Čechoslovakizmus v dynamike času (1918-1945)

Keď chceme postihnúť fenomén čechoslovakizmu ako ideovej konštrukcie popierajúcej existenciu slovenského národa a snažiacej sa o jeho počeštenie v kľúčových rokoch našej národnej existencie, musíme poznať jeho dynamiku v prvej a druhej Česko-Slovenskej republike, ale aj jeho transformáciu po druhej svetovej vojne, keď sa idea čechoslovakizmu formálne opustila a označila sa za umelú. Treba tiež povedať, že idea čechoslovakizmu nevznikla so vznikom spoločného štátu s Čechmi roku 1918 a ani nezanikla vytvorením dvoch samostatných štátov na území Českej a Slovenskej Federatívne Republiky 1. januára 1993. Jeho skutočný obsah je niekedy veľmi ťažko rozoznať, pretože to, čo nazývame pojmom čechoslovakizmus, nemá vždy rovnaký sémantický význam. V pojme čechoslovakizmus sa od začiatku prelínali dve skutočnosti, dve línie, dve vrstvy, ktoré mali odlišné podhubie a predovšetkým odlišné ciele. Na jednej strane to bola úprimná a do značnej miery aj legitímna snaha znásobiť národnú silu Slovákov a Čechov v zápase o geopolitický priestor v strednej Európe proti veľkomaďarským a pangermánskym tendenciám a koncepciám, v ktorej osobitné jednotky Slovákov a Čechov nemali miesto. Ako Nemci na území bývalej Svätej ríše rímskej národa nemeckého a jej pozostatkoch v podobe dedičných krajín Rakúskeho cisárstva, tak aj Maďari v Uhorsku sa snažili etnicky homogenizovať priestor, na ktorý si robili nárok, a ako Česi proti Nemcom, tak aj Slováci proti Maďarom nestačili s vlastnými silami a potrebovali spojencov. V tomto zmysle slovensko-česká, resp. česko-slovenská vzájomnosť mala svoje miesto ako politická a kultúrna idea svoje úplne opodstatnenie a zohrala v našom (a určite aj českom) národnom živote pozitívnu úlohu.

Na druhej strane úprimné snaženie mnohých slovenských a českých vlastencov o prehĺbenie vzájomnej spolupráce využili a vzápätí zneužili reprezentanti českého hegemonializmu na svoje vlastné „imperiálne“ ciele a na pokus o etnické pohltenie Slovenska Čechmi. Práve táto druhá skutočnosť značne skomplikovala slovensko-české vzťahy a v krízových situáciách spojenectvo citu a rozumu, ako by sme mohli nazvať slovensko-českú vzájomnosť, zlyhávalo. Geopolitické danosti nášho priestoru vyžadujú ako v záujme Slovákov, tak aj Čechov najužšiu spoluprácu Bratislavy a Prahy aj v novej situácii dvoch samostatných štátov, ktorá sa vytvorila po 1. januári 1993. Preto treba odhaliť a popísať tie negatívne javy v našich vzájomných vzťahoch, ktoré nesú potenciál ich narušenia, poprípade zlyhania v rozhodujúcich okamžikoch. Len „clara pacta“ robia dobrých priateľov, preto úplne eliminovanie českého paternalizmu a hegemonializmu, teda etnického i etatistického čechoslovakizmu vo vzťahu k Slovensku je v záujme oboch národov.

Najmä po druhej svetovej vojne sa v Česko-Slovensku vytvoril celý systém skresleného výkladu slovenských dejín a ich aktérov v rokoch 1918 – 1945, ktorého cieľom nebolo nič iné, len ideovo zbaviť formálne už za národ uznaných Slovákov snahy presadzovať svoju osobitú politickú vôľu nezávislú od Čechov. Formovanie osobitých slovenských národných požiadaviek sa začalo spájať so slovami ako separatizmus (to už v rokoch prvej republiky), klérofašizmus, zrada, buržoázny nacionalizmus atď., eo ipso ako niečo, čo nepatrí do oblasti politiky, ale do oblasti trestného práva. Treba pritom povedať, že trestný zákonník bol bohato využívaný proti slovenským politickým snaženiam na začiatku úplne otvorene, neskôr skryto až do prevratu roku 1989. Líniu udal povojnový tzv. Národný súd, ktorý nehľadal skutočnú pravdu, objektívnu a subjektívnu mieru zavinenia za to, čo sa negatívneho udialo v rokoch vojny na Slovensku ako dôsledok kolaborácie s nacizmom, ale jeho primárnym, základným a často jediným cieľom bolo odsúdiť vôľu Slovákov po samostatnom slovenskom politickom programe a snahe ho realizovať. Celé dve desaťročia po skončení vojny sa intenzívne ideologicky[1] i trestnoprávne[2] postupovalo smerom k diskreditácii slovenského národného programu a jeho presadzovanie sa spájalo s mnohými skutočne negatívnymi javmi, ktoré sa v rokoch vojny na Slovensku udiali a ktorým sa pripisoval substanciálny charakter. Celou propagandou štátnej mašinérie sa v podvedomí občanov Česko-Slovenska vytváralo krátke spojenie, že snaha o slovenskú štátnosť je vlastne snaha o obnovenie politickej perzekúcie, koncentračných táborov, antisemitizmu, deportácií židov atď. V polovici 60. rokov sa síce tento tlak centralistov z Prahy prelomil, ale mnohé ideové východiská, diskreditácia slovenských politických snažení v minulosti pretrvali a pretrvávajú napriek federalizácii roku 1968 i osamostatneniu sa roku 1993.  Preto pri posudzovaní pôsobenia čechoslovakizmu v rokoch 1938 – 1945 na Slovensku treba predovšetkým do správnej súvislosti z pozície legitímnosti zaradiť konanie vtedajšej slovenskej politickej reprezentácie vzhľadom na vývin v rokoch 1918 – 1938.

Slováci neopúšťali roku 1918 Uhorsko, kde trpeli pod silným národnostným a sociálnym útlakom, s cieľom asimilovať sa s Čechmi. Slovenskí politickí vodcovia hľadali len najschodnejšiu cestu, ako pre svoj národ zabezpečiť miesto medzi slobodnými národmi Európy. Vedeli, že samým bez spojencov sa im to nepodarí. Pri zvažovaní s kým sa spojiť dospeli k záveru, že najlepšia cesta k naplneniu národných ašpirácií bude spojenectvo s Čechmi. K tomuto presvedčeniu ich viedla vzájomná blízkosť, vzájomný pomer síl, ba dokonca niektorí už dopredu zakalkulovali aj možné pokusy Čechov o supremáciu a asimiláciu Slovákov: „Ohľadom Čechov. Ich supremácia môže byť len dočasná, pokým si vychováme jedno pokolenie vo svojom duchu. Liberalizmus český nepovažujem za tak nebezpečný; naša povaha, charakter je inakší.“[3] So všetkými možnými rizikami Slováci vstúpili roku 1918 do česko-slovenského štátu s cieľom, ktorý najlepšie vyjadruje Martinská deklarácie z 30. októbra 1918. Nedvojznačne sa v nej píše: „Sme presvedčení, že náš snaživý a nadaný slovenský národ, ktorý vzdor neslýchanému útisku dospel na taký stupeň národnej kultúry, nebude vylúčený z požehnania pokoja a zo spolku národov, ale i jemu bude dopriate, aby sa dľa svojho rázu mohol vyvinovať a dľa svojich síl prispel ku všeobecnému pokroku človečenstva.“[4]

Slováci vstupovali do spoločného štátu s Čechmi v presvedčení, že pre svoj národný program nájdu medzi Čechmi pochopenie. Naopak, z analýzy niektorých krokov českej politickej reprezentácie v prelomových rokoch prvej svetovej vojny vyplýva, že sľuby, ktoré dávali Slovákom, neboli vždy úprimné, ba dá sa vysloviť domnienka, že ústretovú, doma silno zdecimovanú  slovenskú politickú reprezentáciu zámerne zavádzali, aby v prípadnom novom štáte mohli presadiť svoju hegemóniu s cieľom rozšírenia českého geopolitického priestoru na úkor Slovákov. Je napr. dodnes veľmi rozšírené tvrdenie, že o Slovákoch v Európe nevedeli alebo že by Dohoda nesúhlasila s vytvorením štátu z dvoch subjektov.[5] Toto tvrdenie je úplne v rozpore s faktami, avšak vzhľadom na iné zameranie môjho príspevku sa ním nebudem zaoberať. V tejto súvislosti veľmi podozrivo vyzerá aj odkaz, ktorý českí politici, odchádzajúci na rokovania do Ženevy, poslali z Viedne do Martina a ktorý tam tlmočil I. Dérer: „…obšírne a zovrubne informuje poradu o veciach českých. Cieľ cesty do cudzozemska je vyzvedieť sa to, na koľko je garantované pripojenie Slovenska k novému štátnemu útvaru. O výsledkoch máme skoro dostať informácie. Dovtedy sa neosvedčovať radí. Prízvukovať samosprávu voči Česku neodporúča; táto sa vraj usporiada podomácky.“[6] Z tohto odkazu je evidentné, že I. Dérer nevedel alebo zámerne neinformoval o cieľoch delegácie vo Švajčiarsku, že v Česku si neželali žiadne konštitučné vyhlásenie na Slovensku, aby sa tým potom nemuseli zaoberať. Najmä si neželali nejaký samostatný pohyb Slovákov, ktorý by bol jasným prejavom ich vôle existovať ako samostatný národ. Našťastie, deklaranti sa nedržali dôsledne českých odporúčaní. Rozhodli sa konať samostatne, ale za týchto okolností zhromaždenie prijalo nie celkom konzistentný dokument, ktorý síce má štátoprávny charakter rozchodu Slovákov s Uhorskom, ale nehovorí jednoznačne, aké postavenie v novom štáte chcú mať[7]. Zdvihnutý prst v podobe toho, že oddelenie Slovenska od Uhorska nie je ešte isté, bol dostatočnou brzdou pre zhromaždených slovenských politikov, aby sa spoľahli na „podomácke“ riešenie slovensko-českého vzťahu v novom štáte.

Mnohí slovenskí dejatelia boli po 30. októbri 1918 sklamaní z praxe zavádzania česko-slovenskej moci na Slovensku, ktorá nerešpektovala slovenskú osobitosť ani sľuby, že si to zariadime „po domácky“. Práve z tejto frustrácie vyplynula snaha A. Hlinku predstaviť slovenský program na mierovej konferencii v Paríži v lete 1919. Nebolo to síce najšťastnejšie riešenie, ale z jeho pohľadu i z pohľadu mnohých účastníkov martinského memorandového zhromaždenia bolo legitímne, lebo požiadavka samostatného zastúpenia Slovákov v Paríži bola obsiahnutá v pôvodnom texte Martinskej deklarácie, avšak M. Hodža ju pred publikovaním v Národných novinách z nej svojvoľne vyradil.[8] Okrem toho A. Hlinka už bol informovaný o existencii Pittsburskej dohody, kde autonómia Slovenska bola sankcionovaná priamo podpisom vtedy už v republike vládnuceho prezidenta T. G. Masaryka.

Internácia A. Hlinku po návrate z Paríža, kde so svojimi požiadavkami neuspel, síce v radoch slovenských vlastencov v Národnom zhromaždení v Prahe vyvolala určitú obavu, ale nie až takú, aby sa všetci boli ochotní vzdať základného bodu Memoranda z roku 1861, ktorým bola autonómia Slovenska. Je síce pravda, že mnohí slovenskí vlastenci spred roku 1918 sa v nových politických pomeroch transformovali na vlastníkov z milosti Prahy (táto transformácia nie je niečo, čo by nebolo prítomné v slovenskej societe dodnes) a vo vidinách úspechu v cudzích službách zabudli na svoje pôvodné presvedčenie. Neboli to však všetci. Preto keď sa pristupovalo vo februári 1920 k prijímaniu Ústavy nového štátu, šesť poslancov ľudovej strany dalo v ústavnoprávnom výbore národného zhromaždenia prostredníctvom poslanca lidovej strany J. Dolanského[9] osvedčenie, ktoré možno chápať ako ústavný podklad ich zápasu za autonómiu. V osvedčení sa hovorí, že „dolupodpísaní poslanci Slovenskej ľudovej strany sa osvedčujú, že sa síce oni vyjadrili, aby návrhy ústavných zákonov z vyšších záujmov jednohlasne boli prijaté, proti kompromisnému návrhu pána ministra vnútra (totiž krajinské hranice majú byť zachované, samospráva žúp zachovaná, krajinský snem bez legislatívy nad krajinami ustanovený) sa nebudú stavať, s tým však nijako nezadávajú svoju žiadosť ohľadom samosprávy Slovenska s legislatívnym snemom. A želajú si, aby toto pre budúcnosť zabezpečené bolo.“[10]

Toto osvedčenie, o ktorom sa v slovenskej aj odbornej verejnosti vie len veľmi málo, je prejavom vysokej zodpovednosti poslancov ľudovej strany voči novému spoločnému štátu Slovákov a Čechov, keďže z hľadiska jeho upevnenia a medzinárodného ukotvenia boli ochotní dočasne ustúpiť od hlavného cieľa slovenského národného programu – samosprávy Slovákov, aby si mohli svoje veci riadiť sami podľa svojich potrieb – ale zároveň vytvorili legálnu bázu na to, aby v novej republike mohli pracovať na splnenie tohto programu a program samosprávy Slovenska sa nemohol stať predmetom trestnoprávneho postihu. Tento lojálny postoj (Hlinkovej) Slovenskej ľudovej strany (HSĽS) vo vzťahu k Česko-Slovenskej republike nebol až do Mníchova roku 1938 opustený. Na rozdiel od menšinových strán, ktoré často skryto pracovali na rozbití česko-slovenského štátu v cudzom záujme, HSĽS zostala štátu až do najvyššej možnej miery lojálna, aj keď jeho predstavitelia neboli ochotní akceptovať ani len minimálne požiadavky na štátoprávne vyrovnanie so Slovákmi. Tento jej postoj nebol v „demokratickom“ Česko-Slovensku nikdy honorovaný a po vojne bola celá činnosť HSĽS zámerne diskvalifikovaná ako protištátna a kriminalizovaná. Žiaľ, ani dvadsať rokov od vytvorenia samostatnej slovenskej štátnosti sa v hlavnom prúde výkladu slovenských dejín neopustili tvrdenia a koncepčné prístupy pri hodnotení politiky HSĽS v rokoch pred druhou svetovou vojnou, ktoré v podstate vytvoril v službách Benešovej koncepcie „československého“ štátu tzv. Národný súd po roku 1945. Naopak, nezodpovedná politika pražského centra sa div nehodností ako štátnická a štátotvorná.

Hoci autonomistická politika HSĽS bola plne legitímna a opierala sa nielen o kontinuitu slovenského národného programu, vytvoreného Ľ. Štúrom a formulovaného v Memorande národa slovenského roku 1861, ale aj o písomne potvrdené sľuby českej strany v čase boja za oslobodenie a o ústavnú výhradu z roku 1920, bol tento program štátnou mocou a politickými stranami, ktoré ju podporovali, všemožne diskreditovaný, označovaný za neštátotvorný, hungaristický, maďarónsky, separatistický…. Pritom Slováci nemohli byť separatisti, lebo objektívne i subjektívne nikdy sa necítili a ani neboli súčasťou českého národa. Keďže česko-slovenský štát v danej dobe považovali za jedinú možnú štátnu formu, v ktorej mohli za daných geopolitických pomeroch realizovať svoj národný program bez ohrozenia samostatného národného bytia, nikdy až do roku 1938 nepostavili svoj národný program mimo rámca tohto štátu a nesnažili sa ani zmedzinárodniť slovenskú otázku. Neurobili to ani vtedy, keď sa dostal v Nemecku k moci A. Hitler a každému bolo jasné, že usporiadanie po parížskych mierových zmluvách bolo ohrozené. Teda každému, okrem ministra zahraničných vecí ČSR E. Beneša, ktorý namiesto toho, aby zoči-voči reálnemu ohrozeniu štátu hľadal dohodu so Slovákmi, prišiel ich v decembri 1933 strašiť, aké by to bolo nešťastie pre Slovákov, keby náhodou získali autonómiu. Dokonca celkom otvorene povedal, že ich osudom je a bude asimilovanie sa do „vyspelejšieho“ českého národa. Ak by sme podľa tejto reči mali hodnotiť E. Beneša ako ministra zahraničných vecí mladého česko-slovenského štátu, tak by sme museli povedať, že bol mizerný minister a medzinárodnú situáciu vôbec nechápal. „A potom“ – vykladal v svojej reči ku Slovákom – „rešpektujem politické názory každého vážneho politika. Ja si len prajem, aby oni sami videli skutočnú realitu európsku a politickú a realitu okolo seba; aby pochopili, o čo ide, a pochopili, ako sa ich názorov, koncepcií a plánov zneužíva; aby vedeli, že československá zahraničná politika to dobre vidí a so všetkým tým dobre počíta; aby si uvedomili, ako proti ich vôli a snahám využívajú naši odporcovia ich ideí proti nim samotným, proti nášmu národu a štátu – a konečne, aby pochopili, že nie je ani v ich vlastnom záujme, aby tento ich boj bol vyhraný…. To je tým dôležitejšie, že v boji proti nám celý nápor pôjde vždy práve proti Slovensku a Podkarpatskej Rusi. Bo náš pomer s Nemeckom je dobrý a korektný a ostane v každom prípade i naďalej. Medzi nami a Nemeckom nebolo, neni a nebude hraničných sporov a ťažkostí. Všetko by sa teda koncentrovalo na hranice slovenské…“[11] V skutočnosti to tak nebolo. Podľa môjho názoru situáciu chápal veľmi dobre a musel si byť vedomý, ktorým smerom sa bude vyvíjať nacistická zahraničná politika v Nemecku. Napriek tomu pokladal za dôležitejšie odmietanie slovenskej autonómie ako prípravu nového štátu na obranu proti expanzívnemu susedovi.

Netrvalo dlho od Benešovho „rečnenia“ k Slovákom, keď sa ukázalo, že jeho zvýrazňovanie bezproblémovosti česko-nemeckých vzťahov je úplná ilúzia. Volebný úspech Sudetonemeckej strany K. Henleina roku 1935 a vzrast agresivity Berlína nenechali nikoho na pochybách, že česko-slovenský štát je ohrozený a hlavné nebezpečenstvo nespočíva v Horthyho Maďarsku. Zrazu by aj centralistické strany videli rady HSĽS vo vláde, ale neboli ochotné ani o piaď ustúpiť z unitaristických pozícií. Ani podpora Beneša vo voľbách za prezidenta na konci roku 1935, keď HSĽS ľahkovážne naletela na nezáväzné sľuby ohľadom posunutia riešenia slovenskej otázky, nepriniesla v autonomistických radoch uspokojenie, ba naopak. Vyvolala ešte hlbšiu nedôveru a ostražitosť slovenských autonomistických politikov, usilujúcich sa o riešenie slovenskej otázky v rámci spoločného štátu. Preto aj opatrne pristupovali k návrhom prezidenta Beneša na jar 1938, keď už republika bola bezprostredne ohrozená, aby vstúpili do vlády. Predstavitelia ľudovej strany boli ochotní vstúpiť do ústrednej vlády v Prahe, ale podmienky, ktoré im ponúkal prezident, vyžadovali kapituláciu HSĽS na jej dvadsaťročný program.[12] V danej situácii preto HSĽS odmietala vstúpiť do vlády, ale neodmietala rokovania. Aj jej predstavitelia si boli vedomí, zložitej situácie štátu, s ktorým naďalej spájali svoju budúcnosť. Avšak do vlády odmietali vstúpiť, dokiaľ sa nepohne riešenie slovenskej otázky. Preto aj v júni 1938 vypracovali nový, v poradí už tretí návrh na autonómiu Slovenska a žiadali o ňom rokovať[13].

Od polovice tridsiatych rokov 20. storočia bolo zrejmé, že riešenie slovenskej otázky formou štátoprávneho vyrovnania v rámci spoločného štátu, ako to požadovali autonomistické slovenské strany, je neodvratné. Presne, ako kedysi povedal M. Jankola, stačilo, aby vyrástla jedna generácia vychovaná v národnom duchu a už nebolo možné Slovákov ako národ fumigovať. Celý rad skutočností, ktoré sa odohrali od začiatku 30. rokov na Slovensku (napr. Zjazd mladej generácie r. 1932, spoločný postup Hlinku a Rázusa ako predstaviteľov dvoch nosných konfesií na Slovensku, prevrat v Matici slovenskej roku 1932, piešťanský zjazd HSĽS roku 1936, vznik regionalizmu v radoch slovenských reprezentantov centralistických strán atď.), dokumentovali, že Slovensko dozrelo a nebude možné už nerešpektovať jeho politickú a národnú vôľu. Mníchovská kríza roku 1938 nevyvolala slovenskú otázku, ale len ukázala, ako jej zanedbanie v minulosti skomplikovalo postavenie česko-slovenského štátu. Treba však povedať, že ani v tejto kritickej fáze existencie česko-slovenského štátu neboli českí politickí reprezentanti na čele s E. Benešom ochotní skutočne vyjsť s reálnym návrhom riešenia slovenskej otázky, ktorý by akceptoval aspoň minimálne požiadavky slovenských autonomistov, resp. v danej dobe už väčšinovú vôľu Slovákov.[14]

Prijatie Mníchovskej dohody na konci septembra 1938 vtedajšou českou politickou reprezentáciou bolo výrazom kapitulácie česko-slovenského štátu na vnútroštátne riešenie národnostnej otázky, na územnú integritu i na demokratické politické zriadenie. Západné veľmoci, ktoré si nevedeli dať rady s „dynamickým“ režimom nacistického Nemecka s cieľom, aby odvrátili jeho agresivitu proti sebe, vydali Hitlerovi strednú Európu. Každému, i presvedčeným demokratom bolo jasné, že v tieni Berlína sa nebude dať pokračovať starým demokratickým spôsobom, že štát sa bude musieť prispôsobiť aj vnútorným režimom vonkajším okolnostiam.[15] Mníchov však bol predovšetkým imperiálnym riešením národnostnej otázky v Česko-Slovensku, ostentatívne „vyriešil“ nemeckú otázku odčlenením Sudet od ostatného územia Čiech a Moravy a prikázal riešiť poľskú a maďarskú otázku v ostatných častiach republiky. Za týchto okolností už nebolo možné neriešiť aj slovenskú otázku. Treba však jednoznačne povedať, že Mníchovská dohoda nebola impulzom otvorenia slovenskej otázky, že ju nepodnietila, len urýchlila jej riešenie. V druhej polovici 30. rokov už bolo riešenie slovenskej otázky dávno prezreté a bolo len otázkou času, kedy by sa k jej usporiadaniu formou autonómie s legislatívnym snemom presadilo aj bez vonkajšieho podnetu. Teda dávanie Žilinskej dohody v štátoprávnej oblasti do priamej súvislosti s Mníchovom je nesprávne a nehistorické. Jej obsah nevybočil z predchádzajúcich predstáv slovenských autonomistických politikov tak, ako ich predkladali v troch návrhoch ústavných zákonov o autonómii Slovenska, naposledy v júni 1938. Nemožno však nevidieť, že politická deklarácia zo Žiliny už bola poznačená novými okolnosťami.[16]

Žilinská dohoda zo 6. októbra 1938 patrí k najvýznamnejším udalostiam v novodobej histórii Slovenska. Slováci vstúpili do dejín modernej Európy ako subjekt so samostatnou politickou vôľou v revolúcii rokov 1848 – 1849. Vtedy sa prvýkrát deklarovali ako samostatný národ a prvýkrát aj vyhlásili svoju nezávislosť. Odvtedy to urobili viackrát, ale nikdy sa im nepodarilo získať pre túto deklaráciu všeobecné uznanie od okolitých národov, a teda nemohli uplatniť svoje prirodzené právo na vlastnú samosprávu. Buď im bolo upreté v rámci všeobecného nástupu reakcie, keď „Viedeň odmeňovala verných Slovákov tým, čím  trestala odbojných Maďarov,“ alebo boli vyhlásení za neexistujúcich (K. Tisza po rakúsko-maďarskom vyrovnaní roku 1867), alebo za súčasť neexistujúceho etnického „československého“ (v skutočnosti českého) národa v republike, o ktorú sa sami pričinili. Bez toho, žeby som chcel robiť neadekvátne porovnania (predsa len pražský čechoslovakizmus bol omnoho ľudskejší ako budapeštianska násilná maďarizácia), na štátoprávnom postavení Slovenska sa po roku 1918 zmenilo len veľmi málo. Naďalej nebolo žiadne. V Žiline sa však Slováci nielen deklarovali ako osobitý národ a dokázali prevziať na Slovensku politickú moc, ale táto deklarácia bola uznaná zo strany všetkých okolitých národov. Chtiac-nechtiac slovenskú osobitosť uznali Česi, Maďari, Poliaci, Nemci a postupne i ďalšie európske mocnosti. Túto skutočnosť už v budúcnosti nebolo možné nikdy úplne eliminovať, hoci nepriatelia slovenskej osobitosti sa to snažili od samého začiatku. O výklad Žilinskej dohody sa dodnes vedú polemiky, ktoré však často odchádzajú od jej podstaty a snažia sa eliminovať jej štátoprávny obsah a preniesť jej význam do mocenskej sféry, akoby išlo len o zmocnenie sa predstaviteľov HSĽS vlády nad Slovenskom, nie o zásadný štátoprávny prelom.[17] Samozrejme, štátoprávny prelom priniesol i zmenu mocenských pomerov i snahu prispôsobiť sa existujúcej geopolitickej situácii, ktorá nebola výsledkom imanentného slovenského politického vývinu, ale vstúpila doň ako deus ex machina.

V Žiline začiatkom októbra 1938 programovo odmietli rozhodujúce slovenské politické kruhy akékoľvek pokusy, ktoré by chceli dať slovenskú otázku do iných dimenzií, v akých bola pertraktovaná dovtedy. Odmietli sa úvahy o riešení mimo rámca Česko-Slovenska, pretože tento rámec sa stále javil ako jediný, v ktorom si Slovensko mohlo zachovať svoju územnú integritu. Keď však vo Viedni 2. novembra 1938 padol známy rozsudok nemecko-talianskej arbitráže, viera v Česko-Slovensko ako dobrý „prístav pre slovenskú loď“ bola silno otrasená. Mnohí začali nespravodlivosť Viedenskej arbitráže chápať ako dôsledok nesprávnej politiky Prahy.[18] Postupne sa ukazovalo, že Slovensko potrebuje – ak sa chce zachrániť od rozkúskovania – osobitú, nezávislú politiku. Príťažlivosť Česko-Slovenska ako štátu sa stávala pre vtedajšiu slovenskú politickú reprezentáciu otáznou, aj na základe dôkladného pozorovania medzinárodno-politickej situácie. To však slovenská politická reprezentácia nemala ani tušenie, akým spôsobom sa vtedajšia česká politická reprezentácia snažila v spolupráci s Berlínom eliminovať to, s čím v hektických dňoch po Mníchove súhlasila – autonómiu Slovenska. Ohováranie Slovákov bolo to najmenšie. Dokonca F. Chvalkovský sa snažil presvedčiť v decembri 1938 nemeckého chargé d´affaires A. Henkeho, že „Česi sú vlastne spoľahlivejší vazali ríše ako Slováci“.[19] K tomu ešte pridal, že ríši zo Slovenska hrozí politický katolicizmus a že vlastne to boli Slováci na čele s J. Tisom, ktorí na odporúčanie Vatikánu pomohli zvoliť E. Beneša za prezidenta.[20]

Cieľ tejto ohováračskej kampane bol zrejmý. V Prahe veľmi dobre vedeli, kto drží opraty politického vývinu v strednej Európe a bez koho sa nebude dať presadiť akákoľvek politická zmena. Preto na jednej strane nadbiehali Berlínu, na druhej strane sa všemožne snažili okresať rozsah autonómie a po miernom intermezze, ktorým boli rokovania vo Vysokých Tatrách na prelome rokov 1938 – 1939, začali priamo vtedajšie české politické a vojenské kruhy pripravovať vojenský zásah proti autonomistom. Po vojne sa prípravy na prevrat na Slovensku a neskôr jeho uskutočnenie vykladali, ako pokus o záchranu jednoty štátu proti rozkladným silám inšpirovaným zvonka. Dnes je však už známe, že pučisti na čele s generálom A. Eliášom programovo pripravovali vojenský zásah na Slovensku s cieľom, zamedziť legitímnemu rozdeleniu česko-slovenského štátu, ku ktorému vzťahy Slovákov a Čechov viedli, a predstaviť ho ako komplot Berlína proti Česko-Slovensku a vytvoriť tak alibi pre jeho prípadné obnovenie v českej réžii po predpokladanej porážke A. Hitlera.[21] Dnes, so znalosťou celkovej politickej situácie v stredoeurópskom priestore, sa musí konštatovať, že samostatná politická činnosť slovenskej politickej reprezentácie v prelomovom období rokov 1938-1939 bola nielen z hľadiska osudov Slovenska nevyhnutná, ale aj plne morálne opodstatnená. Preto vytrvalé tvrdenia E. Beneša a jeho nasledovníkov, že Slováci uštedrili v rozhodujúcom okamihu Čechom ranu do chrbta, je ešte menej pravdivé, ako svetoznáma „Dolchstosslegende“ účinne použitá nacistami na sfanatizovanie nemeckého národa. Toto konštatovanie nijakým spôsobom neprejudikuje hodnotenie výkonu politickej moci v slovenskom štáte v rokoch 1939 – 1945. Ale ani to nemožno úplne oddeliť od limitov, ktoré ponúkalo dané geopolitické prostredie, do ktorého Slovensko dostalo veľmocenské rozhodnutie z Mníchova.

