Pozadie vzniku Ústavy SR

Cesta slovenského národa k suverénnej a demokratickej štátnosti bola strastiplná, sprevádzaná mnohými nádejami i sklamaniami. V revolúcii 1848 – 1849, v memorandových rokoch, i v rokoch prvej svetovej vojny predstavitelia slovenského národa vytýčili síce program slovenskej osobitosti a vlastnej štátnosti, no materializácia tohto programu sa nepodarila. Prijatie autonómie Slovenska na konci roku 1938 už nemohlo naplniť slovenské túžby po slobode, demokracii a vlastnej suverénnej štátnosti. Dominantné nacistické Nemecko vytvorilo vonkajší rámec, ktorý skutočnú samostatnosť a demokraciu v stredoeurópskom priestore vylúčil. Ani plány a sľuby po skončení druhej svetovej vojny sa nikdy neuskutočnili. Určitým zábleskom bola federalizácia roku 1968, ale v následnej normalizácii sa všetky túžby po slobode a demokracii stali úplne iluzórne. Ústavný zákon o čsl. federácii však aspoň formálne vytvoril rámec, ktorý po zániku komunistického režimu umožnil Slovákom stať sa vo vtedajšom Česko-Slovensku reálnou konštitučnou silou, čo musela nakoniec akceptovať aj česká strana.

O prijatí samostatnej slovenskej ústavy sa začalo intenzívne hovoriť v súvislosti s perestrojkou v ZSSR po roku 1985. Problémy v ZSSR totiž ukázali, že neriešená národnostná otázka počas politického odmäku za Gorbačova rozbila mýtus o sovietskom národe. Nesvojprávne národy ZSSR sa hlásili o svoje práva. To vyľakalo v princípe čechoslovakistickú politickú elitu v ÚV KSČ, ktorá sústavne odkladala definitívne riešenie ústavných pomerov v ČSSR s víziou, že slovenská otázka hádam postupom času sama odumrie. V danej situácii sa na poslednú chvíľa snažila prijať novú ústavu federácie, ktorá by petrifikovala pražský centralizmus na slovenský úkor.

Bolo sa však treba vyrovnať s čl. 162 ústavného zákona, ktorý predvídal vytvorenie samostatných národných ústav a samostatnej ústavy federácie. Na Slovensku sa rozpútala diskusia o naplnenie čl. 162 a o prijatí samostatnej národnej slovenskej ústavy. Unitaristi však nechceli pred očakávanými zmenami nechať nič na náhodu a veľmi vehementne masírovali slovenskú verejnosť o potrebe prijatia tzv. trojjedinej ústavy, ktorá by bola ústavou federácie i republík zároveň, čo by ale v praxi znamenalo likvidovanie štátoprávneho charakteru republík a ich degradovanie na administratívne celky. Napriek silnej opozícii zo slovenskej strany nakoniec pod vedením M. Čalfu Praha presadila 16. októbra 1989 v Slovenskej národnej rade súhlas so zrušením čl. 162 ústavného zákona o čsl. federácii č. 163/1968 Zb., avšak udalosti už zamedzili jeho prijatie na federálnej úrovni. Hneď na prvom zasadaní po vypuknutí „nežnej revolúcie“ roku 1989 SNR svoj súhlas s trojjedinou ústavou odvolala.

S cieľom vytvoriť samostatnú Ústavu Slovenskej republiky bola začiatkom roka 1990 vytvorená Komisia SNR na prípravu republikovej (národnej) ústavy pod vedením predsedu Najvyššieho súdu SR K. Planka. V komisii sa hneď od začiatku vytvorili dva tábory – jeden požadoval vytvorenie ústavy pre nesamostatnú republiku, súčasť federácie; druhý požadoval vypracovať ústavu suverénnej republiky, ktorá na základe takto prijatého dokumentu mala samostatne upraviť svoj možný vzťah k vyššiemu celku (federácii). Keďže nedošlo k zhode, Plankova komisia predložila Predsedníctvu SNR návrh ústavy v dvoch verziách; predsedníctvo na čele s F. Mikloškom ju však založilo a snažilo sa dohodnúť o podobe budúcej federácie s českou stranou bez prijatia Ústavy SR.

Odmietavý postoj väčšiny členov Predsedníctva SNR k prijímaniu opatrení, ktoré by viedli k väčšej suverenite, podnietilo politické strany, aby predložili svoje návrhy ústavy do pléna SNR ako iniciatívne poslanecké návrhy. Všetky stranícke návrhy ústavy (celkom ich bolo 5) vychádzali z Plankovho návrhu, avšak zdôrazňovali to, čo jednotlivé politické sily pokladali z hľadiska štátoprávneho postavenia Slovenska za podstatné. Prví svoj návrh predstavili príslušníci vtedajšej Demokratickej platformy Slovenskej národnej strany. Ich návrh bol konštruovaný ako ústava plne suverénneho štátu. Vzápätí predložilo svoj návrh Kresťanskodemokratické hnutie, neskôr aj Hnutie za demokratické Slovensko a Demokratická strana. Individuálny návrh predložil aj poslanec P. Brňák. Hoci všetky návrhy boli podané riadne do legislatívneho procesu, vtedajšie Predsedníctvo SNR nikdy nepripustilo o nich rokovanie. Patová situácia trvala až do volieb 1992.

Po voľbách v júni 1992, ktoré s prevahou vyhrali sily s programom slovenskej národnej a štátnej suverenity, nadobudol proces prípravy novej Ústavy SR veľmi rýchly spád. Mečiarovo HZDS vytvorilo novú komisiu, ktorá v druhej polovici augusta 1992 (už po vyhlásení Deklarácie o zvrchovanosti SR 17. júla t.r.) predložila svoj návrh ústavy. Záverečnú redakciu textu robili 27. augusta 1992 V. Mečiar, I. Gašparovič, M. Čič, J. Moravčík, I. Sečanský (všetci HZDS), Ľ. Fogaš (SDĽ) a A. Hrnko (SNS). Na tejto porade sa dohodla aj zmena názvu slovenského parlamentu, ktorú dodnes mnohí nevedia pochopiť. Zákonodarcovia však vychádzali z poznania, že všetky slobodné Slovenské národné rady v minulosti boli revolučné orgány, ktoré v sebe sústreďovali revolučnú moc, nikdy neboli konštruované ako parlamenty. Slovenské politické reprezentácie vždy požadovali vytvorenie snemu, čo bol názov pre parlament s dlhodobou tradíciou na Slovensku. Až po druhej svetovej vojne urobili komunisti zo SNR kvázi parlament, kde adjektívna forma názvu vytvárala dojem etnického telesa v rámci nejakého vyššieho zväzku. Tento rozpor bol všetkým v komisii jasný, preto I. Gašparovič vyslovil názor, že najlepším pomenovaním pre slovenský parlament by bol Snem. Proti tomu sa však rozhodne postavil zástupca SDĽ, takže nakoniec sa komisia zhodla na názve Národná rada, čo malo vyjadriť skutočnosť, že nový slovenský parlament je suverénnym parlamentom občanov Slovenskej republiky, že nie je etnickým parlamentom časti nejakého vyššieho štátneho zväzku, ale suverénnym parlamentom suverénnej republiky.

Parlament rokoval o novej ústave 1. septembra 1992. Pôvodne sa predpokladalo, že o návrhu sa bude rokovať viacero dní. Avšak poobede došla náhle správa, že pri Prahe havaroval A. Dubček, že jeho stav je veľmi kritický a že každú chvíľu môže zomrieť. Vznikla obava, žeby to mohlo ohroziť prijatie ústavy a spomaliť celý proces osamostatňovania, takže sa proces prijímania umelo urýchlil a hlasovalo sa ešte večer toho istého dňa. Za Ústavu SR hlasovali všetci poslanci HZDS, SNS a väčšina (myslím mimo troch) poslancov SDĽ. Proti prijatiu Ústavy SR hlasovali všetci poslanci KDH a Spolužitia (etnická maďarská strana). Zdržali sa poslanci za Maďarské kresťanskodemokratické hnutie. Ústava bola prijatá 113 hlasmi poslancov, čo bolo výrazne nad potrebné kvórum (90 hlasov). Slávnostne bola podpísaná predsedom vlády V. Mečiarom a predsedom parlamentu I. Gašparovičom 3. septembra 1992. Do platnosti vstúpila 1. októbra 1992.

Prijatá Ústava SR bola koncipovaná na národnom a občianskom princípe („My národ slovenský…. spolu s príslušníkmi národnostných menšín a etnických skupín…“), ale tento princíp platil iba navonok. Dovnútra je jednoznačne občianskou ústavou, pri rešpektovaní všetkých ľudských a občianskych práv. Zakotvovala SR ako právny demokratický štát, ako republiku s prezidentom na čele, avšak s parlamentom ako najvyšším reprezentantom vôle občanov, z ktorého väčšiny sa vytvára vláda zodpovedná parlamentu (parlamentný systém vlády). Prijatá ústava riešila aj stav právny (plne samostatná republika) a fakticky (súčasť ešte stále existujúcej federácie s ČR) prechodnými ustanoveniami, keď stanovila, ktoré články Ústavy nadobudnú platnosť až po úplnom osamostatnení Slovenska. Ústava spĺňala všetky kritéria modernej ústavy demokratického štátu, niektoré komplikácie, ktoré pri jej aplikácii nastali nesúviseli s nedokonalosťou textu, ale s neochotou dôsledne ju, podľa zmyslu a zámeru zákonodarcu aplikovať. Jej neskoršie zmeny súviseli s voľbou prezidenta a s prístupom SR do EÚ a NATO. Prijatie Ústavy Slovenskej republiky 1. septembra 1992 bolo medzníkom v národnej histórii Slovákov a nezvratným krokom smerom k osamostatneniu sa Slovenskej republiky.

2 Responses

  1. Avatar Šľak 23. apríla 2011 / 18:39

    Mne veľmi vadila zmena názvu zo Slovenskej národnej rady na Národnú radu Slovenskej republiky. Tak, ako to uvádzate, som nad tým nikdy neuvažoval. Vďaka za iný pohľad.

  2. Avatar lacooravec 23. mája 2011 / 8:02

    Áno, takto to bolo a chvalabohu že to takto prebehlo! Musím síce uznať, že Česi sa zachovali v osamostatňovaní Slovenska navonok, voči Svetu korektne, avšak pri rozdeľovaní majetkov súštátia, absolútne podlo a vychcano. Prepáčte za výrazy, ale, neviem si pomôcť…bolo to tak!

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *