Keď chceme postihnúť fenomén čechoslovakizmu ako ideovej konštrukcie popierajúcej existenciu slovenského národa a snažiacej sa o jeho počeštenie v kľúčových rokoch našej národnej existencie, musíme poznať jeho dynamiku v prvej a druhej Česko-Slovenskej republike, ale aj jeho transformáciu po druhej svetovej vojne, keď sa idea čechoslovakizmu formálne opustila a označila sa za umelú. Treba tiež povedať, že idea čechoslovakizmu nevznikla so vznikom spoločného štátu s Čechmi roku 1918 a ani nezanikla vytvorením dvoch samostatných štátov na území Českej a Slovenskej Federatívne Republiky 1. januára 1993. Jeho skutočný obsah je niekedy veľmi ťažko rozoznať, pretože to, čo nazývame pojmom čechoslovakizmus, nemá vždy rovnaký sémantický význam. V pojme čechoslovakizmus sa od začiatku prelínali dve skutočnosti, dve línie, dve vrstvy, ktoré mali odlišné podhubie a predovšetkým odlišné ciele. Na jednej strane to bola úprimná a do značnej miery aj legitímna snaha znásobiť národnú silu Slovákov a Čechov v zápase o geopolitický priestor v strednej Európe proti veľkomaďarským a pangermánskym tendenciám a koncepciám, v ktorej osobitné jednotky Slovákov a Čechov nemali miesto. Ako Nemci na území bývalej Svätej ríše rímskej národa nemeckého a jej pozostatkoch v podobe dedičných krajín Rakúskeho cisárstva, tak aj Maďari v Uhorsku sa snažili etnicky homogenizovať priestor, na ktorý si robili nárok, a ako Česi proti Nemcom, tak aj Slováci proti Maďarom nestačili s vlastnými silami a potrebovali spojencov. V tomto zmysle slovensko-česká, resp. česko-slovenská vzájomnosť mala svoje miesto ako politická a kultúrna idea svoje úplne opodstatnenie a zohrala v našom (a určite aj českom) národnom živote pozitívnu úlohu. Continue reading