Niekedy mám pocit, že Slováci sú najnevďačnejší národ na svete. Nie však pri rozdávaní svojej biologickej a materiálnej podstaty. Tú vďačne rozdávajú celé stáročia okolitým národom, či už biologickú Maďarom, Rakúšanom, Čechom, Američanom, Belgičanom, Francúzom a Bohvie komu ešte alebo materiálnu, momentálne Nemcom, Francúzom, Talianom, Američanom… Nevďační sú najmä voči sebe a svojim predkom. Veď sa len pozrime po našich mestách, mestečkách a dedinách, koľko „vďačnosti“ sme venovali našim zaslúžilým rodákom, ako si pripomíname tých, ktorí obetovali život pre národ a niekedy i za národ, akú úctu a pietu im vzdávame. Možnože mnohí by ani nevedeli, že existuje nejaký Národný cintorín, keby sa občas v tlači neobjavilo, že z neho niekto ukradol dáky kovový predmet (portrét, bustu alebo niečo podobné), aby mohol zaň dostať zopár drobných v kovošrote. A výkupca to pokojne vykúpi, veď už od čias Vespasiana sa traduje, že peniaze nesmrdia, aj keď sú z bronzovej plakety „akéhosi“ národného umelca. A keď sa náhodou niekto nájde, kto sa pustí do nevďačnej úlohy stavania pomníka vďačnosti nejakej osobnosti alebo udalosti zo slovenských dejín, naša „slobodná slovenská“ tlač ho okamžite spochybní, či by nebolo lepšie vyčistiť rigol, postaviť jedno potrubie na splašky navyše alebo nejakú novú žumpu. Continue reading