Cesta slovenského národa k suverénnej a demokratickej štátnosti bola strastiplná, sprevádzaná mnohými nádejami i sklamaniami. V revolúcii 1848 – 1849, v memorandových rokoch, i v rokoch prvej svetovej vojny predstavitelia slovenského národa vytýčili síce program slovenskej osobitosti a vlastnej štátnosti, no materializácia tohto programu sa nepodarila. Prijatie autonómie Slovenska na konci roku 1938 už nemohlo naplniť slovenské túžby po slobode, demokracii a vlastnej suverénnej štátnosti. Dominantné nacistické Nemecko vytvorilo vonkajší rámec, ktorý skutočnú samostatnosť a demokraciu v stredoeurópskom priestore vylúčil. Ani plány a sľuby po skončení druhej svetovej vojny sa nikdy neuskutočnili. Určitým zábleskom bola federalizácia roku 1968, ale v následnej normalizácii sa všetky túžby po slobode a demokracii stali úplne iluzórne. Ústavný zákon o čsl. federácii však aspoň formálne vytvoril rámec, ktorý po zániku komunistického režimu umožnil Slovákom stať sa vo vtedajšom Česko-Slovensku reálnou konštitučnou silou, čo musela nakoniec akceptovať aj česká strana.