Múdrym na pripomenutie, hlupákom to bude aj tak zbytočné

Nerád používam vulgarizmy, ale niekdy to nejde. Aj v tomto prípade. Niektorí ľudia, ktorí majú na konci chrbta dieru (ANNUS), si myslia, že tá diera nie je na to, aby im umožnila z tela odchod zvyškov ich hodovania, ale na to, aby ňou špinili na všetko slovenské a národné, dokonca sa tváriac, že im ide o pravdu o Slovákoch, o pravdivý výklad ich národných dejín.

Jednou z osôb s takýmto ANNUSOM je aj onen P.H., ktorému som neprezieravo dal svoju e-mailovú adresu a denne ma tak kŕmi – hoci som mu už napísal, že s ním nie je žiadna zmysluplná debata a že s ním nemienim komunikovať – svojimi imbecilnými otázkami a teóriami. Tak som sa dozvedel, že v listine zo začiatku 13. storočia, kde je uvedené pre obyvateľov Hronského Beňadika, že majú rovnaké práva nech sú národnosti „Saxones, Hungari alebo Slavi“, že pod pojmom Hungares treba vidieť Slovákov, a že Slavi by mohli byť Lužickí Srbi. No a jeho hlavným problémom je, aby som mu vysvetlil, ako sa dorozumievali títo Saxones, Hungari a Slavi. Skrátka človek by povedal, že človek, ktorý dokáže položiť kardinálnu otázku týmto spôsobom, to asi nemá v hlave v poriadku. Neviem. Nemám znalosť o tom, čo má napísané v chorobopise. A nemienim sa tým ani ďalej zaoberať. Nemá to zmysel. Ale keďže dotyčný pán svoje nezmysly posiela široko ďaleko a ich hlavným obsahom je špinenie na A. Bernoláka, ktorý vraj bol maďarón (jeho hlavným argumentom je, že vedel maďarsky, preto musel byť maďarón – svätá prostota, ale skôr asi zadubená sprostota), a keďže v každom treťom e-maili odo mňa žiada, aby som mu dal nejaký dôkaz, že Bernolák sa niekedy prihlásil za Slováka – rozhodol som sa – nie pre neho, lebo kde nie je miesto na rozum, tam sa žiadna myšlienka nedá umiestniť, ale pre tých, ktorí by si na základe jeho tupého dobiedzania mohli náhodou myslieť, že Bernolák sa nikde neprihlásil za Slováka – uverejniť časť z úvodu jeho Filozoficko-kritickej kritickej rozpravy o slovenských písmenách. Nech každý súdny človek posúdi, či sa tam neprihlásil k svojej slovenskosti (upozorňujem najmä na pasáž, kde spomína „náš jazyk“) a či  takto mohol písať maďarón. Viem, že je to podliezanie latky, úrovne tohto blogu, ale verím, že pravidelní návštevníci mi to odpustia.

Takže spomínaný text:

.. .Dosial veľmi mnohí pestovatelia slovenského jazyka v Uhorsku mali horlivú a naozaj chvályhodnú túžbu, aby sa našiel aspoň len jeden človek spomedzi toľkých, vo všetkých náukách veľmi zbehlých ľudí, ktorý by odložil načas príliš vážne vedecké starosti a venoval pozornosť i vedecké úsilie vypestovaniu panónskoslovenskeho1 pravopisu a výslovnosti a očisteniu od chýb, ktoré sa dostali do nášho jazyka z výslovnosti a pravopisu českého. Ale veru tieto horlivé a celkom oprávnené želania vyšli nazmar. Jedni nemali smelosti a trpezlivosti k namáhavej práci, druhých odradila od podujatia a začatia práce obťažná a ešte neprekliesnená cesta; niektorých odstrašila nežičlivosť‘ a ohováranie niektorých protivných ľudí, s ktorými museli žiť; mnohým bolo na prekážku verejne zamestnanie. Iní, o ktorých sa dobre vie, že ich je mnoho, síce i proti spomenutým ťažkostiam venovali sa pestovaniu slovenského jazyka a viacerými vydaniami poučných pravidiel, určených na jeho vybrúsenie ho aj obohatili, ale tieto pravidlá tak preplnili pravidlami čerpanými z českých prameňov, že by vyhovovali skôr Čechom ako panónskym Slovákom.

Keď si tejto veci veľmi dobre všimli mnohí a poriadni verejne činní mužovia, podľa vlastnej schopnosti a jasného postrehu povzbudzovali nás, prosili a aj viac ráz pobádali, aby sme sa my chytili do tej práce a aby sme s napätím všetkých síl celkom upravili pravopisne pravidlá, očistené od chýb a ťažkostí, podľa úzu Slovákov bývajúcich v Panónii2. Táto práca sa nám videla ťažká. V daných našich okolnostiach veľmi ťažko dosiahnuteľná a pre zmenu, ktorú so sebou nevyhnutne privádzala, i nebezpečná. Vedeli sme totiž s plnou istotou, že narazíme na mienku iných, pretože aj tu platí výrok: „Väčšiu silu má stará chyba ako nová napráva“, nehovoriac o nevhodnom, ako aj straníckom úsilí tých, ktorí sa všemožné snažia dokázať, že i v samom panónsko-slovenskom pravopise treba kráčať‘ po stopách českých. Pre tieto prekážky sme sa veru chceli celkom vyhnúť‘ tejto práci, zatarasenej toľkými ťažkosťami. Keď však na nás veľmi doliehali a toľko ráz nás prosili, aby sme túto malú prácu neodvrhovali  – veď keby sa náhodou aj zjavili príliš prísni kritici, ako to už býva, nestarali by sme sa o nich – konečne sme horko-ťažko so žiadosťou súhlasili, ale predsa sme neuznali za dobré dať sa do práce prv, kým by sme neoboznámili s predsavzatím múdrych a slávnych mužov, ktorí bývali ďaleko od nás a mohli mat‘ o vec záujem; na ich súhlas, ba ešte aj odporúčanie, sme začali. Čo sme však vykonali, nech posúdia tí, ktorým na srdci leží starosť‘ o tieto domáce veci a nie tí, čo nevedia rozoznať‘ somára od komára…

 

(Bernolák, A.:) Dissertatio philologico-critica de Litteris Slavorum… Posonii 1787

 

51 Responses

  1. Avatar lacooravec 12. októbra 2012 / 19:28

    p.Kropáček..krompáček! Vy nemáte inú robotu, len vŕtať do Slovákov? Veď Ste totálne v dejinách nedovzdelaný a tvárite sa ako superhistorilk!Čo už s vami? Hádam Vás DEJINY zhodnotia!!! Neuveriteľné!!!

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *