Memorandové peripetie


            Niekedy mám pocit, že Slováci sú najnevďačnejší národ na svete. Nie však pri rozdávaní svojej biologickej a materiálnej podstaty. Tú vďačne rozdávajú celé stáročia okolitým národom, či už biologickú Maďarom, Rakúšanom, Čechom, Američanom, Belgičanom, Francúzom a Bohvie komu ešte alebo materiálnu, momentálne Nemcom, Francúzom, Talianom, Američanom… Nevďační sú najmä voči sebe a svojim predkom. Veď sa len pozrime po našich mestách, mestečkách a dedinách, koľko „vďačnosti“ sme venovali našim zaslúžilým rodákom, ako si pripomíname tých, ktorí obetovali život pre národ a niekedy i za národ, akú úctu a pietu im vzdávame. Možnože mnohí by ani nevedeli, že existuje nejaký Národný cintorín, keby sa občas v tlači neobjavilo, že z neho niekto ukradol dáky kovový predmet (portrét, bustu alebo niečo podobné), aby mohol zaň dostať zopár drobných v kovošrote. A výkupca to pokojne vykúpi, veď už od čias Vespasiana  sa traduje, že peniaze nesmrdia, aj keď sú z bronzovej plakety „akéhosi“ národného umelca. A keď sa náhodou niekto nájde, kto sa pustí do nevďačnej úlohy stavania pomníka vďačnosti nejakej osobnosti alebo udalosti zo slovenských dejín, naša „slobodná slovenská“ tlač ho okamžite spochybní, či by nebolo lepšie vyčistiť rigol, postaviť jedno potrubie na splašky navyše alebo nejakú novú žumpu.

Posledným prejavom totálneho nevďaku voči sebe a našim predkom bolo to, akým spôsobom oficiálna slovenská štátna reprezentácia odignorovala hádam jedno z najvýznamnejších jubileí slovenských moderných dejín – 150. výročie podpísania Memoranda národa slovenského zo 6. a 7. júna 1861. Toto ignorovanie začalo už tým, že jednoznačne celonárodné jubileum bolo ponechané na samosprávu mesta Martina, že žiaden  celoštátny politický orgán neprevzal nad oslavami záštitu a keď Matica slovenská v spolupráci s mestom Martin oslavu zorganizovala, žiadny štátny predstaviteľ s výnimkou opozičného podpredsedu parlamentu a niektorých opozičných poslancov sa na nej nezúčastnil. Pritom Memorandum národa slovenského je v našich národných dejinách niečo ako Magna Charta Libertatum pre Angličanov, Zlatá bula sicílska pre Čechov, dobytie Bastily pre Francúzov alebo 15. marec 1848 pre Maďarov… Neviem si predstaviť, žeby si niektorý zo spomínaných národov „uctil“ tak jedno z najvýznamnejších národných výročí, najmä, ak by bolo okrúhle, ako sme toho boli svedkom v prípade tohoročného okrúhleho výročia Memoranda!

Možnože sa niekomu môže zdať, že význam Memoranda z r. 1861 preceňujem, možnože majú Slováci významnejšie dátumy, významnejšie udalosti, ktoré by mali sláviť oficiálni predstavitelia Slovenskej republiky. Možno je to 28. október 1918, keď podľa nich vznikol „československý“ štát. Akurát, že nikto na Slovensku o tom nevedel ani vtedy, keď sa legitímni zástupcovia Slovákov schádzali 30. októbra 1918 do Turčianskeho Svätého Martina, aby rozhodli, ako ďalej. Možnože to je 17. november 1989, ktorý si pamätám, ako by to bolo včera, len za Boha si nemôžem spomenúť, čo sa vtedy na Slovensku stalo. Veď hej, deň predtým bola v Bratislave masová demonštrácia študentov, prvé verejné zhromaždenie v celom štáte, ktoré predznamenalo pád komunizmu u nás r. 1989. Ale to predsa nestojí za zmienku, dôležité bolo to, čo robili naši českí patróni. To si treba pripomínať, lebo samostatné, svojprávne aktivity predstaviteľov slovenského národa alebo jeho častí za to nestoja. A možnože je to festival Bažant – Pohoda v Trenčíne. Je tam veľa ľudí a je tam zábava, najmä jednoduchá až primitívna. To sa predsa len Slovákom môže povoliť. A stojí to za účasť reprezentantov štátu  na najvyššej úrovni. Lebo na oslavách všetkých týchto udalostí si r. 2011 vrcholní predstavitelia vlády a parlamentu pokladali za povinnosť zúčastniť sa. Stopäťdesiate výročie Memoranda im za to nestálo! A nielen to. Ani oslavy štátneho sviatku sv. Cyrila a Metoda im nestali za oficiálnu účasť. Aspoň väčšine z nich.

A vôbec, i samotné pripomínanie si Memoranda slovenského národa z roku 1861 má svojskú, dalo by sa povedať, takú našskú históriu. Je význačným svedectvom toho, v akom postavení sa Slováci nachádzali a ako si ho vôbec boli schopní pripomenúť. Nebudem hovoriť a matičných rokoch, keď bolo denno-denne pripomínané ako základný bod národného programu, bez ktorého si slovenskí národní predstavitelia nevedeli predstaviť slovenskú budúcnosť. Ani v ďalších rokoch slovenská politická scéna nebola ochotná z jeho požiadaviek zľaviť. Päťdesiate výročie Memoranda roku 1911 sa pripomínalo už po influxe maďarizačného náporu, ktorý ukázal značnú iluzórnosť možnosti skorého maďarizovania nemaďarských národností Uhorska. Predstavitelia oboch strán si toho boli vedomí a Slovákov to len utvrdilo v pozícii dôsledného hlásenia sa k programu spred pol storočia. V tom duchu si aj slovenská verejnosť Memorandu pripomenula.

Roky prvej Česko-Slovenskej republiky neboli vhodné na to, aby sa Memorandum pripomínalo na oficiálnej úrovni, hoci štát mal vzniknúť ako spoločný domov Slovákov a Čechov. Vtedajšia politická moc chcela mať z nového štátu rozšírený český štát s vymysleným „československým“ národom ako nositeľom štátnosti. Slovenský národ bol označovaný ako hungaristický výmysel a stúpenci autonómie, teda pokračovatelia myšlienok Memoranda, boli označovaní za neštátotvorných. Preto pripomínanie Memoranda r. 1921 a r. 1931 nebolo v súlade so štátnym záujmom, a tak sa k tomu aj pristupovalo. Dokonca aj medzi autonomistami tieto výročia nerezonovali, ako by mali. Ľudáci i národniari mali inú štátoprávnu „modlu“, ktorá bola síce priamym extraktom Memoranda, ale v tej dobe málokto na to myslel. Bola to Pittsburská dohoda a tam daný prísľub autonómie, ktorý sankcionoval podpisom priamo budúci prezident republiky T. G. Masaryk.

Zdalo sa, že štát a slovenskí politici prvýkrát skutočne docenia význam Memoranda národa slovenského z r. 1861 pri jeho osemdesiatom výročí r. 1941. Začalo to veľkolepo. Zriadil sa Memorandový výbor za účasti čelných politikov, ktorý pripravoval veľkolepý celonárodný program. Všetko  však narazilo na vojnové úsilie tretej ríše, ktorú nezaujímali zámery malého „spojenca“. Jednoducho, nacisti potrebovali pred útokom na Sovietsky zväz železničné trate voľné, a tak nebolo možné do Martina dostať hostí v plánovaných mimoriadnych vlakoch. Celonárodné oslavy tak skončili v komornom duchu síce za účasti najvyšších štátnych predstaviteľov, ale za zvukov hrmotajúcich vojenských transportov wehrmachtu.

Každý, kto len trochu pozná postavenie slovenského národa v obnovenom Česko-Slovensku, vie veľmi presne, prečo v rokoch 1951, 1961 alebo 1971 čo len spomenúť Memorandum, nie to ešte žiadať jeho pripomenutie bolo životu nebezpečné. Prvé ako-tak slušné pripomenutie si Memoranda v celej histórii spoločného štátu s Čechmi bolo až jeho 125. výročie roku 1986. Bolo to v čase, keď po nabehnutí gorbačovskej perestrojky politická moc v Prahe zakolísala a na Slovensku sa začali znova objavovať hlasy o „narovnanie“ deformovanej česko-slovenskej federácie. Štát pod egidou Matice slovenskej zorganizoval veľkolepú konferenciu, na ktorú boli pozvaní aj zahraniční Slováci, dokonca z USA. Od r. 1938 sa opäť stretli predstavitelia oficiálnej moci česko-slovenského štátu so zástupcami napr. Slovenskej ligy v Amerike a inými slovenskými fraternalistickými organizáciami. Ukázalo sa, že napriek federalizácii sú postuláty Memoranda z r. 1861 stále živé, že ešte treba veľa urobiť, aby sa naplnili, a že dokážu priviesť Slovákov rôzneho presvedčenia k spoločnému stolu.

O päť rokov neskôr bola už situácia iná. Oficiálna moc v dožívajúcom spoločnom štáte mala najväčší problém, aby umlčala stále silnejšie hlasy žiadajúce slovenskú štátnu suverenitu, nieto pripomínať si udalosť, bez ktorej by tieto hlasy nemohli vzniknúť. Aj o desať rokov neskôr, za podobných politických pomerov, avšak už v samostatnom štáte sa vtedajšia politická reprezentácia do nejakých osláv nemala. Zdalo by sa, že r. 2011, keď si bolo treba pripomenúť 150. výročie vzniku základného politického programu slovenského národa, nemôže existovať v suverénnej a samostatnej Slovenskej republike, vzniknuvšej ako naplnenie programu Memoranda, politická moc, ktorá by si ho s najväčšou pompou nepripomenula. Veď celý doterajší vývin Slovenskej republiky ako samostatného štátu, plne potvrdil správnosť štúrovsko-daxnerovského štátoprávneho programu. Avšak tá obrovská ignorancia zo strany vtedajšej aktuálnej politickej moci musela každému národne cítiacemu Slovákovi vyraziť dych. Udalosť celonárodného významu bola degradovaná na mestskú oslavu bez účasti tých, ktorí by sa mali cítiť dedičmi „mužov a žien Memoranda“. V každom inom štáte by si žiaden politik, nieto štátnik nenechal ujsť takúto príležitosť prihlásiť sa k tomu najpozitívnejšiemu z národných dejín.

Nuž ale čo: Na Slovensku je to tak! To však neznamená, žeby sme to mali prejsť mlčaním. Pretože väčšiu neúctu voči tým našim predkom, ktorí obetovali v prospech národa všetko, čo len mohli a vedeli, dokonca niektorí aj život, si len ťažko predstaviť. Ale nie je to len neúcta k mŕtvym. Je to predovšetkým vyhlásenie vtedajších držiteľov politickej moci na Slovensku, že sa necítia dedičmi slovenských politických snažení z minulosti, eo ipso, že sú v svojich funkciách nie na základe zásluh o národ a štát, ale náhodne! A to je na tom najsmutnejšie. Verím, že nová politická moc, nech už bude v akomkoľvek zložení, toto ignorantstvo napraví a 150. výročie Memoranda národa slovenského s plnou pompou oslávi, aj keď s ročným posunom.

 

Prednesené 13. decembra 2011 na rozšírenej redakčnej rade Slovenských pohľadov z príležitosti 165. výročia založenia a 130 ročného nepretržitého vydávania najstaršieho literárneho časopisu (kontinuálne vychádzajúceho) v Európe.

 

101 Responses

  1. Anton Hrnko Anton Hrnko 18. januára 2012 / 21:47

    Nuž pán Hromník, pardon Milan z konca abecedy,
    ľabdy a zas len ľabdy. A Handžarikov príspevok superľabdy opísané od nejakého Hromníka. Nič nové, len ľabdy.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *