Ajť zde leží zem tá před okém mým sĺzy ronícím,
někdy kolébka, nyní národu mého rakev!
Pred pár dňami mi kolega z Nových Zámkov povedal, že bol šokovaný, čo sa predávalo v jednej slovenskej dedine na okolí počas tamojšej púte – jarmoku. Vraj ponúkanie máp „Veľkého Maďarska“ bolo to najmenšie, čo by stálo za zmienku! Pod rôznou veľkomaďarskou symbolikou sa pulty len tak prehýbali, nuž a najviac ho dojalo, keď videl tričká s maďarskými nápismi typu: „Vráťte nám naše ukradnuté územie!“, „Vráťte nám naše hory!“ a podobne. Podotýkam, veľkomaďarská iredentistická propaganda, ktorá je zakázaná aj mierovou zmluvou z Paríža z r. 1947 na slovenskom území bez povšimnutia slovenských orgánov i rôznych zajacov, gettingov, dostálov i nedostálov, ako vyšitá. Pravda, protislovenská iredentistická propaganda nemôže pozitívne vplývať na rozvoj zdravého slovenského sebavedomia, a preto oným bojovníkom proti slovenskému nacionalizmu nestojí za povšimnutie. Oni, tí zajaci a spol. radšej budú pľuvať na tých, čo si pripomenú nejakého slovenského dejateľa a pôjdu položiť spolu s ostatnými „milovníkmi reči a literatúry slovenskej“ kvety k jednej z mnohých sôch sv. Štefana postavených z nie príliš veľkej lásky k slovenskej domovine po celom južnom Slovensku!
Ale ako je to s tým kradnutím území? Kto komu čo ukradol a mal by vracať, keby sme tú iredentistickú propagandu mali brať ako bernú mincu budúcich vzťahov medzi Slovákmi a Maďarmi, nám dajú odpoveď už zbežné pohľady na mapu Maďarska. Balaton (Blatno), Buda (zo slovenského u Buda, kde je základ slovenské meno Bud(imír)), Pest (zo slov. Piešťany alebo Pec), Pécs (zo slov. Päťkostolie, vtedy s nosovkou Penckostolie), Csongrád (zo slov. Crngrad, čierny hrad ako južný hrad oproti Stoličnému Belehradu ako severnému hradu, ktorý si však Maďari dokázali preložiť na Székesfehérvár). Moson (zo slov. Mašen, teda Machový), Miskolc (zo slov. Miskovec) atď., atď., atď. a nedopísal by som sa do konca kapacity mojej stránky, keby som chcel vymenovať všetky názvy z územia dnešného Maďarska, ktoré majú slovenské názvy v mierne pozmenenej (napr. Csorná) alebo značne zdeformovanej podobe (napr. Gödölö; Kto by za tým hľadal slovenské slovo Jedľov?).
Ale nechajme túto stokrát potvrdenú skutočnosť, že naši priatelia spoza južných hraníc neprišli do neobývanej krajiny, ale ako hostia boli prijatí medzi slovenské obyvateľstvo okolo stredného Dunaja, ktoré im neposkytlo len územie už s pomenovanými mestami a dedinami, ale ich aj priučili k západnej civilizácii tak, že dodnes maďarský slovník z oblasti remesla, poľnohospodárstva i politickej nadstavby by neexistoval, keby im Slováci nepožičali svoje slová. Darmo sa dnes perú s Rumunmi, komu patrí názov pálinka. Obaja by sa mali opýtať Slovákov, či im vôbec povolíme používať ono slovo!
Ale nechajme to pre chudobných duchom, ktorí stále dúfajú, že sa dostanú do oného vysnívaného Menyországu, ktorý by mal vyriešiť všetky prehry Maďarov od Moháča až po Parížsku mierovú konferenciu. Poďme sa pozrieť na jedno miesto na severných svahoch Pilišských vrchov, ktoré dodnes ukrývajú slovenské dediny zostavšie tam hádam ešte z obdobia, keď sa oné kopce nevolali Piliš, ale Pleš, teda nie Pilišské, ale Plešaté kopce.
Vždy keď som vlakom cestoval do Budapešti, nevedel som spustiť očí z úchvatných scenérií, ktoré ponúkalo územie medzi Štúrovom a Vácovom (maď. Vác zo skrátenej podoby mena Václav). Zvlášť hradný kopec s hradom Vyšehrad (v pravopise tých, ktorú zaujali svoju vlasť až na konci 9. st. – och, ako neskoro v porovnaní s ostatnými európskymi národmi – Visegrád) je skutočne nádherný.
Po dlhom presviedčaní manželky sme sa nakoniec 2. júla t.r. vybrali pozrieť si tento hrad z blízka. Zo Stupavy je to dobrých 240 km, ale čo by človek neurobil, aby si pozrel kúsok územia, na ktoré sa síce Kollárove verše z úvodu môjho príspevky v čase písania nevzťahovali, ale odvtedy už nadobudli plnú platnosť.
Do Ostrihomu som išiel cez Komárno a čudoval som sa, ako boli v sobotu ráno preplnené cesty. Niekde pri Veľkom Mederi som stretol kolónu motorkárov sprevádzanú dvoma autami. To vpredu malo značku Dunajskej Stredy, to vzadu Komárna. Ale z oboch boli vystrčené hádam trojmetrové maďarské zástavy. Nuž neviem, ak to bolo medzinárodné podujatie, prečo tam neviali aj slovenské zástavy; ak to bolo len lokálne podujatie, kde boli policajti, lebo podľa zákona vyvesovať cudzie vlajky počas lokálnych športových podujatí nie je dovolené. Celé to pripomínalo oné butiky, o ktorých som hovoril na začiatku!
V Komárne som obchádzal po kruhovom objazde, kde sa nachádza socha solúnskych vierozvestcov. Vôbec tam nepôsobí cudzo. Dokonca si myslím, že výrazne ten priestor poľudšťuje. Keby bola dobrá vôľa s neďalekou sochou M. R. Štefánika i vzdialenejšou sochou sv. Štefana by mohli celkom slušne prispievať k porozumeniu medzi občanmi rôznych národností!
Pokračoval som do Štúrova a odtiaľ mostom do Ostrihomu. Maďari mu hovoria Esztergom. Vraj je to prevzaté z nemeckého jazyka; údajne z niečoho takého ako Esterring, teda východnejší hrink = avarské kruhové opevnenie, údajne východnejšie od hrinku v Rábe (tomu Maďari hovoria Györ na rozdiel od Slovákov a Nemcov, ktorí v svojom jazyku zachovali názov antickej Arabony). Má to však jeden háčik. Nemci hovoria Ostrihomu Gran (teda Hron) a týmto spôsobom, teda podľa rieky vtekajúcej oproti mestu do Dunaja pomenovávali ešte Rimania významnejšie miesta na Limese – Regensburg, Pasov atď. Je teda takmer na sto percent, že nemecké Gran pochádza ešte zo starogermánskych časov, keď tak pomenovali antickú Solvu, a Esterring by museli vytvoriť len na to, aby ho mohli odovzdať v podobe Esztergom Maďarom. A to je asi tak pravdepodobné ako výlet pána Bouška na mesiac. Keby sa pozreli na význam slovenského názvu Ostrihom, kde je základom slovo ostrihať sa, teda vyvarovať sa, strážiť, sliediť, určite by prišli k relevantnejšiemu názoru. Ale kde by sa tam už len Slovania, Slováci nabrali, keď ich tam nebolo. Aspoň podľa ich dejepisu.
Nuž a z Ostrihomu do Vyšehradu to bol už len kúsok. Predtým som sa však stavil na halászle pri ceste v takom obyčajnom prícestnom reštauračnom zariadení. Klobúk dolu. Bolo vynikajúce a aj obsluha milá.
Na hrad sa nejde priamo z obce. Treba zabočiť vpravo a odtiaľ do kopca ešte azda šesť kilometrov. Ale je to v pohode. Predstava, žeby tam bolo treba vyšľapať peši, je nie príliš vábivá. Hoci mnohí to – určite zo zdravotných dôvodov, lebo parkovné tesne pod hradom nebolo väčšie ako v centre Bratislavy – s bravúrou absolvovali z nižšie položených parkovísk. Ale predpokladám, že im to trvalo aspoň trištvrte hodiny.
Musím povedať, tých 240 km stálo za to. Do hradu sa vchádza peknou gotickou bránou
Počasie bolo pekné a hrad otvorený. Vstupné 1400 Ft, teda okolo 6 Eúr. Za bránou milá pokladnička, ktorá síce nevzala Eurá, ale odkázala ma, kde sa dajú zmeniť. Takže už nič nebránilo pozrieť sa dnu. Hrad pekný. taká polozrúcanina, ale dobre udržiavaná.
Obišiel som si ho dookola a podobne ako na začiatku, aj tu sa vchádzalo doň gotickou bránou.
Tak som teda z hornej strany vošiel dovnútra. Nádvorie malé, rekonštruované, človek si vie predstaviť, ako mohlo vypadať v čase najväčšej slávy.
V dvoch rekonštruovaných miestnostiach dve výstavy. Jedna o živote na hrade, druhá kvázi zbrojnica s históriou hradu, ktorá vraj začala Belom IV., keď tam rozkázal postaviť kamenný hrad. Skúsil som aj popočúvať elektronického sprievodcu. Bol aj v slovenčine, ale takej maďarskej. Neprekážal mi prízvuk slečny (možno aj pani), ani to, že občas sa netrafila do koncovky, prekážala mi však terminológia. Hoci išlo o Uhorsko, tak sa to len hemžilo Maďarskom, maďarskými kráľmi atď. Len som sa nedozvedel, prečo to tí maďarskí králi pomenovali slovensky. Ale nie len hrad a mestečko pod ním, ale celé široké okolie!
Avšak prečo sa na hrad oplatí vyjsť, je uchvacujúci pohľad na okolie. Hlboko pod nami zdanlivo pokojný Dunaj a všade okolo nádherné scenérie Pilišských vrchov a na druhej strane rieky pohoria Börzsöny. Po slovenskom pomenovaní som nepátral, ale určite nejaké bolo.
Celkom vpravo na kraji za Dunajom je obec Vöröce. Jej názov asi netreba nikomu vysvetľovať. Ešte kúsok po Dunaji a človek by sa ocitol vo Vacove. Až potiaľ si Slováci žiadali hranicu vo Versailles. Spomínam to preto, lebo vedľa mňa sa rozhliadala skupina čínsky vyzerajúcich, avšak anglicky hovoriacich turistov, ktorí ukazujúc na druhu stranu rieky prikyvovali: Over there is Slovakia. No teraz už nie! Ale kedysi to tak bolo. A muselo tam byť hodne Slovákov, keď v revizionistických plagátoch z obdobia druhej svetovej vojny sa popri Komárne, Rožňave, Košiciach a iných mestách vždy objavoval aj Vácov.
Obec na druhej strane rieky sa kedysi volala Veľká Moruša. Dnes je skôr známa pod názvom Nagymaros. Jazero na ľavej strane je pozostatkom príprav na prehradenie Dunaja v rámci spoločného diela so Slovenskom. Dodnes sa tak nestalo. Možno niekdy a možno aj nikdy sa tam objaví alebo neobjaví priehrada spoločného diela. Či by toto územie znehodnotila alebo okrášlila, neviem posúdiť.
Z hradu som odišiel nadšený. Je skutočne pekný. Odporúčam navštíviť všetkým, aby pochopili o čom písal Ján Kollár pred vyše 180 rokmi, aby sme mohli pochopiť jeho pocity. Nuž a ak by malo medzi Slovákmi a Maďarmi namiesto plodnej spolupráce panovať ovzdušie revizionizmu, tak treba im pošepkať, že neexistuje len ich pravda. V tomto priestore je veľa právd a keď sa nebudú vzájomne rešpektovať, príde niekto zvonka a vyženie nás z lesa. Už to v minulosti bolo veľa krát. Chceme to znova?
A na zaver jednu kuriozitu. V maďarskom parlamente je najväčšou banketovou sálou tzv. Lovecký salón. Steny sú pomaľované piatimi najvýznamnejšími „maďarskými“ hradmi – dva sú zo Slovenska (Trenčín, Orava), dva z Rumunska (Huňad a Hajdu-Dorog) a jeden z Maďarska (Vyšehrad), aj ten má slovenské meno. A potom sa vyznaj!
Zaujímavý článok (a dobrý tip na výlet). Spomínanú oblasť som zatiaľ nenavštívil, iba som ňou prechádzal, aj nedávno cestou do Békešskej Čaby, kde som sa zúčastnil Medzinárodného stretnutia básnikov – a zažíval som tam podobné pocity ako autor vyššie uvedeného článku.
Veď v čase rozpadu Rakúsko-Uhorskej monarchie žilo na území dnešného Maďarska podľa hodnoverných záznamov 400 až 500 tisíc Slovákov, v súčasnosti ich je úradne 18 tisíc! Obdobne sa situácia vyvíjala v samotnej Békešskej Čabe – podľa údajov, ktoré mám k dispozícii, ešte v roku 1880 tvorili Slováci absolútnu väčšinu obyvateľstva, v roku 1921 približne polovicu a podľa posledného oficiálneho sčítania je to zaokrúhlene 6 percent obyvateľov mesta… O svojom pobyte v Čabe píšem aj na svojom literárnom blogu:
http://janmarsalek.blogspot.com/2011/04/den-poezie.html
Ešte k otázke pravdy, o ktorej píše pán Hrnko v závere článku. Prísne vzaté, pravda je len jedna, viac je názorov, mienok či uhlov pohľadu. Ide o, ktorý názor je bližšie k pravde. Ale na tom sa Slováci a Maďari zrejme tak ľahko nezhodnú. Preto je potrebné pevne stáť za svojím presvedčením, presadzovať ho, no zároveň sa usilovať o dobré vzájomné vzťahy a zmierenie (možno aj zmierenie sa s platným stavom).
Nie som síce jazykovedec, ale pôvodný názov pohoria „Börzsöny“ má podľa mňa niečo spoločné zo staroslovenským „breg – breh“. Je to predsa na brehu Dunaja a laryngála „g“ v slove breg/breh palatalizuje na „ž“ (maď zs) ako v slovách nábrežie, briežok, pobrežný. Mnou rekonštruovaný pôvodný názov by potom znel „Brežene“ alebo je to zo zloženého výrazu „Brežné vrchy“, kde Maďari ponechali len prídavné meno a zdeformovali ho do podoby „Börzsöny“. Tá druhá alternatíva je podľa mňa pravdepodobnejšia.
Inak vďaka za článok a typ na výlet.
Ján Stanislav: Slov. juh v stredoveku II – heslo: Börzöny: „Etym.: Brěžan(y)…základom je brěg6 – breh …Meno hôr Börzsöny patrí sem…“
Veľmi odporúčam každému návštevu Vyšehradu.
Na doplnenie a pre aj pre vašu budúcu návštevu pán Hrnko: Okrem spomínaného Horného hradu treba navštíviť pôvodný slovanský/slovenský Vyšehrad, ktorý dal meno lokalite, ten sa nachádza pokiaľ schádzate z Horného hradu cestou v smere po po prúde Dunaja (z hradného parkoviska doľava) a popri bobovej dráhe, keď uvidíte po ľavej ruke Dolný hrad – Šalamúnovu vežu zaparkujte a prejdite sa k tzv rímskym ruinám. Okrem pozostatkov Limes Romanus, je to aj ako Maďari hovoria špánsky hrad (ispansagi var), čiže bývalé lokálne veľkomoravské sídlo na vyššej úrovni správy krajiny – Vyšší hrad a po príchode Maďarov sídlo komitátu. Tu naši predkovia sídlili. Vráťte sa späť do obce a pri kostole zabočte vľavo a po pár sto metroch prídete k bývalému kráľovskému palácu, ktorí Maďari pracne dvíhajú z ruín. Toto bolo kráľovské sídlo za Anjouovcov, Luxemburga a Mateja Korvína. Na prekvapenie nie na kopci, ale pohodlné renesančné sídlo na brehu Dunaja. Tu sídlili aj naši králi.
A ešte jedno slovacikum. V spomínanom miestom kostole dlhé roky v 19. storočí pôsobil ako farár Jozef Viktorín (napr. almanachy Concordia). Jeho slovenské zástoje nemusím azda spomínať. A na miestnom cintoríne je aj pochovaný. A azda ste si všimli, že pod hradom „svieti“ z kameňa, či betónu vytesané veľké V. Je to nie pripomienka Vyšehradu, ale práve Viktorína, ktorý urobil veľa pre záchranu miestnych historických pamiatok.
A na záver historický paradox. Vyšehrad až do konca druhej svetovej vojny obývali Nemci, Maďari hovoria Švábi, ktorých podobne ako my a Česi „odsunuli“. Prišli od Ulmu, na stene budovy kompy sa o tom dozviete viac.
Výstižným názvom pre ich krajinu by bol nepochybne Magorország, no možno sa dočkáme aj názvu United States of Carpathia… 😀
Od samej radosti, že pán Hrnko píše o mojom obľúbenom Vyšehrade, som reagoval veľmi hutne. Rád by som dodať ešte, že horný vyšehradský hrad bol v prvom decéniu 14. storočia majetkom Matúša Čáka, až neskôr sa vrátil kráľovi. A práve nad Vyšehradom, keby ste išli ako turista proti prúdu potoka pri spomínanom kostole, tak sa za tri hodiny dostanete na miesto vtedy zvané Kékes, kde 10. novembra 1308 sa stretol sám Matúš s pápežským legátom Gentilisom, vyslancom Karola Róberta a fakticky ho uznal za panovníka. Nemusíte však fučať peši do kopca, stačí pri Vyšehrade autom odbočiť smer Pilisszentlászló a po ôsmich km ste tam tiež. Prečo o tom píšem v tejto súvislosti? Nuž preto, že táto dedina je dedičom spomínaného Kékeša a pri veľkom kostole objavíte aj pamätnú tabuľu na túto udalosť. V dvoch jazykoch, maďarsky a slovensky. Prečo? Nuž táto dedina bola až do nedávna slovenská, aj sčítanie v roku 1910 hovorilo o 95% podiele Slovákov a pritom vieme ako sa porušovalo. Miestny nadšenec, Slovák, na vlastné náklady dal spraviť dosku. Cestou k nej sa zastavte aj v Jánošíkovej krčme, kde vás upúta nielen názov (len v slovenčine) ale aj farebné obrázky Paľa Bielika. A ešte jedna zaujímavosť. Slováci dedine vravia Senváclav, pritom maďarsky je to Svätý Laco.
Nuž škoda, že som to nevedel, lebo keď som išiel z Vyšehradu, stavil som sa ešte v Szentendre a odtiaľ som išiel cez Svätý Václav, na tabuli napísané vraj po slovensky Sentváclav, ináč oficiálne Sent Laszlo, teda Svätý Ladislav. Bolo by zaujímavé riešiť tento rozpor, lebo sv. Ladislav (bojujúci proti Kumánom) bol hlavným uhorským svätým , ktorého kult bol predovšetkým kultom Horného Uhorska a neviem, či kostoly s patrocíniom sv. Ladislava nie sú len na území dnešného Slovenska (napr. najznámejší vo Veľkej Lomnici pod Tatrami). Na Slovensku sa však nevyskytuje stotožnenie mena sv. Ladislava so sv. Václavom, ktorý je predovšetkým českým svätcom.
Zdravím Vás, v tejto súvislosti je zaujímavé pozrieť si fantastickú mapu od Slovenského kartografa Samuela Mikovínyho z roku 1739 http://mek.oszk.hu/06400/06422/html/top_megye/megye16_sl.html na ktorej je zobrazený Ostrihom ako Strigonium a tiež Visegrad. Neviem či to pôvodné Slovanské nebolo práve Strigom (striehnuť, stážiť) – tzn bez toho „O“ ale to je v podstate detail.
Inak tá mapa je zaujímavá aj preto, že by sme ju mali ukazovať tým vymetencom, ktorí sa oháňajú mapami veľkého maďarska z 19. storočia, kedy boli nasilu pomaďarčené všetky názvy dedín a mies v Uhorsku a oni teraz týmito umelými názvami mávajú a tvária sa že to bolo celé Maďarské. Keby si prečítali túto mapu z 18. storočia, kedy ešte zvrátená maďarizácia nezúrila, asi by veľmi rýchlo tie svoje paškvily zbalili. Veľmi veľké množstvo obcí má originálne Slovenské názvy.
Chcel by som Vás ale prípadne aj pána Schwarza, poprosiť či mi neviete poslať akékoľvek články k výskumom slovanských hradíska na Ostrihome a Visegrade – dúfam že aspoň taký výskum ako na Blatnohrade sa tam snáď robil. Veľmi rád by som tieto hradiská umiestnil na moju stránku o Slovanských hradiskách (pánovi Hrnkovi som nedávno tú stránku spomínal) – z územia Maďarska tam mám zatiaľ spracovaný iba Pribinov Blatnohrad. Za prípadnú pomoc vopred ďakujem.
To som rád, že sa otvorila otázka Vyšehradu! Bol som tam síce iba raz, dakedy na prelome 70-desiatych a 80-desiatych rokov s VTS-kou, ale bol to zážitok.Ako kukám, tak to naši bývalí Slováci to dávajú dokopy, všetka česť! Nerozumiem Maďarom..oni nepočujú slovenčinu, materinskú reč vo svojej materinčine? Veď predsa každý, obyčajný Sloven je známy tým, že si raz-dva osvojí hocijaký cudzí jazyk, vrátane číníštiny! Uzavreli sa do jazykového geta, či, ako to nazvať? Ale k tomu Vyšehradu. Keď so ja tam bol, boli to čisté zrúcaniny, ja mladý, hrad starý! Ale pásol tam taký starší pán ovce, sedeli sme na hradbách a sa nám prihovoril, krásnou slovenčinou…pohovorili sme, ale bál sa, to bolo cítiť, k slovenskosti priznať…čo k tomu dodať, len toľko: Cielená asimilácia Slovákov prebieha od vzniku ČSR na území Maďarska a my si ich híčkame a nie sme schopní sa tomu postaviť! Veď sme tu tak autochtónny národ už vyše sedemtisíc rokov…vedecky dokázané…No, nebudem ďalej…:-)
Podobne – boli sme tam ako žiaci v roku 1967 – v drevenej budke vysoko nad Dunajom predávala vstupenky na vtedy neopravený hrad žena v strednom veku – prihovorila sa nám tiež po slovensky, že je Slovenska z neďalekej obce. Jej slovenčina niesla podobnú maďarskú tóniku ako slovenčina maďarských spoluobčanov zo Žitného ostrova….
Hi colleagues, its fantastic piece of writing concerning teachingand completely defined,
keep it up all the time.
Aj mapa Jana Mateja Korabinskeho z 1786 (myslim) je zaujimava. Ku kazdej obci v uhorsku je vyznacene, akym jazykom sa tam hovorilo. Madarskych obci bolo asi 36%, slovanskych viac ako polovica (ak si dobre pamatam). Pre zaujimavost v madarskych ucebniciach tvrdia, ze v tom obdobi bolo madarov v uhorsku 80%.