Gól do vlastnej bránky Na margo udelenia ceny ADL J. Esterházymu

Prednedávnom zaskočilo slovenskú spoločnosť udelenie ceny americkej Ligy proti ohováraniu (Anti-Defamation League, ADL) platenému agentovi Horthyho režimu, vysokoaktívnemu iredentistovi, ktorý pomáhal v r. 1938 – 1939 Hitlerovi pri jeho ovládnutí stredoeurópskeho priestoru, aktívnemu účastníkovi dejov na Slovensku v rokoch 1939 – 1945 a na území Slovenska riadne odsúdenému politickému kriminálnikovi Jánosovi Esterházymu. Jeho aktívni stúpenci (na Záhorí im hovoríme iredentisti) doma i v blízkej cudzine zaplesali a hneď sa vyrútili na slovenskú verejnosť, aby si uvedomila, akú významnú osobnosť tu stále považuje za vydedenca. Prekvapení sme boli najmä preto, že ADL sa snaží vo svete tvrdo potierať akékoľvek prejavy antisemitizmu a tu zrazu deklarovaného antisemitu a aktívneho strojcu pohromy židovského obyvateľstva na Slovensku ocenia div nie ako jediného odbojára medzi „samými fašistickými Slovákmi“. Pritom ADL sa mohla sine ira et studio informovať u profilujúcich slovenských i izraelských historikov, kto v skutočnosti bol J. Esterházy, a nedať sa zatiahnuť veľmi jasne profilovanými lobistickými skupinami do tohto skutku, ktorý ju veľmi nectí. Pokojne to možno nazvať strelením si vlastného gólu, ktorý v budúcnosti môže značne relativizovať jej vyjadrenia.
Myslím si, že pri objasňovaní pozície J. Esterházyho nemá zmysel argumentovať jeho iredentistickou činnosťou počas prvej republiky, keď sa stal r. 1936 na nátlak z Budapešti a podľa vzoru Henleinovej Sudetonemeckej strany predsedom Zjednotenej maďarskej strany. Nemá  zmysel argumentovať, že sa ako poslanec Národného zhromaždenia ČSR aktívne zúčastňoval na Hitlerovom komplote proti vtedajšiemu Česko-Slovensku, a tým priamo napomáhal nacistickému Nemecku, aby sa stalo dominantnou mocnosťou v regióne, čo bola prvá a nevyhnutná podmienka, aby sa tu presadila antisemitská politika a neskôr holokaust. Veď stále sú vo svete sily, ktoré si myslia, podobne ako sovietsky minister zahraničia V. Molotov v prípade Poľska, že aj Česko-Slovensko bolo „obludným výtvorom versailleského systému“, a preto akákoľvek činnosť proti nemu bola chvályhodná. Nemá zmysel pripomínať asi ani to, že jeho najbližší spolupracovník zo Zjednotenej maďarskej strany, jej podpredseda A. Jaross, ktorý zostal po Viedenskej arbitráži v Maďarsku mal rozhodujúci podiel na deportáciách židov z Maďarska r. 1944 i na ich masovom vraždení v závere vojny v obkľúčenej Budapešti, za čo bol na rozdiel od Esterházyho v Maďarsku nielen odsúdený na smrť, ale aj popravený! To všetko nemá zmysel, lebo vraj trčí ako maják medzi „zločinnými slovenskými“ politikmi slovenského štátu, ktorí pripravili tragédiu slovenských židov a on vraj ako jediný hlasoval proti zákonu o vysťahovaní židov v Sneme Slovenskej republiky. Tým sa vraj vystavil perzekúcií slovenských úradov a vraj aj povojnovej pomste Slovákov. Bolo by to pekné, len keby to bola pravda. Skutočnosť je na míle vzdialená od tohto obrazu zámerne vytváraného na morálnu diskvalifikáciu Slovákov ako národa. Tak sa pozrime, ako to bolo v skutočnosti.
Nechajme hovoriť archívy, ktoré zachovávajú autentické postoje J. Esterházyho vo vzťahu k režimu slovenského štátu, jeho politike k nacistickému Nemecku a špeciálne k židovskej otázke. Všetky tieto dokumenty možno nájsť na serveri Národnej rady SR (www.nrsr.sk) v časti archív. Len treba do nich nazrieť a obraz „ochrancu“ prenasledovaných židovských spoluobčanov sa rozsype ako povestný domček z karát. Treba povedať, že J. Esterházy na pôde slovenského snemu vystupoval často a jeho prejavy sú plné deklarovania lojality slovenskému štátu a jeho politike. V tom duchu sa nesie i jeho prejav v snemu 28. októbra 1939, keď sa po voľbe J. Tisa za prezidenta prerokovávalo vládne vyhlásenie novej vlády V. Tuku. „Počas osemmesačného jestvovania slovenského štátu“ – zdôrazňoval – „sme sa v ničom neodklonili od tohto chovania sa. Proti slovenskému vládnutiu sme ani na okamih nezaujali opozičné stanovisko, ale sme sa hneď hlásili do konštruktívnej, štátno-budovateľskej práce. Táto naša ochota trvala nezmenene a trvá aj naďalej.“ Mal však aj výhrady: „Začalo sa s kontrolou personálnych pomerov v akciových spoločnostiach. Očistili ich od židov, od Čechov, ale vyložili aj Maďarov. Maďar sa už na takomto mieste i na ukážku sotva nájde. Spomedzi vládnych komisárov, vymenovaných do židovských podnikov, na viaceré moje zakročenie na príklad v Bratislave len troch Maďarov sa mi podarilo dať vymenovať, stalo sa na základe nesprávnych štatistických dát, že nás od ďalších štyroch miest odstrčili.“ Tak sa len pozrime, čože sa to stalo s obrazom vraj jediného ochrancu židov? Veď on víta arizačné praktiky slovenskej vlády, len sa mu nepáči, že napriek jeho intervenciám sa len málo jeho stúpencov dostalo do pozície správcu (v neskoršej dobe arizátora) v židovských podnikoch.
Ale sledujme, ako sa nám náš „spravodlivý“ vyvíja ďalej. Dňa 29. februára 1940 prerokovával snem zákon o židovských podnikoch (arizačný zákon) a následne ho aj schválil. J. Esterházy nebol prítomný. Dôvod nepoznám. Ale prezident zákon vrátil a parlament o ňom znova rokoval 25. apríla 1940. Vtedy už J. Esterházy prítomný bol a za zákon hlasoval. Potvrdzuje to aj jeho vystúpenie v sneme 7. mája toho istého roku, keď zdôrazňuje, že “ ráčte len prelistovať snemový denník a presvedčíte sa, že som ako zástupca Maďarov dosiaľ vždy každú zákonnú osnovu odhlasoval.“ V tom istom prejave vyznal i svoju lásku k nacistickému Nemecku, keď reagoval na niektoré články v slovenskej tlači. „Radi by dokázali Maďarsku, že tam panuje smer protinemecký, aby sa v súvise s tým stalo vypuklým to, že snáď jediným spoľahlivým spolubojovníkom 90 miliónového Nemecka je Slovensko. (Hluk. ) Priateľstvo maďarsko-nemecké je omnoho staršieho dáta a jeho korene hlbšie siahajú, akoby takéto násilné nezávažné články pokaziť mohli pomer medzi Maďarskom a Nemeckom.“ Nezdá sa mi, žeby takýmito prejavmi bolo možné kohokoľvek ochrániť pred dopadmi nacistickej politiky v strednej Európe! Skôr je to veľmi silné vyznania sa aktívneho spojenca politiky vtedajšieho Berlína.
V júli 1940 postihla slovenský štát ťažká pohroma. Po rokovaniach v Salzburgu musela vtedajšia slovenská politická reprezentácia prehltnúť tvrdú pilulku. A. Hitler ju zbavil akejkoľvek ilúzie, žeby v jeho mocenskej sfére mohla robiť nejakú nezávislú politiku. Z aktívnej politiky museli odísť všetci tí, ktorí akýmkoľvek spôsobom nacistov iritovali (napr. dovtedy všemocný F. Ďurčanský) a do vlády boli nanominovaní pronacistickí radikáli. Pritvrdilo sa i v tzv. riešení židovskej otázky. Snem 3. septembra 1940 prijal zákon  č. 210/1940 Sl. z., ktorým bola vláda zmocnená vykonať v čase jedného roka všetky potrebné opatrenia, aby bol zo slovenskej spoločnosti vylúčený akýkoľvek „židovský vplyv“. Za tento zákon hlasoval ako vždy predtým aj J. Esterházy.
Vzápätí po jeho vydaní začala vláda chrliť rôzne nariadenia, ktoré efektívne zbavovali židovské obyvateľstvo jeho základných ľudských práv. Boli im zobraté rozhlasové prijímače, vodičské preukazy, deťom sa zakázalo navštevovať „arijské“ školy, židia sa začali intenzívne zbavovať majetku atď., atď. A čo náš laureát ceny ADL in memoriam na to? To, žeby nič nepovedal, by sa dalo pochopiť. Ale on naďalej aktívne vystupuje. A veru nepovedal nič také, čo by ho ctilo. Práve naopak, 8. októbra 1940 snem prerokovával zákon o sčítaní obyvateľstva. Počuť sa nechal aj J. Esterházy: „Zo svojej strany s radosťou pozdravujem v návrhu zákona, ktorý pred nami leží, to, že sa Židia zvlášť, do zvláštnej triedy zoskupia. Lebo veď v najposlednejšom čase som musel s ľútosťou konštatovať, že keď aj nie z úradného miesta, a to podťahujem, ale predsa jednotlivci by tak boli chceli tunajších Maďarov predstaviť (cenganie), ako by títo Maďari akosi boli úplne jedno so Židmi a tým nás s nimi previedli na spoločného menovateľa.“ No neobmedzuje sa iba na to, aby sa prestalo so stotožňovaním Maďarov so Židmi (teraz už píšem veľké písmeno, lebo tu sa už prešlo z náboženského vymedzenia pojmu na rasové), ale pokračuje spôsobom, ktorý jednoznačne svedčí o jeho postoji k tomu, čo sa so Židmi vtedy dialo: „Hlbokovážená snemovňa! Viem, prosím, že maďarské masy, maďarské sedliactvo, maďarské maloživnostníctvo, maďarský obchodník počas desaťročí a storočí práve toľko trpel od Židov a od židovských rozličných prechmatov, ako od nich trpeli aj Slováci. Ja, prosím, preto opätovne s radosťou pozdravujem, že sa Židia budú zvlášť kvalifikovať. Ale súčasne prosím, aby v týchto časoch všetci tí, ktorí, povedzme, verejnú mienku vedú alebo sa o jej vedenie pokúšajú, nech odhliadnu od toho a nech nás neprivádzajú so Židmi na jedného menovateľa. Lebo my Maďari, ktorí stojíme na kresťanskom a národnom podklade, pripadáme od tej židovskej ideológie aspoň tak ďaleko, ako ďaleko pripadajú Slováci…. Mal by som napokon ešte jednu prosbu. Všeobecne je tu reč o tom, že Židov treba z hospodárskeho života čo najskorej vypojiť a zdá sa, že slovenská vláda činí v tomto smere skutočne a rýchle opatrenia. Ctená snemovňa! S našej strany to s radosťou pozdravujeme.“ Ako sa dívam na prednesenú reč, tak sa dívam, ale nebadám, žeby sa z nej dal vyvodiť nejaký prožidovský postoj.
Od konca r. 1940 asi do polovice roka 1941 prebehla najsilnejšia vlna arizácií židovských podnikov. O postoji k nej najlepšie hovorí vystúpenia J. Esterházyho v sneme 20. decembra 1940, keď sa rozčuľoval nad tým, že slovenská vláda zoštátnila kúpele Piešťany, lebo hrozilo, že sa ich zmocnia i za pomoci cteného pána poslanca ríšski Nemci. Nevidel v tom nič iné, ako intrigy nájomcu kúpeľov (ináč maďarskej národnosti) Ľ. Wintera, o ktorom poznamenal, že – ako myslí – „není Árijec.“ Masy židovského obyvateľstva sa zbavovali majetku, dokonca možnosti získať prostriedky na obživu, čoho výsledkom bolo vytvorenie vrstvy ľudí, ktorá sa stála vážnym sociálnym problémom. Nie je mi známe, žeby J. Esterházy akýmkoľvek spôsobom vyjadril čo i len náznak nesúhlasu s tým, čo sa v slovenskom štáte dialo v tejto otázke. Neozval sa ani vtedy, keď na báze spomínaného zmocňovacieho zákona zo septembra 1940, za ktorý osobne hlasoval, bolo vydané 9. septembra 1941 vládne nariadenie č. 198/1941 Sl. z. o právnom postavení Židov známejšie pod názvom Židovský kódex. Bol to práve Židovský kódex, na základe ktorého (hlava VII, diel prvý) sa začali v marci r. 1942 deportácie slovenského židovského obyvateľstva a na základe ktorého sa realizovala aj ich prevažná časť. Nie je známe nič o tom, žeby hocikedy J. Esterházy spochybnil Židovský kódex alebo protestoval proti deportáciám, uskutočneným na jeho základe. Asi v tom nevidel žiaden problém, ktorý by vplýval na postavenie maďarskej menšiny alebo ju mohol ohroziť.
Jeho postoj sa čiastočne zmenil až vtedy, keď sa mal v sneme prijať zákon o vysťahovaní Židov. Problematika tohto zákona je veľmi zložitá a nie vždy sa komplexne vysvetľuje. V každom prípade to bol zákon hanebný a podobne ako židovský kódex nikdy sa nemal vyskytnúť v slovenskej legislatíve. Nie je však pravdou, že J. Esterházy hlasoval proti tomuto zákonu, a ani to, že keby tak urobil, by sa na Slovensku vystavoval nejakému riziku. Čítajúc stenografický záznam zo schôdze Snemu Slovenskej republiky z 15. mája 1942, keď sa inkriminovaný ústavný zákon č. 68/1942 Sl. z. prijímal, nezistí človek, žeby niekto mal námietky. Podľa tohto záznamu, snem prijal zákon bez akýchkoľvek pripomienok a J. Esterházy podľa prezenčnej listiny v sále sedel. O tom, že za zákon nehlasoval, teda nieže hlasoval proti, ale sa zdržal hlasovania, sú len dva informačné zdroje. Jednak je to radikálna gardistická tlač, ktorá ho za to napadla, a jednak jeho hlásenie do „ústredia“, teda do Budapešti, v ktorom informuje o svojom rozhovore pred hlasovaním s predsedom snemu M. Sokolom. Hlásenie zverejnil maďarský historik L. Tilkovszky v knihe Južné Slovensko v rokoch 1938 – 1945, ktorá vyšla v Bratislave r. 1972. Podľa tohto hlásenie sa J. Esterházy vyznal M. Sokolovi zo svojho antisemitizmu, ale zároveň ho informoval, že síce nič v pléne nepovie, ale za zákon hlasovať nebude. Vraj on ako vodca menšiny, nemôže žiadnom prípade uznať právo väčšiny vysťahovať inú menšinu. Dokonca sa pred Budapešťou ospravedlňoval, že musí konať ináč, ako by potenciálne mohol hlasovať vládny poslanec v Maďarsku za takýto zákon. Nech si každý o takomto postoji vytvorí názor sám. Nebolo v ňom nič hrdinské, dokonca ani v prožidovské, len úzko maďarsko-nacionalistické.
Otázne je aj to, čo sa často zdôrazňuje, že bol jediný v slovenskom sneme, ktorý nehlasoval za tento zákon. Odhliadnuc od tých, ktorí sa ospravedlnili dopredu (osem poslancov) podľa povojnových vyjadrení tesne pred hlasovaním opustila rokovaciu sálu skupina poslancov na čele s P. Čarnogurským. Na rozdiel od Esterházyho však nikto nemal záujem túto skutočnosť v danej dobe rozmazávať, takže žiaden dobový doklad na to neexistuje. Nakoniec, aj keby to bola pravda, podobne ako v prípade nášho „laureáta“ nebolo to príliš odvážne, za čo by si mali vyslúžiť špeciálny aplauz.
Podobne ako mnohí iní nielen na Slovensku, ale vo všetkých satelitných štátoch v nacistickej doméne aj J. Esterházy sa po rozhodujúcich zvratoch na frontoch druhej svetovej vojne z verejnosti vytrácal a hľadal alibi. Nie je však známe, žeby sa zastal prenasledovaných židov v Maďarku, aj keď jedna z kľúčových postáv Szálasiho režimu bol jeho bývalý stranícky kolega. Po vojne bol zaistený sovietskou NKVD a deportovaný do ZSSR. Keďže jeho pobyt bol neznámy, bol Národným súdom, pred ktorý boli postavení všetci poslanci slovenského snemu, odsúdený v neprítomnosti na trest smrti. Národný súd nebol riadny súd, a preto nemôžeme jeho rozsudky považovať za právne čisté. Bol to mimoriadny súd a aj jeho rozsudky boli mimoriadne. J. Esterházy sa však r. 1949 zo ZSSR vrátil a bol postavený pred riadny krajský súd a ten ho odsúdil na trest smrti opäť. Prezident K. Gottwald mu však udelil milosť. Nepatrím k stúpencom trestu smrti, ale v danej dobe sa za omnoho menšie prečiny vešalo három-fárom. Takže – podľa môjho názoru – nemožno túto milosť oddeliť od aktuálnej politickej situácie na Slovensku, kde sa práve vtedy začal pohon na „slovenských buržoáznych nacionalistov“. Obeťou tohto pohonu sa stalo takmer celé domáce vedenie komunistickej strany a postihnutí boli aj takmer všetci vojenskí a partizánski velitelia SNP. Pri tomto pohone si veľmi dobre rozumeli pražskí komunisti s tými v Budapešti. Kto vie?!

114 Responses

  1. Avatar Petr Kropáček 27. februára 2012 / 14:07

    Pane Hrnko, taková debata je na nic.
    Co vy si myslíte o vyjmenovaných 4 a jejich vinách a zásluhách, je vaše věc. Nesouhlasím (a některé vaše divoké formulace, ve kterých mi mimochodem opět přisuzujete názory, které nezastávám, důrazně odmítám!) a důvody jsem uváděl už x-krát a nemíním je tu do nekonečna opakovat. Hláškou: „…najväčšia vina Husáka v očiach Čechov je, že bol Slovák…iná vina na ňom mi nenapadá!“ ze sebe opět zbytečně děláte jen špatně informovaného zamindrákovaného národoveckého chudáka… tedy pokud jím ve skutečnosti nejste.

    Záznamníku, v článku, ze kterého citujete, jsou zjevné rozpory: „10 LT35 sa počas evakuácie z Podkarpatskej Rusi pokazili a boli ponechané napospas Maďarom“, přičemž v závěru se tvrdí, že do maďarských ruk padl jen 1 tank a to ještě při bojích čs. armády na Podkarpatské Rusi. 9 tanků se rozhodně jen tak nevypaŕí! A co je míněno oním „poškozením českými posádkami“? Buďte si jist, že pokud by opravdu „odchadzajuci Cesi zamerne poskodzovali VSETKU vojensku techniku, ktoru si nemohli so sebou zobrat“ bojovali by Slováci proti maďarské agresi leda tak gardistickými popěvky.

    Milane XYZ,
    „…odchadzajúci českí vojaci motorizovanej jednotky zneškodnili všetky vozidlá nasypaním cukru do benzinových nádrží som vedel už dávnejšie…“
    Narozdíl od všeobecného přesvědčení cukr v nádrži by neměl zničit motor vozidla. (Cukr se v benzínu nerozpouští a chová se jako mechanická nečistota – sítko, palivový filtr.) Váš vyhazov z Palby kvůli neserióznosti byl tedy naprosto oprávněný. 😉

  2. Avatar zaznamnik 27. februára 2012 / 15:38

    Pan Kropacek..

    1, To ze do ruk Madarov padol jeden tank tvrdia Cesi, to, ze vsetky LT35 ostali nepojazdne na Podkarpatskej Rusi a padli do ruk Madarov tvrdia Slovaci….

    este ku Coopymu

    „elá táto repatriácia a posilňovanie musela byť organizovaná rôznymi neskúsenými a preťaženými slovenskými štábmi, hlavne Malárovim v Prešove. Pritom sa narobilo veľa zlej krvi na oboch stranách. Jeden slovenský delostrelecký dôstojník vracajúci sa z Moravy bol obťažovaný na stanici slovenským vojakom, ktorý predpokladal na základe jeho hodnosti, že ide o Čecha. Niektorí Česi radšej sabotovali techniku, ako by nechali Slovákov mať z nej nejaký úžitok. Malárovi sa však podarilo presvedčiť určitý počet českých dôstojníkov dočasne zostať a pomôcť v boji proti Maďarom. Tieto faktory taktiež zabránili zvyškom čs. 3. rýchlej divízie, ktorá mala posádky na západnom Slovensku, aby sa táto presunula v rýchlom čase na východ. Jej 3. tankový pluk zostal s 10 dôstojníkmi namiesto 60 a 222 poddôstojníkmi a vojakmi namiesto 821, potom, ako Česi boli repatriovaní. Toto bolo veľkou a rozhodujúcou nevýhodou, pretože pluk mal k dispozícii dostatočné množstvo techniky, a to 70 LT34 a LT35, 30 tančíkov vz. 33 a z obrnených automobilov to bolo 3 OA vz. 27 a 10 OA vz. 30, ktoré by boli na východe veľkou podporov proti zastaraným maďarským 5 ľahkým tankom Fiat 3000B, 70 tančíkom Fiat Ansaldo CV35 a 3 obrneným automobilom Crossley M29.“

    z druhej svetovej….

    cize tanky boli, dokonca niektore aj fungovali, ale „nebyli lidi“ a boli niekde na Zahori a nie pri Michalovciach.

    2, Ked za poskodenie nepovazujete vhodenie cukru do nadrze, pridem Vam hodit do nadrze vasho auta nejaky cukor. Uvidime, ako dlho to budete opravovat a co vsetko budete musiet na aute vymenit. Hlavne ked Vam do ruk strcim typ auta o ktorom nebudete mat ani sajnu.

  3. Avatar miro 27. februára 2012 / 19:10

    Pan Kropacek,
    „Cukr se v benzínu nerozpouští a chová se jako mechanická nečistota – sítko, palivový filtr“

    „Zahadu“ s cukrom vyriesite velmi rychlo, nasypte si do nadrze kilo cukru a dajte nam vediet, ako ste sa povozili 😀

  4. Avatar Petr Kropáček 27. februára 2012 / 19:58

    Pane Záznamníku,
    1) Tady nejde o nějaké „české, nebo slovenské počty“, ale o maďarské. V dostupných monografiích o LT vz. 35 se, pokud se nemýlím, píše o 1 (2?) maďarských kořistních tancích. Fotografie poškozené kořistní „35“ i s padlým českým řidičem je v jedné přiložena. Tedy žádná „idilka s necháváním tanků na pospas“. Proč by se pak Maďaři takovým soustem, jakým by bezesporu zisk hned 10 tanků byl, nepochlubili a přiznali jen 1/10 (1/5) skutečného počtu? Správná otázka tedy zní, kde vzali „Slováci“ onen počet 10?

    2) „Cukr v benzínu“ ?!?… je opravdu nepřeberně způsobů jak vojenskou techniku spolehlivě vyřadit z provozu na hezky dlouhou dobu. Tenhle mezi ně rozhodně nepatří… Pokud mi někdo chce namluvit, že to ví opět „naprosto přesně“ (a ještě k tomu už dlouho) a uvede notoricky známou (značně pofiderní) metodu puberťáků z 2. poloviny 20. stol., tak mě může tak akorát rozesmát. Ona totiž funguje hlavně v pavlačových drbech ve skutečnosti už je to horší (zatracená chemie 😉 ). Takže dost zkazek typu „jedna paní povídala“, rád bych věděl, jak konkrétně Češi techniku poškozovali, tedy pokud vůbec?

  5. Avatar zaznamnik 27. februára 2012 / 20:47

    nuz pan Kropacek….tak potom odchadzajuci cesi poskodili techniku vaznejsie, nielen cukrom v nadrzi, ked z 8 OA vz35 poskladali 5 bojaschopnych……

  6. Anton Hrnko Anton Hrnko 27. februára 2012 / 22:48

    Pán Kropáček,
    máte skutočne pravdu, táto debata nie je o ničom. Absolútne neviete, ale myslím si, že skôr nechcete vedieť, o čom hovorím. Vôbec neobhajujem normalizáciu, aj mňa ako hlboko veriaceho katolíka (za výchovu, ktorú som dostal od mojich rodičov nemôžem) nútila žiť v pretvárke a nútila ma robiť kompromisy so svedomím, ako ináč každého. Keď sa však objektívne dívam na prezidentov u nás v rokoch 1935 – 1989, tak skutočne ten Husák vychádza najlepšie z hľadiska výdobytkov pre národy Česko-Slovenska v nepriaznivej geopolitickej situácii. Vy tu však nekriticky vychvaľujete Beneša a hlava nehlava kydáte na Husáka. Nuž a pri tejto úplne jednoduchej rovnici o dvoch známych mi jednoznačne vychádza, že to vyplýva z národnostných predsudkov. Nič menej a nič viac. Ja vám váš názor neberiem, vy mňa za môj nazývate div nie primitívnym nacionalistom. Nech si objektívny človek urobí svoj názor sám!

    PS.
    Čo poviete, bol to čudný štát to Česko-Slovensko? Ani jeden prezident neskončil svoj úrad normálnym spôsobom! Masaryk abdikoval, Beneš abdikoval až dvakrát! Gottwald pošiel vo funkcii rovnako ako Zápotocký. Novotný abdikoval. Svoboda abdikoval. Husák abdikoval. A nakoniec aj pravda a láska v tom štáte abdikovala. Nuž taký štát alebo žiaden!!!!

  7. Avatar Petr Kropáček 28. februára 2012 / 13:23

    Nuže pane Záznamníku, vše co jste prozatím na dotyčné téma uvedl, se ukázalo být prokazatelným nesmyslem…“Češi(Čechoslováci) na PR proti Maďarům nebojovali a VŠECHNU voj. techniku poškodili než by ji dali Slovákům, gardista vykopávající kohosi z tančíku…“ atp. Váš poslední odkaz a citace z článku má k pravdě také hodně daleko. „Ustupující čs. armáda nechávající 10 tanků na pospas Maďarům“ je samozřejmě také nesmysl.

    Otázkou zůstává proč věřit zdroji, který takto nevědomě či záměrně lže? Proto se vás ptám na konkrétní poškození konkrétní techniky a nechci žadné drby typu jedna paní povídala. Zároveň vám garantuju, že pokud by Češi techniku záměrně vážně poškodili nebylo by 24.3. 1939 z 8 OA vz. 30 („OA vz35“ ?!) pojízdné ani jedno a žádné „přeposkládání“ by nepomohlo! (O dělech, kulometech atp. ani nemluvě) Naopak je zcela logické předpokládat, že ze samotných bojů čs. armády na PR si OA vz. 30 přivezly
    dost „šrámů“, takže se z původních 8 k dalšímu nasazení podařilo připravit „pouze“ 5. (U tanků LT vz.35 je pak absence vycvičených techniků a posádek pochopitelně fatální ještě víc…)

    Pane Hrnko, jsem rád, že se konečně shodnem. Alespoň na nesmyslnosti naší debaty určitě. „Vy tu však nekriticky vychvaľujete Beneša a hlava nehlava kydáte na Husáka.“ Hmm, tak teď opravdu nevím s jakým Kropáčkem se tu vlastně dohadujete. Přečtěte si diskuzi znova a zjistíte, že jediné opakuju jediné!, co jsem o prezidentu republiky G. Husákovi napsal, bylo, že si ho na rozdíl od A. Dubčeka (taky Slováka a taky komunisty) nevážím… vaše „jednoduchá rovnice“ je tedy nejen blbě spočítaná, ale i sestavená. Ale u vás už mě to ani nepřekvapuje, tak „nech si objektívny človek urobí svoj názor sám!“

    P.S.: Česko-Slovensko 1918-20, 1938-39, 1990-92 mělo jen 3 prezidenty a vy jste z nich výslovně uvedl jen 1. Mohu vás uklidnit, že pravda a láska naštěstí nikdy neabdikovala a ani abdikovat nemůže a nesmí, ale to „hlboko veriaci katolík“ asi neví, když o člověku napíše, že „pošiel“. Jinak dnes už jsem docela rád, že republika dala před svým skonem život 2 šikovným dcerám. Pravda z toho, že si ta východní dcera nevzpomene ani na máminy narozeniny, je mi trochu smutno.

    Pane Miro, záhada s cukrem není žádná záhada, ale pavlačový drb. Nasypte si do nádrže kilo písku (čehokoli). Vyjde vás to levněji a povozíte se stejně dobře … pokud si chcete také o české „protislovenské proradnosti“ vymýšlet nějaké národovecké drby tak si poslužte, ale prosím vás o něco méně prostoduchého.

  8. Avatar miro 28. februára 2012 / 14:06

    Pan Kropacek, netvrdim, ze to tak bolo, ale vyskusajte si to. Ak nie cukor, staci aj piesok a dajte nam vediet (vobec nejde o to, ci sa do motora nieco dostane alebo nie).

  9. Avatar Tučko Bombička 28. februára 2012 / 14:42

    Ale, ale, pán Kropáček 🙂 . Tá „východná“ dcéra si každý rok na mamine narodeniny spomenie, 28. 10. je u nás pamätným dňom, ak ma pamäť neklame. No a že jej narodeniny neoslavuje? Asi má pocit, že vo vzťahu k nej to nezriedka bola nie mama ale macocha. Tak jej doprajte jej vlastný názor a tešte sa z toho, že „západná“ dcéra bola mamičkinou obľúbenkyňou a z toho, že dnes obe dcéry tak dobre vychádzajú.

  10. Avatar Milanxyz 29. februára 2012 / 9:14

    Páni Coopy a Kropáček,
    v mojom príspevku z 27-ho som napísal, že „odchadzajúci českí vojaci motorizovanej jednotky zneškodnili všetky vozidlá nasypaním cukru do benzinových nádrží……“, čo dáva každému jasne najavo, že sa jednalo o jednu jednotku a nie o všetky vozidlá zanechané odchadzajúcimi českými vojakmi na Slovensku. Či to bol naozaj cukor, je detail, fakt je ten, že tu došlo k poškodeniu bojovej techniky, ktorá mala po rozdelení zostať na Slovensku.
    „Palba“ a serióznosť. Od pána Coopyho som tam nevidel žiadny príspevok, ani od pána Kropáčka, hoci je možné, že tam prispieva pod nejakým pseudonymom. „Serioznosť“ Palby spočíva v tom, že keď sa objavia príspevky poukazujúce na svojrázny „česky“ výklad slovenských, alebo spoločných dejín, príspevky oponujúce českému výkladu sú cenzurované, prípadne vymazané a keď prispievateľ naďalej obhajuje svoje tvrdenia, je debata zablokovaná. Posledný prípad je prispievateľ „Juraj“ pod zlátaninou o gen. M R Štefanikovi z pera istej po slovensky píšucej češky.

  11. Avatar Petr Kropáček 29. februára 2012 / 16:28

    Pane Milane XYZ, tak už mi tedy povězte která jednotka (a jaká vozidla) to byla a nenechávejte se tak dlouho pobízet.

  12. Avatar zaznamnik 29. februára 2012 / 23:01

    nuz pan kropacek, nebudem sa s Vami bavit, o tom ci mi verite alebo neverite..

    prislusnik HG, ktory vzacneho Leva prchalu, ktory prchal prchal az doprchal ku Zavadke presne uprostred medzi Michalovcami a Sobrancami, kde ho vykopal z jeho tanku, odzbrojil a vyhnal jeho vlastnou pistolou, za volal Mikulas Klanica, rodak z nedalekej dediny Sliepkovce. Meral nieco cez 2 metre a Lev Prchala pred nim prchol ako pred Madarmi.

    Potom sa s tymto tankom pohol naspat k Niznej Rybnici, kde zastavil na krizovatke pri mlyne madarsku jednotnutku postupujucu z juhu na sever / od Bunkoviec/ postup zastavil, len Madari potom doviezli delo, ktorym ho z tej krizovatky snali aj s automobilom OV vz30 /ta 35 bol preklem, je zrejme kazdemu okrem vas/……

    tu je jeho hrob : http://beo.sk/reportaze/1067-oni-kral-jan

    zeby ste zasa nefantazirovali, ze nemam pravdu…o celej akcii pisali noviny Koridor niekedy v juli v roku 1992…vychadzal tam na pokracovanie serial Mala Vojna, Internet vtedy nebol, musite si to vyhladat v Prahe v archive…..

    viete, ked o niecom neviete a nepoznate to, neznamena, ze to neexistuje.

    povazujem tuto debatu o malej Vojne z mojej strany za ukoncenu, nema to zmysel, je to trochu aj mimo temu, jednoducho nemate argumenty, tak iba znevazujete tvrdenia protistrany, namiesto toho, aby ste ich vyvratili….

  13. Avatar Petr Kropáček 1. marca 2012 / 8:02

    Pane Záznamníku, žádný argument jste mi nepředložil a pavlačové drby za ně opravdu nepovažuju. Mimochodem ve svých pohádkách s lehkostí vám vlastní zase zaměňujete OA vz.30 s tankem, což je setsakramentský rozdíl /… zrejmy kazdemu okrem vas…/ …těžko tedy hledat v archivem něco, co se nestalo. (Mimochodem nésu z Prahy.) Tak si tu svou zábavnou poudáčku o „2m gardistovi odzbrojujícího generála v tanku OV vz.30“ (sic!) nechte pro nějaký silvestrovský pořad. Debata s vámi je opravdu ztráta času.

    http://forum.valka.cz/viewtopic.php/t/24251

  14. Avatar Milanxyz 1. marca 2012 / 21:35

    Pán Kropáček,
    nemienim strácať čas, aby som Vám presne povedal, kde som o prípade poškodenia bojovej techniky odchádzajúcimi českými vojakmi čítal. Chcel som Vás odkázať na článok kacermiroslava na „Palbe“: „Slovenský štát 1939 – 1945“ a v ňom môj niekoľkostránkový komentár, ktorý bol doložený asi 150 citátmi z literatúry, z ktorej som čerpal. Žiaľ, napriek tomu, že môj príspevok tam ešte predvčerom bol, dnes už tam nie je. Bol vymazaný, ako aj všetky poznámky iných k môjmu komentáru, takže prakticky tam žiadny Milanxyz nikdy nefiguroval.
    Možno inokedy.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *