Niet v slovenskej novodobej histórii človeka, na ktorého by sa tak diametrálne líšili názory v radoch slovenských občanov, ako je práve Jozef Tiso (13. 11. 1887 – 18. 4. 1947). Pre jedných je to krištáľovo čistá osobnosť, ktorá len nedopatrením ešte nie je zaradená do panteónu svätých za svoj obetavý život a martýrsku smrť za kresťanskú vieru a slovenský národ.Pre druhých je stelesnením všetkého zla, aké len človek môže spáchať, takže niekedy môže mať nezaujatý pozorovateľ dojem, že nie A. Hitler, nie nacistické Nemecko, ale práve J. Tiso rozpútal druhú svetovú vojnu, vymyslel holokaust a pánboh vie čo ešte všetko mu treba zo zločinov druhej svetovej vojny pričítať.
V okolitých štátoch si už dávno svojich hlavných „kolaborantov a zradcov“ potichu (E. Hácha v Česku, E. Dollfuss a K. Schuschnigg v Rakúsku) alebo s veľkou pompou (Miklós Horthy v Maďarsku) rehabilitovali a zaradili na popredné stránky svojich učebníc dejepisu. V baltských štátoch sa pravidelne, za tichých sympatií širokých vrstiev obyvateľstva a vlád vynášajú esesácki hrdlorezi na piedestál národných hrdinov, bojovníkov za ich štátnu samostatnosť a proti boľševikom. Veď vraj nebolo dôležité s kým a akými prostriedkami, ale za čo bojujú. Len u nás sa extrémne pohľady na J. Tisa ani len v náznakoch neobrúsili, ba naopak, možno povedať, že sú ešte vyhrotenejšie ako v čase tzv. retribučných procesov alebo v období socializmu. Nehovorím, žeby sme si mali brať rovno príklad od zakomplexovanej, antiruskej elity z Pobaltska, trocha objektivity by patrilo už z toho dôvodu, že neprimeraným „špinením“ svojich vlastných dejín morálne spochybňujeme svoje právo na aktuálnu existenciu.
Keby človek pátral, prečo sa slovenská spoločnosť nevie zjednotiť aspoň na základných názoroch na J. Tisa, osobnosť, ktorá rozhodujúcou mierou ovplyvnila osudy slovenského národa ako celku, i každého vtedy žijúceho jednotlivca zvlášť v turbulentných rokoch medzi dvoma vojnami a počas druhej svetovej vojny, prišiel by k zaujímavému záveru. Problém nie je v osobe samotného prezidenta prvej Slovenskej republiky, problém je v nás, v súčasníkoch, ktorí sme sa nedokázali aspoň v elementárnych princípoch zhodnúť na jednotnej predstave, ako by mala vyzerať naša národná prítomnosť a budúcnosť.
Spory o prítomnosť sa prenášajú do minulosti a podľa toho, aké štátoprávne predstavy a predstavy o národnej osobitosti a národnej suverenite mala daná osoba, podľa toho ju niektorí z nás zaraďujú do svojho pomyselného panteónu, alebo zavrhujú do najohnivejšieho pekla a druhí naopak. Pri takomto nazeraní na dejiny potom je v princípe sporný každý. V pohľade „angažovaných“ súčasníkov na dejiny sú tak sporní všetci počnúc Pribinom (kolaborant s Nemcami), Svätoplukom (vyhnal Metodových žiakov) a končiac Ľ. Štúrom (kontrarevolucionár, separatista), A. Hlinkom (klerikál), M. Hodžom (čechoslovakista) atď., atď. J. Tiso však má jednu osobitnú črtu, je s ním spájané niečo, čo ho u jedných vynáša na najvyšší piedestál a druhí preto na ňom nenachádzajú ani zrnko milosrdenstva – v ťažkých rokoch druhej svetovej vojny stál zhodou okolností na čele štátu, ktorý niesol prvý krát v histórii prívlastok slovenský, ktorý napriek fatálne závislosti na nacistickom Nemecku dokázal pomerne úspešne riešiť ekonomické, sociálne i kultúrne otázky doby, ktorý dokázal, že Slováci sú schopní spravovať si svoje veci sami, že nie sú „inferiórni“, ako to mnohí o nich predtým v hojnej miere tvrdili, že nepotrebujú žiadneho cudzieho „správcu“ svojho osudu.
Cieľom môjho príspevku nie je adorovať alebo haniť J. Tisa, takých článkov už bolo napísaných stovky a je zbytočné ich ďalej rozmnožovať. Chcel by som len poukázať na výzvy, ktoré pred neho stavala doba a spôsob, ako na ne reagoval, či mal inú voľbu a či si bol vedomý všetkých dôsledkov, ktoré z jeho voľby vyplývali.
Predovšetkým treba povedať, že J. Tisovi sa dostalo hádam jedno z najlepších vzdelaní, aké mohol dosiahnuť chlapec z nižších vrstiev vtedajšieho Uhorska nemaďarskej národnosti. Viedenské Pazmaneum bolo špičkovou teologickou vzdelávacou inštitúciou a jeho absolventi obyčajne končievali vo vysokých cirkevných funkciách. Pravdepodobne by takáto kariéra očakávala aj kňaza J. Tisa, ktorý bol síce slovensky cítiaci, ale ako správny katolík zároveň lojálny pomerom, ktoré s posvätením cirkevnej vrchnosti panovali. Nebol teda žiadnym buričom, nezdôrazňoval svoju národnosť, ale tvrdošijne pracoval v prospech svojich (slovenských) farníkov. Avšak keď pomery na konci vojny viedli k rozpadu monarchie, neváhal vstúpiť do Slovenskej národnej rady v Nitre a v jej mene vítať oslobodzujúce česko-slovenské vojsko.
V prvej republike predstavoval v rámci ľudovej strany tzv. umiernené krídlo. Bol presvedčeným stúpencom spoločnej česko-slovenskej štátnosti a tomu prispôsoboval aj svoju politickú prax i ciele, ktoré ako najbližší spolupracovník A. Hlinku formuloval i presadzoval.Keď sa roku 1927 stal ministrom zdravotníctva v rámci tzv. pánskej koalície, jeho pôsobenie Slovensko okamžite pocítilo. Najmä jeho opatrenia v oblasti rozvoja slovenských kúpeľov dali týmto liečebným ústavom impulz, z ktorého žili niekoľko ďalších desaťročí.
Napriek svojmu presvedčeniu o potrebe spoločnej štátnosti s Čechmi, bol zároveň rozhodným stúpencom slovenskej národnej osobitosti, čo vyplývalo aj z jeho teologického presvedčenia, že národ je prirodzeným božím dielom, že ako taký má prednosť pred štátom, ktorý je dielom ľudským. Jeho ústretovosť vo vzťahu k Prahe a zároveň dôvera A. Hlinku ho v polovici 30. rokov minulého storočia postavili do nevďačnej úlohy hlavného vyjednávača ľudovej strany v otázke jej možného vstupu do vlády po voľbách r. 1935, ktorý by určite postavil česko-slovenskú vládu medzinárodne do lepšieho svetla a zvýšil by jej – obrazne povedané – rating v očiach druhých vlád. Malo to však jeden háčik. Ľudová strana sa dohodnúť chcela, ale na strane centralistov na prijatie takého riešenia, ktoré by aspoň formálne uznalo existenciu slovenského národa a samostatného slovenského jazyky, ochotu nenašiel. Svojou úpornou snahou hľadať kompromis s českou stranou vyvolával v radoch vedenia ľudovej strany podozrenia a obvinenia, že je Benešov človek (čo nebolo ďaleko od pravdy). Keď hodnotíme jeho pôsobenie v rokoch prvej republiky, nemôžeme nekonštatovať, že bol lojálny k štátu a k jeho politickému systému. Zároveň ale bol dôsledným stúpencom slovenskej osobitosti a jej realizácii formou autonómie Slovenska. Jeho výrazným nedostatkom (to sa týka však celej HSĽS) bolo, že sa málo zaujímal o zahraničnú politiku a ani sa ju nesnažil pochopiť. Práve tento nedostatok mal fatálne následky v nasledujúcom období.
Mníchovská dohoda z 29. a 30. septembra 1938 vytvorila úplne novú situáciu v strednej Európe, ktorá postavila väčšinu aktívnych ľudí pred neľahkú voľbu – ako ďalej. Všetkým bolo jasné, že západné demokratické štáty vydali – bez boja a len s cieľom aby sa vyhli vojne – Česko-Slovensko a celú strednú Európy Hitlerovi. Najľahšie bolo zbaliť sa a odísť niekam ďaleko, mimo dosah nacistického cunami, ktoré sa valilo na tunajšie národy aj s posvätením hlavných západných mocností. Zodpovední politici však museli hľadať miesto pre svoje národy, aby sa vyhli pohrome. Avšak boli aj takí, ktorí privítali rozťahovanie sa Hitlera, aby sa pokúsili o méty, ktoré by za normálnych okolností boli pre nich nedosiahnuteľné.
J. Tiso bol síce ambiciózny i ctižiadostivý politik, avšak zmysel politiky nevidel v napĺňaní svojich osobných ambícií, ale v službe celku. Bolo mu jasné, že po mníchovskom „riešení“ národnostnej otázky, musí prísť i k riešeniu slovenskej otázky. Odmietal však akékoľvek riešenia, ktoré by išli za rámec česko-slovenského štátu, lebo v danom prípade by sa mohlo Slovensko dostať na šikmú plochu, po ktorej by mohlo skĺznuť do priepasti. Statočne bránil územie Slovenska proti maďarskej rozpínavosti, a preto len so sebazaprením sa podriadil viedenskému diktátu z 2. novembra 1938. Je pravdou, že republika, ktorá nedokázala ubrániť územnú integritu Slovenska, stratila aj v jeho očiach na príťažlivosti. Mnohí ľudáci a pravdepodobne aj J. Tiso si mysleli, že nespravodlivosť Viedenskej arbitráže súvisela s tým, že Slováci zotrvávali vo zväzku s Čechmi.
Napriek tomu sa do najkrajnejšej miery snažil udržať existujúce status quo, aj keď mu bolo jasné, že Slovensko sa bude musieť nejako rozhodnúť. Až keď priamo u Hitlera 13. marca 1939 zistil, že zotrvávanie na pozícii existencie Česko-Slovenskej republiky hrozí katastrofou a možným východiskom je okamžitá samostatnosť, prijal túto alternatívu. Ale odmietol všetky ponúkané nelegitímne cesty, ktoré by k tomu mohli viesť. Výrazným negatívnym prvkom cesty od Mníchova po vyhlásenie samostatnosti 14. marca 1939 bolo, že završovanie slovenskej emancipácie bolo spojené s odbúravaním demokratického poriadku v štáte. Otázkou však zostáva, či pri nezáujme západných mocností o strednú Európu a pri nástupe A. Hitlera bol iný politický rámec možný. Z hľadiska politického i morálneho je J. Tisovi len ťažko možno za jeho činnosť v tomto období niečo vyčítať.
Obdobie existencie slovenského štátu (od júla 1939 Slovenskej republiky), v ktorom vykonával funkciu predsedu vlády (marec – október 1939) a prezidenta (október 1939 – máj 1945) patrí skutočne k rozporuplným v politickej kariére J. Tisa. Žiaden objektívny historik nemôže pripísať J. Tisovi zlé úmysly alebo nehumánne ciele. Avšak politika sa nehodnotí podľa úmyslov a cieľov, ale podľa výsledkov. Nuž a tu treba objektívne povedať, že nie všetko, čo sa stalo v štáte, za ktorý bol v najvyššej inštancii politicky zodpovedný, bolo v súlade so všeobecnými zásadami humanity i spravodlivosti platnými aj v danom období. Nevyriešenou otázkou (pretože nie je spoločenský záujem túto otázku riešiť objektívne sine ira et studio) však zostáva, čo skutočne zo svojej pozície mohol zamedziť a čo bolo mimo jeho moc a chcenie. Je fakt, že až do salzburských rokovaní v lete roku 1940 boli jeho možnosti formálne dosť veľké, fakticky mu ich však limitovali radikáli okolo V. Tuku a A. Macha. Rozhašterenosť slovenskej politiky, ktorá je taká typická pre všetky obdobia našej histórie, tak znemožnila konsolidáciu štátu, ktorý zásah A. Hitlera do vnútorných pomerov na Slovensku ešte viac zdramatizoval. J. Tiso bol prvý krát v svojom politickom živote postavený pred fatálnu voľbu a medzi všetkými zlými možnosťami, ktoré sa mu núkali, si nakoniec vybral zotrvanie v politike.
J. Tiso vedel po Salzburgu, že vývin v štáte, na čele ktorého stojí, nie je „kóšer“, že jeho možnosti sú limitované. Podľa mnohých svedectiev zvažoval aj svoj odchod z politiky, ale nakoniec zotrval. Dnes je už jasné, že nacisti mali v danej dobe pripravené i zriadenie protektorátu nad Slovenskom a je pravdepodobné, že len ochota J. Tisa ďalej s nimi spolupracovať, zabránila realizáciu krajných, pre Slovensko katastrofálnych riešení. Ako málo skúsený v zahraničnej politike a medzinárodných vzťahoch si túto skutočnosť asi neuvedomoval a za nástroj presadzovania nemeckej moci na Slovensku považoval radikálov okolo V. Tuku a A. Macha. Mylne sa asi domnieval, že ak eliminuje ich tlak, zníži sa miera „závislosti“ od Berlína. Vtedy urobil jednu zo svojich najväčších fatálnych politických chýb. Aby znížil tlak radikálov v politickej sfére, uvoľnil im priestor pri riešení židovskej otázky. Zmocňovací zákon zo septembra 1940, ktorým sa vláde na jeden rok dali plné moci, aby „riešila“ židovskú otázku, bol naštartovaním tragédie, ktorá skončila deportáciami prevažnej masy židovského obyvateľstva do vyhladzovacích táborov v Poľsku. Židovský kódex (1941) a naň nadväzujúce deportácie (1942) boli výsledkom tohto zmocňovacieho zákona. Tisova všeobecná politická zodpovednosť za diskrimináciu a deportácie židovského obyvateľstva zo Slovenska je nepopierateľná. Nie však v zmysle, že by ich bol organizoval alebo pripravoval. Jeho zodpovednosť bola v tom, že nekonal, resp. začal konať až vtedy, keď pre väčšinu slovenských židov bolo už neskoro. Na danej skutočnosti asi málo zaváži fakt, že v daných geopolitických pomeroch by bez Tisovej kolaborácie bolo percento deportovaných asi podstatne vyššie.
Po roku 1942, keď prešla strategická iniciatíva na frontoch do rúk Spojencov, sa J. Tiso dostával do bezvýchodiskovej situácie. Spoliehanie sa na separátny mier západných spojencov s Nemeckom sa ukázalo nereálne. Režim slovenského štátu postupne strácal vplyv aj na vývin domácej situácie. J. Tiso bol odporcom drakonických zásahov proti potenciálnym protivníkom, ale ani bezpečnostné orgány štátu už neboli schopné mocou si vynucovať lojalitu občanov. Štát prosto vegetoval v očakávaní budúcnosti, na ktorej formovanie jeho vedenie už strácalo vplyv. J. Tiso asi dúfal, že sa mu podarí daný stav udržať až do konca vojny. Tomu však zabránil masový rozvoj partizánskeho hnutia na Slovensku v lete roku 1944. Keďže domáce sily neboli schopné a už ani ochotné účinne vystúpiť proti partizánom, nacisti pristúpili k priamej okupácii Slovenska. Nie je síce pravdou, že J. Tiso nemecké vojská pozval, ale na nátlak Berlína nakoniec s príchodom súhlasil. V akomsi mesianistickom očakávaní s myšlienkou „zachrániť, čo sa dá“ dohral svoju poslednú tragickú úlohu prezidenta okupovaného štátu, spolupracujúceho s okupačnou mocou.
Pred blížiacim sa frontom opustil J. Tiso na konci marca 1945 Bratislavu a v apríli aj Slovensko. Slovenská vláda a prezident programovo ustúpili na územia, o ktorých predpokladali, že budú obsadené Spojenými štátmi. Predstavovali si, že za pomoci amerických Slovákov sa im podarí presvedčiť o „svojej pravde“. V tomto sa však kardinálne mýlili, pretože vplyv slovenskej komunity v USA sa na konci roku 1945 nedal ani zďaleka porovnať s jej vplyvom počas prvej svetovej vojny, ba dokonca ani s vplyvom spred vojny. Po internácii v Altöttingu prešiel J. Tiso niekoľkými americkými zaisťovacími tábormi a nakoniec bol vydaný česko-slovenskej vláde s poznámkou, že E. Beneš je demokrat a ako taký je garantom, že bude mať v obnovenom Česko-Slovensku spravodlivý proces.
V rámci retribučného súdnictva bol J. Tiso obžalovaný pred Národným súdom najmä zo štyroch hrdelných zločinov – rozbitie Česko-Slovenskej republiky, podpora nacistického vojnového úsilia, najmä vojny proti ZSSR, rasového prenasledovania a zrady na Povstaní (SNP). Okrem rasového prenasledovania, žiaden z týchto „zločinov“ v daných geopolitických pomeroch nemohol byť nestranným súdom považovaný za okolnosťami nevynútené konanie, resp. vyhlásenie štátnej samostatnosti osobitého národa za akýchkoľvek okolnosti nemôže byť považované za zločin. Paradoxne však prenasledovanie židov v danom období sa považovalo aj pred NS za okrajovú záležitosť. J. Tisovi sa nedostalo spravodlivého procesu. Bol to typický politický proces, pri ktorom sa rozsudok tvoril v kanceláriách politických strán, najmä KSČ a KSS. Viac ako skutočné alebo domnelé prečiny J. Tisa rozsudok ovplyvnila tzv. aprílová dohoda o rozložení politických pozícií v Demokratickej strane a jej následné víťazstvo vo voľbách v júni 1946. J. Tiso sa sám pred súdom vyhlásil za martýra „slovenskej túžby za samostatný štátny život“ a v tomto zmysle prijal aj rozsudok. Ako to už v čase procesu s prezidentom prvej Slovenskej republiky predvídali viacerí rozhľadení slovenskí politici a analytici, mŕtvy Tiso viac poškodil myšlienke česko-slovenského spolužitia ako hocičo iné. Bol a naďalej zostáva traumou slovenskej politiky.
Alfou a omegou česko-slovenskej štátnosti bola Pittsburgská zmluva. Americkí Slováci ustúpili od Clevelandskej zmluvy a s čechoameričanmi a Masarykom podpísali o niečo menej autonómnu Pittsburgskú. Masaryk aby znížil jej význam ju vyhlásil za falzum napriek svojmu podpisu a uchyľoval sa k podvodníckemu triku, že bola nejaká ústna dohoda, že sa o všetkom ale definitívne dohodne doma. A tak Tatíček menoval nespravodlivé a nereprezentatívne ústavné zhromaždenie, ktoré prijalo čechoslovakistickú ústavu. Štefánika zlikvidovali a Hlinku zavreli.
Pittsburgská dohoda chvíľu fungovala od jednostranne vyhlásenej Žilinskej deklarácie 6.októbra 1938 do českého puču 10.marca 1939. Českým pučom zahynula česko-slovenská vzájomnosť a základný kameň česko-slovenskej štátnosti – Pittsburgská zmluva. Pokusy o jej nahradenie – federácia a Dohody z Milov – nevyšli a tak sa obnovila slovenská štátnosť 1.januára 1939 – po rokoch okupácie od 1945 roku.
Isteže sa slovenská štátnosť obnovila 1.januára 1993 ! Ale sú tie dátumy podobné – 39-93 🙂 Zaujímavo podobné sú aj dátumy rokov 68-89. Žeby sa osmičková rada v slovenských dejinách preklápala do trojky a deviny? Bolo by zaujímavé vysvetlenie nejakého numerológa.
Skoro ma po 1989 porazilo keď Havel začal citovať Masaryka :“Štáty sa udržujú myšlienkami, ktorými vznikli.“ Neviem čo tým ten podvodník a hlupák myslel ale ja som v tom videl pokus o obnovenie čechoslovakistického tuho centralistického štátu s večným vytrikovaním slovenského národa cez umelo nastrčené figúry „pražských“ Slovákov.
U Tisa je zaujímavé, že bol aj minister vnútra a vtedy zakázal slobodomurárske lóže a komunistickú stranu. Neviem či to dodnes nemá vplyv na jeho masmediálne hodnotenie.
Pán Hrnko,
Na historika trochu povrchný prístup k téme, ktorá zostáva „traumou slovenskej politiky“. Je to skôr článok politológa, aspoň podľa mňa, nehistorika.
Píšete, že „Okrem rasového prenasledovania, žiaden z týchto „zločinov“ v daných geopolitických pomeroch nemohol byť nestranným súdom považovaný za okolnosťami nevynútené konanie“, a túto vinu ste povyše rozviedli takto:
„…. urobil jednu zo svojich najväčších fatálnych politických chýb. Aby znížil tlak radikálov v politickej sfére, uvoľnil im priestor pri riešení židovskej otázky. Zmocňovací zákon zo septembra 1940, ktorým sa vláde na jeden rok dali plné moci, aby „riešila“ židovskú otázku, bol naštartovaním tragédie, ktorá skončila deportáciami prevažnej masy židovského obyvateľstva do vyhladzovacích táborov v Poľsku. Židovský kódex (1941) a naň nadväzujúce deportácie (1942) boli výsledkom tohto zmocňovacieho zákona. Tisova všeobecná politická zodpovednosť za diskrimináciu a deportácie židovského obyvateľstva zo Slovenska je nepopierateľná. Nie však v zmysle, že by ich bol organizoval alebo pripravoval. Jeho zodpovednosť bola v tom, že nekonal, resp. začal konať až vtedy, keď pre väčšinu slovenských židov bolo už neskoro“.
Na historika chýbajú mi v článku nasledujúce podrobnosti:
1. Aké to boli „tlaky radikálov“, s ozrejmením celkovej politickej situácii v strednej Európe
2. Z akých iných možnosti si mohol Dr Tiso vyberať
3. Aká pravdepodobnosť úspechu, respektíve, aké dôsledky by vyplynuli z iných možnosti
4. A v neposlednej miere, z akých dôvodov vláda bez väčšieho zdráhania k takémuto riešeniu pristúpila
Miňo,
máte stopercentnú pravdu. Ale napíšte o tak zložitom živote, akým bol život Jozefa Tisu, niečo na 6 rkp. strán a nezjednodušte to! Odporúčam vám však opäť si článok prečítať a zamyslieť sa, či v ňom nie je odpoveď na vašu druhú a tretiu otázku! Potom sa vyjadrím aj k jednotke a štvorke.
Pán Horal,
neverím na čísla. V inej číselnej sústave by to bolo ináč. Ale 20 rokov je vek jednej generácie (teda od narodenia do dospelosti), preto je to najprirodzenejší cyklus ľudských zmien. Po 20 rokoch vyrastie generácia dospelých, ktorá nemá žiadnu súvislosť s dejmi pred svojím narodením, vyrastú noví vojaci, noví revolucionári, preto je to najnižšia cyklická miera na revolúciu – ak samozrejme do procesu nevstúpi vojna, ktorá cyklus naštartuje od svojho ukončenia. (Nie je to žiadna vedecká teória, len ja to tak cítim).
Dobrý deň pán Dr. Hrnko.
Váš článok o Dr. Tisovi je hľadaním a zároveň popisom pravdy, i keď samozrejme nie každému sa to bude páčiť. Nakoniec výklad historika nie je o tom, či sa to niekomu páči, alebo nie, teda aspoň by tak malo byť. Môj preddiskutér Milanxyz píše: „Je to skôr článok politológa, aspoň podľa mňa, nehistorika.“. Ja stroho odpovedám: no a čo? Prečo by nemohol sa historik v článku vyjadriť aj ako politológ (aj keď si myslím, že v tomto prípade nejde o politologický postoj). Nakoniec politologický postoj historika má väčšiu váhu, pretože ide o odborníka na dejiny, nie študovaného politológa, aj keď na Slovensku sa do pozície politológov stavajú zväčša tí, ktorí politológiu neštudovali, zato poctivo dreli lavice VUMLu, či boli šéfmi ideologických oddelení KSČ.
Pán Dr. Hrnko ďakujem za článok.
Zaujímavý súpis protislovenského ťaženia proti sochám a pamätným tabuliam:
http://www.beo.sk/spolocnost/1297-boje-slovakov-o-vlastnu-historiu-sa-zostruju-stracame-svoj-stat
Pokiaľ si pamätám tak by som tam doplnil:
12. Poškodenie mohyly M.R.Štefánika na Bradle.
13. Poškodenie pomníka A.Hlinku v Bratislave.
14. Poškodenie náhrobného pomníka J.Tisa v Bratislave.
15. Zakrytie kríža na soche Svätopluka na bratislavskom hrade.
16. Snaha o odstránenie pomníka Ľ.V.Štúra v Bratislave.
17. Likvidácia pomníka č.-s. legionárov v Košiciach.
Vcelku sa potvrdzuje, že sa vlády nad Slovenskom zmocnili nepriaznivci slovenského národa a slovenského štátu.
Napríklad pamätná tabuľa pplk. Šmigovskému v Nitre. Môj starý otec ako vojak posádky mu bol vďačný, že nevyviedol nitriansku posádku do bystrickej rebélie.
Zaujímavý článok, pridávam aj zaujímavú tv diskusiu:
http://www.tvlux.sk/archiv/play/3445
Pán Horal,
to je cena, za to, že sme vlastný štát nemuseli vykúpiť krvou. Ak by sa tak bolo stalo, niektorí by sa dnes neodvážili robiť to, čo robia. Bola by to pre nich život ohrozujúca činnosť. Ale Slováci už v minulosti preliali veľa krvi (spravidla pre cudzie záujmy), takže považujem za spravodlivosť dejín, že sme to nemuseli urobiť, aby sme sa mohli osamostatniť. Pritom ani najmenej nepochybujem, že aj dnes by Slováci vedeli bojovať za svoju vlasť, tak ako to vedeli aj v minulosti.
Lenže takto nám nezostáva iné, len byť trpezliví, a čeliť tomu umierajúcemu a vyhnívajúcemu pozostatku „českoslovenstva“, či „veľkomaďarstva“ alebo „kozmopolitizmu“. A on vyhnije, to mi verte. Už vyhníva. A ako pri každej vyhnívajúcej rane, je pri tom vždy veľa smradu, veľa hnisu a aj dosť bolesti.
Život sa meria skutkami. Každý národ by si existenciu svojich velikánov mal pripomínať tak, aby priority hodnotenia sa nedostali do područia názorov iných spoločenstiev a národov. K tomu je potrebné dokonale poznať históriu,historické podklady aj zo zahraničia,rozlíšiť kladný a záporný vlyv osobností na existenciu,úroveň národa v danom období a do perspektívy . Napr. Tiso osamostatnením Slovenska zachránil existenciu národa ? Za akú cenu ? Iný príklad, Beneš- zradil republiku v Mníchove ? Za akú cenu ? Už počujem u Beneša to nebola zrada iba nátlak,vraj nemal inú možnosť… u Tisa podľa rozsudku to bola zrada…mal inú možnosť ?…
Páni diskutéri, keď sme pri tej cene 🙂
a čo tak – pre zaujímavosť – si tu spraviť malú anketu. Skutočne by ma zaujímali Vaše odpovede. Ak by situácia v 92 stála tak, že by ste mohli rozhodujúcim spôsobom ovplyvniť (ne)osamostatnenie Slovenska, pričom by ste vedeli, že v krátkodobom alebo dlhodobom horizonte to povedie k strate časti územia (dajme tomu vplyvom narastajúceho maďarského revizionizmu a chronickej neschopnosti slovenskej politickej scény zjednotiť sa na obrane národnoštátnych záujmov) – ako by ste konali?
Aj Vy, páni historici. Zaplatili by ste tú cenu? Pretože také obavy jestvovali (aspoň u niektorých) a jestvujú aj dnes.
A aj prvý na tú otázku odpoviem (keď už som ju položil 🙂 )
Ja by som bol jednoznačne za samostatnosť aj za takú cenu. Z 2 dôvodov. Ak som niečo pochopil, odkedy sa zaujímam trochu o históriu, tak je to to, že vlastný štát podstatne zvyšuje šance na pretrvanie národa oproti stavu bez vlastného štátu. To by bol prvý dôvod. Existenčný. No a druhý je ten, že vlastný štát dáva národnému spoločenstvu šancu stať sa niečím viac (v zmysle rozvoja vlastnej kvality) než čím bolo dovtedy. A tieto dve veci sú hodné akejkoľvek ceny.
A ak to niekto spochybňuje kadejakými žvástami navodzujúcimi dilemu „ľudskoprávne otázky“ vs. „štátnosť“ (ako to u nás z času na čas zvyknú podaktorí „vraj historici“ robiť), tak ho s pokojom Angličana pošlite do riti. U dotyčných to totiž nikdy nie sú „ľudskoprávne otázky“, ktoré sú v ich fokuse, ale snaha ospravedlniť svoj vlastný odmietavý postoj ku konkrétnej štátnosti.
Takže, čo sa 39. týka, jediným správnym riešením (bez ohľadu na okolnosti) bolo vyhlásenie vlastného štátu. A to okamžite, ako sa taká možnosť naskytla, jedno s koho prispením, s koho požehnaním a jedno s koho garanciami. Všetko ostatné je irelevantné. Morálne dilemy treba prenechať na neskoršiu dobu a na neskorších „hrdinov“. To vždy platilo a vždy platiť bude.
POZOR, POZOR
Busta F. Ďurčanskému ohrozuje smerovanie Slovenskej republiky. Ľudia, rata, zachráň sa kto môžeš…
http://www.webnoviny.sk/slovensko/kampan-proti-buste-durcanskeho-ide-d/335146-clanok.html
Dejiny sú neopakovateľné, takže neexistuje žiadne keby. Existuje len možnosť a skutočnosť. Možnosti sa však nevyskytujú každý deň! Druhou vecou je, že pri začiatku podujatia v ľudských dejinách, len málokedy je výsledok totožný s deklarovanými cieľmi. Napr. môj otec bojoval v SNP. Bol na to patrične hrdý (hoci nikdy nepožiadal o 255 lebo to pokladal za znesvätenie toho, prečo tu flintu vzal. Napriek tomu vždy nezabudol pridať, že keby vedel, čo príde, nikdy by sa do toho nezaangažoval a tvrdil to aj o ostatných! Rovnako to bolo s nami. Námestia v novembri 1989 zapĺňali zväčša ľudia, ktorých uvedená zmena najviac postihla formou nezamestnanosti, straty sociálnej istoty atď. Keby tí ľudia mali svoju dnešnú skúsenosť alebo vedeli, čo bude nasledovať, určite by sa na celý cirkus Humberto na čele s Havlom a Kňažkom vykašľali. Ale dejiny sa tak nedejú! Preto ich berme tak, ako boli a ani ich neadorujme, ani nehaňme, ale pokúsme sa ich vysvetliť. Tiso samozrejme roku 1939 vybral jedinú správnu voľbu pre Slovensko so všetkými rizikami, ktoré mohli nastať. Mohol síce zbaliť „švestky“ ako Hodža, alebo realizovať svoj plán (aeroplán) ako Beneš, ale neurobil to. Môžeme ho za to chváliť alebo haniť, ale na fakte to nič nezmení, ani na tom, že všetky iné opcie pre Slovensko by v danej chvíli boli horšie. Tie sa však nezrealizovali a musíme teda vychádzať z faktov. A tak môžeme postupovať ďalej a ďalej. Úlohou historika však nie je vznášať obžaloby a súdiť, ale analyzovať a vysvetľovať, prečo veci išli tak, ako išli.
Pán Hrnko,
Keď si uvedomíte, že za posledných 65 rokov sme o osobe nášho prvého prezidenta nepočuli dobrého slova, potom zaiste uznáte, že na posúdenie jeho činnosti len tak odbiť jednou rukou dôležite okolnosti tej doby, na aké som sa pýtal, je neprimerané a k objasneniu konania jeho, slovenskej vlády a slovenského snemu v tých pohnutých časoch nedostatočné.
Pravdepodobnosť, že náhodný čitateľ Vaše dve vety ľahko prehliadne a tisíckrát opakovaná lož, že Dr Tiso je „stelesnením všetkého zla, aké len človek môže spáchať“ v jeho povedomí zostane je priveľká. Odsúdenie Dr Tisa takzvaným „národným súdom“ bola aj podľa Vášho posúdenia hlavných bodov žaloby len obyčajná justičná vražda, ktorej obeť, žiaľ pre zbabelosť našich historikov a politikov nebola dodnes rehabilitovaná.
Ale to všelijakým humanitárnym a „fair-play“-ovým organizáciam na Slovensku absolútne nevadí.
Bez dôkazov ste usúdili, že jednou z jeho „najväčších fatálnych politických chýb“ bolo, že na jeden rok prenechal vláde plné moci, aby „riešila“ židovskú otázku. Čiže jasne dal najavo, že v tejto otázke chcel stať stramou. Môžme špekulovať z akých dôvodov, ale úlohou historika je skúmať a predkladať fakty a preto, aby sme mohli posúdiť, či to bola „fatálna“ chyba, alebo nie, museli by sme vedieť, aké iné možnosti vtedy boli, a čo iné mohol urobiť, aby zmenil tok udalosti. Tieto skutočnosti ste ale nepredložili a preto aj Vaše hodnotenie jeho kroku je len pozostatok politickej korektnosti minulej doby a má len nulovú hodnotu. Ako historik by ste sa mali takýchto hodnotení vyvarovať.
Nakoľko ostatné obvinenia Dr Tisu postupne blednú, v poslednom čase sa rasové prenasledovanie považuje za Tisov najväčší zločin a sám,ako historik ste sa vtelili do úlohy sudcu a usúdili, že „Tisova všeobecná politická zodpovednosť za diskrimináciu a deportácie židovského obyvateľstva zo Slovenska je nepopierateľná“ a to bez toho, aby ste priblížili čitateľom, hlavne mladšej generácii vznik a vývoj antisemitizmu v Európe najmä v predvojnovom období, ako aj okolnosti, za akých došlo k prijatiu Zmocnovacieho zákona a k nasledovným deportáciam zo Slovenska.
Od Vás, ako historika je neprijateľné, aby ste písali o „vyhladzovacích táboroch“ v čase, keď o pravom úmysle presídleneckých táborov ešte mimo Nemcov nikto nevedel, lebo takto formulované vety („deportáciami prevažnej masy židovského obyvateľstva do vyhladzovacích táborov v Poľsku“) utvárajú domnienku, že slovenská vláda aj prezident v tom čase vedeli, že vysťahovaných občanov čaká istá smrť. Čo samozrejme je ďaleko od pravdy.
Takisto je zavádzajúce písať, že „završovanie slovenskej emancipácie bolo spojené s odbúravaním demokratického poriadku v štáte“ bez toho, aby ste poukázali aké demokratické poriadky boli odbúrané, ako bola demokracia chápaná v tom čase v Európe a aká demokracia prevládala u našich susedov. Podobný názor vyslovil hneď na začiatku debaty spomínanej J Valúškom „historik“ Milan Zemko, tak isto bez toho, aby to niečim dokázal, čo mu ľahko Dr Mulík vyvrátil.
Žijeme v prekárnej dobe, v dobe keď demokracia je politicky korektne „prispôsobená“, aby slúžila jedinej svetovej veľmoci a jej poskokom, keď dvaja robia to isté, ale predsa nie je to to isté. Dr Tiso sa na tvorbe protižidovských zákonov nezúčastnil, maďarský šovinista, poslanec Slovenského snemu Eszterházy údajne pri hlasovaní zo sály odišiel.
Dr Tiso je národom zatracovaný, antisemitovi a šovinistovi Eszterházymu sa odhaľujú busty.
Pán MIlanxyz,
samozrejme, v mnohom máte pravdu (v jednom určite nie: Esterházy sa zúčastňoval na hlasovaní o všetkých protižidovských zákonoch a odobril ich. Jedine pri poslednom z nich, ktorý odstraňoval Židovský kódex, hlasoval proti. Nie však zo súcitu so židmi, ale preto, lebo dával väčšine právo vysťahovať menšinu a toho sa z prirodzených dôvodov obával). Ale ja som nepopieral nikdy, že moje tvrdenia nie sú simplikované. Ale to, že napr., že zavŕšovanie slovenskej emancipácie bolo v čase všeobecného nástupu antidemokratických síl, je fakt. To, že malí museli čupieť pod posteľou, keď veľkí napínali svaly, je tiež fakt. Ale myslím, že je to v mojom príspevku zreteľné. Ale od nikoho nemôžete chcieť, aby všetky okolnosti vyriešil v účelovom článku v rozsahu 7 rkps. Priznám sa, očakával som väčšiu diskusiu.
Tejto témy sa po prvé každý bojí a po druhé diskusie na takéto témy nemajú veľký význam, lebo v konečnom dôsledku sa to redukuje na niečo podobné náboženstvu – veríš/neveríš tomu a tomu zdroju/tvrdeniu o Tisovi a ako osobne hodnotíš to, čo Tiso urobil/neurobil. Lepšie sa diskutuje o niečom, kde ide (aspoň do istej miery) o „tvrdé“ fakty.
Prijemny dobry Velkonocny Pondelok Vsetkym.
Pre Igora.Dr.Benes sa obaval niekolkych veci pred 2.svet vojnov.
1.Poculi ste o Ruskom zlate ktore donieli Cs.legionari s Ruska! Bolo to 180,ton.
toto zlato dal doslova a do pismena dopravit do novovniknutej CSR dr.Benes ako minister zahranicnych veci.V tej dobe bol v Rusku aj M.R.Stefanik ktory skripal zubami no musel sa podriadit tkz vyzsiemu cielu.
2.Bal sa tych 40,tich Ruskich diviziji ktore stali na vychodnej hranici CSR a cakali na jeho suhlas- pozvanie.
3.bal sa Ruskej odvety za to zlato,Benes ho vtedy vymenil za generala Kolcaka.
4.nedavno prebehla sprava ze dr.Benes bol agentom KGB a nie moc podareny,dokonca bral za to aj peniaze.
Niet divu ze ked si to v tom kritickom obdoby roku 1938 dal do hromady tak podokryti onej starej pravdy by bol stratil hodne zo svojej medzinarodnej predstize a snim aj CSR.
Niet divu ze v jeho hlave sa zrodil tzv.MAM PLAN EROPLAN.Tak sa zdvihol aj cs zlatom bolo ho 240 ton a ako sukromna osoba odletel aj stymto zlatom do USA.
Absolutne s Vami vsetkymi suhlasim ze nie dr J.Tso ale dr Edvard Benes rozbil CSR.Ak by dal povel na obranu a teda na branenie sa proti Nemcom a este by pozval aj onych 40.Ruskych diviziji v plnej zbroji a s lietadlami Hitler by mal velmi velke problemi.Odbornici hl vojensky hovoria ze by si Hitler uz pri napadnuti CSR vylamal zuby.V tej dobe malo CSR jednu s najlebsich vycvicenych armad na svete a odhodlanu branit sa.
Tak ze treba povedat tym ktory pochybuju o vyne a nevine Dr.J Tisa ze on ma na tom ten namensi podiel.Ak by Benes zbabelo neutekol a dal by rozkaz na obranu mohlo to dopanut inak,on vsak zbabelo usiel a tym vydal republiku na pospas osudu,Tak ze nie Tiso ale Benes mal stat pred tribunalom v Bratislave.
Dakujem Peter Pilek London.
Peter nemôžem s tebou súhlasiť v tom, že ČSR sa mala brániť. Ak by ČSR v obrane pomáhali aj Rusi (západ jej v tomto podľa všetkého pomáhať nechcel), je jedno, ako by to dopadlo, zostala by do konca krajiny zničenou a okupovanou krajinou. To, či by si Nemci vylámali zuby alebo nie, je špekulácia. Pán Hrnko (a s ním dnes asi všetci historici) podľa mňa správne konštatujú, že vnik samostatnej SR bol najlepším z možných (zlých) riešení, pričom treba podotknúť, že Jozef Tiso bol do poslednej chvíle lojálny k Česko-Slovenskej republike.
Ono, za tie roky, čo máme samostatné Slovensko sa už aj čosi vyčírilo, už sa dá aj o Dr.Tisovi debatovať bez toho, aby sa človek obzeral, kto ho napadne spoza roha a udá ako totálneho fašistu. Jednoznačná zásluha Dr.Tisa pre Slovensko je tá, že dokázal ustáť tlaky, či už Hitlera, či Čechov a vôbec, celej vtedajšej medzinárodnej politickej situácie a doviedol našu zem k samostatnosti po 1000-síc ročnej neexistencii, ako suverénneho objektu svetových dejín. Každý, kto čosi robí, urobí aj chyby, ale Dr.Tiso vychádza v súde dejín jednoznačne ako víťaz! Bez jeho kvalitných rozhodnutí, by nebolo dnešného Slovenska a stále by sme boli čísi vazali. Či sa to niekomu páči, alebo nie, je to jednoducho tak a takto to už do budúcna ostane!
Myslím si, že vznik prvého štátneho útvaru na našom území ( Samo, Svätopluk,Rastislav ) a ďaľšie… cez Tisa, mal jeden veľmi negatívny dopad v tom,že sa bojovalo,rozkrádalo a cielene likvidovalo na našom území všetko to, čo pripomínalo našu existenciu…nemáme informácie alebo je ich žalostne málo, alebo sú deformované…takže,obrovská práca pre historikov
Neda mi a musim suhlasit s Milanxyz.
Vety ako tato:
„…ktorá skončila deportáciami prevažnej masy židovského obyvateľstva do vyhladzovacích táborov v Poľsku.“
Evokuju, ze Slovenska vlada posielala obcanov Slovenska Zidovskeho povodu na smrt. A podporuje skor ten demonicky ako realisticky pohlad na Tisa.
S ohladom na vtedajsie vedomosti by bolo objektívne pridať dovetok:
„…, považovaných až do apríla 1944 za pracovné.“
Je ine hodnotit niekoho kto rozputa vojnu kvoli zbraniam hromadneho nicenia ak o ich neexistencii vie, a ine ak nevie.
Pan P.Pilek,
s tou sovětskou armádou to není zase tak jednoduché. Jejich pomoc ČSR by znamenala nejdříve zajistit pozemní a vzdušný koridor přes Rumunsko. Pokud se nepletu, tak i když probíhala jednání s Rumunskou vládou, tak kromě nějakých ústních příslibů se v tom hektickém čase Mnichova dál nedostali. Tudíč Sovětský svaz nemohl v září 1938 zasáhnout.
P.Hrnko napsal: „Svojou úpornou snahou [J.Tiso] hľadať kompromis s českou stranou vyvolával v radoch vedenia ľudovej strany podozrenia a obvinenia, že je Benešov človek (čo nebolo ďaleko od pravdy).“
J.Tiso se na společnou koexistenci s Čechy vyjádřil takto: „„Ano, Československo je také státem nás, Slováků. Jsme pro společný stát s Čechy, ale ne proto, že bychom si byli s Čechy blízcí. To je záležitost jazyková, filologická, dejme tomu kulturní, ale nikoli politická. Jsme pro tento stát, protože se domníváme, že přinejmenším nyní je pro nás Slováky nejvhodnějším řešením.“ (Zdroj: Ideológia Slovenskej ľudové strany 1930)
nebo takto: „Říká se, že jsme si s Čechy blízcí. Ano, jsme si s Čechy blízcí, ale s Poláky jsme si neméně blízcí, a kromě toho nás s nimi spojuje naše svatá víra katolická.“ (Zdroj: projev v parlamentu 1921)
Pane Hrnko, chtěl bych se vás zeptat, jak to bylo s vyhnáním 7.500 Židů v listopadu 1938 na území, která po Viděňské arbitráži okupovalo Maďarsko.
Dále bych se chtěl zeptat na váš názor ohledně komentáře Montyho, z 29.4.2011
„S ohladom na vtedajsie vedomosti by bolo objektívne pridať dovetok:
“…, považovaných až do apríla 1944 za pracovné” a to v souvislosti s návštěvou slovenské komise v koncentračním (pracovním) táboře v létě 1941.
Pán Mirek,
príliš priezračný chyták, neobávam sa, žeby ho p.Hrnko nezbadal.
Mirek,
čo sa týka vypovedanie židov na okupované územie po Viedenskej arbitráži, je odpoveď ľahká. Áno, po určení hranice maďarského záboru rozhodli sa vládni činitelia autonómnej Slovenskej krajiny vypovedať na okupované územie židov tam domovsky príslušných, ktorí bývali na neokupovanom území. Neviem určite, či do toho nespadali aj bezdomovci (vo vtedajšom zmysle slova). Slovenské orgány deportovali tieto osoby na hranice, ale maďarské orgány ich nevpustili dovnútra. Niekoľko dní tam prebývali v pásme nikoho, až J. Tiso nariadil okamžite ich vrátiť do miesta ich predchádzajúceho pobytu.
Nemám vedomosť, žeby nejaká slovenská komisia bola v nemeckých koncentračných táboroch v roku 1941. Po začatí deportácií a pod vplyvom verejnej mienky r. 1942 žiadala slovenská vláda možnosť inšpekcie v miestach „usídlenia“ slovenských židov v okupovanom Poľsku. Táto komisia však nikdy nebola nemeckou stranou akceptovaná. Odmietnutie tejto žiadosti bolo príčinou prerušenia transportov a ich neskoršieho úplného zastavenia. Bližšie pozri Výpoveď D. Wislicenyho na tomto blogu.
Pán Mirek,
v otázke vysťahovania horespomínaných židov, rád by som doplnil p. Hrnku citátmi z knihy historika M S Ďuricu:
(Niekoľko dní pred Viedeňským diktátom) „vedúci Židovskej obce v Bratislave predložili tamojšiemu Maďarskému konzulátu v mene 15 000 bratislavských Židov petíciu, aby bola Bratislava privtelená do Maďarského kráľovstva.“
„Po vyhlásení výsledkov Viedenskej arbitráže v Bratislave a na iných miestach Slovenska boli protižidovské manifestácie a slovenská vláda vypovedala z územia Slovenska všetkých Židov, ktorí vlastnili maďarské a iné cudzie občianstvo, alebo nemali domovské právo na Slovensku. Títo Židia boli odsunutí do neutrálnej zóny na slovensko-maďarských hraniciach, ale maďarské úrady ich odmietli prijať.“
A preto mrzli na slovensko-maďarskom pomedzí až kým sa slovenská strana nad ich osudom nezľutovala a nezobrala ich zpäť.
Historik by nemal opomenúť, že to sa stalo hneď po Viedenskej arbitráži a že sa jednalo o príslušníkov štátu, ktorý v tom čase bol pripravený okupovať Slovensko a predstavoval najväčšiu hrozbu novorodiacej sa národnej samostatnosti. Pretože, ako sa píše v zborníku „Slovenský politický exil v zápase o samostatné Slovensko“:
„ Povinnosťou každej vlády je brániť existenciu a integritu územia štátu. Ani najdemokratickejšie štáty v tomto ohľade nie sú a neboli ani v druhej svetovej vojne výnimkou ak ohrozovali alebo porušovali najzákladnejšie ľudské práva (napríklad USA a Kanada v prípade svojich občanov japonského pôvodu).“
A tak isto pán Mirek je zavádzajúce v čase Vami spomínanej návštevy slovenskej delegácii pracovného tábora písať o „koncentračnom“ tábore, ako to vysvetlil Monty povyše.
Léro 1941 a vyslání slovenských zástupců do pracovních/koncentračních táborů:
Po květnových jednáních bylo rozhodnuto v létě 1941 vyslat tým „expertů“ ve složení německých poradců D. Wislicény a A. Smagon doplněných o Morávka, Gejzu Konka (vedúci 14. oddelenia ministerstva vnútra, které mělo na starosti židovskou otázku), Izidora Kosa (prezidiálny šéf ministerstva vnútra), Júliuse Pečúcha (vládny komisár židovských pracovných táborov a stredísk) a velitele koncentračního v Ilave Štěfana Krchniaka. Je zřejmě pochopitelné, že Němci pečlivě vybírali trasu a koncentrační tábory, které tento tým „expertů“ mělo navštívit a že slovenská strana viděla jen to, co Němci chtěli aby viděli. Nicméně přesto byly reakce některých z účastníků značně odmítavé. Například Pečúch (vládny komisár židovských pracovných táborov a stredísk) uvedl, že podmínky v táborech budou nakonec vést k fyzické likvidaci vězněných. Izidor Koso (prezidiálny šéf ministerstva vnútra) pak označil zacházení s vězni za nelidské a nekřesťanské. Úvahy o vybudování obdobných táborů na Slovensku pak považovali „experti“ za nereálné. Přesto všechno ale k deportacím nakonec stejně došlo. Poněkud cynicky pak vedle vyjádření týmu „expertů“ , kteří navštívili v Polsku koncentrační tábory vyzní pozdější vyjádření Alexandra Macha, který k tomu uvedl: „Pomocou Nemcov sa chceme zbaviť všetkých Židov. Najväčší krok sme urobili vtedy, keď sme boli v Hlavnom stane u Führera. Mali sme možnosť hovoriť s Heinrichom Himmlerom a v prítomnosti pána ministra zahraničia sa odpovedalo na otázku, koľko máme tých Židov u nás, že 90 000. Povedali nám, že oni ich budú potrebovať.“
Dále bych se chtěl zeptat, co je pravdy na tom, že již někdy v roce 1941 informoval J.Tisa některý ze slovenských generálů na východní frontě o tom, jakým způsobem Němci zacházejí s Židy na obsazených územích (jejich vyhlazování).
Pán Mirek,
debate by len prospelo, keby ste sa snažili oddeliť historické skutočnosti od ideologických nánosov a v neposlednej rade spomenúť autora, odkiaľ svoje tvrdenia preberáte. (I Kamenec?) Ináč majú iba hodnotu „JPP“ neblahých časov éry svetlých zajtrajškov.
Napríklad, aj Monty napísal, že pôvodnú ideu presídľovacích/pracovných táborov židov nemožno, až do odhalenia ich pravého poslania nazývať koncentračnými tábormi, pretože to evokuje „démonický pohľad“ na slovenskú spoločnosť, že dopredu vedela, že posiela svojich občanov na smrť.
Napriek tomu, že to nebolo nikdy dokázané, táto zlomyseľná zámena bola v bývalej komunistickej spoločnosti nepriateľmi slovenskej štátnosti horlivo rozširovaná a v českej spoločnosti natrvalo zakotvená, pravdepodobne preto, aby odvrátila pozornosť od ich vlastného „prizerania sa“ pri odtransportovaní ich vlastných 200000 židov do „koncentračných“ (?) táborov.
Rád by som tiež vedel, prečo sú experti vo Vašom príspevku stále v úvodzovkách. To má autor tých myšlienok nejaké pochybnosti o ich odbornosti?
Pane Milanexyz,
tím zdrojem je tuším E.Nižňanský (*1955), tedy vrstevník pana Hrna. Zde bych tedy rozhodně o ideologických nánosech nemluvil, když tedy zpochybňujete I.Kamence, který byl veden ve svazku Stb (btw p.Hrnko byl pokud se nepletu také od roku 1981 v komunistické straně). Nicméně tento pán vystudoval historii ještě před normalizací a měl přístup k infromacím i po tu krátkou dobu otevřenosti v letech 1968-69. Nicméně o tom ale nechci polemizovat. Co se vašeho koméntáře na uvozvky u „expertů“ týče, tak jsem tím chtěl samozřejmě zdůraznit, že já politiky za experty v dané věci nepovažuji, nehledě na to, že řada vaších slovenských zdrojů dělá přesně to samé (např. http://sk.holokaust.sk, http://www.plus7dni.sk/plus7dni/historia/akcia-david.html atd.). A když se pak podívám na vaše texty, tak užíváte stejného systému, tak proč ne já:-) trošku mi to zavání, že jste příliš stahovačný:-)
PS: Bohužel tento program, který používá p.Hrnko jiné zvýraznění textu, než tímto způsobem stejně neumožňuje:-(
Jinak bych se rád znovu p.Hrnka zeptal na jeho informace a názory k tomuto:
„Protesty. Slovenská verejnosť sa proti spôsobu riešenia židovskej otázky ako celok vyjadrovala len veľmi opatrne. Prvé výraznejšie protesty sa objavili až po prijatí Židovského kódexu (9.9.1941), ktoré sa však nedotýkali nehumánnej podstaty zákonov, ale väčšinou len toho, že sú porušované práva Židov konvertovaných na katolícku vieru… Proti antihumánnej podstate protestoval iba Vatikán, ale slovenská vláda na to nereagovala. Pred začiatkom deportácií bol J. Tiso informovaný vojenskými hodnostármi o krutom zaobchádzaní so Židmi na okupovanom sovietskom území a od vatikánskeho Chargé d´ affaires na Slovensku Giuseppe Burzia aj o skutočnosti, že Židia sú v táboroch vyvražďovaní. J. Tiso zostal opäť pasívny. Po začiatku deportácií protesty zosilneli, ale odpor viacerých vládnych a straníckych činiteľov bol nedôsledný a neefektívny. Spočiatku protestovali najmä individuálnou formou, a navyše väčšina protestov sa dotýkala hospodárskej nepostrádateľnosti Židov pre slovenskú ekonomiku. Pri pokusoch nacistov o obnovenie transportov sa protesty verejných činiteľov zmenili na rozhodné (predseda snemu M. Sokol, guvernér Slovenskej národnej banky I. Karvaš, predseda Ústredného združenia priemyslu P. Zaťko, či ministri J. Stano, G. Medrický alebo J. Sivák.) Prvým skutočným verejným protestom proti neľudskej podstate trojročného spôsobu riešenia židovskej otázky bol pastiersky list rímsko-katolíckych biskupov, ktorý sa v marci 1943 čítal vo všetkých kostoloch.“ (Zdroj: http://sk.holokaust.sk).
Jde mi především o tu informaci vzešlou od vojenských hodnostářů, o jaké, jmenovitě, hodnostáře šlo. Vzhledem k tomu, že v roce 1985 p.Hrnko „obhájil dizertačnú prácu Politický vývin na Slovensku a protifašistický odboj 1939-1941 a získal hodnosť Kandidáta historických vied“, tak předpokládám, že zde mezi diskutujícími je v daném tématu odborníkem. Proto mě trošku překvapilo, že ve svém příspěvku z 3.5.2011 píše: „Nemám vedomosť, žeby nejaká slovenská komisia bola v nemeckých koncentračných táboroch v roku 1941“. I když to zřejmě nebylo předmětem jeho práce z roku 1985, ale v letech 1979-1999 byl členem Slovenské akadémie věd, kde se zaměřoval především na dějiny Slovenska během Druhé světové války.
Je rozdiel pracovný tábor a koncentračný tábor. Nemiešajte hrušky s jablkami. O reakcii slovenskej verejnosti na židovské zákonodarstvo hodne píše I. Kamenec v svojej dizertačnej práci. Nie je mojou záležitosťou, že pri jej publikovaní tieto pasáže zostručnil.
Pane Hrnko, proto prosím o informace, jaké tábory slovenský komise v létě 1941 navštívila, co skutečně mohli vidět, jaké byli jejich reakce po návratu a jestli se jejich dojmy z táborů nějakým způsobem řešili třeba na vládní úrovni. Stejně tak bych se rád dopátral bližším informacím z kruhu vojenských důstojníků, kteří Tisa upozorňovali o tom, co Němci s Židy provádějí. Tuším že vojáci ho o tom informovali již v průběhu roku 1941. Věřím, že vy tak stručný jako Kamenec tedy nebudete.
Pán Mirek,
tvrdiť, že ani jeden zo spomínaných historikov (Nižňanský, Hrnko a Kamenec) neboli ovplyvnení ideológiou „svetlých zajtrajškov“ môže len ten, kto sa práve včera narodil, alebo padol rovno z mesiaca. Všetci študovali a pracovali v dobe vládnutia jednej strany a vlády, a jej tlak bol na Slovensku ešte zvätšený skrytým čechoslovakizmom, ktorého hlavným poslaním bolo (a je) zveličovanie (podľa dnešného pohľadu) nepriaznivých momentov v histórii národa, so špeciálnym zameraním na obdobie prvej Slovenskej republiky.
Pokiaľ tieto tlaky na Slovensku po textilnej revolúcii čiastočne ustúpili, uvoľnené miesto zaujal tlak istej medzinárodnej skupiny prepojenej na Slovensko, ktorá je v pozadí oboch Vami uvedených internetových stránok a preto v nich uvedené informácie môžu poslúžiť iba okrajove.
Eduard Nižňanský je typickým príkladom konjukturálneho historika, akým sa zo stredoškolského učiteľa za desať rokov stáva údajná kapacita „študovaním“ respektíve zhromaždovaním nepriaznivých momentov jedného štvorročného obdobia v niekoľkotisícročných dejinách národa.
Pán Mirek, mňa by veľmi zaujímalo, prečo sú českí historici natoľko posadnutí skúmaním osudov židovskej komunity na Slovensku počas existencie prvej Slovenskej republiky. Veď v holokauste údajne zahynulo 6 miliónov židov a vieme, že z Maďarska ich vyviezli vyše 600 tisíc, z Čiech a Moravy vyše 200 tisíc a zo Slovenska len nejakých 57 tisíc. Čože je tých 57 tisíc v tom mori 6-tich miliónov zavraždených, a predsa nik neskúma osudy zbývajúcich 5 miliónov 943 tisíc pod takým drobnohľadom, ako sa „skúmajú“ a pretriasajú osudy slovenských židov.
Viete to pán Mirek vysvetliť?
Mirek,
prečo sa to pýtate mňa. Ja som neotvoril diskusiu o holokauste, dokonca ani nie o najväčšej pronacistickej demonštrácii v okupovanej Európe, na ktorej sa v Prahe zúčastnilo cca 2 milióny ľudí, teda každý 4 Čech. Opýtajte sa tých, ktorí o tejto téme otvárajú diskusie.
Dobrý den pane Hrnko,
a řeknete mi, jen tak pro zajímavost, kam na ta svá „fakta“ („…o najväčšej pronacistickej demonštrácii v okupovanej Európe, na ktorej sa v Prahe zúčastnilo cca 2 milióny ľudí, teda každý 4 Čech…“) chodíte?
http://www.ustrcr.cz/cs/audio-archiv-manifestace-vaclavske-namesti-420703
Pán Hrnko,
v dnešnom SME, v debate pod článkom „Holokaust v Seredi“ som našiel tieto zaujímavé informácie o deportáciach slovenských židov:
“Deportácie boli vykonávané zo sústreďovacích stredísk, ktoré boli vytvorené v týchto slovenských mestách:
Bratislava – počet odtransportovaných osôb 1 969.
Poprad – počet odtransportovaných osôb 3 000.
Sereď – počet odtransportovaných osôb 9 021.
Žilina – počet odtransportovaných osôb 12 702”
(spolu 26692 osôb)
“a v týchto dnes slovenských mestách patriacich vtedy do Maďarska:
Dunajská Streda (vtedy územie Maďarska) – počet odtransportovaných osôb 8 000.
Komárno (vtedy územie Maďarska) – počet odtransportovaných osôb 8 000.
Košice (vtedy územie Maďarska) – počet odtransportovaných osôb 12 000.
Levice (vtedy územie Maďarska) – počet odtransportovaných osôb 4 000.
Nové Zámky(vtedy územie Maďarska) – počet odtransportovaných osôb 7 000.”
(spolu 39000 osôb)
“Celkovo bolo z územia dnešného (nie vtedajšieho) Slovenska deportovaných 65 692 osôb.”
Teda toto je pre mňa prekvapenie roka. Doteraz som od „gebírových“ slovenských historikov (Kamenec, Nižňanský, Zavacká a spol) nepočul nič iné len to, že si do židov ktorých Slováci vyviezli (samozrejme, na istú smrť) pohodlne zarátali aj tých, ktorí boli vtedy v Maďarmi okupovanom južnom Slovensku.
Keď sú uvedené údaje pravdivé, potom títo historici stratili svoj kredit.
Čo o hore uvedenom viete, respektíve, čo si o tom myslíte?
Ďakujem
Takže, ako to vlastne je, to naše, takzvané, dokonca, občas prezentované, antisemitské zmýšľanie? Podľa toho, to až také kruté nebolo!
Pán Kropáček,
čo keby ste si prečítali dobovú protektorátnu tlač z leta 1942?
Pane Hrnko,
díky za radu a kterou „tlač“ máte na mysli? V odkaze výše máte skeny dvou stran „Národní politiky, ročník LX., číslo 182, Praha, pondělí 5. července 1942“, kde je mimo počtu odsouzených k smrti zastřelením stannými soudy ze 3. července (jen pro dokreslení atmosféry) i výslovně uvedeno: „Účast na manifestaci se odhaduje asi na 200 000 osob…“
Otázka zní….byla Praha v roce 1942 vůbec schopna pojmout 2 Mio lidí? Já myslím, že panu Hrnkovi prostě přebývá jedna nula navíc a nedává tomu kdoví jak velkou důležitost. Vždyt 2 Mio je jako 200tis, že?:-) To je jako v případě baziliky v Bratislavě, která je také podle p.Hrnka největší velkomoravskou církevní stavbou, a ejhle….odborník na slovo vzatý jaksi opomněl zmínit baziliku v Mikulčicích, které ta z Bratislavy dosahuje tak 2/3 rozměrů:-) to jen tak na okraj.
Jinak jak píše lacooravec ze dne 8.5.2011: „Podľa toho, to až také kruté nebolo!“. Mno pane…to je hodně cynická poznámka. To klidně povídejte těm, kterým rodiny zůstaly v koncetračních táborech. A že například jednu slovenskou rodinu znám, kterou postihla akce Dávid v roce 1942.
Milanexyz,
tak postupně…nejdříve si zkusíme upřesnit počty Židů na Slovensku po Vídeňské arbitráži. Cituji:
Podľa sčítania ľudu z r. 1930 bolo na Slovensku 136 737 obyvateľov židovského náboženstva, ktorí predstavovali 4,11 % všetkého obyvateľstva. Títo sa hlásili k niekoľkým národnostiam: českej a slovenskej (v štatistike sa uvádzala československá národnosť) – 44 019 (32,19 %), nemeckej 9 945 (7,27 %) a k židovskej národnosti 65 385 (47,81 %).
Z 2 658 obcí a miest na Slovensku žili Židia v 1 435. Najväčšie židovské komunity boli v Bratislave (približne 15 000), v Nitre (4 358), v Prešove (4 308), v Michalovciach (3 955), v Žiline (2 917), v Topoľčanoch (2 459), v Trnave (2 445), v Bardejove (2 441), v Humennom (2 172) a v Trenčíne (1 619).
Po I. viedenskej arbitráži v novembri 1938 na Slovensku ostalo približne 90 000 Židov.
(Zdroje: JUDr. K. Zavacká, CSc. – Ústav štátu a práva SAV, PhDr. K. Hradská, PhD. – Historický ústav SAV, PhDr. Ľ. Hallon, CSc. – Historický ústav SAV, doc. E. Nižňanský, CSc. – Katedra všeobecných dejín FF UK Bratislava – http://www.delet.sk/spravy-a-politika/slovensko/tragedia-v-cislach)
Shodneme se, že odhad počtu 90.000 Židů na území Slovenského štátu je reálný?
Možnože pri svojej „protičeskej“ horlivosti som prehliadol jednu nulu, ale podstata môjho príspevku sa nemení. Vymenujte mi aspoň jednu nacistami okupovanú krajinu, kde bol aspoň zlomok účastníkov onej pronacistickej demonštrácie v Prahe! Zmysel môjho príspevku bol, že každý si má pozametať pred svojím prahom (možno aj pred svojou Prahou), až potom nech sa púšťa do zametania pred prahmi druhých. Všakže, Mirek?! Čo tak pustiť sa do deportácií a prenasledovania židov v Protektoráte. Len mi nepovedzte, že protektorátna vláda, protektorátne orgány i jednotliví Česi s tým nemali nič spoločného!
PS.
Tie dva milióny som si nevycucal z prsta. Pred pár rokmi kolovalo po internete faksimílie českých novín z roku 1942, kde to bolo v titulku. Je možné, že v dnešnej modernej dobe to niekto upravil. Ale ešte raz podotýkam, že môj príspevok nebol o veci samotnej, ale o upozornení, že si každý má všímať najskôr seba!
Pane Hrnko,
„možnože pri svojej protičeskej horlivosti som prehliadol jednu nulu…“ versus „tie dva milióny som si nevycucal z prsta…“ hmm, tak platí jedno, nebo druhé? Protože, jak jistě uznáte, oboje platit nemůže. Ostatně i výrokem: „Je možné, že v dnešnej modernej dobe to niekto upravil…“, ze sebe jen zbytečně děláte …
No a téma je přece J. Tiso potažmo jeho „zásluha či vina“ na tom či onom. Takže holokaust na Slovensku je tu, myslím, velmi na místě. Ostatně p. Mirek se vás jen slušně dovolil na něco zeptat.
Spomínam si na jednu televíznu diskusiu, bolo to, myslím, pri príležitosti udeľovania toho vyznamenania, ktoré dáva židovský štát ľuďom, ktorí zachraňovali židov počas 2. svetovej vojny. Bola tam vtedy aj jedna rádová sestra (na meno rádu si nespomeniem) z rádu, ktorý vo svojich priestoroch ukrýval židov. Tá vtedy povedala dosť jasne, že kancelária prezidenta o ich činnosti vedela a aj oni vedeli, že vie. A ešte k ctenému pánovi Kamencovi. Bolo to – ak ma pamäť neklame – opäť v nejakej televíznej diskusii, kde na otázku, či podľa neho J. Tiso vedel, čo sa robí so židmi v Poľsku, odpovedal, že podľa neho nevedel.
Pane Hrnko, nebojte, zamést před valstním prahem si umím:-) klidně založte téma holocaust v Protektorátě a rád s k tomu tématu budu vyjadřovat. Tady se to týká J.Tisa a tak se vyjadřuji sem. To vy odbýháte od tématu, nebo se vyhýbáte odpovědi. Co se vašeho argumentu ohledně demostrance v Praze týče, asi dneska těžko budeme schopni dokazovat národnostní skladbu těch 200tis účastníků. Nicméně asi je vám známo, kolik Němců žilo v Protektorátu a kolik jich bylo i ze smíšených manželství. A když si pak vezmu agitaci třeba u příležitosti 1.máje za léta minulá, tak není podle mě vůbec nemožné, těch 200tis lidí z Protektorátu sehnat. Určiět se konali zájezdy i z hodně vzdálených vísek:-) nicméně, že tam byla celá řada Českých kolaborantů, tak o tom taky nepochybuji. Nicméně 2 Mio a 200 tis…to je sakra velký rozdíl, kterého by se historik dopouštět neměl:-)
Jinak zpátky k Tisovi. Máte tedy nějaké zprávy o tom, s kým a kdy se J.Tiso sešel? Mám na mysli ty vojenské důstojníky, kteří jej informovali o tom, co se Židy Němci na okupovaných územích provádí.
„Vraj, či je to kresťanské, čo sa robí so Židmi. Je to ľudské? Nie je to rabovka?… Ja sa pýtam, je to kresťanské, keď sa národ chce zbaviť svojho večného nepriateľa? … že Slovákovi židovský živel ohrozoval život, o tom nikoho netreba presviedčať. Bolo by to vyzeralo ešte horšie, keby sme sa neboli od nich včas očistili. A urobili sme tak podľa príkazu Božieho: Slovák, zhoď, zbav sa svojho škodcu.“
(Zdroje: J.Tiso – Holič, 16.8.1942)
Pán Mirek,
môj príspevok týkajúci sa počtu odtransportovaných osôb zo sústreďovacích stredísk v 1.Slovenskej republike bol adresovaný autorovi blogu p. Hrnkovi z toho dôvodu, že v istý čas pracoval v tom oddelení HÚ SAV, ktorý sa zaoberal historickým výskumom krátkeho obdobia trvania vtedajšej slovenskej samostatnosti.
Prekvapuje ma, že na takéto ohromujúce tvrdenie (pokiaľ je pravdivé) doteraz nereagoval a tak isto som prekvapený, že sa neozvali vážnejší prispievatelia „Šľak“ a „pomocník“. Neviem, či im to vyrazilo dych, ale na vysvetlenie sú tu len dve možnosti:
Alebo je to poznanie pravdivé a je neuveriteľné, že na to doteraz nikto neprišiel,
alebo je to podvrh a vyššie spomínaným pánom nestojí za to „pošpiniť“ sa pripomienkovaním.
tak isto, ako to niektorí „gebíroví“ historici tvrdia v prípade hrobové mlčanie okolo výskumov Dr Cyrila Hromníka.
Čo sa týka Vášho návrhu dohody o počte príslušníkov židovského obyvateľstva na územi 1.Slovenskej republiky, rád by som Vám pripomenul, že na Slovensku máme takú anomáliu, aká sa asi sotva nájde v inom štáte. Po vojne bolo pod tútorstvom českej ČSAV v Historickom ústave SAV vytvorené Oddelenie novších dejín, ktoré údajne skúma národné dejiny v rokoch 1918 až 1945. Toto oddelenie funguje aj dnes, a hoci po osamostatnení SAV už nie je závisla na príkazoch z Prahy, cieľ výskumov udaný pred osamostatnením je slepo sledovaný.
Výskumy tohto oddelenia by sa dali zhrnúť do dvoch bodov:
1. Vo výskumoch histórie predvojnového obdobia maximálne zvýrazňovať kladný vplyv vytvorenia spoločného štátu pre Slovensko a úplne ignorovať nepriaznivý hospodársky vývoj na Slovensku a jeho pozvoľnu premenu na kolóniu českých zemí,
2. Vo výskumoch obdobia 1.Slovenskej republiky v maximálnej miere vyhľadávať a zverejňovať všetky negatívne kroky vtedajšej vlády, posudzované očami bývalej komunistickej a dnešnej globalistickej demokracie.
Toto Oddelenie novších dejín, obor, momentálne s 19-timi „vedcami“, za 66 povojnových rokov nenašiel, nevydal, ani nezverejnil nič, čoby pravdivo vykreslilo postavenie Slovenska počas 1.ČSR, a ani nič kladného v prospech Slovenska a Slovákov počas trvania 1.Slovenskej republiky.
Čiže 19-násť štátom dobre platených „vedcov“ (počet sa mohol rokmi meniť) 66 rokov skúmalo a ešte stále skúma len 21 ročné obdobie (možno až) v 5000 rokov dlhej histórii národa.
A naviac, v tomto Oddelení novších dejín HÚ SAV pracovalo aj pracuje niekoľko historikov, ktorých celoživotné (30-40 ročné) výskumy spočívali v zhromažďovaní údajov o nešťastnom osude len jedného etnika počas štvorročného trvania 1.Slovenskej republiky s cieľom zhromažďovania údajov podporujúcich zvaľovanie viny za ich osud výlučne na vtedajšiu vládu Slovenska.
Vami spomínaní historici patria to tejto kategórie historikov. Nedivte sa preto, že k ich výskumom nemám dôveru a preto sa k Vami uvedenej cifre nevyjadrujem.
Dúfam, že majiteľ tohto blogu, ktorý v tejto oblasti profesionálne pracoval sa k uvedenej tematika vyjadrí a zverejní pre nás pravdivé čísla týkajúce sa počtu vyvezených slovenských židov (samozrejme nezahrňujúc občanov v Maďarmi okupovanom území Slovenska).
Milan z konca abecedy,
na vaše nekorektné invektívy (hodné tak krčmy v Podčičve) odpovedám len preto, že môj blog je otvorený a môže si tu písať každý, pokiaľ dodržiava všeobecné zásady slušnosti. Tak predovšetkým k oným údajom zo Sme sa nevyjadrujem, lebo odkedy zamkli prístup, sa k ním nedostanem. A uznáte, že platiť taký plátok by ma nenapadlo, ani keby som vyhral jackpot v American Lotery (uvedené cifry by tak zodpovedali transportom po vypuknutí SNP, ktoré organizovali napriek protestom slovenskej vlády nacisti; ale ešte raz nevyjadrujem sa, lebo neviem, v akej súvislosti to tam je). Samozrejme, že o počte deportovaných zo Slovenska roku 1942 sú rôzne údaje. Aj ja ich uvádzam pri komentovaní výpovede D. Wislicenyho na tomto blogu. Stačí si pozrieť dozadu. Počet 58 000 deportovaných je odvodený od čísla, ktoré udávajú Slovenské železnice, lebo tak účtovali za prepravu osôb v transportoch. Či tam tých osôb skutočne aj toľko bolo, sa nedá overiť. Ale isto uznáte, že deportácie boli násilným, protiprávnym činom, či deportovaných bolo 35 000 ako uvádza Wisliceny alebo 58 000, ako udávajú Slovenské železnice.
Nuž a vaše invektívy na adresu HÚ SAV sú nízke a nepravdivé. Historický ústav vznikol už v rámci SAVU, inštitúcie, ktorá bola založená roku 1942, keď o ČSAV ani neslýchali (bola založená r. 1953 a SAVU bola do nej inkorporovaná pod názvom SAV). Váš údaj o päť tisícročnej histórii národa patrí skôr na kliniku ako do vážnej diskusie, ale môžem vás potešiť, že na výskum dejín praveku a staroveku dejín Slovenska je celý jeden ústav (AÚ SAV), takže nie je to s pokrytím dejín až tak zlé. Ale musím uznať, že značná časť zamestnancov oboch inštitúcií pokračuje v metodologickom prístupe z existencie dominacie českej vedy. Ale to neznamená, že nič hodnotného nevytvorili. Na HÚ SAV pracovali takí vedci ako R. Marsina, J. Tibenský, J. Mészaroš, L. Deák, L. Suško, J. Lukačka a mnohí, mnohí ďalší, ktorí urobili pre poznanie slovenskej histórie veľký kus práce. Povedať o HÚ SAV, že nič nevytvoril je skutočne na úrovni hlbokej neznalosti. A toho guru si strčte, viete kde! Je to obyčajný šarlatán, ktorý o dejinách, o Slovanoch a ich jazyku nemá ani šajnu, a uveriť mu môže skutočne len vykoľajený človek, ktorý o dejinách nič nevie, aj keď sa tvári, že zjedol všetku múdrosť sveta a „gebíroví“ historici mu do jeho výkladu dejín nemajú čo hovoriť.
Mirek,
môžem vás upokojiť. Uvedený holíčsky prejav bol predmetom dokazovania pred Národným súdom. Tiso sa k nemu nepriznal, žeby také ničo povedal. Ani jeden z privolaných svedkov, účastníkov zhromaždenia nepotvrdil, žeby také ničo Tiso povedal. Záver predsedu súdu Daxnera bol: Je jedno, či to povedal alebo nepovedal, keďže to v Slováku nedementoval, tak sa s tým stotožnil. Takýmto spôsobom dokážem hocikomu hocičo.
Absolútny súhlas p.Milanxyz! Veď je tu vedená čistá propaganda voči Slovensku, ako takému!! Akoby neexistovalo na Slovensku nič pozitívne za tie roky, akoby sme tu s nenávisťou vyhladzovali židov pred očami malých detí!!! Veď je to nonsens, všetko bolo inak, veci treba brať reálne, ako ich život priniesol! Slovensko sa zachovalo, ako vedelo, v snahe prežiť a v podstate, taktiež, akú vtedy použilo, dávajú mu za pravdu! Ospravedlniť sa obetiam sa patrí, ale aj našim! Aby to bolo spravodlivé!
Nie je mi jasná jedna vec. Ak sa teda Slovensko má do nekonečna hanbiť za transport židov potom by ma zaujímalo :
Ako dlho, a kedy sa bude hanbiť Velká Británia za vyvražďovanie státisícov černochov v Afrike, státisíce Indov v Indii.Ako dlho, a kedy sa začne hanbiť za svoju vyvražďovaciu politiku v Laose, Barme, Alžírsku, a ďaľších krajinách Francúzsko. Ako dlho, a kedy sa začne hanbiť Japonsko za vraždenie obyvateľstva podmanených krajín cez 2. Svetovu vojnu v Ázii? Dokedy sa bude musieť hanbiť a kajať Vatikán na čele s pápežom za vyvražďovanie miliónov ľudských bytostí po celom svete pri násilnom pokresťančovani “divochov”, alebo za vyvražďovanie v Európe pri niekoľkostoročnej honbe na bosorky ci neveriacich?
Dokedy sa budu musiet hanbiť a sypať si popol na hlavu Nemci alebo Rusi za vyvražďovanie obyvateľov Európy, sveta, počas dvoch svetovych vojen? A dokedy a koľko storoči či tisícročí sa budu musieť hanbiť podla našich diskutujucich kritikov Slovenska, Spojené Štáty Americké za neustále vyvražďovanie živych bytostí vo Vietname, Laose, Iraku, Srbsku, Afganistane…..? A to nespominam vyvražďovanie pôvodnych obyvateľov pri kolonizácii Ameriky.
A nakoniec, dokedy sa budu musiet hanbiť, ( hanbia sa vôbec?), sionistickí židia v Izraeli za skoro storočné vyvražďovanie pôvodneho obyvateľstva – palestinčanov? Hanbia sa Izraelci a sypu si popol na hlavu za vyvraždenie amerických námornikov na americkej lodi Liberty? A hanbia sa za zavraždenie asi 600 židov, vlastných ludi, ktorí unikli na lodi pred pohromami vojnovej Európy, aby našli smrť z rúk vlastných v pristave novovznikajucej krajiny Izrael?
Netreba sa tých chýb radšej vyvarovať skutkami ?