Polnočný valčík alebo ako som prežil vznik samostatnej Slovenskej republiky

Rozmýšľajúc, kde začať, príde mi na um večer pred voľbami roku 1992. Práve sme skončili náročnú volebnú kampaň, počas ktorej sme navštívili hádam každú druhú obec na východnom Slovensku. Podľa reakcie občanov sme mali dobrý pocit a boli sme celkom spokojní. V špiku kosti sme cítili, že tieto voľby budú rozhodujúce vo vzťahu, akým smerom sa pohne Slovensko. Počas kampane sme bývali v jednom byte v Košiciach na sídlisku Nad jazerom a vtedy nás čakala v ňom posledná noc pred odchodom do Bratislavy. Boli sme unavení, ale optimistickí a s tým optimizmom sme si sadli aj pred televíznu obrazovku, že si pozrieme a vypočujeme posledné správy pred volebným moratóriom. Na záver správ bol ohlásený prejav prezidenta V. Havla. Mali sme tušenie, že bude chcieť vstúpiť do predvolebnej kampane na strane svojich stúpencov na Slovensku, ako to urobil už roku 1990, ale to, čo sme zazreli na obrazovke, nás úplne šokovalo. Poznal som mnoho prejavov prezidentov z autopsie i štúdiom dokumentov, ale niečo tak „divoké“ si človek ani v najhoršom sne nevedel predstaviť. Z televíznej obrazovky sa na nás uprene díval očami človeka zatlačeného do kúta ešte stále aj náš prezident a v hysterickom prejave stále opakoval slová „snažne vás prosím“. Nikto nemohol byť na pochybách, proti komu a proti čomu je jeho predslov zameraný, pred kým a čím varuje Slovákov a o čo ich „snažne prosí“. Bol som šokovaný, dalo by sa povedať, že som stratil reč. V tom sa ozval priateľ Štefan:

„Pozri naňho! Veď on melie z posledného! Toto je jeho labutia pieseň. Tento zápas sme už vyhrali. Takto hovorí prezident!? To je hanba! Slováci už nemajú inú cestu. Táto republika už skončila.“

Štefanove konštatovania sa ukázali pravdivé do slová a do písmena. Ale vtedy už nikto nemusel byť prorokom, aby vedel odhadnúť ďalší vývin. Voľby dopadli totálnym debaklom pre politické sily, ktoré sa hlásili k nejakej forme užšieho štátneho zväzku Slovenska s Českou republikou. Hnutie „bezpomlčkového“ československého porozumenia nedostalo ani jedno percento a stúpenci V. Havla a jeho „funkční federace“ nepreliezli päťpercentnú  hranicu. Neuspel ani V. Klaus so svojou ODS, ktorá ponúkala českú predstavu o spoločnom štáte aj slovenským voličom. Strany, ktoré mali v svojom programe slovenskú suverenitu obsadili – myslím – 113 kresiel v stopäťdesiatčlennej Slovenskej národnej rade, teda mali pohodlnú ústavnú väčšinu. V štátoprávnej oblasti teda dostali veľmi silný mandát a bolo už len na nich, akým spôsobom tento mandát využijú. Osobne som nemal najmenších pochýb, že slovenská suverenita a medzinárodná subjektivita je už len otázkou času. Aj hlavný protihráč na českej strane V. Klaus to veľmi rýchlo pochopil a tým, že prevzal predsedu českej a nie federálnej vlády, dal jasne najavo, kam sa vývin bude uberať.

Vývin nadobudol veľmi rýchly spád. Už 17. júla 1992, keď slovenský parlament prijal jasnou väčšinou Deklaráciu o zvrchovanosti Slovenskej republiky, bola viac menej cesta k samostatnosti vydláždená. Priznám sa, ľúto mi bolo niektorých poslancov KDH, ktorí boli proti svojmu presvedčeniu donútení svojím vedením hlasovať proti deklarácii. Na čaši šampanského v átriu starého parlamentu, ktorú predseda podával po hlasovaní, sa niektorým rinuli dole lícami slzy ľútosti i zlosti, že nemohli hlasovať podľa svojho presvedčenia.  Táto skúsenosť však nemala na nich žiaden vplyv. Aj 1. septembra 1992, keď sa hlasovalo o novej Ústave Slovenskej republiky, hlasovali proti. Keď sa potom na 3. septembra 1992 pripravovalo slávnostné podpísanie prijatej Ústavy, požiadal ma predseda parlamentu, aby som do Rytierskej sály niesol zástavu Slovenskej republiky. Niežeby som to nechcel urobiť, ale z určitých technických dôvodov som to odmietol. No a tak, hoci som sa na jej tvorbe podieľal od februára 1990 a v skupine v zložení V. Mečiar, I. Gašparovič, J. Moravčík, M. Čič, M. Sečanský, Ľ. Fogáš bol prítomný aj na jej záverečnej redakcii pred tým, než sa posunula do parlamentu, zažíval som jej podpisovanie spolu s ostatnými poslancami na vnútornom nádvorí Bratislavského hradu.

Keď vtedajšia Slovenská národná rada prijala novú Ústavu, bolo aj českej strane definitívne jasné, že Slovensko to so svojou suverenitou myslí vážne. Celá jeseň roku 1992 bola pre mňa jedna súvislá šnúra oficiálnych i polooficiálnych stretnutí v parlamente i mimo neho, počas ktorej som sa podieľal na zaraďovaní Slovenska na medzinárodnú scénu. Vtedy som bol členom zahraničného výboru parlamentu a hoci HZDS, SNS a SDĽ mali v ňom väčšinu, bol som jediný z týchto strán v ňom, čo som ovládal anglický jazyk a mohol tak v mene budúcej slovenskej samostatnosti zastupovať parlament aj v zahraničí už pred vyhlásením samostatnosti. Z tohto dôvodu som bol aj vyslaný niekedy v októbri 1992 na zasadnutie Stredoeurópskej iniciatívy do Štajerského Hradca (Grazu), aby som tam reprezentoval Národnú radu SR. Mal som poverenie prevziať agendu tak, aby Slovensko mohlo v organizácii plynulo pokračovať po rozdelení ako plnohodnotný člen.

Do Štajerského Hradca som sa vydal zavčas rána služobným automobilom a cca za dve hodiny som dorazil do tohto pekného mesta uprostred rakúskej krajiny Štajersko. Na radnici som sa stretol s našou veľvyslankyňou M. Vášaryovou, ktorá na mňa hľadela ako na nepríjemného votrelca, ale správala sa korektne. Na začiatku rokovania ma česko-slovenská delegácia predstavila a zároveň požiadala prítomných zástupcov parlamentov členských štátov, aby hlasovaním rozhodli, či ma pustia k stolu alebo budem môcť iba zostať v miestnosti na lavici pri stene a odtiaľ pozorovať rokovanie. Na otázku, kto je proti (presne si už znenie otázky nepamätám) delegácia federálneho zhromaždenia razantne zdvihla ruky a za ňou všetci ostatní. Dostalo sa mi teda miesto v „kúte“ miestnosti, odkiaľ som mohol pozorovať rokovanie. Nemôžem povedať, že sa mi to páčilo. Dokonca som sa cítil aj tak trochu urazený, lebo z hľadiska nášho vtedajšieho protokolu sa nerobil príliš veľký rozdiel medzi federálnym a národným poslancom. Mali sme také isté postavenie, privilégia, dokonca myslím, že aj platy. Z toho dôvodu som sa ani veľmi nesústredil na rokovanie, ale hlavou mi krúžili myšlienky a spomienky na podobné situácie v minulosti. Spomenul som si aj na vystúpenie poslanca SNS A. Adamicu v predchádzajúcom volebnom období v SNR. Vtedajšie vládne, federalistické strany v jednej debate o rozdelení vyšli s argumentom, že Slovensko sa nemôže osamostatniť, lebo by na to ekonomicky doplatilo. Vraj by nás Česi pri delení obrali.[1] Poslanec Adamica vtedy pred celým plénom povedal asi nasledovné:

„Hovoria nám, že sa nemôžeme s Čechmi rozdeliť, lebo v prípade delenia by nás Česi obrali. Možno majú pravdu, ale ja dodávam, bolo by to posledný raz!“

A ja som pokojne sedel pri stene a v duchu som si hovoril. No nech, nejakých pár hodín to vydržím, ale bude to posledný raz.

Celá druhá polovica roka 1992 bola mimoriadne hektická. Ale čím bol dátum konečného usporiadania vzťahov Slovákov a Čechov bližšie, tým to bolo hektickejšie.  Musel sa vypracovať celý systém dvojstranných zmlúv, ktoré mali umožniť bezproblémové fungovania vzťahov medzi republikami v tomto prípade už na medzinárodnej scéne. Výbory sedeli takmer permanentne. Keď už bolo zrejmé, že k rozdeleniu dôjde, osobne som naliehal na vedenie vtedajšieho parlamentu, aby Národná rada SR prijala uznesenie, v ktorom by prevzala moc do vlastných rúk autonómnym, zvrchovaným aktom. HZDS však principiálne stála na pozícii, že rozdeliť federáciu má federálny parlament, čo sme síce v SNS nespochybňovali, ale zdalo sa nám to príliš málo z hľadiska legitimity následných rozhodnutí slovenského parlamentu. Do 1. januára 1993 sa na tom nič nezmenilo, až keď sa po rozdelení začali federálni poslanci zo Slovenska domáhať svojich „legislatívnych“ právomoci, aj HZDS si uvedomilo túto nutnosť a niekedy v polovici januára 1993 aj NR SR prevzala vyhlásením plnú kompetenciu na Slovensku ako výlučný ústavný orgán.

Medzitým však prebiehali hektické debaty vo Federálnom zhromaždení ČSFR v Prahe. Rokovalo sa o delení majetku a ďalších podrobnostiach rozpustenia federálneho štátu. Na 25. novembra 1992 bolo na programe jeho rokovania prijatie ústavného zákona o rozdelení Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky. Vtedy sme sa vo vedení SNS dohodli, že táto udalosť nemôže byť bez nás. Vybrali sme sa, neviem už, či štyria alebo piati ráno do Prahy a usadili sa na balkóne federálneho zhromaždenia. Až tam bolo cítiť dusnú atmosféru, ktorá panovala dole v sále. Do konca nebolo nič isté. V snemovni ľudu bola pohodlná ústavná väčšina víťazných strán. V slovenskej časti snemovne národov však samé HZDS a SNS ústavnou väčšinou nedisponovali. Bolo treba získať, resp. presvedčiť zástupcov iných strán, aby tento zákon podporili. Strany, ktoré sa hlásili k pravici (KDH a maďarské strany), sa zasekli. Nechceli ani počuť o podpore suverenity pre svoj národ. Chvála Bohu, na ľavej strane sa našli statoční, ktorí prevzali zodpovednosť na svoje plecia a pri konečnom hlasovaní sa pridali. Zákon prešiel. Poslanci v zasadacej sále sa náhlivo balili a naponáhlo sa priam vytrácali z budovy parlamentu. My ako hostia a poslanci SNS vo federálnom zhromaždení sme sa stretli vo foyeri budovy, rozvinuli slovenskú zástavy a burácajúcimi hlasmi sme zaspievali pieseň Hej, Slováci. Bolo to asi prvýkrát a určite aj posledný, keď táto pieseň zaznela v onej aj architektonicky nezvládnutej budove, ktorá sa svojou opachovitosťou a aj funkčnosťou podobala vtedajšej federácii.

Posledné dni pred prvým januárom 1993 bežali ako stádo divokých mustangov. Musel by som hlboko loviť v pamäti, aby som si bez zápiskov a archívneho výskumu spomenul, čo sa všetko ešte odohralo pred týmto magickým dňom. Ani som sa nenazdal a bol tu Silvester 1992, posledný deň v spoločnom štáte. Myslím si, že bolo nejaké zasadnutie parlamentu, ale nie som si istý. Na večer bola do hotela Bôrik zvolaná veľká recepcia, na ktorej sa zúčastnili, resp. boli pozvaní všetci ústavní činitelia i významné osobnosti spoločenského a kultúrneho života. Aj keď bol Silvester a čakalo by sa, že bude na slávnosti uvoľnená zábava, nebolo to tak. Všetky reči sa točili len o budúcnosti. Nedá sa povedať, že politické špičky štátu si neboli vedomé zodpovednosti, ktorú na seba prevzali a ktorá ich čaká. Debatoval každý s každým. Na chvíľu sa pri mne zastavil aj V. Mečiar. Zdalo sa mi, ako by čakal povzbudenie a bolo na ňom vidieť, že je plný odhodlania, ale aj očakávania. Opýtal som sa ho, či si pamätá, ako mi v novembri 1990 v národnej rade pri prerokovávaní kompetenčného zákona počas prestávky povedal, aby som sa nebál, že slovenský štát bude.[2] Pritkol, ale z jeho mimiky som nevybadal ani trošku pohnutia. Nevycítil som ani, či mu táto pripomienka lahodila, alebo som mu pripomenul niečo, na čo som mal dávno zabudnúť.

Ani sme nezbadali a priblížila sa polnoc. Boli sme vyzvaní, aby sme sa o polnoci zhromaždili na Námestí SNP, kde bude hneď po polnoci slávnostné privítanie nového štátu. Sadol som s manželkou do automobilu a presunuli sme sa na Župné námestie, kde sme zaparkovali pred budovou vtedajšieho parlamentu. Odtiaľ to bol už len kúsok na miesto určenia. Spolu s I. Hudecom a niekoľkými ďalšími poslancami sme si stali na chodník pred budovu pošty a čakali na odbitie posledných sekúnd starého roka a i posledných sekúnd existencie spoločného štátu s Čechmi. Atmosféra bola hustá, plná očakávaní i obáv. Len občas strelila niekde petarda. A už to bolo tu. Na veži odbilo polnoc a z ampliónov sa ozvala štátna hymna. Námestie stíchlo a po dohratí hymny prepuklo do nadšeného jasotu, ktorý prerušil prejav predsedu vlády a následne Msgr. Anton Hlinku. Poznal som tohto pátra od saleziánov z vysielania Hlasu Ameriky. Vždy som ho rád počúval, lebo vo svojich vystúpeniach nikdy nezabudol poznamenať, že Slovensko je samostatná cirkevná provincia, a preto  je u nás situácia iná ako v Česku. Nesklamal ani vtedy. A potom prišlo niečo, čo nikto nečakal. Z ampliónov sa ozval J. Strauss. Nie, nebol to žiaden zabudnutý slovenský velikán. Bol to známy autor valčíkov a zhromaždenému asi 30 000 davu sa prihovoril jedným z nich – Na krásnom modrom Dunaji. Myslím, že to nikto nečakal. Po chvíľke prekvapenia sa zrazu pochytali páry do tanca a roztočili hádam jeden z najkrajších valčíkov, aké sa kedy na Slovensku tancovali. Som presvedčený, že nikdy predtým a ani nikdy potom už na Slovensku na jednom námestí netancovalo naraz toľko tanečníkov ako vtedy. Jednoducho celé námestie sa stočilo do víru, z ktorého sálala obrovská radosť a nadšenie. Aj osobne som pocítil obrovskú úľavu. Po tých hektických týždňoch a mesiacoch som sa konečne neviazane, neškrobene a úplne uvoľnene pusti do tanca a tešil sa z chvíle, ktorú som tak túžobne očakával.

Nejakých dvadsať minút pred jednou som sa z námestia odobral do Petržalky do vtedajšieho, dnes už nejestvujúceho lunaparku, kde sme mali vymeniť zástavu na lodi, ktorá bola zakotvená v rieke pri parku. O tom, že to spravíme o 1 hodine po polnoci sme sa dohodli na predsedníctve strany a zverejnili sme to aj v tlači. V stanovený termín som tam bol však len ja. Nikto iný sa z vedenia SNS ešte nedostavil. Požiadal som teda majiteľa, či sa nejdeme aspoň pozrieť, ako je to pripravené. Presne o jednej som spolu s majiteľom a ešte jedným chlapcom vyšiel na hornú palubu a približoval sa k česko-slovenskej zástave, ktorá ešte stále viala na stožiari na prove lode. Zo starého mesta sa ešte stále ozývali rachétle, čomu sme vôbec nevenovali pozornosť. Zrazu som však začul zvuk, ktorý som dôverne poznal z jednej mojej vychádzky do oblasti Dobrej Nivy, keď som spolu s jedným kamarátom vliezol do dostrelového pásma strelnice. Vtedy nás streľba prikovala k zemi a vyše 20 minút ponad nami lietali „včeličky“ ako počas ofenzívy na Piave. Zvuk sa neozval iba raz, ale pískalo to dosť intenzívne. Neviem teda, aký vír vie urobiť guľka, ale cítil som ako mi niečo dvíha vlasy na temene hlavy. Skríkol som:

„Poďme rýchlo dole. Veď tam na druhej strane nejaký blázon na nás strieľa!“

Rýchlo som zbehol dolu rebríkom na odvrátenú časť dolnej paluby a za mnou aj dvaja moji spoločníci. Neverili mi. Neuverili mi ani kolegovia, ktorí sa postupne zhromaždili na lodi a plánované vytiahnutie slovenskej vlajky sme urobili o druhej hodine po polnoci. Ešte chvíľu sme debatovali a pobrali sa domov, lebo aj na už existujúci deň sme mali bohatý program.

Hektika pokračovala aj 1. januára 1993. Myslím, že to bolo o 10.00, keď som sa zúčastnil na Úrade vlády SR v zastúpení SNS na slávnostnej recepcii, ktorú podával predseda vlády SR V. Mečiar. Po slávnostných príhovoroch premiéra a doyena, ktorým bol už novomenovaný pápežský nuncius, sa rozprúdila bežná debata, aké bývajú pri takýchto príležitostiach. Celé zhromaždenie bolo rutinné, nič mimoriadne, ako by to bolo už po stýkrát. Len občasné poznamenanie, koľko štátov nás už uznalo, dávalo tomu náboj, že to je vlastne recepcia na uvítanie nového štátu. V. Mečiar sa chválil akvizíciou pražskej Sparty, ktorú momentálne vlastnil A. Rezeš, ale aj inými odlišnosťami Slovákov a Čechov. Zaujímavá debata sa rozvinula už medzi diplomatickými predstaviteľmi Maďarska a Rumunska. Maďarský diplomat nevedel pochopiť, ako ich mohlo Rumunsko predbehnúť pri uznávaní Slovenskej republiky. Od svojej vlády dostal inštrukciu, že Maďarsko musí byť prvý štát, ktorý uzná slovenskú samostatnosť. Preto už pred polnocou stepoval pred Ministerstvom zahraničných vecí SR, aby ho nikto nepredbehol a mohol splniť svoje poslanie. Úderom polnoci zaklopal na dvere ministerstva a odovzdal nótu o uznaní SR. Nevedel však pochopiť, ako ich mohlo Rumunsko prebehnúť, lebo od ministerského úradníka sa dozvedel, že Maďarsko je druhou krajinou, ktorá uznala SR a pred tým to už urobilo Rumunsko. Bol sklamaný, ale aj zaskočený, lebo žiadneho Rumuna pred sebou nevidel. Nemal ďaleko od toho, aby si to nevykladal ako nejaký podraz. Rumunský diplomat dlho vzdoroval, aby mu to tajomstvo prezradil, vraj urobili všetko tak, ako je v diplomacii obvyklé. To, že boli prví, je vraj dôsledkom ich šikovnosti. Naveľa, naveľa nakoniec vyšiel s pravdou von.

„Viete, v diplomacii je obvyklé“ – zdôrazňoval tajnostkársky – „že určité veci môžete urobiť aj dopredu k nejakému konkrétnemu  dňu. A predsa bolo už každému jasné, že prvého januára 1993 sa Česko-Slovensko rozdelí. Nebolo o tom žiadnych pochýb. Tak sme sa rozhodli, že nótu o uznaní odovzdáme 27. decembra s účinnosťou od 1. januára 1993. Vidíte v tom niečo neobvyklé?“ – obrátil sa na spoludiskutujúceho.

„Jáj“ – klepol sa maďarský diplomat po čele. „Tak takto. No to nás veru nenapadlo. My sme chceli urobiť všetko v reálnom čase a vy ste nás takto dobehli!“

Z úradu vlády som sa potom rýchlo ponáhľal do Dómu sv. Martina, kde sa zanedlho konalo slávnostné Te Deum. Omšu celebroval arcibiskup J. Sokol a zúčastnili sa na nej budúci prezident M. Kováč, predseda parlamentu I. Gašparovič, premiér V. Mečiar i mnohí ďalší ústavní predstavitelia i zástupcovia kultúrnej sféry. Bol som už dosť vyčerpaný, ale keď na záver chór spusti Bože, čo´s ráčil slovenskému rodu, vyhŕkli mi do oči slzy. Hlavou sa mi rojili rôzne spomienky na vlastný zápas za slovenské veci, na priateľov, ktorí pri mne stáli, ale aj na svojich predkov (rodičov, prarodičov a ich niektorých príbuzných), z ktorých každý obetoval na „oltár vlasti“ niečo ako v prvej, tak aj druhej svetovej vojne. Niekedy, keď počujem rozprávať priameho účastníka udalosti, mám dojem, že veci nadnáša, že preháňa. Ale keď si spomeniem na moje vtedajšie pocity, teda finále omše v podobe slávnej hymnickej piesne Tichomíra Milkina, nemôžem hovoriť ináč. Áno, bolo to niečo fascinujúce, povznášajúce, niečo, čo sa nedá zabudnúť, ale aj niečo, čo sa nedá opísať, niet na to jednoducho priliehavých slov, lebo takýto prežitok je individuálny a nie všetci majú tú možnosť ho zažiť.

Z omše som išiel domov do Stupavy. Nebol som tam dlho, vlastne som sa vrátil len po manželku, lebo sme mali o 15.00 na lodi v lunaparku v Petržalke slávnostný piknik vedenia SNS. Na počudovanie, všetci prišli včas, nie ako v noci. Rozložili sme sa na prednej palube a vyžívali sa v čerstvom novoročnom vzduchu nad riekou, kým sa dole v podpalubí pripravovalo nejaké občerstvenie. Netrvalo dlho a majiteľ lode ma posunkom privolal k sebe. Odviedol ma k prednej časti kajuty zo strany od mesta, na ktorej sme vymieňali pred niekoľkými hodinami štátne vlajky. Prstom mi ukazoval striebristú žiariacu priehlbinku na oceľovom plášti kajuty, ináč predtým čerstvo natretú bielou olejovou farbou. Jasný dôkaz toho, že to bolo len pred chvíľou, čo niekto strelil do lode. Už nemal pochýb o tom, že v noci som nelakoval, ale že skutočne nejaký blázon sa nám chcel pomstiť zo to, že sme chceli samostatnosť Slovenska. Nuž, čo k tomu dodať. Ak ešte žije, rád by som sa od neho dozvedel, čo ho k tomu viedlo a či by to spravil aj dnes.

Už na druhý deň po slávnostnom privítaní nového štátu nasledovalo pre mňa obdobie, v ktorom som sa fakticky nezastavil. Permanentne som blúdil Európou, väčšinu času som bol v zahraničí, takže niekedy som sa domov vrátil len na výmenu bielizne. V podstate som spolu s niektorými ďalšími poslancami otváral slovenskému parlamentu dvere do medzinárodných parlamentných vzťahov. Rada Európy, Európsky parlament, V4, Stredoeurópska iniciatíva, Severoatlantické zhromaždenie, bilaterálne stretnutia – všetko jeden veľký kolotoč, na ktorom som sa zúčastňoval nielen ako poslanec, ale často som niektorým svojim vyššie postaveným kolegom robil aj tlmočníka v dôverných rozhovoroch. Neľutujem túto dobu, hoci mi raz syn vyhodil na oči, že v čase, keď ma najviac potreboval ako otca, som sa venoval niečomu inému. Ale asi to tak muselo byť.

Za chvíľu uplynie od týchto historických chvíľ 20 rokov. Je to dosť dlhý čas, aby sme mohli aj bilancovať. Osobne si myslím, že nám aktérom to netreba. Našou bilanciou je oných dvadsať rokov, ktoré potvrdili, že to, čo sme robili, robili sme správne a keď aj niektorí pochybovali, vývin ich musel presvedčiť. Pamätám sa aj na údiv mnohých, ktorí si mysleli, že to po troch mesiacov zabalíme, lebo sa to rozpadne, keď aj po pol roku ekonomika fungovala normálne, ľudia ráno normálne vstali a odišli do práce, večer sa normálne vracali z práce, fungovala verejná doprava, pošta…. Prišlo aj zadosťučinenie v podobe dobrých vzťahov s Českou republikou, keď sa na hraniciach neobjavili ostnaté drôty a pohraničníci so psami, ako nám to mnohí prorokovali. Slovenská republika sa vyvíjala ako normálny štát so všetkými problémami, ktoré priniesla doba a ktoré by prišli tak, či tak. Len jedno nechápem, že aj po dvadsiatich rokoch evidentného úspechu sú v tomto národe ľudia, ktorí si stále nechcú alebo nevedia nájsť vzťah k svojej vlasti bez toho, aby bola niekomu podčinená. Možno, že aj to raz príde.

 



[1] Práve takéto myšlienkové „bohatstvo“ ukazovalo na absurditu slovensko-českého spolužitia v spoločnom štáte. Ani najväčší obhajcovia spolužitia Slovákov a Čechov v jednom štáte zo Slovenska nepredpokladali, žeby Česi pri prípadnom delení postupovali voči Slovensku férovo, teda, že sú vo vzťahu k Slovensku féroví.

[2] Bolo to vtedy, keď V. Havel vyšiel s koncepciou rozdeliť Slovensko na dva krajinné celky a zdôvodňoval to tým, že východní Slováci sú iní ako tí na západe. Až nápadne to pripomínalo slovjacké hnutie V. Dvorčáka za Uhorska a pokusy E. Beneša so Svojinou po druhej svetovej vojne. Považoval som si za povinnosť v tejto otázke vystúpiť v pléne SNR a skritizoval som to pod čiernu zem. Keď bola vyhlásená prestávka, V. Mečiar sa zdvihol z premiérskeho kresla a zamieril si to rovno ku mne. Najskôr sa ma snažil presvedčiť, že niečo v mojom výklade o Dvorčákovi bolo nesprávne. Ale keď som sa mu postavil, že to bolo presne tak, ako som to povedal, ma prerušil a vyhŕkol na mňa:

„Pán poslanec, viete, nechajme to tak. Ale nebojte sa, slovenský štát bude. Verte mi. Uvidíte. Česi nás doň dokopú.“

A tak, ako rýchlo prišiel, tak aj rýchlo odišiel. Nepovedal mi ani, či to je informácia len pre mňa, alebo sa s ňou mám podeliť aj s inými. Ja som ju pojal ako dôvernú a nechal som si ju len pre seba. Keď sa však  pozerám na to, čo nasledovalo, musím povedať, že to vyzerá ako strategická vízia.

25 Responses

  1. Tučko Bombička 28. marca 2012 / 23:49

    ĎAKUJEM. Nesklamali ste 🙂

  2. otokar 29. marca 2012 / 10:24

    Dobré čítanie, ďakujem za pekné spomienky…
    ale máte tam niekoľko chýb pán Hrnko, bolo by žiadúce ich opraviť:

    „Vývin nadobudol veľmi rýchly spád. Už 17. júla 1993,“ – má byť 1992
    „Keď sa potom na 3. septembra 1993 pripravovalo slávnostné podpísanie prijatej Ústavy,“ – má byť 1992
    “ Omšu celebroval arcibiskup J. Sokol a zúčastnili sa na nej prezident,“ – ste si istý, že tam bol „prezident“? a keď, tak ktorý prezident, ktorého štátu?

  3. yoss 29. marca 2012 / 11:00

    nejake chystanych akcie proti vzniku Slovenskej republiky boli len je nejasne, kto ich pripravoval, aky bol ich scenar. nieco naznacuje autobiograficka kniha Milosa Ziaka, bojovneho sionistu, ktory poziadal na tu silvestrovsku noc o policajnu ochranu (policajti presedeli u neho v byte celu noc). v tom case bol napojeny na Havla, na velmi nebezpecneho cloveka Lubosa Dobrovskeho, v tom case federalneho ministra obrany, takze mohli to byt informacie priamo od zdroja…

  4. Tučko Bombička 29. marca 2012 / 11:12

    Pán Hrnko, ako si spomínate na Augustína Mariána Húsku? Mne bol ten človek vždy veľmi sympatický, podľa mňa skutočný intelektuál. Alebo taký Roman Zelenay, Hvezdoň Kočtúch etc…

  5. Ján Horal 29. marca 2012 / 17:04

    Čo si ja pamätám o rokoch 1989-2003.
    1.
    Ako si Ján Čarnogurský ako predseda Slovenskej vlády schovával hlavu do piesku pri kupónovej privatizácii. Tam začala naša hospodárska bieda, zlodejské privatizácie a neskoršie gorily.
    2.
    Nehorázne vedené nedeľné diskusie v ČST kde Slovákov zastupovala Bubílková. Primitívnejšie som to videl len na Markíze v čase Ruska, Puškárovej a Lincéniovej. Keď som si to porovnával s ORF a ARD bolo mi zle.
    3.
    „Pravicové“ vedenie Bratislavy vybralo na dodávku spaľovne firmu Siemens za 2 miliardy Kčs namiesto za 1 miliardu od SES Tlmače alebo od ČKD Praha. Podľa posudkov technicky porovnateľné parametre mali všetky tri firmy. Siemens si to potom objednal v SES Tlmače. Čistá ryža =1 miliarda Kčs.
    4.
    Že Palko bol vo vedení FBIS. Vraj bola aktivovaná Novotného špicľovská sieť a napichnuté telefóny Matice Slovenskej.
    5.
    Hlasujem PROTI tejto Ústave – to nikdy nezabudnem.
    6.
    Ako mi raz jeden opatrný v postoji k samostatnosti povedal, že nás Česi okradnú.
    7.
    Ako mi raz jeden kádehák povedal, že Čarnogurský mal geniálny nápad s tou slovenskou hviezdičkou ale spravil chybu, že to prezradil ostatným.
    8.
    Po voľbách v 1992 v ČST v Prahe Klaus hovoril s pohárom šampusu v ruke a v Bratislave Labuda, že sme ako na pohrebe.
    9.
    Že vraj na prvom sneme KDH sa pri spomenutí J. Tisa aplaudovalo.
    10.
    Na zúfalo spravený zahraničný propagačný film o NATO.
    11.
    Na banditizmus na holandských dražbách v malej privatizácii.
    12.
    Na rozdávanie úverov v bankách za 10% úplatok bankárovi, bez krytia majetkom.
    13.
    Ako 70 ročná babka búchala s bakuľou po Havlovom aute počas jeho provokácie 14. marca.
    14.
    Na protislovenské chrapúnstva – Vaculík, Na československém rozvodu (MC), raz jeden komentár o 05:00 v rozhlase ako Slovákov vyzývajú v dedinskom rozhlase aby do autobusu nastúpil kto ešte nebol minister v Prahe, ako Mariánek a Human lepili fašistické plagáty v Bratislave a chytili ich policajti, ako Slovákov zastupoval Čalfa a spol., a plno iných.
    15.
    Ako minister vnútra Mečiar verejne povedal, že väznice sú prázdne a komunisti zmizli ako keby neboli. Tomu zrejme rozumeli.
    16.
    Ako sa Zeman vo Federálnom zhromaždení od smiechu hádzal o lavicu pri zmienke o slovenskej samostatnosti.
    17.
    Ako sa zastrelil Šalgovič – šéf ŠTB v 1968.
    18.
    Ako čudne zomreli Roman Zelenay, Alexander Dubček
    19.
    Ako Tigrid zakázal Dubčekovi vystúpiť na zhromaždení na Václaváku a potom premiér Mečiar zakázal vystúpiť Tigridovi z lietadla pri Havlovej návšteve v Bratislave.
    20.
    Ako SME bolo pred krachom a Soros mu dal 20 miliónovú injekciu.
    21.
    Ako v mojej prvej fabrike predseda ZO KSS vždy v auguste celú noc strážil tank na križovatke a po 17. novembri 1989 bol na ňom hneď biely kríž podľa vzoru okupačných vojsk z 1968.
    ***********
    A v podstate ako sme sa furt hádali a druhí kradli a kradnú doteraz.

  6. Tučko Bombička 29. marca 2012 / 17:45

    Nič moc, pán Horal 🙂 Tak pridám niečo aj ja, pamätám si:
    1) Eufóriu novembra 1989 a neskorších mesiacov,
    2) pálenie vatry zvrchovanosti 17. júla (zažil som),
    3) pána Prokeša v televízii nesúceho ústavu SR,
    4) jednorazové odvážne prehradenie Dunaja p. Binderom,
    5) obrovskú radosť na námestí 1. 1. 1993 v mieste môjho bydliska,
    6) Moravčíkov puč a Mečiarov triumfálny návrat v ďalších voľbách,
    7) prvé samostatné vystúpenie slovenských športovcov na olympiáde v Lillehammeri,
    8) prvého slovenského kozmonauta p. Bellu,
    9) spustenie a obhájenie JE v Mochovciach,
    10) návštevu Jána Pavla II. a jeho „Slováci, nebojte sa…“,
    11) sťahovanie armádneho vybavenie z Čiech na Slovensko po delení majetku (transportéry, transportéry, transportéry každý deň),
    12) voľbu prvého (vlastne druhého 🙂 ) slovenského prezidenta,
    13) osobné kratulinké stretnutie s Oľgou Keltošovou,
    14) strapatého cyklistu,
    15) zvláštnu smrť Dušana Pašeka,
    16) dzurindovské techtle – mechtle okolo DMD Holdingu,
    17) 2. a 1. miesto na MS v ľadovom hokeji 🙂 ,
    18) „2 – násobné platy“ jedného výpravcu vlakov.

  7. Tučko Bombička 29. marca 2012 / 17:50

    Smajlíky mali byť 2 (prvý a posledný), kde sa tam vzal 2. a 3. darebák, netuším.Vážne.

  8. Ján Horal 29. marca 2012 / 18:58

    Snažil som sa obmedziť na roky 1989-1992 lebo o tom je téma. Ale doplním.
    21.
    V Bratislave počas Novembra počas demonštrácií sa mi zdali niektoré skandovačky umelé a manipulatívne. Napríklad – Sme jeden národ. Neskôr sa uvádzalo, že na US veľvyslanectve ešte pred Novembrom boli špecialisti na manipuláciu davu.
    22.
    Asi v Dominofóre prirovnávali akt podpisovania Ústavy k jazzovému pohrebnému sprievodu v New Orleanse. Ukazoval som príklad takého v TV matke (je to na začiatku nejakej bondovky) – najprv sa ide pomalým krokom na cintorín a z cintorína sa ide s veselým tancom, a matke sa to páčilo. Ale ináč sa tí zabudnutí trafili. Česko-Slovensko zomrelo a národ sa tešil.
    23.
    Tiež si pamätám manipulatívnu lož, že na Slovensku nie je žiadny pomník Židom. V Trnave je taký pomník pred synagógou – Našim umučeným – „odjakživa“, akurát bol za komunistov zarastený metrovou zelinou.

  9. zaznamnik 29. marca 2012 / 20:13

    Velmi inspirativne boli hlavne priame prenosy zo zasadnuti SNR, ked este SNS bola v opozicii – do volieb 1992, s manzelkou sme ich pozerali hlavne kvoli panu Hrnkovi a vzdy sme sa smiali, ked ubohe argumenty cechoslovakistov z KDH a VPN pan Hrnko rozmetal na prach par strucnymi vetami a zastancovia federacie odchadzali od mikrofona na kecpulte s dlhym nosom…. pan Hrnko daval technicke poznamky a hovoril do mikrofona medzi lavicami…aspon sa tak nejak pamatam… dlanami naznacil T a uz Ivan Carnogursky alebo niekto z VPNky to schytal…:-)))))) Pane Boze, to boli casy, to sme boli este mladi a plni optimizmu…..

    Inac v noci z 31.12.1992 na 1.1.1993 som bol aj ja v /Kosice/ centre mesta pozriet, ci s niekym si nevypijem sampus na oslavu vzniku druheho slovenskeho statu, ale centrum toho cechoslovakisticko-madaronskeho hniezda bolo prazdne a len neskor v spravach som videl, ako partia mladych ludi obtancovala drziac sa za ruky Vianocnu jedlu pred kosickym divadlom….. mam pocit ze vacsina Kosicanov dlho travila tento fakt slovenskej slobody.

    Mimochodom vztah ku vlastnemu statu sa da pozorvat aj po dvadsiatich rokoch, lebo Slovak srdcom a nielen recou hovori, ze je obcan /premier, poslanec, zastupca, reprezentant/ Slovenskej republiky, zatial ti, co v roku 1992 spisovali peticie proti vzniku statu slovenskeho naroda, zakladali kadejake smiesne Duchovne parlamenty – raz ked zasadali v Kosiciach niekedy v lete 1993, Labuda isiel oproti mne pri budove Magistratu /tam sedeli/, a len len ze som mu nenaplul pod nohy, ale potom som sa spamatal, ze je to pod moju dostojnost….tak tych sponate podla toho, ze stale recnia o Tejtokrajine……….

    Na mna osobne najvacsi dojem urobilo priatie Deklaracie o zvrchovanosti, pretoze to bol prvy a najdolezitesi krok k samostatnosti….a ked nasledne na druhy den odstupil Havel, otvarali sme s manzelkou sampanske…

    Ozaj pan Hrnko, netusite, co teraz robi pan Prokes ???? neviem ako ste spolu vychadzali, ale na mna urobil dobry dojem hlavne v Nocnych dialogoch s Weidlerom, kde nadherne uzemnil hlupaka Markovica, ktory tam mudroval ako keby osud Slovenska zavisel od jeho priblblych vtipkov…..

  10. Anton Hrnko Anton Hrnko 29. marca 2012 / 21:40

    Otakar,
    ďakujem za upozornenie, už som to opravil. Kým v prvých dvoch chybách išlo o technický omyl, na ktorý by som pri opätovnom čítaní asi objavi, tretiu chybu by som neobjavil ani pri najlepšej vôli. Keď som to písal, tak som si predstavoval, kto tam sedel vedľa mňa. Sedel som v prvom rade na ľavej strane. Na pravej strane radu stoličiek pri centrálnej pasáži sedel M. Kováč. Automatický som ho označil za prezidenta, hoci akt jeho voľby sa uskutočnil, myslím, že až vo februári 1993. Jednoducho nad exaktným vedeckým prístupom, prevládla emócia a na túto chybu by som teda nikdy nebol bez upozornenia prišiel.

  11. Milan2 29. marca 2012 / 21:55

    Jedno auto sa z diaľnice tak dá dostať bez vyvolania podozrenia mimo, že pri slabom daždi ho iné auto pred vhodnou zákrutou veľkou rýchlosťou predbehne a rozpráši pred neho v ľavotočivej zákrute rýchlo odpariteľný film ktorý na krátku dobu naruší priľnavosť pneumatík na vozovku ….a z diaľnice odstredivou silou vyletí
    Ke´d sa pri tom niekto ťažko zraní, o to lepšie

  12. Marcel 30. marca 2012 / 14:02

    p.Zaznamnik
    Na margo Vasho prispevku len tolko.Kludne by som s Vasimi nazormi a postrehmi suhlasil,az na to cechoslovakisticko-madaronske hniezdo v Kosiciach. Nehovorim,ze taki tam nie su,ale kde vo vatsej,ci mensej miere ich niet? Ja som tak isto prezil uvedeny prelom roku a gratuloval si k nemu. Vzdy som a budem proslovensky citit a so mnou drviva vatsina kosicanov. Takze s tym hniezdom ste riadne prestrelili…(slusne povedane)

  13. zaznamnik 30. marca 2012 / 19:23

    vyjadril som svoj pocit z Kosic…..v Kosiciach rastol moj otec, ja som sa tu narodil, prezil cely zivot, stvrt rodiny mam madaronskej…/kassai madari – do Madarska chodili akurat na nakupy, ale hovorit po madarsky bolo take „nagy“….velmi boli pohorseni, ze otec odmietol ma ucit po madarsky…….ale trufam si povedat, ze vyskyt cechoslovakistov a madaronov je v tomto meste najvyssi na pocet obyvatelov zo vsetkych miest na Slovensku…..ale myslim, ze netreba viest debatu tymto smerom….

  14. Marcel 30. marca 2012 / 23:29

    p.Zaznamnik
    Pozdravujem krajana a suhlasim s tym , ze by sa dialog nemal uberat tymto smerom, napokon tento blog nie je o tom. Mam ale ine skusenosti a asi zijem v inej spolocnosti,akoby sme vyrastali „na inom brehu rieky Hornad“. Aj Vase nazory si ale vazim a zostavam s pozdravom…

  15. Lukac 2. apríla 2012 / 21:27

    Myslim si p. Hrnko, ze by bolo dobre, keby ste sa venovali tejto teme
    -osobnym skusenostiam po novembri 1989 do vzniku II. SR,
    aj prvym rokom samostatnosti. Mate na to plne pravo, lebo ste boli
    pri tom a na spravnej strane. Ved odporcovia vzniku SR to robia uz
    davno a systematicky a prekrucaju fakty, neviem ci uz je spristupneny
    archiv byvalej VPN. Inak mozem potvrdit Vasu negativnu skusenost
    s tou strelbou v tom zmysle, ze v tej dobe kazdemu kto otvorene
    stal za osamostatnenim Slovenska sa uslo nejake to negativne gesto,
    prip. prenasledovanie, zazil som to na vlastnej kozi a stratil niekolko
    „priatelov“.R.Lukac

  16. lacooravec 4. apríla 2012 / 21:48

    Aj, keď som sa zapovedal, že sem neprispejem, aj tak musím konštatovať a byť rád, že ste to takto pekne opísali! Aj slzy mi stiekli. Ďakujem, hoc si to veľmi dobre pamätám, ale je dobré, keď to vie dakto, takto podať! Podávam ruku na priateľstvo! To boli roky hektické, veľakrát som sa zlostil, plakal, chápal ľudí, že sa boja,vysvetľoval…ale už vidno našu skoro 20-dsaťročnú, novodobú históriu! A hlavne, máme už Novú Slovač!!! A ako kedysi na MTV spievali dve Ukrajinky…Nas nedogonjat!!! Nedogonjat, iba ak sami seba dobehneme, ale, to by bola fakt hanba!!! S pozdravom, Laco O.

  17. Anton Hrnko Anton Hrnko 4. apríla 2012 / 22:02

    Laco,
    vašu ruku beriem. Vždy som si vážil vaše príspevky, ale nemôžete sa hnevať, keď stále odchádzate do polí, kde už ide o ezoteriku, a nie o históriu, tak som vás musel zavrátiť. Boli to krásne a ťažké časy, ale chvála Bohu, máme to za sebou. Tých dvadsať rokov je našou najlepšou vizitkou.
    PS. Neboli to Ukrajinky, ale Rusky. Volali sa Tatu. Predstavovali ich ako lesbičky (Tatu bola skratka Ta ľjubit tu). Duo skončilo, keď jedna otehotnela.

  18. Tučko Bombička 4. apríla 2012 / 22:43

    Veru, vyrástlo nám to naše krásne Slovensko. 20 rokov, páni. Občas tak rozmýšľam, či si tak za 100 – 150 rokov niekto v duchu povie:“Teda, ktovie aké to asi bolo, keď naši predkovia založili vlastný štát. Ej, kruci, to museli byť odvážni ľudia a zaujímavé časy!!!“. Hádam si to dakto povie 🙂 . Určite áno.

  19. Jano 5. apríla 2012 / 19:34

    Myslíte si ,že o 150 rokov bude Slovensko ešte existovať ?
    Po tom všetkom protislovenskom čo sa tu deje?

  20. Tučko Bombička 6. apríla 2012 / 10:32

    Nepochybujem o tom.

  21. yoss 6. apríla 2012 / 14:38

    hladisko toho, co bude o 150 rokov, je uzko spojene so sucasnym vzdelavanim, s mediami, kulturou, verejnopravnou RTVS, s tym ako funguje rodina, co sa rozklada a naopak posilnuje a mnohymi dalsimi faktormi, ktore ovplyvnuju zmyslanie ludi terajsej a buducich generacii. nevyzera to ani trochu ruzovo, ved si spomenme ako lahkovazne nasa generacia za lacny peniaz nedavno rozpredavala narodny majetok. preto je dolezite vzdelavanie, udrziavanie povedomia o nasej historii a o narode, ako sa to deje trebars aj na tomto blogu…

  22. Jano 6. apríla 2012 / 20:14

    O tom ,že prežie slovenský národ nepochybujem . prežil aj horšie časy a útlak. Ale s udržaním si štátu to už tak ružovo nevidím. Zbavujeme sa národného majetku a dovoľujeme tu pôsobiť rôznym protislovenským zoskupeniam. Ale predsa len dúfam,že sa im nepodarí vygumovať mozgy celej tejto mladej generácii.Treba si vážiť toho že máme vlastný štát. A ako hovorí yoss : vzdelávať avychovávať.

  23. Tučko Bombička 6. apríla 2012 / 22:28

    Ste príliš veľký pesimista, pán Jano. Ekonomická sila každej krajiny je v jej domácich podnikoch (v tom máte pravdu), ale tie musia vzniknúť (a aj vzniknú a už vznikajú) z (možno celoživotnej) práce ich majiteľov, aby k nim mali vzťah. Na Slovensku skutočne musí vzniknúť slovenská podnikateľská vrstva (teda nie vrstva zbohatlíkov či špekulantov). A ona vznikne, verte mi. A možno už aj vzniká. Čo sa monopolov týka, tu ide skôr o to, že ich stratou sa štát zbavuje širších možností ovplyvňovania situácie na trhu a situácie sociálnej (u obyvateľstva) a v podstate aj istej časti svojej suverenity. No aj tak ich strata nie je fatálna, „len“ spôsobuje značné škody, to je pravda. A k tým ďalším generáciám: každá ďalšia generácia prípadných odporcov Slovenska už bude menej „potentná“ než tá predchádzajúca (mám na mysli „slovenských“ odporcov). No a nakoniec si myslím, že zabúdame na to najmenej spomínané, a to je – čas. J. Čarnogurský uvažuje nad kandidatúrou na prezidenta SR, A. Hlina sa postaral o to, aby po 20 rokoch bola v NR SR štátna zástava (na oboch zmienených mám inak veľmi kritický názor), jeden „obyčajný“ poslanec dokonca prišiel na ustanovujúcu schôdzu v ľudovom kroji, v podstate to aj celkom solídne odprezentoval ako svoju vernosť kraju a tradíciám (a na počudovanie to nevzbudilo žiadne väčšie ohlasy). Ja som to už naznačil a myslím si to aj naďalej. Vypadnutie SNS môže paradoxne uľahčiť istej skupine obyvateľstva vlastné prihlásenie k národným prejavom, pretože v ich mysli môže odpadnúť ten (inak smiešny) blok: „Som ako slotovci“. Ja naozaj nevidím dôvod na fatálny pesimizmus. Samozrejme rizík je dosť. Aby som to zhrnul: ak nedôjde k nejakej globálnej katastrofe, Slovensko tu ako štát bude aj o 150 rokov. Tým som si istý. Či to bude bohatý štát, krajina akých je všade kopec, alebo chudobná zem – to už je veštenie z krištáľovej gule.

  24. lacooravec 20. apríla 2012 / 22:39

    p.Hrnko! Som rád a viete, že Vás podporujem, občas sa na Slovensku zablýska, ale, v podstate nám ide o to isté! O Slovensko! A to sa mi páči, že v 89-tom ste boli Nad jazerom, doteraz tu bývam…:-)))

  25. lacooravec 20. apríla 2012 / 22:44

    A to o TATU, jasné, že boli Rusky, a bodovali v tom čase na MTV! To teda bolo prekvapkanie pre západniarov!!! Bol som na ne hrdý! No, boli časy, ale, ešte budú…slovanské!

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *