Tesne pred Vianocami roku 2011 odišiel nečakane do večnosti bývalý česko-slovenský a český prezident Václav Havel. Staré príslovie odporúča hovoriť o mŕtvych len dobre. Myslím si, že toto odporúčanie sa hodí tak na čas smútku, ale nie je to najlepším odporúčaním pri hodnotení života a diela verejného činiteľa. Viac sa hodí to z justičného paláca v Norimbergu Jedem das seine, teda Každému, čo mu patrí. Najmä vtedy, keď všetky emócie opadnú a je treba triezvy pohľad na vec. Určite triezvosťou neoplývali tí, ktorí sa postarali o adorovanie nebožtíka do takých rozmerov, že človek niekedy nevedel, či momentálny záber ide z Pchjongjangu alebo z Prahy. Nech sa bratranci Česi a ich čechoslovakistickí stúpenci na východ od Moravy nehnevajú, ale to, čo sa dialo najmä v Česku posledné dni, nepatrilo do kultúrneho okruhu nášho priestoru a ani času. Išlo do slova a do písmena o kult osobnosti ako vyšitý. Posledne sa také niečo dialo v našom priestore r. 1953, keď svetový proletariát opustil nejaký chromoruký Gruzínec. Zlatým klincom programu bolo, keď jedna televízia odvysielala „hlas z ulice“, ktorý Havla prirovnával k Ježišovi Kristovi. Vtedy už bledli aj plačky v severnej Kórei. Nič nedokumentuje lepšie tú skutočnosť, ako je boľševizmus ideologicky i poňatím sveta blízko neokonzervativizmu, resp. neoliberalizmu, ako práve tieto ceremónie. Dosť bolo však úvah o dnešku a pospomínajme, ako som V. Havla videl ja v dobe, keď sa lámal svet. Nech mi je odpustené, nepíšem objektívny pohľad na človeka sine ira et studio, ale svoje videnie. Možno sa mnohým nebude páčiť, ale taký je už svet. Continue reading