Rôzne národy, ale aj obce si rôznym spôsobom pripomínajú začiatky svojich dejín. Je – napr. – chronicky známe, že obce nezaujíma, kedy boli v skutočnosti založené, ale kedy sa po prvýkrát objavili v hodnovernom písomnom prameni. Pompézne to oslavujú ako svoje x-té výročie, ale vôbec neprekáža, že ich obec mohla pod tým istým menom existovať aj niekoľko storočí pred tým, než sa prvýkrát objavila v písomnom prameni, napr. v listine.
Rovnako aj mnohé národy si vytvárajú svoje milénia a ďalšie násobky svojej existencie na základe rôznych náhodných dátumov, ktoré si začlenia do svojich národných mýtov alebo odrazových bodov, od ktorých začínajú počítať svoje dejiny. Nikomu na tomto blogu nemusím zvlášť vykladať, že aj naši južní susedia si vytvorili na konci 19. storočia symbolický dátum, ktorý dodnes vykladajú ako rok zaujatia vlasti (896). Pritom o tom konkrétnom roku by sme pri starých Maďaroch mali skôr hovoriť o strate vlasti, lebo v oblasti stredného Dunaja boli ich jazdecké skupiny spozorované už omnoho skôr, ale pravá príčina ich masového prechodu za Karpaty z ich „pravlasti“ bola na jednej strane drvivá porážka ich vojenskej časti v Bulharsku a útek ostatných príslušníkov tohto uhrofínsko-turkitského kmeňového zväzu pred útočiacimi Polovcami a Pečenegmi. Do Potisia sa skôr uchýlili na úteku pred zničením, ako by ho víťazoslávne dobyli. A pravdepodobne ešte dlho toto územie nepovažovali za svoju „vlasť“ (nomád asi ťažko môže mať niečo ako vlasť) a používali ho len ako bázu na svoje nájazdy do západnej Európy. O skutočnom zaujatí vlasti starými Maďarmi možno hovoriť až po ich ďalšej drvivej porážke na rieke Lechu r. 955, keď ich západná Európa prinútila usadiť sa a miestne slovenské obyvateľstvo ich na tomto území akceptovalo a spojilo sa s nimi pri obrane teritória na strednom Dunaji, ktoré Maďari eufemisticky nazývajú Karpatskou kotlinou, proti expanzii Nemcov, Čechov a Poliakov do tohto priestoru. Až spolupráca starých Maďarov so starými Slovákmi po bitke pri Lechu im umožnila skutočne zaujať ich dnešnú vlasť. Taký obraz sa však do agresívnej veľkomaďarskej mytológie nezmestí, a preto radšej vymýšľajú hrdinské vojenské dobytie svojho územia ďaleko vzdialene od skutočnosti.
Ešte bizarnejší dátum si za svoje milénium vybrali Rakúšania. Ich osobitná (mimonemecká) identita sa začala budovať veľmi neskoro (až po r. 1945) a pochváliť sa nejakým tým miléniom im prišlo ako voda na mlyn. Použili na to listinu cisára Ota III. z roku 996, v ktorej Pribinovi odsúhlasil darovanie krajiny okolo rieky Ybbs biskupstvu vo Freisingu uvedenú ako Ostarrichi v danom období osídlenú zväčša Slovanmi, konkrétne asi Slovákmi. Aj keď k vytvoreniu Rakúskeho veľkovojvodstva muselo dolu Dunajom odtiecť ešte veľa vody, dnešné Rakúsko si svoje milénium so všetkými poctami odbilo roku 1996. Zaujímavé sú pri tom debaty, čo to vlastne to Ostarrichi znamená. Najviac sa Rakúšania zhodujú v názore, že ide skutočne o Oesterreich, východnú kráľovskú doménu (Oester Reich), územie, majetok. Ale slavista, prof. Otto Kronsteiner si dovolil tvrdiť, že ide o slovanské slovo Ostravica (ostrý, špicatý kopec), ktoré sa len jazykovým vývinom transformovalo na Oesterreich. V návale vlasteneckého nadšenia ho však všetci ostatní rakúski vedci ukričali. A mne, použijúc ľudovú etymológiu, to pripadá ako Ostarky, ale nikomu to nepovedzte, aby som sa nezhovädil.
Teraz určite mnohých zaujíma, kde by Slováci mali hľadať svoje milénium alebo ešte starší dátum prvej zmienky pomenovania našej krajiny v jej dnešnej podobe. Je chronicky známe, že Nestor vo svojej kronike pomenoval dnešné Slovensko Slovenskou zemou už v 11. storočí, v 15. storočí ju kronikár Kostnického koncilu dokonca nazval Windischland medzi Moravou a Tatrami dokonca v opozite proti Ungerland, čím myslel dnešné Maďarsko. Nebudem teraz dráždiť našich priateľov typu P. Kropáček, že by som chcel použiť nejaký latinský termín typu terra Sclavorum. Len by som im chcel pripomenúť, že som si urobil štatistiku použitia termínu Sclavi vo Fuldských análoch. Zistil som, že až na tri použitia v apelatívnej forme, kde sa to nedá jednoznačne určiť (napr. legati Bulgarorum et Sclavorum) sa tento termín používa výlučne na veľkomoravských „Slovanov“ a ostatní Slovania sa tam uvádzajú pod svojimi vlastnými menami výlučne: Obodriti, Srbi, Boemi, Dalemiti…. Sú tam však tri povestné výnimky, ale až v jej druhej polovici: k roku 869 sa píše Sclavi, qui vocantur Boemi, k roku 877 Sclavi, qui vocantur Limones, k roku 880 Sclavi qui vocantur Dalmatii et Boemi atque Sorabi. Z toho si dovoľujem tvrdiť, že skutočne termín Sclavus, Sclavi bol najskôr etnickým pomenovaním našich predkov a tak ho aj treba prekladať – Sloven, Sloveni (ergo starí Slováci).
Ale poďme už k tomu názvu, ktorý by mohol byť základným pre slovenské „milénium“. Dňa 20. februára 860 Ľudovít Nemec odsúhlasil svojmu vazalovi, blatenskému kniežaťu Pribinovi darovanie majetku spomínanému kláštoru označenému ako „Salabiugiti“, čo je dnešný Zalabér v Maďarsku, ktorý sa nachádzal „in Slougenzin marcam“ za riekou Zala. Teda, keď to prepíšeme „po našemu“, majetok sa nachádzal v marke Slovenčine, ktorá sa rozprestierala na západnom brehu Blatenského jazera a otázka je pokiaľ: po Vesprim? až po Dunaj? najskôr asi až po Dunaj a na východe určite až po zadunajské domény Nitrianskeho kniežatsva okolo Ostrihomu.
Čo však v skutočnosti hovorí názov „Marka Slovenčina“. Marky začal zakladať Karol Veľký na hraničných územiach medzi doménami Franskej ríše a cudzími, nie priamo závislými alebo nezávislými územiami. Tak na juhu existovala Španielska marka proti Hispánii ovládanej Maurami, na severe existovala Dánska marka proti doméne Dánov (proti Dánsku), na východe bola rozsiahla Srbská marka proti polabským Srbom. V encyklopédii to presne v tomto duchu interpretujú aj nemeckí vedci: „Der Limes Sorabicus, auch Sorbische Mark, Sorbenmark, bezeichnet eine Grenzzone zwischen dem Fränkischen Reich und den östlich davon siedelnden Sorben.“ „Als Dänische Mark oder Mark Schleswig wird ein Gebiet im heutigen Schleswig-Holstein nördlich der Eider bis zum Danewerk zwischen Husum und Schleswig bezeichnet. Es soll sich um eine frühmittelalterliche Grenzmark des fränkischen Reichs gegen die dänischen Könige gehandelt haben.“ Z toho jednoznačne vyplýva, že názov marky sa vytváral z názvov území, ktoré sa nachádzali za nimi na vonkajšom okraji Franskej ríše. Teda možno povedať, že v modernom nemeckom jazyku by sa oná „marka Slovenčina“ nazývala „Slowakische Mark“, teda Slovenská marka.
Rozoberme si však bližšie názov „Slovenčina“. Dnes nás toto slovo naviguje jednoznačne na označenie nášho jazyka. Názov sa teda skladá zo slov „Sloven“ a prípony „-čina“. Prípona „–čina“ však v minulosti mala úplne iný význam ako dnes. Najvýraznejšie o tom svedčí slovo „otčina“, zložené zo slova „ot-ec“ a prípony „–čina“. Tento príklad nám hovorí, že v danej dobe prípona „-čina“ mala ten význam, ktorý má dnes prípona „-sko“. Teda, keď sa na to pozrieme čisto z pozície jazykovedy, vtedajšie pomenovanie „Sloven-čina“ má tú istú funkciu ako dnešné pomenovanie „Sloven-sko“. No a zo spôsobu pomenovania vtedajších franských mariek vyplýva, že územie na východ a sever od uvedenej marky sa v danej dobe nazývalo Slovenčina, čo zodpovedá dnešnému názvu Slovensko. Je to len menšia gramatická zmena pôvodného názvu našej krajiny, omnoho menšia, aká prebehla v maskulínnom názve príslušníkov nášho národa z pôvodného Slovenin na dnešného Slováka. Ale všetko ostatné zostalo nezmenené – slovenský, Slovenka atď.
Z uvedeného mi vychádza, že za prvé uvedenie názvu našej krajiny v domácom jazyku, teda v starej slovenčine alebo staroslovenčine v písomnom dokumente môžeme považovať listinu Ľudovíta Nemca z roku 860. Jej latinská forma bola v danej dobe terra Sclavorum alebo ešte skôr regnum Sclavorum, neskôr aj Sclavonia a jej panovníci boli princeps/rexes Sclavorum. Neboli to žiadni neidentifikovaní Slovania, ich meno nebolo všeobecným pomenovaním Slovanov, ale ich vlastným kmeňovým a neskôr národným menom. V domácom jazyku vtedy znelo Sloven- a od toho bolo odvodené i domáce pomenovanie ich vlasti, otčiny – Slovenčiny/Slovenska. A pod týmto názvom naša krajina bola známa nielen v čase Veľkej Moravy (čo je vžitý názov, nie však z doby jej existencie). Tak ju poznajú aj staré kroniky, nielen Nestorova, ale aj napr. Uhorsko-poľská kronika, ktorá priamo hovorí, že starí Maďari sa nasťahovali, nie dobyli, do krajiny zvanej Sclavonia, ktorú premenovali na Hungáriu. Legitímny nárok na ňu získali tým, že si ich vodca vzal za manželku princeznú kráľa „Sclavonie“, v domácom jazyku vtedy asi Slovenčiny.
Trikrát hurááá, pán Hrnko!
Nech žijú starí Sloveni a ich dnešní potomkovia!
Gratulujem!
Dnes Vám pripijem na zdravie čašou červeného vína.
Veď, ako sa doma hovorí:
Radšej neskoro, ako nikdy!
Ešte sa zbaviť toho nemecko-českého motovidla zvaného „sťahovanie národov“ a budete v skúmaní národnej histórii na dobrej ceste.
„Ale slavista, prof. Otto Kronsteiner si dovolil tvrdiť, že ide o slovanské slovo Ostravica (ostrý, špicatý kopec).“
Mne sa tá etymológia moc nepáči.
-va je území Slovenov v názvoch riek Váh, Morava, Ondava, Nitrava, Salava, Trnávka, Orava…
-ca je napríklad potok Kysuca.
Asi by sa tam niekde bolo treba popozerať či tam nie je nejaký potok. Niečo také ako Rekavena (prítok Dunaja, rieka Venédov) – Wien, Viedeň.
Dobrý deň pán Hrnko, tie veci.
Nad prekladom latinského slova Sclavi termínom Sloven som už dávno premýšľal. Ale ja nie som študovaný historik ako vy, ktorý by to mohol publikovať na odborných konferenciách. Ako ste písali, Fuldské anály označujú v podstate všetkých známych slovanov ich dobovými názvami, čo dáva logiku, že obyvateľov Veľkej Moravy označovali Franský letopisci pojmom Sclavi. Tak ako Česi boli Boemi, tak my sme Sclavi. Preto každé označenie v latinskom texte pojmom Sclavi označuje našich priamych predkov – Starých Slovákov.
Čo sa týka Maďarov, ich história je založená doslova na Bájkach a výmysloch.
Takže len tak ďalej pán Hrnko pokračujte a bude to dobré…
Tak som trochu gúgluval 🙂
http://de.wikipedia.org/wiki/Ostarr%C3%AEchi
„In der auf Latein verfassten Ostarrichi-Urkunde werden vier nicht lateinische Wörter erwähnt (Ostarrichi, Niuuanhova, hoba, zidalweidun), von denen die anderen drei eindeutig altbairisch bzw. althochdeutsch sind. Dies ist ein Indiz dafür, dass auch der Name Ostarrichi altbairischen Ursprungs ist. Später glaubte man eine Verbindung zur hypothetischen germanischen Göttin Ostara zu erkennen. Dies ist aber höchst umstritten und entsprang eher gewissen neuheidnischen Tendenzen mancher Forscher in der Zeit des Dritten Reichs. Um eine neue Diskussion über die Deutung des Namens Ostarrichi zu initiieren, wurde vom Salzburger Slawistikprofessor Otto Kronsteiner auch ein möglicher slawischer Ursprung vorgeschlagen. Demnach würde das Wort in etwa „Spitzberg“ bedeuten.[4] Tatsächlich befindet sich auf dem Gebiet des damaligen Ostarrichi keine bemerkenswerte Gebirgsformation, die für das ganze Gebiet hätte namengebend sein können. Damit erscheint ein slawischer Ursprung des Wortes Ostarrichi als äußerst unwahrscheinlich. Auch ein Bezug zum Ister der Griechen, dem Unterlauf der Donau, wurde zur Sprache gebracht, teilweise wird auch ein möglicher keltoromanischer Ursprung genannt – zu allen diesen Hypothesen ist die Quellenlage heute zu dürftig.“
Ľúbi sa mi aj tá Oštara 🙂 Ozaj to ale nie je ďaleko od Ostravica. Ale Ostravica tam radšej ani neuvádzajú, zrejme by ich to bolelo 🙂 Ale aj podľa ich komentára treba radšej hľadať nejaký potok s ostrými kameňmi ako špicatý kopec – ten nenašli.
Tečie tade rieka Ybbs. Ináč som našiel, že staré tvary mohli byť Ibisa, Jivice.
Pán Horal,
streľba vedľa. To va skutočne nič neznamená. Slovo Váh má veľmi rozsiahlu etymológiu, teda mnoho možností. A pri riekach ostatných nejde o koncovku va, a le -ava, -ahwa, aqua, čo je prosto v dnešnej slovenčine voda.
Kysuca je tiež zaujímavý fenomén, lebo k nej sa viaže latinský zápis z 1. st. po Kr., kde sa Vanniovo kráľovstvo lokalizuje medzi rieky „Cusus et Marus“, čím sa myslí Kysuca ako pôvodné pomenovanie Váhu a Morava.
Vážený pán Hrnko,
potešil ste ma touto úvahou. Potvrdil ste mi to, o čom som aj ja presvedčená. Asi dva roky dozadu som som si to tiež všimla a takto som si to zapísala: „Pribinova darovacia listina vydaná v Regensburgu v roku 860 obsahuje výraz Slovenské územie, v originálnom znení „Slougencin Marcham“ – Slovenská marka. Tento prvý dokument obsahujúci výraz slovenského jazyka, je zároveň aj prvé geografické označenie Slovenska. (V tomto duchu to spomína M. Ďurica vo svojej knihe Dejiny Slovákov.) Dosvedčuje to, že už pred príchodom Konštantína a Metoda sa Pribinovo a Koceľovo slovenské kniežatstvo nazývalo „Slovenčina“ v zmysle dnešného pojmu otčina. O tisíc rokov neskôr vo svojej poézii Janko Kráľ znovu stotožnil tento starodávny názov slovenskej zeme – „Slovenčina“ – s Podtatranskou a Podunajskou krajinou Slovákov. Dnešný posun významu „Slovenčina“ z krajiny na jazyk môže súvisieť so stratou celistvosti územia, kedy sa presunul na jednotiaci prvok jazyka.“
Som presvedčená, že je to výsostne dôležitý historický dokument pre jednoznačné sebaurčenie Slovenska aj Slovákov!
Som rád že sa aj u nás nájdu ľudia ktorí majú svoj vlastný názor a nedajú na hlúpe reči cudzích zaujatých historikov ktorí sa snažia označit Slovensko ako novodobý národ a tak ho vytlačiŤ z jeho pozície a zobrať mu národnú hrdosť.
ďakujem za článok, pán Hrnko. Len by ma zaujímalo, že odkiaľ máte istotu že : „in Slougenzin marcam“ znamená : „v marke Slovenčine“ ? Píšete len, že keď to prepíšeme „po našemu“. Ale ako? Je to len najpravdepodobnejší výklad daného slova? Alebo je to niekde strikne stanovené čo „slougenzin“ znamená? Ďakujem vopred za odpoveď , prajem veľa síl do ďalších výborných článkoch.
O tom, ako sa to číta rozhodli múdrejší ako ja a nikto toto čítanie nespochybnil! Myslím, že čítanie Slou je jasne, ge je pokus o zapísanie slovenského jať do latinčiny a zina je systém, ktorým sa aj v dnešnej nemčine prepisuje slovanské mäkké c.
Pán Hrnko, pozor,
OTČINA je z OT-EC-INA, tak ako DOM-OV-INA (viď otč-im ako pobrat-im) !!!
Slougenzin = Slovjeňin
– použitie grafémy „g“ na zápis hlásky „j“ je doložené v priebehu x storočí
a to „nz“ je len variant pre „ng/gn“ používané na zápis hlásky „ň“ (viď aj portugalské „nh“ = „ň“) !!!
Metod J. Sláv
Metod, Metod,
vaša metóda je s prepáčením na….. Na to, aby ste mohli etymologizovať, musíte niečo aj o tvorbe slov vedieť. Napr. substantíva sa tvoria od koreňa slov, koncovka sa (v tomto prípade -ec) vypúšťa. Preto v tomto prípade ide jednoznačne o koncovku -čina a nič iné!.Od Rytca predsa nie je rytecina, ale rytina. A tie ďalšie tvrdenia sú z toho istého súdka. V tomto prípade skutočne platí Si tacuisses, philosophus manses.
Pán Hrnko,
rytina je od ryť, a nie od rytec !!!!!!!!!!!!!!!!!!!!
A, pán Hrnko,
prečo je potom od slova žrebec žrebčín !!!, a nie žrebín ???
Nuž preto, že žrebčín je odvodený od žrebec, ale nie od žreb !!!!!!!!!!!
AJ PRETO PLATÍ, ŽE
!!!!!!!!!!! OTČINA je odvodená od OTEC, a NIE od OT !!!!!!!!!!!!
My sme už dávno na slovo OT „zabudli“!!!
Metode, Metode,
venujte sa užitočnejšej práci, lebo v etymológii dieru nespravíte. Ako som vám povedal, substantíva (ak neviete, tak sú to podstatné mená) sa tvoria zväčša od slovného základu. Keby ritina bola tak, ako tvrdíte zo slova ryť, tak by bola ryna, nie rytina (všakže máme ry-jem, ry-ješ, ry-je…, ale ry-t-ý, -á, -é, od čoho je odvodený rytec atď.), Podobne ako bubl-ať – bubl-ina. Ale načo hádzať povestné perly. Žrebčín je zo slovného základu žreb- porovnaj: žreb-ec, žreb-čin, žreb-iť. Takže slovný základ zo slova otec je ot- a prípona je -čina. tento slovný základ je veľmi starý, lebo je ako indoeurópsky (V-att-er), tak aj turkitský (att-a). Nemusíte sa unúvať, ľudovej etymológii odzvonili už pred cca 300 rokmi, keď vznikla vedecká porovnávacia etymológia. Takže tak. Ďakujem za unúvanie, ale na vaše príspevky už nemienim odpovedať, lebo ich pokladám za stratu času.
PS – s tým sar v turečtine máte pravdu, ja som hľadal biely aj v uhrofínskych jazykoch, ale ničím to nepripomína sar. Ale to neznamená, že súhlasím s vašimi teóriami okolo toho.
Otčina je samozrejme ot(e)c+čina : e v slove otec a podobne vypadáva pri ohýbaní slova (otca, otcov, otcovstvo atď.) a c splýva s č do č, lebo by sa skupina cč nedala vysloviť. Úplne učebnicový príklad pre každého, kto sa niekedy učil nejakú slovanskú gramatiku. Ot- je len dávna etymológia slova otec (otec je pôvodne zdrobnenina od ot), ale to je úplne iný problém.
Myslím, že vôbec nemáte pravdu. -ec, -áč, -ár, -čina….. sú slovotvorné prípony, ktoré pridaním k slovotvornému základu tvoria významové slova. Prípony menia význam. Základný tvar je napr. kov; slovesnou príponou -ať sa vytvorí sloveso kov-ať, príponou -ár alebo -áč sa vytvorí remeselnícky názov kov-ár alebo kov-áč; substantívum kov-ový atď. Preto pri vytvorení nového substantíva od otec, musí slovotvorná koncovka -ec odpadnúť a pridať sa nová slovotvorná koncovka -čina. Nie je to samozrejme vždy, ale v tomto prípade určite. Zánik e pri skloňovaní je pozostatkom jeru, keďže pôvodná slovotvorná koncovka bola -6c.
Druhá možnosť by bola, že je prípona -ina (a nie -čina) a c sa mení na č (podobne ako vo vokáli otče), ale aj potom je základ samozrejme vždy otec a nie ot.
Ale prípona -čina je v slovenčine stále silne slovotvorná aj dnes a nachádza sa aj v ukrajinskom a ruskom jazyku dodnes, dokonca aj na miestach, kde dnes už v slovenčine je -sko. Takže koncovka sa v tomto prípade nedá odškriepiť. A slovotvorný základ v slove otec je podľa môjho názoru jasný.
Ale to -ec nie je prípona, to -ec je súčasť základu slova, ku ktorému potom pripájame, čo chceme (je jedno ako si to nazveme). Nominatív a akuzatív má -e-, inde to všade vypadáva, preto to zdanlivo vyzerá, že základ je iba to pred tým e, ale to je omyl: otec-otc|a-otc|ovi atď. a to platí aj pri odvodzovaní. Na slove otec sa to zle ukazuje, lebo je od neho málo zmysluplných odvodenín (snáď len otec – otcov (nie otov !)). Takých slov, z ktorých vypadáva pri ohýbaní vnútri zo základu -e- alebo -o- sú stovky. Čojaviem stĺpec – stĺpc|ový, zvyšok – zvyšk|ový (zvyšný je od zvýšiť – pôvodne zvyšlý) a stovky ďalších. Keď raz budete západniarov sledovať, ako sa učia slovanské jazyky, tak toto je jedna z vecí, kde robia chybu a pre Slovanov je zas typické, že si vôbec neuvedomujú, že tam niečo vypadáva zo základu, ak ich na to neupozorníte.
Tak ešte takto, potom už to nechám tak, lebo to sú základné veci: -čina sa pripája k podstatnému menu, nie k nejakému abstraktnému univerzálnemu slovotvornému základu. Napríklad ten žrebec: Keby existovalo slovo žrebčina, tak by to bolo od slova žrebec nie od nejakého historického základu toho slova (ktoré je naozaj žreb). Až to slovo žrebec samotné etymologicky pochádza od žreb (preto je aj žrebiť). Prípony sa nepripájajú všetky k rovnakému základu, niektoré sú od podstatného mena, niektoré od slovesa atď.. Vy ste proste takpovediac splietli dve časové úrovne vývinu jazyka. To isté je s otcom: Slovo otec ako také kedysi dávno vzniklo z ot + prípona ec a to celé slovo otec malo vtedy význam otecko, tatko (teda zdrobneninu). Ale dnes to znamená jednoducho neutrálne otec a až k tomu slovu sa pripája všetko, čo je od toho významovo odvodené.
Pán Pomocník,
máte u mňa VÝBORNÚ / AAA !!!
A pán Hrnko, nech sa ohodnotí sám !!!
Ináč pán Hrnko, odporúčam vám do pozornosti Etymologický
slovník jazyka českého, Stručný etymologický slovník jazyka
českého i Vasmerov/Фасмер: Этимологический словарь
русского яэыка.
Žiaľ nemôžem Vám odporučiť Etymologický slovník slovenského
jazyka, LEBO „VY VŠETCI DOBRE ZARÁBAJÚCI STE SA NEVEDELI
POSKLADAŤ“, ABY HO PROFESOR ONDRUŠ MOHOL VYDAŤ.
A S TÝMI 300 ROČNÝMI „MŔTVOLAMI“ NA MŇA NECHOĎTE,
JA SA ICH NEZĽAKNEM !!!
Áno ten etymologický slovník Slovensku veľmi chýba, to vie aj pán Hrnko.
Najskôr k otázke vypúšťania e pri skloňovaní. Už som to tu niekde vysvetľoval – ide o otázku, ktorá súvisí so zánikom jerov – starých polosamohlások, ktoré sa do dnes zachovali myslím len v bulharčine. Pravidlo hovorí, že nepárne jery od konca zanikli a párne sa zmenili na plnú samohlásku. V slove otec boli dva jery ot6c6. Prvý od konca ako nepárny zanikol a druhý sa zmenil na e – tak vzniklo slovo otec. Avšak v druhom páde bolo ot6ca. Prvý a teda nepárny v tomto prípade bol ten, ktorý sa nachádzal za t, takže vzniklo otca; podobne p6s6 – pes, psa atď. Práve zanikanie jerov odlíšilo češtinu od strednej slovenčiny (rozličnosti typu ven – von atď.).
Možno, že dnes už otec vypadá ako jedno slovo, ale slovo otčina je v slovenčine veľmi starodávne. Treba sa pozrieť napr. na podobné slovo uj-ec, uj-co, uj-čina a vidíme, kde je pravda. Jednoducho pri tvorbe substantív sa väčšinou variácia vytvárala od slovného základu a v slove otec je tým základom jasne ot-.
Tak to niečím doložte. Veď čakáme. Pozeral som aj Vasmera a nevidím tak ani náznak toho, žeby niečo v slovanských jazykoch vzniklo od ot- namiesto otec- (to nie je dôkaz, ale niečo to naznačuje). A tuším niekde bolo to ot s hviezdičkou, takže je to dokonca len rekonštruovaný tvar (ale možno si to zle pamätám). Normálny stav je ten, že prípona pripája k celému slovu, takže ak to tak nie je, určite máte niečo, čím by sa to dalo doložiť, lebo jazykovo zastávate extrémny názor, ale výnimky sú možné vždy . A nehnevajte sa, ale ten ujec – to je už trochu smiešne, pretože viete dobre, že existuje ešte aj dnes aj slovo ujo aj slovo ujec, takže tu splietate dve slová. Slovo ot ale neexistuje, existuje len otec, presne o to ide.
Pán Pomocník,
отлично !!! 🙂
Podívajte sa, ja netvrdím a nikdy som netvrdil, že som expert – etymológ. Len sa tým – samozrejme na inej úrovní ako niektoré otličnyje persóny – z pasie zaoberám. Toho uja som nezvolil len tak náhodou. Pretože je odpoveďou na to, či -ec je koncovka k základu slova. Ako určite poznáte, existuje nielen slovo otec, ale aj slovo oco (a to nechcem povedať, že moje deti ma volajú oc už desaťročia, ale to môže byť maniera). tak čo myslíte? Je oco to isté, čo ujo? Ja si myslím, že áno. Zmena mäkkého ť na c je v slovenčine úplne bežná, to určite uznáte. Nuž a slovo oco podľa mňa vzniklo od ot6 príponou -o ako ujo od uj príponou -o. Nebudem spomínať jedno ruské slovo živé i v slovenčine s predradenou hláskou ch-, čo dokazuje, že slovo uj- ako slovný základ existuje. Teda ot6o po zmene oco! A preto aj ot-čina, podobne ako sloven-čina….
Metód: отлично !!! 🙂
Toto ale nie je primárne etymologický problém, to je problém morfológie a tú očividne neovládate, podľa toho, čo tu píšete. Jednoducho nie je pravda, že slová sa tvoria od nejakej skupiny písmen, ktorá sa stále opakuje, ako vy tu stále tvrdíte. To je značne diletantský názor a proste chyba. Slová sa tvoria príponami k niečomu, čo má nejaký význam, od ktorého sa odvodzuje ten nový význam. A po druhé, v slovenčine a iných slovanských jazykoch dochádza na konci základu veľmi často k rôznym zmäkčeniam a splývaniam a vypadávaniam hlások, čo vám očividne nebolo narýchlo jasné (a stále nie je) a preto ste si urobili záver, že základ je len to ot, teda tá časť, čo je tam stále rovnaká; proste prvý dojem tu má u vás prednosť pred realitou . Ale taký argument je proste jednoznačne chybný (slavisti by sa pri vás obracali v hroboch). Aj keby sme tieto vaše neospravedlniteľne chybné „argumenty“ vynechali a brali to tak, že dobre slovo vzniklo kedysi veľmi dávno, keď teda ešte existoval (reálne nedoložený) tvar ot, tak na to ale potrebujete doklad (lebo známe je dnes len slovo otec a nie slovo ot); tie vaše dedukcie sú odborne chybné, takže tie sa použiť nedajú. Každé druhé domáce bezpríznakové slovo sa dá etymologicky postupne osekávať až na nejaké pôvodné dve písmená, to ale neznamená, že všetko je odvodené od tých dvoch písmen, keď tam niečo vypadne zo základu alebo splynie pri odvodzovaní alebo ohýbaní slova.
A k tomu ujcovi. Tak zoberme, že existuje len ujec, veď to je jedno. A čo ste tým dokázali? Nič. Pre slová odvodené od tvaru ujec stále platí, že vypadáva e a pred prípadným č vypadáva samozrejme c, s a podobne, takže to zdanlivo vyzerá, že je to od uj, ale nie je to od uj.
A čo také meno Otmar?
Nie je to Ot-mír čiže otec mieru?
Pán Horal,
ani netušíte na aké „kurie oko“
„slovutných doičovských kapacít“ ste stupil ! 🙂
Nemčina (ani angličtina) nepozná slovo OT.
(Jediné čo tam podobné majú je Otter = vydra, v n. aj zmija .)
To im však nebráni „vytrubovať do sveta“,
že meno OTMAR, skrátene OTO, je „ich“ staré meno,
ktoré „údajne“ znamená „bohatstvom povestný“.
„Vyhovárajú“ sa, že to je zo starej nemčiny.
Pritom sa spoliehajú na to, že tú „starú nemčinu“
vlastne nik nepozná.
Ten fakt, že tieto tzv. germánske mená sú nám
dnešným Slovanom dodnes zrozumiteľné, ich netankuje,
lebo oni v drvivej väčšine nepoznajú dajaký slovanský jazyk.
A navyše sú si arogantne vedomí účinku ich
stáročnej imperiálnej propagandy (ono stokrát opakovaná lož …)
na radobypríslušníkov k „ušľachtilým“ (kolaborantov),
ktorí papagájovaním oných „svätých“ právd okupantov,
dorobia za judášsky groš špinavú prácu za nich.
AJ TOTO BY SME SI MALI PRIPOMÍNAŤ !!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!
Západ, hlavne Británia, v tejto uhorkovej sezóne žije zistením, že genetický profil Tutanchamóna obsahuje aj haploskupinu R1b (presnejšie R1b1a2), ktorej majú najviac Íri a smerom k nám jej ubúda. Časopisy majú „palcové“ titulky typu „Tutankhamun Ancestor of 70% of All Britons!“
Y-DNA profile of Tutankhamun:
DYS# 393 390 19 391 385a 385b 439 389-1
Allele 13 24 8/14 11 11 14 10 13
DYS# 392 389-2 458 437 448 GATA H4 456 438
Allele 13 30 16 9/14 19 10 15 12
Zdroj: http://www.igenea.com/en/index.php?c=62
Samozrejme, že pod týmito titulkami neuvádzajú koľko % toho „britského“ R1b ten Tutanchamón má. A už vôbec sa neuvádza podiel bratskej slovanskej haploskupiny R1a!!!
(Vie to dakto z vás vyčítať z toho profilu uvedeného vyššie???)
Tu som si spomenul na to, čo som zachytil v jednom dokumentárnom filme o prevratnom náleze tzv. Bielych múmií na západe Číny v púšti Taklamakan.
Tieto múmie, suchom konzervované pochované telá, sú geneticky príbuzné nám Slovanom, pretože aj u nich prevažuje genetická haploskupina R1a.
Ja som však nezachytil palcové titulky v našich novinách informujúce nás o tom, že naši predkovia pred 4000 rokmi žili aj v západnej Číne.
A ten fakt, že genetický profil Brahmánov v Indii je tiež slovanský, to som tiež nevidel nikde napísané palcovými titulkami.
A EŠTE DOVETOK:
A už vôbec som nevidel palcové titulky, ktoré by nás informovali, že aj tzv. Múmia z ľadu, ÖTZI,
je genetický príbuzný nám, ktorí „žijeme na severe Strednej Európy“, ako to je napísané v jednej múdro sa tváriacej knihe vydanej na Západe a pojednávajúcej o pôvode človeka.
A že rozborom zloženia jeho zubov bolo potvrdené, že vyrastal dolu v južnom údolí pod miestom jeho nálezu.
A ŽE Z TÝCHTO DVOCH FAKTOV VYPLÝVA dôkaz, že VENETI = VENEDI !!!!!!!!!!!
Z tohto je jasné, prečo sú Benátky / Venetia postavené „v močiari“ spôsobom, ktorý
bravúrne zvládali naši predkovia, a ktorým stavali svoje refúgiá, doslova „úbežištia“ tam,
kde neboli vyvýšeniny, teda hlavne na území ako je dnešné Pomoransko skomolené
„onemievaním“ na Pomern. !!!!!!!!!!!!
Ospravedlňujem sa, ale musím urobiť jednu opravu
v mojom príspevku zo 14. August 2011 o 21:32.
Konkrétne musím popraviť tieto dve vety:
„Samozrejme, že pod týmito titulkami neuvádzajú koľko % toho
„britského“ R1b ten Tutanchamón má. A už vôbec sa neuvádza
podiel bratskej slovanskej haploskupiny R1a!!!“,
v ktorých som, súc v spravodlivom rozhorčení, „dopietol“ dve veci.
Takže skutočnosť sa má tak,
že Tutanchamón je 100% R1b, čo však zároveň znamená,
že je potomkom „zmutovaného“ Slovana R1a, ktorý „zmutoval“
cca pred 8500 rokmi dakde nad Čiernym morom.
Dám sem jednu „kuriozitu“ týkajúcu sa tzv. starých Maďarov, spomenutých na začiatku článku.
Práve mám rozčítanú Historickú revue č. 8 venovanú Slovanom a žasnem nad „matematickou“ neschopnosťou historikov.
Podľa doteraz známych prameňov, hlavne arabských, vieme, že sem do Potisia,
zaznačeného už na mapách z čias Ríma ako PATHISOS,
pricválalo 20000 žoldnierov (cca r. 890) nazývaných dnes starí Maďari.
Po dvoch „výpraskoch“ ( 1 od Moravanov a 1 od Bulharov )
dostali tretí od Bulharov r. 896, kde ich padlo 20000,
t.j. všetci a ešte aj dakto navyše,
lebo aj v prvých dvoch bitkách museli dajakí zahynúť.
Kladiem „básnickú“ otázku:
Ako je páni historici možné, že o 4 roky v r. 900 dokázali plieniť v severnom Taliansku
a tiež v Bavorsku?
To vstali z mŕtvych????????????????????????????????????????????
Tie čísla sú všetky z toho článku?
Zdravým, pán Pomocník!
O tých 20.000 mŕtvych som prvý raz čítal teraz v najnovšej Historickej revue č. 8.
Tatiana Štefanovičová: Veľká Morava, Vznik a vývoj.
O tých 20.000 prijáchavších som čítal v Ján Pauliny: Arabské správy o Slovanoch, Veda, 1999,
ale i v Csorba Csaba: Árpád népe, Kulturtrade, Budapest, 1997
Ospravedlňujem sa za to „tvrdé zdravenie“ 🙂
Preto ešte raz Vás, pán Pomocník, zdravím!
To asi preto, že kronikárov údaj o 20 000 mŕtvych je prehnaný, nebolo by to po prvý krát, čo kronikár preháňa. Aj Gréci údajne porazili 5 miliónové perzské vojsko, no reálne odhady sú 100 000 – 300 000 mužov.
V ranom stredoveku – keď neexistovali palné zbrane – bolo percento strát vcelku nízke. Vojenské dejiny Slovenska uvádzajú priemerné straty na oboch stranách len pár percent. Už 8 percentné straty sa považovali za ťažkú porážku.
Inak, tých 20 000 mužov nie je celá hotovosť staromaďarského kmeňového zväzu. V arabských správach sa hovorí, že ich vládca každoročne tiahne s 20 000 mužmi do boja. Ak uvažujeme, že aspoň polovica mužov ostala doma, v jurtách, musíme rátať s väčšími mužskými rezervami. Podľa najnovších údajov vraj bolo starých Maďarov 200 000 – 250 000 ľudí, z toho možno až štvrtina boli bojaschopní muži (50 – 60 000).
O reálnom počte padlých v bojoch Slovanov s „Aziatmi“ môžu nám dačo povedať Rusi, tí nedávno našli staré bojové pole, na ktorom do dnešných dní okrem „nespočetného“ množstva kostí ležala aj pozlátená zbroj, dokonca aj pozlátené hroty šípov. To musela byť mela, keď o nej niet historických správ, keď nebolo tých, čo by pozbierali takú drahú zbroj (v Teutoburskom lese zbroj od skapavších rozdrapovačných Rimanov naši Grmani pozbierali).
A tie výpočty: počet jazdcov + počet podkoních + počet … = počet starých Maďarov, odporuje historickým zápisom.
1. Porfyrogenet – vedec na tróne, a to sa nevidí ani dnes – zapísal, že zázemie oných „Turkov“ (ženy, deti, starcov) vyvraždili Pečenehovia, preto k nám prišli so slovanskými ženami.
DÔKAZ JE V ANONYMOVI, KEĎ VYPOČÍTAVA DARY, ZA KTORÉ SI PRISŤAHOVAVŠÍ SA RUTHENI (TURCI BOLI LEN ICH ŽOLDNIERI) KÚPILI NOVÝ ŽIVOTNÝ PRIESTOR – 12 (!!!) BIELYCH KONÍ, … A 12 DIEV RUSINIEK !!!!!!!! DO DRUŽINY KŇAŽNEJ. RUSINIEK, RUTHENIEK NIE DAJAKÝCH „ŠIKMOOČIEK“!!!
Poznámka: Uhorskí králi nemohli mať „turecký/maďarský“ pôvod, lebo už ste dakde videli, aby si dakto do svojich služieb najal vrahov svojich detí, žien a starých rodičov??? Pre menej chápavých, no tých Pečenehov/Bešeňov, ktorých nám dokonca strčili sem na Liptov, preto tu máme obec Bešeňová !!!
PRETO JA NEPOZNÁM arpádovcov = JAČMIENKOVCOV!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!
VEĎ KTORÝ HRDÝ KOČOVNÍK STRPÍ MENO ODVODENÉ OD SLOVA JAČMEŇ?
JA POZNÁM DYNASTIU KARPATOVCOV, K A R P A T O V C O V !!!!!!!!!!!!!!!!
2. Existuje list od „onemievajúcich“ Pasovčanov, v ktorom sa do Ríma sťažujú, že MORAVANIA SVOJICH OBLIEKAJÚ AKO „MAĎAROV“ A TAK ICH NAPÁDAJÚ!!!
TU JE HISTORICKY ZACHYTENÉ ONO „ZMŔTVYCHVSTANIE“ „MAĎAROV“ !!!!!!!!
3. A DO TRETICE JAZYKOVEDNÝ DÔKAZ – maďarskí vedci sa po stáročiach krvopotných výskumov do dnes nedopracovali k jednotnému výkladu ich mena!!!
Ja im „napoviem“: Vážení páni, už ste sa dopátrali, že slovo MAĎAR je tureckého pôvodu a znamená HOVORIACI ČLOVEK. Teraz vám stačí odhodiť „odrodilecké“ klapky z očí a uvidíte MAĎ – AR = SLOV – AN !!!!!!!!!!!!!!!
MÁTE TO POTVRDENÉ GENETIKMI !!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!
“Vďaka” nezamestnanosti som sa dostal konečne k prelistovaniu
Magnae moraviae fontes historici III.
A ŽASNEM, AKO “SLOVUTNÍ” „BRATRŠTÍ“ HISTORICI “VESELO”
POUŽÍVAJÚ POMENOVANIE Maďar ?????????????????????,
AJ KEĎ V ORGINÁLNYCH LATINSKÝCH TEXTOCH JE POUŽÍVANÉ
LEN A LEN slovo UNGAR, U N G A R !!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!
Pomenovanie MAĎAR sa podľa toho, čo napísal prof. Š.Ondruš,
v textoch na území “Európy” objavuje až v 15. storočí, teda
ZHRUBA VTEDY, KEĎ SA ZJAVILO POMENOVANIE SLOVÁK!!!!!!!!!
PÁNI HISTORICI “VEĎ TO JE NA §§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§“