Dňa 15. novembra 2011 preletela Slovenskom neočakávaná správa, že nás navždy opustil vo veku nedožitých 81 rokov významný slovenský historik Dr. Ladislav Deák, DrSc. Patril k popredným, profilujúcim slovenským historikom, ktorý sa na slovenské dejiny i dejiny širšieho stredoeurópskeho priestoru díval nielen s použitím exaktných metód historického bádania, ale aj a to predovšetkým slovenskými očami. Je len málo takých vedcov v súčasnej slovenskej historickej vede, ktorí takýmto spôsobom prispeli k jej napredovaniu. Odborný postoj Dr. Deáka, ktorý vyplýval z hlbokého poznania veci a z jednoznačného slovenského uhla pohľadu bol pre mnohých mladších historikov vrátane mňa, ktorý som ho rátal medzi svojich najbližších priateľov, ako maják, lebo vždy určoval správny smer.
Nechcem a ani mi to neprislúcha hodnotiť komplexnú vedeckú prácu Dr. Ladislava Deáka. Sú na to istotne povolanejší a kvalifikovanejší. Do radu historikov sa zaradil hneď po skončení štúdia na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského r. 1957. Najskôr ako učiteľ, neskôr ako pracovník Ústavu dejín európskych socialistických krajín SAV, ktorý sa r. 1981 zlúčil s Historickým ústavom SAV. Absolvoval mnohé študijné pobyty v Poľsku, Maďarsku, Juhoslávii, Bulharsku i v Českej republike. Dôverne poznal archívy v Belehrade, Varšave, Budapešti, v Prahe i na Slovensku. Spolu so znalosťou literatúry, ktorú vedel čítať v mnohých jazykoch vrátane maďarského mu to umožnilo vypracovať sa na vedca európskeho rozmeru, ktorý zasvätene poznal medzivojnový vývin na Balkáne a v strednej Európe, ale najmä vypracoval sa na mimoriadneho znalca maďarskej politiky a slovensko-maďarských vzťahov. Z tejto pozície pôsobil i ako poradca Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky. Jeho monografické práce a štúdie, či už sa zaoberali všeobecnými problémami histórie Balkánu a strednej Európy alebo slovensko-maďarských vzťahov patria k tomu najlepšiemu, čo slovenská historiografia dokázala ponúknuť našej verejnosti i širšiemu európskemu a svetovému publiku. Nikto v budúcnosti, kto sa bude uvedenými problémami vedecky zaoberať, nebude môcť tieto práce opomenúť. Cez toto svoje dielo zostane medzi nami naďalej prítomný pokiaľ slovenská historická veda bude existovať. Najmä jeho trojzväzkové pramene k dejinám Viedenskej arbitráže roku 1938 treba priradiť k najvýznamnejším počinom slovenskej historickej vedy v poslednom období.
Historik píše síce o minulosti, ale len ten pisateľ o minulosti je skutočným historikom, ktorý sa svojím dielom vie prihovoriť súčasnosti, ktorého dielo je aktuálne a spoločensky potrebné. Celé vedecké dielo zosnulého, najmä jeho práce o slovensko-maďarských vzťahoch bolo, je a naďalej bude nanajvýš aktuálne, pretože tieto vzťahy sú kľúčové pre slovenskú súčasnosť i budúcnosť. Bez poznania ich histórie nemožno formulovať ani správnu politiku ich aktuálneho riešenia a rozvoja. Odchod Dr. Deáka vytvorí v oblasti poznania maďarskej politiky vo vzťahu k Slovákom a Slovensku výraznú medzeru, ktorú slovenská historická veda len ťažko zaplní.
V tejto súvislosti treba povedať, že po svojich osobných skúsenostiach zo začiatku normalizácie v 70. rokoch minulého storočia sa Ladislav Deák ani po roku 1989 stranícky nijako neangažoval, avšak spoločenskej angažovanosti sa nevyhýbal. Stál za všetkými aktivitami, ktoré upevňovali slovenské národné povedomie, historické povedomie a za tými, ktoré viedli k naplneniu slovenskej štátnej suverenity roku 1993. Trápila ho rozdrobenosť slovenského politického života i neochota nových slovenských politických elít poučiť sa z minulosti a nadväzovať na pozitívne slovenské politické tradície. Popri vedeckej vykonal aj nemálo osvetovej práce za čo bol zaslúžene odmenený SAV, Maticou slovenskou, Historickým odborom MS, Združením Slovákov vo Švajčiarsku, Ministerstvom kultúry SR, Slovenským literárnom fondom a inými. Získal cenu SAV za popularizačnú činnosť (2004) a Čestnú plaketa Ľudovíta Štúra za zásluhy v spoločenských vedách od SAV (1996), Poctu Mateja Bela za historické štúdie osvetľujúce slovensko-maďarské vzťahy od Ministerstva kultúry SR(1996), Pamätnú medailu za prínos v oblasti výskumu slovenských dejín od Matice slovenskej(2001) a Cenu Daniela Rapanta od jej Historického odboru(2001), Cenu Centra Björnstjerne Björnsona (2004) a mnoho ďalších.
