Václav Havel – ako som ho videl ja

Tesne pred Vianocami roku 2011 odišiel nečakane do večnosti bývalý česko-slovenský a český prezident Václav Havel. Staré príslovie odporúča hovoriť o mŕtvych len dobre. Myslím si, že toto odporúčanie sa hodí tak na čas smútku, ale nie je to najlepším odporúčaním pri hodnotení života a diela verejného činiteľa. Viac sa hodí to z justičného paláca v Norimbergu Jedem das seine, teda Každému, čo mu patrí. Najmä vtedy, keď všetky emócie opadnú a je treba triezvy pohľad na vec. Určite triezvosťou neoplývali tí, ktorí sa postarali o adorovanie nebožtíka do takých rozmerov, že človek niekedy nevedel, či momentálny záber ide z Pchjongjangu alebo z Prahy. Nech sa bratranci Česi a ich čechoslovakistickí stúpenci na východ od Moravy nehnevajú, ale to, čo sa dialo najmä v Česku posledné dni, nepatrilo do kultúrneho okruhu nášho priestoru a ani času. Išlo do slova a do písmena o kult osobnosti ako vyšitý. Posledne sa také niečo dialo v našom priestore r. 1953, keď svetový proletariát opustil nejaký chromoruký Gruzínec. Zlatým klincom programu bolo, keď jedna televízia odvysielala „hlas z ulice“, ktorý Havla prirovnával k Ježišovi Kristovi. Vtedy už bledli aj plačky v severnej Kórei. Nič nedokumentuje lepšie tú skutočnosť, ako je boľševizmus ideologicky i poňatím sveta blízko neokonzervativizmu, resp. neoliberalizmu, ako práve tieto ceremónie. Dosť bolo však úvah o dnešku a pospomínajme, ako som V. Havla videl ja v dobe, keď sa lámal svet. Nech mi je odpustené, nepíšem objektívny pohľad na človeka sine ira et studio, ale svoje videnie. Možno sa mnohým nebude páčiť, ale taký je už svet.

Politicky som sa „prebudil“ asi, keď som mal takých desať rokov. Chodievali sme k jednému kamarátovi a kým sa spoločníci hrali šachy alebo karty, ja som listoval množstvom novín, ktoré si  kupoval pán domáci. Najviac sa mi páčili časopisy ako 100+1, Kultúrny život, Literární listy, PaS, Prúdy atď. Vtedy  vychádzali noviny vo veľkých nákladoch, ľudia si ich vo veľkom množstve kupovali a aj masovo čítali, nie ako dnes. Samozrejme, mnohým veciam som nerozumel, niekedy ma viac zaujali obrázky ako texty, ale postupne som vplynul do vtedajšieho života a môžem povedať, že roku 1968 ako 13-ročný som už bol pomerne dobre zorientovaný. Mojím idolom v tomto pohnutom roku ako idolom aj všetkých iných bol A. Dubček a jeho spolupracovníci ako L. Svoboda, O. Černík, J. Smrkovský, ale aj G. Husák a iní. Hoci v tomto roku už aktívne vystupoval aj V. Havel, nejako napriek pomerne dobrej sčítanosti, sa mi ho nepodarilo zaregistrovať. Áno, činnosť KAN a K-231 som vnímal, ale asi intelektuálske zápasy boli nad môj vtedajší, viac – menej detský rozhľad.

Prvýkrát som zaregistroval meno V. Havel až v súvislosti s Chartou 77, ale aj vtedy ho prekryl J. Patočka, ktorý bol pokladaný za hlavu celej akcie. Od vzniku Charty už svet v Česko-Slovensku bežal trochu ináč a každý aktívny človek (jednako straník alebo nestraník), ktorý chcel vedieť viac ako bolo napísané v novinách kontrolovaných KSČ, hľadal aj iné zdroje informácií, kde informácie o Charte patrili k prioritným. Keď som sa r. 1980 vrátil z vojenčiny, začal som pravidelne, takmer denne počúvať hodinovú reláciu Hlasu Ameriky (VoA) o 21.00 hod. Veľa správ na VoA bolo práve o činnosti Charty a ďalších disidentských organizácií, v ktorých V. Havel hral dosť kľúčovú úlohu. Vôbec sa nebojím priznať, že napriek tomu, že som bol člen KSČ, na činnosť Charty som sa díval s veľkým rešpektom a ľudia ako V. Havel, H. Marvanová, J. Ruml a ďalší, ktorí sa striedali v úlohe hovorcov Charty, predstavovali pre mňa výrazné autority. Ale hlavnou autoritou pre mňa bol a zostal A. Dubček, ktorý zosobňoval šťastné 60. roky, keď sa celá spoločnosť s nadšením pustila do budovania niečoho nového, dovtedy nevídaného – do socializmu s ľudskou tvárou. Už ako vysokoškolský študent som síce pochopil, že to bola utópia, ktorú si neželali ani v Moskve, ani vo Washingtone, ale kto nezažil to opojenie od marca do augusta 1968, nemôže pochopiť, čo pre nás znamenali tieto mesiace a ich hlavný predstaviteľ. Za celého doterajšieho môjho života nikdy predtým, ani nikdy potom tak ľudia neverili svojim politikom, ako práve vtedy. Preto sa mnohí fixovali práve na A. Dubčeka a verili, že nepovedal ešte posledné slovo. Bol som medzi nimi aj ja, samozrejme.

Od nástupu Gorbačova r. 1985 sa celá spoločnosť aktivovala, žiaľ, väčšina v očakávaní, kto to za nás vyrieši. Ale taká už bola doba a po skúsenostiach zo začiatku 70. rokov sa mnohým do spoločenskej aktivity priveľmi nechcelo. Aj ja ako mladý historik som sa občiansky angažoval najmä v zápasoch, ktoré sa začali rozvíjať okolo názorov na budúcu podobu federácie. Táto aktivita nebola však disidentská a do diskusií boli vtiahnutí ako straníci, tak aj nestraníci. Ale aj tak sme sa mnohí zapojení dostali do pozornosti ŠtB, najmä vtedy, keď strana rozhodla, že ústava bude „trojjediná“ a my na Slovensku sme sa s tým nestotožnili a ďalej sme proti tomu vystupovali. Keďže Charta do týchto diskusií žiadnym spôsobom nevstupovala, nebol ani dôvod nejako sa z tejto pozície o ňu zaujímať. Naďalej bola hlasom občianskej spoločnosti, ktorý si každý slušný človek vážil bez ohľadu na stranícku príslušnosť a autoritu mali aj jej hovorcovia, vrátane V. Havla. Preto bolo úplne samozrejmé, že po novembrových udalostiach sme chartistov prirodzene uvítali na čele štátu. Ich kredit bol práve vtedy na najvyššej úrovni. Za seba to hovorím stopercentne. V. Havel bol po A. Dubčekovi pre mňa druhou najvýznamnejšou autoritou na konci r. 1989. Vtedy však začali javy, ktoré moju neotrasiteľnú vieru v zmenu k lepšiemu, najmä v slovenskej otázke, naštrbili.

Britské noviny The Economist napísali, že Slováci Havlovi nerozumeli. Myslím si, že úplný opak bol pravdou. Slováci mu až veľmi dobre rozumeli. Rozumeli mu dve percenta jeho nekritických stúpencov na Slovensku, ktorí očakávali, že im porozdeľuje funkcie na Slovensku, ako to vždy v minulosti v Česko-Slovensku bolo, a že budú robiť českých miestodržiteľov v provincii. Rozumeli mu aj tí ostatní, ktorí sa s takýmto modelom spolužitia nemienili stotožniť a pod demokraciou si predstavovali aj demokratizáciu vzťahov Slovákov a Čechov v spoločnom štáte. Tým však on nechcel rozumieť a nikdy sa o to ani nepokúsil. Svojím ostentatívnym prihlásením sa k T. G. Masarykovi a jeho forme „demokracie“, ktorá pre Slovákov vôbec nepredstavovala demokraciu, ale jednoznačne potláčanie ich národných ašpirácií, hneď na začiatku zabuchol pred väčšinou Slovákov svoje dvere a potom sa čudoval, „proč ho tí Slováci nemaj rádi“. Do pozície oponentov V. Havla som sa veľmi skoro dostal i ja, hoci pár mesiacov pred tým by ma to ani nenapadlo.

Začalo to pre mňa nepochopiteľným menovaním M. Čalfu za predsedu federálnej vlády národného porozumenia. Presne toho M. Čalfu, ktorý nám ešte v septembri – októbri 1989 ako reprezentant pražského centralizmu hrozil straníckymi trestami za to, že odmietame „trojjedinú“ ústavu, ktorej cieľom bolo likvidovanie výdobytkov ústavného zákona o česko-slovenskej federácii z r. 1968, teda fakticky likvidovať štátoprávnu federáciu a zmeniť ju na administratívnu. Ako mnohokrát v histórii predtým, aj v tomto prípade si v Prahe na likvidovanie štátoprávneho postavenia Slovenska vybrali „Slováka“, ktorý akože v mene Slovenska toto požadoval. Pre mňa bolo menovanie tohto predsedu ZO KSČ na úrade federálnej vlády šok! Nutne som si kládol otázku, čo zamýšľa Občianske fórum so Slovenskom, keď hlavného komunistického „slovakobijcu“ slovenského pôvodu vyhlásili v Prahe za zástupcu Slovenska. Rozhodne som sa proti tomu ozval v Literárnom týždenníku už v januári 1990.

To však nebolo všetko. Veľmi sa mi – a som presvedčený, že veľkej väčšine Slovákov – nepáčilo spôsob, akým zaútočili reprezentanti Občianskeho fóra a ich slovenská agentúra vo Verejnosti proti násiliu na A. Dubčeka, ktorého mnohí chceli  vidieť vo funkcii prezidenta spoločného štátu. Nešlo o to, žeby ním nutne musel byť Dubček, ale vyliatie kýbľov špiny na tento desaťročný symbol nádejí na lepší život, aby sa tým dosiahla revolučná „jednota“ názorov na opodstatnenosť voľby práve V. Havla,  bolo skutočne nechutné. No a potom nasledovala séria krokov, ktorá už žiadneho skutočného slovenského vlastenca nemohla nedostať voči novozvolenému prezidentovi do opozície. Najskôr to bolo jeho ostentatívne ignorovanie Slovenska ako štátoprávneho celku v republike, keď svoju prvú cestu mimo Prahu nenasmeroval do druhého hlavného mesta štátu – Bratislavy, ale do Berlína, potom do Ostravy a až potom, myslím, že 13. januára 1990, zavítal do Bratislavy. „Zabodoval“ už tým, že hneď po prílete do hlavného mesta Slovenska nazval bývanie cca 100 000 Bratislavčanov králikárňami. Nuž a vrcholom jeho arogancie voči Slovákom bolo jeho vystúpenie na námestí SNP, kde ho očakávalo asi 30 000 ľudí vrátane mojej maličkosti. Nielenže v treskúcom mraze nechal svojich stúpencov čakať viac ako 20 minút, ale napriek všetkým očakávaniam, že sa prihovorí s konštitučnou rečou k Slovákom (čo robili od r. 1918 všetci česko-slovenskí prezidenti, aj keď nie vždy sa ich vystúpenia Slovákom páčili), si dve – tri minúty pošpásoval na úkor Budajovej čapice a zmizol ako gáfor. Ten úžas, ktorý zavládol v zhromaždenom dave, sa dal krájať. Práve v tomto dave som definitívne zlomil palicu nad V. Havlom ako osobou, ktorá by mohla priniesť niečo pozitívne do vzťahu medzi Slovákmi a Čechmi. Práve z tohto námestia viedla moja cesta k stúpencom rozdelenia štátu a vytvorenie osobitnej, suverénnej slovenskej štátnosti.

V. Havel sa správal v otázke vzťahov Slovákov a Čechov ako slon v porceláne. Rozbil svojou nemotornou veľkočeskou víziou česko-slovenského štátu, čo sa dalo. Ak niekto tvrdí, že mal rád Slovákov, tak je to možno pravda. Ale len tých, ktorí boli ochotní ospevovať jeho veľkosť, teda tých povestných 2%. Jeho vstup do štátoprávnych otázok v polovici januára 1990 s návrhom na zmenu názvu štátu a jeho symbolov, bol začiatok série krokov, ktoré nemohli vyústiť ináč ako do všeobecného konfliktu dvoch štátoprávnych entít, aj keď mnohí Slováci napriek tomu verili v možnosť ďalšieho spolužitia. Dnes mnohí tvrdia, že konverzia nebola z Havlovho rozhodnutia, ale že už bola dlho pripravovaná aj v minulom režime. To je stopercentná pravda, lenže to, čo urobil Havel v marci 1990 nebola konverzia, to bola likvidácia slovenského zbrojného priemyslu. Konverzia je predsa prestavenie zbrojného priemyslu na civilnú výrobu. Chce hádam niekto povedať, že to sa stalo v slovenskom prípade? Ale nielen to, Havel sa v rozrastajúcom spore medzi časťou reprezentantov maďarskej menšiny a slovenskej väčšiny postavil jednoznačne na pozíciu tých, ktorí pomerne dobré vzťahy medzi občanmi oboch národností sústavne kalia nezmyselnými sťažnosťami a požiadavkami. A už úplne trápnou bola jeho účasť na predvolebných mítingoch VPN, kde agitoval za ich politiku, za politiku českých miestodržiteľov na Slovensku slovenského pôvodu. A keď sa mu aj tento nástroj v dôsledku prevahy tých, ktorí sa nemienili stať poslušnými vykonávateľmi vôle Prahy na Slovensku, „utrhol“, neváhal podporiť neústavný puč vo vtedajšej SNR.

V. Havel určite nemohol vedieť o všetkom, čo predložil, podrobnosti. Keď na jeseň 1990 zverejnil svoj návrh na „spolkové“ usporiadanie Česko-Slovenska, kde sa počítalo s vytvorením dvoch územných celkov zo Slovenska, určite ani netušil, že tým nadväzuje na starú maďarskú politiku, reprezentovanú tzv. východoslovenským separatizmom na čele s V. Dvorčákom, alebo podobné pokusy E. Beneša po druhej svetovej vojne s tzv. Svojinou. Určite mu to podsunul niekto z jeho podarených poradcov, ale plne je za to zodpovedný. V tomto duchu som potom aj vystúpil v pléne SNR niekedy v októbri 1990 a tieto pokusy som odsúdil. Netreba v tejto súvislosti pripomínať veľavravné vyjadrenia vraj aj slovenského prezidenta na tému, že o vojenskom zásahu proti „separatizmu“ na Slovensku neuvažuje. Avšak minimálne jeden generál mi povedal, že keď o niečom podobnom s ním Havel chcel rokovať, tak ho striktne vykázal do rámcov Ústavy. Neviem sa k tomu meritórne vyjadriť, možno budúci historici budú múdrejší.

Na jar 1991 okrem pádu Mečiara ako predsedu vlády zatriasla Slovenskom ešte jedna udalosť. Vtedajšia veľvyslankyňa ČSFR vo Washingtone R. Klímová z titulu svojej funkcie v interview pre americké noviny nazvala Slovákov endemickými antisemitami, teda takými ľuďmi, ktorí už tým, že sa narodia, sú antisemiti. Toto evidentne rasistické vyjadrenie na jeden zo štátoprávnych národov štátu, ktorý reprezentovala, zatriaslo celým Slovenskom, avšak priateľa Slovákov na pražskom hrade evidentne nedojalo. V žiadnom inom štáte by takýto veľvyslanec nevydržal ani o minútu viac, ako by jeho vyjadrenia dorazili do ústredia. Pani Klímová však pokojne slúžila ďalej a v jej vyjadreniach o niečo neskôr pokračoval prezidentov hovorca M. Žantovský. Vtedy som už nevydržal a napísal som pánovi Hradu otvorený list, v ktorom som ho vyzval, aby sa dištancoval ako od Klímovej, tak aj Žantovského. V opačnom prípade som ho vyzval, aby odstúpil. Neurobil ani jedno, ani druhé. Časť slovenskej tlače síce s rozhorčením morfondírovala o trúfalosti jedného regionálneho poslanca, ale to bolo všetko. Aj Žantovský, aj Klímová pokojne okupovali svoje stoličky a ja silne pochybujem, že V. Havel mohol mať rád niekoho, kto bol „endemický antisemita“.

Poslednú, viac komickú ako tragickú úlohu v slovensko-českých vzťahoch zohral V. Havel na jar a v lete v lete r. 1992. Nielenže sa 14. marca vovalil na zhromaždenie stúpencov slovenskej štátnosti z rokov 1939 – 1945, medzi ktorými bol extrémne nepopulárny, ale ako správny dramatik využil útok rozvášneného davu ním priamo vyprovokovaný, na celosvetovú diskreditáciu Slovákov a Slovenska, teda tých, ktorým bol prezidentom a ktorých mal údajne rád. A nakoniec deň pred voľbami vystúpil v Slovenskej televízii s apelom, v ktorom každú vetu začínal slovami „Snažne vás prosím“. Celý prejav bol hysterickou výzvou Slovákom, aby nevolili strany, ktoré chcú pre Slovensko suverenitu. V ten deň sme končili volebnú kampaň v Košiciach, boli sme už na hoteli a pripravovali sme sa na cestu domov. Jeden môj spolukandidát hľadiac na daný prejav poznamenal: „Pozri sa naňho, veď on melie z posledného. Toto je škandál, veď on už pochováva republiku. Definitívne skončil.“ Mal pravdu. Ale ako dramatik, mohol skončiť dôstojnejšie. Ak bol takým priateľom Slovákov, za akého ho jeho stúpenci vydávajú, mal rozhodnutie zrodené zo slobodnej voľby väčšiny Slovákov, prijať dôstojne a so vztýčenou hlavou opustiť bojisko ako správny veliteľ posledný. Ale v jeho duši prevážila jeho urazená česká pýcha. Podobne ako Beneš r. 1938, aj on reagoval na slovenskú túžbu po vlastnej suverenite abdikáciou. Hneď po tom, ako SNR prijala 17. júla 1992 deklaráciu o zvrchovanosti odstúpil. Urbi et orbi tým dal najavo, že si neváži každú slobodu, že si neváži slobodné rozhodnutie zástupcov slobodného národa, ak sa tým skrížia jeho predstavy, jeho záujmy. Takýto selektívny prístup k hodnotám demokracie, slobody a práva na sebaurčenie ho potom sprevádzal až do konca života.

Nemienim hodnotiť jeho ďalšie pôsobenie v pozícii českého politika. Na to sú kompetentnejší a povolanejší. Ku cti mu slúži, že neskôr priznal, že sa v otázke rozdelenia Česko-Slovenska mýlil. Žiaľ, mýlil sa aj v iných veciach, čo si už nepriznal. Osobne som ho stretol iba raz, keď otváral komisiu na prípravu federálnej ústavy. Jediným, čím ma udivil, bola jeho extrémne nízka postava a plamenné ryšavé fúziky a vlasy. Ináč pôsobil presne tak, ako aj na televíznej obrazovke. Žiadna špeciálna aura ako napr. z Dubčeka z neho aspoň na mňa nevyžarovala. Je takmer isté, že zhorela v tom mrazivom januárovom dni r. 1990 na bratislavskom námestí.

V. Havla z dejín Slovenska nikto nevymaže. Tak ako nevymaže z našich dejín postavy ako Ľ. Košút, A. Aponi, T. G. Masaryk, E. Beneš alebo A. Novotný. Aj pri hodnotení jeho vkladu do dejín Slovákov budú súdy podobné ako pri spomenutých osobnostiach. Bude mať síce úzku skupinu podporovateľov rovnako ako T. G. Masaryk, ale väčšina aktívnych Slovákov si bude držať od neho odstup. Koniec koncov to dokumentovali aj veľmi riedko navštevované panychídy organizované najmä v Bratislave jeho stúpencami.

97 Responses

  1. Avatar zaznamnik 4. januára 2012 / 21:13

    Samozrejme mas pravdu. podkarpatska Rus bola priclenena k CSR pod podmienkou, ze bude mat statut autonomie a bude mat vlastnu samospravu. Nakoniec skoncila ako typicka kolonia s ceskym kolonialnym guvernerom.

    Takou podobnou bolo nakoniec aj Slovensko, len sme mali stastie, ze sme mali kodifikovanu spisovnu rec a ze zil Andrej Hlinka a stal na cele SLS. Na Podkarpatskej Rusi nemali len ceskych zandarov ako my, ale uradovalo sa uplne po cesky a myslim, ze aj vyucovalo. Aspon mam taky citak, na ZDSke sme mali jedneho ucitela emigranta z Podkarpatskej Rusi, ktory tam vystrudoval ucitelak a aj tam do 1945 roku ucil, potom usiel pred Rusmi, tak ten vedel rozpravat iba po cesky, obcas miesal do toho nejake slovensko-rusinske dialekty…..

  2. Avatar Milan 4. januára 2012 / 22:52

    COOPY, tak povedz ako odborník na Rusínov , ako to bolo s tou autonómiou pre Podkarpatskú Rus?

  3. Avatar Tučko Bombička 4. januára 2012 / 23:04

    Celkom by ma zaujímalo, pán Hrnko, vaše zhodnotenie osoby Vladimíra Mečiara. Za seba hovorím, prevažuje pozitívne hodnotenie.

  4. Avatar Vlado61 4. januára 2012 / 23:31

    Tóno, ešte pre úplnosť doplním, o tejto veci dobre vieš, že 2 dni po voľbách v r. 1990 v ktorých získala SNS 13,8% prijímal z titulu prezidenta do parlamentu sa kvalifikované pol. strany na oficiálne rozhovory o povolebnom usporiadaní. Stretnutia sa konali, vrátane stretnutia aj so SNS, v hradnej vinárni na Pražskom hrade… A tie stretnutia tam prebiehali kontinuálne od rána. Človek by povedal, že taká bola doba / máj 1990 /…, šokujúci bol jeho prezidentský odev – džínsy a biele tričko s potlačou – jeho vlastný portrét cez celú hruď s textom propagujúcim jeho vlastnú divadelnú hru na festivale v Edinburgu. Asi aby sedláci vedeli s kým majú dočinenia…

  5. Anton Hrnko Anton Hrnko 4. januára 2012 / 23:39

    Vlado 61,
    máš pravdu až na to, že voľby boli – myslím – 5. a 6. júna 1990. Ale tie krčmové debaty na Vikárke si dobre pamätám, hoci som na nich nebol.

  6. Avatar otokar 5. januára 2012 / 10:37

    Páni predovšetkým Vám všetkým želám všetko dobré (nelen) v tomto roku,
    zdravý rozum, súdnosť v diskusiách.
    Pri týchto témach si s úctou spomínam na pána Deáka, experta práve na tu diskutovanú problematiku, ktorý hovorieval:
    Až chceme pochopiť „trianon“ a rozpad „žalára národov“, musíme rozumieť 19.-temu storočiu!
    Ja som sa snažil mu vysvetliť, že treba ísť ešte min 50 rokov ďalej, do pólky 18.storčia,
    žiaľ tento môj posledný rozhovor už nemal pokračovanie.

    Maďari-voľbou miešali karty prakticky od maďarských jakobínov zo Spiša.
    Rozdeľuj a panuj -je základ revizionistickej politiky po dnešok.
    Prečítajte si niečo zo života „Ugorskej Rusy 19.st“ -napríklad od Devolana k maďarizácii Ruthénov a budete rozumieť problematike autonómie Rusínov 20.st, kto ju robí a prečo ju robí …
    s pozdravom PF 2012
    otokar

  7. Avatar Ján Horal 5. januára 2012 / 10:42

    Pán Kropáček, tých Rusínov ste ale špinavo darovali Stalinoví, že? A aj tak ste nezachránili nič – ani demokraciu ani Česko-Slovensko ani prosperitu a ste banánová republika (ako aj my) ako za Sovietov tak aj teraz za Lisabonu.
    Pochybujem, žeby Anton Hrnko teraz písal o Mečiarovi. Skôr by ale mohol už konečne napísať ako to bolo s tým antimečiarovským pučom v parlamente. Keď som to pochopil správne tak to tu na blogu sľuboval.
    Ten antimečiarovský puč v parlamente začal sériu podplácania poslancov a machinácií, ktoré sa dajú vysledovať podnes. Napríklad Kiňo, všelijaké kufríky s peniazmi, posledné povalenie vlády, gorily, chobotnice.
    Už raz by bolo treba vyniesť ten začiatok na svetlo Božie.

  8. Avatar Tučko Bombička 5. januára 2012 / 11:20

    To by si určite viacerí radi prečítali.

  9. Avatar Petr Kropáček 6. januára 2012 / 12:03

    Pane Horale,

    pokud vás někdo přinutí vzdát se části území pomocí typicky bolševického „přesvědčování“ a nevybíravého nátlaku na obyvatelstvo, je termín
    „darovali“ docela nevhodný. (viz „darování“ svého území SSSR po roce 1945 Finskem, Estonskem, Lotyšskem, Litvou, Polskem, Československem a Rumunskem) Na tom, že to „špinavost“ byla, se sice shodnem, ale já ji vidím spíš na straně SSSR, nikoli u těch 7 poškozených států. Pokud vás tato problematika zajímá, tak malé avizo a ukázka z práce Jindřicha Marka.

    „…Jak připomíná ve svém materiálu „Radiostanice VLADISLAV v marném boji o Podkarpatskou Rus“ jeho autor Jindřich Marek, sovětská vláda uzavřela 8. května 1944 s československou exilovou vládou dohodu, podle níž se konstatovalo, že jakmile některá část osvobozeného území Československa přestane být pásmem vlastních válečných operací sovětské armády, čs. vláda tam převezme plný výkon veřejné moci. V praxi však sovětské orgány na Podkarpatské Rusi zahájily doslova brutální zastrašovací kampaň proti civilnímu obyvatelstvu i novým orgánům čs. státní správy. Cíl byl jasný: vynutit si připojení tohoto území k Sovětskému svazu. Od 28. října 1944 působili v městečku Chust, ve východní části celé oblasti, československý vládní delegát ministr František Němec a generál Antonín Hasal. Sovětské velení jim nicméně zakázalo udržovat radiové spojení s prezidentem Edvardem Benešem v Londýně. Přesto se prezidentovi i československé exilové vládě podařilo předat aktuální informace o sovětském vydírání a teroru. Zásluhu na tom měla tajná radiostanice s krycím označením VLADISLAV…“

    Ukázky radiodepeší:

    14. listopad 1944 (pro předsedu vlády Jana Šrámka)
    Rudá armáda zde provádí nábor pro sebe. Žádáme sdělení, zda bylo něco vládou projednáno. Naše situace je kritická. Provádí se otevřená agitace pro připojení Podkarpatské Ukrajiny k SSSR. Násilný nábor do Rudé armády. Lid je bezradný. Čeká na naše pokyny. Naléhavě třeba instrukcí vlády.

    28. listopad 1944 (pro ministra zahraničí Jana Masaryka)
    Risiko volání vrcholí, snad volám posledně. Jsme pod tlakem, z něhož jen vaše demarše věc může zachránit. Kdo chce uniknout náboru do Rudé armády, prchá do hor. Taktéž, kdo nevolí rudě do výboru. Teror řídí politická služba Rudé armády. Pokuste se poslat kurýrní sem nebo odvolat mne k MZ. Musíte se vše dovědět. Nutné!

    23. prosinec 1944 (Depeše č. 18)
    Unikám zatím ruskému goniu i hrozbám /generál Mechlis vyslovil podezření/. Změním místo a plán a spojení toto udržím. Myslím si, že je nutné, aby MZV bylo rychle zpraveno o rostoucím tlaku situace. Jde o čas a pomoc vlády. Kdybych odpadl, bude pokračovat nadporučík Süsser od Moravce. Věc je zařízena, jsme tu spolu.

    13. leden 1945 (pro ministra vnitra Slávika)
    Všechny akce proti nám podnikány s podporou sovětských autorit, často na jejich příkaz. Lid ustrašen, neboť je-li podezření spolupráce s námi, je vyšetřován a vězněn. Stojí však za námi 85%. Na Slovensko vysíláni od čs. sboru výchovní důstojníci komunisté a za podpory Politbyra připravují připojení Slovenska k SSSR. Delegace je jako na opuštěném ostrově. Potíž je v tom, že mnozí členové vidí už republiku v rámci SSSR a podle toho jednaní a se zařizují.

    15. leden 1945 (pro ministra Ripku)
    Svízele ze strany velitelství fronty trvají. Neuznává se Velitelství osvobozeného území. Autoritativně brání se formování armády mimo první sbor. Nutno jednat o uznání řádné vojenské mise a řádného velitelství. Obvytelstvo začíná vzdorovat útlaku. V okrese Volové z 28 obcí podepsalo manifest k připojení k SSSR jen 13 obcí. Také studenti opuštějí oktávy a hlásí se do čs. armády.

    Celý materiál Jindřicha Marka najdete na stranách 54-70 v čísle 4/2012 čtvrtletníku Historie a vojenství.

    P.S.: No a co si myslíte o vlastní zemi je samozřejmě jen a jen vaše věc. S ohledem na hlavní téma slovenské politiky posledních dnů (jakási tlupa „goril“) se asociace s banánovou republikou pravda nabízí, ale já tu vaši ani naši současnost nevidím tak černě… s tím co se u nás dělo pod „laskavým“ dohledem SSSR, bych si to nedovolil srovnávat ani omylem.

  10. Avatar Ján Horal 6. januára 2012 / 18:06

    Iste pán Kropáček
    ale zúfalé výkriky z Podkarpatskej Rusi nie sú dôkaz ničoho akurát tak zrady.
    „Kdybych odpadl, bude pokračovat nadporučík Süsser od Moravce.“
    – od Moravce čiže od agenta NKVD
    Ináč ďakujem za citácie. Zaujímavé. Od boľševikov by som ani nič iné nečakal.
    Možno skôr teraz pochopíte Benešovu mnohonásobnú zradu. Hlavne slovenskú traumu z odvlečenia 20.000 – 60.000 Slovákov do Gulagov. A čo naštartoval čechoslovakisticko-boľševický puč v auguste 1944 v Banskej Bystrici.
    Pán Kropáček, vy tuším máte naštudovaných dosť prameňov aj keď v hodnotení sa nezhodneme. Pomohli Česi niekedy v histórii Lužickým Srbom?
    „na stranách 54-70 v čísle 4/2012 čtvrtletníku “
    – to je asi preklep.

  11. Avatar Dedo Dušan 6. januára 2012 / 19:49

    Pán Hrnko,Vy ste predovšetkým mladý slovenský historik.Niektoré pasáže z Vášho blogu sa celkom dobre čítajú.Ale pokiaľ sa týka Václava Havla,je príliš skoro hodnotiť jeho podiel na celkovom marazme,v ktoromsa po čoskoro dvadsiatich rokoch ocitla Slovenská Republika,to ako historik dobre viete.Možno po rokoch niekto dokáže objektívne zhodnotiť nielen Havla,ale aj trojicu,ktorá nesporne stála pri zrode Slovenskej Republiky: Michala kováča,Ivana Gašparoviča a Vladimíra Mečiara.Ako príklad uvádzam Jozefa Tisu.Dnes ho hodotia historici inak,sko ame sa to učili na pol.školeniach,resp.od vtedajších historikov.Som presvedčený,naviac preto,že bývam na juhu Slovenska,že by ste viac urobil pre nás,Slovákov vystavených novodobej kultúrnej maďarizácii,keby ste sa venoval takým osobnostiam,ako bol Alexander Rudnay,ktorého si dnes úplne prisvojujú Maďari,alebo osudom Slovákov na Maďarskom okupovaných územiach Slovenska.Zaujímavé je,že veľmi obľúbenou témou mladších histirikov je neľútostný boj proti prvej ČSR,kedy slovenský národ po rokoch striasol jarmo maďarizácie,ale o tom ako sa žilo pod ozajstným národným otroctvom,sa akosi nechce písať nikomu.Na viacerých miestach som sa takto ozval a dostal som odpoveď že nie sú autori .Verím,že si nájdete čas na túto tému.Súčasne Vám odporúčam navštíviť Dunajskú Stredu,pozrieť sa v akej nedôstojnej budove tu sídli Matica Slovenská/ja som bol členom v roku 1968/,a aké pamätníky tu majú slovenské historické osobnosti/žiadne,okrem tabulí na dvore Domu Matice.Ak o tom niečo napíšete,rád si to prečítam

  12. Anton Hrnko Anton Hrnko 6. januára 2012 / 20:00

    Dedo Dušan,
    a čo je mladosť, dvadsaťpäť rokov, či údov sila? – pýta sa básnik. Mám 57 rokov. Neviem, či je to zrovna mladý vek, aj keď sa mlado cítim! Národ sa musí vyporiadať so všetkými svojimi neduhmi. Nikto nepopiera prínos prvej republiky, ale to neznamená, žeby sme sa nemali kriticky stavať k jej tienistým stránkam. Aksi prečítate všetky články na tomto blogu (je ich niečo cez 100), zistíte, že nie je to len o čechoslovakizme.

  13. Avatar Dedo Dušan 6. januára 2012 / 20:33

    No,ja mám 73 podľa mňa ste mládenec.Práve preto by som bol rád aby ste sa s Vašim elánom a skúsenosťami pustil do témy“Okupácia južného Slovenska Maďarskom“.Miestne tabulel polepené mapami Uhorska s Arpádovskou vlajkou,trvalý nezáujem všetkých slovenských vlád o podporu „slovenskej menšiny „/sic!/-naznačujú že historici by mali pripomínať verejnosti,kam už raz toto všetko viedlo.Vaše články si rád postupne prečítam.Nenapíšete niečo do „Historickej Revue“ ?

  14. Avatar Petr Kropáček 6. januára 2012 / 22:48

    Pane Horale,

    s vaším dogmatickým bulvárně-pavlačově-národovecky-spikleneckým vnímáním historie jednoduše nesouhlasím. Hlavně, když vám ta vaše pavlač a hospodské báchorky o tom, či onom (hlavně domnělých agentech NKVD) vyhovují. Holt proti gustu žádný dišputát… ani argument nepomůže.

    http://cs.wikipedia.org/wiki/Franti%C5%A1ek_Moravec_%28gener%C3%A1l%29

    Proč se mě vlastně vůbec ptáte na něco, o čem (jako obvykle) víte „své“, a víte že se neshodneme…

    tyras.sweb.cz/sem/pisa.rtf
    http://www.mzv.cz/public/79/81/6b/16644_14945_Luzicti_Srbove_.doc
    http://www.luzice.cz/home/cesko-luzicke-vztahy/dejiny-spl.dot

    P.S.: Ano, byl to překlep. Mělo by to vyjít v 1. čísle HaV na rok 2012. Díky za upozornění.

  15. Anton Hrnko Anton Hrnko 6. januára 2012 / 22:59

    Pán Kropáček,
    trošku sa kontrolujte. Váš slovník mi pripomína Urválkov a podobné existencie z 50. rokov. To, kto všetko bol agent NKVD, o tom by sa dalo hovoriť veľmi veľa. Takže vecne vyvráťte tvrdenie a nesprávajte sa ako Urválek. To sa dnes už nenosí.

  16. Avatar zaznamnik 7. januára 2012 / 0:11

    Panuje vraj mienka u casti skumatelov II. svetovej vojny, ze agentom NKVD bol aj samotny Edvard Benes….

    Minimalne je podozrive, ze este pred vojnou , odovzdal Stalinovi zoznamy vsetkych ruskych bielych emigrantskych spolkov sidliacich v Prahe /V Prahe bolo najviac na svete bielych emigrantov, co usli pred VOSR, bola hlavnym mestom bielej emigracie…..dokonca im v Prahe zalozili rusku univerzitu/ a tak NKVD v maji 1945 v Prahe lovila na istotu……kto neusiel ku Americanom skoncil v gulagu alebo na sibenici takisto Benesovou zasluhou bola prelomena medzinarodna izolacia ZSSR a bolo prijate do Spolocnosti narodov /pre mladsich – predchodca OSN/ za doby, ked jej predsedom bol Edvard Benes. a bol to Benes, ktory trval na uzavreti spojeneckej zmulvy CSR a ZSSR pred vojnou.

  17. Avatar zaznamnik 7. januára 2012 / 0:18

    este doplnok…dobre vztahy Benesa a NKVD vyuzili nemci pred utokom na ZSSR…nemecka tajna sluzba podstrcila v Nemecku moravcovym ceskoslovenskym agentom falosne zoznamy ruskej generality, ktora akoze zradzala Stalina /nakoniec ruska a nemecka generalita mali k sebe blizko, nemci skusali pred vojnou na ruskych polygonoch svoje prototypy tankov, nemecke gestapo a NKVD si vymienali skusenosti s bojom proti vnutornemu nepriatelovi/ takze o vyzeralo to zrejme celkom doveryhodne, pretoze ceskoslovenska tajna sluzba a zrejme Benes osobne, odovzdal Stalinovi podvrhnute kompromitujuce materialy ….a tak zacali cistky…..

    Ako som dostal, tak podavam………….mozno diskutujuci budete viediet viac o tomto….

  18. Avatar Milanxyz 7. januára 2012 / 8:41

    Pán Hrnko,
    nadväzujem na tématiku spomenutú Dedom Dušanom, ktorú pokladám za kritickú a jej vyhýbaniu za ťažký omyl. Cez internet mi prišiel list, údajne podpísaný Milanom Lasicom, o ktorého autorstve mám pochybnosti. Napriek tomu, kedže obsah listu sa týka aj pôvodnej témy, uvádzam ho celý:

    “Vraj niekto v Čechách zomrel…
    V nedeľu som počul rozhovor dvoch mladých ľudí, ktorí sa len tak voľne rozprávali o politike, kultúre či ekonomike. Len tak apropo medzi rečou spomenuli, že v Čechách zomrel akýsi politik. Nevedeli si ani spomenúť na meno. Iba skonštatovali, že veľa pil, fajčil a viedol nemravný život. Niekto by možno mladíkom oponoval a kritizoval ich za neznalosť histórie a politiky. Ja im samozrejme tento nedostatok odpúšťam, pretože aj ja som presvedčený, že v nedeľu zomrel v Čechách politik, ktorého meno je spojené so slzami a bolesťou nášho národa.
    Zomrel človek, ktorý počas svojho života nepriniesol nič pozitívne nielen pre slovenský národ, ale ani pre český národ, ktorého bol príslušníkom. Verím, že história objektívne posúdi činy tohto politika a tzv. dramatika, ktorý nedal nič dobrého žiadnemu z našich národov.
    Dúfam, že jeho meno zapadne prachom a o niekoľko rokov si nikto nespomenie na tohto priemerného človeka z prostredia kaviarenských bohémov a tzv. disidentov. Tento človek nevynikal takmer ničím.
    Podpriemerný dramatik, epigón Becketta a Orwella, ktorý nevytvoril nič originálne. Snažil sa písať absurdnú drámu, ale jej zakladateľovi Beckettovi nesiahal ani po členky. Otázkou je, či to vlastne absurdná dráma bola. Chcel sa priblížiť k Orwellovi, ale ani to sa mu nedarilo.
    Chýbal mu Orwellov zmysel pre alegóriu a hĺbku myšlienky. Postavy v jeho hrách nič podstatné netlmočia. Sú to skrachovanci ako on. Havlov slovník sa približuje slovníku ľudí z ulice. Takmer vôbec nevyužíva metaforu, ani iné trópy a figúry. Dalo by sa diskutovať o tom, či to vôbec umenie je. Záhradná slávnosť alebo Audiencia sú podpriemerné hry, ktoré by inak zapadli prachom, pokiaľ by ich nevytvoril miláčik amerického imperializmu a pseudoumelec z Hlasu Ameriky.
    Pán „dramatik“ by asi menej škody urobil, keby sa venoval radšej svojej úbohej literárnej pseudotvorbe a neťahal sa do politiky. Pre Slovákov i Čechov boli roky jeho vlády priam kliatbou. Najprv nás šokoval krátkymi nohavicami pri svojej inaugurácii, čím chcel pre zasvätených dať najavo, komu patrí. Ďalší šok prišiel po udelení diletantskej amnestie, keď vypustil z väzníc tie najväčšie beštie, ktoré hneď začali vraždiť a kradnúť. A potom akoby sa otvorila Pandorina skrinka.
    Objavila sa nezamestnanosť, čo bol pre obyvateľov šok. Nasledovala divoká malá a veľká privatizácia, na ktorej sa nabalili zlodeji a špekulanti. Rozpadli sa dovtedy fungujúce poľnohospodárske družstvá a doteraz vidíme na dedinách chátrajúce ruiny bývalých poľnohospodárskych budov a množstvo neobrobenej pôdy. Zrušil zbrojársku výrobu a pripravil o prácu tisíce ľudí. V duchu falošného pacifizmu a tzv. humanizmu vyprázdnil naše odbytiská pre firmy z USA a Nemecka. Nastal obrovský cenový šok. Ceny rástli atmosfericky a on to obhajoval bludmi o uťahovaní opaskov. Uťahujeme si ich doteraz!
    Rozpadla sa aj duchovná nadstavba spoločnosti. Degradovalo sa postavenie učiteľa. Zavádzali sa poplatky v zdravotníctve a zdravotnícka pomoc sa stala pre mnohých drahou až nedostupnou. Boli zrušené robotnícke preukážky, ktoré motivovali pracujúcich dochádzať za prácou. Začali sa rušiť vlakové a autobusové spoje, ba dokonca premávka na celých tratiach. Vysoko rástli aj ceny kníh, novín a časopisov. Načo má národ čítať? Nevzdelaný ľud sa lepšie ovláda.
    Naopak, lenivci, ktorým sa nechcelo pracovať, dostali sociálne dávky.
    Začala sa kampaň proti všetkému ruskému a slovanskému. Havel priam až do konca života nenávidel všetko ruské a slovanské. Umožnil prienik amerických filmov do našej kinematografie, v ktorej začal vládnuť kult násilia a sexu. Dal voľnú ruku maďarským iredentistom a splnil všetky ich požiadavky. Bol osobným priateľom Miklósa Duraya. Na juhu Slovenska sa začali premenovávať slovenské názvy miest a obcí na maďarské. Nevhodný volebný systém umožnil Maďarom na Slovensku ovládnuť samosprávu v národnostne zmiešaných oblastiach. Začal sa útlak Slovákov na území ich vlastného štátu. Podporoval agresiu USA a NATO proti slovanským bratom v Juhoslávii. Dúfam, že peklo otvorilo svoje brány pre tohto nehodného človeka. Ani nechcem spomenúť jeho meno, lebo to nepovažujem za dôležité. Nech narieka za ním jeho manželka, ktorú poznáme ako ľahkú ženu Vlastičku z dedinskej krčmy z filmu Dedičství… Priniesol viac sĺz a utrpenia pre náš národ. Preto nemá opodstatnenie, aby sme držali za týmto človekom štátny smútok.
    Milan Lasica, herec“

  19. Avatar Petr Kropáček 7. januára 2012 / 14:01

    Pane Hrnko,

    máte to nějaké popletené. Důkazy předkládejte vy, nikoli já. Pokud máte k domnělému agentství v NKVD Beneše či Moravce, krom pavlačových báchorek i nějaké důkazy, tak sem s nimi. Na „tezích“, se kterými jsem se na toto téma zatím setkal, mě zaujala maximálně jejich prostoduchost… Pak se můžeme věcně pobavit o mém i vašem slovníku.

  20. Anton Hrnko Anton Hrnko 7. januára 2012 / 16:18

    Ale, ale, pán Kropáček,
    máte dojem alebo dôkaz, že tu niekde píšem o niekom, že spolupracoval s niekým? Ja vás len upozorňujem, aby ste používali argumenty, nie nálepky hodné 50. rokov. Mne je agent, neagent Beneš úplne ukradnutý nebyť toho, že jeho „geniálna“ politika nás zatiahla do boľševického jarma na pekných pár desaťročí. Buď mu za to česká zem ťažká!

  21. Avatar Petr Kropáček 7. januára 2012 / 17:45

    Pane Hrnko,

    „děkuju“ za přednášku, ale obzvlášť od vás mi vítka ohledně nálepkování přijde více než pokrytecká. A při vší úctě, co vy všechno chcete dávat za vinu Benešovi, je zas naprosto ukradnuté mně. Nicméně vždy se musím ironicky pousmát, když si bývalí komunisté stýskají nad „bolševickým jařmem“, které na ně vždy ten „někdo jiný“ uvalil, jako by právě jejich členství v KSČ nedávalo režimu, ten nejlepší předpoklad, aby se těch pěkných pár desetiletí udržel…

    … ale „těžkou zem“ jim za to přát nebudu, vždyť jak říkal Havel „nejsme jako oni“ a „pravda a láska musí zvítězit nad lží a nenávistí“ i když to někdy trvá dlouho a dá to pořádnou fušku.

    Carpe diem, pane Hrnko!

  22. Avatar zaznamnik 7. januára 2012 / 20:23

    Kropacku, Kropacku…mal by si sa doucit dejepis pre zakladne skoly.

    Bolsevizmus na Slovensku instalovali Cesi a nezmenis to.
    instalaciu bolsevizmu zacal Benes, ked v roku 1935 ako predseda Splocnosti narodov sa pricinil o prijatie bolsevickeho ZSSR do Spolocnosti narodov a tym prelomenie medzinarodneho embarga na ZSSR a Benes podpisal medzinarodnu zmluvu medzi I.CSR a ZSSR v roku 1935.
    Nakoniec bol aj agentom NKVD.
    http://spravy.pravda.sk/bol-edvard-benes-sovietskym-agentom-dby-/sk_zaujima.asp?c=A080211_072553_sk_zaujima_p12

    Benes bol riadne bezcharaketrne prasa…ale ako vieme, na kazdu svinu sa niekde vari voda.

    Nezamienaj si politicke dohody ktorych sa zucastnili aj slovenski bolsevici s volou slovenskeho naroda, ktoru vyjadril vo volbach 1946, a kde zaznelo jasne BOLSEVIKOV NECHCEME.

  23. Avatar zaznamnik 7. januára 2012 / 20:28

    pre Janka Horala :

    z toho clanku o Benesovi v Pravde :

    Ani historička Jelena Serapionovová z Ruskej akadémie vied, ktorá sa zaoberá povojnovými dejinami Československa a jeho vzťahmi so ZSSR, nevie zatiaľ jednoznačne posúdiť, či ide „o šokujúce odhalenie, výmysel alebo vedomú dezinformáciu“. Zároveň však považuje za „celkom hodnoverné“, že Beneš poskytoval vedeniu Sovietskeho zväzu pred vojnou aj počas nej určité informácie. Je všeobecne známe, že už v roku 1937 odovzdal Stalinovi tajnú informáciu o maršalovi Tuchačevskom ako nemeckom agentovi. Išlo o podvrh, ktorý vyfabrikovala nemecká tajná služba. Talentovaný vojvodca doplatil na ňu životom a stalinské represálie vtedy zasiahli značnú časť sovietskej generality.

    Čítajte viac: http://spravy.pravda.sk/bol-edvard-benes-sovietskym-agentom-dby-/sk_zaujima.asp?c=A080211_072553_sk_zaujima_p12#ixzz1inYwSZWl

  24. Avatar Petr Kropáček 8. januára 2012 / 10:20

    Záznamníku,

    mi si tykáme? Odkdy? Psal jsem cosi o prostoduchosti některých báchorek, vzpomínáte? Zbytečně mi tedy tu už notně fousatou, ničím nepotvrzenou Sudoplatovu a další předhazujete.

    Československá vláda až po podpisu smlouvy francouzsko-sovětské (2. 5. 1935) uzavřela spojeneckou smlouvu se SSSR 16. 5. 1935. Oba státy se zavazovaly, že si v případě napadení poskytnou vzájemnou pomoc; platnost závazku pomoci byla však vázána na pomoc oběti útoku i ze strany Francie. A bylo to zcela záměrně svázáno s naším hlavním tehdejším spojencem Francií, aby ČSR nemohl nikdo obvinit z toho, že zatahuje bolševismus do Evropy. Díky tomu nám byla také tato smlouva v době Mnichova naprosto k ničemu, protože záleželo na postoji Francie a ten byl takový, jaký byl…

    Výsledky voleb v roce 1946:
    české země: (pro komunisty 40%, pro nekomunisty 60%)
    KSČ 40%
    ČSNS 24%
    ČSL 20%
    ČSD 16%

    Slovensko: (pro komunisty 30%, pro nekomunisty 70%)
    DS 62%
    KSS 30%
    SSL 4%
    SP 3%

    Na Slovensku krom DS nebyly zbývající 2 nekomunistické strany schopny dosáhnout nějaký znatelný výsledek. Oproti tomu v českých zemích nekomunističtí voliči zůstali věrní svým dříve zavedeným stranám. 60% nekomunistických hlasů se pak vcelku rovnoměrně rozdělilo mezi 3 politické subjekty. Ten zásadní problém těchto voleb vězel ale v tom, že pouze 1 strana byla zastoupena v obou částech republiky a hádejte, která to byla… důležitý byl pak právě ten celorepublikový součet. Na tom, jakými přívlastky ty národní 40%+30% přízpěvky pojmenujete, nezáleží. Podstatné je, že pro vítěztví komunistů byly potřeba oba a zásadně se od sebe nelišily.

    A co se týče vašich zamindrákovaných výlevů na adresu prezidenta Beneše, tak doufám, že vám aspoň odlehlo.

  25. Anton Hrnko Anton Hrnko 8. januára 2012 / 14:37

    Pán Kropáček,
    keď sa ja seknem v matematike, no budiž – filozof. Ale od geografa by som očakával trochu iný vzťah k matematike (o dejinách ani nehovorím). Problémom vývinu v ČSR po voľbách r. 1946 bolo, že české politické strany nekomunistické sa spojili s komunistami v oboch častiach republiky, aby zlikvidovali „nebezpečenstvo separatizmu“ na Slovensku zapríčineného vraj víťazstvom demokratov. To bola jedna časť mince, ktorou platili české nekomunistické strany cestu k „vítěznému únoru“. Druhou stranou mince bolo, že keď sa zbadali, a chceli to korigovať, sociálni demokrati a za pomoci českých politických strán niektorí „obrodení“ slovenskí „demokrati“ sa postavili na stranu komunistov. Takže komunistický puč sa ako v jedinej krajine na svete podaril za pritakávania Eda co měl plán čisto parlamentnou cestou.
    A k tej matematike: KSČ spolu s KSS (nebola to jedna strana) mali celoštátne myslím 36% a spolu s českými sociálnymi demokratmi mali väčšinu. A nevyrukejte hneď s tým, že časť českej sociálnej demokracie bola protikomunistická. Bola, ale na výsledku Únorového vítězství to nemalo vplyv! Takže darmo vyčítate záznamníku, že má nos medzi očami. On ho tam totiž skutočne má!

  26. Avatar zaznamnik 8. januára 2012 / 14:52

    Kropacku

    s tym tykanim, OK, ked nechces, nebudem, ale na internete v diskusiach sa zvycajne tyka….

    hmm takze potom suhlasite, ze komunizmus prisiel na Slovensko zo zapadu ???? Mimochodom ako v jedinej krajine na svete 🙂

    inac zasa za to mozu Cesi, lebo ceska socialna demokracia si padla do narucia s bolsevikmi a aktivne podporoval ich politicke ciele…… a vdaka tomu, ze Slovensko bolo ceskou koloniu, sa hlasy pre strany celostatne scitali a vyhrala KSC-KSS…. a snad Kropacku, nechcete popriet, ze v Cechach vyhrala KSC a vdaka jej vyhre – cize podpore najviac volicov /pretoze bolo rozdiel ziskat 44 % v Cechach a 44 % na Slovensku/ , ziskala najviac mandatov v parlamente…..

    Bolsevikov na kona posadili Cesi s Benesom.
    Cize tak, ci tak, bolsevizmus zavliekli ku nam /na Slovensko/ Cesi.

  27. Avatar Petr Kropáček 8. januára 2012 / 16:03

    Pane filosofe Hrnko,

    zbytečně mi tu přednášíte o matematice (a ještě k tomu zrovna vy!). Samozřejmě, že oněch 40% + 30% národních komunistických přízpěvků, nesmíte prachsprostě sečíst, ale musel byste je brát k hypotetickému „200%“ celorepublikovému koláči a ještě pak zohlednit volební systém. Ale záměrem mého přízpěvku bylo porovnat volební výsledky zvlášť na Slovensku a v českých zemích, nikoli uvádět výsledky celorepublikové… a hlavně konfrontovat je s tím, co napsal záznamník o „vůli“ obou národů Československa ve volbách v roce 1946. Příště zkuste přečtený text i pochopit, předtím než na něj budete reagovat.

    Nicméně jsem rád, že jste si konečně vzpomněl i na jiné, a na „Vítězném únoru“ zasloužilejší české a slovenské figury, než byl prezident Beneš. O tom zda KSČ a KSS byly 2, nebo 1 strana, je myslím zbytečné diskutovat, stejně jako o tom, čí „vůli“ tato 1 či 2 strany ve skutečnosti prosazovaly.

  28. Avatar Petr Kropáček 8. januára 2012 / 16:13

    Záznamníku,

    my si tykáme? Odkdy? Jistě, za všechno můžou Češi. 😉 Za Jaltskou konferenci, za výsledek 2. světové války, za bipolární svět, za studenou válku, za polom v Tatrách, za to i za ono…

    … nefanděte nám tolik a sobě taky ne, protože jedinou zemí, do které přišel komunismus ze západu, byla a stále je Korea. 😉

  29. Avatar lunarka 8. januára 2012 / 18:07

    Dejinám som sa nikdy nevenovala tak dôkladne, aby som mohla reagovať na úžasný príspevok autora, ktorý mi len potvrdil slová tých „milovníkov“ dejín, ktorí ich denne sledovali a sledovali aj pôsobenie a úlohu neb. V. Havla v našich – slovenských dejinách. Áno, už teraz verím, že V. Havel zohral sa značnou mierou pričinil o likvidáciu nielen zbrojárskeho priemyslu na Slovensku, ale aj iných odvetví, čím sa priamo podieľal na likvidácii slovenskej ekonomiky, aby ju následne uviedol v Českej republike. Apropo, diskusiu som prešla len letmo, aj za polom v Tatrách môžu Češi – zakázali nám, Slovákom, vysádzať listnaté stromy.
    Ďakujem autorovi za tento príspevok.

  30. Avatar Metod J. Sláv 11. januára 2012 / 11:59

    Vďaka Vám pán Misco,
    za predchádzajúci „link“.

    To, čo je v tom článku na linku napísané sa dá „psychoanalyticky“,
    „psycho-fundo-po-lopat-isticky“ 😀 povedať aj takto:

    ZEMŘEL „ŠAŠEK“ VAŠEK,

    haškovská, švejkovská to figúrka v rukách „dober-man-ov“, v službách západniarskych nenažratých
    pracháčov, kapitalistov, špekulantských zbohatlíkov.

    Aby nás mohli ovládnuť, aby sme začali kupovať ich nadprodukciu, a tak predĺžili ich,
    krízy pravidelne produkujúci, kapitalizmus,
    tak nám odchovaným na (s)prostonárodných rozprávkach predstrčili
    „rozprávkovú“ figúrku „šaša múdrejšieho kráľa“.

    A tento šašo nás spolu s Klausom a inými „Mikulášmi“,
    predali do novodobého otroctva, v ktorom si teraz „sadomasochisticky“ „voľkáme“,
    súc oblbovaní dobre zaplatenými masdristami, ktorí nás
    presviedčajú, ako je nám výborne, ako sme slobodní, ako slobodne môžeme nakupovať a cestovať.

    LEN NÁM ZABÚDAJÚ POVEDAŤ ZA ČO,
    ČI VARI ZA TIE PÔŽIČKY S NEKRESŤANSKÝMI, ÚŽERNÍCKYMI ÚROKMI,
    ČI VARI MÁME SI ÍSŤ UKRADNÚŤ POSLEDNÉ ZVYŠKY PRÍRODNÉHO BOHATSTVA OD ÚBOHÉHO ZVYŠKU INDIÁNOV §§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§

    OCH, V AKEJ, NA ZVRÁTENÝCH POJMOCH ZALOŽENEJ, CIVILIZÁCII TO HNIJEME ???????????????????????????????????????????????????????????????????

  31. Avatar Milo 15. januára 2012 / 19:33

    Počas tzv.Sametovej revolúcie som vojenčil pri Prahe , a celé som to sledoval v zelenej uniforme. Bol som prevelený zo Slovenska v januári 89 , a hneď mi bolo divné že každotýždennom politickom školení mužstva PŠM ném pravidelne premietali o charte a o Havlovi. Ako keby nám vraveli , pozrite sa blbý vojáci , toto bude Váš prezident. Sami nám pripomínali že v Prahe sú nepokoje, hlavne na nejaké výročie a vlastne im robili reklamu. Ono sa vraví že chartu si založili na podnet ŠTB , a mali ju vlastne pod kontrolou. Ako vojakovi mi bolo divné že na jar 89 sa chystá veľké vojenské cvičenie Pražského vojenského okruhu , všetci sme boli z toho nervózny. A cvičenie sa nakoniec nekonalo ale rovno mobilizácia Prahy myslím že to bolo v apríli 89. Vtedy brali vo veľkom záložákov priamo z podnikov , a pod , tiež techniku z čoho bol veľký chaos. Pochopiteľne že cvičná mobilizácia nedopadla dobre , a tak za trest vymenili všetkých náčelníkov okresných vojenských správ. Ja teraz poviem že si tam dosadili svojich ľudí, a keď prišiel november 89 tak sa armáda postavila na stranu lidu a my sme chvalabohu konečne odzbrojili tých milicionárov. Len pripomienka , hneď nasledujúce dve noci po 17.11 vojsko potichu obsadilo Prahu a bolo pripravené na zásah. Ja som nešiel , lebo som bol výkonný práporčík s hodnosťou vojak ale chalani šli so samopalmi do Prahy. Všetko to bolo pripravené, i Havel i rozdelenie republiky. Toť môj názor a zážitky.

  32. Avatar Pomocník 16. januára 2012 / 4:23

    Otázka ani tak nestojí, či to bolo pripravené, ani či sa na tých prípravách zúčastnila aj ŠtB, ale skôr znie, prečo presne to bolo pripravené a kto iný (napr. KGB atď.) to ešte resp. v konečnom dôsledku pomáhal zinscenovať a nakoľko bolo pripravené aj to, čo nasledovalo povedzme po decembri 1989.

  33. Anton Hrnko Anton Hrnko 20. januára 2012 / 0:03

    Človek je tvor zábudlivý a keď som písal úvodný článok, nespomenul som si na všetko. O Havlovom vzťahu k Slovensku svedčí ešte jedna udalosť, ktorá v dobe, keď sa odohrala veľmi nezarezonovala, lebo sa odohrala takpovediac komorne. Niekedy na jeseň r. 1990 prišiel na návštevu Česko-Slovenska francúzsky prezident F. Miterand. Nebola to jeho prvá návšteva, absolvoval ju aj za Husáka. Dokonca si myslím, že medzi týmito návštevami nebol až taký veľký časový rozdiel. Od r. 1968 bol zabehaný prezidentský protokol, že po oficialitách v Prahe prezidentská návšteva zavítala do Bratislavy, kde bola prijatá slovenskou politickou reprezentáciou na Bratislavskom hrade. Tak sa stalo aj s Miterandom za Husáka. Havlova prezidentská kancelária však spískala celkom iný scenár. Nie slovenská politická reprezentácia mala prijať oficiálne francúzskeho prezidenta na hrade, ale francúzsky prezident mal slovenskú reprezentáciu prijať súkromne na hoteli Bôrik. Skrátka prezidentská kancelária chcela predstaviteľov slovenskej vlády a parlamentu ponížiť na úroveň richtára nejakého vidieckeho mesta. Viem, že bolo zasadnutie parlamentu, keď v prestávke vystúpil náhle V. Mečiar, vysvetlil, čo sa stalo a povedal: „Tak vám oznamujem, že zajtra budem chorý. Ja sa nenechám prijímať ako nejaký dedinský richtár. “ Hrozil medzinárodný škandál, tak sa narýchlo zbúchalo, že Miteranda privítali v budove starého parlamentu, ale ako reprezentanti štátoprávnej jednotky, nie vidiecki richtári. Vtedy už bol rozbehnutý proces po stretnutí v Trenčianskych Tepliciach a prezidentská kancelária asi takýmto spôsobom skúšala, čo si môže dovoliť pri jeho eliminácii.

  34. Avatar Petr Kropáček 20. januára 2012 / 12:55

    … asi… prý… možná… jedna paní na pavlači poudála … pár zamindrákovaných spikleneckých pohledů z krysí perspektivy… holt kdo chce psa bít, hůl si vždy najde.

    http://www.blisty.cz/art/61548.html

    … tak abych přihodil svou trochu do mlýna, Havel prý neměl rád přiblblé národovce-demagogy. Dívím se, že to tu ještě nikdo nepoužil jako doklad jeho „protislovenského postoje“… nic ve zlém chalani. 😉

  35. Avatar Mirek 25. januára 2012 / 21:38

    Pane Hrnko, váš úvodní článek je škoda komentovat. Působí na mě pouze dojmem ublížené ješitnosti. Holt jste si od roku 1975 zvykli mít na Hradě Husáka a tak jste si asi pořád museli, že vše pojede v zaběhnutých kolejích. Nic naplat, nová doba, nové názory, nové možnosti, nové plány. Když už jste tedy tak „hezky“ po slovensku, rozebral Havla, tak teď by bylo na místě „objektivně“ rozebrat Dubčeka:-) osobně jsem zvědav, jak vy zpracujete svého komunistického ex kolegu, když jste tak hezky rozebral toho, kdo se nikdy k bolševikům snižovat nemusel.

  36. Avatar Mirek 26. januára 2012 / 11:59

    Miro, z pohádek jsem už vyrostl:-) zřejmě se zde míchají dvě věci dohromady. Havla Stb na krátkou dobu skutečně zlomila a on přikývnul, že s nimi bude spolupracovat. Ale vzápětí vše odvolal. Není to nic tajného……sám se k tomu přiznává. Co se jeho členství v Ksč týče, tak to není nijak doložené. Tudíž jen fáma, spekulace. Nicméně s čím by se nám tak mohl asi přiznat p.Hrnko se svou stranickou legitimací?:-)

  37. Avatar miro 26. januára 2012 / 13:38

    Mirek,
    chapem, ze to nie prijemne. O jeho kariere v Stb som naozaj nevedel 🙂

  38. Anton Hrnko Anton Hrnko 26. januára 2012 / 20:08

    Skutočne škoda komentovať. O Dubčekovi som už svoje napísal na tomto blogu. Nech sa páči prečítať. O svojej kariére v ŠtB však nič neviem. Žeby ste vedeli niečo viac ako ja?

  39. Avatar miro 26. januára 2012 / 22:14

    Pan Hrnko,
    rec bola o Havlovi, nie o vas (ta „kariera“).

  40. Avatar Mirek 27. januára 2012 / 12:20

    Miro, aby to nebylo špatně pochopeno. V.Havel nikdy spolupráci s Stb nepodepsal! Pouze jej při jednom z četných výslechů zlomili. On ale krátce poté odvolal vše, co jim po fyzickém napadání slíbil. Takže jeho morální kredit nebyl nijak snížen. I nadále zůstal ve své pozici proti komunistického odporu, což ostatně osvědčují jeho další kroky, věznění atd.

  41. Avatar Mirek 29. januára 2012 / 19:35

    Abych to ještě upřesnil, stalo se tak během prvního věznění, které VH těžce nesl a tak slíbil, že dál nebude provádět protistátní činnost. Jak už jsem psal, slib turanu podle mě není nijak závazný, kor když vás k němu donutí fyzickým a psychickým terorem.

  42. Avatar Ernest Ježík 22. marca 2013 / 18:29

    V súčasnosti sa šíri nový pamflet na tému Václav Havel -pozri http://www.k213.cz/Jeste-daleko-tvrdsi-postoje-nez-nase
    http://www.suverenitachebanum.cz/news/oblibeny-slovensky-herec-milan-lasica-k-havlovi-/ Mne sa to obsahovo aj štylisticky podobá na drahého súdruha RsDr. Vasiľa Biľaka, NDk. (Vysvetlivky k titulom: RsDr-Rodnej strany Direktor, NDk-NeDoučený krajčír), tvorcu „Poučenia v krízového vývoja v strane a spoločnosti“ po šesťdesiatom ôsmom. A to poučenie bola veru väčšia absurdnosť ako všetky Becketove, Orvelove či Havelove drámy. Čo sme si dali námahy, aby sa to dostalo k širokým masám, dokonca sme dali jeho rukopis aj do slovenčiny preložiť. A tu máš, ľa, naraz je tu kapitalizmus.
    Vasiľ absolvoval VÚML aj závodnú školu práce a možno ukončil aj základnú školu, tieto doteraz neprekonané akadémie vedúcej sily spoločnosti. Taký Havela nič nedoštudoval.
    Je to zásluha Havela a jemu podobných, že sa pracujúce masy odklonili od myšlienok Marxizmu- Leninizmu, od ideí socialistického internacionalizmu a od budovania rozvinutej socialistickej spoločnosti. Len takto mohol dopadnúť štát bez diktatúry proletariátu, bez ľudových milícii a ich obuškov, s otvorenými hranicami (fuj), jak keby neznali, že hranica nie je korzo, ako povedal náš veľký štátnik, nacionalista i internacionalista v jednej osobe, vynálezca „apříla“ a najväčší chirurg na svete, čo srdce Európy transplantoval rovno do ruskej riti, náš drahý, milovaný a Brežnevom veľa raz oslintaný Gustáv Husák. Veď ten Havela od Buša nedostal ani pusu na čelo, a Gusto od Brežneva aj jazýčkové…
    Havela zakázal výrobu tankov a neuvedomil si, že tým vyvolal oslabenie údernej sily medzinárodného robotníckeho hnutia. Čo teraz z tankami, ktoré rozstrieľali Židia na Sinaji a Američania v Iraku. Myslíte že nám ich niekedy niekto zaplatí?
    Ako máme žiť bez odborov, ktoré nám zabezpečovali rekreáciu pri Balatone a nemuseli sme sa lietadlami trepať do Turecka ako teraz. A tá výjazdná doložka nebolo nič zlé. Všetci eštebáci ju dostali na počkanie a ostatní, čo ju tiež náhodou dostali sa predsa nikde nesťažovali.
    A tá vraj sloboda prejavu a voľné šírenie informácii nie sú žiadne novinky. Veď my sme kedysi mali o ľuďoch všetky informácie, aj o straníkoch, čo sa voľne prejavovali.
    Aj tu lásku k Sovietskemu zväzu by sme aj naďalej bezbreho pestovali, keby nám tie večné časy a s nimi aj mohutný a neporaziteľný Sovietsky zväz tak rýchlo neskončili. Takto to dopadne v spoločnosti, kde sa pozornosť pracujúcich vytvorením konzumnej spoločnosti odpúta od triedneho boja a tak namiesto na verejné stranícke schôdze radšej chodia do supermarketov, tých odporných kapitalistických výtvorov, a dokonca tam aj nakupujú plné vozíky.
    Takto to dopadne v spoločnosti, kde namiesto toho, aby boli všetci zamestnaní a nebolo by vidieť, že nemajú čo robiť sú teraz zamestnaní len tí, čo skutočne pracujú (česť výnimkám v štátnej správe a štátnych podnikoch). Kde sú vedúci pracovníci vyberaní podľa schopností, ako keby ich stranícke výbory nevedeli vybrať lepšie!
    Toto nám patrí za to, že sme dovolili mladým ľuďom študovať doma aj v zahraničí bez akéhokoľvek schvaľovania straníckymi organmi a oni nám tu teraz budujú kapitalizmus.
    Toto nám patrí, že sme zaviedli euro a tak sa teraz nemôžeme tešiť z tovarov z Tuzexu, ku ktorým sa vďaka čiernemu trhu dostali občas aj obyčajní pracujúci. Dokonca minimálny dôchodok v eurách je dnes rovnaký ako bol v korunách.
    A to nehovorím o úbohom volebnom systéme viacerých strán, kde aj tá najsilnejšia dostane len niečo cez 40 %. To keby sme my (rozumej komunisti) počítali hlasy, hneď by bolo 99,7%!!!
    Všetko je to preto, že ľudia neberú vážne poučenia z krízového vývoja v strane a spoločnosti. To prvé poučenie, čo Vasiľ a jeho družina stvorili po bratskej pomoci bolo väčšine na smiech. Toto druhé už taká zábava nie je. Lebo my raz ešte zavrieme huby všetkým, ktorí znevažujú nášho drahého Vasiľa a označujú ho dokonca za vlastizradcu, ktorý pozval pol milióna sovietskych a bratských hostí na tankoch v šesťdesiatom ôsmom. Ako keby nevedeli, že on ani vlastizradcom nemohol byť, lebo nie je ani Slovák !!! On svoju vlasť Sovietsky zväz nikdy nezradil. Aká škoda, že sa tej jeho opore podlomili hlinené nohy práve vo chvíli, keď ich mohol pozvať po druhý raz.
    Súhlasím z autorom, že za nejakým bezvýznamným dramatikom netreba smútiť. My budeme smútiť za svojimi. Už sa všetci tešíme.

    Tento list rozpošli všetkým spoľahlivý súdruhom trikrát, nauč sa ho naspamäť a originál požuj a zjedz. Lebo ináč sa ti môže stať, že na teba nebudeme v nových šťastnejších začiatkoch pamätať !
    Česť práci, páni súdruhovia!

  43. Avatar Jozef 5. októbra 2016 / 8:28

    Česi veľmi radi vytvárajú svoje ikony – Masaryk, Beneš, Havel, žiaľ všetci traja skutočnosti
    mali veľmi ďalko k Slovákom.b Všetci traja neprispeli k rozvoju Slovenska.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *