Ako to videli Slováci pred 80 rokmi

Často nás tu niektorí ľudkovia, ktorí nemajú ani šajnu o vývine dejinného procesu, titulujú rôznymi prívlastkami, ako keby len ich pohľad bol ten najsprávnejší a ako keby sme si niečo vymysleli teraz, práve v tejto chvíli, aby sme zakryli nejaké mindráky. Najnovšie číslo Historického zborníka (2/2011) pretlačilo štúdiu jednej zo zakladajúcich osobností slovenskej profesionálnej histórie A. A. Baníka z roku 1930. Článok je odrazom doby i demokratických pomerov, keď síce pôsobil čechoslovakizmus, ale nebol vyzbrojený stalinskou ideológiou nenávisti a povinnej poslušnosti len jednej pravde. Tie dnešné netolerantné čechoslovakistické postoje nepramenia z ideológie prvorepublikovej, ale z ideológie stalinistickej, ktorá sa v ČSSR spojila s čechoslovakizmom a vytvorila zvláštnu ideológiu stalinočechoslovakizmu, ktorá nechce zo sveta zliezť aj napriek tom, že i stalinizmus a bývalú republiku si už minulosť vzala so sebou. Článok dáva pomerne kvalifikovaný obraz, kam by sa vyvíjalo ideové chápanie slovenských dejín, keby ten pán, čo mal aeroplán, nezabezpečil Klémovi víťaznej únor.

Tak skvelé čítanie. Samozrejme, článok prezentuje dobové ponímanie veci. V princípe však vychádza z premís, ktoré boli vlastné slovenskému dejepisectvu už od 18. storočia.

Do tých čias, kým sa v strednej Európe neobjavil prvý človek (za dilúvia), kým na  priestranstve zakarpatskom nevydelila sa z praindoeurópskej vrstvy oblasť praslovanská (asi v dobe okolo r. 2000 pred nar. Kr) a kým nediferencovala, nerozštiepila sa vnútri i samu táto praslovanská jednota (okolo nar. Kr.), dávajúc vznikať osobitému etnickému zárodu slovenskému, územie severozápadných Karpát, neskoršia dejinná domovina Slovákov, prekonávalo nesmieme veľké periódy geologických, geologicko-morfologických a klimatických premien i rastlinných a živočíšnych stavov, ktoré zvoľna a zdĺhavo pripravovali pôdu pre neznáme deje prvotných, predhistorických ľudí tejto zeme.

I boli prešli už dlhé veky ponad preddejinných obyvateľov devínsko-tatranskej krajiny, keď prvými zábleskami historického poznania brieždiť počína sa nad zabudnutým, lebo dotiaľ mimo prúdu svetových udalostí postaveným krajom práve v tie časy, čo ďaleko na severovýchode od nej rodí sa medzitým vôkol narodenia Pána prototyp človeka, ktorý zaujať mal jemu zasľúbenú tatranskú vlasť v trvalé svoje vlastníctvo. Pôvodné, osobité, kmeňovo-jazykové zárody etnického bytia Slovákov skrsli teda okolo počiatku kresťanského letopočtu uprostred pravlasti Slovanov za Karpatmi, medzi Vislou, Dneprom a Pripjaťskom, najskôr niekde v polceste Krakova i Kyjeva, na okolí prameniska severného Bugu.

Vôkol narodenia Krista, tejto najväčšej udalosti svetových dejín, rozrušuje sa etnografický obraz strednej Európy tým, že zo Zakarpatská prelievať a valiť sa počínajú vlny rozchádzajúcich sa jednotlivých slovanských skupín, medzi ktorými aj slovenská prarodina kliesni si cestu nadol. Keď praslovenský, kmeňovo i jazykovo približne jednotný zárod v dobe okolo narodenia Kris­tovho rozklíčil už v spleť početných rodov, zachytený bol prúdom na juh pohybujúcej sa etnickej vlny slovanskej a, postupujúc pozdĺž severozápadného oblúku Karpát, v medziach rokov 1 – 568 dosiahol Dunaj, zastávajúc a usádzajúc sa tam na prikarpatskom území z obidvoch strán Malých Karpát i pobrežia rieky Moravy.

Kolektívne základy novovekého národného bytia Slovákov, utvorené vo svojich prvopočiatočných živloch za čias zakarpatskej pravlasti slovanskej, a prinesené odtiaľ za  doby sťahovania sa Slovanov na dejinnú pôdu národa slovenského, ústrojne snované boli ponajprv udalosťami politicko-národného zjednotenia sa staroslovenských kmeňov v r. 568 – 822. Význam tohto poznenáhleho centralizačného priebehu spočíva v tej okolnosti, že ním zavŕši sa dejinná príprava, ktorá predchádzala vlastnému, samostatnému dejstvovaniu národa slovenského. Opravdivý zmy­sel tejto doby samej hľadať treba teda predovšetkým, v utvorení dostatočne pevného kmeňového základu, ktorý zmohutnený a expanzívne rozšírený v nasledujúcich epochách, uniesť vládal na ňom vystaviť sa majúcu budovu slovensko-národného života.

Vplyvom priaznivých situačných okolností sa stalo, že toto prvotné sústredenie,  počiatočné kmeňové organizovanie a kultúrne spolčenie staroslovenských etnických buniek v zárodočný, sústavného rozvoja schopný celok uskutočnilo sa na území, ktoré rozložené vôkol južného i stred­ného toku rieky Moravy a pozdĺž západného, k Dunaju zbiehajúceho oblúku severozápadných Karpát, vyúsťuje svojím prirodzeným ťažiskom k Devínu.

Uvažujúc o dejinných momentoch kmeňového príklonu Slovákov k devínskemu kraju v dobe ich politicko-národného zjednotenia, všimnúť si nám príde významného evolučného zjavu, ktorý jasný zmysel dávajúc vývojovej línii slovenského života v celom časovom rozpätí jeho trvania, predstavuje tak ideové východisko pre syntetické poňatie slovensko-národného jestvovania. V zmysle tejto historicko-filozofickej koncepcie úlohou slovenského etnického telesa bolo zaujať a trvalé strážiť Devínsku bránu na dunajsko-alpsko-karpatskej, teda najvýznamnejšej križovatke stredoeurópskych geografických priehrad, kde vo vykonávaní svojho strategicky rozhraňujúceho a kultúrne zbližujúceho medzinárodného poslania Slováci zachytiť sa mali ochranného terénu severozápadnej karpatskej, čiže tatranskej, zeme.

Natrvalo obsadiť a ovládnuť severozápadnú skupinu Karpát mohol iba kolonizačný živel, ktorý prekonajúc primitívny stav svojej kmeňovej rozdrobenosti, prechovával v sebe už zárody a štepy osobitej, vlastnej etnickej konvergencie; ale keďže hlboké geologicko-morfologické roz­brázdenie tatranského kraja znemožňuje vnútri svojom úspech akejkoľvek kmeňovo sústreďujúcej iniciatívy, Slovákom preto, aby dostalo sa im potrebných podmienok pre kmeňovú koncentráciu, zostúpiť bolo treba až k podunajskému zemepisnému pásmu mierneho povrchu.

Súc zadným, posledným vojom zo svojej pravlasti popri severozápadnom úseku karpatských hôr na juh sťahovavšieho sa prílivu slovanského, Slováci nepociťovali taký mocný tlak príbuzných kolonistov od severu, ktorý by bol ich nútil prestúpiť Dunaj a hľadať si trvalý domov v nižnejších krajinách. V početných rodových i kmeňových skupinách roztrúsení a porozsádzaní teda na teritóriu, ktorého prírodný ráz určovaný bol k východu naklonenou plošinou česko-moravskej planiny a k západu prichýlenými svahmi karpatskej vrchoviny, Slováci už silou samých antropologicko-geografických pomerov gravitovali zrejme k hladine dunajskej, keďže na Devíne spočíva očividne zemepisný uzol karpatsko-moravskej oblasti, čo uzavretej krajinnej sústavy centripetálnych hydrologických podmienok. Staroslovenské rody ocitli sa takto medzi Českomoravskou vysočinou, Karpatmi a Dunajom v uzavretom geografickom okruží, ktoré rozložené súc na úvodí severodunajského brehu, prírodnou svojou polohou a tiažou nakláňalo sa k devínskemu pohoriu.

Týmito fyzickými činiteľmi určená sústredivá evolučná smernica v období rokov 568 – 822 zvoľna mierniac rozháranosť medzikmeňových vzťahov, poznenáhle vynucovala ústupky  v odstre­divom a osamotenom snažení jednotlivých kmeňov, i zbližovala medzi sebou rozptýlené vrstvy v záujmové ovzdušie rovnakých cieľov a úloh. Pri takýchto podmienkach antropologicko-geografického prostredia potom už nehatene rozvinúť stihla sa účinnosť kmeňovo-spojivého podnetu, akým do behu vecí zasiahol najsilnejší staroslovenský kmeň náčelného rodu mojmírovského, nazývaný okrem svojho etnickým, všetkým Slovanom vtedy rovnako spoločného mena „Sloveni“ ešte aj miestnym, lokálnym označením „Moravania“ podľa rieky Moravy, okolo ktorej býval. Súc v moci devínskeho pohoria, čo najvýznamnejšieho strategického terénu moravsko-karpatskej zeme, mal tým spomedzi početných príbuzných kmeňov najviac spôsobilosti na politické vládnutie. Podmaniac si teda po zaiste krutých bojoch postupne okolité kmene staroslovenské, vymohol napokon politickú organizovanosť rasovo i rečovo spriaznených skupín predkarpatského i zakar­patského kraja, spojac ich v politicko-národnú jednotu Slovenov-Moravanov. Výsledkom tohto kmeňovo-spájajúceho pochodu bolo, že roku 822 slovenský národ vystupuje po prvé na javisko dejín, ohlásený a predstavený svojím politickým menom „Moravania „, ktorého etnický ekvivalent naproti tomu znel vtedy (a dlho ešte potom až do 14. storočia) podobou nazvania „Sloveni“.

Ako je zrejmé, naznačené ponímanie počiatočných koncentračných dejov slovenských  zakladá sa hlavne na poznatkoch, v zmysle ktorých: 1. v časovom úseku 6. – 9. storočia na strednom i južnom území novovekej Moravy a západného Slovenska sústreďuje sa ľud jednotné­ho, nerozdielneho kmeňového i jazykového pôvodu, ktorý tvoriac si osobitú, od českej, poľskej a neslovanskej oblasti odchylnú kultúrnu postať, stáva sa etnickou základňou samobytného slovenského života; 2. kolektívne svárenie roztrúsených staroslovenských kmeňov, vyšlé z lona „moravským“ zvaného rodu mojmírovského, opieralo sa o Devín, čo zemepisný uzol moravsko-karpatskej krajiny; 3. kmeňovo-sceľovací priebeh, prejavený menovite politickou organizáciou severodunajského slovenského živlu, ukončený bol vo svojej podstate r. 822.

Pri takýchto vývojových podmienkach základy svetodejinnej a medzislovanskej  národnej tradície Slovákov položené boli za doby veľkomoravskej, čiže staroslovenskej ríše. Rok 822 na javisko dejín uvádza národ slovenský pod jeho niekdajším politickým menom „ Moravania „, popri ktorom akoby štátnom, úradnom označení Slováci volali sa vtedy ešte i spoločným etnickým, rodným názvom všetkých Slovanov ako „Sloveni“. Títo „Sloveni – Moravania“, predkovia dnešných Slovákov, bývali v tej dobe široko – ďaleko okolo hlavného hradu svojej veľkomoravskej državy, pridunajského Devína a pod ich vojenskú moc i štátnu zvrchovanosť patrili časom i rozložité kraje Slovenov – Čechov na západe, a Slovenov – Poľanov (Poliakov) a Slovenov – Srbov (Polabanov) na severe.

Za oslňujúcej krátkej epochy svojho samostatného dejstvovania do roku 906 zasiahli Slováci tak hlboko do behu ľudských dejín, že uprostred mnohotvárnej menlivosti stredoeurópskych pomerov uspeli v základoch zachytiť sa všetkých hlavných podstatných úloh svojho najvlastnejšieho národného poslania. I vidíme, že štátotvorný, ústredne vládnuci, hegemónny, teda slovensko-moravský živel Veľkej Moravy, riadený mocou vyššej, hoc i neuvedomelej vôle, vedený bol najmä trojakým ideovým smerom:

I. zmohutnieť národne (svojskou kultúrou, v kolektívnom povedomia praktickým progra­mom) na vlastnej pôde, a utvoriť tak historicko-psychologické jadro osobitného, cez všetky veky udržať sa majúceho slovenského etnického typu,

II. vykonávať strategicko-disparátnu, izolačnú službu na prieseku alpsko-karpatskej a dunaj­skej prírodnej osi, rozrážajúc, mierniac, zatískajúc i regulujúc svojou etnografickou blokovosťou, kmeňovou pružnosťou výbojné, impulzívne a expanzívne etnické presuny, usilujúce sa preborením devínskej križovatky rozrušiť rovnováhu strednej Európy na najdôležitejšom rozhraní vzájomného náporu medzi germánskym, slovanským a turkotatárskym svetom,

III. rozvinúť duchovno-kontrahačnú, zbližovaciu kultúrnu spôsobnosť predovšetkým vo svojom slovanskom okruží, a to hlavne 1. prostredníctvom literárnym, keďže tradícia slovanskej literatúry zásluhou Rastislavovou zakotvila sa na slovenskej zemi, tejto klasickej pôde všeslo­vanstva, 2. predvojom kresťansko-cirkevného unionizmu, nakoľko Slováci skrze svojich apošto­lov sv. Cyrila, Gorazda i Metoda stali sa prvorodencami slovanského kresťanstva, a nie menej i 3. majetníctvom horného Dunaja, predstavujúceho významný činiteľ medzinárodnej dopravnej siete.

A akýto je ozajstný, pravý zmysel veľkomoravských dejov, pri utváraní sa ktorých  štátno-právnická skutočnosť samostatnej slovenskej ríše mojmírovského panovníckeho rodu bola len nezbytne potrebným dočasným prostredím a zovňajším rámcom pre realizovanie počiatkov vlastných, slovensko-národných dejinných úloh vekovitého trvania: lenže položené boli pevné vnútorné základy slovenskej tradície, rozpadlo sa a zaniklo i dielo Svätoplukovej slávy.

Etnická oblasť Slovenov – Moravanov, čiže Slovákov veľkomoravských, nadobudnuvšia pevnej vývojovej perspektívy už do roku 906, vedená bola napokon vpred zreteľným duchom dejín, vždy primerane prvotným zámyslom a impulzom evolučných rozbehov. V tomto zmysle pripravuje sa teda od začiatku 10. storočia poznenáhly presun kolektívneho závažia slovenských sídel z rieky Moravy smerom severovýchodným, aby živé telo národa vklinené a vsadené mohlo byť do ochranného zoskupenia hôr i vrchov, juhozápadné kraje ktorých vystavené mali byť zane­dlho silným otrasom častých vojenských nepokojov. V predošlých časoch celkom priľahnúť bolo treba Slovákom akoby plnou, sústrednou hmotnou tiažou ich etnického jestvovania k Devínu, aby zmarili pri ňom agresívne pokusy o prielom nemeckého „Drangu“ a priechodu maďarského sťahovacieho pudu. Pri pristavení obidvoch náporov uvoľnilo sa napätie v dunajsko-karpatskom uzle i pokračovať mohlo ekonomickým potrebám odpovedajúce premiestnenie slovenskej národnej oblasti bližšie k Tatrám.

A hoci táto nová, severovýchodná orientácia spojená bola s bolestným operačným  aktom (odtrhnuté bolo západné pole staroslovenskej etnografickej rozlohy), jednako má zjavne i svoju vnútornú odôvodnenosť. Ako v prírodných úkazoch, podobne aj v ovzduší duchovnej dynamiky neobmedzene vládne zákonitosť periodického vlnenia, ktorá neúprosne vyžaduje, aby po každom koncentračnom vypätí síl nasledoval úmerne uvoľňujúci výkyv opačným smerom: i je preto po­chopiteľné, že neobyčajné, obdivuhodne intenzívne vzpruženie sa slovenskej národnej energie v rokoch 822 – 906 prejsť muselo v časových intervaloch akejsi trpnej fázy, ktorá mimoriadne nežičlivými okolnosťami upadla potom do dlhotrvajúceho prechodného stavu nacionálnej omráčenosti.

Územie staroslovenské čiže veľkomoravské od roku 906 stáva sa dejiskom, na ktorom  vedená bola 120-ročná borba medzi maďarskou, českou a poľskou politickou nadvládou o prikarpatskú, devínsko-tatranskú krajinu. Boje skončené boli okolo r. 1025 zastarením sa svätošte­fanského štátneho záujmu do vecí naddunajských tak, že po vystúpení Slovákov na svetlo dejín v r. 822 – 906 nasledovavšie priechodné obdobia slovensko-národnej vivisekcie, charakterizované rozvratom politickej moci štátotvorného národa veľkomoravského, dokonalo sa rozštvrtením etnického tela slovenského medzi politickými útvarmi okolitých Čechov, Maďarov, Poliakov a Nemcov, menovite pričlenením východnej časti mojmírovského Slovenstva k Uhrám, západnej (na území novovekej Moravy) k Čechám. V zmysle nového, vôkol roku 1025 privodeného politic­kého poriadku predkarpatská vetva národa slovenského (na území nového Slovenska) vošla do štátneho zväzku Uhorského kráľovstva, kým jeho zakarpatská časť (pozdejšie Morava) pridelená bola zas v právomoc českej štátnosti.

Kmeňová plocha národa slovenského, rozložená s obidvoch brehov poriečia Moravy, vply­vom kniežatskej Nitry orientovaná bola už prevažne k východu, keď zastihlo ju r. 1025  politické pokonanie sa česko-uhorské. Etnické ťažisko staroslovenského obvodu – utvorené ešte pred r. 822 pri južnom toku rieky Moravy s kryštalizačným jadrom pridunajského Devína, a rozmohutnené potom v dejoch Veľkej Moravy najmä juhovýchodnými stranami až k Balatonskému jazeru – silou kmeňovej expanzie zrejme posunovalo sa už na začiatku 11. storočia smerom severovýchodným, aby do ochrannej skupiny vrchov a hôr vryla sa národná oblasť, vyčerpaná krajnou vypätosťou svojich vnútorných životných síl preto, že položené boli práve základy vlastného dejinného posla­nia Slovákov ustrojením národnej jednoty zastavením germánsko-maďarského náporu a dielom cyrilo-metodským. Rozvratom samostatnej štátotvornej základne zároveň uskorený bol priebeh, zapínajúci a rozkladajúci živel slovenský do zemepisnej sústavy Tatranská.

Slováci, rozvinúc prvú, základnú etapu svojich historických úloh, potrebovali nielen  oddychu, ale aj ochrany v príboji prichádzajúcich vekov – a týchto nezbytných podmienok ich ďalšieho dejstvovania i pokroku veľmi vhodným spôsobom dostalo sa im v okruhu karpatského terénu, ako aj v rámci národnostne-rovnoprávneho, inštitúciou údelného kniežatstva členeného a latinizmom centralizovaného Uhorského kráľovstva. Všetky tieto okolnosti dostatočne miernili a tlmili prudkosť tých nárazov, ktorými postihnuté boli kraje pridunajské v dobách nasledujúcich politicko-národných búrok. Prozreteľnosť tak chcela, aby živelné šťavy slovenského evolučného prúdenia, osvedčené toľkými skutkami vysokých duchovných hodnôt, vo svojej neporušenej pod­state ostali aj pri takých zmenách politického prostredia, aké sťaby trestom za nesvornosť rodu nastali menovite od 11. storočia, keď západná časť národného organizmu, začlenená súc do ústroja českej politickej moci, začala strácať na vnútornej spätosti s východom, ktorý pričlenený bol zas k sústave svätoštefanskej koruny. Jednako z povahy kmeňovej expanzie slovenského obyvateľstva možno bezpečne usudzovať, že živé vody jeho národného bytia, prelievajúc sa k severovýchodu, náležitou organickou hĺbkou zachytili sa práve v zemepisnom okruží severných Uhier.

Osudné rozpoltenie jednotného etnického tela slovenského na východné (uhorské) a zá­padné (české) pásmo malo ten následok, že integrujúcim spojivom štátotvornej  veľkomoravskej myšlienky sformovaná organická celosť národa Slovenov – Moravanov, vystavená politickými zmenami spôsobenému kultúrnemu preskupeniu, a tým vzniklej užšej, osobitej sústredenosti duchovného života, ustupuje odvtedy vždy viac oddelenému kolektívnemu ponímaniu uhorsko-slovenskej oblasti vedľa moravskej (českej v zmysle politickom). Toto nalomenie a či skôr iba premiestenie staroslovenskej etnickej rozlohy napomáhala pritom tá skutočnosť, že príslušníci zakarpatských krajov, uchrániac si niekdajšie celonárodné politické nazvanie čo „Moravania „, zvoľna utrácali naproti tomu svoje etnické meno ako „Sloveni“, až prešli v polovičatý stav novovekých Moravcov. Územie pridunajského Predkarpatská v sústave uhorského mocnárstva znenáhla naberalo zas inej tvárnosti, i stalo sa časom dejiskom nového, obnoveného vzrastu vlastného slovensko-národného povedomia. A hoci v severozápadnom Uhorsku moravské názvo­slovie zotrvačnosťou vývoja ešte ani v 12. storočí nestratilo celkom svoju pôvodnú platnosť, jednako Slováci už od 11. storočia postupne nadobúdali politické prívlastky (ako rovnoprávne krajinské postavenie, samosprávne zriadenie a vojenská záštita) takého rázu, ktoré im, zvaným ešte „Slovenom“ a pozbaveným politického výrazu „Moravania“, nedopúšťali mimouhorského súvisu v označeniach nacionálnej povahy. Z týchto okolností vyrástla nezbytne osobitá, uhorská terminológia národného života Slovákov.

 

Anton Augustín Baník1

Slovák, roč. 12, 15. 8. 1930, č. 185, s. 7,

 

204 Responses

  1. Anton Hrnko Anton Hrnko 22. októbra 2012 / 22:55

    Milan2,
    kde bolo a kde nebolo sídlo Mojmírovcov, je v súčasnej dobe len otázkou hypotéz. Podľa môjho názoru v 9. storočí existovalo niečo ako putujúci dvor. To znamená, že tých hlavných miest bolo viacero. Archeológovia nevykopali lem Mikulčice. Vykopali veľa ranostredovekých slovanských hradísk od Severného mora až po Čierne more. Na základe analógií vedia vyhodnotiť aj architektonický koncept hradísk, ktoré sa podobali skoro ako vajce k vajcu. V skoro každom vnútornom hrade kresťanských kniežat stáli pri sebe v tom období kostol, palác a podporné stavby (pre služobníctvo, remeselníkov…). Či v palácoch skladovali aj soľ, je podružná otázka. Mikulčice boli štrukturovanou aglomeráciou s rozvinutou remeselníckou výrobou a určite tam sídlili i bohatí kupci s najrozličnejšími komoditami. Museli tam chodiť kupci z celého vtedy známeho sveta. Našli tam dokonca kostru s negroidnými črtami. Redukovať toto sídlo na prekladisko soli, je neakceptovateľné z hľadiska nálezovej situácie. Soľ sa tam určite dovážala i predávala, ale určite nebola „nad zlato“.

  2. Avatar Milan2 23. októbra 2012 / 22:17

    Pán Hrnko, súhlasím s tým čo píšete.
    Ja som nikdy nehovoril že na Valoch všetci obchodovali so soľou.
    Obchodníkov – možno bol len jeden, k tomu lodiarov možno 10 – 20,30… ostatní (cca 2000 obyvateľov) sa na tento solventný trh následne iba nabalili, pretože „soľníci“ mali iste čím platiť. Kapitál získaný zo soli všetko rozhýbal – aj remeselníkov, aj všelijaké iné služby, radi prišli do takéhoto prosperujúceho prostredia aj kňazi a bolo iste aj na služobníctvo….
    S obchodom prišiel asi aj negroidný (otrok?) , ktorý podľa mňa mal skôr vytvoriť k všetkému bohatstvu aj vizuálnu prestíž (však aj po 90 roku sme tu mali dokonca v politike ekvivalenty….nebudem radšej menovať).
    Spomenutý murín skôr teda naznačuje, že na hradisku bolo peńazí dosť, lebo odkiaľže by mala byť táto teoretická vojenská korisť ?
    Ja netuším ako bola počas roka soľ v povodí rioeky Moravy distribuovaná. ale podľa prepočtov na odhadovaných 200.000 obyvateľov povodia pri potrebe 10 g na osobu denne (6 g na osobu a 4 g pre dobytok+ konzervovanie a technológie) ak dobre počítam sa jej denne minulo neuveriteľné 2 tony denne. Niekto teda túto hmotu musel dovážať a počas zlého počasia preskladovať…
    Ešte odbočka – najnovšiie v TV vysielali z Bulharska , že pri Varne vykopávajú úplne najstaršie mesto v Európe – obchodníkov so soľou (mesto leží pri salinách) – teda mesto výrobcov a obchodníkov so soľou.
    A ďaľší ekvivaleent – Dubrovník – zbohatol nie na obchode, ale na svojich salinách.
    Porozmýšľajte teda ešte trochu – v staroveku skutočne často bola soľ nad zlatom – lepšie povedané, za soľš sa získavalo zlato a za to všetko ostatné….

  3. Avatar Lacooravec 27. októbra 2012 / 17:56

    Za všetky drobné hovorí slovenská rozprávka Soľ nad zlato! Ona presne odráža dejinné udalosti v tých dobách! Len to treba prelúskať a pochopiť o čo v tých časoch šlo!

  4. Avatar Milan2 2. novembra 2012 / 21:15

    V tých časoch šlo až z existenčných dôvodov o kontrolu nad transportom soli.
    Tú mal ten, kto kontroloval prístaviská na Dunaji – konkrétne Devín a Bratislavu.
    Mojmírovci logickým uvažovaním museli preto najskôr vyjsť z tohoto priestoru – nech si historici píšu čo chcú.
    Soľ sa do Devína a Bratislavy nevozila cez Uherské Hradište, ale naopak.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *