Ako to videli Slováci pred 80 rokmi

Často nás tu niektorí ľudkovia, ktorí nemajú ani šajnu o vývine dejinného procesu, titulujú rôznymi prívlastkami, ako keby len ich pohľad bol ten najsprávnejší a ako keby sme si niečo vymysleli teraz, práve v tejto chvíli, aby sme zakryli nejaké mindráky. Najnovšie číslo Historického zborníka (2/2011) pretlačilo štúdiu jednej zo zakladajúcich osobností slovenskej profesionálnej histórie A. A. Baníka z roku 1930. Článok je odrazom doby i demokratických pomerov, keď síce pôsobil čechoslovakizmus, ale nebol vyzbrojený stalinskou ideológiou nenávisti a povinnej poslušnosti len jednej pravde. Tie dnešné netolerantné čechoslovakistické postoje nepramenia z ideológie prvorepublikovej, ale z ideológie stalinistickej, ktorá sa v ČSSR spojila s čechoslovakizmom a vytvorila zvláštnu ideológiu stalinočechoslovakizmu, ktorá nechce zo sveta zliezť aj napriek tom, že i stalinizmus a bývalú republiku si už minulosť vzala so sebou. Článok dáva pomerne kvalifikovaný obraz, kam by sa vyvíjalo ideové chápanie slovenských dejín, keby ten pán, čo mal aeroplán, nezabezpečil Klémovi víťaznej únor.

Tak skvelé čítanie. Samozrejme, článok prezentuje dobové ponímanie veci. V princípe však vychádza z premís, ktoré boli vlastné slovenskému dejepisectvu už od 18. storočia.

Do tých čias, kým sa v strednej Európe neobjavil prvý človek (za dilúvia), kým na  priestranstve zakarpatskom nevydelila sa z praindoeurópskej vrstvy oblasť praslovanská (asi v dobe okolo r. 2000 pred nar. Kr) a kým nediferencovala, nerozštiepila sa vnútri i samu táto praslovanská jednota (okolo nar. Kr.), dávajúc vznikať osobitému etnickému zárodu slovenskému, územie severozápadných Karpát, neskoršia dejinná domovina Slovákov, prekonávalo nesmieme veľké periódy geologických, geologicko-morfologických a klimatických premien i rastlinných a živočíšnych stavov, ktoré zvoľna a zdĺhavo pripravovali pôdu pre neznáme deje prvotných, predhistorických ľudí tejto zeme.

I boli prešli už dlhé veky ponad preddejinných obyvateľov devínsko-tatranskej krajiny, keď prvými zábleskami historického poznania brieždiť počína sa nad zabudnutým, lebo dotiaľ mimo prúdu svetových udalostí postaveným krajom práve v tie časy, čo ďaleko na severovýchode od nej rodí sa medzitým vôkol narodenia Pána prototyp človeka, ktorý zaujať mal jemu zasľúbenú tatranskú vlasť v trvalé svoje vlastníctvo. Pôvodné, osobité, kmeňovo-jazykové zárody etnického bytia Slovákov skrsli teda okolo počiatku kresťanského letopočtu uprostred pravlasti Slovanov za Karpatmi, medzi Vislou, Dneprom a Pripjaťskom, najskôr niekde v polceste Krakova i Kyjeva, na okolí prameniska severného Bugu.

Vôkol narodenia Krista, tejto najväčšej udalosti svetových dejín, rozrušuje sa etnografický obraz strednej Európy tým, že zo Zakarpatská prelievať a valiť sa počínajú vlny rozchádzajúcich sa jednotlivých slovanských skupín, medzi ktorými aj slovenská prarodina kliesni si cestu nadol. Keď praslovenský, kmeňovo i jazykovo približne jednotný zárod v dobe okolo narodenia Kris­tovho rozklíčil už v spleť početných rodov, zachytený bol prúdom na juh pohybujúcej sa etnickej vlny slovanskej a, postupujúc pozdĺž severozápadného oblúku Karpát, v medziach rokov 1 – 568 dosiahol Dunaj, zastávajúc a usádzajúc sa tam na prikarpatskom území z obidvoch strán Malých Karpát i pobrežia rieky Moravy.

Kolektívne základy novovekého národného bytia Slovákov, utvorené vo svojich prvopočiatočných živloch za čias zakarpatskej pravlasti slovanskej, a prinesené odtiaľ za  doby sťahovania sa Slovanov na dejinnú pôdu národa slovenského, ústrojne snované boli ponajprv udalosťami politicko-národného zjednotenia sa staroslovenských kmeňov v r. 568 – 822. Význam tohto poznenáhleho centralizačného priebehu spočíva v tej okolnosti, že ním zavŕši sa dejinná príprava, ktorá predchádzala vlastnému, samostatnému dejstvovaniu národa slovenského. Opravdivý zmy­sel tejto doby samej hľadať treba teda predovšetkým, v utvorení dostatočne pevného kmeňového základu, ktorý zmohutnený a expanzívne rozšírený v nasledujúcich epochách, uniesť vládal na ňom vystaviť sa majúcu budovu slovensko-národného života.

Vplyvom priaznivých situačných okolností sa stalo, že toto prvotné sústredenie,  počiatočné kmeňové organizovanie a kultúrne spolčenie staroslovenských etnických buniek v zárodočný, sústavného rozvoja schopný celok uskutočnilo sa na území, ktoré rozložené vôkol južného i stred­ného toku rieky Moravy a pozdĺž západného, k Dunaju zbiehajúceho oblúku severozápadných Karpát, vyúsťuje svojím prirodzeným ťažiskom k Devínu.

Uvažujúc o dejinných momentoch kmeňového príklonu Slovákov k devínskemu kraju v dobe ich politicko-národného zjednotenia, všimnúť si nám príde významného evolučného zjavu, ktorý jasný zmysel dávajúc vývojovej línii slovenského života v celom časovom rozpätí jeho trvania, predstavuje tak ideové východisko pre syntetické poňatie slovensko-národného jestvovania. V zmysle tejto historicko-filozofickej koncepcie úlohou slovenského etnického telesa bolo zaujať a trvalé strážiť Devínsku bránu na dunajsko-alpsko-karpatskej, teda najvýznamnejšej križovatke stredoeurópskych geografických priehrad, kde vo vykonávaní svojho strategicky rozhraňujúceho a kultúrne zbližujúceho medzinárodného poslania Slováci zachytiť sa mali ochranného terénu severozápadnej karpatskej, čiže tatranskej, zeme.

Natrvalo obsadiť a ovládnuť severozápadnú skupinu Karpát mohol iba kolonizačný živel, ktorý prekonajúc primitívny stav svojej kmeňovej rozdrobenosti, prechovával v sebe už zárody a štepy osobitej, vlastnej etnickej konvergencie; ale keďže hlboké geologicko-morfologické roz­brázdenie tatranského kraja znemožňuje vnútri svojom úspech akejkoľvek kmeňovo sústreďujúcej iniciatívy, Slovákom preto, aby dostalo sa im potrebných podmienok pre kmeňovú koncentráciu, zostúpiť bolo treba až k podunajskému zemepisnému pásmu mierneho povrchu.

Súc zadným, posledným vojom zo svojej pravlasti popri severozápadnom úseku karpatských hôr na juh sťahovavšieho sa prílivu slovanského, Slováci nepociťovali taký mocný tlak príbuzných kolonistov od severu, ktorý by bol ich nútil prestúpiť Dunaj a hľadať si trvalý domov v nižnejších krajinách. V početných rodových i kmeňových skupinách roztrúsení a porozsádzaní teda na teritóriu, ktorého prírodný ráz určovaný bol k východu naklonenou plošinou česko-moravskej planiny a k západu prichýlenými svahmi karpatskej vrchoviny, Slováci už silou samých antropologicko-geografických pomerov gravitovali zrejme k hladine dunajskej, keďže na Devíne spočíva očividne zemepisný uzol karpatsko-moravskej oblasti, čo uzavretej krajinnej sústavy centripetálnych hydrologických podmienok. Staroslovenské rody ocitli sa takto medzi Českomoravskou vysočinou, Karpatmi a Dunajom v uzavretom geografickom okruží, ktoré rozložené súc na úvodí severodunajského brehu, prírodnou svojou polohou a tiažou nakláňalo sa k devínskemu pohoriu.

Týmito fyzickými činiteľmi určená sústredivá evolučná smernica v období rokov 568 – 822 zvoľna mierniac rozháranosť medzikmeňových vzťahov, poznenáhle vynucovala ústupky  v odstre­divom a osamotenom snažení jednotlivých kmeňov, i zbližovala medzi sebou rozptýlené vrstvy v záujmové ovzdušie rovnakých cieľov a úloh. Pri takýchto podmienkach antropologicko-geografického prostredia potom už nehatene rozvinúť stihla sa účinnosť kmeňovo-spojivého podnetu, akým do behu vecí zasiahol najsilnejší staroslovenský kmeň náčelného rodu mojmírovského, nazývaný okrem svojho etnickým, všetkým Slovanom vtedy rovnako spoločného mena „Sloveni“ ešte aj miestnym, lokálnym označením „Moravania“ podľa rieky Moravy, okolo ktorej býval. Súc v moci devínskeho pohoria, čo najvýznamnejšieho strategického terénu moravsko-karpatskej zeme, mal tým spomedzi početných príbuzných kmeňov najviac spôsobilosti na politické vládnutie. Podmaniac si teda po zaiste krutých bojoch postupne okolité kmene staroslovenské, vymohol napokon politickú organizovanosť rasovo i rečovo spriaznených skupín predkarpatského i zakar­patského kraja, spojac ich v politicko-národnú jednotu Slovenov-Moravanov. Výsledkom tohto kmeňovo-spájajúceho pochodu bolo, že roku 822 slovenský národ vystupuje po prvé na javisko dejín, ohlásený a predstavený svojím politickým menom „Moravania „, ktorého etnický ekvivalent naproti tomu znel vtedy (a dlho ešte potom až do 14. storočia) podobou nazvania „Sloveni“.

Ako je zrejmé, naznačené ponímanie počiatočných koncentračných dejov slovenských  zakladá sa hlavne na poznatkoch, v zmysle ktorých: 1. v časovom úseku 6. – 9. storočia na strednom i južnom území novovekej Moravy a západného Slovenska sústreďuje sa ľud jednotné­ho, nerozdielneho kmeňového i jazykového pôvodu, ktorý tvoriac si osobitú, od českej, poľskej a neslovanskej oblasti odchylnú kultúrnu postať, stáva sa etnickou základňou samobytného slovenského života; 2. kolektívne svárenie roztrúsených staroslovenských kmeňov, vyšlé z lona „moravským“ zvaného rodu mojmírovského, opieralo sa o Devín, čo zemepisný uzol moravsko-karpatskej krajiny; 3. kmeňovo-sceľovací priebeh, prejavený menovite politickou organizáciou severodunajského slovenského živlu, ukončený bol vo svojej podstate r. 822.

Pri takýchto vývojových podmienkach základy svetodejinnej a medzislovanskej  národnej tradície Slovákov položené boli za doby veľkomoravskej, čiže staroslovenskej ríše. Rok 822 na javisko dejín uvádza národ slovenský pod jeho niekdajším politickým menom „ Moravania „, popri ktorom akoby štátnom, úradnom označení Slováci volali sa vtedy ešte i spoločným etnickým, rodným názvom všetkých Slovanov ako „Sloveni“. Títo „Sloveni – Moravania“, predkovia dnešných Slovákov, bývali v tej dobe široko – ďaleko okolo hlavného hradu svojej veľkomoravskej državy, pridunajského Devína a pod ich vojenskú moc i štátnu zvrchovanosť patrili časom i rozložité kraje Slovenov – Čechov na západe, a Slovenov – Poľanov (Poliakov) a Slovenov – Srbov (Polabanov) na severe.

Za oslňujúcej krátkej epochy svojho samostatného dejstvovania do roku 906 zasiahli Slováci tak hlboko do behu ľudských dejín, že uprostred mnohotvárnej menlivosti stredoeurópskych pomerov uspeli v základoch zachytiť sa všetkých hlavných podstatných úloh svojho najvlastnejšieho národného poslania. I vidíme, že štátotvorný, ústredne vládnuci, hegemónny, teda slovensko-moravský živel Veľkej Moravy, riadený mocou vyššej, hoc i neuvedomelej vôle, vedený bol najmä trojakým ideovým smerom:

I. zmohutnieť národne (svojskou kultúrou, v kolektívnom povedomia praktickým progra­mom) na vlastnej pôde, a utvoriť tak historicko-psychologické jadro osobitného, cez všetky veky udržať sa majúceho slovenského etnického typu,

II. vykonávať strategicko-disparátnu, izolačnú službu na prieseku alpsko-karpatskej a dunaj­skej prírodnej osi, rozrážajúc, mierniac, zatískajúc i regulujúc svojou etnografickou blokovosťou, kmeňovou pružnosťou výbojné, impulzívne a expanzívne etnické presuny, usilujúce sa preborením devínskej križovatky rozrušiť rovnováhu strednej Európy na najdôležitejšom rozhraní vzájomného náporu medzi germánskym, slovanským a turkotatárskym svetom,

III. rozvinúť duchovno-kontrahačnú, zbližovaciu kultúrnu spôsobnosť predovšetkým vo svojom slovanskom okruží, a to hlavne 1. prostredníctvom literárnym, keďže tradícia slovanskej literatúry zásluhou Rastislavovou zakotvila sa na slovenskej zemi, tejto klasickej pôde všeslo­vanstva, 2. predvojom kresťansko-cirkevného unionizmu, nakoľko Slováci skrze svojich apošto­lov sv. Cyrila, Gorazda i Metoda stali sa prvorodencami slovanského kresťanstva, a nie menej i 3. majetníctvom horného Dunaja, predstavujúceho významný činiteľ medzinárodnej dopravnej siete.

A akýto je ozajstný, pravý zmysel veľkomoravských dejov, pri utváraní sa ktorých  štátno-právnická skutočnosť samostatnej slovenskej ríše mojmírovského panovníckeho rodu bola len nezbytne potrebným dočasným prostredím a zovňajším rámcom pre realizovanie počiatkov vlastných, slovensko-národných dejinných úloh vekovitého trvania: lenže položené boli pevné vnútorné základy slovenskej tradície, rozpadlo sa a zaniklo i dielo Svätoplukovej slávy.

Etnická oblasť Slovenov – Moravanov, čiže Slovákov veľkomoravských, nadobudnuvšia pevnej vývojovej perspektívy už do roku 906, vedená bola napokon vpred zreteľným duchom dejín, vždy primerane prvotným zámyslom a impulzom evolučných rozbehov. V tomto zmysle pripravuje sa teda od začiatku 10. storočia poznenáhly presun kolektívneho závažia slovenských sídel z rieky Moravy smerom severovýchodným, aby živé telo národa vklinené a vsadené mohlo byť do ochranného zoskupenia hôr i vrchov, juhozápadné kraje ktorých vystavené mali byť zane­dlho silným otrasom častých vojenských nepokojov. V predošlých časoch celkom priľahnúť bolo treba Slovákom akoby plnou, sústrednou hmotnou tiažou ich etnického jestvovania k Devínu, aby zmarili pri ňom agresívne pokusy o prielom nemeckého „Drangu“ a priechodu maďarského sťahovacieho pudu. Pri pristavení obidvoch náporov uvoľnilo sa napätie v dunajsko-karpatskom uzle i pokračovať mohlo ekonomickým potrebám odpovedajúce premiestnenie slovenskej národnej oblasti bližšie k Tatrám.

A hoci táto nová, severovýchodná orientácia spojená bola s bolestným operačným  aktom (odtrhnuté bolo západné pole staroslovenskej etnografickej rozlohy), jednako má zjavne i svoju vnútornú odôvodnenosť. Ako v prírodných úkazoch, podobne aj v ovzduší duchovnej dynamiky neobmedzene vládne zákonitosť periodického vlnenia, ktorá neúprosne vyžaduje, aby po každom koncentračnom vypätí síl nasledoval úmerne uvoľňujúci výkyv opačným smerom: i je preto po­chopiteľné, že neobyčajné, obdivuhodne intenzívne vzpruženie sa slovenskej národnej energie v rokoch 822 – 906 prejsť muselo v časových intervaloch akejsi trpnej fázy, ktorá mimoriadne nežičlivými okolnosťami upadla potom do dlhotrvajúceho prechodného stavu nacionálnej omráčenosti.

Územie staroslovenské čiže veľkomoravské od roku 906 stáva sa dejiskom, na ktorom  vedená bola 120-ročná borba medzi maďarskou, českou a poľskou politickou nadvládou o prikarpatskú, devínsko-tatranskú krajinu. Boje skončené boli okolo r. 1025 zastarením sa svätošte­fanského štátneho záujmu do vecí naddunajských tak, že po vystúpení Slovákov na svetlo dejín v r. 822 – 906 nasledovavšie priechodné obdobia slovensko-národnej vivisekcie, charakterizované rozvratom politickej moci štátotvorného národa veľkomoravského, dokonalo sa rozštvrtením etnického tela slovenského medzi politickými útvarmi okolitých Čechov, Maďarov, Poliakov a Nemcov, menovite pričlenením východnej časti mojmírovského Slovenstva k Uhrám, západnej (na území novovekej Moravy) k Čechám. V zmysle nového, vôkol roku 1025 privodeného politic­kého poriadku predkarpatská vetva národa slovenského (na území nového Slovenska) vošla do štátneho zväzku Uhorského kráľovstva, kým jeho zakarpatská časť (pozdejšie Morava) pridelená bola zas v právomoc českej štátnosti.

Kmeňová plocha národa slovenského, rozložená s obidvoch brehov poriečia Moravy, vply­vom kniežatskej Nitry orientovaná bola už prevažne k východu, keď zastihlo ju r. 1025  politické pokonanie sa česko-uhorské. Etnické ťažisko staroslovenského obvodu – utvorené ešte pred r. 822 pri južnom toku rieky Moravy s kryštalizačným jadrom pridunajského Devína, a rozmohutnené potom v dejoch Veľkej Moravy najmä juhovýchodnými stranami až k Balatonskému jazeru – silou kmeňovej expanzie zrejme posunovalo sa už na začiatku 11. storočia smerom severovýchodným, aby do ochrannej skupiny vrchov a hôr vryla sa národná oblasť, vyčerpaná krajnou vypätosťou svojich vnútorných životných síl preto, že položené boli práve základy vlastného dejinného posla­nia Slovákov ustrojením národnej jednoty zastavením germánsko-maďarského náporu a dielom cyrilo-metodským. Rozvratom samostatnej štátotvornej základne zároveň uskorený bol priebeh, zapínajúci a rozkladajúci živel slovenský do zemepisnej sústavy Tatranská.

Slováci, rozvinúc prvú, základnú etapu svojich historických úloh, potrebovali nielen  oddychu, ale aj ochrany v príboji prichádzajúcich vekov – a týchto nezbytných podmienok ich ďalšieho dejstvovania i pokroku veľmi vhodným spôsobom dostalo sa im v okruhu karpatského terénu, ako aj v rámci národnostne-rovnoprávneho, inštitúciou údelného kniežatstva členeného a latinizmom centralizovaného Uhorského kráľovstva. Všetky tieto okolnosti dostatočne miernili a tlmili prudkosť tých nárazov, ktorými postihnuté boli kraje pridunajské v dobách nasledujúcich politicko-národných búrok. Prozreteľnosť tak chcela, aby živelné šťavy slovenského evolučného prúdenia, osvedčené toľkými skutkami vysokých duchovných hodnôt, vo svojej neporušenej pod­state ostali aj pri takých zmenách politického prostredia, aké sťaby trestom za nesvornosť rodu nastali menovite od 11. storočia, keď západná časť národného organizmu, začlenená súc do ústroja českej politickej moci, začala strácať na vnútornej spätosti s východom, ktorý pričlenený bol zas k sústave svätoštefanskej koruny. Jednako z povahy kmeňovej expanzie slovenského obyvateľstva možno bezpečne usudzovať, že živé vody jeho národného bytia, prelievajúc sa k severovýchodu, náležitou organickou hĺbkou zachytili sa práve v zemepisnom okruží severných Uhier.

Osudné rozpoltenie jednotného etnického tela slovenského na východné (uhorské) a zá­padné (české) pásmo malo ten následok, že integrujúcim spojivom štátotvornej  veľkomoravskej myšlienky sformovaná organická celosť národa Slovenov – Moravanov, vystavená politickými zmenami spôsobenému kultúrnemu preskupeniu, a tým vzniklej užšej, osobitej sústredenosti duchovného života, ustupuje odvtedy vždy viac oddelenému kolektívnemu ponímaniu uhorsko-slovenskej oblasti vedľa moravskej (českej v zmysle politickom). Toto nalomenie a či skôr iba premiestenie staroslovenskej etnickej rozlohy napomáhala pritom tá skutočnosť, že príslušníci zakarpatských krajov, uchrániac si niekdajšie celonárodné politické nazvanie čo „Moravania „, zvoľna utrácali naproti tomu svoje etnické meno ako „Sloveni“, až prešli v polovičatý stav novovekých Moravcov. Územie pridunajského Predkarpatská v sústave uhorského mocnárstva znenáhla naberalo zas inej tvárnosti, i stalo sa časom dejiskom nového, obnoveného vzrastu vlastného slovensko-národného povedomia. A hoci v severozápadnom Uhorsku moravské názvo­slovie zotrvačnosťou vývoja ešte ani v 12. storočí nestratilo celkom svoju pôvodnú platnosť, jednako Slováci už od 11. storočia postupne nadobúdali politické prívlastky (ako rovnoprávne krajinské postavenie, samosprávne zriadenie a vojenská záštita) takého rázu, ktoré im, zvaným ešte „Slovenom“ a pozbaveným politického výrazu „Moravania“, nedopúšťali mimouhorského súvisu v označeniach nacionálnej povahy. Z týchto okolností vyrástla nezbytne osobitá, uhorská terminológia národného života Slovákov.

 

Anton Augustín Baník1

Slovák, roč. 12, 15. 8. 1930, č. 185, s. 7,

 

204 Responses

  1. Milan2 9. júna 2012 / 20:58

    Jozefínske vojenské mapovanie z roku 1782 a stav územia v roku 882 delilo 900 rokov. Určite nebol stav z roku 1782 za totožný stavu z roku 882. Vy si myslíte že bol?
    A s tým spádom Moravy – čo by som to nespomínal – je to doplňujúci argument.
    Na základe analógií – ja vôbec nemusím v archívoch hľadať spád toku Vltavy, aby som vedel s pravdepodobnosťou rovnou takmer istote tvrdiť, že práve Praha bola tým miestom, dokiaľ mohli proti prúdu vystúpať ťažké dopravné lode, kým narazili na väčší spád (prahy). a kde sa náklad musel vyložiť.
    Preto Praha vznikla tam, kde vznikla…
    Kde historicky boli „prahy“ na rieke Morave iste ako vodák po Morave viete lepšie ako ja .

  2. Pomocník 9. júna 2012 / 21:36

    Podotýkm, že toto isté tu píšem už asi 4x, lebo niekto je nechápavý… Ja sa žiadnou (len) staršou literatúrou neoháňam, treba čítať, čo píšem…Po druhé, dnešná moravčina – ovplyvnená jazykom z Prahy cez TV a podobne – nie je vo svojej výslednej podobe zhodná s moravčinou z 19. storočia a s moravčinou z 9. storočia. Napriek tomu: Ak je ešte dnes (a to nie len na východe) na nerozpoznanie od slovenčiny, tak ako asi vyzerala v 9. storočí? Preto je v istom povrchnom zmysle aj objektívne rozdiel medzi tým ako zaradím moravčinu dnes a ako ju zaradím pred 100 rokmi. Ale geneticky sa samozrejme nič nezmenilo, geneticky platí to, čo platilo pred 100 rokmi (a jazyky sa mimochodom triedia podľa správnosti geneticky, nie podľa povrchností a neskorších nánosov). Ad Veda ide ďalej? Naozaj? To je zaujímavé, že v tejto veci ide ďalej iba – aj to len časti – českých (a od nich kopírujúcich slovenských) historikov alebo kvázi-jazykovedcov (ktorý o detailoch moravčiny alebo slovenčiny nemajú ani poňatia) a nevedia uviesť dôvod iný než je to podobné češtine (ale to je aj slovenčina alebo poľština).
    Aj sme tu citovali ako „veda“ ide v tejto veci ďalej (nájdi si to, je to už možno dva roky dozadu) – moravčina sa zaraďuje pod češtinu, lebo sa Moravania cítia byť Čechmi to je tá údajná „veda“. Akýkoľvek jazykovedec na svete, keby toto počul, tak spadne zo stoličky, ale v bývalom ČS(S)R sa toto považovalo a považuje za platný argument a skoro nikto si to ani nevšimne. A keď si pozrieme tú „vedu“, tak nikde v tejto „vede“ nie je napísané, ako je možné, že niečo, čo má (základnú) slovenskú slovnú zásobu a slovenskú gramatiku. zaraďujú z lingvistického hľadiska pod češtinu. Proste to len postulujú, čiže sa ani nesnažia to nejako lingvisticky zdôvodniť. Nikde inde v Európe by toto neprešlo, ani u národov, ktoré nemajú vlastný štát, toto je možné len vo vzťahu medzi Čechmi a Slovákmi, lebo Slováci sú riadne spracovaní, len si to väčšinou neuvedomujú. Presne podľa Masarykovho vyjadrenia: urobíme tam školy a zachvíľu z nich budú Česi, ani to „nebudú pozorovať“.

    Čo je slovenčina? Slovenčina je slovanský jazyk, ktorý má isté charakteristické znaky v lexike a gramatike a výslovnosti. Ak chceš vedieť konkrétne znaky, choď do knižnice a zožeň si k tomu literatúru. Čo sú toto za infantilné otázky?

  3. Pomocník 9. júna 2012 / 21:40

    A toho jazykovedca sa pýtať nemusíte, ja už som sa pýtal, prezentujem len politicky korektnú verziu toho, ako to je naozaj. V skutočnosti je to horšie.

  4. Milan2 9. júna 2012 / 21:43

    Pán Kopáček, s tým spádom Moravy – je to vedľajší argument.
    Na základe analógií – ja vôbec nemusím pracne v archívoch hľadať spád toku Vltavy, aby som vedel s pravdepodobnosťou rovnou takmer istote tvrdiť, že práve Praha bola tým miestom, dokiaľ mohli proti prúdu vystúpať ťažké dopravné lode, kým narazili väčší spád (prahy). a kde sa náklad musel vyložiť.
    Preto Praha vznikla tam, kde vznikla…
    Kde historicky boli „prahy“ na rieke Morave ako vodák po Morave asi viete snáď aj lepšie ako ja.
    Ale pozrel som si list 122 ako ste mi radili – každý (a radím to aj ostatným diskutujúcim si to overiť osobne) tam musí vidieť to isté ako ja – rybník Nimmersatt Teich ktorého zriadením hrádze rovnobežne s tokom Moravy musel znamenať fatálny zásah do vodopisných pomerov Moravy a konkrétne Valov. Ja neviem, kde tam vy stále vidíte tú vašu Kyjovku, ja ju tam nikde nevidím, ale veľmi dobre tam vidím napájanie tohoto rybníka prívodom priamo z rieky Moravy a vypúšťanie vody z tohoto rybníka do ešte v roku 1782 živého ramenného systému okolo Valov.
    Asi vaše informácie si treba fakt pre istotu vždy overiť, veľmi radi tu šírite dezinformácie. Asi ale viete – však táto čierna kocka je biela guľa.
    Ešte k Devínu – zjavne ste tam nikdy asi neboli – nepísali by ste to čo píšete – Devín bol pohraničnou pevnosťou – tesne okrúžená horami . Tento priestor určite neposkytoval podmienky pre tak husté osídlenie, ktoré by znieslo 20 kostolov. Až Bratislava.

  5. Pomocník 9. júna 2012 / 21:46

    Ešte aby to bolo jasné tak to pre istotu zopakujem: Na Morave (a vlastne nielen východnej) sa – keď sa to spriemeruje – z lingvistického (teda nie laického) pohľadu rozpráva jazykom zhodným s jazykom hovoreným na strednom Slovensku (viď koncovky ohýbania – sú úplne zhodné, a zároveň odlišné od českých). Podobnosť so Záhorím je tam samozrejme ešte väčšia, ale na tej tak nezáleží, to sú len fonetické záležitosti.

  6. Juraj Valúšek 9. júna 2012 / 22:26

    p. Pomocník,

    uisťujem Vás, že moravské nárečia sa od stredoslovenských líšia.

    No a „čo je slovenčina?“ nie je infantilná otázka, ale filozofická. Je známe, že najlepší filozof je päťročné dieťa, učili sme sa to ešte na NOSke. Bez filozofie sa kvalitná veda nedá robiť.

    Práve tie konkrétne znaky som myslel, ale domnieval som sa, že ich ovládate, keď tak vehementne niečo tvrdíte. Na to sa práve idem spýtať toho jazykovedca, rád sa potom s Vami podelím o dojmy.

    No a delenie sveta na dve časti (môj nézor vs. stalinisti, čechoslovakisti a blázni) je trošku zjednodušujúce a nehodné mysliteľa Vášho rangu, pán Pomocník 😀

  7. Anton Hrnko 9. júna 2012 / 22:38

    Páni,
    kadiaľ tiekla Morava vo vzťahu k Mikulčiciam je absolútne nepodstatné, lebo dnešná hranica je dnešná hranica, čo samozrejme nič nehovorí o tom, ako to bolo kedysi. Dôležité sú iné veci. Tá najdôležitejšia je, že VM centrá na východ od Moravy pokračovali v svojej pôvodnej funkcii ďalej, kým centrá na západ o Moravy po tom, ako Moravu ovládli Česi, takmer kompletne zanikli. A české kniežatá ich už neobnovili, ale postavili vedľa nich svoje napr. Znojmo oproti Sv. Hypolitovi, Hodonín oproti Mikulčiciam, Uherské Hradište oproti Starému Mestu, Břeclav oproti Pohanskému atď.) No a najzaujímavejšie je, že z 13 mikulčických kostolov sa dodnes zachovali iba jeden – kopčiansky. A to nie hociako. Celé stáročia miestni k nemu putovali na výročie jeho patrocínia podľa pôvodného dátumu, hoci cirkev zmenila dátum svätenia sv. Margity v 12. storočí. Podľa tejto anomálie sa začali aj v 90. rokoch minulého storočia o kostol zaujímať, až prišli na to, že je z VM. Existovalo teda niečo, čo miestnych k tomuto kostulu magicky priťahovalo, prečo ho sústavne obnovovali a vylepšovali. Každý, kto ku kostolu príde, zistí, že to nie je žiadna dedinská stavba. Aj gotické prestavby sú mimoriadne majstrovské.

    Milan, verte, to mesto nemohlo žiť len zo soli. To mesto muselo žiť z omnoho väčšieho remeselného a poľnohospodárskeho zázemia.

  8. Anton Hrnko 9. júna 2012 / 22:41

    Pán Valúšek,
    dám vám radu. Prečítajte si knihu vášho rodáka prof. Ľ. Nováka, Glosy k československej otázke, Bratislava 1935 alebo 1936. Ak potom nepochopíte, čo je to slovenčina a ako sa odlišuje od češtiny, tak už nepochopíte nič.

  9. Milan2 9. júna 2012 / 23:20

    Pán Hrnko, verím.
    Na strane druhej som uvažoval nad zmienkami pochybovačov, ktorí pochybovali že toto hradisko na ostrove Moravy bolo hlavným mestom VM. V podstate ich pochybnostiam ja dávam za pravdu.
    Tým ale nehovorím, že výhody ktoré obchod so soľou nesporne prinášal tu nemohlo vytvoriť aj silnú miestnu moc danú ekonomickou silou – teda peniazmi. Podobne ako Benátky, Trója, či Praha využili svoju polohu na posilnenie svojej moci, nevylučujem, že z tohoto miesta tiež mohli vyjsť silné rody. Rastislav píše byzantskému cisárovi, že sa poradil so svojimi kniežatami. Sám vymenovaním hradísk (správne nezabúdate ani na tie rakúske) naznačujete že ich mohlo byť veľa, niektorí boli slabší, iný mocnejší…. z Valov iste nejaký predstaviteľ pôsobil na poradách.
    Ale na hlavné mesto VM Valy skôr nevyzerajú.
    Ak by som mal Valy k niečomu prirovnať, tak ma napadá ako vhodný pandant možno ruský Novgorod.

  10. Milan2 9. júna 2012 / 23:31

    Pán Hrnko – píšete , že: kadiaľ tiekla Morava vo vzťahu k Mikulčiciam je absolútne nepodstatné, lebo dnešná hranica je dnešná hranica, čo samozrejme nič nehovorí o tom, ako to bolo kedysi….
    To by bola pravda, keby z múzea v Mikulčiciach by ste si neodnášali úplne iné informácie. Filozofia múzea je postavená na podporu českého povedomia a slovenský podiel Valou sa absolútne potláča.
    Navyše keď ste na Valoch, tak tam máte pocit, akoby slovenská hranica bola niekde desiatky km, ani pár sto metrov ďaleko. A čo tak potom návštevníci cudzinci.
    Napríklad z bulharského veľvyslanectva z Bratislavy chodia do Mikulčíc každý rok k pôdorysu kostola, kde postavili sochu Metoda a Cyrila chodia každý rok klásť vence. Berú to ako českú vec.
    Štatút, názov, ideová prezentácia múzea v Mikulčiciach, narušená stratigraafia územia – to všetko nie je v poriadku a malo by sa to tam v záujme historickej pravdy zmeniť.
    Ale tým, že sa Valy ocitli na území ČR Slováci na túto prezentáciu nemajú dosah.
    Jediné čo sa dá, je si to na webe otvorene povedať. Ale aj to už je pokrok oproti minulosti.

  11. Tučko Bombička 10. júna 2012 / 7:49

    To je márne toto. Tresne sem niečo, čo dokazuje presný opak toho, čo tvrdí, oplieska sa mu to o nos, na pár dní sa odmlčí, otrasie sa, naberie stratenú sebaistotu a opäť sem dobehne a začne poúčať. Ako by sa nechumelilo. Komédia. (To je o vás, Valúšek).

    Pán K., zmienené prípady sú špecifické (ešte je v pamäti spoločný štát) a navyše neviem o tom, že niekto nejaké ankety na túto tému robil (takže sa ťažko baviť o výsledkoch). Skúste si urobiť vlastnú reprezentatívnu anketu s tou „mojou“ otázkou.

  12. Petr Kropáček 10. júna 2012 / 8:39

    Pane Milane, vy asi nebudete zrovna z nejbystřejších. Tak se na list 122 podívejte znova a pak i na list 114 (navazující ze severu na 122), abyste si ujasnil kudy, že to Kyjovka kaskádou několika na sebe navazujících rybníků vlastně přitéká („Nimmersatt Teich“ je ten poslední rybník v řadě před samotným ústím a je tedy na jihu už logicky napojen do systému ramen řeky Moravy, napájen je ale z předchozího rybníka „Sand Teich“, který se vám jeví jako stříbrná plocha na severním rámu mapového listu a z něhož už také vede jedna přehrazená spojnice přímo do Moravy, kde se vůbec poprvé vody Kyjovky a Moravy „příležitostně“ spojí).

    A zachycený stav řek I. vojenským mapováním z let 1764-1768 určitě nebyl zcela totožný s tím panujícím v dobách VM, ale jak je patrno i ze starších map (Komenského, Müllerova,…), posun ústí Kyjovky je něco zcela jiného než „vlastivědnými nadšenci“ mermo moci protlačovaný posun hlavního ramene řeky Moravy (až o 3,25km) na západ… Tak, jak už jsem napsal dříve, něco je pravděpodobné více, něco méně a něco je „zcela mimo“, obzvlášť v případě průběhu řeky, která se dnes stejně jako před 1200 lety řídí stále stejnými fyzikálními zákony, ne lidskými pohnutkami něco vlastnit…

    Pane Hrnko nenechte se dále prosit a přibližte mi konečně vaše zdroje ohledně petice „moravských Slováků“ z roku 1968. Nebo si snad vaše mlčení mám vysvětlit tak, že ona informace patří do kategorie beatifikace J. Esterházyho ol. arcibisk., adorace české pol. scény E. Háchovi, film s V. Havlem na klíně R. Heydricha a podobné nesmysly…? Tak mi prosím odpovězte.

  13. Juraj Valúšek 10. júna 2012 / 11:49

    Tak, predbežne som si niečo načítal, ale odchádzam do Nemecka, nebudem mať čas na tento blog. Potom mám to stretko s jazykovedcom, tak sa už teším.

    Pán Bombiška, som rád, že Vás bavím tou mojou komédiou. Hreje ma to pri srdci 😀

    p. Hrnko, keď prídem, tú knihu si určite pozriem, mám teraz večer cez prázdniny čas, tak môžem študovať, vďaka za tip 🙂

    Ale mne nejde o rozdiel medzi češtinou a slovenčinou. Mne ide o jednoduchú definíciu: Čo je slovenčina? A samozrejme zdôvodnenie.

    Ale z toho čo som čítal doteraz, nevyplýva niečo „evidentné“. Niektoré jazykové zmeny boli rovnaké v Čechách, na Morave i na Záhorí, no neprebehli na strednom a východnom Slovensku, iné prebehli na Morave a Slovensku, ale nie v Čechách, nakoniec niektoré len na Morave a Záhorí. Mne z toho (zatiaľ) vychádza ako pravdepodobná tá teória o nárečovom kontinuu medzi češtinou a slovenčinou. Ale uvidíme, budem pozerať ďalej.

    V každom prípade, uvedomujem si, že idem do slepej uličky. Čo z toho, že by sme nárečia na východe Moravy označili za typologicky slovenské. Pre reálie 9. storočia to nemá absolútne žiadny význam. Absolútne.

  14. Milan2 10. júna 2012 / 11:58

    Pán Kropáček, Kyjovka je v tejto chvíli irelevantná záležitosť , odklonenie témy na lokálnu históriu – vráťme sa k jadru témy – podstatná je pre rybník Nimmesatt vybudovaná hrádza rybníka, ktorá už trvalo už zabránila hlavnému toku Moravy meandrovať smerom na západ, tok pri vyšších stavoch odrážala definitívne na východ. Hrádza tohoto rybníka je na googli (earth) dobre poznateľná, jej trasu využívajú ako poľnú cestu. Asi vedia prečo.

  15. Milan2 10. júna 2012 / 13:12

    Ale možno to historicky bolo ozaj tak, ako pán Kropáček píšete a Kyjovka sa skutočne vlievala do Moravy tesne nad hradiískom Valy.
    Potom vďaka vašim príspevkom to vysvetluje otázku, prečo Valy vznikli tam kde vznikli – tesne pred rozdelením vodnej cesty na dve.
    Keďže sme riečku Kyjovku na kánoách splavovali, musím osobne potvrdiť že je skutočne splavná.
    .

  16. Petr Kropáček 10. júna 2012 / 13:46

    Pane Milane, pochybuju že v dané oblasti zrovna vy dokážete posoudit, co je relevantní a co ne. A už po několikáté vám opakuju, že hráz rybníka na Kyjovce dokázala odklonit tak vodu Kyjovky. Síla toku Moravy obzvlášť při vyšším stavu (o povodních ani nemluvě) by s takovou hrází byla hotová „raz dva“. Prostě nedokážeme „poručit větru dešti“ ani dnes, natož pak lidé v 16. století. To co na leteckých snímcích můžete dnes vidět jsou ochranné hráze podél regulované Moravy a to je už úplně „jiné kafe“. Morava si do toho kudy poteče opravdu moc kecat nenechá a tím méně si do toho nechala kecat v minulosti. Ještě vám taky zbývá domyslet, kam byste se chtěl po té čudle Kyjovce dostat, aby vůbec místo jejího soutoku s Moravou mělo pro Moravany v 9. století nějaký dopravní význam… Zajeďte se tam podívat, obejděte si hráze a neplácejte prosím, co vám slina a google na jazyk přinese.

  17. Milan2 10. júna 2012 / 15:10

    To by ste sa čudoval, čo na googli dokážete vidieť. Ako roentgenom vidíte pod terén a podľa farby vegetácie vidíte aj tie ramená, ktoré na jozefínskych mapách boli ešte živé. Aj prehnutý tvar starých Mikulčíc napovedá, kam niekedy dosahovali meandre Moravy.
    A mimochodom – nemal som na mysli ochrannú hrádzu Moravy (na nej ide biela zjavne betónová cesta) , ale tú, ktorá s ňou vedie pararelne na západ od nej a po ktorej vedie poľná cesta.
    A radšej sa tam choďte s listom 122 a satelitným snímkom pozrieť sám a potom tu niečo k tomu kajúcne napíšte.

  18. Anton Hrnko 10. júna 2012 / 20:38

    Pán Kropáček,
    u nás sa hovorí, dočkaj času ako hus klasu. A darmo sa naparujete, jedine kde som strelil capa, bol počet manifestantov v Prahe, ale uviedli ma do omylu „faximílie“ Lidových novín zjavne s upravenou číslicou. To, že beatifikácia Esterházyho v Olomouci bol bluf, za to ja nemôžem, lebo slovenská tlač to uvádzala ako hotový fakt. V kauze Hácha a Havel zostávam na svojej pozícii. Áno, Háchu adorovala celá česká politická reprezentácia vrátane komunistov. Videl som to na vlastné oči v niektorej českej televízii. Rovnako je fakt, že rodina Havlovcov kolaborovala s nacistami, však preto sa na nich vzťahovali Benešove dekréty. A ten fil v decembri 1989 v našej televízii bežal!
    Mohol by som vám po pravde povedať, že si to pamätám. Ale to nie je dôkaz. Preto musím navštíviť človeka, ktorý sa tým zaoberá. Neviem, kedy sa mi to podarí. Dám vám vedieť.

    Záznamník. Tie pivnice som absolvoval niekoľkokrát. To mesto má pôvodný názov Blatný Potok, nie šarišský. Dnešný názov jepreklad slova Blato, blatný, blatový (Sár, sáros) do maďarčiny a prispôsobenie si slova Potok na Patak a jeho následné prevzatie do maďarčiny vo význame potok.

  19. zaznamnik 10. júna 2012 / 21:10

    ano ano, ako Kosican viem, ze saros je po madarsky blato a ze spravne je to Blatny Potok…..ale niektore zdroje to prekladaju aj ako Sarissky potok..ja viem, ze wikipedia nie je relevantny zdroj, ale ta vyskoci hned ako druha 🙂

    http://sk.wikipedia.org/wiki/S%C3%A1rospatak

  20. Petr Kropáček 11. júna 2012 / 11:25

    Pane Hrnko, to není o naparování, ale o vaší neochotě odpovědět a hlavně o pravdivosti vašich tvrzení… Metainformace hold někdy řekne víc než informace sama. Tak jestli stále trváte na svém, odkažte mne na konkrétní film, zprávu atp. Nic z toho ale nejste schopen/ochoten doložit už více jak rok. Problém tedy asi nebude v mé trpělivosti, ale v něčem jiném. Tak tedy dokládejte a nepomlouvejte. A nebojte, jsem trpělivý.

    Pane Milane, jsem kartograf a vysvětlovat mi, co lze vyčíst z mapy, nebo jak vytěžit informace z družicových nebo leteckých snímků (nejen z aplikace Google-Earth, ostatně vidět „pod vegetaci“ neznamená vidět „pod terén“, to byste chtěl opravdu moc) je jako poučovat dřevorubce, jak používat pilu. Tak se omlouvám, ale k vašim tezím nemám co „kajícně“ dodávat. Snad jen, že u Mikulčic to znám docela dobře nejen podle mapy a snímku, tak splétejte a vymýšlejte, jak je libo. „Paralelně“(rovnoběžně) na západ od ochranné hráze Moravy žádná další hráz není a polní cesta je tam v úrovni terénu. Pokud jste myslel kolmo k ochranné hrázi a přirozenému toku Moravy, tak to ano. Ale platí pro ni to, co už jsem několikrát napsal.

  21. Milan2 11. júna 2012 / 21:33

    Pán Kropáček, a ako sa dá rybník spraviť bez hrádze?
    A že by miestny hrádze po zrušení rybníka odstraňovali?.
    Rybník Nimmersatt zanikol, kvôli jeho zaneseniu sedimentami – Morava splavuje množstvo splavenín, ako to vidieť veľmi dobre na farbe dunajskej voda a vody rieky Morava v sútoku s Dunajom.
    No a dnes je bývalé dno rybníka dokonale rovné – úrodné pole vyplnené úrodnými sedimentami.
    Ak mi zvýši čas, tak si toto leto nájdem čas a celú širšiu lokalitu si osobne prejdem – mám totiž skúsenosť , že pohyb v teréne priinesie následne viac poznatkov, ako čas pri počítači – v reále sa vždy nájdu iné veci. Nemúsite tam teda chodiť.
    A v súvislosti s plavbou lodí po rieke Morave tu prispejem ešte s jednou osobnou vodáckou skúsenosťou.
    Zažil som to osobne: pred cca 10 rokmi sme v horúcom auguste splavovali rieku Morava a mali sme silný protivietor – nezvyklo fúkal z juhu, proti toku Moravy. Vietor bol tak silný, že sme napriek pomalému prúdeniu Moravy skoro stáli na mieste. Aby sme došli do ciela v Devíne ešte za svetla (aj tak sme došli za tmy), museli kormidelníci vliezť do vody a kanoe sme museli tlačiť !!!!
    Stav Moravy bol v lete tak nízky, že voda v strede prúdu bola iba okolo 80 cm, po dne bol mäkký príjemný piesok po celej tej trase a v tej slnčnej horúčave okolo 32 °C to nakoniec bolo aj príjemné a tlačenie ľahké. Lode sme tlačili dole prúdom asi 5 hodín – toľko sme strávili vo vode, pričom sme prešli po dne Moravy vyše 20 km!
    Bol to skrátka unikátny splav, namiesto pádlovania sme si to odkráčali po pás vo vode.
    Nech si záver spraví aký chce každý sám, ja ale nepochybujem o tom, že prenikanie lodí proti prúdu Moravy sa dalo uskutočňovať za dobrého vetra aj pomocou plachty a aj v lete pomáhaním tlačením z vody (za nízkych letných stavov).
    Vtedy som nevedel, že tu niekedy budem na webe prispievať- preto som prepáčte neskúsil tlačenie plne naloženej lode (kanoe s posádkou ) aj proti prúdu. Pokiaľ má ale niekto záujem, môže byť prvý.
    Dúfam že vás tento technický poznatok o možnostiach lodoplavby neunudil.

  22. Pomocník 11. júna 2012 / 22:43

    Archeológovia budú nadšení, keď sa dozvie, že to čo desaťročia zisťujú a následne vykopávajú podľa leteckých a satelitných fotografií, sú vlastne fantasmagórie, lebo nejaký Kropáček tvrdí, že to tam vlastne nevidia. Ale hlavne, že sme zase niečo capli a tvárime sa múdro.