Jeden z popredných maďarizátorov z predminulého storočia vyhlásil, že maďarské školstvo musí byť mlynček, do ktorého sa z jednej strany nahádžu slovenské deti a z druhej strany vyjdú čistí Maďari. Zhodou nepriaznivých okolností po Viedenskej arbitráži sa aj Ladislav Deák dostal do takéhoto mlynčeka. Mal možnosť v rokoch 1939 – 1945 prežiť „citovú výchovu a prevýchovu v maďarskom duchu“. Ukázalo sa, že onen maďarizátor nemal pravdu. Ladislav Deák bol dlhé roky svedectvom, že len toho možno zomlieť, kto sa zomlieť dá. A on sa nedal. Nedal sa zlomiť ani maďarskému mlynčeku, ani následnej zlej dobe, ktorá zapríčinila okrem iného, že svoju doktorskú prácu mohol obhájiť až r. 1991, hoci už minimálne desať rokov spĺňal všetky kritéria. Zostal stále len tým, čím chcel byť. Mnohým bol preto vzorom. Bude nielen nám, jeho priateľom, ale celému Slovensku chýbať.
Bol to velky clovek, vlastenec telom a dusou a hlavne odbornik. Vzdy, ked som ho zazrel v televiznych debatach, ci to bolo na zaciatku 90-tych rokov, ktore sa tykali narodnostatnych ambicii slovenskeho naroda, alebo aj neskor, ked sa riesili problemy, hadky a vasne v spojitosti s nasim agresivnym juznym susedom, vzdy som vtedy vedel, ze v tejto debate uvedie vsetky klamstva, zavadzania a polopravdy na spravnu mieru, usvedci klamarov a televizny divak bude mat moznost dozvediet sa pravdu.
Nech mu je zem slovenska lahka.
Pan Deak – nezabudneme. Vo svojej kniznici mam par Vasich knih a pride cas, ked tam budu skoro vsetky….
R.I.P.!
Od svojich stary otcov viem o Ladislavovi Deakovi a velmi si ho vazim. Jeho knihy zaznamenali pravdu, bodaj by tu pravdu viac ludi citalo!
Ako to, že na takého Človeka. ako bol p.Deák bolo tak málo reakcií? Nerozumiem! Viem, že, keď sem prispejem, tak sa končí diskusia…ale!…Že takto málo slovákov sa s p.Deákom rozlúčiť je hanba!
Predovšetkým, Holec nie je slovenský historik. Je to český historik žijúci na Slovensku, priženený do maďarskej rodiny. Zaoberať sa jeho výplodmi je rovnaká hlúposť, ako reagovať na Jancurove totálne nezmysly o Tisovi. Skrátka humus! To nič nemá s históriou spoločné, to je bohapustá a myslím si celkom zbytočná propaganda. Len označenie Tisa za Fuhrera ja asi taká pravda ako obviniť Piusa XII., že bol členom VKS(b). Áno, Tiso mal podľa zákona o HSĽS z roku 1942 titul vodca. Ale vodcom bol len v strane, v štáte bol prezidentom. Preto ho aj oslovovali vodca a pán prezident. Prečo bol titul vodca zavedený do slovenského zákonodárstva – o tom by sa dala napísať celá kniha, ale určite to nebola snaha opičiť sa po Nemecku. Dôvody boli úplne opačné! Hitler bol fuhrerom nemeckého národa a ústavne jeho funkcia spájala funkciu kancelára s funkciou ríšskeho prezidenta, atď. atď. V princípe, každý by mal písať o tom, o čom aspoň niečo vie. Jancura nevie o ničom a píše hovädziny, Holec, naopak, ovláda problematiku veľmi dobre, ale píše tak, ako mu jeho české srdce a maďarské lásky velia. To je všetko. No a nakoniec, neviem, či je Holec dnes aj zamestnancom SAV, v každom prípade je profesorom na UK. V Maďarsku by sa s takými názormi na maďarskú históriu nezamestnal ani na základnej škole, ale na Slovensku je to, žiaľ, tak.