Pôsobenie čechoslovakizmu na vývin Slovenska v rokoch 1939 – 1945 musíme nutne rozdeliť na vnútorné a vonkajšie (teda doma a v cudzine, ktorá sa na formovaní povojnového usporiadania v strednej Európe ukázala ako rozhodujúca). V tejto súvislosti treba povedať, že politická reprezentácia Slovenska vo všeobecnosti a špeciálne autonomisti v rokoch 1918 – 1938 bohapusto zanedbali otázky zahraničnej politiky. Do dovtedy nepredpokladaného obdobia samostatnosti vstupovali s minimálnymi predstavami o zahraničnej politike ako takej, čo sa prejavilo ako nenahraditeľný hendikep. Zahraničná služba sa formovala z toho mála Slovákov, ktorí pracovali na česko-slovenskom ministerstve zahraničných vecí a ktorí od začiatku zaujali voči slovenskej štátnosti vlažný, často až odmietavý postoj. Domáca politika preto nevedela presne odhadnúť, ktoré vnútorné opatrenia sú z hľadiska medzinárodného rozmeru obhájiteľné a ktoré už obhájiteľné nie sú, a tak vymedzujú trvanie štátu len na dobu existujúcej geopolitickej situácie. V prípade jej zmeny preto neohrozovali len existenciu režimu, ale aj štátu ako takého. Dokonca v dôležitých otázkach zahraničnej politiky sa musela spoliehať na ľudí, vychovaných Prahou a vyberaných podľa určitých kritérií, kde lojalita k myšlienke čechoslovakizmu bola veľmi dôležitá. Títo potom v kritickej situácii po zmene geopolitickej situácie v Európe nehľadali optimálne riešenia pre Slovenskú republiku, ale volili najľahšiu cestu zaradenia sa späť do Benešovho košiara. Z tohto základného nedostatku potom vyplynulo, že politická reprezentácia, ktorá sa podieľala na vzniku štátu roku 1939, nedokázala eliminovať čechoslovakistickú propagandu v oblastiach mimo mocenskú sféru nacistického Nemecka a ani vytvoriť žiadnu reálnu alternatívu pre Slovensko pre prípad víťazstva Spojencov.[22]

Eliminácia čechoslovakizmu ako myšlienky, ktorá v období prvej republiky vplývala na politickú orientáciu širších vrstiev slovenskej spoločnosti, nebolo v podmienkach existencie samostatného slovenského štátu príliš zložité. Na jej „silu“ v období pred rokom 1938 podľa môjho názoru vplývali tri faktory, ktoré boli intenzívne vtláčané do vedomia slovenskej spoločnosti. Predovšetkým to bola malá viera, že Slováci si budú schopní vládnuť sami, potom presvedčenie, ktoré hlodalo aj odhodlanie mnohých autonomistov, že Slovensko je ekonomicky nesebestačné, a nakoniec tá najpodstatnejšia vec, že sa v prípade odpojenia od Čiech a Moravy stane obeťou maďarského expanzionizmu a revizionizmu. Keď sa behom roku 1939 ani jeden z týchto faktorov (predpokladov) nenaplnil a keď v dôsledku nemecko-poľskej vojny a jej výsledkov došlo k medzinárodnopolitickej stabilizácii slovenského štátu, Slováci vo svojej väčšine začali veriť v možnosť samostatnej štátnej existencie a začali svoju budúcnosť spájať s existenciou svojho vlastného štátu.[23] Nič neukazuje lepšie túto zmenu nálad slovenskej spoločnosti, ako heslá, ktoré si vytyčovali slovenskí komunisti, síce v danej dobe na Slovensku okrajová, ale predsa len organizovaná opozičná sila, ako hlavné agitačné heslo.  Ono to heslo v svojej podstate totiž odrážalo náladu spoločnosti, ktorej sa slovenskí komunisti snažili dostať do priazne. Kým heslo „Za slobodné Slovensko v oslobodenom Česko-Slovensku“ platné cca do konca roka 1939 odrážalo skutočnosť, že čechoslovakizmus bol už v slovenskej spoločnosti mŕtvy, ale v daných okolnostiach ešte žila myšlienka spoločného štátu, heslo „Za sovietske Slovensko“ platné od roku 1940 už odrážalo skutočnosť, že myšlienka samostatného slovenského štátu bola vo verejnosti prevládajúca.[24]

Nedá sa však povedať, žeby na Slovensku nezostali skupiny verné bývalej ideológii čechoslovakizmu. Práve naopak. Existovali rôzne skupiny a skupinky, ktoré sa postavili proti domácemu politickému režimu z pozícií ideových, politických i osobných. Mnohé z nich mali veľké ambície, nadviazali ilegálne kontakty v zahraničí a vydávali sa za predstaviteľov „československého odboja“ na Slovensku. O ich rozmanitej ilegálnej činnosti doteraz najviac napísal J. Jablonický.[25] Keď sa však človek začíta do ich „spravodajskej“ činnosti, teda správ zo Slovenska, ktoré posielali londýnskemu českému exilu, a zároveň pozná situáciu na Slovensku, musí konštatovať, že minimálne nepísali to, čo v skutočnosti bolo, ale skôr písali na objednávku to, čo chcel od nich E. Beneš počuť a pravdepodobne aj využiť pri presviedčaní spojencov.[26] Hoci mnohé z týchto organizácií mali veľké ambície (Flóra, Justícia, atď.), zostali napokon na úplnom okraji politického života bez vplyvu na prebiehajúce udalosti. Nakoniec pre svoj čechoslovakizmus, ktorý bol už v slovenskej spoločnosti definitívne mŕtvy, neboli ani pribratí do radov odbojových skupín, ktoré organizovali protinacistický a protirežimový odboj. G. Husák ich vo svojich spomienkach odbavil pár vetami s konštatovaním, že „širší politický vplyv tieto spravodajské skupiny nemali a ani mať nemohli, preto ani vedenie KSS s nimi žiadne politické rokovania neviedlo.“[27] Naopak, aj tie zložky slovenskej spoločnosti, ktoré sa vzhľadom na vývin druhej svetovej vojny, odhodlali opustiť štátoprávny rámec samostatného štátu a nájsť miesto Slovensku v Spojencami uznanom česko-slovenskom štáte, myšlienku slovenskej národnej svojbytnosti považovali za vyriešenú.

Je ináč zaujímavé, že Vianočná dohoda ako základný dokument tých politických síl, ktoré prevzali politickú moc na Slovensku v povstaní i po oslobodení z decembra 1943 priamo spomína Žilinskú dohodu, teda bod nula svojho politického „odpichu“ nepovažujú ako Beneš Mníchov, ale 6. október 1938. Je príznačné, že túto skutočnosť si doteraz nikto nevšimol a ani len neporovnal tieto dva dokumenty. Isto by musel konštatovať, že obsahujú tie isté konklúzie a taktiež, že majú aj svoju politickú deklaráciu. Kým Žilinská dohoda v manifeste hovorí, že „vytrváme po boku národov, bojujúcich proti marxisticko-židovskej ideológii rozvratu a násilia“,[28] Vianočná dohoda v podobnom duchu konštatuje, že „želáme si úzku spoluprácu so všetkými slovanskými štátmi a národmi, menovite so ZSSR…“[29] Keď opomenieme špecifické body, ktoré súviseli s iným postavením podpisovateľov a vojnovou situáciou vo Vianočnej dohode, tak základný obsah oboch dokumentov je totožný – vo Vianočnej dohode išlo o opätovné zdôraznenie samobytnosti národa, ktorý síce rešpektuje rámce Česko-Slovenskej republiky, ale o osude slovenského národa majú rozhodovať „výlučne slobodne zvolení (určení) zástupcovia slovenského národa“.[30] Vianočnú dohodu a potom Deklaráciu Slovenskej národnej rady z 1. septembra 1944 môžeme preto pokladať síce za popretie 14. marca 1939, ale za potvrdenie línie slovenského národného vývinu (okrem dobových politických deklarácií) začatého Žilinskou dohodou zo 6. októbra 1938 a teda za definitívnu porážku etnického i etatistického čechoslovakizmu vo vnútri slovenského národa.

Opačným smerom sa vyvíjala slovenská otázka v zahraničnom odboji, ktorý si od začiatku hovoril „československý“, avšak v skutočnosti až do konca bol takmer výlučne český a ideovo čechoslovakistický. Keď predstavitelia domníchovského režimu v Česko-Slovensku odchádzali na Západ, odchádzali tam predovšetkým z osobných dôvodov z obavy o svoju osobnú bezpečnosť a mnohí v kútiku duše dúfali, že predstavitelia západných mocností alebo Rusko sa predsa len dostanú do vojny s nacistickým Nemeckom a potom sa zmení aj ich osobný politický osud. To, že to bude v krátkej dobe, len málokto veril. Úloha nacistov pri rozbití Česko-Slovenska, ale najmä vytvorenie Protektorátu Čechy a Morava však situáciu radikálne zmenilo. Po tomto dátume si už všetci politicky rozmýšľajúci ľudia uvedomili, že vojnový stret je nevyhnutný. Z českých krajín začala masová emigrácia politických a vojenských osôb, ktoré sa cítili ohrozené, resp. prišli o zamestnanie. Mnohí pritom boli vedení aj myšlienkou romantickej predstavy o odboji v prvej svetovej vojne, po ktorom nasledovali oné povestné „trafiky“ pre legionárov a zahraničných odbojárov.

V radoch rozrastajúcej sa emigrácie však vznikla zákonite otázka, o čo a za čo je treba bojovať. Túto otázku si pre seba emigranti vyriešili tým, že vyhlásili, že vzhľadom na to, že v mnohých štátoch zostali vyslanectvá česko-slovenského štátu funkčné, Česko-Slovenská republika právne naďalej existuje.[31] Avšak v otázke, aká republika „právne naďalej existuje“, už českí emigranti a ani okolo nich sa točiaci „pročesko-slovenskí“ Slováci nevedeli nájsť spoločnú reč. Prevažná väčšina Čechov a nič v slovenskom národe neznamenajúcich Slovákov prijala za svoj cieľ obnovenie unitárneho „československého“ štátu v starom masarykovsko-benešovskom duchu. Neskoršie sa opreli o koncepciu nulity Mníchovskej dohody (čo bolo v podstate správne vzhľadom na to, ako bolo zvolaná a ako rozhodla), z čoho vyvodzovali, že všetko, čo sa stalo po nej – aj keď to s ňou nijakým spôsobom priamo nesúviselo a bolo odrazom predchádzajúceho vnútropolitického vývinu ako napr. Žilinská dohoda – je právne nulitné. Menšina Čechov a politickí vplyvní Slováci už nechceli opakovať chyby v minulosti a Žilinskú dohodu pokladali za bázu, na ktorej by, podľa ich názoru, po vojne mohol vzniknúť funkčný spoločný štát Slovákov a Čechov. Formálne sa táto otázka riešila ako spor o vodcovstvo v odboji medzi Š. Osuským, neskôr M. Hodžom a E. Benešom. Tento zápas bol tak výrazný, že sa jednoducho pri hodnotení vývinu zahraničného odboja nedal opomenúť. Socialistická marxistická historiografia zahmlievala jeho skutočný obsah tvrdením, že išlo o spor protisovietskych „pravičiarov“ a „demokratov“, teda reakcionárov s pokrokovou časťou buržoázneho západného odboja.[32] Je pravdou, že M. Hodža i Š. Osuský mali vyhranený, odmietavý vzťah k ideológii komunizmu a politike ZSSR, ale ich postoj voči E. Benešovi bol negatívny primárne z hľadiska  budúceho charakteru štátu ohľadom jeho národného obsahu. Na rozdiel od E. Beneša si jasne uvedomovali, čo bolo príčinou kolapsu prvej republiky a novú republiku chceli postaviť na spravodlivejších základoch, najmä v otázke národnej existencie Slovákov. Žilinskú dohodu považovali za dôkaz toho, že čechoslovakizmus ako štátna myšlienka nemôže byť základom nového spolužitia Slovákov a Čechov v prípade obnovenia ich spoločného štátu. Takto to sformovali aj v Memorande o slovenskej otázke v októbri 1939[33].

Napriek tomu, že na presadenie slovenskej otázky ako medzinárodného problému bola v prvých mesiacoch po rozbití republiky vhodná situácia i v krajinách mimo vplyvu nacistického Nemecka[34], slovenská emigrácia, ktorá nesúhlasila s tesným pripútaním slovenského štátu na Berlín a predstavovala si budúcnosť Slovenska v nejakej forme obnoveného Česko-Slovenska, kde by Slovensko malo zabezpečenú autonómiu, svoju historickú úlohu nezvládla. Pritom ako parížsky vyslanec Š. Osuský, tak aj M. Hodža mali na začiatku zahraničného odboja všetky tromfy v rukách. Boli rešpektovaní vo vláde Francúzska i Veľkej Británie a bez ich pripojenia sa k česko-slovenskému zahraničnému odboju, by bolo pre vládu Francúzska a Veľkej Británie ťažko predstaviteľné uznanie Česko-Slovenského národného výboru v Paríži na konci roku 1939, i neskoršie britské uznanie dočasnej česko-slovenskej vlády.[35] Svoju potenciu na presadenie  autonómneho slovenského prvku do česko-slovenského zahraničného odboja, resp. na získanie medzinárodno-právnych garancií pre Slovensko ako autonómnu krajinu nevyužili a nechali sa E. Benešom v odboji zatlačiť a neskôr úplne eliminovať. V tejto súvislosti treba súhlasiť s F. Vnukom, že ich neúspech bol zakódovaný v ich neschopnosti chápať slovenskú otázku mimo rámca slovensko-českých vzťahov, teda slovensko-českého spolužitia v rámcoch česko-slovenského štátu, ale ako samostatnú európsku otázku.[36]

Uznanie dočasnej česko-slovenskej vlády v Londýne bolo začiatkom totálneho víťazstva Benešovej koncepcie obnovy česko-slovenského štátu v západnom odboji. Bola to koncepcia národného českého (formálne písané československého) štátu, v ktorom pre samostatný slovenský národ nebolo miesto. Mnoho formálnych krokov a politických opatrení išlo práve týmto smerom. Tragédiou pre Slovensko bolo, že najmä západní spojenci akceptovali  Benešom vyfabrikovaný model organizovania územia bývalého Česko-Slovenska ako svoj vojenský cieľ. To znamená, že v prípade víťazstva Spojencov by sa „Československo“ obnovilo bez ohľadu na to, aká by bola vôľa väčšiny Slovákov. Úvahy o tom, žeby to bolo inak, nie sú nijako podložené. Beneš pritom na rozdiel od politických vodcov Slovákov v zahraničí neváhal a každý svoj čiastkový úspech sa okamžite snažil dotiahnuť do maxima. Treba povedať, že sa mu aj darilo. Po uznaní dočasnej vlády v júli 1940 sa už vôbec  neokolkoval požiadať v auguste 1940 britské úrady, aby prestali písať slovo česko-slovenský so spojovníkom, ale bez neho. Britské úrady mu bez námietok vyhoveli, hoci v tom období už presne vedeli, čo spojovník v písaní tohto slova znemená.[37] Možno teda povedať, že od uznania dočasnej „československej“ vlády sa v zahraničnom odboji na Západe plne presadil predvojnový čechoslovakizmus v jeho extrémnej podobe a o Benešovi a jeho stúpencoch platí to, čo sa dá povedať podľa Talleyrandovho príkladu na takmer všetky politické zoskupenia pokúšajúce sa o „reštauráciu“ predchádzajúcich pomerov, že z ničoho sa nepoučili a nič nepochopili. Niekoľko ďalších rokov si mohol E. Beneš v tieni svojej rezidencie v Londýne namýšľať, že má všetko vyriešené. Dočasné uznanie sa roku 1941 – 1942 zmenilo na definitívne uznanie spojeneckými mocnosťami a dosiahnutie ich súhlasu, že sa v povojnovej Európe obnoví Česko-Slovensko v jeho predmníchovských hraniciach. Preto aj jeho vláda 30. júna 1943 mohla v odpovedi na vyžiadané stanovisko z domova, konštatovať, že v otázke „československej jednoty“ nepozná kompromis[38]. A v rámci svojho „nekompromisného postoja“ sa pripravoval aj na prevzatie moci na Slovensku. Veľmi dobre si uvedomoval, že Slovensko je ďaleko od toho, aby akceptovalo jeho „nekompromisný názor“. Preto sa v Londýne uvažovalo, že na Slovensku sa zavedie „demokratická“ diktatúra.[39] O jej zmysle a cieľoch netreba vôbec pochybovať. Pritom sa snažil zabezpečiť si aj „hlas“ zo Slovenska, hoci jeho stúpenci zo Slovenska neznamenali v slovenskom politickom živote takmer nič.[40] To mu, samozrejme, neprekážalo, lebo on sa na Slovensku s nikým – aspoň nie s presvedčenými Slovákmi – o politickú moc deliť nechcel. On mu chcel vládnuť a v podstate ho pohltiť (bohemizovať).

Benešova tvrdo vybojovaná pozícia na diplomatickej úrovni, sa prvýkrát dostala do konfrontácie s realitou v decembri 1943 v Moskve, kde rokoval s komunistami a budúcom „Československu“ počas oficiálnej návštevy v ZSSR. Moskovskí komunisti vycítili, že predkladaním slovenskej otázky Benešovi ho budú môcť politicky tlačiť do kúta a plne túto metódu aj použili.[41] Beneš zistil, že s jeho koncepciou obnovy unitárneho štátu budú určité problémy, ale tlak zo strany moskovských komunistov pokladal (a treba povedať, že správne) za taktickú otázku. Reagoval naň typicky „benešovsky“ a ako odpoveď predstavil svoju „geniálnu“ myšlienku tolerancie, podľa ktorej sa mala tolerovať česká, slovenská ale aj československá národnosť a národná príslušnosť.[42] Lenže bol tu iný faktor, ktorý sa od začiatku svojej zahraničnej akcie snažil vytlačiť ako politický činiteľ – vplyvní slovenskí politici doma na Slovensku. Mnohí z nich neboli súčasťou domácého establišmente, ba práve naopak, boli v opozícii voči nemu. A práve títo v svojich úvahách došli k záveru, že slovenský národný program, myšlienku slovenskej štátnosti, treba odpojiť od konkrétne existujúceho štátu a preniesť do Európy, v ktorej budú víťazmi členské štáty antihitlerovskej koalície, vtedy už uznávajúce „Československo“ ako súčasť povojnového usporiadania Európy.  Netreba sa báť povedať, že to boli najmä komunistickí intelektuáli okolo G. Husáka, ktorí okrem iného umne využívali tlak komunistickej základne na pripojenie Slovenska k Sovietskemu zväzu, a bývalí agrárnici okolo podpisovateľa Žilinskej dohody J. Ursínyho, ktorí počnúc Vianočnou dohodou vytláčali všemožne aktívnych čechoslovakistov na Slovensku na okraj diania v záverečnej fáze druhej svetovej vojny.

Beneš sa všemožne snažil, aby dostal pod kontrolu vývin na Slovensku a zamedzil akémukoľvek prejavu samostatnej akcie Slovákov smerom k Spojencom[43]. Dezavoval v Moskve Čatlošovu akciu a pokúsil sa týmto smerom odstaviť aj delegáciu Slovenskej národnej rady v Moskve[44]. Neváhal pritom ani podsúvať Sovietom vyslovené klamstvá, ako napr. tvrdenie, že „podľa našich správ používajú slovenskí režimisti na tieto veci (teda na presadzovanie svojich záujmov v Moskve – pozn. A.H.), tiež niektorých slovenských komunistov“[45] Tu treba súhlasiť s G. Husákom, že Benešov postoj, teda jeho pokusy o implementáciu čechoslovakizmu na Slovensko napriek tomu, že už bol definitívne mŕtvou ratolesťou v hlavnom prúde slovenského politického myslenia, výrazne poškodil prípravám Slovenského národného povstania i jeho priebehu[46].

Slovenské národné povstanie vypuklo predovšetkým ako ozbrojený odpor slovenských vojakov proti pokusu nacistov okupovať územie Slovenskej republiky 29. augusta 1944. O jeho politické smerovanie sa okamžite rozpútal tvrdý zápas. Už 30. augusta 1944 vyhlásila Benešova vláda v Londýne povstanie za svoju aktivitu, ktorá sa dlhodobo pripravovala pod jej vedením a ktorej cieľom malo byť vytvorenie „novej lepšej Československej republiky“[47]. Neváhali ani jeho stúpenci na čele s V. Šrobárom, ktorí sa v mene neexistujúceho „predsedníctva ústredného národného výboru“ deklarovali za príslušníkov víťaznými spojencami uznávaného nášho štátu, „Československej republiky“[48]. Až etablovanie sa Slovenskej národnej rady 1. septembra 1944 znamenalo, že v Slovenskom národnom povstaní boli zatlačené benešovské čechoslovakistické pokusy a Deklaráciu Slovenskej národnej rady môžeme považovať za jasné vyhlásenie domácej suverenity slovenského národa v rámci štátu, ktorý sa mal z vôle Spojencov obnoviť. Nemožno ináč ako v tomto zmysle interpretovať pasáž, v ktorej sa vyhlasuje: „ Slovenská Národná Rada ako jedine oprávnená hovoriť v mene slovenského národa preberá dnešným dňom na celom Slovensku zákonodarnú a výkonnú moc, ako i obranu Slovenska a túto moc bude vykonávať do tých čias, kým si slovenský národ nezvolí legitímnych zástupcov[49]. V deklarácii boli aj slabšie miesta, ale spolu s ďalším  dvojmesačným bojom slovenských vojakov a partizánov proti nacistickej presile bola bázou, ktorá prinútila českú stranu formálne sa zrieknuť čechoslovakizmu a v dokumentoch obnoveného štátu sa už myšlienka jednotného „československého“ národa nevyskytla. Nebolo to však ľahké a Beneš sa ľahko nevzdával.

Je evidentné, že Beneš privítal povstanie na Slovensku a najradšej by bol býval, keby sa obmedzilo na prihlásenie sa k „Československej republike“ a tým aj skončilo. Povstanie sa však udržalo a stále hlasnejšie dávalo na vedomie, že predmníchovské pomery sú pre Slovensko a Slovákov neprijateľné. Prezident sa preto pokúsil svoju autoritu na Slovensku presadiť v zmysle zmluvy o správe oslobodeného územia, ktorú podpísali 8. mája 1944 zástupcovia exilovej „československej“ vlády a vlády Sovietskeho zväzu. Zmluvu si poistil aj ústavným dekrétom „o dočasnej správe na území Československej republiky“ z 3. augusta 1944. Podľa tohto dekrétu prenášala vláda výkonnú moc na oslobodenom území na vládneho delegáta, ktorý sa mal riadiť právnymi predpismi platnými na území Česko-Slovenskej republiky do 29. septembra 1938 a dekrétmi vydanými Benešom v exile[50]. Dekrét vôbec nepočítal s účasťou domácich politických štruktúr, ani s nejakou Slovenskou národnou radou, o ktorej už od začiatku roku 1944 veľmi dobre vedel a poznal aj jej politické ciele. Po vypuknutí povstania a jeho konsolidácii na povstalecké územie vyslal vládneho delegáta F. Němca a v rozsiahlom elaboráte z 24. septembra 1944 vysvetľoval Slovenskej národnej rade svoje vládne „ambície“ na oslobodenom území[51]. Tieto snahy mimoriadne pobúrili predstaviteľov bojujúceho Slovenska, najmä však tú časť odbojárov, ktorí slovenskú národnú osobitosť pokladali za nosnú myšlienku budúcnosti Slovenska. Tým sa aj podarilo zabezpečiť jednomyseľné stanovisko Slovenskej národnej rady, ktorá 29. septembra 1944 prijala stanovisko, že je toho názoru, „že ústava ako celok toho času nemôže byť podkladom vnútropolitickej  úpravy pomerov v ČSR“ a zároveň vyslanie vládneho delegáta na Slovensko, najmä však jeho kompetencie, pokladá za „priečiace sa princípu demokracie a úplne znehodnocujúce domáci odboj“ a odkázalo ho na vyhlásenie SNR z 1. septembra 1944[52]. Inými slovami povedala Benešovi, že bojujúce Slovensko nepotrebuje jeho mentorovanie a ani jeho čechoslovakizmus a centralizmus. Keď sa s postavou bezvýznamnej figúrky na povstaleckom území vládny delegát F. Nemec nechcel stotožniť, Predsedníctvo SNR v svojom uznesení zo 16. októbra 1944 zopakovalo stanovisko z pléna z 29. septembra 1944 a prízvukovala, že „podľa tohto uznesenia SNR vykonáva, poťažne bude vykonávať celú zákonodarnú, vládnu a výkonnú moc na celom území Slovenska v jeho predmníchovských hraniciach, a to bez ohľadu na to, či jednotlivé časti Slovenska budú oslobodené vlastnými silami alebo spojeneckými armádami“[53]. Vládnemu delegátovi priznala len úlohu prostredníka medzi slovenskými orgánmi, londýnskou vládou a spojeneckými vojskami. Všetku moc si však vyhradila pre seba. Aby to mohla zabezpečiť, uznesením Predsedníctva SNR z 22. októbra 1944 vytvorila funkciu splnomocnených delegátov pre oslobodené územia[54], ktorí v závere otvorených bojov pred pádom Banskej Bystrice odleteli na sovietsku stranu frontu. Tí potom aj prevzali správu oslobodeného územia do svojich rúk a tým neumožnili Benešovi, aby mohol realizovať svoj plán obnoviť jednotný a nedeliteľný štát „československého“ národa podľa svojich predstáv.

Z hľadiska postavenia národa je určite odstúpenie, resp. strata vlastného samostatného  štátu regres. Preto i zánik Slovenskej republiky ako dôsledok víťazstva Spojencov nad nacistickým Nemeckom predstavovalo krok späť. Nemožno však nevidieť, že bez Slovenského národného povstania by regres bol omnoho väčší a možno by znamenal aj definitívne potlačenie myšlienky slovenskej osobitnej štátnosti. Svoju štátnosť z rozhodnutia veľmoci stratili na konci vojny nielen Slováci, ale aj Chorváti a baltské štáty, ktorých tradície a vôľa po samostatnom štátnom živote bola omnoho intenzívnejšia ako u Slovákov. Víťazní Spojenci síce v Atlantickej charte sľúbili všetkým národom slobodnú voľbu vlastného výberu, ale v skutočnosti sa týkalo len tých, ktorým to víťazi garantovali v rámci svojich politických cieľov. Česko-Slovensko od roku 1941 medzi týmito cieľmi bolo a Beneš mal všetky páky, aby pri jeho obnovovaní presadil svoj model jeho existencie. To, že sa tak nestalo, je zásluhou tisícov slovenských vojakov a partizánov, ktorí dokázali najskôr dva mesiace v otvorenom boji na povstaleckých frontoch a potom ďalšie mesiace v horách vzdorovať nacistickej vojenskej presile. Tento boj umožnil aj slovensky národne mysliacej politickej garnitúre protinacistickej rezistencie definitívne pochovať čechoslovakizmus ako politickú ideu, na základe ktorej sa vykonávala politická moc a nadvláda nad Slovenskom. Aj Beneš musel opustiť svoj „tolerančný patent“ a nová republika sa podľa Košického vládneho programu z apríla 1945 obnovovala ako národný štát Slovákov a Čechov s prísľubom, že to bude na zásadách rovného s rovný.

Čechoslovakizmus ako oficiálna ideológia štátu po roku 1945 zanikla. V konštitučných dokumentoch sa už o Česko-Slovensku hovorilo ako o štáte dvoch národov. Čechoslovakizmus sa však po roku 1945 a najmä 1948 pretransformoval do politickej praxe, kde naďalej tlačil Slovákov a Slovensko do nerovnoprávneho, podriadeného postavenia, ktorému sa vládlo centralisticky z Prahy. To je však už iná kapitola, ktorá nesúvisí priamo so Slovenským národným povstaním, ale so zlyhaním slovenských politických elít pri budovaní obnovovanej česko-slovenskej štátnosti. Opäť – ako mnohokrát predtým i potom a aj v dnešnej dobe – nedokázala, nebola a stále nie je schopná slovenská politická elita odlíšiť svoje parciálne politické záujmy od fundamentálnych záujmov národa. Práve z týchto dôvodov povstalecká generácia politikov nedokázala uhájiť to, čo Slováci vybojovali so zbraňou v rukách, a skončila buď v emigrácii alebo v žalároch – a to len v tom lepšom prípade. Nemôžeme nevidieť, že to bolo najmä Slovenské národné povstanie a jeho predstava o budúcnosti slovenského národa (národa, ktorý je rovný s ostatnými národmi a ktorý si má právo rozhodovať o svojej budúcnosti), za ktoré sa zakryli slovenskí politickí vodcovia v zápase za federáciu, a že ústavný zákon o česko-slovenskej federácii bol tou konkrétnou právnou normou, na základe ktorej bolo možné ústavnou a pokojnou cestou vytvoriť 1. januára 1993 samostatnú a suverénnu Slovenskú republiku. Niekto môže namietať, že nič z toho by nebolo potrebné, keby si Slovensko zachovalo po roku 1945 svoju štátnu samostatnosť. Lenže to keby je podstatné. V histórii keby neplatí. Platí len reálna geopolitická situácia vytvorená globálnymi silami a tie v roku 1945 pre samostatné Slovensko priaznivé neboli. Musíme sa zbaviť výkladu slovenských dejín z pozície prokurátora a sudcu v jednej osobe. Keď sa na slovenské dejiny pozrieme bez tejto optiky, tak zistíme, že pozitívnu úlohu v nich zohral aj 14. marec 1939, aj 29. august 1944. Každá udalosť v svojej dobe a v konkrétnej geopolitickej realite. Musíme žiť s tými dejinami, ktoré máme, a nie s tými, ktoré by sme chceli mať.