  23. Petr Kropáček 12. júna 2012 / 10:00

    Pane Milane, jestli jste něco nepochopil, přečtěte si mé přízpěvky znova, nebo se zeptejte. Zaniklý rybník Nesyt (na Kyjovce) samozřejmě hráz měl, ale něco takového nemohlo
    mít ambice změnit hlavní tok Moravy. Každý rybník na sebemenším potůčku se plní usazeninami dokud se nezanese úplně (pokud se zavčas nevybagruje). Argumentovat „dokonalou“ rovinou v údolní nivě Moravy je opravdu úsměvné, protože lze s trochou nadsázky říct, že ona je takto „dokonale“ rovná a úrodná až po Rudu nad Moravou… tak si to klidně vyražte obhlédnout na vlastní oči a když už tam budete, nezapomeňte si projít také lužní les na slovenské straně na sever od ústí Výtržiny (přesně naproti bývalému Nesytu). Zjištění, že Morava svá vedlejší ramena a meandry měla i (docela výrazně) na východ od dnešního toku (hranice) bude pro některé „vlastivědce tlačící tok na západ“ asi matoucí.
    (Jen pro zajímavost dodám, a pan Hrnko mi to jistě potvrdí, že některé poutě a bohoslužby v kapli sv. Markéty u Kopčan se musely zrušit, protože rozlitá Morava okolo kaple cca 1km na východ od svého hlavního toku vytvořila nedostupný ostrov…)

    „Ale hlavne, že sme zase niečo capli a tvárime sa múdro.“ Nechť si autor tohoto výroku laskavě nejprve zamete před vlastním prahem a pokud snad zná krom dohadů „vlastivědných“ nadšenců, i nějakou opravdu hydrologicky podloženou studii tvrdící, že hlavní! tok Moravy v 9. století byl o 3,25km západněji (?!), případně jak hráz rybníka Nesytu na Kyjovce z 16. století odklonila hlavní! tok Moravy (?!), tak sem s ní. Nejen „archeológovia budú nadšení…“

  24. Milan2 12. júna 2012 / 14:53

    Pán Kropáček, ja každoročne ako vodák vidím na Dunaji, aký vysoký nános dokáže spraviť 3 týždne zvýšený stav Dunaja – niekedy je to aj 10 cm blata.
    Zjavne aj nemáte technické vzdelanie – ináč by ste rátali aj so spádom Moravy. Musíte si uvedomiť, že profil rybníka je vždy trojuholník s najhlbším miestom na výtoku. Postupne sa ale zanášaním múlom vo vode hĺbka tohoto trojuholníka zmenšuje až sa rybník (ak, ako správne spomínate, sa nevybagruje) musí nakoniec pre plytkosť zrušiť. A ostane na jeho mieste niečo niečo ako bábovka po formičke na pieskovisku – tróniaca vyvýšene nad terénom – táto masa – niečo ako ostrov / hrúda už tvorí pre prípadné hadenie toku už ťažko zvládnuteľnú zemnú barieru.
    Ospravedlňujem sa čitateľom, že tu píšem takto fakt po lopate zjavné samozrejmosti.
    Túto tému pokladám za z mojej strany uzavretú a prispejem až s prípadnými novými informáciami po návšteve terénu.

  25. Petr Kropáček 12. júna 2012 / 19:27

    Pane Milane, ohledně technického vzdělání to od vás byla opravdu trapná poznámka. (Můžete hádat kam patří obor geodézie a kartografie.) A je mi už trapné pořád opakovat, že pokud by Nesyt (na Kyjovce) stál v cestě přirozeného toku hlavního ramene Moravy, udělala by s ním Morava každé jaro krátký proces hráz sem hráz tam. Tak vyražte k Mikulčicím hledat „bábovičky trůnící nad terénem“ a až něco najdete, dejte mi vědět.

  26. Anton Hrnko 12. júna 2012 / 21:25

    Metod,
    pre vás mám len jeden odkaz. Rýchlo navštívte doktora! Pokiaľ tvrdíte len tieto bohapusté nezmysly, ktoré nemajú ani hlavu a pätu, môžeme sa len usmievať. Keď však začnete kopať a hrýzť, mohlo by to pre okolie byť nebezpečné. Skutočne, čo slovo, to perla! Už som vám povedal, nájdite si iný blog, kde sa môžete procedúrovať. Už nie som ďaleko od toho, že vaše bludy, ktoré nemajú úroveň ani prvej ľudovej, začnem mazať.

    Ohľadom Moravy. Ak si dobre pamätám terén, tak v oblasti dnešných Mikulčíc je terén značne vyšší v porovnaní s Nivou Moravy medzi Kopčanmi a Mikulčicami. Ako mi vysvetľovali archeológovia, osídlenie v nive Moravy bolo výlučne na dunách s kótou 163 m n.m. a vyššie. Ostatné územie bolo pravidelne zaplavované. Keďže to územie bolo zaplavované, je takmer isté, že hlavný tok Moravy sa často presúval v územiach, ktoré boli zaplavované. Nebolo by to nič nenormálne, ale na charakter diskusie, ktorú som vyvolal to, kadiaľ tiekla Morava, nemalo žiaden vplyv. Podstatné je to, že územie od Čm. vysočiny po Malé Karpaty a od výbežkov Karpát severne od Kroměříža až po Dunaj bolo v 9. storočí jeden geopolitický celok, ktorý zjednocovacím úsilím staroslovenských kmeňov Mojmír I. zjednotil s územím východne od Karpát a severne od Dunaja až po východoslovenskú nížinu do štátu, ktorý sa v historických prácach nazýva VM, v listine z r. 860 Slovenčina, u Nestora Slovenská zem, v západných prameňoch Morava (vo všetkých svojich podobách).
    Keď si pozrieme osídľovanie priestoru bývalého Moravského kniežatstva, nie dnešnej Moravy po odchode Longobardov, tak nám je jasné, aká bola prevažujúca etnicita tohto územia. Záhorie, východná a stredná Morava a Dolné Rakúsko boli osídlené Slovanmi spoza Malých a Bielych Karpát, teda z dnešného územia Slovenska. Severná a severozápadná Moravy boli osídlené z územia dnešného Sliezska. České osídlenie na západnej Morave vzniklo v dôsledku tlaku z Českej kotliny, ktorý nastal po pripojení časti Moravského kniežatstva k přemyslovskému štátu. Tomuto osídleniu dodnes zodpovedajú hlavné nárečové skupiny, ako sa vyvíjali po storočia a ako ich zachytil moravský vedec pred dvesto rokmi v nemeckom článku vyššie. Pripomínam ešte jednu skutočnosť, ktorá je vlastná všetkým rečiam na svete: Každý jazyk sa snaží pomenovať skutočnosti tak, aby jednému objektu zodpovedalo len jedno slovo. Existujú síce synonyma, ale tie nevznikli tak, žeby dve rozličné veci boli pomenované rovnako, ale jazykovým vývinom pôvodne z odlišných slov. Teda, keď niekoho nazvali Slovákom, tak všetkých nositeľov tohto pomenovania pokladali za etnicky totožných.

    A ešte k tej Morave (rieke). Možno by na to mohli dať odpoveď archeológovia. Svätoplukova mocenská politika potrebovala mať zabezpečené zázemie. To zázemie reprezentovali mohutné opevnenia, kde sa v prípade útoku mohli ukrývať obyvatelia a kde sa dalo aj odrážať cudzie vojsko. Budovanie týchto opevnení vyžadovalo obrovské množstvo dreva. Je celkom možné, že pritom boli devastované lesy na sever od hlavných centier VM. Odlesnenie mohlo spôsobiť výrazne zvýšenie hladiny pravidelných povodňových vĺn na strednej Morave a tým výrazne prekročiť kótu 163 m n. m. Potom už nemuseli prísť ani devastujúce útoky z cudziny, aby bola ochromená ekonomická a tým i politická sila VM.

  27. Milan2 12. júna 2012 / 22:04

    Pán Hrnko, viete mi prosím vysvetliť, prečo moravská dedina Lanžot je na Fabriciovej mape Moravy z roku 1569 (ale aj na Komenského mape z roku 1680 podľa rytiny z roku 1627) zakreslená zhodne – a síce že Lanžhot leží v Uhorsku – a trasa uhorskej hranice je vedená hlboko za riekou Moravou?

  28. Pomocník 12. júna 2012 / 22:15

    Ja som sa ku konkrétnej veci nevyjadril, lebo naozaj nie som odborník na rieku Morava, reagoval som na tvrdenie, že sa nedá z googlu a podobných fotiek zistiť, čo na nejakom území bolo kedysi – to jednoducho nie je pravda, dá sa takto zistiť niekedy veľmi veľa. Či sa dá zistiť v tomto konkrétnom prípade, samozrejme neviem.

  29. Milan2 12. júna 2012 / 22:43

    Ešte môj názor, prečo Frankovia nazývali Slovenov Moravania.
    keď prišli bavorskí obchodníci loďami (ktorí vlastne ako jediní mali intenzívny, každoročný kontakt s našimi predkami) k Devínu predávať svoju soľ, bola rieka Morava po veľmi dlhom čase prvá rieka – väčší prítok zľava. Prítok Moravy zľava bol pre nich dôležitý orientačný bod, zvýraznený impozantným bralom Devína
    Miestnych ľudí si teda nazvali podľa tejto rieky, aj keď sa plavili aj ďalej ….

  30. Metod J. Sláv 12. júna 2012 / 23:22

    Ták predsa. Ďakujem, pán Hrnko! A nápodobne!

    Len jedna „reminiscencia“:

    „Ako to, že používate meno Mojmír, keď pramene uvádzajú MOIMAR ???

  31. Petr Kropáček 13. júna 2012 / 19:37

    K Lanžhotu… hranice je zaznačená špatně, a tento omyl vznikl počátkem 17. století (1619) kdy byl Lanžhot spravován z ranšperského (Rabensburg) panství v Dolních Rakousích. (Lanžhot nikdy nepřestal být součástí Moravského markrabství.) Původní Fabriciova mapa samozřejmě neměla nejmenší důvod Lanžhot na Moravu nezakreslit a také tam nic takového nenajdete. Matoucí je fakt, že nová vydání Fabriciovy mapy ze 17. století (1625,…) a Komenského mapy tento „úlet“ obsahují, což si někteří mylně vykládají jako dlouhodobou příslušnost k Dolním Rakousům, respektive Uhersku.

    http://www.lanzhot.cz/index.php?&desktop=clanky&action=view&id=85

    Pane Hrnko, když už tedy chcete své „staroslovenské“ pohádky doplňovat o Hankeho (Blahoslav a „moravský Slovák“ Komenský vám nevoní?), citujte ho přímo, ne skrz nějakou paní přizpívající do „Sudetenlandu“. Moravské etnografické skupiny jsou jistě zajímavé, ale ani v nejmeším nepotvrzují „slovenskost“ Moravy, spíš naopak.

  32. Anton Hrnko 13. júna 2012 / 22:08

    Pán Kropáček,
    iný komentár od vás ani neočakávam. Ale predsa, čo na to pomenovanie. Myslíte, že keď niekto o niekom povedal, že je Čech, on nebol Čechom ale Poliakom?

  33. Petr Kropáček 14. júna 2012 / 7:41

    Pane Hrnko, vaše otázka nás vrací o dobrý rok a půl, možná až 3 zpět. Tehdy jsem se vás ptal, zda etnografická skupina Hanáků je pro vás samostatným etnikem, nebo národem (pro vás to ale logicky musí být Slováci, ale když je někdo zrovna pojmenoval jinak …). A kdyby vás to opravdu zajímalo, tak právě Hanáci byli v té době považováni za nejstarší slovanské obyvatelstvo Moravy (ostatní=naplaveniny, či mix s přišlými etniky), což pravda z vybraných Hankeho citátů v časopisu Sudetenland nevyčtete. A peripetie se slovem „Slovák“ a jeho dobové mnohovýznamnosti jsme tu už několikrát probírali.

    P.S.: Od vás naopak čekám vysvětlení moravštinou mluvících Moravců ve Slezsku. Nebo mi už můžete konečně doložit vaše tvrzení ohledně adorace Háchy, filmu s Havlem a Heydrichem, či petice „moravských Slováků“ z roku 1968.

  34. yoss 14. júna 2012 / 9:57

    etnograficke informacie sa okrem ineho skryvaju aj v technologickych a remeselnickych postupoch. napriklad malta sa v cechach tradicne nahadzuje fankou a na slovensku kelnou. na Morave, akoinac, sa tradicne nahadzuje kelnou…

  35. Petr Kropáček 14. júna 2012 / 12:33

    Hmm, nevím sice jaké jsou technologické a řemeslnické postupy na Slovensku, ale u nás na Moravě se vždycky omítka nahazovala (zednickou) „lžicou“. „Fánka“ je nejen na Moravě zednická naběračka… pokud jí umíte nahazovat, pane Yossi, smekám klobouk, protože to snad neumí ani v Čechách. 😉

  36. Tučko Bombička 14. júna 2012 / 13:50

    Zaujímavé je, že keď zadáte do googla výraz „slovník jazyka valašského“, tak tam pod „k“ nájdete toto:

    kelňa – sedátko pro kočího na voze; zednická lžíce

  37. yoss 14. júna 2012 / 14:26

    sa pripajam, k vcerajsim Antonom dodatocne vsetko najlepsie…

    pan Kropacek, dnes je problem zohnat murarov co vedia nahadzovat maltu nielen fankou (naberackou), ale aj kelnou. fankou je to sice narocnejsie, ale o dost rychlejsie. dnes sa v dosledku presneho murovania robia tenke omietky, tak do 10mm, murovanie z klasickych tehal alebo kamena naopak vyzaduje hrubsie omietky nad 20mm. v case Velkej Moravy sa omietky na stenu „capali“, vysledne omietky neboli rovne, ale hrbolate. v Stupave je takto robeny jeden mur na ceste k Cevaservisu, inak sa tento typ omietky uz nepouziva napriek tomu ze je stabilnejsia…

  38. zaznamnik 14. júna 2012 / 20:15

    ozaj, pan Hrnko vsetko najlepsie k meninam…vela stastia, zdravia, zivotnych sil a Bozieho pozehnania

  39. Tučko Bombička 14. júna 2012 / 20:26

    Pripájam sa aj ja, všetko najlepšie.

  40. Anton Hrnko 14. júna 2012 / 21:36

    Ďakujem za blahoželania. A len tak na okraj, ako študent som býval často na „múračkách“. Pomerne obstojne ovládam prácu aj murára, aj maliara (byty však nikomu maľovať nebudem). Preto môžem miestoprísažne vyhlásiť, že fangľa (naberačka, žufaňa) a kelňa (lopatka) sú dva veľmi potrebné, ale odlišné nástroje.Nahadzovať sa dá oboma, ale kelňou iba doplnkovo. Tá je viac na hladenie (omietky) a rozťahovanie malty po múre.

  41. Coopy 19. júna 2012 / 21:44

    Ako to videli prekliati Cehuni pred 40 rokmi!

    Viz http://www.nase-rec.ujc.cas.cz/archiv.php?art=5396

    Z uvedeneho clanku vyplyva jasne,ze v dobe VM nebylo na uzemi soucasneho Slovenska v zadnem pripade obyvatelstvo,ktere bychom mohli oznacit za jednotne a to jak ve smyslu politickem tak i jazykovem,pricemz druhe kriterium pretrvava na Slovensku dodnes.
    Proto musime se vsi rozhodnosti oznacit teorii o jazykove hranici mezi cestinou a slovenstinou kdesi na Vysocine za bludy a nacionalisticke blaboleni!
    Ukazuje se,ze naopak ceska,lepe receno cechicka skupina zahrnuje i zapadni Slovensko.
    Smele tedy muzeme oznacit soucasne zapadoslovenske dialekty za vychodni nareci cestiny!
    Jako pracovni nazev bychom mohli pouzit treba: vychodni cestina, lesni cestina 😀
    Pro tzv. stredoslovenstinu by bylo presnejsi pouzivat nazev jako: severni srbochorvatsina nebo horska makedonstina 😀
    Vychodni cili lesni Cesi vsak podlehli v prubehu casu brutalni horske makedonizaci [rozumej postredoslovensteni] takze vlastne ztratili pravo oznacovat se za etnicke dedice Velke Moravy.
    Jugoslavci ze stredu Slovenska toto pravo nemeli nikdy!!
    S jistotou tedy muzeme prohlasit,ze jedinymi etnickymi dedici VM v soucasnosti jsou MORAVANE patrici do cechicke jazykove skupiny,kteri tim,ze se nestali soucasti madarskeho statniho utvaru nazyvaneho Uhersko, a unikli tak pozdejsi jugoslavizaci rizene a organizovane Madary a zachovali si svuj jazyk a historicke povedomi jako jedini dedici VM.
    Vychodni cili lesni Cesi na dnesnim zapadnim Slovensku[ to je nepresne,radeji bychom meli pouzivat vyraz na vychodni Morave] prohrali svuj boj o svebytnost s Jugoslavci v okamziku vitezstvi skupiny horskych Makedoncu vedenych Sturem nad poslednimi obranci vychodni cestiny,ktere vedl Bernolak.
    Tento balkanizacni proces pokracuje s nezmensenou krutosti dodnes a my jsme tak svedky nelitostne genocidy vychodoceskeho naroda.
    Z vyse uvedenych skutecnosti take jasne plyne zaver,proc soucasni stredoslovensti ultra-extremiste cili extremni extremiste utoci na Bernolaka a jeho skupinu.
    Jejich zvlcilym zamerem je snaha o vygumovani poslednich zbytku vychodni cestiny na soucasnem Slovensku!
    Ne nadarmo se Stredoslovaci a obyvatele byvale Jugoslavie nazyvaji Sloveni!
    Proto dnes venuji Cesi a Moravane tichou vzpominku svym byvalym bratrum,kteri v krutem zapase o svebytnost bohuzel podlehli agresivnimu,balkanskemu elementu.
    Cest jejich pamatce 😀

  42. miro 19. júna 2012 / 22:32

    Cest soudruhu!
    clovek, ktory musi zit s vedomim, ze jeho predkovia bojovali „za vlast“ vo Wehrmachte, to naozaj nema lahke a zda sa, ze to na nom zanecha hlboke stopy. Preto si myslim, ze vam to tu nikto zazlievat nebude 🙂

  43. Coopy 20. júna 2012 / 0:46

    Taky zdravim,soudruhu!

    Kdovi v kolika ruznych armadach bojovali mi predkove.To mne absolutne netrapi.Vasi predkove treba prikocovali na hnusnych,krpatych ponikoch odnekud ze stepi.Co vy vite?
    Nicmene ja jsem jen chtel v urcite nadsazce poukazat jak je snadne ,,vyprodukovat,, nejakou teorii.Ma verze mi neprijde o nic blbejsi nez verze Velkeho Camuraldiho nebo ruznych Slavistickych Metodu.
    Rozdil je pouze ve vlastnim vztahu k vytvorenym verzim.
    Moje verze slouzi pouze jako jistym zpusobem odlehcene nastavovani zrcadla vatroskakacum.Neni to muj osobni nazor.
    Verze Velkeho Camuraldiho=hrozneho webupana mu slouzi k zlepseni osobni ekonomicke situace.Osobne jsem presvedcen ze jako studovany historik ji take verit ani nemuze.Ale prosim,kde je poptavka je nabidka.
    No a pak zbyvaji ti ruzni,kteri sve verzi veri.A jak znamo,vira nema s myslenim nebo logikou nic spolecneho.Od toho je to vira.
    A nikdo s tim nic nenadela.Dokonce ani paprsek osvety ne 😀

    P.S. Wehrmacht byl myslim,z vojenskeho hlediska jednou z nejlepsich armad sveta,ne?
    No ale zioldnierzami wojska Polskiego tez bylo kilka mojich krewnych no w wojsku Czechoslowackim tez paru.
    U nas sie mowi: Trudne zycie gornika na Zaolziu.I ne tylko gornika.
    Gute nacht,genosse Miro 😀

  44. Milan2 20. júna 2012 / 12:43

    Mne sa predchádzajúci príspevok Coopyho páčil a aj ma pobavil.
    Dokonca čo sa týka južanského vplyvu stredoslovenčina na slovenčinu mám rovnaký názor, že sa v tej dobe vlastne jednalo o akoby omyl Štúra.
    Ale to je ako v slovinčine – vplyv východnej slovenčiny a západnej slovenčiny na južnú stredoslovenčinu bol podobný, ako vplyv južnej chorvátštiny na slovinčinu, z ktorej postupným preberaním vplyvov vznikol južný jazyk…
    Ja ale pokladám minimálne západnú časť pôvodných moravských nárečí za časť oblasti kde sa používala staroslovenčina.
    V jadre VM sa podľa mňa používal jeden jazyk a nie dva, ako sa snažia to nanútiť verejnosti spoza rieky Moravy.
    O južnoslovanských vplyvoch na stred Slovenska sa všeobecne dobre vie, ale ja žiaľ ani neviem z čoho spočívajú…
    O tom, kedy tento vplyv nastal sa píše minimálne, aspoň som nič nečítal čo by ma presvedčilo.
    Podľa mňa sú 3 historické možnosti, kedy tak nastalo:
    1. V 6. storočí zabočením putujúcich Slavínov z povodia Tisy na sever
    2. V 7. storočí vytlačením Slavínov z veľkej Uhorskej nížiny na sever Avarmi
    3. v 9. storočí vytlačením Slavínov na sever z Potisia príchodom Maďarov.
    Osobne dávam najväčšiu pravdepodobnosť 1. variante. Možno ale fungovali aj všetky tri.za
    Ešte je tu varianta 4 – že to bola infiltrácia južných Slovanov – Srbov a Chorvátov na sever proti toku Dunaja od 10 po 15 stroročie., ale tejto variante neverím. Títo ostávli keď , tak asi len popri Dunaji a nešli ďalej na sever.
    Ešte sa chcem spýtať, tých čo tomu rozumejú, či aj Liptáci patria k južnoslovenskej skupine. Nejako mi tam nepasujú kvôli tým veľkým horám, ktoré z juhu by museli prekonať….

  45. miro 20. júna 2012 / 17:59

    Pan Milan,
    precitajte si vsetky prispevky od Genosse Coopyho a budete sa zabavat este velmi dlho. Dozviete sa napriklad, ze na VM, resp. v risi Mojmirovcov, bol narod Moravanov aj to, ze na VM, resp. v risi Mojmirovcov, sa rozpravalo moravcinou.
    Coopyho teoriu o moravcine na VM, resp. v risi Mojmirovcov, pochoval az Komensky 🙂

    PS: spravne malo byt na hnusnych, krpatych konikoch, nie ponikoch 🙂

  46. Jano 16. septembra 2012 / 12:06

    Keďže pochádzam z rodnej obce majora Daniela Gondu nedá mi nezareagovať na príspevok pána Paľa. Za socializmu sa u nás každoročne k výročiu jeho smrti a k výročiu SNP robili oslavy. My sme ho za toho hrdinu aj pokladali a vy tu teraz tvrdíte, že to bol opilec a zločinec. Som z toho veľmi prekvapený. Môžete mi vysvetliť, čo robil v tých časoch, keď ho považujete za zločinca? Ďakujem.

  47. Milan2 20. októbra 2012 / 20:58

    Pánovi Kopáčkovi sľúbená informácia.
    Pán Kopáček – ohľadom hradiska valy Mikulčie a rybníka Nesyt v niečom som sa mýlil ja a v niečov vy, teda v niečom ste mali pravdu
    ale čítajte:
    na jar som čitateľom sľúbil že osobne preverím situáciu nad hradiskom Valy/Mikulčice a zvlášť sa tu zameriam na bývalý rybník Nesyt, ktorého výstavba okolo roku 1550 mala teoreticky spôsobiť odtlačenie toku Moravy od hradiska Valy na východ.
    Pre priblíženie – podľa archeologických vykopávok hradisko Valy obtekal hlavný tok Moravy zo západu, čiže ostrov Valy pôvodne patril k východnej – kopčianskej strane.
    Informujem, že som skutočne osobne navštívil bývalý rybník Nesyt , pozrel si aj pôvodné – teda bývalé ústie riečky Kyjovka do rieky Moravy a osobne prešiel hrádze rybníka Nesyt, ktorý bol zlikvidovaný – premenený na polia po caa 200 rokov fungovania na príkaz Márie Terézie.
    Musím konštatovať, že nesmierne dlhá hrádza obrovského rybníka rekordéra je pri päte cca 12 m široká, na korune široká cca 6m a 3 m vysoká. takáto mohutná hrádza je jednoznačne pre tok Moravy aj dnes absolútne neprekonateľná bariérou a takou zostáva aj dodnes a pôvodne uvažované sedimenty (sú asi 0,5m hrubé ) tu nehrajú žiadnu podstatnú rolu! Kto sa prejde po niekoľko km dlhej hrádzi bývalého rybníka Nesyt musí konštatovať to isté – hrádza by bola funkčná pri napustení rybníka aj dnes a vytvoril by sa neuveriteľne veľký rybník – Nesyt bol mimochodom v 20 rokoch moravský Texas -bohaté ropné pole, kde sa ropa ťaží ešte aj dnes.
    Pod hrádzou je jasná zníženina – bývalé hlavné rameno rieky Moravy, ktoré vás privedie spoľahlivo až k hradisku Valy.
    Čo je potešujúce, na hradisku sa intenzívne pracuje – prehlbuje sa zníženina okolo západnej línie valov, kde pôvodne tiekol hlavný prúd – čiže návštevníkom sa objasní pôvodná logika situácie (vodné opevnené mestečko s cca 2000 obyvateľmi).
    Okolo východného valu je ale už živé rameno – tečie v ňom voda – rameno je teda živé, čo ma veľmi milo prekvapilo (uroveň priľahlého terénu je mimochodom iba cca 60 cm nad úrovňou hladiny vody v ramene!) pretože to veľmi priblížilo vtedajšiu situáciu.

    Informujem Vás ešte o mojej terorií, že Mikulčice boli osadou obchodníkov so soľou. Podrobne som si pozrel polohu tzv Kniežacieho paláca a musím konštatovať, že sa nachádza na najvyššom mieste areálu. Bolo by to síce treba premerať teodolitom, ale po dnešnej návšteve som ešte viac presvedčený, že sa jednalo o sklad soli. Tie dôvody sú dva:
    1. jedná sa o najvyššie miesto hradiska. Tkz. bazilika leží podľa mňa nižšie, čo je vysvetliteľné jedine tak, že sklad soli mal prednosť pred kostolom – musel byť na suchom a teda najvyššom mieste hradiska pretože soľ musela jednoznačne ostať uchránená pred vlhkosťou.
    2. Najkratšia spojnica s prípadným možným prístavom sa vyznačuje vybratím vo vale, čiže zjavne bol Sklad soli napojený na miesto pristávania lodí (z východnej strane hradiska) . navyše pod valom je tam zachovaný rovný pás plný vody – kde boli asi parkované soľné lode.
    3. Pokiaľ vôbec existoval nejaký kniežací palác, tak ako sídlo miestneho vládcu skôr mohla slúžiť prístavba k bazilike zo západnej strany – k tomuto riešeniu existuje aj ekvivalent v Blatnohrade.
    Záver:
    – Bývalý rybník Nesyt v roku 1550 masívnou hmotou hrádze jednoznačne a trvalo odklonil tok Moravy na východ s následkom, že pôvodné riečisko okolo Valov vyschlo. Stav je dodnes nezmenený- ak by malo dôjsť k návratu do pôvodného stavu, tak zemná hrádza by musela by byť prelomená resp. odstránená s vysokým nasadenín techniky
    – údajný knížecí palác je s najväčšou pravdepodobnosťou skôr skladom soli
    – Mikulčice – Valy boli pravdepodobne bohatou osadou dealerov soli
    a jej vznik na rieke Morave a pod odbočkou – ústí riečky Kyjovky (čistá rovina) bolo spôsobené dobrou polohou v odbytovej zóne soli pre povodie rieky Moravy a vznik osady skôr podmienili dobré dopravné a vykládkové pomery (prístav na Morave, vyvýšený ostrov cca o 2,5m) a nie prioritne ochrana vody (skôr sa jedná o plytké ramená).
    Odporúčam vykonať na mieste historickú rekonštrukciu – kópiu lodee a dopravu cca 1 tony piesku (soli) s vykládkou k priestoru “paláca” – skladu. Tiež by bol zaujímavý aj vodný – vodácky prieskum – (teraz bol len bicyklovo/chodecký) , ktorý plánujem vykonať na jar – je to tam celkom zaujímavé – ramená pretekajúce bezprostredne k hradisku sú splavné a bude zaujímavý pohľad z vody na ochranné valy hornej časti valov (“Akropoly! , kde sú ramená v pôvodnej pozícií.
    Týmto zároven ďakujem Arch. ústavu Brno, že revitalizujú pôvodný vzhľad lokality = privádzajú vodu – a dúfam, že pribudne v dohľadnej dobe aj most na Kopčany.
    Ideálne by bolo ešte obnoviť priechod v hrádzi rybníka Nesyt a priviesť tak živú vodu aj do ramena na západnej strane hradiska Valy.

  48. Anton Hrnko 20. októbra 2012 / 21:06

    Milan2,
    pri všetkej úcte k vašim turistickým schopnostiam ma zaráža jedna vec: Prečo si myslíte, že všetci sú hlupáci, iba vy ste chytrý?

  49. Milan2 22. októbra 2012 / 22:38

    Pán Hrnko, ja som záujemcom o históriu postúpil iba technické informácie, ktoré doteraz nemali.
    Určite si nemyslím to, čo si myslíte, že si myslím.
    Samozrejme, ked niekto chce za Mikulčicami vidieť rodový hrad Mojmírovcov, nech si ho tam vidí.
    Ale na oficiálnych stránkach Valy/Mikulčíce sú už o tom prvé pochybnosti – Hlavné sídlo brnianski archeológovia ako som si aktuálne tu prečítal skôr už presúvajú do Uherského Hradišťa – časť Rybárny – asi na to majú nejaké závažné dôvody. Ja s nimi v tomto ak dovolíte súhlasím, ale význam Mikulčíc aj ako stredisko obchodníkov so soľou vôbec tým neklesne. Naopak, možno aj stúpne.
    Aj význam Tróje ako bohatého mesta lodivodov cez Marmarské more tiež nijako jeho význam neznižuje – skôr vysvetľuje…..

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *