Všetkým priaznivcom i kritikom môjho blogu želám v Novom roku 2012 všetko najlepšie, veľa zdravia, primerané šťastie a najlepšie výsledky pri prejavenom úsilí.
Month: december 2011
Václav Havel – ako som ho videl ja
Tesne pred Vianocami roku 2011 odišiel nečakane do večnosti bývalý česko-slovenský a český prezident Václav Havel. Staré príslovie odporúča hovoriť o mŕtvych len dobre. Myslím si, že toto odporúčanie sa hodí tak na čas smútku, ale nie je to najlepším odporúčaním pri hodnotení života a diela verejného činiteľa. Viac sa hodí to z justičného paláca v Norimbergu Jedem das seine, teda Každému, čo mu patrí. Najmä vtedy, keď všetky emócie opadnú a je treba triezvy pohľad na vec. Určite triezvosťou neoplývali tí, ktorí sa postarali o adorovanie nebožtíka do takých rozmerov, že človek niekedy nevedel, či momentálny záber ide z Pchjongjangu alebo z Prahy. Nech sa bratranci Česi a ich čechoslovakistickí stúpenci na východ od Moravy nehnevajú, ale to, čo sa dialo najmä v Česku posledné dni, nepatrilo do kultúrneho okruhu nášho priestoru a ani času. Išlo do slova a do písmena o kult osobnosti ako vyšitý. Posledne sa také niečo dialo v našom priestore r. 1953, keď svetový proletariát opustil nejaký chromoruký Gruzínec. Zlatým klincom programu bolo, keď jedna televízia odvysielala „hlas z ulice“, ktorý Havla prirovnával k Ježišovi Kristovi. Vtedy už bledli aj plačky v severnej Kórei. Nič nedokumentuje lepšie tú skutočnosť, ako je boľševizmus ideologicky i poňatím sveta blízko neokonzervativizmu, resp. neoliberalizmu, ako práve tieto ceremónie. Dosť bolo však úvah o dnešku a pospomínajme, ako som V. Havla videl ja v dobe, keď sa lámal svet. Nech mi je odpustené, nepíšem objektívny pohľad na človeka sine ira et studio, ale svoje videnie. Možno sa mnohým nebude páčiť, ale taký je už svet. Continue reading
Memorandové peripetie
Niekedy mám pocit, že Slováci sú najnevďačnejší národ na svete. Nie však pri rozdávaní svojej biologickej a materiálnej podstaty. Tú vďačne rozdávajú celé stáročia okolitým národom, či už biologickú Maďarom, Rakúšanom, Čechom, Američanom, Belgičanom, Francúzom a Bohvie komu ešte alebo materiálnu, momentálne Nemcom, Francúzom, Talianom, Američanom… Nevďační sú najmä voči sebe a svojim predkom. Veď sa len pozrime po našich mestách, mestečkách a dedinách, koľko „vďačnosti“ sme venovali našim zaslúžilým rodákom, ako si pripomíname tých, ktorí obetovali život pre národ a niekedy i za národ, akú úctu a pietu im vzdávame. Možnože mnohí by ani nevedeli, že existuje nejaký Národný cintorín, keby sa občas v tlači neobjavilo, že z neho niekto ukradol dáky kovový predmet (portrét, bustu alebo niečo podobné), aby mohol zaň dostať zopár drobných v kovošrote. A výkupca to pokojne vykúpi, veď už od čias Vespasiana sa traduje, že peniaze nesmrdia, aj keď sú z bronzovej plakety „akéhosi“ národného umelca. A keď sa náhodou niekto nájde, kto sa pustí do nevďačnej úlohy stavania pomníka vďačnosti nejakej osobnosti alebo udalosti zo slovenských dejín, naša „slobodná slovenská“ tlač ho okamžite spochybní, či by nebolo lepšie vyčistiť rigol, postaviť jedno potrubie na splašky navyše alebo nejakú novú žumpu. Continue reading
Zomrel Ladislav Deák
Dňa 15. novembra 2011 preletela Slovenskom neočakávaná správa, že nás navždy opustil vo veku nedožitých 81 rokov významný slovenský historik Dr. Ladislav Deák, DrSc. Patril k popredným, profilujúcim slovenským historikom, ktorý sa na slovenské dejiny i dejiny širšieho stredoeurópskeho priestoru díval nielen s použitím exaktných metód historického bádania, ale aj a to predovšetkým slovenskými očami. Je len málo takých vedcov v súčasnej slovenskej historickej vede, ktorí takýmto spôsobom prispeli k jej napredovaniu. Odborný postoj Dr. Deáka, ktorý vyplýval z hlbokého poznania veci a z jednoznačného slovenského uhla pohľadu bol pre mnohých mladších historikov vrátane mňa, ktorý som ho rátal medzi svojich najbližších priateľov, ako maják, lebo vždy určoval správny smer. Continue reading