Gól do vlastnej bránky Na margo udelenia ceny ADL J. Esterházymu

Prednedávnom zaskočilo slovenskú spoločnosť udelenie ceny americkej Ligy proti ohováraniu (Anti-Defamation League, ADL) platenému agentovi Horthyho režimu, vysokoaktívnemu iredentistovi, ktorý pomáhal v r. 1938 – 1939 Hitlerovi pri jeho ovládnutí stredoeurópskeho priestoru, aktívnemu účastníkovi dejov na Slovensku v rokoch 1939 – 1945 a na území Slovenska riadne odsúdenému politickému kriminálnikovi Jánosovi Esterházymu. Jeho aktívni stúpenci (na Záhorí im hovoríme iredentisti) doma i v blízkej cudzine zaplesali a hneď sa vyrútili na slovenskú verejnosť, aby si uvedomila, akú významnú osobnosť tu stále považuje za vydedenca. Prekvapení sme boli najmä preto, že ADL sa snaží vo svete tvrdo potierať akékoľvek prejavy antisemitizmu a tu zrazu deklarovaného antisemitu a aktívneho strojcu pohromy židovského obyvateľstva na Slovensku ocenia div nie ako jediného odbojára medzi „samými fašistickými Slovákmi“. Pritom ADL sa mohla sine ira et studio informovať u profilujúcich slovenských i izraelských historikov, kto v skutočnosti bol J. Esterházy, a nedať sa zatiahnuť veľmi jasne profilovanými lobistickými skupinami do tohto skutku, ktorý ju veľmi nectí. Pokojne to možno nazvať strelením si vlastného gólu, ktorý v budúcnosti môže značne relativizovať jej vyjadrenia.
Myslím si, že pri objasňovaní pozície J. Esterházyho nemá zmysel argumentovať jeho iredentistickou činnosťou počas prvej republiky, keď sa stal r. 1936 na nátlak z Budapešti a podľa vzoru Henleinovej Sudetonemeckej strany predsedom Zjednotenej maďarskej strany. Nemá  zmysel argumentovať, že sa ako poslanec Národného zhromaždenia ČSR aktívne zúčastňoval na Hitlerovom komplote proti vtedajšiemu Česko-Slovensku, a tým priamo napomáhal nacistickému Nemecku, aby sa stalo dominantnou mocnosťou v regióne, čo bola prvá a nevyhnutná podmienka, aby sa tu presadila antisemitská politika a neskôr holokaust. Veď stále sú vo svete sily, ktoré si myslia, podobne ako sovietsky minister zahraničia V. Molotov v prípade Poľska, že aj Česko-Slovensko bolo „obludným výtvorom versailleského systému“, a preto akákoľvek činnosť proti nemu bola chvályhodná. Nemá zmysel pripomínať asi ani to, že jeho najbližší spolupracovník zo Zjednotenej maďarskej strany, jej podpredseda A. Jaross, ktorý zostal po Viedenskej arbitráži v Maďarsku mal rozhodujúci podiel na deportáciách židov z Maďarska r. 1944 i na ich masovom vraždení v závere vojny v obkľúčenej Budapešti, za čo bol na rozdiel od Esterházyho v Maďarsku nielen odsúdený na smrť, ale aj popravený! To všetko nemá zmysel, lebo vraj trčí ako maják medzi „zločinnými slovenskými“ politikmi slovenského štátu, ktorí pripravili tragédiu slovenských židov a on vraj ako jediný hlasoval proti zákonu o vysťahovaní židov v Sneme Slovenskej republiky. Tým sa vraj vystavil perzekúcií slovenských úradov a vraj aj povojnovej pomste Slovákov. Bolo by to pekné, len keby to bola pravda. Skutočnosť je na míle vzdialená od tohto obrazu zámerne vytváraného na morálnu diskvalifikáciu Slovákov ako národa. Tak sa pozrime, ako to bolo v skutočnosti.
Nechajme hovoriť archívy, ktoré zachovávajú autentické postoje J. Esterházyho vo vzťahu k režimu slovenského štátu, jeho politike k nacistickému Nemecku a špeciálne k židovskej otázke. Všetky tieto dokumenty možno nájsť na serveri Národnej rady SR (www.nrsr.sk) v časti archív. Len treba do nich nazrieť a obraz „ochrancu“ prenasledovaných židovských spoluobčanov sa rozsype ako povestný domček z karát. Treba povedať, že J. Esterházy na pôde slovenského snemu vystupoval často a jeho prejavy sú plné deklarovania lojality slovenskému štátu a jeho politike. V tom duchu sa nesie i jeho prejav v snemu 28. októbra 1939, keď sa po voľbe J. Tisa za prezidenta prerokovávalo vládne vyhlásenie novej vlády V. Tuku. „Počas osemmesačného jestvovania slovenského štátu“ – zdôrazňoval – „sme sa v ničom neodklonili od tohto chovania sa. Proti slovenskému vládnutiu sme ani na okamih nezaujali opozičné stanovisko, ale sme sa hneď hlásili do konštruktívnej, štátno-budovateľskej práce. Táto naša ochota trvala nezmenene a trvá aj naďalej.“ Mal však aj výhrady: „Začalo sa s kontrolou personálnych pomerov v akciových spoločnostiach. Očistili ich od židov, od Čechov, ale vyložili aj Maďarov. Maďar sa už na takomto mieste i na ukážku sotva nájde. Spomedzi vládnych komisárov, vymenovaných do židovských podnikov, na viaceré moje zakročenie na príklad v Bratislave len troch Maďarov sa mi podarilo dať vymenovať, stalo sa na základe nesprávnych štatistických dát, že nás od ďalších štyroch miest odstrčili.“ Tak sa len pozrime, čože sa to stalo s obrazom vraj jediného ochrancu židov? Veď on víta arizačné praktiky slovenskej vlády, len sa mu nepáči, že napriek jeho intervenciám sa len málo jeho stúpencov dostalo do pozície správcu (v neskoršej dobe arizátora) v židovských podnikoch.
Ale sledujme, ako sa nám náš „spravodlivý“ vyvíja ďalej. Dňa 29. februára 1940 prerokovával snem zákon o židovských podnikoch (arizačný zákon) a následne ho aj schválil. J. Esterházy nebol prítomný. Dôvod nepoznám. Ale prezident zákon vrátil a parlament o ňom znova rokoval 25. apríla 1940. Vtedy už J. Esterházy prítomný bol a za zákon hlasoval. Potvrdzuje to aj jeho vystúpenie v sneme 7. mája toho istého roku, keď zdôrazňuje, že “ ráčte len prelistovať snemový denník a presvedčíte sa, že som ako zástupca Maďarov dosiaľ vždy každú zákonnú osnovu odhlasoval.“ V tom istom prejave vyznal i svoju lásku k nacistickému Nemecku, keď reagoval na niektoré články v slovenskej tlači. „Radi by dokázali Maďarsku, že tam panuje smer protinemecký, aby sa v súvise s tým stalo vypuklým to, že snáď jediným spoľahlivým spolubojovníkom 90 miliónového Nemecka je Slovensko. (Hluk. ) Priateľstvo maďarsko-nemecké je omnoho staršieho dáta a jeho korene hlbšie siahajú, akoby takéto násilné nezávažné články pokaziť mohli pomer medzi Maďarskom a Nemeckom.“ Nezdá sa mi, žeby takýmito prejavmi bolo možné kohokoľvek ochrániť pred dopadmi nacistickej politiky v strednej Európe! Skôr je to veľmi silné vyznania sa aktívneho spojenca politiky vtedajšieho Berlína.
V júli 1940 postihla slovenský štát ťažká pohroma. Po rokovaniach v Salzburgu musela vtedajšia slovenská politická reprezentácia prehltnúť tvrdú pilulku. A. Hitler ju zbavil akejkoľvek ilúzie, žeby v jeho mocenskej sfére mohla robiť nejakú nezávislú politiku. Z aktívnej politiky museli odísť všetci tí, ktorí akýmkoľvek spôsobom nacistov iritovali (napr. dovtedy všemocný F. Ďurčanský) a do vlády boli nanominovaní pronacistickí radikáli. Pritvrdilo sa i v tzv. riešení židovskej otázky. Snem 3. septembra 1940 prijal zákon  č. 210/1940 Sl. z., ktorým bola vláda zmocnená vykonať v čase jedného roka všetky potrebné opatrenia, aby bol zo slovenskej spoločnosti vylúčený akýkoľvek „židovský vplyv“. Za tento zákon hlasoval ako vždy predtým aj J. Esterházy.
Vzápätí po jeho vydaní začala vláda chrliť rôzne nariadenia, ktoré efektívne zbavovali židovské obyvateľstvo jeho základných ľudských práv. Boli im zobraté rozhlasové prijímače, vodičské preukazy, deťom sa zakázalo navštevovať „arijské“ školy, židia sa začali intenzívne zbavovať majetku atď., atď. A čo náš laureát ceny ADL in memoriam na to? To, žeby nič nepovedal, by sa dalo pochopiť. Ale on naďalej aktívne vystupuje. A veru nepovedal nič také, čo by ho ctilo. Práve naopak, 8. októbra 1940 snem prerokovával zákon o sčítaní obyvateľstva. Počuť sa nechal aj J. Esterházy: „Zo svojej strany s radosťou pozdravujem v návrhu zákona, ktorý pred nami leží, to, že sa Židia zvlášť, do zvláštnej triedy zoskupia. Lebo veď v najposlednejšom čase som musel s ľútosťou konštatovať, že keď aj nie z úradného miesta, a to podťahujem, ale predsa jednotlivci by tak boli chceli tunajších Maďarov predstaviť (cenganie), ako by títo Maďari akosi boli úplne jedno so Židmi a tým nás s nimi previedli na spoločného menovateľa.“ No neobmedzuje sa iba na to, aby sa prestalo so stotožňovaním Maďarov so Židmi (teraz už píšem veľké písmeno, lebo tu sa už prešlo z náboženského vymedzenia pojmu na rasové), ale pokračuje spôsobom, ktorý jednoznačne svedčí o jeho postoji k tomu, čo sa so Židmi vtedy dialo: „Hlbokovážená snemovňa! Viem, prosím, že maďarské masy, maďarské sedliactvo, maďarské maloživnostníctvo, maďarský obchodník počas desaťročí a storočí práve toľko trpel od Židov a od židovských rozličných prechmatov, ako od nich trpeli aj Slováci. Ja, prosím, preto opätovne s radosťou pozdravujem, že sa Židia budú zvlášť kvalifikovať. Ale súčasne prosím, aby v týchto časoch všetci tí, ktorí, povedzme, verejnú mienku vedú alebo sa o jej vedenie pokúšajú, nech odhliadnu od toho a nech nás neprivádzajú so Židmi na jedného menovateľa. Lebo my Maďari, ktorí stojíme na kresťanskom a národnom podklade, pripadáme od tej židovskej ideológie aspoň tak ďaleko, ako ďaleko pripadajú Slováci…. Mal by som napokon ešte jednu prosbu. Všeobecne je tu reč o tom, že Židov treba z hospodárskeho života čo najskorej vypojiť a zdá sa, že slovenská vláda činí v tomto smere skutočne a rýchle opatrenia. Ctená snemovňa! S našej strany to s radosťou pozdravujeme.“ Ako sa dívam na prednesenú reč, tak sa dívam, ale nebadám, žeby sa z nej dal vyvodiť nejaký prožidovský postoj.
Od konca r. 1940 asi do polovice roka 1941 prebehla najsilnejšia vlna arizácií židovských podnikov. O postoji k nej najlepšie hovorí vystúpenia J. Esterházyho v sneme 20. decembra 1940, keď sa rozčuľoval nad tým, že slovenská vláda zoštátnila kúpele Piešťany, lebo hrozilo, že sa ich zmocnia i za pomoci cteného pána poslanca ríšski Nemci. Nevidel v tom nič iné, ako intrigy nájomcu kúpeľov (ináč maďarskej národnosti) Ľ. Wintera, o ktorom poznamenal, že – ako myslí – „není Árijec.“ Masy židovského obyvateľstva sa zbavovali majetku, dokonca možnosti získať prostriedky na obživu, čoho výsledkom bolo vytvorenie vrstvy ľudí, ktorá sa stála vážnym sociálnym problémom. Nie je mi známe, žeby J. Esterházy akýmkoľvek spôsobom vyjadril čo i len náznak nesúhlasu s tým, čo sa v slovenskom štáte dialo v tejto otázke. Neozval sa ani vtedy, keď na báze spomínaného zmocňovacieho zákona zo septembra 1940, za ktorý osobne hlasoval, bolo vydané 9. septembra 1941 vládne nariadenie č. 198/1941 Sl. z. o právnom postavení Židov známejšie pod názvom Židovský kódex. Bol to práve Židovský kódex, na základe ktorého (hlava VII, diel prvý) sa začali v marci r. 1942 deportácie slovenského židovského obyvateľstva a na základe ktorého sa realizovala aj ich prevažná časť. Nie je známe nič o tom, žeby hocikedy J. Esterházy spochybnil Židovský kódex alebo protestoval proti deportáciám, uskutočneným na jeho základe. Asi v tom nevidel žiaden problém, ktorý by vplýval na postavenie maďarskej menšiny alebo ju mohol ohroziť.
Jeho postoj sa čiastočne zmenil až vtedy, keď sa mal v sneme prijať zákon o vysťahovaní Židov. Problematika tohto zákona je veľmi zložitá a nie vždy sa komplexne vysvetľuje. V každom prípade to bol zákon hanebný a podobne ako židovský kódex nikdy sa nemal vyskytnúť v slovenskej legislatíve. Nie je však pravdou, že J. Esterházy hlasoval proti tomuto zákonu, a ani to, že keby tak urobil, by sa na Slovensku vystavoval nejakému riziku. Čítajúc stenografický záznam zo schôdze Snemu Slovenskej republiky z 15. mája 1942, keď sa inkriminovaný ústavný zákon č. 68/1942 Sl. z. prijímal, nezistí človek, žeby niekto mal námietky. Podľa tohto záznamu, snem prijal zákon bez akýchkoľvek pripomienok a J. Esterházy podľa prezenčnej listiny v sále sedel. O tom, že za zákon nehlasoval, teda nieže hlasoval proti, ale sa zdržal hlasovania, sú len dva informačné zdroje. Jednak je to radikálna gardistická tlač, ktorá ho za to napadla, a jednak jeho hlásenie do „ústredia“, teda do Budapešti, v ktorom informuje o svojom rozhovore pred hlasovaním s predsedom snemu M. Sokolom. Hlásenie zverejnil maďarský historik L. Tilkovszky v knihe Južné Slovensko v rokoch 1938 – 1945, ktorá vyšla v Bratislave r. 1972. Podľa tohto hlásenie sa J. Esterházy vyznal M. Sokolovi zo svojho antisemitizmu, ale zároveň ho informoval, že síce nič v pléne nepovie, ale za zákon hlasovať nebude. Vraj on ako vodca menšiny, nemôže žiadnom prípade uznať právo väčšiny vysťahovať inú menšinu. Dokonca sa pred Budapešťou ospravedlňoval, že musí konať ináč, ako by potenciálne mohol hlasovať vládny poslanec v Maďarsku za takýto zákon. Nech si každý o takomto postoji vytvorí názor sám. Nebolo v ňom nič hrdinské, dokonca ani v prožidovské, len úzko maďarsko-nacionalistické.
Otázne je aj to, čo sa často zdôrazňuje, že bol jediný v slovenskom sneme, ktorý nehlasoval za tento zákon. Odhliadnuc od tých, ktorí sa ospravedlnili dopredu (osem poslancov) podľa povojnových vyjadrení tesne pred hlasovaním opustila rokovaciu sálu skupina poslancov na čele s P. Čarnogurským. Na rozdiel od Esterházyho však nikto nemal záujem túto skutočnosť v danej dobe rozmazávať, takže žiaden dobový doklad na to neexistuje. Nakoniec, aj keby to bola pravda, podobne ako v prípade nášho „laureáta“ nebolo to príliš odvážne, za čo by si mali vyslúžiť špeciálny aplauz.
Podobne ako mnohí iní nielen na Slovensku, ale vo všetkých satelitných štátoch v nacistickej doméne aj J. Esterházy sa po rozhodujúcich zvratoch na frontoch druhej svetovej vojne z verejnosti vytrácal a hľadal alibi. Nie je však známe, žeby sa zastal prenasledovaných židov v Maďarku, aj keď jedna z kľúčových postáv Szálasiho režimu bol jeho bývalý stranícky kolega. Po vojne bol zaistený sovietskou NKVD a deportovaný do ZSSR. Keďže jeho pobyt bol neznámy, bol Národným súdom, pred ktorý boli postavení všetci poslanci slovenského snemu, odsúdený v neprítomnosti na trest smrti. Národný súd nebol riadny súd, a preto nemôžeme jeho rozsudky považovať za právne čisté. Bol to mimoriadny súd a aj jeho rozsudky boli mimoriadne. J. Esterházy sa však r. 1949 zo ZSSR vrátil a bol postavený pred riadny krajský súd a ten ho odsúdil na trest smrti opäť. Prezident K. Gottwald mu však udelil milosť. Nepatrím k stúpencom trestu smrti, ale v danej dobe sa za omnoho menšie prečiny vešalo három-fárom. Takže – podľa môjho názoru – nemožno túto milosť oddeliť od aktuálnej politickej situácie na Slovensku, kde sa práve vtedy začal pohon na „slovenských buržoáznych nacionalistov“. Obeťou tohto pohonu sa stalo takmer celé domáce vedenie komunistickej strany a postihnutí boli aj takmer všetci vojenskí a partizánski velitelia SNP. Pri tomto pohone si veľmi dobre rozumeli pražskí komunisti s tými v Budapešti. Kto vie?!