyvolala slovenskú otázku, ale len ukázala, ako jej zanedbanie v minulosti skomplikovalo postavenie česko-slovenského štátu. Treba však povedať, že ani v tejto kritickej fáze existencie česko-slovenského štátu neboli českí politickí reprezentanti na čele s E. Benešom ochotní skutočne vyjsť s reálnym návrhom riešenia slovenskej otázky, ktorý by akceptoval aspoň minimálne požiadavky slovenských autonomistov, resp. v danej dobe už väčšinovú vôľu Slovákov.[14]

Prijatie Mníchovskej dohody na konci septembra 1938 vtedajšou českou politickou reprezentáciou bolo výrazom kapitulácie česko-slovenského štátu na vnútroštátne riešenie národnostnej otázky, na územnú integritu i na demokratické politické zriadenie. Západné veľmoci, ktoré si nevedeli dať rady s „dynamickým“ režimom nacistického Nemecka s cieľom, aby odvrátili jeho agresivitu proti sebe, vydali Hitlerovi strednú Európu. Každému, i presvedčeným demokratom bolo jasné, že v tieni Berlína sa nebude dať pokračovať starým demokratickým spôsobom, že štát sa bude musieť prispôsobiť aj vnútorným režimom vonkajším okolnostiam.[15] Mníchov však bol predovšetkým imperiálnym riešením národnostnej otázky v Česko-Slovensku, ostentatívne „vyriešil“ nemeckú otázku odčlenením Sudet od ostatného územia Čiech a Moravy a prikázal riešiť poľskú a maďarskú otázku v ostatných častiach republiky. Za týchto okolností už nebolo možné neriešiť aj slovenskú otázku. Treba však jednoznačne povedať, že Mníchovská dohoda nebola impulzom otvorenia slovenskej otázky, že ju nepodnietila, len urýchlila jej riešenie. V druhej polovici 30. rokov už bolo riešenie slovenskej otázky dávno prezreté a bolo len otázkou času, kedy by sa k jej usporiadaniu formou autonómie s legislatívnym snemom presadilo aj bez vonkajšieho podnetu. Teda dávanie Žilinskej dohody v štátoprávnej oblasti do priamej súvislosti s Mníchovom je nesprávne a nehistorické. Jej obsah nevybočil z predchádzajúcich predstáv slovenských autonomistických politikov tak, ako ich predkladali v troch návrhoch ústavných zákonov o autonómii Slovenska, naposledy v júni 1938. Nemožno však nevidieť, že politická deklarácia zo Žiliny už bola poznačená novými okolnosťami.[16]

Žilinská dohoda zo 6. októbra 1938 patrí k najvýznamnejším udalostiam v novodobej histórii Slovenska. Slováci vstúpili do dejín modernej Európy ako subjekt so samostatnou politickou vôľou v revolúcii rokov 1848 – 1849. Vtedy sa prvýkrát deklarovali ako samostatný národ a prvýkrát aj vyhlásili svoju nezávislosť. Odvtedy to urobili viackrát, ale nikdy sa im nepodarilo získať pre túto deklaráciu všeobecné uznanie od okolitých národov, a teda nemohli uplatniť svoje prirodzené právo na vlastnú samosprávu. Buď im bolo upreté v rámci všeobecného nástupu reakcie, keď „Viedeň odmeňovala verných Slovákov tým, čím  trestala odbojných Maďarov,“ alebo boli vyhlásení za neexistujúcich (K. Tisza po rakúsko-maďarskom vyrovnaní roku 1867), alebo za súčasť neexistujúceho etnického „československého“ (v skutočnosti českého) národa v republike, o ktorú sa sami pričinili. Bez toho, žeby som chcel robiť neadekvátne porovnania (predsa len pražský čechoslovakizmus bol omnoho ľudskejší ako budapeštianska násilná maďarizácia), na štátoprávnom postavení Slovenska sa po roku 1918 zmenilo len veľmi málo. Naďalej nebolo žiadne. V Žiline sa však Slováci nielen deklarovali ako osobitý národ a dokázali prevziať na Slovensku politickú moc, ale táto deklarácia bola uznaná zo strany všetkých okolitých národov. Chtiac-nechtiac slovenskú osobitosť uznali Česi, Maďari, Poliaci, Nemci a postupne i ďalšie európske mocnosti. Túto skutočnosť už v budúcnosti nebolo možné nikdy úplne eliminovať, hoci nepriatelia slovenskej osobitosti sa to snažili od samého začiatku. O výklad Žilinskej dohody sa dodnes vedú polemiky, ktoré však často odchádzajú od jej podstaty a snažia sa eliminovať jej štátoprávny obsah a preniesť jej význam do mocenskej sféry, akoby išlo len o zmocnenie sa predstaviteľov HSĽS vlády nad Slovenskom, nie o zásadný štátoprávny prelom.[17] Samozrejme, štátoprávny prelom priniesol i zmenu mocenských pomerov i snahu prispôsobiť sa existujúcej geopolitickej situácii, ktorá nebola výsledkom imanentného slovenského politického vývinu, ale vstúpila doň ako deus ex machina.

V Žiline začiatkom októbra 1938 programovo odmietli rozhodujúce slovenské politické kruhy akékoľvek pokusy, ktoré by chceli dať slovenskú otázku do iných dimenzií, v akých bola pertraktovaná dovtedy. Odmietli sa úvahy o riešení mimo rámca Česko-Slovenska, pretože tento rámec sa stále javil ako jediný, v ktorom si Slovensko mohlo zachovať svoju územnú integritu. Keď však vo Viedni 2. novembra 1938 padol známy rozsudok nemecko-talianskej arbitráže, viera v Česko-Slovensko ako dobrý „prístav pre slovenskú loď“ bola silno otrasená. Mnohí začali nespravodlivosť Viedenskej arbitráže chápať ako dôsledok nesprávnej politiky Prahy.[18] Postupne sa ukazovalo, že Slovensko potrebuje – ak sa chce zachrániť od rozkúskovania – osobitú, nezávislú politiku. Príťažlivosť Česko-Slovenska ako štátu sa stávala pre vtedajšiu slovenskú politickú reprezentáciu otáznou, aj na základe dôkladného pozorovania medzinárodno-politickej situácie. To však slovenská politická reprezentácia nemala ani tušenie, akým spôsobom sa vtedajšia česká politická reprezentácia snažila v spolupráci s Berlínom eliminovať to, s čím v hektických dňoch po Mníchove súhlasila – autonómiu Slovenska. Ohováranie Slovákov bolo to najmenšie. Dokonca F. Chvalkovský sa snažil presvedčiť v decembri 1938 nemeckého chargé d´affaires A. Henkeho, že „Česi sú vlastne spoľahlivejší vazali ríše ako Slováci“.[19] K tomu ešte pridal, že ríši zo Slovenska hrozí politický katolicizmus a že vlastne to boli Slováci na čele s J. Tisom, ktorí na odporúčanie Vatikánu pomohli zvoliť E. Beneša za prezidenta.[20]

Cieľ tejto ohováračskej kampane bol zrejmý. V Prahe veľmi dobre vedeli, kto drží opraty politického vývinu v strednej Európe a bez koho sa nebude dať presadiť akákoľvek politická zmena. Preto na jednej strane nadbiehali Berlínu, na druhej strane sa všemožne snažili okresať rozsah autonómie a po miernom intermezze, ktorým boli rokovania vo Vysokých Tatrách na prelome rokov 1938 – 1939, začali priamo vtedajšie české politické a vojenské kruhy pripravovať vojenský zásah proti autonomistom. Po vojne sa prípravy na prevrat na Slovensku a neskôr jeho uskutočnenie vykladali, ako pokus o záchranu jednoty štátu proti rozkladným silám inšpirovaným zvonka. Dnes je však už známe, že pučisti na čele s generálom A. Eliášom programovo pripravovali vojenský zásah na Slovensku s cieľom, zamedziť legitímnemu rozdeleniu česko-slovenského štátu, ku ktorému vzťahy Slovákov a Čechov viedli, a predstaviť ho ako komplot Berlína proti Česko-Slovensku a vytvoriť tak alibi pre jeho prípadné obnovenie v českej réžii po predpokladanej porážke A. Hitlera.[21] Dnes, so znalosťou celkovej politickej situácie v stredoeurópskom priestore, sa musí konštatovať, že samostatná politická činnosť slovenskej politickej reprezentácie v prelomovom období rokov 1938-1939 bola nielen z hľadiska osudov Slovenska nevyhnutná, ale aj plne morálne opodstatnená. Preto vytrvalé tvrdenia E. Beneša a jeho nasledovníkov, že Slováci uštedrili v rozhodujúcom okamihu Čechom ranu do chrbta, je ešte menej pravdivé, ako svetoznáma „Dolchstosslegende“ účinne použitá nacistami na sfanatizovanie nemeckého národa. Toto konštatovanie nijakým spôsobom neprejudikuje hodnotenie výkonu politickej moci v slovenskom štáte v rokoch 1939 – 1945. Ale ani to nemožno úplne oddeliť od limitov, ktoré ponúkalo dané geopolitické prostredie, do ktorého Slovensko dostalo veľmocenské rozhodnutie z Mníchova.

Pôsobenie čechoslovakizmu na vývin Slovenska v rokoch 1939 – 1945 musíme nutne rozdeliť na vnútorné a vonkajšie (teda doma a v cudzine, ktorá sa na formovaní povojnového usporiadania v strednej Európe ukázala ako rozhodujúca). V tejto súvislosti treba povedať, že politická reprezentácia Slovenska vo všeobecnosti a špeciálne autonomisti v rokoch 1918 – 1938 bohapusto zanedbali otázky zahraničnej politiky. Do dovtedy nepredpokladaného obdobia samostatnosti vstupovali s minimálnymi predstavami o zahraničnej politike ako takej, čo sa prejavilo ako nenahraditeľný hendikep. Zahraničná služba sa formovala z toho mála Slovákov, ktorí pracovali na česko-slovenskom ministerstve zahraničných vecí a ktorí od začiatku zaujali voči slovenskej štátnosti vlažný, často až odmietavý postoj. Domáca politika preto nevedela presne odhadnúť, ktoré vnútorné opatrenia sú z hľadiska medzinárodného rozmeru obhájiteľné a ktoré už obhájiteľné nie sú, a tak vymedzujú trvanie štátu len na dobu existujúcej geopolitickej situácie. V prípade jej zmeny preto neohrozovali len existenciu režimu, ale aj štátu ako takého. Dokonca v dôležitých otázkach zahraničnej politiky sa musela spoliehať na ľudí, vychovaných Prahou a vyberaných podľa určitých kritérií, kde lojalita k myšlienke čechoslovakizmu bola veľmi dôležitá. Títo potom v kritickej situácii po zmene geopolitickej situácie v Európe nehľadali optimálne riešenia pre Slovenskú republiku, ale volili najľahšiu cestu zaradenia sa späť do Benešovho košiara. Z tohto základného nedostatku potom vyplynulo, že politická reprezentácia, ktorá sa podieľala na vzniku štátu roku 1939, nedokázala eliminovať čechoslovakistickú propagandu v oblastiach mimo mocenskú sféru nacistického Nemecka a ani vytvoriť žiadnu reálnu alternatívu pre Slovensko pre prípad víťazstva Spojencov.[22]

Eliminácia čechoslovakizmu ako myšlienky, ktorá v období prvej republiky vplývala na politickú orientáciu širších vrstiev slovenskej spoločnosti, nebolo v podmienkach existencie samostatného slovenského štátu príliš zložité. Na jej „silu“ v období pred rokom 1938 podľa môjho názoru vplývali tri faktory, ktoré boli intenzívne vtláčané do vedomia slovenskej spoločnosti. Predovšetkým to bola malá viera, že Slováci si budú schopní vládnuť sami, potom presvedčenie, ktoré hlodalo aj odhodlanie mnohých autonomistov, že Slovensko je ekonomicky nesebestačné, a nakoniec tá najpodstatnejšia vec, že sa v prípade odpojenia od Čiech a Moravy stane obeťou maďarského expanzionizmu a revizionizmu. Keď sa behom roku 1939 ani jeden z týchto faktorov (predpokladov) nenaplnil a keď v dôsledku nemecko-poľskej vojny a jej výsledkov došlo k medzinárodnopolitickej stabilizácii slovenského štátu, Slováci vo svojej väčšine začali veriť v možnosť samostatnej štátnej existencie a začali svoju budúcnosť spájať s existenciou svojho vlastného štátu.[23] Nič neukazuje lepšie túto zmenu nálad slovenskej spoločnosti, ako heslá, ktoré si vytyčovali slovenskí komunisti, síce v danej dobe na Slovensku okrajová, ale predsa len organizovaná opozičná sila, ako hlavné agitačné heslo.  Ono to heslo v svojej podstate totiž odrážalo náladu spoločnosti, ktorej sa slovenskí komunisti snažili dostať do priazne. Kým heslo „Za slobodné Slovensko v oslobodenom Česko-Slovensku“ platné cca do konca roka 1939 odrážalo skutočnosť, že čechoslovakizmus bol už v slovenskej spoločnosti mŕtvy, ale v daných okolnostiach ešte žila myšlienka spoločného štátu, heslo „Za sovietske Slovensko“ platné od roku 1940 už odrážalo skutočnosť, že myšlienka samostatného slovenského štátu bola vo verejnosti prevládajúca.[24]

Nedá sa však povedať, žeby na Slovensku nezostali skupiny verné bývalej ideológii čechoslovakizmu. Práve naopak. Existovali rôzne skupiny a skupinky, ktoré sa postavili proti domácemu politickému režimu z pozícií ideových, politických i osobných. Mnohé z nich mali veľké ambície, nadviazali ilegálne kontakty v zahraničí a vydávali sa za predstaviteľov „československého odboja“ na Slovensku. O ich rozmanitej ilegálnej činnosti doteraz najviac napísal J. Jablonický.[25] Keď sa však človek začíta do ich „spravodajskej“ činnosti, teda správ zo Slovenska, ktoré posielali londýnskemu českému exilu, a zároveň pozná situáciu na Slovensku, musí konštatovať, že minimálne nepísali to, čo v skutočnosti bolo, ale skôr písali na objednávku to, čo chcel od nich E. Beneš počuť a pravdepodobne aj využiť pri presviedčaní spojencov.[26] Hoci mnohé z týchto organizácií mali veľké ambície (Flóra, Justícia, atď.), zostali napokon na úplnom okraji politického života bez vplyvu na prebiehajúce udalosti. Nakoniec pre svoj čechoslovakizmus, ktorý bol už v slovenskej spoločnosti definitívne mŕtvy, neboli ani pribratí do radov odbojových skupín, ktoré organizovali protinacistický a protirežimový odboj. G. Husák ich vo svojich spomienkach odbavil pár vetami s konštatovaním, že „širší politický vplyv tieto spravodajské skupiny nemali a ani mať nemohli, preto ani vedenie KSS s nimi žiadne politické rokovania neviedlo.“[27] Naopak, aj tie zložky slovenskej spoločnosti, ktoré sa vzhľadom na vývin druhej svetovej vojny, odhodlali opustiť štátoprávny rámec samostatného štátu a nájsť miesto Slovensku v Spojencami uznanom česko-slovenskom štáte, myšlienku slovenskej národnej svojbytnosti považovali za vyriešenú.

Je ináč zaujímavé, že Vianočná dohoda ako základný dokument tých politických síl, ktoré prevzali politickú moc na Slovensku v povstaní i po oslobodení z decembra 1943 priamo spomína Žilinskú dohodu, teda bod nula svojho politického „odpichu“ nepovažujú ako Beneš Mníchov, ale 6. október 1938. Je príznačné, že túto skutočnosť si doteraz nikto nevšimol a ani len neporovnal tieto dva dokumenty. Isto by musel konštatovať, že obsahujú tie isté konklúzie a taktiež, že majú aj svoju politickú deklaráciu. Kým Žilinská dohoda v manifeste hovorí, že „vytrváme po boku národov, bojujúcich proti marxisticko-židovskej ideológii rozvratu a násilia“,[28] Vianočná dohoda v podobnom duchu konštatuje, že „želáme si úzku spoluprácu so všetkými slovanskými štátmi a národmi, menovite so ZSSR…“[29] Keď opomenieme špecifické body, ktoré súviseli s iným postavením podpisovateľov a vojnovou situáciou vo Vianočnej dohode, tak základný obsah oboch dokumentov je totožný – vo Vianočnej dohode išlo o opätovné zdôraznenie samobytnosti národa, ktorý síce rešpektuje rámce Česko-Slovenskej republiky, ale o osude slovenského národa majú rozhodovať „výlučne slobodne zvolení (určení) zástupcovia slovenského národa“.[30] Vianočnú dohodu a potom Deklaráciu Slovenskej národnej rady z 1. septembra 1944 môžeme preto pokladať síce za popretie 14. marca 1939, ale za potvrdenie línie slovenského národného vývinu (okrem dobových politických deklarácií) začatého Žilinskou dohodou zo 6. októbra 1938 a teda za definitívnu porážku etnického i etatistického čechoslovakizmu vo vnútri slovenského národa.

Opačným smerom sa vyvíjala slovenská otázka v zahraničnom odboji, ktorý si od začiatku hovoril „československý“, avšak v skutočnosti až do konca bol takmer výlučne český a ideovo čechoslovakistický. Keď predstavitelia domníchovského režimu v Česko-Slovensku odchádzali na Západ, odchádzali tam predovšetkým z osobných dôvodov z obavy o svoju osobnú bezpečnosť a mnohí v kútiku duše dúfali, že predstavitelia západných mocností alebo Rusko sa predsa len dostanú do vojny s nacistickým Nemeckom a potom sa zmení aj ich osobný politický osud. To, že to bude v krátkej dobe, len málokto veril. Úloha nacistov pri rozbití Česko-Slovenska, ale najmä vytvorenie Protektorátu Čechy a Morava však situáciu radikálne zmenilo. Po tomto dátume si už všetci politicky rozmýšľajúci ľudia uvedomili, že vojnový stret je nevyhnutný. Z českých krajín začala masová emigrácia politických a vojenských osôb, ktoré sa cítili ohrozené, resp. prišli o zamestnanie. Mnohí pritom boli vedení aj myšlienkou romantickej predstavy o odboji v prvej svetovej vojne, po ktorom nasledovali oné povestné „trafiky“ pre legionárov a zahraničných odbojárov.

V radoch rozrastajúcej sa emigrácie však vznikla zákonite otázka, o čo a za čo je treba bojovať. Túto otázku si pre seba emigranti vyriešili tým, že vyhlásili, že vzhľadom na to, že v mnohých štátoch zostali vyslanectvá česko-slovenského štátu funkčné, Česko-Slovenská republika právne naďalej existuje.[31] Avšak v otázke, aká republika „právne naďalej existuje“, už českí emigranti a ani okolo nich sa točiaci „pročesko-slovenskí“ Slováci nevedeli nájsť spoločnú reč. Prevažná väčšina Čechov a nič v slovenskom národe neznamenajúcich Slovákov prijala za svoj cieľ obnovenie unitárneho „československého“ štátu v starom masarykovsko-benešovskom duchu. Neskoršie sa opreli o koncepciu nulity Mníchovskej dohody (čo bolo v podstate správne vzhľadom na to, ako bolo zvolaná a ako rozhodla), z čoho vyvodzovali, že všetko, čo sa stalo po nej – aj keď to s ňou nijakým spôsobom priamo nesúviselo a bolo odrazom predchádzajúceho vnútropolitického vývinu ako napr. Žilinská dohoda – je právne nulitné. Menšina Čechov a politickí vplyvní Slováci už nechceli opakovať chyby v minulosti a Žilinskú dohodu pokladali za bázu, na ktorej by, podľa ich názoru, po vojne mohol vzniknúť funkčný spoločný štát Slovákov a Čechov. Formálne sa táto otázka riešila ako spor o vodcovstvo v odboji medzi Š. Osuským, neskôr M. Hodžom a E. Benešom. Tento zápas bol tak výrazný, že sa jednoducho pri hodnotení vývinu zahraničného odboja nedal opomenúť. Socialistická marxistická historiografia zahmlievala jeho skutočný obsah tvrdením, že išlo o spor protisovietskych „pravičiarov“ a „demokratov“, teda reakcionárov s pokrokovou časťou buržoázneho západného odboja.[32] Je pravdou, že M. Hodža i Š. Osuský mali vyhranený, odmietavý vzťah k ideológii komunizmu a politike ZSSR, ale ich postoj voči E. Benešovi bol negatívny primárne z hľadiska  budúceho charakteru štátu ohľadom jeho národného obsahu. Na rozdiel od E. Beneša si jasne uvedomovali, čo bolo príčinou kolapsu prvej republiky a novú republiku chceli postaviť na spravodlivejších základoch, najmä v otázke národnej existencie Slovákov. Žilinskú dohodu považovali za dôkaz toho, že čechoslovakizmus ako štátna myšlienka nemôže byť základom nového spolužitia Slovákov a Čechov v prípade obnovenia ich spoločného štátu. Takto to sformovali aj v Memorande o slovenskej otázke v októbri 1939[33].

Napriek tomu, že na presadenie slovenskej otázky ako medzinárodného problému bola v prvých mesiacoch po rozbití republiky vhodná situácia i v krajinách mimo vplyvu nacistického Nemecka[34], slovenská emigrácia, ktorá nesúhlasila s tesným pripútaním slovenského štátu na Berlín a predstavovala si budúcnosť Slovenska v nejakej forme obnoveného Česko-Slovenska, kde by Slovensko malo zabezpečenú autonómiu, svoju historickú úlohu nezvládla. Pritom ako parížsky vyslanec Š. Osuský, tak aj M. Hodža mali na začiatku zahraničného odboja všetky tromfy v rukách. Boli rešpektovaní vo vláde Francúzska i Veľkej Británie a bez ich pripojenia sa k česko-slovenskému zahraničnému odboju, by bolo pre vládu Francúzska a Veľkej Británie ťažko predstaviteľné uznanie Česko-Slovenského národného výboru v Paríži na konci roku 1939, i neskoršie britské uznanie dočasnej česko-slovenskej vlády.[35] Svoju potenciu na presadenie  autonómneho slovenského prvku do česko-slovenského zahraničného odboja, resp. na získanie medzinárodno-právnych garancií pre Slovensko ako autonómnu krajinu nevyužili a nechali sa E. Benešom v odboji zatlačiť a neskôr úplne eliminovať. V tejto súvislosti treba súhlasiť s F. Vnukom, že ich neúspech bol zakódovaný v ich neschopnosti chápať slovenskú otázku mimo rámca slovensko-českých vzťahov, teda slovensko-českého spolužitia v rámcoch česko-slovenského štátu, ale ako samostatnú európsku otázku.[36]

Uznanie dočasnej česko-slovenskej vlády v Londýne bolo začiatkom totálneho víťazstva Benešovej koncepcie obnovy česko-slovenského štátu v západnom odboji. Bola to koncepcia národného českého (formálne písané československého) štátu, v ktorom pre samostatný slovenský národ nebolo miesto. Mnoho formálnych krokov a politických opatrení išlo práve týmto smerom. Tragédiou pre Slovensko bolo, že najmä západní spojenci akceptovali  Benešom vyfabrikovaný model organizovania územia bývalého Česko-Slovenska ako svoj vojenský cieľ. To znamená, že v prípade víťazstva Spojencov by sa „Československo“ obnovilo bez ohľadu na to, aká by bola vôľa väčšiny Slovákov. Úvahy o tom, žeby to bolo inak, nie sú nijako podložené. Beneš pritom na rozdiel od politických vodcov Slovákov v zahraničí neváhal a každý svoj čiastkový úspech sa okamžite snažil dotiahnuť do maxima. Treba povedať, že sa mu aj darilo. Po uznaní dočasnej vlády v júli 1940 sa už vôbec  neokolkoval požiadať v auguste 1940 britské úrady, aby prestali písať slovo česko-slovenský so spojovníkom, ale bez neho. Britské úrady mu bez námietok vyhoveli, hoci v tom období už presne vedeli, čo spojovník v písaní tohto slova znemená.[37] Možno teda povedať, že od uznania dočasnej „československej“ vlády sa v zahraničnom odboji na Západe plne presadil predvojnový čechoslovakizmus v jeho extrémnej podobe a o Benešovi a jeho stúpencoch platí to, čo sa dá povedať podľa Talleyrandovho príkladu na takmer všetky politické zoskupenia pokúšajúce sa o „reštauráciu“ predchádzajúcich pomerov, že z ničoho sa nepoučili a nič nepochopili. Niekoľko ďalších rokov si mohol E. Beneš v tieni svojej rezidencie v Londýne namýšľať, že má všetko vyriešené. Dočasné uznanie sa roku 1941 – 1942 zmenilo na definitívne uznanie spojeneckými mocnosťami a dosiahnutie ich súhlasu, že sa v povojnovej Európe obnoví Česko-Slovensko v jeho predmníchovských hraniciach. Preto aj jeho vláda 30. júna 1943 mohla v odpovedi na vyžiadané stanovisko z domova, konštatovať, že v otázke „československej jednoty“ nepozná kompromis[38]. A v rámci svojho „nekompromisného postoja“ sa pripravoval aj na prevzatie moci na Slovensku. Veľmi dobre si uvedomoval, že Slovensko je ďaleko od toho, aby akceptovalo jeho „nekompromisný názor“. Preto sa v Londýne uvažovalo, že na Slovensku sa zavedie „demokratická“ diktatúra.[39] O jej zmysle a cieľoch netreba vôbec pochybovať. Pritom sa snažil zabezpečiť si aj „hlas“ zo Slovenska, hoci jeho stúpenci zo Slovenska neznamenali v slovenskom politickom živote takmer nič.[40] To mu, samozrejme, neprekážalo, lebo on sa na Slovensku s nikým – aspoň nie s presvedčenými Slovákmi – o politickú moc deliť nechcel. On mu chcel vládnuť a v podstate ho pohltiť (bohemizovať).

Benešova tvrdo vybojovaná pozícia na diplomatickej úrovni, sa prvýkrát dostala do konfrontácie s realitou v decembri 1943 v Moskve, kde rokoval s komunistami a budúcom „Československu“ počas oficiálnej návštevy v ZSSR. Moskovskí komunisti vycítili, že predkladaním slovenskej otázky Benešovi ho budú môcť politicky tlačiť do kúta a plne túto metódu aj použili.[41] Beneš zistil, že s jeho koncepciou obnovy unitárneho štátu budú určité problémy, ale tlak zo strany moskovských komunistov pokladal (a treba povedať, že správne) za taktickú otázku. Reagoval naň typicky „benešovsky“ a ako odpoveď predstavil svoju „geniálnu“ myšlienku tolerancie, podľa ktorej sa mala tolerovať česká, slovenská ale aj československá národnosť a národná príslušnosť.[42] Lenže bol tu iný faktor, ktorý sa od začiatku svojej zahraničnej akcie snažil vytlačiť ako politický činiteľ – vplyvní slovenskí politici doma na Slovensku. Mnohí z nich neboli súčasťou domácého establišmente, ba práve naopak, boli v opozícii voči nemu. A práve títo v svojich úvahách došli k záveru, že slovenský národný program, myšlienku slovenskej štátnosti, treba odpojiť od konkrétne existujúceho štátu a preniesť do Európy, v ktorej budú víťazmi členské štáty antihitlerovskej koalície, vtedy už uznávajúce „Československo“ ako súčasť povojnového usporiadania Európy.  Netreba sa báť povedať, že to boli najmä komunistickí intelektuáli okolo G. Husáka, ktorí okrem iného umne využívali tlak komunistickej základne na pripojenie Slovenska k Sovietskemu zväzu, a bývalí agrárnici okolo podpisovateľa Žilinskej dohody J. Ursínyho, ktorí počnúc Vianočnou dohodou vytláčali všemožne aktívnych čechoslovakistov na Slovensku na okraj diania v záverečnej fáze druhej svetovej vojny.

Beneš sa všemožne snažil, aby dostal pod kontrolu vývin na Slovensku a zamedzil akémukoľvek prejavu samostatnej akcie Slovákov smerom k Spojencom[43]. Dezavoval v Moskve Čatlošovu akciu a pokúsil sa týmto smerom odstaviť aj delegáciu Slovenskej národnej rady v Moskve[44]. Neváhal pritom ani podsúvať Sovietom vyslovené klamstvá, ako napr. tvrdenie, že „podľa našich správ používajú slovenskí režimisti na tieto veci (teda na presadzovanie svojich záujmov v Moskve – pozn. A.H.), tiež niektorých slovenských komunistov“[45] Tu treba súhlasiť s G. Husákom, že Benešov postoj, teda jeho pokusy o implementáciu čechoslovakizmu na Slovensko napriek tomu, že už bol definitívne mŕtvou ratolesťou v hlavnom prúde slovenského politického myslenia, výrazne poškodil prípravám Slovenského národného povstania i jeho priebehu[46].

Slovenské národné povstanie vypuklo predovšetkým ako ozbrojený odpor slovenských vojakov proti pokusu nacistov okupovať územie Slovenskej republiky 29. augusta 1944. O jeho politické smerovanie sa okamžite rozpútal tvrdý zápas. Už 30. augusta 1944 vyhlásila Benešova vláda v Londýne povstanie za svoju aktivitu, ktorá sa dlhodobo pripravovala pod jej vedením a ktorej cieľom malo byť vytvorenie „novej lepšej Československej republiky“[47]. Neváhali ani jeho stúpenci na čele s V. Šrobárom, ktorí sa v mene neexistujúceho „predsedníctva ústredného národného výboru“ deklarovali za príslušníkov víťaznými spojencami uznávaného nášho štátu, „Československej republiky“[48]. Až etablovanie sa Slovenskej národnej rady 1. septembra 1944 znamenalo, že v Slovenskom národnom povstaní boli zatlačené benešovské čechoslovakistické pokusy a Deklaráciu Slovenskej národnej rady môžeme považovať za jasné vyhlásenie domácej suverenity slovenského národa v rámci štátu, ktorý sa mal z vôle Spojencov obnoviť. Nemožno ináč ako v tomto zmysle interpretovať pasáž, v ktorej sa vyhlasuje: „ Slovenská Národná Rada ako jedine oprávnená hovoriť v mene slovenského národa preberá dnešným dňom na celom Slovensku zákonodarnú a výkonnú moc, ako i obranu Slovenska a túto moc bude vykonávať do tých čias, kým si slovenský národ nezvolí legitímnych zástupcov[49]. V deklarácii boli aj slabšie miesta, ale spolu s ďalším  dvojmesačným bojom slovenských vojakov a partizánov proti nacistickej presile bola bázou, ktorá prinútila českú stranu formálne sa zrieknuť čechoslovakizmu a v dokumentoch obnoveného štátu sa už myšlienka jednotného „československého“ národa nevyskytla. Nebolo to však ľahké a Beneš sa ľahko nevzdával.

Je evidentné, že Beneš privítal povstanie na Slovensku a najradšej by bol býval, keby sa obmedzilo na prihlásenie sa k „Československej republike“ a tým aj skončilo. Povstanie sa však udržalo a stále hlasnejšie dávalo na vedomie, že predmníchovské pomery sú pre Slovensko a Slovákov neprijateľné. Prezident sa preto pokúsil svoju autoritu na Slovensku presadiť v zmysle zmluvy o správe oslobodeného územia, ktorú podpísali 8. mája 1944 zástupcovia exilovej „československej“ vlády a vlády Sovietskeho zväzu. Zmluvu si poistil aj ústavným dekrétom „o dočasnej správe na území Československej republiky“ z 3. augusta 1944. Podľa tohto dekrétu prenášala vláda výkonnú moc na oslobodenom území na vládneho delegáta, ktorý sa mal riadiť právnymi predpismi platnými na území Česko-Slovenskej republiky do 29. septembra 1938 a dekrétmi vydanými Benešom v exile[50]. Dekrét vôbec nepočítal s účasťou domácich politických štruktúr, ani s nejakou Slovenskou národnou radou, o ktorej už od začiatku roku 1944 veľmi dobre vedel a poznal aj jej politické ciele. Po vypuknutí povstania a jeho konsolidácii na povstalecké územie vyslal vládneho delegáta F. Němca a v rozsiahlom elaboráte z 24. septembra 1944 vysvetľoval Slovenskej národnej rade svoje vládne „ambície“ na oslobodenom území[51]. Tieto snahy mimoriadne pobúrili predstaviteľov bojujúceho Slovenska, najmä však tú časť odbojárov, ktorí slovenskú národnú osobitosť pokladali za nosnú myšlienku budúcnosti Slovenska. Tým sa aj podarilo zabezpečiť jednomyseľné stanovisko Slovenskej národnej rady, ktorá 29. septembra 1944 prijala stanovisko, že je toho názoru, „že ústava ako celok toho času nemôže byť podkladom vnútropolitickej  úpravy pomerov v ČSR“ a zároveň vyslanie vládneho delegáta na Slovensko, najmä však jeho kompetencie, pokladá za „priečiace sa princípu demokracie a úplne znehodnocujúce domáci odboj“ a odkázalo ho na vyhlásenie SNR z 1. septembra 1944[52]. Inými slovami povedala Benešovi, že bojujúce Slovensko nepotrebuje jeho mentorovanie a ani jeho čechoslovakizmus a centralizmus. Keď sa s postavou bezvýznamnej figúrky na povstaleckom území vládny delegát F. Nemec nechcel stotožniť, Predsedníctvo SNR v svojom uznesení zo 16. októbra 1944 zopakovalo stanovisko z pléna z 29. septembra 1944 a prízvukovala, že „podľa tohto uznesenia SNR vykonáva, poťažne bude vykonávať celú zákonodarnú, vládnu a výkonnú moc na celom území Slovenska v jeho predmníchovských hraniciach, a to bez ohľadu na to, či jednotlivé časti Slovenska budú oslobodené vlastnými silami alebo spojeneckými armádami“[53]. Vládnemu delegátovi priznala len úlohu prostredníka medzi slovenskými orgánmi, londýnskou vládou a spojeneckými vojskami. Všetku moc si však vyhradila pre seba. Aby to mohla zabezpečiť, uznesením Predsedníctva SNR z 22. októbra 1944 vytvorila funkciu splnomocnených delegátov pre oslobodené územia[54], ktorí v závere otvorených bojov pred pádom Banskej Bystrice odleteli na sovietsku stranu frontu. Tí potom aj prevzali správu oslobodeného územia do svojich rúk a tým neumožnili Benešovi, aby mohol realizovať svoj plán obnoviť jednotný a nedeliteľný štát „československého“ národa podľa svojich predstáv.

Z hľadiska postavenia národa je určite odstúpenie, resp. strata vlastného samostatného  štátu regres. Preto i zánik Slovenskej republiky ako dôsledok víťazstva Spojencov nad nacistickým Nemeckom predstavovalo krok späť. Nemožno však nevidieť, že bez Slovenského národného povstania by regres bol omnoho väčší a možno by znamenal aj definitívne potlačenie myšlienky slovenskej osobitnej štátnosti. Svoju štátnosť z rozhodnutia veľmoci stratili na konci vojny nielen Slováci, ale aj Chorváti a baltské štáty, ktorých tradície a vôľa po samostatnom štátnom živote bola omnoho intenzívnejšia ako u Slovákov. Víťazní Spojenci síce v Atlantickej charte sľúbili všetkým národom slobodnú voľbu vlastného výberu, ale v skutočnosti sa týkalo len tých, ktorým to víťazi garantovali v rámci svojich politických cieľov. Česko-Slovensko od roku 1941 medzi týmito cieľmi bolo a Beneš mal všetky páky, aby pri jeho obnovovaní presadil svoj model jeho existencie. To, že sa tak nestalo, je zásluhou tisícov slovenských vojakov a partizánov, ktorí dokázali najskôr dva mesiace v otvorenom boji na povstaleckých frontoch a potom ďalšie mesiace v horách vzdorovať nacistickej vojenskej presile. Tento boj umožnil aj slovensky národne mysliacej politickej garnitúre protinacistickej rezistencie definitívne pochovať čechoslovakizmus ako politickú ideu, na základe ktorej sa vykonávala politická moc a nadvláda nad Slovenskom. Aj Beneš musel opustiť svoj „tolerančný patent“ a nová republika sa podľa Košického vládneho programu z apríla 1945 obnovovala ako národný štát Slovákov a Čechov s prísľubom, že to bude na zásadách rovného s rovný.

Čechoslovakizmus ako oficiálna ideológia štátu po roku 1945 zanikla. V konštitučných dokumentoch sa už o Česko-Slovensku hovorilo ako o štáte dvoch národov. Čechoslovakizmus sa však po roku 1945 a najmä 1948 pretransformoval do politickej praxe, kde naďalej tlačil Slovákov a Slovensko do nerovnoprávneho, podriadeného postavenia, ktorému sa vládlo centralisticky z Prahy. To je však už iná kapitola, ktorá nesúvisí priamo so Slovenským národným povstaním, ale so zlyhaním slovenských politických elít pri budovaní obnovovanej česko-slovenskej štátnosti. Opäť – ako mnohokrát predtým i potom a aj v dnešnej dobe – nedokázala, nebola a stále nie je schopná slovenská politická elita odlíšiť svoje parciálne politické záujmy od fundamentálnych záujmov národa. Práve z týchto dôvodov povstalecká generácia politikov nedokázala uhájiť to, čo Slováci vybojovali so zbraňou v rukách, a skončila buď v emigrácii alebo v žalároch – a to len v tom lepšom prípade. Nemôžeme nevidieť, že to bolo najmä Slovenské národné povstanie a jeho predstava o budúcnosti slovenského národa (národa, ktorý je rovný s ostatnými národmi a ktorý si má právo rozhodovať o svojej budúcnosti), za ktoré sa zakryli slovenskí politickí vodcovia v zápase za federáciu, a že ústavný zákon o česko-slovenskej federácii bol tou konkrétnou právnou normou, na základe ktorej bolo možné ústavnou a pokojnou cestou vytvoriť 1. januára 1993 samostatnú a suverénnu Slovenskú republiku. Niekto môže namietať, že nič z toho by nebolo potrebné, keby si Slovensko zachovalo po roku 1945 svoju štátnu samostatnosť. Lenže to keby je podstatné. V histórii keby neplatí. Platí len reálna geopolitická situácia vytvorená globálnymi silami a tie v roku 1945 pre samostatné Slovensko priaznivé neboli. Musíme sa zbaviť výkladu slovenských dejín z pozície prokurátora a sudcu v jednej osobe. Keď sa na slovenské dejiny pozrieme bez tejto optiky, tak zistíme, že pozitívnu úlohu v nich zohral aj 14. marec 1939, aj 29. august 1944. Každá udalosť v svojej dobe a v konkrétnej geopolitickej realite. Musíme žiť s tými dejinami, ktoré máme, a nie s tými, ktoré by sme chceli mať.



[1] napr. práce ako: Kramer, J. Iredenta a separatizmus v slovenskej politike. Štúdia o ich vzťahu. Bratislava. Slovenské vydavateľstvo politickej literatúry 1957; Stanek, I. Zrada a pád. Hlinkovští separatisté a tak zvaný  slovenský stát. Praha. Státní nakladatelství politické literatúry 1958; Proti prežitkom ľudáctva. Sborník prejavov z ideologickej konferencie Filozofickej fakulty Univerzity Komenského. Bratislava 1954 atď.

[2] Napr. zaradenie V. Clementisa do „protištátneho sprisahania na čele s Rudolfom Slánskym“, proces proti buržoáznym nacionalistom, proces proti slovenským encyklopedistom, zneužitie procesov proti príslušníkom PO HG a iné.

[3] List Matúša Jankolu, predsedu I. slovenskej katolíckej jednoty redaktorovi  J. Hušekovi z decembra 1914. In Dokumenty k slovenskej národnej identite a štátnosti I. Národné literárne centrum – Dom slovenskej literatúry. Bratislava 1998, dok. č. 136, s. 439 – 440.

[4] Tamže. Dok. č. 161, s. 513 – 514.

[5] Najsmiešnejšie na tomto tvrdení je to, že bez mihnutia oka Dohoda súhlasila s vytvorením Kráľovstva Srbov, Chorvátov a Slovincov.

[6] Tamže (pozn. 3), Zápisnica z predporady deklaračného zhromaždenia 30. 10. 1918. S. 506-507.

[7] V tejto súvislosti treba pripomenúť, že aj súčasne spochybňovanie štátoprávneho charakteru Martinskej deklarácie niektorými historikmi je vlastne pokračovanie línie českej politiky z roku 1918. Lebo len jeho odmietnutím  a tvrdením, že iba vyhlásenie Národného výboru v Prahe má konštitučný charakter pre česko-slovenský štát, sa dá ospravedlniť čechoslovakistický režim v nasledujúcom období.

[8] Hronský, M. Boj o Slovensko a Trianon. Národné literárne centrum, Bratislava 1998, s. 48.

[9] Ľudová strana nebola zastúpená vo výbore, ktorý pripravoval Ústavu Republiky česko-slovenskej.

[10] Sidor, K. Slovenská politika na pôde pražského snemu (1918 – 1938). Zv. I. Bratislava 1943, s. 100 – 101.

[11] Dokumenty národnej identity a štátnosti II. Národné literárne centrum – Dom slovenskej literatúry. Bratislava 1998, s. 161 – 162.

[12] Sidor, K. Slovenská politika na pôde pražského snemu (1918 – 1938). Zv. II. Bratislava 1943, s. 247.

[13] Rychlík, J. Česi a Slováci ve 20. století. Česko-slovenské vztahy 1914 – 1945. Bratislava 1997, ss. 138 – 140. Vykladať však tento akt ako ľudácke ultimátum, ktoré využívalo zlú medzinárodnú situáciu ČSR, ako to robí autor aj v dnešnej dobe, je prejav skutočne „pozoruhodný“, najmä keď argumentuje, že existovali aj iní slovenskí reprezentanti. Pritom uvádza ľudí typu I. Dérer, ktorí v danej dobe boli už absolútne mimo hlavného prúdu slovenskej politiky

[14] Sidor, K. Denníky 1930 – 1939. Ústav pamäti národa. Bratislava 2010, s. 381.

[15] Stanek, I., Zrada a pád. c. d., s. 131.

[16] Dokumenty národnej identity a štátnosti II., Národné literárne centrum – Dom slovenskej literatúry, Bratislava 1998, s. 179 – 180.

[17] Pozri napr. Rychlík, J. c.d., s. 143 – 146.

[18] Ďurčanský, F. Pohľad na slovenskú politickú minulosť. Bratislava 1943, s. 219.

[19] Das Deutsche Reich und die Slowakische Republik 1938 – 1945. Dokumente, zv. I, Von Munchen bis Salzburg 1938 – 1940. Dokumente und Essay, kniha 1, Lúč Bratislava 2008, dok. č. 65, s. 144,

[20] Tamže. s. 145.

[21] Rychlík, J., c.d., s. 165

[22] Pozri napr. Lipták, Ľ.. Slovensko v 20. storočí. Vydavateľstvo politickej literatúry. Bratislava 1968.

[23] Bližšie pozri Hrnko, A. Politický vývin a protifašistický odboj na Slovensku 1939 – 1941 Veda. Bratislava 1987.

[24] J. Jablonický (KSČ v ilegalite a boji proti fašizmu (1938-1943) in Prehľad dejín KSČ na Slovensku. Pravda. Bratislava 1971, ss. 241 – 283) síce tvrdí, že išlo len o predstavy odvodené od postupu ZSSR v Pobaltí, teda o realizáciu predstáv o postupujúcej socialistickej revolúcie expanziou Sovietskeho zväzu, ale nemusí to tak byť. Skôr sa prikláňam k názoru, že to nebolo odtrhnuté od  vedomia slovenskej spoločnosti ohľadom vlastnej štátnosti.

[25] Jablonický, J. Z ilegality do povstania (Kapitoly z občianskeho odboja). Epocha. Bratislava 1969.

[26] Pozri napr. Dejiny Slovenského národného povstania 1944. Zv. 3. Dokumenty. Pravda. Bratislava 1984 alebo Dokumenty z historie československé politiky 1939-1943. Acta occupationis Bohemiae et Moraviae… Kvydání připravily Libuše Otáhalová a Milada Červinková, Praha 1966.

[27] Husák, G. Svedectvo o Slovenskom národnom povstaní. Vydavateľstvo politickej literatúry. Bratislava 1964. s. 61 – 62.

[28] Dokumenty národnej identity a štátnosti II. Národné literárne centrum – Dom slovenskej literatúry. Bratislava 1998, s. 179.

[29] Tamže. S. 320.

[30] Tamže. S. 321.

[31] Kuklík, J. Londýnský exil a obnova československého štátu 1938 – 1945. Karolínum. Praha 1998, s. 48.

[32] Pozri napr. Bouček, M. Za národné oslobodenie, za novú republiku (1938 – 1945). Vedúca úloha KSČ v národnooslobodzovacom boji. Pravda. Bratislava 1987, s. 79 – 89. Týmto spôsobom, kde akúkoľvek kritiku Beneša a jeho odbojovej práce spájali s útokmi reakcie a vzťah k Benešovi priam za etalón demokratičnosti, hodnotí čsl. odbojovú akciu bezo zvyšku celá slovenská a česká marxistická historiografia v rokoch 1948 – 1989.

[33] Kuklík, J. – Němeček, J. Hodža versus Beneš. Karolinum. Praha 1999, s. 49 – 51.

[34] Dokazuje to napr. uznanie Slovenska zo strany Veľkej Británie i Francúzska de facto pred vypuknutím vojny, ale i spôsob, ako Veľká Británia uznala Benešov Česko-slovenský národný výbor

[35] Vnuk, F.: Slovenská otázka na Západe v rokoch 1939 – 40. Prvá katolícka slovenská jednota. Cleveland, Ohio 1974, s. 335, s. 344.

[36] Tamže. s. 374 – 375.

[37] Tamže. s. 371.

[38] Prečan, V. Slovenské národné povstanie. Dokumenty. Vydavateľstvo politickej literatúry. Bratislava 1965, s. 80.

[39] Husák, G. Svedectvo o Slovenskom národnom povstaní. Vydavateľstvo politickej literatúry. Bratislava 1964, s. 114.

[40] V tomto sa treba plne stotožniť so stanoviskom SNR z júla 1944, ktorým reagovala na pokusy londýnskej vlády dirigovať vývin na Slovensku prostredníctvom svojich ľudí, keď konštatovala, že „vo vlastnej oslobodzovacej akcii tieto skupiny nehrajú žiaden významný postoj.“  Pozri: Husák, G. Svedectvo o Slovenskom národnom povstaní. Vydavateľstvo politickej literatúry. Bratislava 1964, s. 116.

[41] Bližšie pozri: Šolc, J. Slovensko v českej politike. M.O. ENTERPRISE. Banská Bystrica 1993, s. 167 a nasledujúce.

[42] Pozri posolstvo E. Beneša zo 4. februára 1943. Prečan, V. c.d., s. 159.

[43] Prečan, V. c.d. Pozri napr. napr. správu Drtinu odbojovým skupinám zo 16. júla 1944. s. 238 – 245; alebo jeho ústavný dekrét  z 3. augusta 1944. s. 273 – 274.

[44] Tamže. s. 285.

[45] Tamže. Benešova inštrukcia do Moskvy z26. augusta 1944. s. 324 – 325.

[46] Pozri Husák, G. c.d. s. 398 – 430.

[47] Prečan, V. c.d. s. 360.

[48] Tamže. s. 365 – 366.

[49] Tamže. s. 390.

[50] Tamže. s. 273 – 274.

[51] Tamže. s. 573 – 576.

[52] Tamže. s. 600 – 601.

[53] Tamže. s. 446.

[54] Tamže. s. 741.

125 Responses

  1. Avatar Tučko Bombička 24. septembra 2012 / 23:29

    Tak dovoľte ešte poslednú otázku: máme to „v sebe“? Alebo nás tak sformoval tento priestor a tie udalosti, čo sa tu premleli? A ďakujem za odpoveď.

  2. Avatar Pomocník 25. septembra 2012 / 1:10

    Samozrejme, že to je prostredím a históriou, ničím iným.

  3. Avatar Metod J. Sláv 25. septembra 2012 / 17:20

    Pán Pomocník, hovoríte:

    … nulové národné povedomie …

    Národné povedomie sa na tomto území deštruuje už dačo cez 1100 rokov,
    od príchodu dakoho z juhoruských stepí, kto sem prišiel s prosíkom
    (viď Porfyrogenet + Anonymus = > Rutheni so „zberbou“ „ázijských“
    žoldnierov) utekajúc pred Pečenehmi,
    a kto zorientujúc sa v rozvadenej situácii v Karpatskej kotline strhol moc
    na seba tým, že sa pridal na stranu akýchsi Karpatovcov,
    z ktorých odrodilecká mýtotvorba urobila Arpádovcov (Jačmienkovcov ???)

    Mentálny „pohrobkovia“ týchto „Jač-mienk-ovcov“ ( 🙂 ) do dnes nás strašia
    aj z postov na SAV – napr. Zavacká, či Mačuha.

    Kto má teda budovať a šíriť historiografické poznatky, o ktoré by sa malo
    opierať naše národné povedomie, a tým aj osobné sebavedomie každého
    z nás ?

    Je veľa webstránok orientovaných na vyzdvihovanie „tušenia“ o našej
    hrdostihodnej slovänskej minulosti. Áno „tušenia“, lebo dôkazy, ktoré
    sú tam prezentované, sú nedotiahnuté do nevyvratiteľnosti. A mám dojem,
    že táto dnešná „ospevovaná“ (sugerovaná) konkurenčnosť („len sa hrabkaj
    na svojom piesočku, a budeš neškodný“) vedie k roztrieštenosti, a tým
    neúčinnosti takýchto webov voči „oficiálnej“ historiografii, ktorá vznikla
    podobne ako dnešná „ideologicky“ demokratická, ale fakticky neľudová
    politika – aj ona je ešte stále, a hlavne na našom území, „panským huncútstvom“ ( mocenským „dogmatizmom“) !!!

    Tento „mocenský dogmatizmus“ priam srší z oficiálnej historiografie, a tým
    aj z „verejnej mienky“ , ktorej reprezentantom je aj wikipédia, na ktorej si
    dajaký „sopliak“ dovolí ( http://de.wikipedia.org/wiki/Vandalen )
    tvrdiť, že stredovekí „kronikári“ sa dopustili omylov,
    keď stotožňovali Vandalov s Vendmi = Slovanmi.
    Tento „dojič“ nemajúc ani šajnu o slovanskej reči
    jeho genetických predkov, ignoruje ten fakt, že oní stredovekí „kronikári“
    boli o 500 až 1000 rokov bližšie k realite čias, kedy Vändäli „čerili vody“ !!!

    Nuž, ale takýto „sopliaci“ budú mať navrch, dokým sa ľudia „s otvorenými
    očami“ nezjednotia, a dokým jednotným hlasom nebudú poukazovať
    na očividné fakty, ako sú napríklad slovanské mená medzi Vändälmi – viď
    GILAMIR, a tzv. Germánmi vôbec – viď VIDIMIR, VALAMIR, SEGIMIR, …,
    a tiež napríklad medzi tzv. Húnmi – viď
    VALAMIR PRVÝ ZNÁMY HÚNSKY KRÁĽ !!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!

  4. Avatar Milanxyz 27. septembra 2012 / 9:45

    Smutné, ale pravdivé príspevky.

    Čo robiť, ako zvýšiť národné povedomie?

    Myslím si, že prvým krokom by mal byť pravdivý výklad národných dejín.Tento článok a pripomienky k nemu jasne poukázali, kde leží naša bieda. Šesťdesiatosem rokov po povstaní, o ktorom je množstvo dôkazov, že bolo spiknutím proti vlastnej štátnosti, naši gebíroví historici papagájujú a naši vládni činitelia každoročne oslavujú česko-komunistický výklad povstania, akože boja proti fašizmu. Vyzdvihuju účelovo zvýraznený vedľajší motív a úmyselne zamĺčiavajú ten hlavný, t.j. zlikvidovanie štátnej samostatnosti.

    Klamú seba, nás, aj budúce pokolenia.

    Ľahostajnosť k očierňovaniu Slovenska a Slovákov v svetových médiach je ďaľšou boľavou stránkou ľudí a organizácii, ktoré by sa tým mali zaoberať. Plánovaný útok Maďarov voči slovenskej štátnosti dosahuje najmä v poslednej (internetovej) dobe nevídaných rozmerov. Nielen Wikipédia, kde si každý môže napísať, čo chce, ale aj oficiálne maďarské miesta sa neštítia svoju šovinistickú veľkomaďarskú ideu voľne propagovať.

    Pred časom (feb. 2007) som listom upozornil troch najvyšších štátnych činiteľov Slovenska na internetovú stránku http://www.magyar-eletter.hu, ktorá je v rozpore s platnou medzinárodnou zmluvou medzi Maďarskom a Slovenskou republikou a výsmechom deklarovanému dobrému priateľstvu a spolupráce medzi našimi krajinami.Stránka je venovaná „maďarskému životnému priestoru“ v ktorom je zahrnuté celé uzemie Slovenska (ako aj ostatné časti bývalého Uhorska) a to bez toho, aby sa čo len slovkom spomenulo, že v tých miestach dnes existuje suverénny štát Slovenská republika.

    Práve naopak. Hlavnou úlohou Nadácie je oživenie maďarského nacionalizmu a zjednotenie životného priestoru s územiami, ktoré boli po Trianone „oddelené“ od Maďarska a momentálne sú pod „dočasnou cudziou okupáciou“ a sú „kruto vykorisťované“.

    Majiteľom tejto internetovej stránky je „Nadácia maďarského životného priestoru“, ktorej patrónmi sú „canonical protonotary“ a „custodian“ Basiliky Sv. Šefana Géza Szabó a prezident Synody Maďarských reformných cirkvy biskup Dr Lorant Hegedús. Mimo maďarčiny si možno posolstvo tejto Nadácie prečítať aj v angličtine a francúzštine.
    Pri prezeraní obsahu, v sekcii „Map“ sa objaví okienko, do ktorého sa po vpísani mena ktoréhokoľvek mesta na Slovensku okamžite odpovie nasledovne: „HORNÁ ZEM“, maďarské meno mesta, slovenské meno mesta a poznámka: „DOČASNE POD SLOVENSKOU OKUPÁCIOU“.

    V prípade Bratislavy, po stisnuti „Pozsony“, sa ukáže fotografia bratislavského hradu a nad ním vejúca maďarská zástava!

    V liste som navrhoval vytvoriť na MZ oddelenie, ktoré by podobné prípady nepravdivého ovplyvňovanie verejnej mienky kdekoľvek vo svete preskúmalo a navrhlo nápravne kroky a aby vyzvalo občanov doma a Slovákov v zahraničí, aby podobné prípady na príslušné veľvyslanectva, alebo na horeuvedený úrad hlásili.

    Nikto z troch najvyšších predstaviteľov, ktorým som list poslal, neodpovedal.
    Ani len poďakovanie za námahu, že som si dal robotu s napísaním neprišlo.
    Nepochopiteľný nezáujem naozaj bolí.

  5. Anton Hrnko Anton Hrnko 27. septembra 2012 / 21:52

    Pôvodne som nechcel reagovať na provokatívne dristy veľkého maďaróna, vystupujúceho po meno Sláv, ktorý sa svojím extrémistickým pohľadom a hlúposťami zrejmými už návštevníkom vyššieho stupňa materskej školy snaží zhnusovať v očiach Slovákov národne orientovanú históriu. Ale keď na jeho háčik skočil Milan z konca abecedy, ktorý síce histórii moc nedá, ale o ktorého úprimnom slovenskom presvedčení nepochybujem, rozhodol som sa ináč. Nuž kto teda devastuje historické povedomie Slovákov? Nuž treba súhlasiť, že sú to čiastočne aj „gebíroví“ historici, ktorí sa nedokázali zbaviť svojich marxisticko-čechoslovakistických názorov a medzi ktorými sa – čuduj sa svete – objavili aj maďarónske tendencie. Ono čechoslovakizmus a maďarónstvo sa vždy vedeli vhodne dopĺňať a aj spájať proti Slovákom. Ich životnosť je však obmedzená. Stabilná Slovenská republika s jasnou perspektívou ich pochová a po rokoch budú len na smiech budúcim suverénne zmýšľajúcim Slovákom.Doteraz sa im však darí aj vďaka takým „expertom“, akým je náš ponížený maďarónsky služobník Metod, lebo svojimi extrémnymi hlúposťami typu Arpád – Karpát spochybňuje prácu všetkých tých, ktorí sa snažia s pozostatkami čechoslovakizmu a maďarónstva zápasiť exaktnými, ak chcete, gebírovými metódami. Ľahko sa takému Kováčovi a spol. udržuje nad vodou, keď môžu celú národne orientovanú historiografiu dokumentovať takými exotmi, aký je tento náš „milý“ návštevník.

    No a ešte k tomu povstaniu. Hádam nechcete tvrdiť, že Slováci si taký tupý národ, ktorý by povstal proti vlastnej štátnosti? Je zaujímave, ako sa práve v tomto bode veľmi zhodujú tí, ktorí skutočne odmietajú slovenskú štátnosť ako princíp, s tými, ktorí si myslia, že správna je len jedna cesta a to je tá naša! Či sa to niekomu páči alebo nepáči, dnešná Slovenská republika je výsledkom 29. augusta 1944, a nie 14. marca 1939. Jeden nemecký historik – W. Vehnor – napísal začiatkom 60. rokov knihu o SNP pod názvom Aufstand fur die Tschechoslowakei. Vychádzajúc z českej koncepcie dejín druhej svetovej vojny, pokladal skutočne povstanie na Slovensku za povstanie proti slovenskému štátu a za Československo bez spojovníka. Keď sa však pustil do štúdia novo sprístupnených faktov v nemeckých archívoch a aj v niektorých archívoch u nás, vydal roku 1969 druhé vydanie tejto knihy pod názvom Aufstand in der Tatra, v ktorom sa ospravedlnil za svoje predchádzajúce tvrdenia a na dokumentoch dokázal, že povstanie bolo predovšetkým za Slovensko, za budúcnosť Slovenska v novej, antifašistickej Európe. Viete, L. Novomeský v jednej zo svojich výpovedí, ktorú chcel predniesť v prospech Macha pred NS, hovoril, že v Bystrici očakávali aj predstaviteľov bratislavskej vlády, dokonca expresis verbis napísa, že by „sme privítali aj Tisa“. Hádam si nemyslíte, že by mohli mať predstavitelia (aspoň tí rozhodujúci) očakávanie, že by do Bystrice mohol prísť aj Tiso, keby ich povstanie bolo proti slovenskej štátnosti? Veď je to holý nezmysel! Nemožno predsa slovenskú štátnosť spájať s jej konkrétnou časovou formou. Sú hádam vlastizradcovia a „povstalci“ proti slovenskému štátu tí, ktorí sú za väčšiu integráciu v rámci súčasnej EÚ? Podľa logiky Milana z konca abecedy asi sú!

  6. Avatar zaznamnik 27. septembra 2012 / 23:03

    Nuz neviem neviem, ako by dopadol slovensky prezident, keby prisiel do Bystrice…..

    Staci vediet ako skoncil Catlos. Novomestskeho bratranec bol sice nacelnik USB a preto Novomestsky vedel, ako Sano Mach strazil slovenskych bolsevikov na Februarke, aby sa nedostali do ruk nemeckeho gestapa.

    Ano. Ale neodvazujem sa predstavit si ako by dopadol prezident. Staci vediet, ze vdaka hyene Raslovi mali bolsevici v bystrickej SNR prevahu.

    otcov svagor, ktory ako madarsky vojak /Kosican/ bojoval 3x pri Stalingrade mi stale zdoraznoval…Nikdy never bolsevikovi.

  7. Avatar Metod J. Sláv 28. septembra 2012 / 0:56

    Pán Hrnko,
    ďakujem Vám zas za Vašu „pregnantnú a citáciami dobových
    dokumentov podloženú argumentáciu“ dokladajúcu, že meno
    Arpád je spomínané v tej a tej listine, ktorá pochádza z obdobia
    pred predpokladaným „spískaním“ Gesta Hungarorum istým magistrom „Pí“
    (mne tá „výplň“ bruška iniciály P na prvej strane orginálu „nedá spávať“),
    a je mimouhorskej proveniencie.

    Nikomu nie je podozrivé, že tento magister P. neuvádza ani jedno
    „zrozumiteľné“ meno domáceho slovänského kniežaťa (Salan = ???),
    hoci vie presne vymenovať napr. koľko darov mu „prišelci“ doniesli ???

    A že zato tento magister P. po niekoľkých storočiach presne (?) vie,
    ako sa volali prišelci – ÁLMOŠ = DRIEMAJ („snílek“), ARPÁD = JAČMIENOK, …

    Môže súdny človek brať vážne, že „hrdý kočovník“, pastier „občas“
    sa živiaci zbojom a rabovaním bohatstva roľníkov, sa volá JAČMEŇ ???

    Veď ešte dnes sa Masajovia, „hrdý“ pastierky kmeň, vyjadrujú, že je
    pre nich ponižujúce „vŕtať sa v zemi“, teda roľníčiť !!!

    Dôkaz, že nás naši južní susedia „vodia za nos“, a to dokonca
    na vedeckej (?) úrovni,
    nájdeme predsa v každom školskom atlase na mapke ľudských rás,
    kde v starých atlasoch (a u nás ešte aj v nových §§§) je uprostred Európy
    nakreslený „fľak“, ktorý hovorí, že Maďari sú príslušníkmi žlto-bielej rasy,
    ale v nových je Európa čistučká, bielučká – že by ju boli vyčistili
    pred vstupom do EU §§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§

  8. Avatar Milanxyz 28. septembra 2012 / 17:26

    Pán Hrnko,
    ďakujem za uznanie, nedostáva sa mi ho od Vás často. V mojom pred-predchadzajúcom príspevku som iba chcel poukázať na tie Vaše časti, ktoré si protiriečia.

    Máte pravdu, ja síce histórii „moc nedám“. Nie, nemám v nej „gebír“ ale zato som sa životom predieral s otvorenými očami a ušami, ktoré mám na to, aby som počúval a nie aby som videl. Život pod vládou jednej strany ma naučil čítať „medzi riadkami“ a porovnávať, užitočná vlastnosť, ktorá platí teraz dvojnásobne.

    Legenda o povstaní ma zaujíma preto, že ešte žije pár súčasníkov a celá generácia ich detí, ktorá o povstaní počula od svojich rodičov a musela svoje vedomosti ututlávať v sebe po celý život.
    Pamätám si, keď na jeseň v 44-tom prišli k nám do Prešova na nejaký čas ľudia zo stredného Slovenska (keď ma pamäť neklame z Polhory), ktorí utekali pred vyčínaním partizánov. Možno aj pred mobilizáciou. Boli štyria, či piati, nebola to naša rodina, ani známi. Možno známi známeho. Nás bolo šesť a mali sme jednu jedinu izbu a malú kuchyňu. Neviem ako, ale nejak sme sa pomestili.

    Ale nie o tom chcem písať. Oficiálny výklad povstania je natoľko protiriečivý, že je hanbou, že sa za tých takmer päťdesiat rokov ako kolónia Čechov a dvadsať rokov samostatnosti nenašiel medzi gebírovými historikmi na SAV a na VHÚ doteraz nikto, čo by nahlas upozornil národ: Tak sa to nestalo!

    Súhlasím s Vami, že „musíme uchopiť tie dejiny, ktoré máme a tie musíme vysvetľovať.“
    Aby sme to mohli robiť, musíme naše dejiny v prvom rade poznať!
    A aby sme ich poznali, musíme o nich otvorene diskutovať.

    Rád by som k tomu prispel zhrnutím niekoľkých faktov:
    Pozadie povstania – po novom „geopolitické danosti“:
    Češi mali Slovensko od začiatku ako svoju kolóniu, a ťažko znášali najprv autonómiu a neskôr osamostatnenie Slovenska. Nemohli sa s tým zmieriť. Neodradil ich ani neúspech Homolovho puču. Preto sa na samozvanej „exilovej vláde“ v Londýne už od roku 1941 začal rozpracovávať plán vojenského prevratu na Slovensku, keď sa na to naskytne vhodná príležitosť.

    Cieľ jasný a jednoznačný – návrat Slovenska do unitárneho Československa a do náručia česko-československého národa.

    K tomuto potreboval spojencov (v skutočnosti zradcov) na Slovenku. Našiel ich na Veliteľstve pozemného vojska v B. Bystrici medzi čechoslovákmi vo velení, i v rôzných nič-neznamenajúcich ilegálnych skupinách, v ktorých, ako píšete nebolo žiadného význačnejšieho slovenského politika. Benešovi to však na poukazanie, že prevrat na Slovensku je aj vôľa Slovákov pri jeho politických machináciach plne postačilo.
    Už 30. júna 1943 to Beneš formuloval jasne, keď v odpovedi na vyžiadané stanovisko z domova, napísal, že v otázke „československej jednoty“ nepozná kompromis.

    Za takéjto situácie muselo byť vedeniu povstalcov jasné, čo sa so Slovenskom chystá. Beneš to ani netajil a jeho štvavé reči proti vedúcim osobnostiam slovenského života sa v londýnskom vysielaní pre Slovensko úmerne zvyšovali s blížiacím sa frontom. Preto sa po druhej svetovej vojne takmer celá generácia slovenskej inteligencie zachránila odchodom za hranice.

    Pri zohľadnení týchto okolnosti môže obstáť tvrdenie, že povstalci mali na mysli dobro Slovenska a Slovákov?

    Armády:
    Nemci až do započatia povstania na Slovensku neboli. Jednotky, ktoré prišli na potlačenie povstania prišli zo zahraničia po zavraždení nemeckej misie v Martine a stupňovanej sabotáži dopravných komunikácii.
    Zo Slovenskej armády to boli hlavne posádky v B.Bystrici a v Martine, ktorým velili už spomínaní čechoslovakisti. Posádky nešli do povstania dobrovoľne, vojaci boli jednoducho odvelení „brániť slovensko proti nemeckým okupantom“ a na zvýšenie bojovej nálady im podhodili falošnú správu, že Nemci prezidenta Tisa zatvorili.

    Bojovali udatne, o tom niet pochýb, ide o to, za čo bojovali.
    Povstalci už od samého začiatku vyvesovali staré československé zástavy a vyvolávali na slávu československa, teda na obnovenie zaniknutého štátu, v ktorom Slovensko bolo v postavení kolónie.
    Povstalci, na povstaleckom území, násilne preberali moc od existujúcich úradov slovenskej republiky.

    Ja, vo Vašej otázke, či sú Slováci taký tupý národ, ktorý by povstal proti vlastnej štátnosti, mám jasno. Nie národ, ale tí, čo sa k Benešovi pridali v Londýne a tí, čo sa k nemu pridali doma (a v Moskve), pripravovali povstanie proti vlastnej štátnosti.
    Vaše tvrdenie, že dnešná Slovenská republika je výsledkom 29.augusta 1944 mi pripadá asi natoľko pravdivá, ako keby ste mi tvrdili, že do Bratislavy z Prešova treba ísť cez Vladivostok.

    Najnehoráznejšie tvrdenie, aké som kedy počul je údajný výrok Novomeského, že (v Bystrici) by „privítali aj Tisa“.
    Asi bol po tých komunistických vyšetrovaniach nepríčetný.

    To môže tvrdiť iba človek, ktorý počas vojny nepočúval po nociach, alebo úmyselne ignoruje vyslelania Londýnskeho rozhlasu na krátkych vlnách.
    Rodičia ho počúvali a občas nechali aj nás.
    Bum, bum, bum, bum ….. bum, bum, bum, bum….
    Tiso musí viset ….

  9. Avatar Tučko Bombička 28. septembra 2012 / 20:31

    Milanxyz,

    palec nahor odo mňa za viacero vecí vo vašom príspevku. K tomu Tisovi: Milan, ale oni by ho naozaj privítali, a viete, čo by potom urobili? Najprv by ho prinútili postaviť sa do služieb ich protištátnej revolty, potom by ho strčili do basy – a ak by mali odvahu, charakter a schopnosti uhájiť pre Slovákov nejakú formu samosprávy po vojne (čo nemali), tak by ho sami a s veľkou pompou aj popravili: ako predstaviteľa režimu, ako kolaboranta a ako farára. Vy to viete, ja to viem a vie to každý, kto má aspoň elementárnu predstavu o tom, čo to bolo za bezcharakternú bandu.

  10. Avatar zaznamnik 28. septembra 2012 / 20:51

    este k akterom „SNP“..

    cele velenie „SNP“ mali v rukach stari dostojnici s legionarskym pozadim, odchovanci ceskych vojenskych skol a dozrievajuci v ceskych posadkach s manzelkami Ceskami, alebo sami s ceskym povodom……

    Sano Mach v svojich pamatiach pise, ze USB vedela o kazdom, kto sa zapajal do priprav, ale nepredpokladali, ze ozaj vznikne vzbura proti vlastnej statnosti…

    Keby sa vsetci slovenski dostojnici zachovali ako hrdina Jan Smigovsky, mozno by sme sa tu nemuseli hadat, lebo by nebolo o com.

    Ja podporujem tezu niektorych „exilovych“ historikov, ze „SNP“ bol prvy pokus o bolsevizaciu Slovenska a cechoslovakisticky puc.

  11. Anton Hrnko Anton Hrnko 30. septembra 2012 / 21:05

    Nuž dobre, Milan z konca abecedy,
    vezmime, že máte pravdu. Beneš pripravoval spätné ovládnutie Slovenska. Na tom sa asi zhodneme. Dosiahol všetko, čo pri tom dosiahnuť mohol – medzinárodné uznanie i podporu Spojencov, o ktorých od polovice roku 1943 bolo jasné, že vojnu vyhrajú. Jediné, čo nemal zabezpečené, boli Slováci. Aj na to mal svoj plán. Myslím, že lepší ako ten, na konci ktorého mu zostal len aeroplán. Vyvolá so svojimi vernými zdanlivé povstanie na Slovensku v prospech jeho projektu, ktoré za pár dní potlačia Nemci. Po tom už stačilo len prísť na bielej T 34 spolu so Stalinovými vojakmi a pomocou vojenskej diktatúry vyporiadať sa so zradcami a kolaborantmi, čo v jeho predstavách boli všetci národne mysliaci Slováci. Ste si istí, žeby sa mu to bez SNP nepodarilo? Veď 3 milióny Nemcov mu nerobilo žiaden problém! Takže by som nebol veľký hrdina. Slováci vždy doplácali (Maďari na to doplácajú dodnes), že chceli zjesť väčšie sústo, na aké mali žalúdok. V tomto prípade však na Beneša Slováci vďaka ľuďom ako boli G. Husák, J. Lettrich, J. Ursíny a mnohí ďalší vyzreli. Nakopali do zadnej časti tela jeho Krajinský národný revolučný výbor, či ako sa tá benešovská opereta volala a zriadili na Slovensku Slovenskú národnú radu, ktorá prinútila i benešovcov prisahať na slovenský národ a jeho osobitú budúcnosť v rámcoch, ktoré uznaním Česko-Slovenska Spojencami existovali. V tom je jedinečnosť Slovenského národného povstania, že po vojne nevpustilo na Slovensko Benešovu svorku robiť poriadky. Slovensko vstúpilo do republiky nie ako okupovaná krajina podčinená cudzej moci, ale ako suverénna krajina s vlastnou administratívou a vlastnými mocenskými nástrojmi. Síce postupne sa to odbúralo, ale už sa to nedialo v mene neexistujúceho „československého“ národa, ale aspoň formálne sa odvolávalo na posilnenie zväzkov dvoch bratských národov. To bolo na tom to najpodstatnejšie, lebo nám to – síce okľukou – ale predsa umožnilo obnoviť našu národnú štátnosť v podobe suverénneho štátu v jej prirodzených hraniciach. Áno, boli aj zločiny, boli aj poblúdenia, ale my sa na to musíme dívať z pozície výsledku – dnešnej suverénnej Slovenskej republiky. Ste si istí, že iný vývin by mohol viesť k dnešnému výsledku? Ja si myslím, že nie!

  12. Avatar Milanxyz 1. októbra 2012 / 8:20

    Pán Hrnko,
    som rád, že sa zhodneme v jednej podstatnej veci a to v tom, že aspoň vedenie povstalcov si bolo vedomé toho, že svojou rebeliou sa pričiňujú o zánik slovenskej štátnosti.

    Nemám sklenenú guľu, ktorá by mi po potriasení povedala, ako by bolo bývalo, keby…., ale faktom je, že keby nebolo bývalo na Slovensku toľko protištátnych živlov a v cudzine zradcov okolo Beneša, zaiste by sa situácia s prechodom fronty na Slovensku vyvíjala ináč. Slovenská vláda si bola vedomá nevyhnutnej porážky Nemecka a hľadala možnosti, ako prežiť prechod fronty s čo najmenšími obeťami obyvateľstva i hospodárstva. Slovenská armáda v tom čase už bola doma a ako historik ste sa zaiste stretli s Čatlošovým plánom obsadenia Dukly prešovskou osádkou v príhodnom čase útoku Sovietov. S týmto plánom odletel (keď sa nemýlim) nadpor.Feriančík k Sovietom, ale pre prekážky komunistov i Benešovcov v Moskve sa o tomto pláne nerokovalo.

    Keby bol národ držal spolu a prechod fronty sa vydaril, ktovie, akou farbou by Beneš musel maľovať svoj tank, aby na Slovensku pochodil tak ľahko, ako pochodil a či by si mohol so Slovákmi dovoliť to, čo mu spojenci dovolili robiť so Sudetskými Nemcami. Kde by nás bol vysťahoval???

    Kde mierite tvrdením, že (Slováci) „chceli zjesť väčšie sústo, na aké mali žalúdok“?

    Že Slováci (ako Husák, Letrich atď), ktorí napred sadli benešovi „na lep“ údajne na Beneša „vyzreli“? A to ako?

    Či národ bez zradcov by nebol, ako píšete, nakopal do zadnej časti tela Benešov Krajinský národný revolučný výbor?

    Že vraj samoustanovená a nikým nevolená Slovenská národná rada prinútila benešovcov „prisahať na slovenský národ a jeho osobitnú budúcnosť …“?
    To museli byť teda riadní naivkovia! Koľkože sľubov Slovákom Beneš počas svojej kariéry spĺnil?

    To ďaľšie ani hádam nestojí za uvažovanie, ale tvrdiť, že tento postup, teda táto zrada slovenských čechoslovakistov nám „síce okľukou – ale predsa umožnilo obnoviť našu národnú štátnosť“ je nad moje pochopenie.
    Nuž čo, nemám historicky „gebír“ z toho obdobia a preto mi je ťažko premaľovať čierne na bielo a zradcov poobliekať za hrdinov.

  13. Anton Hrnko Anton Hrnko 1. októbra 2012 / 22:23

    Pŕ,pŕ, pŕ,Miňko,
    tak na tom sme sa nedohodli. SNP v žiadnom prípade nebolo povstaním proti slovenskej štátnosti. Možno bolo odmietnutím jej konkrétnej formy, ktorú už odpísali všetky spojenecké mocnosti, ale určite nebolo povstaním proti slovenskej štátnosti. Bolo povstaním za slovenskú štátnosť v Európe, v ktorej bolo jasné, že víťazmi budú spojenci. Len tak mohla idea slovenskej štátnosti prežiť, aby mohla prodiť niekoľko nasledujúcich forie: autonómiu v povojnovom Česko-Slovensku, Slovenskú socialistickú republiku v rámci federácie a nakoniec aj dnešnú suverénnu Slovenskú republiku – všetko menej alebo viacej úspešné formy slovenskej štátnosti. Určite autonómne Slovensku po roku 1945 bolo menej ako samostatný štát, ale žiaľ, museli sme si naň počkať v dôsledku geopolitickej situácie po roku 1945 až do roku 1993. Je to tak ťažko pochopiť? Alebo si myslíte, že Slováci boli roku 1945 schopní vybojovať si nezávislý štát proti vôli víťaziacich spojeneckých mocností? Nedokázali to Chorváti, ktorí mali nepretržitú vlastnú štátnosť od raného stredoveku (s výnimkou krátkeho obdobia existencie Juhoslávie)! A vy si myslíte, žeby to boli dokázali Slováci, ktorí žiadnu takúto tradíciu nemali, resp. si ju len postupne budovali. Slovenská republika v rokoch 1939 – 1945 bezo sporu bola pre Slovákov mimoriadne dôležitá z dvoch aspektov – ukázala, že Slováci si vedia svoje veci spravovať sami a dokázala, že ich štát je, resp. môže byť hospodársky sebestačný, že nikto naň nemusí doplácať. To je skúsenosť, ktorú sa už nepodarilo nikomu Slovákom vziať. Ale na druhej strane, Slováci museli prísť na to, že vlastná samostatná štátnosť v podobe nezávislého štátu je hodnota, o ktorú je treba stáť. Myslím si, že v rokoch vojny ešte nenastal stav, že by to bol väčšinový názor Slovákov. To prišlo až neskôr a stále to nie je názor generálny. Veď aj dnes vidíte ľudí, ktorí si myslia, že lepšie by bolo v českom chomúte.

  14. Avatar zaznamnik 2. októbra 2012 / 22:01

    samozrejme pan Hrnko, ze aj s tym Chorvatskom mate pravdu, mate pravdu aj s postavenim Slovenska ako objektu dejin a nie subjektu, ktory by dejiny mohol ovplyvnovat….nik sa o tom nehada….

    mozno sa mylim, len MilanXYZ naznacoval, ze keby nebolo cechoslovakistickeho pucu a hlavne cechoslovakistickych zradcov v radoch samotnych Slovakov, tak by ten prechod frontu a aj odovzdanie moci mozno prebiehalo inac, mozno aj vychodiskova pozicia slovenskych zastupcov pre rokovanie s ceskou stranou o buducom statopravnom usporiadani CSR by mozno bola vyhodnejsia…vzdy sa tazsie rokuje, ked clovek ma za chrbtom zradcov a vlastnych, ktori mu hadzu polena pod nohy….a slovenski bolsevici od Husaka po Sirokeho boli ti, ktori prvi sklapli opatky a v generalnej „linii strany“ okamzite prikyvli na vsetko co prislo z Prahy od Gottwalda…… Husak s Novomestkym sa pricinili o odobratie kompetencii zboru poverennikov po volbach 1946, bolsevici sabotovali snahu DS uplatnovat Kosicky vladny program…. otcov bratranec bol poslancom za DS v cs. parlamente po 46 roku, skoncil v uranovych baniach……ten vedel svoje a aj porozpraval……

  15. Anton Hrnko Anton Hrnko 2. októbra 2012 / 22:33

    Áno, Záznamník,
    s tým sa dá súhlasiť. Pravdou by bolo ale aj to, keď poviem, že nebyť čechoslovakistických pohrobkov a nenárodne rozmýšľajúcich ľudí, ktorí chceli vládnuť na Slovensku po roku 1989, a keď ich národné sily odstavili od moci, tak robili politiku „čím horšie, tým lepšie“, mohli by sme byť dnes niekde úplne inde. Ale je to realita, s ktorou musíme žiť (a museli s ňou žiť aj ľudia v rokoch prvej SR). To sa, žiaľ, nedá spätne zmeniť. Musíme žiť s tým, čo bolo a čo už ináč nebude! História nepozná keby a rovnako nie je milosrdná k tým, čo nevyužijú šancu, keď ju ponúka. Keby sme nebrali samostatnosť s Mečiarom (a poviem vám, že sme v SNS mali voči jeho politike veľké výhrady), tak by sme ju nemali. Žiadne hviezdičky, o ktorých sníval J. Čarnogurský, by sa nedostavili.
    Preto musíme aj v tom povstaní vidieť to, čo nás priviedlo k dnešnej štátnosti. Nebol to puč čechoslovakistických dôstojníkov, ale boj slovenského ľudu, ktorý prinútil aj Beneša zabudnúť na tvrdenie z vyhlásenia z leta 1943, že „v otázce národní jednoty nezná kompromisy“. Tak ako politika s Mečiarom nebola prechádzka v ružovej záhrade, tak ani realizácia myšlienky slovenskej národnej štátnosti v povojnovej dobe bola tŕnistou cestou. Vy tam vidíte len tretiu pražskú dohodu, ktorú spískali komunisti. Ale jej predchádzala druhá pražská dohoda, pod ktorú sa podpísali „demokrati“. Obe mali jedného menovateľa – sebectvo a snaha vládnuť na Slovensku bez toho druhého, respektíve nestratiť moc. Pri druhej presvedčila Praha (Beneš) Ursínyho a Lettricha, že voľby na Slovensku vyhrajú komunisti, a teda bude pre nich lepšie, keď bude mať Praha viac moci a tak ich udrží pri moci, aj keď na Slovensku prehrajú. Pri tretej, naopak, Praha (Gottwald) presvedčila komunistov, že presunutie všetkých kompetencií do Prahy zachráni komunistov pri moci, že to je ich jediná šanca. V oboch prípadoch sa z Prahy sľúbilo, že keď sa situácia vyrieši, veci sa vrátia späť. Nevrátili sa! Ale to nebol dôsledok SNP, ale nezrelosti slovenských politikov a ich sebectva. Dnes nie je situácia o nič lepšia, ale musíme počítať s tým, že narastajúci počet tých, ktorí sa narodili a vyrástli v slobodnej Slovenskej republike, to predchádzajúce prekliatie zlikviduje. V tom som optimista a verím, že o ďalších 20 rokov aj my budeme mať politikov, pre ktorých bude Slovensko hodnotou samou o sebe, nie len priestorom, z ktorého vyberajú výpalné. Ale táto situácia sa nedá dosiahnuť bez dlhodobej existencie vlastného štátu!

  16. Avatar Tučko Bombička 3. októbra 2012 / 9:36

    Netreba nad Mečiarom ohŕňať nos, pán Hrnko. Iste, bolo by dokonalé, keby to bol nielen zakladateľ štátu, ale ešte aj panovník z kategórie „osvietených“. Ale takí sa rodia veľmi zriedka. Zabezpečil však to, čo je pre každý vznikajúci štát najpotrebnejšie: stabilitu rozhodujúcej časti voličského elektorátu v naviazanosti na myšlienku slovenskej samostatnosti (a to spolu so Slotom) počas prvých rokov nového štátu. Z tohoto pohľadu to boli obaja správni ľudia na správnom mieste v správnom čase. Ostatné je podružné. Bol to (a vlastne stále je len pod inou hlavičkou) práve elektorát HZDS a SNS, ktorý sa ukázal ako (z historického pohľadu) progresívny a de facto tvoril „chrbticu“ slovenskej spoločnosti v kľúčových 90. rokoch. Tí ostatní (záchranári z 98) prišli ako vždy s „krížom po funuse“ a tak ako boli 20 rokov pozadu vtedy, sú 20 rokov pozadu aj dnes. Tak ako boli vyprázdnení vtedy, sú vyprázdnení aj dnes. A robili po 1998 v princípe to, čo robili „vaši“ povstalci po 1945 – zašantročili to, na čom im nezáležalo. Takže neporovnávať povojnovú dobu a Mečiara, ctený pán Hrnko, ale povojnovú dobu a roky po 1998. Tam je skutočná paralela. Ďakujem.

  17. Avatar Tučko Bombička 3. októbra 2012 / 9:40

    A ešte jedna poznámka: dnes je situácia samozrejme lepšia. Súčasná vláda (a ľudia okolo nej, št. tajomníci či poradcovia) je vcelku solídne zoskupenie ľudí, z ktorých síce o niektorých by som nikdy nepovedal, že im leží na srdci osud Slovenska, ale o niektorých to poviem pokojne a kedykoľvek. Napravo medzi tými samožerúcimi sa darebákmi nikoho z tej druhej „akosti“ nevidím.

  18. Avatar Milanxyz 3. októbra 2012 / 16:21

    Pŕŕŕ sem, pŕŕŕ tam, pán Hrnko,
    odrazu so mnou nesúhlasite. Že vraj „SNP v žiadnom prípade nebolo povstaním proti slovenskej štátnosti“, ale možno „odmietnutím jej konkrétnej formy“. Čiže podľa Vás odmietnutie konkrétnej formy slovenskej štátnosti nie je činom proti slovenskej štátnosti.
    To je taký nezmysel, ako keď poslanci KDH tvrdili, že oni nehlasovali proti slovenskej ústave preto, žeby boli proti nej, ale preto, lebo sa im nepáčil druh písma, ktorým bola napísaná (alebo niečo podobné)…

    Pán Hrnko, keď raz na Slovensku budú dávať drevenú medailu roka za slovnú equilibristiku, definitívne Vás na ňu za horeuvedené vývody navrhnem.

    Ale k veci. V príspevku z 30/9 píšete: „…vezmime, že máte pravdu. Beneš pripravoval spätné ovladnutie Slovenska. Na tom sa asi zhodneme.“ Lenže spätné ovládnutie Slovenska Benešom v spoločnej republike nemôže znamenať nič iné, len stratu slovenskej samostatnosti. A to predsa museli povstalci (teda aspoň ich vedenie) vedieť.

    Či nie?

    Čiže vedome, so zbraňou v ruke povstali za likvidáciu slovenskej samostatnosti a priradeniu Slovenska k bývalému utláčateľovi, ktorý požiadavky Slovákov po väčšej účasti na správe ich vlastných vecí v predchádzajúcich dvadsiatich rokoch úplne ignoroval a dané dohody a sľuby nedodržal.

    Že Beneš povstanie pripravoval, to uznávate. A o tom, že sa vyporiadal „so zradcami a kolaborantmi, čo v jeho predstavách boli všetci národne mysliaci Slováci“ niet pochýb. Celá pro-národne zmýšľajúca generácia tohto obdobia bola zlikvidovaná. Stratila sa po zahraničí, žalároch a cintorínoch. Zostala iba pro-komunistická inteligencia a s tou sa Beneš vyporiadal zakrátko.

    Takmer všetko, čo sa v boji o národnu samostatnosť v rokoch 1945 až 1993 udialo bolo iba bojazlivé opakovanie toho, čo sa na Slovensku udialo v medzivojnovom období, ale s novou vyrastajúcou pro-národne orientovanou generáciou, a pár bývalými pro-komunisticky zmýšľajúcich intelektuálmi, ktorí pochopili svoj omyl.
    Tvrdiť, že tieto snahy mohli vzniknúť len preto, že tu bolo povstanie je scestné. Vznikli práve preto, že nová generácia sa necítila v českom chomúte slobodná a cítila potrebu zaniknutú slovenskú samostatnosť obnoviť.

  19. Avatar Milanxyz 3. októbra 2012 / 16:30

    Malý preklep „…. bývalými pro-komunisticky zmýšľajúcimi intelektuálmi …“

  20. Avatar Tučko Bombička 3. októbra 2012 / 16:50

    P. Milanxyz,

    len vás trošku poopravím s tými KDH-ákmi. Ak si to dobre pamätám, tak si vymysleli v 92 počas hlasovania takú formulku, že:“Hlasujem proti tomuto textu ústavy…“. A prečo to urobili, na to som počul od nich za tých 20 rokov už toľko výhovoriek, že je to pomaly na knihu. Najnovšie to J. Čarnogurský zaklincoval v TA3 pri 20. výročí ústavy SR zhruba tak, že oni vlastne hlasovali proti Ústave SR preto, lebo už vtedy videli prichádzajúcu hrozbu vlády V. Mečiara a tak vlastne ten ich akt odmietnutia slovenskej ústavy im (akýmsi pre mňa nepochopiteľným spôsobom) umožnil viesť v 90. rokoch ľúty, udatný a neohrozený boj proti mečiarizmu a v 1998 uviesť Slovensko na tú jedinú správnu cestu. Ale skúste si všimnúť ešte jednu paralelu: presne tak, ako pre ideologických pohrobkov „povstalcov“ neexistuje 14. 3. 1939 (p. Hrnko je v chápaní tohto dňa tou povestnou „jednou lastovičkou“, ktorá leto nerobí), tak pre dnešnú opozíciu v podstate neexistuje 1. 1. 1993. Skúste si niekedy všimnúť ich angažovanosť pri rôznych štátnych sviatkoch. Nie nadarmo chystá modrý mamut Frešo na dňa 17. novembra zverejnenie akéhosi programu boja proti „komunizmu“, rozumej Ficovi. To je ich míľník, totižto, tá pražská šaráda. Iný nepoznajú.

  21. Avatar Pomocník 3. októbra 2012 / 18:59

    Milan (ako to bolo vtedy konkrétne je druhá vec, ale) samozrejme, že je možné a bežné byť proti zriadeniu/vláde atď. (teda forme štátnosti) a nie zároveň proti štátnosti samotnej.

  22. Avatar zaznamnik 3. októbra 2012 / 21:32

    Pani, v dnesnej najnovsej Kulture z 3.10. su dva clanky k tejto teme, ktoru rozvinul pan Hrnko…..prvy je o Parizskej mierovej konferencii v roku 1947, ako ceska cast cs.delegacie na rokovaniach bola ochotna na uzmne ustupky Madarom, samozrejme na ukor Slovenska a potom

    druhy clanok je o „SNP“, o ulohe ruskych teroristov, o Golianovom vahani pripojit sa k pucu, o Mirovi Veselovi a jeho bezradnosti, opakujuce tvrdenie, ze v Martine bola postrielana nemecka diplomaticka misia vracajuca sa z Rumunska, ktore vtedy vyhlasilo vojnu Nemecku a v tej vracajucej sa misii boli zeny a deti a ako sprivod na ochranu mala 4och ozbrojenych vojakov, na rozdiel od tvrdeni vacsinou na ceskych alebo procechoslovakistickych strankach, ze islo vylucne o nemecky vojensky personal pod vedenim plukovnika Otta a nie vojnovych vysluzilcov z I. vojny pod vedenim generala Otta….

    celkom dobre citanie

  23. Anton Hrnko Anton Hrnko 3. októbra 2012 / 21:37

    Páni,
    asi sa nezhodneme. Keď si však spätne pozrieme slovenské dejiny od roku 1848, tak musíme uznať, že až do roku 1939 žiadna slovenská politická reprezentácie nevytýčila štátoprávny cieľ v podobe samostatného, suverénneho slovenského štátu. A priznajme si, že 14. marec viac vyboxovali okolnosti ako vôľa po samostatnom štátnom živote.Základným cieľom Slovákov bolo vybojovať si samosprávu vo väčšom celku – v Habsburskej monarchii, neskôr v Uhorsku. Ale aj odchod Uhorska išiel smerom k spoločnému štátu s Čechmi, nie k samostatnosti. Aj v Česko-Slovensku do Mníchova bol cieľ samospráva (autonómia) v rámci spoločného štátu s Čechmi, nie mimo tohto štátu. Roky 1939 – 1945 v mysliach mnohých, i presvedčených ľudákov boli vybočením. Však aj predseda snemu M. Sokol a mnohí ďalší by sa pripojili k boju za obnovenie Česko-Slovenska, ak by sa Slovensku garantovala samospráva, aj Sidor vo Vatikáne by bol súhlasil s obnovou Česko-Slovenska, ak by sa Beneš umúdril. Keď si pozorne prečítate Tisov prejav pred národným súdom, tak ani on to nevylučoval. Preto myšlienka spoločného štátu s Čechmi za predpokladu rovný s rovným (teda slovenská samospráva) bola z hľadiska slovenských politických snáh v minulosti plne legitímna. Musela prísť ďalšia skúsenosť Slovákov, ktorá delegitimizovala túto myšlienku, podobne ako predtým bola delegitimizovaná myšlienka autonómie v rámci Uhorska – veď podpisovatelia napr. Memoranda národa slovenského z roku 1861 boli presvedčení uhorskí vlastenci, až politika štátu pod vedením maďarskej džentry ich z toho vyliečila. A nepoviem nič kacírske – v roku 1989 som bol presvedčený, že s Čechmi sa dohodneme. Musela však prísť pomlčková vojna, likvidácia slovenského zbrojného priemyslu, zápas o kompetenčný zákon a ďalšie perly českej politiky proti Slovensku, aby sme jasne formulovali náš cieľ – dosť bolo Prahy. Určite som nikdy nebol menší slovenský vlastenec, ako som teraz, keď som považoval spolužitie s Čechmi v jednom štáte za možné. Vždy, od času keď som sa uvedomil ako Slovák (to bolo ešte pred federalizáciou), som pokladal vlastnú slovenskú samosprávu za condicio sine qua non, ale uvedomoval som si, že ten cieľ je možné dosiahnuť rôznymi cestami. Úplná samostatnosť to nutne nemusela byť. A ako to cítim, v budúcnosti nás v tejto otázke čaká možno opäť nejaká federácia.
    Teda facit: Podstata je inde, nie vo forme, ale v obsahu! Preto som optimista a viem dať česť aj tým desaťtisícom, čo bojovali v SNP:

  24. Avatar Tučko Bombička 3. októbra 2012 / 22:12

    Takže vlastne tvrdíte, pán Hrnko, že pre samostatnosť sme sa rozhodli, až keď všetko ostatné zlyhalo??? To je teda dosť smutné…

  25. Anton Hrnko Anton Hrnko 3. októbra 2012 / 22:42

    To vôbec nie je smutné. Je to realita. V Európe sú aj také národy, ktoré nemôžu pomyslieť ani na tú obyčajnú autonómiu. Čo tu od začiatku hovorím, je to – a to tvrdili ako Hlinka, tak aj Tiso, že národ je viac ako štát. Štát je len forma, v ktorej sa národ realizuje. Potrebujú francúzsky hovoriaci Švajčiari oddeliť sa od nemecky hovoriacich Švajčiarov? Potrebovali by Slováci rozmýšľať o budúcnosti mimo Uhorska, keby tam mali také miesto (ktoré väčšiu časť histórie aj mali), že by boli plne saturovaní ako národné spoločenstvo? Asi sotva! V 18. storočí ani jeden slovenský národovec nerozmýšľal, žeby Slovensko malo byť mimo rámca Uhorska. Pamätáte si, čo bolo obsahom Žiadosti slovenského národa? Až keď Košút povedal, že Uhorsko je výlučne vlasťou Maďarov, chopili sa Slováci zbraní. Smutné je iné. Smutné je to, že v zápase o slovenskú samosprávu sa našlo toľko odpadlíkov, ktorí boli schopní postaviť sa proti tomuto základnému právu – právu byť sám sebou. No a akokoľvek sa na to dívam – v Slovenskom národnom povstaní sa bojovalo za Slovensko, nie proti jeho prirodzenému právu. Teda aby som bol presný – za Slovensko v danom geopolitickom rámci. Môj otec – ako som už niekoľkokrát povedal – bol v povstaní. Bojoval preto, „lebo sme boli napadnutí a museli sme sa brániť“ – ako to často prizvukoval. Vždy bol hrdý Slovák a k tejto hrdosti viedol aj svoje deti. Neexistuje, žeby sa postavil na nesprávnu barikádu z hľadiska záujmov svojho národa.

  26. Avatar Tučko Bombička 3. októbra 2012 / 22:42

    Ešte na jednu vec by som sa rád spýtal, p. Hrnko. Ako vnímate tú skutočnosť, že to nové súsošie Cyrila, Metoda a Gorazda sa má umiestniť buď na východnú terasu bratislavského hradu alebo na ulicu Gorazdovu (čo je to za priestor, je to nejaké dôstojné priestranstvo?, nepoznám to v Bratislave, neviem) a nie na Hurbanovo námestie (tam by vraj malo byť súsošie iných osobností). Čo si o tej celej veci myslíte?

  27. Avatar Tučko Bombička 3. októbra 2012 / 22:57

    Pán Hrnko, otázka: je podľa vás vlastná Slovenská republika tak ako existuje teraz kvalitatívne to isté, čo by bolo demokratické federalistické Uhorsko (alebo Česko – Slovensko), v ktorom by sme tvorili (hoc aj úplne plnoprávny) samosprávny celok, alebo niečo podobné??? Ja tvrdím, že nie. Tvrdím, že vlastná Slovenská republika tak ako existuje teraz je vyššia kvalita, než by bola tá druhá alternatíva. Takže čo tvrdíte, mi nedáva dobrý zmysel.

  28. Anton Hrnko Anton Hrnko 3. októbra 2012 / 22:58

    Keď ma oslovili na Bratislavskom hrade dvaja organizátori, žeby som im poradil, kde umiestniť súsošie v priestore hradu, tak som im povedal, že jediné vhodné miesto je terasa pred parlamentom, kde je vlajkosláva, ak by to budova udržala. Ale to len na okraj. Od začiatku, keď Matica prišla s návrhom umiestniť súsošie na Hurbanovo námestie, bol som proti. Na Hurbanovo námestie patrí Hurban a pre umiestnenie sochy je trocha komplikované, najmä monumentálnej. Ich jediný argument bol, že je to blízko kostola a na trase, kde sa budú dať robiť púte. Vraj arcibiskup by sa neškrabal na hrad.
    Osobne som navrhoval, aby sa súsošie postavilo na druhú stranu Dunaja oproti súsošiu Štúrovcov tak, aby sa vzájomne dopĺňali. Keby sa vyzdvihlo na piedestál povedzme 5 – 10 m vysoký a primerané priestorný dosiahli by sa dva efekty – z nábrežia mesta by to bolo nepriehľadnuteľné a zároveň by sa na druhej strane vytvorilo miesto, odkiaľ by sa dala pozorovať panoráma Starého Mesta. Ľudia by k tomu súsošiu tiahli prirodzene, nie na povel a stalo by sa súčasťou ich života. Ale môže to byť samozrejme aj ináč. Návrh vtlačiť súsošie Solúnskych bratov na Hurbanovo námestie nemohol dopadnúť ináč, ako dopadol. Na hrade nevidím tiež veľa priestoru – už je tam Svätopluk i sv. Alžbeta. Hrozí, žeby sa to tam stalo lapidárium, nie priestor s racionálne využitým geniom loci. Ja by som sa nebál petržalského nábrežia. Gorazdova ulica je skôr žart ako racionálny návrh.

  29. Avatar Milanxyz 4. októbra 2012 / 12:05

    P. Tučko Bombička,
    máte pravdu, čo sa týka KDH, aj výročia vzniku 1.Slovenskej republiky. Prirovnanie s druhom písma som dal iba na zvýraznenie primitívnosti KDH-ckej výhovorky.
    Čo sa týka 14-3-39, je smutné, že národ si význam tohto dátumu doteraz neuvedomil.

    P. Pomocník,
    zaiste je možné byť proti forme štátnosti, ale na to sú voľby, kde spôsob vládnutia víťazných strán je možné pokojnou cestou zmeniť. V prípade augustového povstania ale nemôžme hovoriť o zmene formy/spôsobu vládnutia, ale o pripravenom zániku slovenskej štátnosti/samostatnosti.

    P.Hrnko,
    máte pravdu, na 14.marec mali veľký vplyv okolnosti (po novom geopolitický rámec), ale to nič nemení na veci, že poslanci Slovenského snemu rozhodli v záujme národa a dokázali ho v čase vojny v tomto duchu usmerňovať. Tvrdiť, že „roky 1939 – 1945 v mysliach mnohých, i presvedčených ľudákov boli vybočením“, bez poukázania nejakej lepšej alternatívy je populisticky scestné.

    To, že predseda snemu M. Sokol (a mnohí ďalší) by súhlasili s obnovením Česko-Slovenska, ak by sa Slovensku garantovala samospráva len potvrdzuje, že Benešova klika nebola ochotná nič takého Slovákom garantovať, teda keď povstanie napriek minimálnym zárukam samosprávy na Slovensku vypuklo za obnovu starého štátu, v starých intenciach, potom tu nemôžme hovoriť o zachovaní slovenskej štátnosti.

    Je smutné, že po historických skúsenostiach spolužitia s Čechmi ste ešte v 89-tom boli presvedčený, že sa s Čechmi dohodneme ako rovný s rovným. Uznávate, že ste sa mýlili?

    Súhlasím, že podstata nie je vo forme (údajný boj proti fašizmu), ale v obsahu. A obsahom/cieľom povstania nebola slovenská štátnosť, ani samostatnosť, ale obnovenie bezzárukového kolonialného postavenia Slovenska v spoločnej republike.

    Väčšina zo spomínaných desaťtisícoch, čo bojovali v SNP bolo podvedených (do toho nerátam partizánov). Bojovali hrdinsky za nesprávnu vec.
    Nakoniec to aj potvrdzujete nasledovným:
    „Smutné je to, že v zápase o slovenskú samosprávu sa našlo toľko odpadlíkov, ktorí boli schopní postaviť sa proti tomuto základnému právu – právu byť sám sebou.“
    Pokiaľ je právo byť sebou samým základným právom národa, ktoré sme v čase povstania mali, potom povstanie za zrušenie toho postavenia nemohlo byť v záujme nášho národa.

  30. Anton Hrnko Anton Hrnko 4. októbra 2012 / 19:23

    Tučko,
    vaša otázka je úplne, ale úplne ahistorická. Túto otázku si kladieme na základe existujúceho historického vývinu a na základe existujúceho stavu, pri inom historickom vývine by vôbec nemusela vzniknúť. Zoberte si skúsenosť od vedľa: Nemci z Habsburskej monarchie sa cítili rovnakými Nemcami ako tí z ostatných častí ríše. Bismarckovo „malonemecké“ zjednotenie Nemecka pokladali za svoju ujmu. Roku 1918 sa prihlásili k Nemecku, ale Francúzi im anšlus nedovolili. Roku 1938 nadšene vítali Hitlera, ale roku 1945 s veľkou úľavou prijali obnovenie rakúskej nezávislosti. Dnes sa väčšina z ních cíti síce súčasťou nemecky hovoriaceho priestoru, ale považujú sa za príslušníkov samostatného národa. Rakúšania ináč vnímali svoju identitu roku 1938 a ináč ju vnímajú dnes. Švajčiarski Nemci sa úplne postavili proti myšlienke spojenia sa s Nemeckom a radšej sa voči nemu vyhranili spolu s inojazyčnými Švajčiarmi. Preto oslavujú rok 1298 (vznik sprisahanectva, Eidgenossenschaft). Keby sa pripojili k Nemecku, asi by oslavovali Deň nemeckej jednoty.

    Miňko,
    my si nemôžeme rozumieť, lebo vy zámerne mätiete pojmy. Ja rozlišujem štátnosť a štát, čo je konkrétnym vyjadrením štátnosti. Uhorsko bolo štátom, s ktorým sa storočia Slováci stotožňovali a pokladali ho za svoj, aj keď v danej dobe nebol konkrétnou formou národne oddelenej slovenskej štátnosti, bol spoločnou štátnosťou všetkých jeho obyvateľov. Pokus Maďarov premeniť Uhorsko na maďarský štát, čo implicitne likvidovalo jeho mnohonárodnosť, viedol najskôr k pokusom o jeho federalizovanie, aby každá národnosť našla formu svojej separátnej štátnosti. Až keď sa to ukázalo ako iluzórne, rozhodli sa predstavitelia národnosti Uhorsko opustiť a pokúsiť sa o vytvorenie iného štátneho rámca, kde by sa ich národná štátnosť realizovala. Slováci sa o to pokúsili v rámci Česko-Slovenska. Roku 1938 Slováci nerezignovali na slovenskú štátnosť v Česko-Slovensku, o čom svedčí Žilinská dohoda. To, že 14. marec v svojej podobe nebol slobodným rozhodnutím, sa hádam dohodneme, aj keď samozrejme bol danej dobe najlepším riešením. Konkrétna forma slovenskej štátnosti – slovenský štát – sa na konci vojny dostal do krízy z dvoch dôvodov: a) nemal perspektívu z hľadiska toho, čomu správne hovoríte geopolitický rámec. Uznávate ho pre ľudákov, ale neuznávate ho pre generáciu povstalcov; b) musíme uznať, že sa stali v rokoch vojny veci, ktoré sa nemali stať – napr. deportácie židov. Každému bolo jasné, že Spojenci budú za to brať na zodpovednosť. To bol aj dôvod, prečo sa mnohí aj dovtedy angažovaní slovenskí vlastenci potrebovali vydeliť, aby s tým nemohli byť spájaní. Vtedy sa už nebolo načim snažiť o zachovanie konkrétnej formy štátu, ale myšlienky štátnosti ako takej. A tá myšlienka prežila vďaka povstalcom a navzdory benešovcom, ktorí ju boli pripravení zahrdúsiť.
    Môžete hovoriť čo chcete, fakty sa nedajú otočiť.
    Mýliť sa nie je zločin. Zle je však, keď človek zostane v omyle. Vás som nevidel v rokoch 1985 – 1989 medzi tými, ktorí „nastavovali svoju hruď“ v boji proti snahe Prahy zlikvidovať na poslednú chvíľu štátoprávnu federáciu a zmeniť ju na administratívne členenie, ako som to robil ja. Dnes by ste zrazu chceli niekoho obviňovať div nie zo zrady národa, keď roku 1989 veril, že sa s Čechmi dá dohodnúť. No nedalo sa! Mám sa zastreliť, že som si to myslel? To by sa muselo zastreliť hádam 90% Slovákov! Aj z tých musela väčšina prísť na to, že sa nedá. Ináč by žiadna suverénna Slovenská republika nebola.

  31. Avatar Tučko Bombička 4. októbra 2012 / 20:57

    Pán Hrnko, mne z toho čo ste napísali vyplýva, že áno, ak by sme dnes boli nejakým rovnoprávnym celkom v Česko – Slovensku, federatívnom štáte dvoch rovnocenných národov, tak potom by som chápal to vaše adorovanie „SNP“ ako povstania za Slovensko v nových geopolitických podmienkach obnoveného Česko – Slovenska (ak by som bol ochotný prijať ten váš výklad o „SNP“ ako o boji za Slovensko). Ale keďže dnes sme suverénnym samostatným plnohodnotným štátom (a nie nejakým poondiatym kantónom vo väčšom celku), tak oporným bodom v histórii musí byť pre nás 1. Slovenská republika. Či? Koniec – koncov vy ste hovorili v inej diskusii, že národná história je o pozeraní sa do minulosti očami súčasnika, o hodnotení minulosti z pohľadu dneška, nie?

  32. Anton Hrnko Anton Hrnko 4. októbra 2012 / 21:27

    Áno, presne ako hovoríte. My sa dívame na národné dejiny od dnes do minulosti, lebo len dnešok objektívne existuje. Náš názor na minulosť vyplýva z toho, ako sa dívame na prítomnosť. Čechoslovakista (a tých máme stále dosť) nikdy nebude vidieť v boji za slovenskú samosprávu hodnotu, resp. len dovtedy, ak vyústila do nejakej jemu žiadanej formy. Presvedčený gardista nikdy nepochopí, že niekto mohol pozdvihnúť zbraň proti štátu, v ktorom on mohol niečo zarizovať, v ktorom si mohol do chuti zapochodovať a občas niekomu, kto mal iný politický názor, nejakú utnúť. Rovnako presvedčený komunista neuvidí nič pozitívne na roku 1989, najmä keď bol niekde v aparáte a mohol si na Vianoce zohnať súdok vína, vykŕmenú hus, kapra aj stromček bez toho, aby ho to niečo stálo. No a na Veľkú noc niečo podobné. Preto sa v histórii považujú dejiny do vymretia všetkých účastníkov súčasné dejiny (Zeitgeschichte), ktoré nemajú tú istú výpovednú hodnotu ako dejiny (Geschichte). Ale dajme si otázku: Ako sme dospeli k dnešku? Na začiatku bol Štúrov program slovenskej národnej osobitosti a jeho požiadavka, aby táto osobitosť bola vyjadrená aj v štátoprávnej rovine. No a potom bola krížová cesta k naplneniu tohto programu. Na tejto ceste bolo Slovenské povstanie rokov 1848 – 1849, memorandové obdobie, matičné obdobie, zápas o prežitie po rakúsko-maďarskom vyrovnaní, boj v légiách, boj za oslobodenie Slovenska a proti maďarským boľševikom, boj za autonómiu, Žilinská dohoda, vyhlásenie slovenského štátu, SNP, poníženie Slovákov na najhlbšiu úroveň – boj proti buržoáznemu nacionalizmu, boj o federalizáciu ako snaha naplniť odkaz SNP, federalizácia, normalizácia, boj proti trojjedinej ústave, výbuch v novembri 1989, konverzia a reakcia slovenskej spoločnosti na ňu, pomlčková vojna, víťazstvo národných síl vo voľbách 1992, zvrchovanosť, ústava, samostatnosť. Čo z toho chcete vynechať? Viete, čo prekážalo českým šovinistom na SNP? To, že sa v názve používal pojem národný! Oni by najradšej videli len názov Slovenské povstanie. Veď hej – nomen, omen. Už som to tu spomínal – odporcovia slovenskej štátnosti sa s adorantami slovenského štátu z rokov 1939 – 1945 zhodnú na jednom – SNP bolo povstanie proti slovenskému štátu. Nie je to pravda! Keby bolo povstaním proti slovenskému štátu, tak by sme ho dnes nemali! Nemali by sme ani autonómiu 1945 – 1968, ani federáciu 1968 – 1993, ani samostatnosť. Myšlienka slovenskej štátnosti by bola zadusená už roku 1945. Myslím, že to nie je ťažké pochopiť, keď sa od veci odosobním a nesnažím sa dívať na vývin po roku 1944 z pohľadu gardistu, ktorý povstaním skutočne prišiel o všetko.

  33. Avatar zaznamnik 5. októbra 2012 / 8:28

    Pan Hrnko… samotni partizanski veterani na oslavach SNP 29.augusta 2004 – tusim 60te vyroce 🙂 reklamovali nepritomnost prezidenta ceskeho statu Vaclava Klausa vo vysielani SRo – priamy vstup z oslav – My sme obnovovali Ceskoslovensku republiku a cesky prezident sa na nas nepride pozriet ?!?!?!

    Este k tym, co neuznavaju SNP…nemusia to byt presvedceni gardisti….moji rodicia a ich surodenci zazili „dobrodenia“ 1.CSR a aj pomery za 1.SR…takze porovnania mam z prvej ruky….

    Dedo, co gazdoval, za 1.CSR musel skoro kazdy den odmietat ponuky na pomoc na roliach, kolko bolo nezamestnanych z tzv. dedinskej chudoby – cize bezzemkov, co mali akurat jednu chalupu, kozu a desat deti…babka stale spominala, ako pred kapurou staly rady zien, ktore od nej brali mlieko po dojeni a casto boli take chudobne, ze nemali ani cim platit a ona im ho davala zadarmo, lebo ako krestanka-katolicka povazovala pomoc nudznym za svoju povinnost….

    a za 1.SR dedko mal problem zohnat pomocne ruky na zatvu, lebo zrazu kazdy mal pracu…a mamini bratia museli si zhanat ospravedlnenky do skol, lebo museli pomahat na zatve 🙂

    To je iba taky priklad….preto ideologicki zatazeni cechoslovakisticki sudruhovia spustili pokrik, ked otec arcibiskup Sokol prehlasil, ze za 1.SR tu bol relativny blahobyt……

  34. Avatar Metod J. Sláv 5. októbra 2012 / 12:52

    Vážení páni, myslím, že na vyčistenie Vášho historického pohľadu
    od „ružových okuliarov“, dobre poslúži príklad zo zahraničia
    – lebo sme už raz takí, radi sa opičíme po cudzích (už som tu spomínal
    historický záznam hovoriaci o tom, ako sa Slovania radi stávali „Romaimi“
    (Rimanmi) – výsledok, dnešné Rumunsko – a podobne Magyar ország,
    Österreich, Deutschland, … ):

    Na jednej satelitnej historicko-dokumentárnej stanici odznelo z úst
    jedného francúzskeho historika, vyjadrujúceho sa o čase nemeckej
    okupácie Francie cez 2. s. v., asi toto:

    „… ľudia vstupovali do komunistickej strany, lebo to bola jediná možnosť,
    ako sa dostať do protifašistického a protivichystického odboja … “

    Aj z tohto plynie, že všetci ostatní Francúzi sa „viezli“ a makali na nemeckú
    vojnovú mašinériu podobne, ako Slováci makali tiež na ňu a preto bolo
    pracovných miest až až = lebo suplovali výrobnú silu tých miliónov
    nemeckých robotníkov, z ktorých záujmy mocných „nenažrancov“ spravili
    „potravu pre delá“ cez „vidinu“: „ste šíritelia civilizácie na zaostalý Východ“,
    a to dokonca s požehnaním kresťanského Boha – viď nápis na opaskoch
    Wehrmachtu: „Gott mit uns“ – a potom, že NEZABIJEŠ §§§§§§§§§§§§§

  35. Avatar Tučko Bombička 6. októbra 2012 / 10:12

    „Keby bolo povstaním proti slovenskému štátu, tak by sme ho dnes nemali! Nemali by sme ani autonómiu 1945 – 1968, ani federáciu 1968 – 1993…“
    „boj o federalizáciu ako snaha naplniť odkaz SNP“

    Toto, p. Hrnko, ma zaujalo. Skúsim teraz trošku voľnejšie uvažovať, takže ma prípadne poopravte. Ďakujem. Chápem to tak, že (podľa Vás), ak by povstanie naozaj neobsahovalo v sebe aspoň sčasti (neviem ako to nazvať) „genetickú informáciu“ o rovnoprávnom Slovensku, nikdy by sa na jeho podklade nepodarilo uskutočniť federalizáciu Česko-Slovenska (teda život rovného s rovným). Protistrana (Česi) by jednoducho vymyslenú ideu neakceptovali, a ani asi Slováci, bola by to skrátka vymyslená idea. Musím priznať, že (ak vás správne chápem) sa mi zdá, že toto má hlbšie rácio. Ak som to teda správne pochopil, tak budem uvažovať ďalej: zároveň mi však z toho vychádza, že federalizáciu s odvolávaním sa na povstanie mohli Česi akceptovať len preto, lebo sa naozaj jednalo o ideu, ktorá v sebe (rovnako „geneticky“) obsahovala česko-slovenský rámec. Inak by s federalizáciou na podklade SNP česká protistrana nikdy nesúhlasila. Lenže to ma vedie k záveru, že odkaz povstania by nás ani nikdy nepriviedol k samostatnej Slovenskej republike inak, než tým, že by Česi odmietli život v jednom štáte ako rovný s rovným. Nikdy by ideový odkaz SNP nemohol byť motivátorom, aby Slováci z vlastnej vôle vystúpili z Česko-Slovenska na cestu vlastnej štátnej existencie, ak by sa jednalo o preusporiadaný demokratický federatívny štát (teda rovný s rovným). A javí sa mi to ako niečo, čo má povstanie v sebe opäť „geneticky“ zakódované. Čo si o tom myslíte, p. Hrnko? Uvažujem správne? Ďakujem za odpoveď. P.S. Ideovým odkazom smerujúcim k svojvoľnému vystúpeniu Slovákov z prípadného demokratického federatívneho Česko-Slovenska by mohol byť iba a len ideový odkaz 1. Slovenskej republiky, pretože je to jediná udalosť v rokoch 1918-1990, ktorú nemožno vsadiť do rámca Česko-Slovenska, aspoň podľa mňa. Čo vy na to, p. Hrnko?

  36. Anton Hrnko Anton Hrnko 6. októbra 2012 / 17:30

    Tučko,
    myslím, že ste to nepochopili správne. Princíp je iný. Myšlienka žije, kým žijú jej nositelia. V 19. storočí mohli aj Lužickí Srbi podobne ako Slováci myslieť na samosprávu na svojom území, lebo bolo kompaktné a dalo sa vyčleniť. Dnes je situácia iná a budúcnosť Lužických Srbov je veľmi otázna. Štúr vytýčil ideu slovenskej národnej osobitosti a z toho vyplývajúcej národnej samosprávy. Túto ideu si osvojili nasledujúce generácie Slovákov a bojovali za ňu, politicky a niekedy aj so zbraňou v ruke. Táto myšlienka mohla skončiť len dvoma spôsobmi – ako skončili sny Lužických Srbov a ako skončili sny Slovákov. Už Maďari si vytýčili za cieľ nás pohltiť a hodne tým smerom pokročili. Neuspeli. Naša myšlienka bola silnejšia a národné telo (podstata) odolnejšia. Podobne sa o to pokúsili Česi. V normálnych okolnostiach oni, na rozdiel od Maďarov uspieť ani nemohli. Ale v mimoriadnych pomeroch (len si prečítajte Memorandum o Slovensku z roku 1946), sa im to mohlo podariť. Vojenská diktatúra, masové pohony proti „kolaborantom“, „fašistom“, „zradcom“ spojené s masívnym presunom obyvateľstva verného „odkazu víťazných protihitlerovských mocností“ mohla byť situácia iná, lebo o fakte, žeby sa Slovensko do rámca „Československa“ dostalo len ťažko možno pochybovať. No a bolo to práve SNP, ktoré zamedzilo, aby oné mimoriadne okolnosti nastali.

  37. Avatar Milanxyz 7. októbra 2012 / 9:07

    Tónko,
    možno, že si nerozumieme, ale podstatné je, že o tom debatujeme. Pokiaľ si nerozumieme len preto, že „mätiem pojmy“, hádam by nebolo od veci, aby sme si tie pojmy vysvetlili. Ponechajme to, čo sa udialo pred 14-tým marcom za rôznych geopolitických okolnosti a začnime odtiaľ.

    Nemôžem s Vami súhlasiť, že 14.marec „v svojej podobe nebol slobodným rozhodnutím“.
    Som presvedčený, že bol.
    Slovenský snem mal totiž dve možnosti, tá druhá bola zostať v jednotnej republike a nechať sa rozdeliť podľa svojvôle mocností vtedajšej geopolitickej situácie. Sám zastávate názor, že bol danej dobe „najlepším riešením“.

    Slovenský štát sa nedostal do krízy preto, že (v očiach Čechov, čechoslovakistov a komunistov) nemal perspektívu, lebo tú horemenovaní nepripustili (a nepripustia) preto, lebo sa im to na ospravedlnenie ovládnutia Slovenska nehodilo.
    Súhlasím, že v rokoch vojny sa stali veci, ktoré sa nemali stať. Avšak deportácie židov nevymysleli Slováci a robili sa po celej Európe v tom čase pod nemeckým vplyvom. Viniť za to len Slovákov je nespravodlivé.
    Mimochodom nik z tých stoviek kritizujúcich deportácie doteraz neprišiel s riešením, čo mala slovenská vláda robiť, aby židov od deportácii uchránila.

    Ako hovoríte, FAKTY SA NEDAJÚ OTOČIŤ.

    Aj Vaše tvrdenie, že mnohí, dovtedy angažovaní slovenskí vlastenci sa „potrebovali vydeliť“ a že myšlienka štátnosti „prežila vďaka povstalcom“.

    Nuž pozrime sa na to.
    Príspevok p.“záznamníka” (z 8/9 o 6:46) o jednej z hlavných skupín povstalcov, kolaborantov s Benešom potvrdzuje aj článok Romana Michelku v 36.čísle SNN, v ktorom píše o jednom z bardov slovenských spisovateľov „baťkovi“ Mináčovi, priamom účastníkovi SNP.

    Tato životná skúsenosť, píše Michelko, ho doživotne determinovala. Jeho neprijatie slovenského štátu bolo podmienené klenovsko-luteránskym prostredim. Sám Minač o tom v knihe „V košeli zo žihľavy“ hovorí:
    „Všetkým Klenovčanom bolo jasné, že slovenský štát je historická nespravodlivosť. Pritom klenovský roľnik sa mal
    oveľa lepšie ako kedykoľvek za prvej republiky ……Klenovský roľník nemal pričinu sťažovať sa na štát. Ale cítil sa ohrozený vo svojom duchovnom svete, v tom, čo považoval za svoj ostrov, za svoj hrad prepevný, teda v luteranizme, lebo slovenský štát nebol kresťanský, ale štát katolícky – aspoň pre nás v K lenovci.“

    Paradoxom je, pokračuje Michelko, že Mináč si uvedomoval, že slovenský štát dával jeho generácii, a to napriek tomu, že ho vnútorne neprijal, možnosti, aké žiadna generácia predtým nemala.
    „V košeli zo žihľavy“ o tom hovorí:
    „Na druhej strane je pravda, že mi slovenský štát nikdy nerobil nijake zvláštne prekážky. Bez problémov som mohol študovať, čo som chcel, a dokonca aj akým tempom som chcel.“

    Michalko poukazuje, že svojej nenaklonnosti k všetkému ľudackému sa v podstate nezbavil až do svoje smrti a veľmi výrazne sa to prejavovalo aj v čase, keď pôsobil ako predseda Matice slovenskej. „V košeli zo žihľavy“ spomína:
    „ Aby som to zostručnil, moje skúsenosti boli celkom iste protiľudácke, takže všetko, čo tuho voňalo a aj zapáchalo
    ľudáctvom, som odmietal nie preto, že to odmietal štát , alebo preto, že mi to zakazoval štát, ľudákov som odmietal z vlastnej vôle, z vlastného presvedčenia.
    Naozaj by som klamal, keby som hovoril i niečo ine.“

    Ťažko uveriť, žeby títo povstalci mali na mysli myšlienku slovenskej štátnosti v Benešovom chomúte.

    Hovorí sa, že mýliť sa je ľudské. Ja Vás z ničoho neobviňujem a verím, že ste spoluprácu s Čechmi v 89 mysleli v dobrom. Len chcem pokázať na to, že situáciu treba posudzovať podľa okolnosti, aké boli vtedy, keď sa to stalo a nie dnešným pohľadom, pretože „geopolitické podmienky“ sú iné.
    A to platí aj na obdobie Slovenského štátu.

    Pán Hrnko, nechcel som byť osobný, ale keď ste už spomenuli, že ste ma nevideli v 89-tom „nastavovať svoju hruď“ v boji proti snahe Prahy, môžem Vám iba odpovedať že ja som sa voči snahám Prahy staval oveľa skôr.
    Rovných dvadsať rokov.

  38. Avatar Tučko Bombička 7. októbra 2012 / 9:25

    2. pokus (snáď vás zo mňa neporazí 🙂 ): rozumiem tej ľudskej stránke veci (nemôžete za kolaborantstvo popraviť niekoho, kto bojoval proti Nemcom), no uniká mi tá ideová záležitosť. Takže podľa vás, SNP vytvorilo do budúcna niečo ako „ideový rámec“, „ideologické pozadie“, v rámci ktorého sa mohol pohybovať človek, ktorý chcel obhajovať národné práva Slovákov v Česko-Slovensku, dobre chápem? Pretože ideu slovenských národných práv (stelesnenú 1. Slovenskou republikou) mohli predstavovať ako bytostne spätú s obdobím nacizmu, ako naviazanú na nacizmus či fašizmus či kieho, či ako dokonca ich súčasť (alebo naopak, nacizmus či fašizmus ako súčasť idey slovenskej národnej samobytnosti), hoci to tak CELKOM URČITE NEBOLO. Teda, ak by niekto prišiel a verejne povedal:“Slováci by mali mať také a také práva.“ protistrana by povedala:“Presne toto robili nacisti, fašisti, kolaboranti atď., fuj, do lochu s ním“. Kdežto po povstaní mohol niekto prísť a povedať:“Slováci by mali mať také a také práva, pretože za ne bojovali v SNP proti fašizmu.“. Teda vlastne ten ideový odkaz SNP (podľa vás) vytvoril nejaký „bezpečnostný dáždnik“, „ochranný skafander“, ktorým sa taký človek mohol zaštítiť, do ktorého sa mohol obliecť. Teda povojnovou realitou akceptovateľnú bázu, ktorú nebolo možné apriori spochybniť ako produkt nacizmu, fašizmu či kieho ďasa. Chápem to dobre? P.S. Viem, že som to zjednodušil…

  39. Anton Hrnko Anton Hrnko 7. októbra 2012 / 20:51

    Miňko aj Tučko,
    veľa s tým, čo ste napísali sa dá súhlasiť v rovine jednostranného pohľadu a chápania dejín ako nemennej a jednosmernej kauzality. Lenže nič v histórii nie je jednoduché a priamočiare.Nuž napr. taká židovská otázka. Samozrejme, že nikto na Slovensku, ani tí najväčší radikáli nechceli židov vyvraždiť. Lenže sa to stalo a slovenské štátne orgány boli do toho zamontované a niesli za to svoju zodpovednosť. Už Hitler povedal Tukovi začiatkom februára 1939 na margo ďalšieho postupu slovenskej politickej reprezentácie, aby nezabudli na nemecké príslovie Mitgafangen, mitgehangen! (Spolu chytení, spolu obesení!). Takže akokoľvek sa v tom budeme krútiť, nedá sa nám z toho vyviazať. To, že aj iní a viac, nie je argument. Ale, samozrejme, slovenský štát nemôžeme redukovať len na židovskú otázku. Je to komplexný problém. Aj Tiso, neviem, či som to už tu nepovedal, zdôrazňoval, že národ je viac ako štát. Na konci vojny bolo treba ratovať národ, na štát – a v tomto zmysle som nábožensky zaťažený – sme si museli i v dôsledku našich hriechov počkať ďalších 50 rokov. V dejinách národa to nie je veľa. Ale môžete si byť istí, že tento štát je na omnoho zdravších koreňoch a s lepšou perspektívou, ako ten, ktorý vznikol – a to treba jednoznačne povedať – nie na základe slobodnej vôle. Ak má človek na výber „buď – alebo“ a to „blitzschnell“ (t.j. do 12.00 hod 14. marca), nemožno hovoriť o slobodnom rozhodnutí. Masaryk hovoril, že štáty sa udržujú myšlienkou, na ktorej vznikli (preto od začiatku bolo jasné, že čsl. štát sa nemôže udržať, keď nerešpektoval slovenskú osobitosť). Akú myšlienku reprezentoval 14. marec? Zachráňme sa, lebo nás to zmätie! Tak sa to aj v prvých mesiacoch v domácej propagande vysvetľovalo. Až neskoršie si Ďurčanský uvedomil, že štát nemôže byť budovaný na princípe voľby menšieho zla. Postupne sa preto začala propaganda meniť na to, že to bolo vyústenie stáročných zápasov Slovákov za slobodné národné bytie. Žiaľ, doba bola zlá. Ďurčanský to nestihol a prišiel Salzburg. Potom už bolo každému jasné, koho vôľa je na Slovensku rozhodujúca. Takže asi tak. Nečudujte sa Mináčovi a ani mnohým druhým, že si nedokázali vytvoriť pozitívny vzťah k tomu, čo vznikalo ako výber menšieho zla. Dôležitejšie je iné – to, že myšlienka slovenskej štátnosti prežila. Prežila tak, že roku 1992 ju prebojovávali medzi inými aj dvaja veľkí povstalci, partizáni – Vlado Mináč a Roman Kaliský. Roku 1992 už konfesionalizmus nehral žiadnu rolu, dokonca aj Pithard, keď to tejto sféry zabŕdol, zostal na smiech.

  40. Avatar Juro 8. októbra 2012 / 20:16

    Pan Hrnko,

    len drobna technicka. Popri inom sa odvolavate na Memorandum o Slovensku z 1946. Podla J. Rychlika vsak ide o podvrh. Podla jeho nazoru sa lisi formou a stylom od inych memorand, ma zle datovanie a hlavne – original sa nikde nenasiel. Ide len o prehliadnutie tejto informacie alebo mate iny nazor? (Češi a Slováci ve 20. století. Stranu neviem, ale je o tom samostatna kapitola.)

  41. Avatar štúrovec 8. októbra 2012 / 22:07

    Dobra diskusia. Sice pichlava, ale celkom konstruktivna. Aj by som prispel, ale nechce sa mi. 🙂 Trochu sa uvolnite a zaspievajte si: http://www.youtube.com/watch?v=wbZ59ql-3es

  42. Avatar Milanxyz 9. októbra 2012 / 10:06

    Pán „štúrovec“,
    prispejte. Viac hláv, viac rozumu ….

  43. Avatar Milanxyz 9. októbra 2012 / 11:21

    Pán Juro,
    Memorandum o Slovensku natoľko kompromituje Čechov, že nemajú iného východiska, ako ho prehlásiť za podvrh.
    Podstatou však je, že Česi doteraz za všetkých režimov, sa k Slovákom v zmysle tohto memoranda chovali.
    Mimochodom, k vydaniu z roku 1990 je predslov od Dr Anny Magdolenovej CSc z HÚ SAV.
    Nemyslím si, žeby sa prepožičala k predslovu na falzifikát.

  44. Avatar Juro 9. októbra 2012 / 12:13

    Rychlik sa odvolava na nejaky vyskum v archive Ceskej strany narodne socialnej, ktory bol robeny az po 1990 (knizku nemam pri sebe, uvadzam to z hlavy). Magdolenova mohla proste v dobrej viere pisat podla aktualneho stavu poznania.

    Momentalne ide skor o nazor p. Hrnka. Lebo ako historik, ktory sa na to odvolava, by k tomu mal zaujat nejake stanovisko. Pokial je to tak, ze existuju zavazne podozrenia z podvrhu a original jednoducho neexistuje, bud to v lepsom pripade prehliadol alebo v horsom zamlcal (v co osobne neverim). Oboje vznasa urcite pochybnosti o jeho odbornosti. Co neberte ako utok ale ako kriticky pristup.

    Ja nespochybnujem, ze ludia s takym myslenim ake prezentuje Memorandum o Slovensku existovali. Otazka je, ci to mozeme povazovat za hodnoverny pramen a opierat o to dalsie uvahy.

  45. Avatar štúrovec 9. októbra 2012 / 14:33

    Milanxyz

    Teraz sa vacsinou len tulam po strankach, kde sa diskutuje o historii a politike, citam si a obcas aj prispejem. Tak len v skratke. Som jednoznacne za, aby sa Den vzniku Česko-Slovenska, respektive prihlasenie sa Slovákov k vznikajucej Č-SR, 30.10.1918 v Turčianskom svatom Martine, aby sa 30.oktober vyhlasil za statny sviatok. Bol to obrovsky pocin v historii nasho, ale aj Českého a Moravského naroda, ktory si zasluzi velku poctu a slavu. Bola to zachrana nasich narodov, hlavne Slovenského pred smrtou(aj ked nie istou), a zaroven uvedenie Slovenska na mapy sveta(aj ked len ako sucast vacsieho celku), a to stoji zato, aby to oslavoval cely narod. To, co sa potom dialo v prvej Č-SR, je uz druha vec, bohuzial, casto malo lubiva. Ale myslim si, ze rozdiel v zivote Slovákov v R-UM a v Č-SR je markantny a prelomovy, a ktory sa da tazko s niecim porovnat v nasej historii. A co je hlavne, preco to pisem k teme o cechoslovakizme, ze by sa tym mohlo otupit vystrajanie cechoslovakistov, komunistickych historikov a kapitalistickych medii dna 28.10, ked sa prekrucaju dejiny a davaju nasej mladezi za vzor cechoslovakiticku ideologiu, ideologiu ponizenich sluhov. Je len normalne, ako to tu uz pisal asi pan Hrnko, ze Ti isty ludia, cim viac sa vzdalujeme od zaniku Česko-Slovenska, sa stale viac stotoznuju aj s druhou, este spinavsou ideologiou, a to maďarónstvom. Ako to pred rokom predviedol jeden z najextremistickejsich predstavitelov čechoslovakizmu, clen OKS, Ondrej Dostál, ktory vyhlasil, ze Svatopluk (jedna z ikon cechoslovakistickej ideologickej historie) nie je jeho kral (jeden z dovodov bol, ze pachal zlociny) a potom s velkou pompou ohlasil svoju ucast pri soche krala Štefana v Komárne, ktoreho uz povazuje za svojho krala a ziadne jeho zlociny mu uz nevadili. Preto aj v tomto pripade som zato, aby sme sa prihlasili k Uhorsku a jeho historii, ovela viac a hlasnejsie ako doteraz(ved sme dokonca odmietali historiu Uhorska, ze nie je nasa), lebo mnoho slovenskych, alebo na Slovensku zijucich osobnosti, alebo udalosti z cias Uhorska sa nam vytratilo a vytraca do madarskeho nacionalistickeho kosiara. Samozrejme treba to robit s kritikou vsetkeho zleho, co bolo.

    Slovenske narodniarstvo je uzasne, treba ho pestovat hlavne v nasej mladezi, ktora je osprostena intenacionalistickymi mediami. A bohuzial, aj slovenska narodna politika casto len parodia na narodovectvo, slahnuta vulgarizmami, nacionalizmom a privatizerstvom. Ja vsak verim, ze budu aj lepsie casy pre nas narod, preto sa hrdo hlasim k zakladatelskej generacii nasej novodobej narodnej spolocnosti, k štúrovcom. 🙂

    Slávme slávne slávu Slávov slávnych !

  46. Avatar Milanxyz 9. októbra 2012 / 17:11

    Tónko,
    už aj to je pokrok, že sa v mnohom v tom, čo sme s Tučkom napísali, dá súhlasiť, aj keď len v rovine „jednostranného pohľadu“. Lenže, ako píšete, v histórii nič nie je jednoduché a priamočiare.

    Taká židovská otázka.
    Z Vášho, predpokladám „nie-jednostranného pohľadu“ vysvitá, že z toho, čo Hitler povedal Tukovi začiatkom februára 1939 dá sa vyvodiť, že slovenská vláda, ktorá vznikla až po 14.marci (i slovenský snem), v čase, keď sa postupne prijímali protižidovské zákony na Slovensku vedeli, že reči o vysťahovaní Židov do ich novej vlasti niekde na poľsko-ukrajinských hraniciach sú len dymovou clonou pre neskoršie úplné vyvraždenie.
    Čiže podľa Vás vedome vysťahovavala svojích občanov na smrť. („Takže akokoľvek sa v tom budeme krútiť, nedá sa nám z toho vyviazať.“)

    Zaiste zaujímavá kombinácia, len pri tom nie-jedostrannom pohľade má malú chybyčku krásy: O „konečnom riešení“ židovskej otázky sa nacistickí pohlavári na tajnej porade rozhodli až v roku 1941.

    Takže pokiaľ o nejakej zodpovednosti slovenských štátnych orgánov hovoríme, keď odhliadneme od geopolirických okolnosti tej doby, môže tu byť nanajvyš zodpovednosť za vysťahovanie.
    Na druhej atrane je vysťahovanie skupiny obyvateľov (z akéhokoľvek dôvodu) zločinom?

    Ako potom kvalifikovať vysťahovanie troch miliónov Nemcov po vojne (mínus zomrelých a povraždených pri pochodoch smrti)? Veď aj do tohto vysťahovania boli Slováci prostredníctvom československých štátnych orgánov „zamontovani“.

    Či nie?

    Ako to, že šesť-či-sedemnásobne viac vysťahovaných občanov už nie je zločinom?
    Oh, pozabudol som, že „To, že (to robia) aj iní a viac, nie je argument.“
    To zaiste pre tých, čo uplatňujú dvojaký meter na ten istý čin.

    Päťdesiat rokov sme si nemuseli počkať ako „dôsledok našich hriechov“, ale toho, že sme pomáhali zradcom zahubiť našu štátnosť a zničiť celú jednu generáciu národne orientovanej inteligencie. Museli sme čakať dve generácie, kým sa potomkovia zastrašených občanov odhodlali k rozhodnému kroku obnovenia vlastnej samostatnosti.

    Že Mináč a iní si nedokázali vytvoriť pozitívny vzťah k tomu, čo vznikalo „ako výber menšieho zla“? Bolo v čase rozhodovania aj nejaké „dobro“? Keď nie, bola vybraná vtedy pre národ lepšia, alebo horšia možnosť?
    Prečo o tom čase hovoríte v negativistickych termínoch ako o „väčšom a menšom zle“, keď v histórii nič nie je jednoduché a priamočiare?
    Nie je to jednostranný pohľad?

  47. Anton Hrnko Anton Hrnko 9. októbra 2012 / 20:26

    Milan z konca abecedy,
    po prečítaní vášho terajšieho príspevku začínam vážne pochybovať, či vôbec viete čítať text a či netrpíte dyslexiou! To kde ste vyčítali také hlúposti, ktoré mi chcete dať do úst, teda do klávesnice? Nič takého som nenapísal a ani si nič také nemyslím. A len malú opravu: O konečnom riešení sa rozhodlo na konferencii vo Wansee začiatkom roku 1942. Lenže to, o čom som ja písal, bolo o niečom úplne, ale úplne inom. Klapky dole, čítať znova! Možno na druhý alebo tretí raz pochopíte, čo som vlastne chcel napísať!

    Juro,
    a čo vy ste hlavný kádrovník, keď píšte také hlúposti? (Momentalne ide skor o nazor p. Hrnka. Lebo ako historik, ktory sa na to odvolava, by k tomu mal zaujat nejake stanovisko. Pokial je to tak, ze existuju zavazne podozrenia z podvrhu a original jednoducho neexistuje, bud to v lepsom pripade prehliadol alebo v horsom zamlcal (v co osobne neverim). Oboje vznasa urcite pochybnosti o jeho odbornosti. Co neberte ako utok ale ako kriticky prístup.).
    Ak vás zaujíma môj názor na uvedené memorandum, tak som ho uverejnil ešte niekedy začiatkom deväťdesiatych rokov, myslím že v Slovenskom národe. Tam som aj uviedol dôvody, prečo ho pokladám za autentické. Nájdite si to a potom kádrujte!

  48. Avatar Juro 9. októbra 2012 / 21:30

    Pan Hrnko,

    nejde o ziadne kadrovanie, je to uplne opravnena otazka. Ak mame moznost komunikovat priamo, je jednoduchsie napisat nieco ako ,,argumenty J. Rychlika poznam, s jeho zavermi nemozem suhlasit lebo A, B, C“ ako hladat nieco v „myslim Slovenskom narode“ niekedy „zo zaciatku 90-tych rokov“. Mne staci nejake kratucke zhrnutie. Vy ste historik, evidentne existuju rozne nazory, tak mi prosim povedzte ten svoj a ,,neodpinkavajte“ ma takto lacno.

  49. Avatar Milanxyz 9. októbra 2012 / 23:03

    Štúrovec,

    súhlasím, že pre nás je 30.október sviatkom vzniku spoločnej republiky, ale preto, že to bol spoločný štát, ako napríklad aj Uhorsko, myslím si, že významom nedosahoval 14.marec, ani 1.január 1993. Nový štát celkom určite neodnárodňoval Slovákov tak arogantne okato, ako sa to snažili Maďari, ale potichšie, zákernejšie. Nie nadarmo sa hovorí, že čo sa týka národného rozkvetu, dostali sme sa „z blata do kaluže“.

    Napriek tomu, súhlasím s tým, že to mohla byť aj záchrana Slovákov aj Čechov, o existencii „Moravského národa“ nie som presvedčený. Sú to počeštení Sloveni/Slováci.

    Obávam sa, že nemôžem celkom súhlasiť ani s prehlásením, že 1.Č-SR uviedla Slovensko na mapu sveta. Oficiálne mala, ale zásluhou čechoslovakizmu sa tak nestalo. Ešte aj po 50.rokoch sa po-augustová emigrácia (68-ho) prekvapujúco presvedčila, že až na svetlé výnimky svet Slovensko a Slovákov nepoznal.

    Presne podľa Memoranda, v ktorom je to zhrnuté takto:
    „Slovensko musí byť v očiach svetovej verejnosti, i západnej, na ktorú sa Slováci spoliehajú, vhodne a nenápadne zdiskreditované. V tomto napomáha českej veľmi politika Maďarov.“

    Domievam sa, že otupiť „vystrájanie“ čechoslovakistov, komunistických historikov, cudzích médii i prekrucačov dejín môžme len vtedy, keď budeme o nich diskutovať v okolnostiach, v akých sa stali.

    Uhorské dejiny nám hanebne zapotrošili naši gebíroví komunistickí historici, ktorí nám v intenciách českej dejepiseckej školy nahovárali, a ešte stále sa snažia nahovoriť, že Uhorsko vzniklo z nejakého vymysleného maďarského slova až po príchode Maďarov, napriek tomu, že samotní Maďari toto slovo v svojom slovníku nepoznajú.
    Uhorsko je dávne meno zeme Slovenov žijúcich „u hôr“, zahrňujúce celé údolie medzi nimi.
    Veru tak, slávme slávne slávu Slávov slávnych.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *