Niet v slovenskej novodobej histórii človeka, na ktorého by sa tak diametrálne líšili názory v radoch slovenských občanov, ako je práve Jozef Tiso (13. 11. 1887 – 18. 4. 1947). Pre jedných je to krištáľovo čistá osobnosť, ktorá len nedopatrením ešte nie je zaradená do panteónu svätých za svoj obetavý život a martýrsku smrť za kresťanskú vieru a slovenský národ.Pre druhých je stelesnením všetkého zla, aké len človek môže spáchať, takže niekedy môže mať nezaujatý pozorovateľ dojem, že nie A. Hitler, nie nacistické Nemecko, ale práve J. Tiso rozpútal druhú svetovú vojnu, vymyslel holokaust a pánboh vie čo ešte všetko mu treba zo zločinov druhej svetovej vojny pričítať.
V okolitých štátoch si už dávno svojich hlavných „kolaborantov a zradcov“ potichu (E. Hácha v Česku, E. Dollfuss a K. Schuschnigg v Rakúsku) alebo s veľkou pompou (Miklós Horthy v Maďarsku) rehabilitovali a zaradili na popredné stránky svojich učebníc dejepisu. V baltských štátoch sa pravidelne, za tichých sympatií širokých vrstiev obyvateľstva a vlád vynášajú esesácki hrdlorezi na piedestál národných hrdinov, bojovníkov za ich štátnu samostatnosť a proti boľševikom. Veď vraj nebolo dôležité s kým a akými prostriedkami, ale za čo bojujú. Len u nás sa extrémne pohľady na J. Tisa ani len v náznakoch neobrúsili, ba naopak, možno povedať, že sú ešte vyhrotenejšie ako v čase tzv. retribučných procesov alebo v období socializmu. Nehovorím, žeby sme si mali brať rovno príklad od zakomplexovanej, antiruskej elity z Pobaltska, trocha objektivity by patrilo už z toho dôvodu, že neprimeraným „špinením“ svojich vlastných dejín morálne spochybňujeme svoje právo na aktuálnu existenciu.
Keby človek pátral, prečo sa slovenská spoločnosť nevie zjednotiť aspoň na základných názoroch na J. Tisa, osobnosť, ktorá rozhodujúcou mierou ovplyvnila osudy slovenského národa ako celku, i každého vtedy žijúceho jednotlivca zvlášť v turbulentných rokoch medzi dvoma vojnami a počas druhej svetovej vojny, prišiel by k zaujímavému záveru. Problém nie je v osobe samotného prezidenta prvej Slovenskej republiky, problém je v nás, v súčasníkoch, ktorí sme sa nedokázali aspoň v elementárnych princípoch zhodnúť na jednotnej predstave, ako by mala vyzerať naša národná prítomnosť a budúcnosť.
Spory o prítomnosť sa prenášajú do minulosti a podľa toho, aké štátoprávne predstavy a predstavy o národnej osobitosti a národnej suverenite mala daná osoba, podľa toho ju niektorí z nás zaraďujú do svojho pomyselného panteónu, alebo zavrhujú do najohnivejšieho pekla a druhí naopak. Pri takomto nazeraní na dejiny potom je v princípe sporný každý. V pohľade „angažovaných“ súčasníkov na dejiny sú tak sporní všetci počnúc Pribinom (kolaborant s Nemcami), Svätoplukom (vyhnal Metodových žiakov) a končiac Ľ. Štúrom (kontrarevolucionár, separatista), A. Hlinkom (klerikál), M. Hodžom (čechoslovakista) atď., atď. J. Tiso však má jednu osobitnú črtu, je s ním spájané niečo, čo ho u jedných vynáša na najvyšší piedestál a druhí preto na ňom nenachádzajú ani zrnko milosrdenstva – v ťažkých rokoch druhej svetovej vojny stál zhodou okolností na čele štátu, ktorý niesol prvý krát v histórii prívlastok slovenský, ktorý napriek fatálne závislosti na nacistickom Nemecku dokázal pomerne úspešne riešiť ekonomické, sociálne i kultúrne otázky doby, ktorý dokázal, že Slováci sú schopní spravovať si svoje veci sami, že nie sú „inferiórni“, ako to mnohí o nich predtým v hojnej miere tvrdili, že nepotrebujú žiadneho cudzieho „správcu“ svojho osudu.
Cieľom môjho príspevku nie je adorovať alebo haniť J. Tisa, takých článkov už bolo napísaných stovky a je zbytočné ich ďalej rozmnožovať. Chcel by som len poukázať na výzvy, ktoré pred neho stavala doba a spôsob, ako na ne reagoval, či mal inú voľbu a či si bol vedomý všetkých dôsledkov, ktoré z jeho voľby vyplývali.
Predovšetkým treba povedať, že J. Tisovi sa dostalo hádam jedno z najlepších vzdelaní, aké mohol dosiahnuť chlapec z nižších vrstiev vtedajšieho Uhorska nemaďarskej národnosti. Viedenské Pazmaneum bolo špičkovou teologickou vzdelávacou inštitúciou a jeho absolventi obyčajne končievali vo vysokých cirkevných funkciách. Pravdepodobne by takáto kariéra očakávala aj kňaza J. Tisa, ktorý bol síce slovensky cítiaci, ale ako správny katolík zároveň lojálny pomerom, ktoré s posvätením cirkevnej vrchnosti panovali. Nebol teda žiadnym buričom, nezdôrazňoval svoju národnosť, ale tvrdošijne pracoval v prospech svojich (slovenských) farníkov. Avšak keď pomery na konci vojny viedli k rozpadu monarchie, neváhal vstúpiť do Slovenskej národnej rady v Nitre a v jej mene vítať oslobodzujúce česko-slovenské vojsko.
V prvej republike predstavoval v rámci ľudovej strany tzv. umiernené krídlo. Bol presvedčeným stúpencom spoločnej česko-slovenskej štátnosti a tomu prispôsoboval aj svoju politickú prax i ciele, ktoré ako najbližší spolupracovník A. Hlinku formuloval i presadzoval.Keď sa roku 1927 stal ministrom zdravotníctva v rámci tzv. pánskej koalície, jeho pôsobenie Slovensko okamžite pocítilo. Najmä jeho opatrenia v oblasti rozvoja slovenských kúpeľov dali týmto liečebným ústavom impulz, z ktorého žili niekoľko ďalších desaťročí.
Napriek svojmu presvedčeniu o potrebe spoločnej štátnosti s Čechmi, bol zároveň rozhodným stúpencom slovenskej národnej osobitosti, čo vyplývalo aj z jeho teologického presvedčenia, že národ je prirodzeným božím dielom, že ako taký má prednosť pred štátom, ktorý je dielom ľudským. Jeho ústretovosť vo vzťahu k Prahe a zároveň dôvera A. Hlinku ho v polovici 30. rokov minulého storočia postavili do nevďačnej úlohy hlavného vyjednávača ľudovej strany v otázke jej možného vstupu do vlády po voľbách r. 1935, ktorý by určite postavil česko-slovenskú vládu medzinárodne do lepšieho svetla a zvýšil by jej – obrazne povedané – rating v očiach druhých vlád. Malo to však jeden háčik. Ľudová strana sa dohodnúť chcela, ale na strane centralistov na prijatie takého riešenia, ktoré by aspoň formálne uznalo existenciu slovenského národa a samostatného slovenského jazyky, ochotu nenašiel. Svojou úpornou snahou hľadať kompromis s českou stranou vyvolával v radoch vedenia ľudovej strany podozrenia a obvinenia, že je Benešov človek (čo nebolo ďaleko od pravdy). Keď hodnotíme jeho pôsobenie v rokoch prvej republiky, nemôžeme nekonštatovať, že bol lojálny k štátu a k jeho politickému systému. Zároveň ale bol dôsledným stúpencom slovenskej osobitosti a jej realizácii formou autonómie Slovenska. Jeho výrazným nedostatkom (to sa týka však celej HSĽS) bolo, že sa málo zaujímal o zahraničnú politiku a ani sa ju nesnažil pochopiť. Práve tento nedostatok mal fatálne následky v nasledujúcom období.
Mníchovská dohoda z 29. a 30. septembra 1938 vytvorila úplne novú situáciu v strednej Európe, ktorá postavila väčšinu aktívnych ľudí pred neľahkú voľbu – ako ďalej. Všetkým bolo jasné, že západné demokratické štáty vydali – bez boja a len s cieľom aby sa vyhli vojne – Česko-Slovensko a celú strednú Európy Hitlerovi. Najľahšie bolo zbaliť sa a odísť niekam ďaleko, mimo dosah nacistického cunami, ktoré sa valilo na tunajšie národy aj s posvätením hlavných západných mocností. Zodpovední politici však museli hľadať miesto pre svoje národy, aby sa vyhli pohrome. Avšak boli aj takí, ktorí privítali rozťahovanie sa Hitlera, aby sa pokúsili o méty, ktoré by za normálnych okolností boli pre nich nedosiahnuteľné.
J. Tiso bol síce ambiciózny i ctižiadostivý politik, avšak zmysel politiky nevidel v napĺňaní svojich osobných ambícií, ale v službe celku. Bolo mu jasné, že po mníchovskom „riešení“ národnostnej otázky, musí prísť i k riešeniu slovenskej otázky. Odmietal však akékoľvek riešenia, ktoré by išli za rámec česko-slovenského štátu, lebo v danom prípade by sa mohlo Slovensko dostať na šikmú plochu, po ktorej by mohlo skĺznuť do priepasti. Statočne bránil územie Slovenska proti maďarskej rozpínavosti, a preto len so sebazaprením sa podriadil viedenskému diktátu z 2. novembra 1938. Je pravdou, že republika, ktorá nedokázala ubrániť územnú integritu Slovenska, stratila aj v jeho očiach na príťažlivosti. Mnohí ľudáci a pravdepodobne aj J. Tiso si mysleli, že nespravodlivosť Viedenskej arbitráže súvisela s tým, že Slováci zotrvávali vo zväzku s Čechmi.
Napriek tomu sa do najkrajnejšej miery snažil udržať existujúce status quo, aj keď mu bolo jasné, že Slovensko sa bude musieť nejako rozhodnúť. Až keď priamo u Hitlera 13. marca 1939 zistil, že zotrvávanie na pozícii existencie Česko-Slovenskej republiky hrozí katastrofou a možným východiskom je okamžitá samostatnosť, prijal túto alternatívu. Ale odmietol všetky ponúkané nelegitímne cesty, ktoré by k tomu mohli viesť. Výrazným negatívnym prvkom cesty od Mníchova po vyhlásenie samostatnosti 14. marca 1939 bolo, že završovanie slovenskej emancipácie bolo spojené s odbúravaním demokratického poriadku v štáte. Otázkou však zostáva, či pri nezáujme západných mocností o strednú Európu a pri nástupe A. Hitlera bol iný politický rámec možný. Z hľadiska politického i morálneho je J. Tisovi len ťažko možno za jeho činnosť v tomto období niečo vyčítať.
Obdobie existencie slovenského štátu (od júla 1939 Slovenskej republiky), v ktorom vykonával funkciu predsedu vlády (marec – október 1939) a prezidenta (október 1939 – máj 1945) patrí skutočne k rozporuplným v politickej kariére J. Tisa. Žiaden objektívny historik nemôže pripísať J. Tisovi zlé úmysly alebo nehumánne ciele. Avšak politika sa nehodnotí podľa úmyslov a cieľov, ale podľa výsledkov. Nuž a tu treba objektívne povedať, že nie všetko, čo sa stalo v štáte, za ktorý bol v najvyššej inštancii politicky zodpovedný, bolo v súlade so všeobecnými zásadami humanity i spravodlivosti platnými aj v danom období. Nevyriešenou otázkou (pretože nie je spoločenský záujem túto otázku riešiť objektívne sine ira et studio) však zostáva, čo skutočne zo svojej pozície mohol zamedziť a čo bolo mimo jeho moc a chcenie. Je fakt, že až do salzburských rokovaní v lete roku 1940 boli jeho možnosti formálne dosť veľké, fakticky mu ich však limitovali radikáli okolo V. Tuku a A. Macha. Rozhašterenosť slovenskej politiky, ktorá je taká typická pre všetky obdobia našej histórie, tak znemožnila konsolidáciu štátu, ktorý zásah A. Hitlera do vnútorných pomerov na Slovensku ešte viac zdramatizoval. J. Tiso bol prvý krát v svojom politickom živote postavený pred fatálnu voľbu a medzi všetkými zlými možnosťami, ktoré sa mu núkali, si nakoniec vybral zotrvanie v politike.
J. Tiso vedel po Salzburgu, že vývin v štáte, na čele ktorého stojí, nie je „kóšer“, že jeho možnosti sú limitované. Podľa mnohých svedectiev zvažoval aj svoj odchod z politiky, ale nakoniec zotrval. Dnes je už jasné, že nacisti mali v danej dobe pripravené i zriadenie protektorátu nad Slovenskom a je pravdepodobné, že len ochota J. Tisa ďalej s nimi spolupracovať, zabránila realizáciu krajných, pre Slovensko katastrofálnych riešení. Ako málo skúsený v zahraničnej politike a medzinárodných vzťahoch si túto skutočnosť asi neuvedomoval a za nástroj presadzovania nemeckej moci na Slovensku považoval radikálov okolo V. Tuku a A. Macha. Mylne sa asi domnieval, že ak eliminuje ich tlak, zníži sa miera „závislosti“ od Berlína. Vtedy urobil jednu zo svojich najväčších fatálnych politických chýb. Aby znížil tlak radikálov v politickej sfére, uvoľnil im priestor pri riešení židovskej otázky. Zmocňovací zákon zo septembra 1940, ktorým sa vláde na jeden rok dali plné moci, aby „riešila“ židovskú otázku, bol naštartovaním tragédie, ktorá skončila deportáciami prevažnej masy židovského obyvateľstva do vyhladzovacích táborov v Poľsku. Židovský kódex (1941) a naň nadväzujúce deportácie (1942) boli výsledkom tohto zmocňovacieho zákona. Tisova všeobecná politická zodpovednosť za diskrimináciu a deportácie židovského obyvateľstva zo Slovenska je nepopierateľná. Nie však v zmysle, že by ich bol organizoval alebo pripravoval. Jeho zodpovednosť bola v tom, že nekonal, resp. začal konať až vtedy, keď pre väčšinu slovenských židov bolo už neskoro. Na danej skutočnosti asi málo zaváži fakt, že v daných geopolitických pomeroch by bez Tisovej kolaborácie bolo percento deportovaných asi podstatne vyššie.
Po roku 1942, keď prešla strategická iniciatíva na frontoch do rúk Spojencov, sa J. Tiso dostával do bezvýchodiskovej situácie. Spoliehanie sa na separátny mier západných spojencov s Nemeckom sa ukázalo nereálne. Režim slovenského štátu postupne strácal vplyv aj na vývin domácej situácie. J. Tiso bol odporcom drakonických zásahov proti potenciálnym protivníkom, ale ani bezpečnostné orgány štátu už neboli schopné mocou si vynucovať lojalitu občanov. Štát prosto vegetoval v očakávaní budúcnosti, na ktorej formovanie jeho vedenie už strácalo vplyv. J. Tiso asi dúfal, že sa mu podarí daný stav udržať až do konca vojny. Tomu však zabránil masový rozvoj partizánskeho hnutia na Slovensku v lete roku 1944. Keďže domáce sily neboli schopné a už ani ochotné účinne vystúpiť proti partizánom, nacisti pristúpili k priamej okupácii Slovenska. Nie je síce pravdou, že J. Tiso nemecké vojská pozval, ale na nátlak Berlína nakoniec s príchodom súhlasil. V akomsi mesianistickom očakávaní s myšlienkou „zachrániť, čo sa dá“ dohral svoju poslednú tragickú úlohu prezidenta okupovaného štátu, spolupracujúceho s okupačnou mocou.
Pred blížiacim sa frontom opustil J. Tiso na konci marca 1945 Bratislavu a v apríli aj Slovensko. Slovenská vláda a prezident programovo ustúpili na územia, o ktorých predpokladali, že budú obsadené Spojenými štátmi. Predstavovali si, že za pomoci amerických Slovákov sa im podarí presvedčiť o „svojej pravde“. V tomto sa však kardinálne mýlili, pretože vplyv slovenskej komunity v USA sa na konci roku 1945 nedal ani zďaleka porovnať s jej vplyvom počas prvej svetovej vojny, ba dokonca ani s vplyvom spred vojny. Po internácii v Altöttingu prešiel J. Tiso niekoľkými americkými zaisťovacími tábormi a nakoniec bol vydaný česko-slovenskej vláde s poznámkou, že E. Beneš je demokrat a ako taký je garantom, že bude mať v obnovenom Česko-Slovensku spravodlivý proces.
V rámci retribučného súdnictva bol J. Tiso obžalovaný pred Národným súdom najmä zo štyroch hrdelných zločinov – rozbitie Česko-Slovenskej republiky, podpora nacistického vojnového úsilia, najmä vojny proti ZSSR, rasového prenasledovania a zrady na Povstaní (SNP). Okrem rasového prenasledovania, žiaden z týchto „zločinov“ v daných geopolitických pomeroch nemohol byť nestranným súdom považovaný za okolnosťami nevynútené konanie, resp. vyhlásenie štátnej samostatnosti osobitého národa za akýchkoľvek okolnosti nemôže byť považované za zločin. Paradoxne však prenasledovanie židov v danom období sa považovalo aj pred NS za okrajovú záležitosť. J. Tisovi sa nedostalo spravodlivého procesu. Bol to typický politický proces, pri ktorom sa rozsudok tvoril v kanceláriách politických strán, najmä KSČ a KSS. Viac ako skutočné alebo domnelé prečiny J. Tisa rozsudok ovplyvnila tzv. aprílová dohoda o rozložení politických pozícií v Demokratickej strane a jej následné víťazstvo vo voľbách v júni 1946. J. Tiso sa sám pred súdom vyhlásil za martýra „slovenskej túžby za samostatný štátny život“ a v tomto zmysle prijal aj rozsudok. Ako to už v čase procesu s prezidentom prvej Slovenskej republiky predvídali viacerí rozhľadení slovenskí politici a analytici, mŕtvy Tiso viac poškodil myšlienke česko-slovenského spolužitia ako hocičo iné. Bol a naďalej zostáva traumou slovenskej politiky.
Páni,
roku 1990 som bol jeden zo spoluautorov vyhlásenia o deportáciách židov zo Slovenska, v ktorej sa SNR ospravedlnila židom za to, čo sa im stalo počas druhej svetovej vojny. Myslím si, že v morálnej rovine ono ospravedlnenie túto kapitolu slovenských dejín uzavrelo. To však v nijakom prípade neznamená, že sa o tom nemá hovoriť a že sa to nemá vedecky skúmať. Má sa to skúmať ako každý iný dôležitý fakt alebo dôležitá udalosť zo slovenských dejín. Neviem, prečo by sa o tom nemalo hovoriť; pokiaľ ide o vedecký prístup, nemožno to chápať ako sústavné „ospravedlňovanie“. Druhá vec je, keď to niekto sústavne podsúva ako dedičný hriech, ktorý naveky pošpinil Slovákov do všetkých nasledujúcich generácií. Tomuto treba samozrejme urobiť prietrž, ale nemyslím si, žeby som ja bol zdrojom šírenia „večného dedičného hriechu“ Slovákov. Preto som aj odkázal Mirka, aby si zametal prah pred svojimi dvermi.
Pán Hrnko,
som prekvapený plytkosťou Vašej odpovede a povrchnosťou, s akou ste čítali môj príspevok. V prvom rade ja som Vás upozornil na PRÍSPEVOK anonymného autora pod istým článkom v Sme, a nie na článok samotný. V príspevku totiž autor poukázal na veľmi dôležitú skutočnosť – pokiaľ je pravdivá – ktorá má celonárodný, ba priam celosvetový dosah. Slováci po celých 66 rokov boli a ešte stále sú nielen doma, ale aj vo svetovej tlači obviňovaní, že vyviezli okolo 66 tisíc svojich občanov (čísla sa rozhádzajú) do pracovných táborov (nepriateľmi pomenovaných ako koncentračné tábory), pričom spomínaný príspevok objasňuje, že do uvedeného čísla boli pravdepodobne pre zvýraznenie kolektívnej viny Slovákov, zarátané aj osoby, ktoré boli vyvezené z územia okupovaného fašistickým horthyovským Maďarskom.
Obrátil som sa na Vás, ako na historika, ktorého výskum sa sústredoval na Slovensko vo vojnovom období, s otázkou, či informácie v uvedenom príspevku môžu byť pravdivé.
Asi ste si neuvedomili význam onoho príspevku (pokiaľ by informácia v ňom bola pravdivá), lebo Vaša odpoveď nenasvedčuje, žeby ste sa nad tým zamysleli:
„Počet 58 000 deportovaných je odvodený od čísla, ktoré udávajú Slovenské železnice, lebo tak účtovali za prepravu osôb v transportoch.“
A to Vás nenapadlo, že Slovenské železnice mohli prepravovať-transferovať aj osoby iných štátov?
Pred pár dňami (15-ho) vo večernom vysielaní STV priniesla informáciu o odsune židov z Košíc bez toho, aby uviedla, že za odsun je zodpovedné horthyovské Maďarsko.
Nedorozumenie, alebo úmysel?
Takto zmanipulované spomienky totiž môžu u občanov evokovať len pocit viny a zahanbenia za činy ich predkov.
Čo si myslíte pán Hrnko, kade viezli košických židov do Poľska?
p.s.Asi ste zadriemkávali pri čítaní môjho príspevku, pretože čo sa týka HÚ SAV, tam som výlučne písal len o ODDELENí NOVŠÍCH DEJÍN, kde z Vami menovaných historikov pracoval pravdepodobne len L Deák, ale ten sa ponajviac zameriaval na slovensko-maďarsku otázku.
Ešte raz,
povedzte mi, kde ten článok nájdem, aby som si ho mohol prečítať, a potom sa k nemu môžem vyjadriť. Čísla z brucha sa nedajú hodnotiť!
Čo sa týka onoho televízneho príspevku, videl som ho a tiež ma rozčúlilo, že nespomenuli podstatný fakt!
No a keď už sme pri tom HÚ SAV, jeho oddelení najnovších dejín. Jedinú reálnu oponentúru mal v SHÚ MS, ktorý nové vedenie MS práve rozprašuje. Takže o čo nám ide?
Pán MilanXY, nemám rád tému 2. svetová vojna, ale pre mňa je to, že sa omylom zvyknú do slovenských „deportácií“ zarátavať aj maďarské stará známa vec, nájdete to napr. ako tak pozerám aj v článku holokaust na slovenskej wikipédii (odtiaľ to možno aj opísali), nepovažoval som vôbec za potrebné sa k tomu vyjadriť. Okrem toho podľa skúseností viem, ako to s takými číslami býva, často +/-70% podľa zdroja. Na tých číslach, ak sú pravdivé, je ale zaujímavé, že z toho malého územia ktoré pripadlo Maďarsku odviezli viac Židov a z viac stredísk ako z oveľa väčšieho územia Slovenska, podľa mňa je to príznačné.
Tie televízne príspevky fungujú takým spôsobom, že televízia si takpovediac „zájde“ po rozumy k nejakému konkrétnemu historikovi, najčastejšie do SAV. Takže to, čo potom odcitujú, je to, čo im „nadiktoval“ (spravidla) SAV káder. Nehľadajte tam nejakú vlastnú pridanú hodnotu našej „žurnalistiky“. Takže určite to nie sú omyly. Sú to historikmi udávané údaje a zámerne sa pri nich nespomína, že sa jednalo o deportácie v maďarskej gescii. Neverím, že by sa profesionálny historik v takejto veci „pomýlil“. A podľa týchto „počtov“ spravidla rozoznáte, komu o čo ide. Pretože pre niektorých, čím vyššie číslo, tým lepšie.
No a v tomto má pravdu pán Milanxyz. Nie je jedno, či to bolo 10 000, 20 000 alebo 50 000. To je sakramentsky podstatná vec.
Pane Hrnko, reaguji na váš komentář Anton Hrnko hovorí: Máj 17, 2011 o 20:10. Špatně jste mě pochopil. Nechci se v tom kdoví jak šťourat a ani házet jednoznačnou vinu na J.Tisa. Jak moc dobře víme, viníků bylo více a i těch, kteří za akci Dávid nesou větší podíl viny. Jen mě to téma prostě zajímá a proto jsem se vás slušně ptal na pár věcí, které mě zajímali i vzhledem k tomu, že v době vaších studií jste se zaměřoval právě především na dobu Slovenského štátu. Možná by nebylo od věci toto téma oddělit od vašeho úvodního článku. Mohl by jste tak založit nové s úvodem třeba s tou omluvou z roku 1990. Děkuji
Pán Hrnko,
zopakujem môj príspevok z 8.mája, v ktorom veľkými písmenami zvýrazňujem údaje, ktoré Vám unikli:
Pán Hrnko,
v DNEŠNOM SME, v DEBATE POD ČLÁNKOM „HOLOKAUST v SEREDI“ som našiel tieto zaujímavé informácie o deportáciach slovenských židov:
“Deportácie boli vykonávané zo sústreďovacích stredísk, ktoré boli vytvorené v týchto slovenských mestách:
Bratislava – počet odtransportovaných osôb 1 969.
Poprad – počet odtransportovaných osôb 3 000.
Sereď – počet odtransportovaných osôb 9 021.
Žilina – počet odtransportovaných osôb 12 702”
(spolu 26692 osôb)
“a v týchto dnes slovenských mestách patriacich vtedy do Maďarska:
Dunajská Streda (vtedy územie Maďarska) – počet odtransportovaných osôb 8 000.
Komárno (vtedy územie Maďarska) – počet odtransportovaných osôb 8 000.
Košice (vtedy územie Maďarska) – počet odtransportovaných osôb 12 000.
Levice (vtedy územie Maďarska) – počet odtransportovaných osôb 4 000.
Nové Zámky(vtedy územie Maďarska) – počet odtransportovaných osôb 7 000.”
(spolu 39000 osôb)
“Celkovo bolo z územia dnešného (nie vtedajšieho) Slovenska deportovaných 65 692 osôb.”
DOPLŇUJEM: Autorom článku je Marian Jaslovský a článok bol uverejnený deň predtým, teda 7-5-11, ale 8-ho bol ešte na titulnej stránke elektronickej verzii. Keď som ho o deň, či dva znovu hľadal, už tam nebol, asi preto, že aspoň 90% debatujúcich obsah článku zavrhlo.
Autorom príspevku ktorý som citoval je čitateľ s pseudonymom „len tak na okraj“ a príspevok bol na druhej, dnes je na 3-ej strane ohlasov čitateľov, ktorých, keď som to čítal bolo šesť a teraz ich je 8 strán.
Súčty v zátvorkach som vpísal aby som poukázal, že:
1. Z územia okupovaného Maďarmi bolo vyvezených viac, ako zo vtedajšieho Slovenska, a že
2. Fašistické Maďarsko začalo vyvážať svojich občanov oveľa skôr, ako tvrdí ich oficiálna (a vo svete žiaľbohu prijatá) verzia, že ich začali vyvážať, až v 1944-tom keď ich údajne Nemci obsadili.
Pane Milane, chtělo by to nejdříve nějaké důkazy a nikoliv jen komentáře k nějakému článku od autorů, jejichž nick nám nic neříká o tom, o koho se jedná a nakolik je kompetentní s k tématu vyjadřovat (nebo spíše rovnou dělat závěry). Co se vystěhování Židů z území Slovenska, zabraného vídeňskou arbitráží týče, asi by to chtělo nejdříve podrobit rozboru, o jaké občany se z hlediska Maďarska a Slovenského štátu jednalo (jejich státní, národní, náboženská příslušnost). Například: Je možné, že se jednalo o slovenské státní občany, kteří zůstali na tomto území po Maďarské okupaci?
Milanxyz,
ako som pochopil, ide o správu z agentúry JPP. Ona má takú istú relevanciu ako dravidské korene slovenčiny a štyritisíc rokov slovenských národných dejín (madzi nami aj Číňania sú opatrnejší!).
Ale k veci. Nepamätám si presne čísla, ale roku 1938 žilo na Slovensku cca 150 000 židov. Po roku 1938 nastala veľká migrácie, ale v princípe v slovenskom štáte žilo r. 1940 cca 90 000 židov, na Maďarmi okupovaných územiach teda zostalo cca 60 000 slovenských židov. Z hľadiska globálneho, išlo o deportáciu židov zo Slovenska, lebo aj okupované územia boli právne súčasťou Slovenska. Takže aj deportácie z okupovaných území Slovenska sú slovenskou stratou. Nemalo by sa však zabúdať, že tam bola okupačná správa, ktorá je za to vecne zodpovedná! Údaje, ktoré uvádzam v dokumente o Wislicenyho výpovedi, sú z prameňov, ako som ich popísal vyššie. Údaje zo zdroja, ktorý neuvádza, ako k nim prišiel, sú irelevantné, nepoužiteľné. Niet sa k čomu vyjadriť!
Keď si odsledujete dátumy na nete, tie čísla pochádzajú zo slovenskej wikipédie z článku Holokaust od nicku „Doko“ a keď si pozriete jeho príspevok do textu článku z 23. marca 2007, tak sú veľmi pravdepodobne z knihy Kraus, O., Kulka E., Továrna na smrt – Dokument o Osvětimi – Birkenau Naše vojsko Praha 1964, pretože túto knihu pridal ako zdroj. Podotýkam, že to sú len transporty do Osvienčimu, neviem, či transportovali aj inam.
A v literatúre zisťujem, že ďalší židia (asi tretina) išli do Lublina, takže v tých číslach ešte nejakí chýbajú a nakoniec by to spolu mohlo byť tých 57 000, ale to len hádam.
A nevíte někdo, jak to bylo tedy s jejich státním občanstvím? Pokud těch cca 60.000 Židů zůstalo po listopadu 1938 na územích, okupovaných Maďarskem, tak se stále asi jednalo o slovenské (československé) státní občany. Pokud pak byly v roce 1942 transportovány, museli být v souladu se slovenskými zákony zbaveny slovenského občanství ne? Nebo mezitím jim bylo přiznáno maďarské? V tom případě si ale myslám, by je Horthy nevydal, stejně jako do roku 1944 (do obsazení Maďarska Německem) nevydal maďarské Židy.
Pán Hrnko,
musím povedať, že tentoraz ste poriadne „zaperlili“.
Že okupované územia boli PRÁVNE súčasťou Slovenska??? A to podľa ktorého slovenského práva to Slováci spravovali? Mohli by ste menovať?
Tu nejde o to, či deportácie z okupovaných území Slovenska sú slovenskou stratou, alebo nie, tu sa jedná o zodpovednosť za transporty z nich. Keď Nemci po potlačení povstania obnovili deportácie, sami uznávate, že tie boli mimo obliga slovenskej vlády. Je to možné, aby transporty, ktoré vykonávali sfašizovaní Maďari už neboli mimo obliga???
Čo to je za logiku? Alebo toto je to Vaše „globálne hľadisko“?
Tvrdíte, že pri informácii, čo som uviedol sa jedná o „správu z agentúry JPP“, ktorej údaje sú vraj irelevantné, pričom pán „pomocník“ poukazuje na pravdepodobný zdroj spomenutej informácie čitateľa „len tak na okraj“.
Pán Hrnko,
Obrátil som sa na Vás, ako na odborníka, ktorého diplomová práca, kandidatúra i doktorandská práca sa zaoberala týmto obdobím. Viete kde asi sú archívne materiály a viete ako sa k ním dostať. Preto som si nemyslel, že Vám bude robiť potiaže overiť si, či v spomínaných mestách zberné tábory naozaj boli, či ich nebolo na okyptenom (aj okupovanom) Slovensku viac a tiež, koľko ľudí bolo z nich odtransportovaných.
Myslel som si, že Vás, ako vlastenca, ktorému by malo ísť o očistenie mena národa z krivého obvinenia to bude zaujímať.
Žiaľ, sklamali ste ma. Tuším som mal dať odborníka do úvodzoviek.
p.s. Nikto Vás nenúti veriť výskumom Dr Hromníka, ale pokiaľ sa o nich vyjadrujete, aspoň používajte korektné údaje. Slovenská história podľa neho nie je 4, ale 5-tisíc rokov stará (bronzová doba – 3000 rokov pr.Kr.).
Keď už to tak rozoberáte, prvá Slovenská republika de iure a-posteriori neexistovala, pretože Mníchovská dohoda je nulitná, a tým aj všetko čo nasledovalo (aspoň takto si to pamätám). De facto samozrejme existovala.
Respektíve, keby aj de iure existovala, tak každopádne de iure nestratila južné územia, lebo viedenská arbitráž priamo vyplývala z Mníchovskej dohody.
Mirek,
musím vás vyviesť z omylu. Tí ľudia boli slovenskými (resp. čsl.) občanmi z hľadiska medzinárodného práva, lebo Viedenská arbitráž bola uznaná za nulitnú, takže v zmysle medzinárodného práva nemohol vzniknúť legálny právny stav občianstva obyvateľom na okupovaných územiach vo vzťahu k maďarskému štátu. To však neznamená, že neboli faktickými občanmi Maďarska a horthyovský režim ich aj za svojich občanov považoval. Budapešť ich do transportov posielala vo vedomí, že sú maďarskí občania. Takže slovenské orgány s tým skutočne nemali nič spoločné. To je aj odpoveď Milanovi z konca abecedy, ktorý nepochopil, čo som napísal vyššie. Ten – samozrejme pri poznávaní „päť tisícročnej“ histórii slovenského národa prehliadne napr. text v mojom minulom príspevku, ktorý znie: „Nemalo by sa však zabúdať, že tam bola okupačná správa, ktorá je za to vecne zodpovedná!“
Milanxyz,
áno, zaoberal som sa dejinami slovenského štátu – politickými, diplomatickými a vojenskými. Žiaľ, židovskú otázku poznám len z publikácií. Nikdy som ju neštudoval vecne a do hĺbky. Preto aj moje príspevky na túto tému sú len do hĺbky, ktorú poznám. Nebudem predsa tárať, ako váš guru.
PS. Či päť alebo štyritisíc, je to rovnaká hlúposť ako drávidská minulosť slovenčiny. Už som vám v minulosti povedal, že moja fylogenéza je 4,5 miliardy rokov stará, len moji predkovia žili raz ako prvoky, potom možno trilobity, dinosaury atď. Ale moja osobná história (ontogenéza) začala až mojím narodením, tak ako naša národná história začala až stabilizáciou slovanského osídlenia na slovensko-moravskom území v priebehu 5. až 6. st. Dovtedy to je len archeológia vrstviacich sa kultúr od príchodu homo sapiens sapiens do priestoru strednej Európy pred cca 35 000 rokmi cez dobu kamennú, bronzovú, železnú (latén – Kelti), rímsku (Rimania, Germáni) až po historickú, ktorá začala onou stabilizáciou Slovanov. Ostatné sú len rozprávky starej matere, ale určite tým urážam všetky staré matere, lebo ich rozprávky mali aspoň morálne posolstvo. Oné táraniny vášho guru sú len táraninami. Nič viac!
Presne a exaktne povedané, Viedenská arbitráž bola súčasťou Mníchovskej dohody a ako taká bola uznaná nulitnou, čo uznala aj maďarská vláda v dohode o prímerí z 19. januára 1945 i v Parížskej mierovej zmluve z r. 1947.
Vznik SR nebol dôsledkom Mníchovskej dohody, hoci pomery po nej, ktoré nastali v strednej Európe, jej vzniku napomohli. Právna existencia štátu sa odvíja od jeho právneho uznania, nie od spôsobu vzniku (pozri rozsudok medzinárodného súdu vo veci Kosova). Teda SR od 14. marca 1939 do 8. mája 1945 právne existovala, aj keď to koliduje s extrémnym výkladom nulity Mníchovskej dohody Benešom, lebo ju ako právny fakt (de iure) uznala väčšina vtedajších existujúcich suverénnych štátov aj mimo orbitu Osi (Vatikán, Sovietsky zväz, Fínsko, Švédsko, Švajčiarsko, Španielsko, Juhoslávia, Kostarika atď.)
Dobře pane Hrno… a pokud tedy budeme uvažovat v rovině 1939-1945, jak na to právně byli Židé na území okupovaném Maďarsku? To že je Maďari považovali za svou součást je jedna věc, ale mě zajímá, co de facto měli napsáno v občance:-) Dále by mě zajímalo, proč tedy Maďarsko umožnilo akci Dávid (1942) na „svém“ území. Pokud se nepletu, tak mimo okupované části Slovenska a Podkarpatské Rusi, nebyla deportace Židů prováděna. Je tedy možné, že ač po novu žili na území velkého Maďarska, přesto právně patřili Slovenskému štátu a z toho důvodu mohli být vystěhováni?
Pán Hrnko, ja s vami nesúhlasím.
Prvá Slovenská republika nezanikla. Dokladom toho je aj prijatie Ústavy Slovenskej republiky v 1992.Predsa nemôže prijímať ústavu neexistujúci štát.
Ďalej ako si spomínam tak niekedy v rokoch 1990-1992 Estónsko zrušilo uznanie Slovenskej republiky z roku 1939. Síce nechápem túto ich nadprácu a je smiešne, že o pár rokov znova Slovenskú republiku uznali ale svedčí to o tom, že Slovenská republika celé to obdobie 1945 -1992 existovala.
Ďalej je smiešne vyhlásiť Mníchovskú dohodu mocnosťami za nulitnú a tváriť sa, že Beneš neabdikoval a Hácha sa neprosil v Berlíne o protektorát. Okrem toho sa mocnosti nepýtali na názor slovenský národ a mocnosti nemôžu anulovať Pittsburghskú zmluvu a odovzdať moc českému uzurpátorovi. Mocnosti nemali právo na Jalte začleniť Slovensko do sovietskej sféry vplyvu a toto ich zlé dielo potvrdzuje, že nemajú žiadne morálne právo rozhodovať o osude národov. Slovenská republika nie je povinná hojiť britské koloniálne praktiky.Churchill bol hrdina akurát tak pre Britain Empire ale pre nás to bola svoloč čo nás predala najprv Hitlerovi a potom Stalinovi.
Obdobie od augusta 1944 beriem ako nemeckú okupáciu, sovietsku okupáciu a nakoniec českú okupáciu v sovietskej sfére vplyvu. Existenciu slovenského štátu potvrdzuje aj síce neplnohodnotná ale predsa existencia Slovenskej socialistickej republiky od 1969 a Slovenskej republiky od 1990.
Nie je mi známy žiadny akt, v ktorom by slovenský národ slobodne vyjadril svoju štátoprávnu vôľu v rokoch 1944-1992 okrem volieb v roku 1992. A okrem toho predtým za taký akt považujem len podpísanie Pittsburghskej dohody a hlasovania Slovenského snemu 14. marca 1939.
Pán Horal,
to je vec názoru. Nemecká historička Karin Schmidtová už niekedy v polovici 80. rokov minulého storočia napísala dvojzväzkovú knihu, kde dokazovala právnu existenciu SR z roku 1939 a tvrdila, že právne nezanikla. Lenže nikto nemôže poprieť, že 8. mája 1945 slovenská vláda v Kremsmunsteri podpísala bezpodmienečnú kapituláciu. Bezpodmienečná kapitulácia znamená, že sa vydávam na milosť a nemilosť víťazovi, ktorý si môže urobiť so mnou, čo chce. Schmidtová však dôvodí, že medzi tým, čo si môže víťaz dovoliť proti „debellovanému“, teda na hlavu porazenému štátu nie je jeho právo vydať územie tretiemu subjektu, v jej ponímaní tým tretím subjektom boli Česi.
Lenže to je len jedna stránka veci. Druhou stránkou vecí je, že víťazné mocnosti v Jalte prijali koncepciu, že v súlade s medzinárodným právom je len to, na čom sa oni traja, neskôr štyria dohodnú. Takže obnovená, podotýkam obnovená ČSR bola v tomto zmysle legitímna a dnešná SR je právnou následovníčkou tejto ČSFR. Na tom sa z hľadiska medzinárodného práva nedá nič zmeniť, lebo je to tak.
Estónsko sa po vyhlásení samostatnosti odmietlo považovať za právneho nasledovníka ZSSR (podobne ako ostatné pobaltské štáty) a vyhlásilo právnu kontinuitu s Estónskom z r. 1918 – 1940. Keďže toto Estónsko uznalo SR de iure, Česi ako rozhodujúca zložka vtedajšej ČSFR ho odmietli uznať, skôr ako oduzná SR. Preto to Estónci spravili, ale na osude ČSFR to aj tak nič nezmenilo. Samozrejme, že Pittsburská dohoda je on právny akt, ktorý umožnil vzniknúť aj prvej ČSR, aj dnešnému Slovensku. Ako ste postihli Mníchovskú dohodu a jej nulitnosť uznávam len vo vzťahu k hraniciam štátu, nie vo vzťahu k jej vnútropolitickému vývinu, ale to je všetko zložitejšie. Na nulite Mníchova a Viedenskej arbitráže musíme trvať i na právnej kontinuite s ČSFR, lebo na tomto základe sme boli aj v januári 1993 uznaní medzinárodným spoločenstvom!
Mám taký pocit, že tu niektorí (p. Horal určite) zmiešavajú dve veci. Nikto netvrdí, že SR neexistovala de iure (ak sa teda akceptuje možný/sporný argument, že bola jedným z následkov Mníchovskej dohody) napr. v roku 1943 z pohľadu roku 1943, tvrdí sa len, že neexistovala v roku 1943 z pohľadu roku 1950 či 2011, teda neexistovala síce ex tunc, ale neexistovala samozrejme len spätne (teda ex post) – to je zdanlivý detail, ale tu dosť dôležitý. A potom je jedno, či tú SR vtedy niekto uznal alebo nie. A tieto veci do značnej miery nie sú vec názoru, len to treba dôkladne ovládať, preto sa o tom veľmi nechcem hádať, lebo rozhodne na to nie som odborník. Proste nie je to vec vlastenectva ani histórie, ale vec právna.
Áaach pán pomocník,
(k Vašim príspevkom z 19.mája)
hádam sám neveríte tomu, čo ste popísali. To Slovenská republika šesť rokov neexistovala, lebo po vojne bola Mníchovská dohoda anulovaná? To prosím odkiaľ beriete takú logiku?
Čo spoločného má Slovenská republika s Mníchovskou dohodou?
Že vraj Viedenská arbitráž priamo vyplývala z Mníchovskej dohody (MD)? To akože v MD je odsek/paragraf odkazujúci na budúcu dohodu?
Mohli by ste ho citovať?
Pán Mirek,
ako mohli židia na okupovanej časti Slovenska „právne patriť Slovenskému štátu“, keď ten bol právne anulovaný? Prečo je za odsun židov zo Slovenska blamovaná slovenská vláda, ktorá bola právne anulovaná a prečo nie je za odsun (podľa Vás) „právně“ československých štátnych občanov židovského vierovyznania zo Slovenska blamovaná vláda samozvaného prezidenta Beneša?
Na Slovensku sa tomu hovorí „česká vychcanosť“.
„To akože v MD je odsek/paragraf odkazujúci na budúcu dohodu?..Mohli by ste ho citovať?“
+ „Churchill bol … ale pre nás to bola svoloč čo nás predala najprv Hitlerovi a potom Stalinovi…Ďalej je smiešne vyhlásiť Mníchovskú dohodu mocnosťami za nulitnú… a Hácha sa neprosil v Berlíne o protektorát.“
No ono by stačilo si M.D. prostě přečíst, další komentář k p. XYZ a Horalovi, myslím není netřeba.
http://www.fronta.cz/dokument/mnichovska-dohoda
Dodatek k dohodě
Mnichov 29. září 1938
Vláda Jeho Veličenstva Spojeného království a francouzská vláda se připojily k uvedené dohodě na základě toho, že stojí za nabídkou obsaženou v odstavci 6 anglicko-francouzských návrhů z 19. září, týkajících se mezinárodní záruky nových hranic československého státu proti nevyprovokovanému útoku.
Jakmile bude upravena otázka polských a maďarských menšin v Československu, dají Německo a Itálie také záruku Československu.
Adolf Hitler
Neville Chamberlain
Mussolini
Ed. Daladier
…
Dodatečné prohlášení (č.2 k M.D.)
Mnichov 29. září 1938
Předsedové vlád čtyř mocností prohlašují, že se problém polské a maďarské menšiny v Československu, pokud nebude vyřešen do tří měsíců ujednáním mezi příslušnými vládami, stane předmětem další schůzky zde přítomných šéfů vlád čtyř mocností.
Adolf Hitler
Neville Chamberlain
Mussolini
Ed. Daladier
Na to ani netreba odpovedať p. Milan, neovládate základné veci. A naozaj neviem, čo vás tak strašne trápi na tom, či niečo existovalo alebo neexistovalo DE IURE (nájdite si niekde, čo to znamená) z dnešného pohľadu. Historicky dôležité je, či to existovalo de facto, to je nakoniec hlavný predmet histórie.
p.Horal! Ja si myslím, že Slovensko, ako také existovalo! Veď, predsa v rámci federácie tu SR existovala! Či nie?
Pán Kropáček,
ďakujem za zverejnenie „dodatku“.
Pán „pomocnik“,
Čo sa týka vplyvu MD na VA mali ste pravdu. O existencii vyššie zverejneného „dodatku“ (pokial je pravdivý) som nemal ani potuchy……
Pán Hrnko,
podľa Vášho vlastného životopisu na tomto blogu ste viac, ako desať rokov pracovali v HÚ SAV, kde ste sa zaoberali výskumom obdobia 1.Slovenskej republiky. Aspoň desať rokov ste skúmali „dejiny kapitalizmu a antifašistický odboj“ na Slovensku v šesťročnom období jej trvania. A to ste sa po celý čas nikde nestretli s pracovnými, alebo zhromažďovacími tábormi pre židovských občanov a nakoniec aj s ich odsunom? Nikdy sa Vám nežiadalo preskúmať, či to, čo komunistická propaganda o nich hlásala, bolo skutočne pravdou?
Zatvárali ste a zatvárate oči pred možnosťou, že to tak predsa len nebolo a tak sa radšej pohodlne veziete s tým, čo dnes sa „všeobecne uznáva/akceptuje“, namiesto toho, aby ste sa proti nánosom neprávd komunistických pisálkov čestne a rázne ohradili.
Pán Hrnko, pokiaľ sú Vaše vedomosti v tejto tématike tak chabé, ako o nich píšete, ako ste mohli byť v roku 1990 jedným zo spoluautorov vyhlásenia o deportáciách židov zo Slovenska, v ktorej sa SNR ospravedlnila židom za to, čo sa im stalo počas druhej svetovej vojny?
Ako ste sa mohli zúčastniť koncipovania ospravedlnenia národa v tématike, o ktorej máte len povrchné vedomosti?
Na rozdiel od Vás, nemyslím si, že v morálnej rovine ono ospravedlnenie túto kapitolu slovenských dejín uzavrelo. My si to môžme myslieť, ale morálna rovina bude môcť byť uzavretá až vtedy, keď sa vo svetovej tlači a v elektronických médiach o Slovensku a Slovákov dočítate pravdu a to aj o príčinách, nielen o dôsledkoch, o tom, ako to k tomu všetkému došlo, aké iné možnosti tu boli a ako ináč sa prípadne mal národ zachovať.
A to nebude tak skoro. Na Slovensku výskum tejto tématiky vrcholil v čase vlády komunistov a s jej požehnaním sa ňou zaoberali najmä historici židovskej viery, ktorých zaujatosť sa nedá vylúčiť a ktorým šlo hlavne o dôsledok a nie o príčinu tejto tragédie (Kamenec, Zavacká, Nižňanský, to len aby som spomenul pár). Domáci slovenskí historici sa tejto témy vyhýbali a výskumy zahraničných slovenských historikov jednotne (včítane spomínaných židovských historikov) kategoricky odmietali a žiaľbohu ešte stále odmietajú.
V neposlednej miere je tu aj materiálna rovina. Pokiaľ sú moje informácie správne, tak podľa právnych predpisov o „odškodnení slovenských Židov za deportáciu do nacistických koncentračných a zajateckých táborov“ (oprávnenou osobou na odškodnenie považuje osoba, odvlečená, či osoba, ktorej príbuzných stihol podobný osud), prináležalo za každý mesiac deportácie alebo ukrývania sa odškodnenie vo výške 3-tisíc korún, a ak osoba zomrela, mohli o jednorazové odškodenie vo výške 100-tisíc korún požiadať pozostalí.
Tu sa naskytá hneď niekoľko otázok:
1. Prečo majú potomkovia Slovákov platiť za odsun svojich občanov, ktorý bol ich dedom nanútený vtedajšou európskou veľmocou č.1?
2. Prečo majú potomkovia Slovákov platiť za usmrtenie ich bývalých občanov v táboroch na cudzom území?
3. Nemci platili, alebo ešte platia Izraelu ťažké miliardy za židov vyvražďených v koncentračných táboroch. Nedochádza tu k dvojitej platbe za usmrtenie tých istých osôb?
4.Prečo asi sa tento nárok na odškodneniene nevzťahuje na slovenských občanov odvlečených do gulagov, alebo na iných príslušníkov národa, ktorí boli počas vojny v táboroch (koncentračných, pracovných, zajateckých), alebo počas vojny prišli o život?
5. Horeuvedené odškodnenie patrí aj osobám, ktoré sa ukrývali na Slovensku, ale nepatrí osobám, ktoré ich ukrývaním riskovali nielen svoje životy, ale životy celej svojej rodiny. Tých „odškodnil“ Izrael ináč. Napríklad biskup – mučeník Pavol Gojdič ktorý zomrel v komunistickom žalári bol: „…za svoju iniciatívu pri úspešnej záchrane 23 židovských spoluobčanov v čase Druhej svetovej vojny bol mu na hore spomienok Yad Vashem, v hájiku spravodlivých , venovaný zelený stromček…“
Nemám novšie údaje, ale „od 1. decembra 1999 do 31. januára 2004 bolo ministerstvom priznané odškodné vo výške 244 miliónov 665-tisíc korún.“ Táto suma sa pravdepodobne vzťahuje len na 9621 vybavených žiadosti (z 24 tisíc podaných).
Pravda, napriek tomu, že všetok súkromný majetok bol po vojne znárodnený (a po textilnej revolúcii vráteny majiteľom), Slovensko, podľa dohody, ktorú v októbri 2002 uzavrel M Dzurinda s výkonným predsedom Ústredného zväzu židovských náboženských obcí na Slovensku F. Alexandrom, platí uvedenému sväzu aj „odškodnenie v rámci arizácie“, ktoré je podľa výkonného predsedu „na dobrej ceste“. Odborníci vyčíslili hodnotu zhabaného majetku na sumu medzi 8,5 až 25 miliárd korún.
Ako k tejto cifre došli nie je známe, ale vieme, že podľa súpisu majetku v roku 1940 z celkového majetku 7 miliárd korún vlastnili židia 3,2 miliardy.Vyzerá to tak, že hodnota narástla asi osemnásobne.
(Majú sa deti naších detí na čo tešiť!)
Nezdá sa Vám pán Hrnko, že pri takomto „dedičnom“ zaťažení niekoľkých generácii Slovákov je priam povinnosťou každého historika (aj právnika) skúmať, či údaje ktoré viedli k týmto dohodám sú pravdivé?
Ste si istý, že neplatíme aj za majetky a utrpenia občanov, ktorých odsunuli Maďari?
Ste si istý, že neplatíme aj za odsun židovských spoluobčanov, ktorých po povstaní odtransportovali zo Slovenska Nemci?
p.s. Už som Vám pripomenul, aby ste sa nestrápňovali písaním neprávd na adresu Dr Hromníka. Neskrblite, kúpte si jeho knihu, ručím Vám, že tam nikde nenájdete, žeby tvrdil, že slovenčina má drávidsku minulosť.
Milanxyz napsal: Pán Mirek,
ako mohli židia na okupovanej časti Slovenska „právne patriť Slovenskému štátu“, keď ten bol právne anulovaný? Prečo je za odsun židov zo Slovenska blamovaná slovenská vláda, ktorá bola právne anulovaná a prečo nie je za odsun (podľa Vás) „právně“ československých štátnych občanov židovského vierovyznania zo Slovenska blamovaná vláda samozvaného prezidenta Beneša?
Na Slovensku sa tomu hovorí „česká vychcanosť“.
Pane Milane, pokud mi jsme vychcaní, tak vy jste tupý:-) stačí si přečíst, že já se ptám..nikoliv, že tvrdím, že tito Židé právně patřili Slovenskému štátu. Jinak o prvním statutu Slovenského štátu vám odpověděli již jiní, tak si to prosím radší vícekrát přečtěte, aby jste to pochopil.
Pane Horále,
jste si jist tím, co jste např. napsal o Churchillovi? Fakt věříte tomu, že v září 1938 byl ve vládě a mohl nás tedy Hitlerovi prodat? A nebylo to náhodou poněkud jinak? Nebyl zrovna právě Churchill jeden z těch mála, který jednoznančně Mnichov odsoudil? Zkuste si k tomu nejdříve něco dohledat, než budete takhle od boku střílet:-)
Pán Mirek
píšem celkove o britskej svoloči a keďže nechcem písať siahodlhé traktáty tak ste to mohli zle pochopiť.
Áno, Chamberlain nás predal Hitlerovi a Churchill Stalinovi, skrátka Briti nás predali ako nejakú svoju kolóniu.
Nebolo trapné a hanebné Benešovi keď po britsko-francúzskej zrade sa k nim išiel schovať aj s ukradnutými peniazmi? Nebolo trapné a hanebné Benešovi darovať zbrane a zbrojársky priemysel Nemcom?
Nebolo trapné a hanebné Čechom, že Slováci získali svoju medzinárodnoprávnu subjektivitu a slobodu za Hitlera?
S tým čo chcete povedať, že Churchil odsúdil Mníchov? Že nás nepredal Stalinovi? Tak isto ako napríklad Poľsko?!
Pán lacooravec,
ja predsa SSR a SR spomínam. A Slovensko sa medzinárodnoprávne etablovalo 14.3.1939 a odvtedy sa to už nedalo nejakými násilnými aktami mocností zlikvidovať – to je podstatné. Z istého nadhľadu došlo 1.1.1993 len k obnoveniu právneho stavu. Uznávam ale, že z istých dôvodov je pre nás výhodné sa správať ako nástupca Č-SFR.
Už to tu bolo povedané, 1.1.1993 nedošlo k žiadnemu „obnoveniu právneho stavu“, dnešná SR nemá právne s vojnovou SR nič spoločné. A toto už nie je ani náhodou vec názoru, lebo sme nadviazali na zmluvy atď. ČSFR.
Vojnová SR je termín, ktorí používajú nepriatelia slovenského národa. Okrem toho je aj nepravdivý, lebo nikto nepoužíva názov vojnové USA, vojnové Maďarsko, … Prvá Slovenská republika vznikla PRED VOJNOU a iba ignorant to môže popierať.
Terajšia Slovenská republika má VŠETKO spoločné s prvou Slovenskou republikou – inštitúcie, územie, národ, vieru, dejiny. Preto vznikla aj skupina Tátokrajincov aby ignorovali slovenský národ a jeho štát ako vyjadrenie medzinárodnopolitickej subjektivity. A tá, nakoniec sa ukázalo, sa nestráca nejakou dohodou Churchilla so Stalinom.
Vy teda máte problémy. Vidíte niekde napísané alebo graficky vyznačené, že som použil nejaký „termín“? Prídavné meno vojnový znamená taký, ktorý bol počas vojny alebo taký, ktorý sa týka vojny. Ten štát existoval počas vojny. Na ostatné netreba reagovať.
Milan z konca abecedy,
vy ste ma skutočne dojali. Ale dôverne vám prezradím, ak to ešte neviete, posledným polyhistorom na našom území bol Matej Bel. Ja som na pozíciu polyhistora neašpiroval, ak som vás tým sklamal, tak sa ospravedlňujem.
PS.
To veľdielo vášho guru som sa pokúsil niekoľkokrát prelúsknuť. To sa jednoducho nedá. Keď človek v krátkom odseku prečíta také množstvo perál, až sa mu zatemní zrak, sa nečudujte.
pán Hrnko,
… zo zlata a šperkov slovenských židov sa nestratil ani gram. Je to v historii drancovania židovských majetkov v europských krajinách v rokoch druhej svetovej vojny ojedinelý prípad.
V roku 1946 vyšiel v ČSR zákon o reštitúcii zhabaných predmetov legitímnym majiteľom a ich príbuznym.
Jednalo sa o dvadsať debien a dve pancierové skrine s neporušenými pečaťami, ktoré boli uložené v budove ministerstva financií.
Na základe uvedeného je ťažko uveriť tomu, že slovenský štát nechcel len vysťahovať zo svojho územia hlave židov hlavne pôvodom z Haliča. Tvrdiť, že mal záujem na ich vyvražďovaní je zcestné.
Na základe reštitučného zákona bola časť zhabaných predmetov vrátena legitímnym majiťeľom a ich príbuznym. Časť zlata a šperkov o ktoré sa nik nehlásil z dôvodu zahynutia v koncentračných táboroch bola predisponovaná do Národní banky v Prahe.
pan hrnko, na margo diskusie s milanom z konca abecedy:
neverim tomu, ze tych par cisiel je taky velky problem vyhladat. na internete nie su, su niekde v archivoch a vy urcite viete, v ktorych :o)
V prvej deportačnej vlne, za ktorú bola plne zodpovedná slovenská vláda na čele s katolíckym kňazom Dr. Jozefom Tisom, bolo „odlifrovaných“ 57 752 Židov. Z toho do Osvienčimu sa dostalo 19 transportov v počte 18 746 osôb a do lublinskej oblasti (Majdanek) 38 transportov v celkovom počet 39 006 Židov. V druhej deportačnej vlne, za ktorú boli plne zodpovední nacisti a členovia PO HG bolo „odlifrovaných“ 11 506 až 13 500 Židov. Podľa historikov to nie je dnes už možné zistiť. Pred 29.8.1944 žilo ešte na Slovensku po prvej deportačnej vlne, podľa historičky Kataríny Hradskej, 18 945 Židov. Podľa historika Ivana Kamenca ich počet bol 24 000 vrátane tých, ktorí pôsobili v partizánskych jednotkách a ktorí sa skrývali po celom Slovensku u naozaj, z dnešného pohľadu, dobrých Slovákov. Podľa zamestnancov ÚPN bol režim prvej SR od 21.7.1939 ľudácky, ale podľa objektívnych slovenských historikov bol klérofašistický. Od salzburských rokovaní 27.-28.7.1940 bol tento režim v podstate aj nácionálno-socialistický.