Polnočný valčík alebo ako som prežil vznik samostatnej Slovenskej republiky

Rozmýšľajúc, kde začať, príde mi na um večer pred voľbami roku 1992. Práve sme skončili náročnú volebnú kampaň, počas ktorej sme navštívili hádam každú druhú obec na východnom Slovensku. Podľa reakcie občanov sme mali dobrý pocit a boli sme celkom spokojní. V špiku kosti sme cítili, že tieto voľby budú rozhodujúce vo vzťahu, akým smerom sa pohne Slovensko. Počas kampane sme bývali v jednom byte v Košiciach na sídlisku Nad jazerom a vtedy nás čakala v ňom posledná noc pred odchodom do Bratislavy. Boli sme unavení, ale optimistickí a s tým optimizmom sme si sadli aj pred televíznu obrazovku, že si pozrieme a vypočujeme posledné správy pred volebným moratóriom. Na záver správ bol ohlásený prejav prezidenta V. Havla. Mali sme tušenie, že bude chcieť vstúpiť do predvolebnej kampane na strane svojich stúpencov na Slovensku, ako to urobil už roku 1990, ale to, čo sme zazreli na obrazovke, nás úplne šokovalo. Poznal som mnoho prejavov prezidentov z autopsie i štúdiom dokumentov, ale niečo tak „divoké“ si človek ani v najhoršom sne nevedel predstaviť. Z televíznej obrazovky sa na nás uprene díval očami človeka zatlačeného do kúta ešte stále aj náš prezident a v hysterickom prejave stále opakoval slová „snažne vás prosím“. Nikto nemohol byť na pochybách, proti komu a proti čomu je jeho predslov zameraný, pred kým a čím varuje Slovákov a o čo ich „snažne prosí“. Bol som šokovaný, dalo by sa povedať, že som stratil reč. V tom sa ozval priateľ Štefan: Continue reading