Živé Memorandum

Pred 150 rokmi, 6. a 7. júna 1861 sa zišlo zhromaždenie zástupcov slovenského národa, aby rozhodlo o ďalšom smerovaní slovenskej politiky, teda eo ipso o budúcnosti Slovákov ako osobitného národného spoločenstva. Stalo sa tak v prelomovom období dejín stredoeurópskych národov, keď sa opäť raz rozhodovalo o ich osude a mieste v rodine európskych národov, teda o tom, či sa budú vyvíjať v prostredí harmonickej spolupráce v rámci stredoeurópskeho súštátia, alebo prevážia partikulárne nacionalizmy, ktoré svojou neznášanlivosťou vovedú tunajšie obyvateľstvo do krvavých vojen a navždy vyradia strednú Európu ako samostatný geopolitický fenomén z európskej scény. Žiaľ, nasledujúci vývin ukázal, že politické elity národov, ktoré svoje etnické spoločenstvá vyhlásili v Rakúskej monarchii za vládnuce, si vybrali cestu potláčania inorečových spoluobčanov, cestu ich útlaku a ponižovania, čo nemohlo skončiť ináč, ako to skončilo. Dnes opäť má stredná Európa šancu prekonať historicky zdedené protiklady a v rámci Európskej únie a jej schengenského priestoru pripraviť pre svojich obyvateľov pokojnú budúcnosť a harmonické spolužitie. Nemali by sme túto šancu ľahkovážne zahodiť len tým, že budeme bezhlavo ustupovať politickej elite jedného člena tohto spoločenstva, ktorá nikdy nedokázala stanoviť svojmu národu reálne ciele, a tak ho od revolúcie 1848 – 1849 vedie od porážky k porážke a potom za to obviňuje všetkých okrem seba. Nedovoľme politikou appeasementu takú situáciu, aby naši vnuci nemuseli opäť prežívať to, čo naši pradedovia, dedovia a otcovia.

Naši prapredkovia, ktorí sa schádzali v Turčianskom Svätom Martine, nechceli nikomu uberať jeho práva, nechceli sa nad niekým vyvyšovať, nechceli nikoho utláčať, len chceli, aby aj oni, ich deti a pradeti sa mohli slobodne hlásiť k svojej národnosti a mohli využívať tie isté práva, aké si nárokovali všetci okolo. Preto oné dva júnové dni patria k najvýznamnejším dátumom novodobej slovenskej histórie, lebo od výsledkov tohto stretnutia sa odvíja náš národný príbeh, ktorý po rôznych peripetiách dospel do vytvorenia suverénnej, nezávislej slovenskej štátnosti. Meruôsme roky, keď predstavitelia nášho národa deklarovali v Žiadostiach slovenského národa slovenskú národnú individualitu, a Memorandum národa slovenského sú dva vzájomne previazané akty, bez ktorých si nemožno predstaviť žiadnu ďalšiu udalosť v slovenskom národno-politickom živote. Ich správne vysvetľovanie, zaradenie do toku našich národných dejín a neustále pripomínanie je fundamentom, ktorý by nás mal orientovať ako v dnešných zložitých politických udalostiach, tak aj pri hľadaní správneho smeru pri budovaní našej budúcnosti.

Začnem trošku netradične. Pamätám si, že na prednáške z národných dejín na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského nám profesor J. Butvin vykladal pri hodnotení Memoranda, že oproti Žiadostiam slovenského národa z 10. mája 1848 bolo programovým ústupom, lebo Žiadosti deklarovali existenciu slovenského národa a Memorandum len žiadalo jeho uznanie. Pri všetkej úcte k svojmu nebohému profesorovi musím konštatovať, že v onej otázke asi nemal pravdu. Memorandum nebolo druhým národno-politickým programom, čo by vyplývalo z takto postavenej filozofickej otázky (vyhlásenie verzus žiadosť o uznanie), ale bolo integrálnym pokračovaním slovenského národno-politického programu, ako sa kryštalizoval od konca 18. storočia a ako bol vyhlásený v revolučných rokoch 1848 – 1849. Roku 1848 bolo treba vyhlásiť existenciu slovenského národa ako samostatného politického subjektu, lebo predchádzajúci vývin Uhorska vytváral predpoklady aj na vznik švajčiarskeho modelu usporiadania štátu – teda existenciu mnohorečového politického národa. Maďarská politika v Uhorsku však tomuto modelu zahatala cestu a odsúdila inorečové uhorské národy buď na asimiláciu alebo na vzbúru. „Natio Hungarica“, ktorého integrálnou súčasťou boli aj Slováci, sa mal v modernej dobe zmeniť na „Natio Magyarica“, teda rečovo a kultúrne jednotný maďarský národ. Preto bolo potrebné sa k tejto základnej politickej otázke vyjadriť, bolo treba deklarovať, čo Slováci v Uhorsku chcú, či sa plánujú vydať na cestu asimilácie a podrobiť sa oficiálne nastolenému kurzu, ktorý si osvojila aj revolučná uhorská vláda, alebo chcú zachovať svoju identitu so všetkým, čo k tomu patrí, najmä právom na vlastné riadenie svojho osudu, svojej budúcnosti. Slováci to urobili jednak v spomínaných Žiadostiach a ešte dôraznejšie vo vyhlásení neodvislosti od Uhorska na zhromaždení v Myjave 19. septembra 1848.

Tí, čo sa schádzali začiatkom júna 1861 do Turčianskeho Svätého Martina, mali už jasno, čo by mali Slováci chcieť a ako by si mali svoju budúcnosť projektovať. Najmä otázku, či existuje samostatný slovenský národ alebo nie, už v pozitívnom slova zmysle pokladali za vyriešenú. Keďže celý vývin po Októbrovom diplome panovníka z roku 1860 (tzv. provizórium) sa v Uhorsku niesol v duchu reštitúcie právneho postavenia Uhorska z dôb revolúcie, zhromaždenie v Martine nemuselo deklarovať opäť to, čo už Slováci v minulosti urobili. Lenže samotné vyhlásenie nezávislosti (ani dnes), ak sa nedá presadiť vlastnou silou alebo silou mocnejšieho spojenca, nemá žiadnu hodnotu, ak ho ostatní neuznajú. Preto Memorandum žiadalo uznať od zodpovedných ústavných inštitúcií v monarchii objektívny a už vyhlásený fakt existencie slovenského národa. Až tento štátoprávny akt by potom umožnil realizáciu základného programového bodu slovenského národa, vyhláseného už roku 1848 – rovnoprávnosť s ostatnými národmi monarchie a právo na riadenie si vlastných osudov, teda právo na národnú samosprávu.

Memorandum obsahuje ako filozofické a právne zdôvodnenie žiadosti, tak aj konkrétne požiadavky, ktoré Slováci žiadali splniť, aby sa naplnili princípy rovnosti a rovnoprávnosti Slovákov s ostatnými uhorskými národmi. Hlavnými zostavovateľmi textu boli Štefan Marko Daxner a Ján Francisci. Jeho základnou požiadavkou bolo inaugurálnym (v modernej reči ústavným) zákonom uznať objektívny fakt existencie slovenského národa. Materializácia uznania sa mala prejaviť vytvorením Hornouhorského slovenského okolia, ktoré malo reprezentovať slovenskú samosprávu v rámci Uhorska. Aby mohlo byť Okolie spravodlivo vymedzené, memorandum navrhovalo aj rozdelenie stolíc na etnickej hranici podľa národnej príslušnosti. Memorandum tak prvýkrát v ucelenej podobe vymedzilo priestor, ktorý Slováci považovali za svoje národné územie. Tretím bodom Memoranda boli jazykové otázky, ktoré stanovovali slovenčinu ako výlučnú úradnú reč na území okolia, vymedzovali vzťah medzi slovenčinou a maďarčinou ako diplomatickou rečou Uhorska, žiadali zrušenie maďarizačných zákonov, zriadenie katedry slovenčiny na Peštianskej univerzite a zriadenie slovenskej právnickej akadémie. Rovnako navrhovalo riešenie používania jazykov menšín v Okolí a slovenčiny v slovenských obciach mimo Okolia. V poslednom bode sa žiadalo rovnaké právo aj pre ostatné národy Uhorska, menovite Rusínov, Rumunov, Srbov a Chorvátov.

Slovenské národno-politické snaženia ako v minulosti, tak aj v súčasnosti majú jednu charakteristickú črtu, ktorá je medzi vyspelými národmi unikátna. Slovenské politické elity sa málokedy dokázali zhodnúť na razantných politických krokoch smerom k vlastnej národno-politickej individualite. Keď aj tak spravili, vždy sa našli významne ich časti, ktoré to vzápätí spochybnili alebo neprincipiálne začali ustupovať z dohodnutých pozícií. Pritom neskorší vývin vždy potvrdil, že prvotne prijatý principiálny postoj bol jedine správny a mohol viesť k cieľu, ak by sa (niektorí) národní reprezentanti nezľakli toho, na čom sa vlastne predtým zhodli. Výčitka – a čo na to Maďari (neskôr: a čo na to Česi)? – sprevádza naše politické dejiny ako kameň uviazaný o krk. Nie ináč to bolo i s Memorandom. Už počas rozhodovania o jeho texte sa objavili hlasy, aby sa nežiadalo slovenské Okolie, že to bude len dráždiť Maďarov, že to nie je ani potrebné. Napriek tomu požiadavku Okolia principiálne jadro zhromaždenia presadilo a zhromaždenie rozhodlo predložiť dokument uhorskému snemu.

Maďarská politika nebola ochotná v Uhorsku dať ústupok žiadnemu národnému hnutiu. Aj proti slovenskému Memorandu rozpútala kampaň, na ktorú zneužila všetky možné prostriedky. Ani slovenskej delegácii, ktorá Memorandum do Pešti niesla, nebola ochotná dať patričnú úroveň. Predseda snemu ju prijal na súkromí v župane a s fajočkou, aby náhodou nemali dojem, žeby ich pokladal za viac ako hociktorú súkromnú delegáciu navštevujúcu vtedajší parlament. No, a keďže panovník snem následne rozpustil, nezaoberal sa Memorandom ako petíciou ani príslušný parlamentný výbor.

Nová situácia po rozpustení snemu v lete 1861podnietila slovenských národovcov, aby zvažovali predloženie svojho memoranda panovníkovi. Vypracovali nové, tzv. Viedenské memorandum a v decembri 1861 ho slovenská delegácia na čele s banskobystrickým biskupom Štefanom Moyzesom odovzdala prestolu. Panovník delegáciu prijal, aj ju vypočul, ale v podstate nič nespravil, čoby mohlo uspokojiť jeho nemaďarských poddaných. Nepomohli ani odkazy na vernosť Slovákov habsburskému trónu, na ktoré sa toto memorandum odvolávalo. Oproti martinskému Memorandu Viedenské memorandum okrem zopakovania základných postulátov zo začiatku júna 1861 obsahovalo aj návrh Privilégia pre Hornouhorské slovenské okolie. Tento dokument môžeme pokladať za základnú štátoprávnu predstavu Slovákov, ako by malo byť organizované ich samosprávne národné územie. Malo sa skladať zo 16 okresov (bývalých stolíc, zaokrúhlených podľa etnického zloženia) s hlavným mestom Banská Bystrica, zo zákonodarného snemu vytvoreného čiastočne menovaním a čiastočne priamou voľbou, s vlastnou administratívou a súdnou sústavou. V okolí mala byť úradnou rečou slovenčina, pričom práva ostatných jazykových skupín by boli zabezpečené.

Všetko slovenské úsilie však vyšlo navnivoč. Vývin sa uberal iným smerom. Rakúsko zlyhalo pri presadzovaní svojej politiky v Nemecku a po porážke pri Hradci Kráľove roku 1866 bolo z Nemeckého spolku vytlačené. Habsburgovci sa ukázali ako neschopní organizovať geopolitický priestor v strednej Európe a po prehratej vojne s Prusmi podpísali skoro päťsto rokov budovanej monarchii roku 1867 úmrtný list. Nijak ináč totiž nemožno označiť akt, ktorý vošiel do dejín pod názvom rakúsko-uhorské (presnejšie však rakúsko-maďarské) vyrovnanie. Ten, kto si myslel, že komplot nemecko-maďarskej menšiny v habsburskom mnohonárodnom štáte proti väčšine jeho obyvateľov, môže zabezpečiť novému Rakúsko-Uhorsku pokojnú a prosperujúcu budúcnosť, musel trpieť skutočnou hluchotou i slepotou. Ríšu namiesto do riešenie zložitých úloh modernizácie vrhol do permanentného národnostného zápasu, ktorý štátu odčerpával sily a pri prvej vážnejšej kríze jeho politický ústroj nevydržal a skolaboval. Nie prvá svetová vojna, nie Trianon, ale tzv. rakúsko-maďarské vyrovnanie pochovali tisícročné Uhorsko. Toho by si mal byť vedomý každý, kto chce spochybňovať terajšie usporiadanie Európy a liečiť si traumy z údajného diktátu veľmoci.

Slovenská politika sa už v čase diskusií okolo Memoranda rozdelila na dve frakcie, ktorých hlavnou deliacou čiarou bol vzťah k nastolenej otázke národnej samosprávy – k slovenskému Okoliu (aká podobná situácia s celým ďalším slovenským politickým vývinom!). Väčšina aktívnych slovenských národovcov bola presvedčená, že skutočnú slobodu a rovnoprávnosť nemôžu Slováci získať bez toho, žeby mali svoju vlastnú národnú samosprávu na ohraničenom národnom území (okolí). Keďže táto požiadavka bola dlhodobá, ešte z revolúcie 1848 – 1849 do dejín vošli pod názvom Stará škola slovenská. Druhé zoskupenie odmietlo požiadavku okolia ako zbytočnú, ktorá dráždi Maďarov, a predpokladali, že rovnoprávnosť môžu Slováci získať aj bez vlastnej samosprávy, ak sa dohodnú s maďarskými politickými predstaviteľmi. Chceli reprezentovať nový štýl politiky, politiku dohôd a kompromisov, na konci ktorej mal byť pokojný a harmonický spoločný život Slovákov a Maďarov v spoločnej, nedeliteľnej „uhorskej vlasti“. Do slovenských dejín vstúpili pod názvom Nová škola slovenská. Na slovenskej politickej scéne sa však dlho neohriali. Na spoluprácu treba vždy najmenej dvoch. Ten druhý sa nenašiel, o čom sa takto orientovaní Slováci veľmi rýchlo a trpko presvedčili.

Len čo maďarské elity prevzali politickú moc v Uhorsku po vyrovnaní s Viedňou, ukázali, ako si predstavujú politické „vyrovnanie“ s nemaďarskou väčšinou v krajine. Národnostným zákonom z roku 1868 ústavne ukotvili Uhorsko ako jednotný maďarský národný štát, v ktorom sú Maďari výlučnými nositeľmi štátnosti a maďarský jazyk výlučným štátnym jazykom. Zákon síce poskytoval formálne jazykové práva nemaďarsky hovoriacim „Maďarom“, ale tieto práva sa ani v takejto oklieštenej podobe nestali nikdy skutočnosťou. Boli totiž fakultatívne (ako všetky maďarské zákony v tejto oblasti až dodnes). Neplatili automaticky, ale bolo treba o ne požiadať. Stačilo len vytvoriť situáciu, aby nikto nič nežiadal, a celý zákon sa zmenil na zdrap papiera. Pritom pri vytváraní situácií, aby sa nikto neopovážil nič v tejto oblasti žiadať, bola uhorská brachiálna moc priam ukážkovo úspešná. Sotva sa konsolidovala nová „maďarská“ moc v štáte, nastalo frontálne ťaženie proti národnostiam, ktorého jediným cieľom bolo ich čo najskoršie asimilovanie. Tomuto ťaženiu veľmi rýchlo padli za obeť aj posledné výdobytky z obdobia provizória (1860 – 1867) – tri slovenské gymnázia a Matica slovenská. Nová škola slovenská ako politická sila usilujúca o zmierenie s Maďarmi zanikla. V maďarskej politickej elite sa nenašiel nikto, kto by bol ochotný počúvať jej projekty a myšlienky o spolupráci. Niektorí jej reprezentant sa vrátili do národného košiara, niektorí sa prestali angažovať a niektorí sa zmenili na prisluhovačov maďarizácie. Aj tento scenár sa periodicky opakoval na Slovensku v nasledujúcich rokoch a vidíme, že ani vytvorenie samostatnej slovenskej štátnosti po roku 1993 nevytvoril takú slovenskú politickú elitu, ktorá by si osvojila myšlienku, že je povinná obhajovať predovšetkým celkové záujmy svojho národa, že s týmito záujmami sa nekupčí a že naša ochota k ústupkom, ak nemá byť prostou zradou, nemôže byť bezbrehá a bez ústupkov druhej strany. Už vtedy sa ukázalo sa, že základná predstava tvorcov Memoranda z roku 1861, že bez vlastnej národnej samosprávy, nie je možné dosiahnuť ani slobodu, ani rovnosť a ani rovnoprávnosť. Preto sa projekt Okolia, projekt autonómie Slovenska stal alfou a omegou všetkých nasledujúcich programov národne uvedomelých Slovákov, ktorí si vytýčili za cieľ zabezpečiť svojmu národu primerané miesto v európskej rodine národov. Bol aj hlavnou programovou tézou Slovenskej národnej strany založenej roku 1871, ktorá v podstate až do roku 1918 zastrešovala všetky slovenské politické prúdy v Uhorsku.

Vývin v Uhorsku po roku 1867 ukázal, že bez štátoprávneho riešenie nie je možné riešiť otázku slobodného a rovnoprávneho postavenia slovenského národa v rodine európskych národov. Slovenská politická reprezentácia sa preto dôsledne držala memorandového programu a jeho naplnenie pokladala za predpoklad akéhokoľvek vyrovnania s Maďarmi. Postupne však zisťovala, že Slováci v Uhorsku nemajú žiadnu budúcnosť a ak sa chcú zachovať ako národ, musia urobiť rázne kroky na opustenie zväzku s Maďarmi. Predstavy o tom, ako sa to má stať boli rôzne, ale reálnou sa ukázala iba jedna – vzájomná spolupráca s Čechmi. Keď si analyzujeme všetky programy a dohody v zahraničnom odboji, ktoré v rokoch prvej svetovej vojny Slováci prijali (Clevelandská dohoda, Kyjevský protokol, Pittsburská dohoda), musíme konštatovať, že v zásadných otázkach sú prepísaním hlavných programových téz Memoranda. Vo všetkých sa objavuje uznanie slovenského národa ako samostatného partnera, požiadavka na samosprávu a požiadavka na zabezpečenie pozície výlučného úradného jazyka slovenčine. A aj keď v Martinskej deklarácii z 30. októbra 1918 z taktických dôvodov oné požiadavky nie sú sformované tak zreteľne, už v zápisoch, ktoré neskôr boli vykladané ako tajná klauzula, sa tieto požiadavky objavujú veľmi zreteľne tiež.

Prvá Česko-Slovenská republika bola oproti stavu v Uhorsku výrazným pozitívnym činiteľom, ktorý akceleroval vývin slovenského národa a umožnila mu prekonať takmer všetky dopady maďarizácie. Avšak pri napĺňaní štátoprávneho programu Memoranda nebola krokom vpred. Česká politická elita odmietla splniť svoje záväzky, ktoré Slovákom dala v čase boja za spoločný štát. Môžeme sa sporiť o tom, či v čase vzniku štátu by ich realizácia bola na prospech oslobodeného národa, ale v každom prípade od začiatku 30. rokov otáľanie naplnenia týchto slovenských požiadaviek bolo na úkor pevnosti štátu. Fatálne rozdelenie slovenskej politickej elity z Uhorska sa ako šibnutím čarovného prútika zmenilo. Oproti tým, ktorí zostali verní memorandovým tézam (autonomisti), sa postavili centralisti, ktorí v podstate chceli pre slovenský národ to isté, čo maďaróni v Uhorsku – zánik a asimiláciu s väčšinovým, v tomto prípade vraj „historickým“ národom českým. Treba však objektívne uznať, že priestor, ktorý mali autonomisti v demokratickom česko-slovenskom štáte, sa nedá porovnať s pozíciami národovcov v Uhorsku. Ak sa však pozrieme na programy autonomistov v prvej republike a zrovnáme ich s Memorandom, zistíme, že v princípe sa zhodujú – uznanie slovenského národa ako samostatného národa a z toho vyplývajúce právo na samosprávu, zavedenie slovenského jazyka ako výlučného úradného jazyka na Slovensku, vlastné súdy a vlastnú ekonomickú politiku. Aj tieto programy boli stavané ako žiadosti, lebo o skutočnosti existovania samostatného slovenského národa predstavitelia autonomistického hnutia nepochybovali.

Zápas o autonómiu Slovenska v rámci Česko-Slovenskej republiky, ktorý bol pokračovaním zápasu o naplnenie Memoranda v predchádzajúcom období, sa zavŕšil prijatím Žilinskej dohody rozhodujúcimi slovenskými politickými silami 6. októbra 1938. Z hľadiska štátoprávneho postavenia Slovenska je Žilinská dohoda kľúčovým aktom, pretože dosiahla to, čo Memorandum z roku 1861 pokladalo za najdôležitejšiu otázku – uznanie existencie samostatného slovenského národa a z toho vyplývajúceho práva na samosprávu. Medzinárodné okolnosti, ktoré onú udalosť sprevádzali, ale ktoré Slováci nevedeli a nemohli ovplyvniť, síce umožnili spochybniť legitimáciu niektorých ľudí zúčastňujúcich sa stretnutia v Žiline, ale samotný akt uznania Slovákov za samostatný národný subjekt, s vlastnou rečou a s právom na vlastnú samosprávu sa už nikdy nepodarilo revokovať. Všetky ďalšie slovenské programy i programy pre Slovensko s týmto faktom už museli rátať.

Štátoprávny vývin Slovenska po Žilinskej dohode ako formálneho bodu dosiahnutia cieľov Memoranda bol skutočne zložitým, najmä z dvoch dôvodov – medzinárodnej situácie, výrazne ovplyvňujúcej charakter vnútorného režimu, ktorý nie vždy zodpovedal demokratickému duchu politických cieľov slovenského národného hnutia od rokov 1848 – 1849; – inkoherentnej slovenskej politickej reprezentácie, ktorá nie vždy dokázala obhajovať slovenské národné záujmy nekompromisne a do dôsledkov. Práve preto sa mohlo stať, že formálny akt uznania Slovákov za samostatný národ nebol vždy adekvátne štátoprávne vyjadrený. Len neprincipiálnym postojom slovenskej politickej reprezentácie, ktorá svojim momentálnym mocenským záujmom dávala prednosť pred obhajobou záujmov národa, sa mohlo stať, že Slovensko, ktoré na konci vojny disponovalo všetkými atribútmi suverénneho štátu okrem medzinárodného uznania, za tri roky prišlo takmer o všetky kompetencie. Hoci roku 1948 a neskôr bolo naďalej uznávané ako samostatný subjekt, reálne disponovalo len malými až nakoniec po roku 1960 takmer žiadnymi kompetenciami národnej suverenity. Historik môže len žasnúť pri sledovaní, ako neprincipiálnosť, parciálne záujmy jednotlivcov a skupín slovenských politikov umožňovali pražskému centru zbavovať Slovensko jeho samosprávy. Najskôr české občianske strany presvedčili slovenských „demokratov“, že na Slovensku hrozí víťazstvo komunistov, a preto bude pre nich vhodnejšie, ak bude mať Praha väčšie možnosti na Slovensku zasiahnuť a podporiť ich. Tak vznikla za výraznej podpory slovenskej občianskej pravice druhá pražská dohoda. Potom, keď na Slovensku výrazne zvíťazili demokrati, pražskí komunisti presvedčili svoju slovenskú agentúru, že bude „revolučne účelné“, keď Praha dostane ešte väčšie kompetencie, aby spoločne mohli poraziť reakciu na Slovensku. A slovenskí komunisti hádam iniciatívnejšie, ako ich pražskí centralisti pretláčali tretiu pražskú dohodu, len aby porazili svojich buržoáznych protivníkov, ktorí ich tak hanebne porazili vo voľbách. Následok bol, že Slovensko ešte pred komunistickým pučom vo februári 1948 prišlo o takmer všetky kompetencie autonómneho celku. Keď sa po februári 1948 slovenskí komunisti domáhali svojich mocenských pozícií, ktorých sa podľa ich presvedčenia vzdali len dočasne, pražské centrum malo pre nich dostatok miesta v krimináloch. Opäť, ako koľkokrát v minulosti na Slovensku sa ukázalo, že neprincipiálna, nedôsledná politika nakoniec postihne jej samotných aktérov a s nimi celý národ.

V rokoch komunistickej diktatúry ťažko možno hovoriť o nejakej slovenskej národnej politike, keďže režim bol centralistický, v svojej podstate netolerantne čechoslovakistický, čo veľa priestoru Slovákom nedávalo. Napriek tomu práve slovenskému národnému odporu proti centralizmu možno vďačiť za krátke obdobie tzv. pražskej jari, ktorá opäť priniesla otázku uplatnenia faktu existencie samostatného slovenského národa aj v štátoprávnej rovine. Federalizácie, ktorá sa prijala na jeseň roku 1968 mala náboj dosiahnuť ciele Memoranda v rámci spoločného štátu Slovákov a Čechov. Avšak podobne ako maďarské mocenské elity v provizóriu, ani české politické elity v čase normalizácie šancu na harmonické spolužitie so Slovákmi nevyužili. Opätovná centralizácia po roku 1970 – myslím si – definitívne zahatala cestu k slovensko-českému vyrovnaniu v spoločnom štáte. Situácia po roku 1989 len potvrdila skutočnosť, ktorú akceptovali už pisatelia Memoranda z roku 1861, že bez skutočnej národnej suverenity, bez skutočnej slovenskej samosprávy, nie je možné dosiahnuť rovnocenné a rovnoprávne postavenie Slovákov v rodine európskych národov. Rozchod bol preto nevyhnutný a ako ukázal vývin po roku 1993 aj jediným správnym riešením, ktoré dokázalo postaviť aj slovensko-české vzťahy na nové, lepšie a trvácnejšie základy.

Po sto päťdesiatich rokoch od prijatia Memoranda národa slovenského, po všetkých tých peripetiách, ktoré nakoniec viedli k vyhláseniu suverénnej a samostatnej slovenskej štátnosti 1. januára 1993 by sme mohli povedať, že Memorandum je už len archívnym dokumentom. Myslím si, že k tomuto záveru ešte dospieť nemôžeme. Jeden odkaz z roku 1861 sa nám ešte v slovenských pomeroch nepodarilo implantovať. Ide o dôslednosť a principiálnosť slovenskej politiky pri obhajovaní slovenských národných záujmov, ako to je normálne vo všetkých moderných demokratických národoch. Je predsa nemysliteľné, v normálnej demokratickej spoločnosti nepredstaviteľné, aby jedna časť politického spektra presadzovala svoje záujmy na úkor druhej časti aj za cenu spochybňovania elementárnych, legitímnych národných záujmov. Pokiaľ sa nenaučíme vzájomne sa vážiť a rešpektovať v zmysle starého hesla demokracie, že máme byť jednotní v mnohorakosti, potiaľ nemožno hovoriť, že ciele Memoranda boli splnené. V stave permanentnej „vojny“ politických elít sa nedajú obhajovať národné záujmy tak, aby netrpel štát. Štát samozrejme nie je a nemal by byť cieľom politických snažení, ale len prostriedkom na dosiahnutie blaha spoločnosti. Avšak bez jeho stability, bez jeho integrity, bez vzájomnej previazanosti občanov a politických elít nemôže štát plniť svoje funkcie. Nezabúdajme na to naši praotcovia to vedeli, nemali by sme ich skúsenosť ignorovať.

17 Responses

  1. Avatar Šľak 2. marca 2011 / 8:50

    „Chceli reprezentovať nový štýl politiky, politiku dohôd a kompromisov…“

    Koho mi to len pripomína? Ach áno, už viem. Tých, čo sa ako lokaji narodili a ako lokaji sa aj správajú. Že slovenská pravica?

  2. Avatar Ján Horal 2. marca 2011 / 9:04

    Pán Hrnko, vcelku sa mi páči Váš článok ale nerozumiem tomuto:
    „Slovensko, ktoré na konci vojny disponovalo všetkými atribútmi suverénneho štátu okrem medzinárodného uznania“.
    Slovenská republika predsa bola uznaná desiatkami štátov.

  3. Anton Hrnko Anton Hrnko 2. marca 2011 / 11:13

    Na konci vojny už nie. Bolo súčasťou medzinárodne uznaného Česko-Slovenska. Napriek tomu ešte dlho malo svoju centrálnu banku, vlastnú menu a bolo oddelené od českých krajín colnou hranicou, teda bolo samostatným colným územím. Prvou pražskou dohodou o to prišlo. Vtedy došlo aj k tej zvláštnej výmene peňazí v pomere 1Ks : 1 Kč, hoci reálny pomer bol najmenej 3 : 1, niektorí hovoria 5 : 1 v prospech koruny slovenskej. Ale to už tak býva, keď je politika „principiálna“, teda v službách cudzích a nie v službách ľudu, v prospech ktorého by mala pracovať.

  4. Avatar Šľak 3. marca 2011 / 13:27

    Vedel som, že dlho nebudem čakať. Pravicoví lokaji v hlbokom úklone, nový zákon o jazyku národnostných menšín v parlamente. Zníženie kvóra z 20 % na 15%, rozšírenie zdvojjazyčňovania verejnej a štátnej dokumentácie, dokonca údajne to znížené kvórum „pomaďarčí“ časti Košíc a Bratislavy. Bravo pravicoví lokaji, bravo. Konečne viem, čo je KDH-cke vlastenectvo. To je to „päťpercentné“.

    Päťpercentní vlastenci.

  5. Avatar Ján Horal 3. marca 2011 / 14:10

    Keďže sa snažím pochopiť slovenské moderné dejiny tak začnem od Antona Bernoláka a Slovenského učeného tovaryšstva.
    Bernolák svojim Slowarom a kodifikáciou spisovného slovenského jazyka vyčlenil a oddelil Slovenov/Slovákov od Uhrov aj keď to otokar interpretuje inak. V podstate sa Bernolák postavil proti premene latinského Uhorska na Veľké Maďarsko.
    Jednoznačný krok bol ale 1848 keď sa evanjelickí farári chytili šable. Totiž Žiadosti, Memorandá a Dohody sa môžu vysvetľovať všelijako ale ozbrojené povstanie je jednoznačné a nezvratné. V tejto súvislosti nechápem ECAV prečo prijala za svoj jazyk spisovný slovenský jazyk až po roku 1990. Ale to sa snáď dočítam od niekoho kompetentného.
    Celé dejiny Česko-Slovenska sa točia okolo Pitsburgskej dohody. Žilinská deklarácia bola jednostranná slovenská záležitosť a českou/čechoslovakistickou odpoveďou bol 10. marec 1939 a august 1944.
    Košický vládny program a tri Pražské dohody boli len akousi nemastnou neslanou náhradou za Pitsburgskú dohodu a akúsi dohodu, že o spoločnom štáte sa dohodneme doma. Prijatie Ústavy Československej republiky po prvej vojne je výsmech okiadzanej Masarykovej demokracie.
    Tak isto dopadla aj federácia a Dohoda z Mílov.
    Českým/Masarykovým odmietnutím Pitsburgskej dohody vlastne Česko-Slovensko nieslo v sebe aj svoj zánik.

  6. Avatar Ján Horal 3. marca 2011 / 14:28

    Dosť automaticky považujem za dátum konca de facto prvej Slovenskej republiky koniec vojny 8. mája 1945.
    Možné sú aj iné dátumy:
    august 1944
    Košický vládny program
    obsadenie Bratislavy 4. apríla 1945
    odchod slovenskej vlády zo Slovenska
    vzdanie sa slovenskej vlády americkej armáde
    mena peňazí a zánik slovenskej koruny Ks
    ešte tam bolo čosi s povereníkmi (=slovenskou vládou?).
    Takže naozaj to bol proces a nie okamžitá záležitosť.
    Zánik Slovenskej republiky de jure je ťažší a otázne je či Slovenská republiky vôbec právne zanikla. Neviem napríklad zo štátov, ktoré ju uznali toto uznanie oduznali. Okolo 1991 som v tlači zachytil takéto oduznanie novoobnovenou Estónskou republikou. Pripadalo mi to dosť morbídne.
    Isteže existovala Slovenská socialistická republika (od 1970) aj keď nie zvrchovaná minimálne v zmysle Pitsburgskej dohody. Zaujímavé je, či sa v 1992 prijala Ústava Slovenskej republiky neexistujúceho štátu alebo existujúceho?
    V každom prípade je jasne viditeľný „ťah na bránku“ od 1800 po 1.1 1993.

  7. Avatar otokar 3. marca 2011 / 14:33

    Pán Ján Horal hovorí: Marec 3, 2011 o 14:10
    Píšete: „… Bernolák svojim Slowarom a kodifikáciou spisovného slovenského jazyka vyčlenil a oddelil Slovenov/Slovákov od Uhrov aj keď to otokar interpretuje inak. ..“
    Moja interpretácia: „… Bernolák kodifikáciou spisovného slovenského jazyka vyčlenil, resp. sa snažil vyčleniť Panóncov od Slovenov ako v Uhorsku, tak aj v Pannónii, Morávii, Sclavónii ..“
    – rozbil ich stáročnú jazykovú jednotu…
    Kodifilácia jazyka ešte nič neznamená!
    Podstatné je, či sa v takto kodifikovanom jazyku začne písať a či sa ujme u etnika, ktorému bola táto kodifikácia určená.
    Ani Bernolák, ani jeho skupinka nič nenapísali pre Slovenov – Pannónncov, Uhrov …
    Bola to jalovina pre našich predkov.
    Vynára sa otázka: Ktorému „bačovi“ z Oravi, či Gemera bola určená tá „latinská gramatika“ !?
    Prečo bola preložená len do nemčiny, ako dobrý vzor pre písanie gramatiky ????

  8. Avatar Ján Horal 3. marca 2011 / 14:36

    Pán Šľak.
    Na Slovensku nie je pravica a ani pravicová vláda. Ak sa zaujímate o dejiny tak tomu musíte rozumieť a nepodliehať novinárskym nedoučencom a ich propagandistickým názvom.

  9. Avatar miro 3. marca 2011 / 15:00

    Pan otakar,
    aj „bacovia“ z Gemera vedia, ze z Oravy sa pise s „Y“ 😀

  10. Avatar otokar 3. marca 2011 / 15:24

    V Bernolákovej „Gramatica Slavica“ tam má byť „I“ a nie „Y“…
    (písal som rýchlejšie, ako čítal …)

  11. Avatar Šľak 3. marca 2011 / 15:31

    Pán Horal,

    mne nešlo o politologický profil, ale o pomenovanie autora tejto nehanebnosti (no rozumiem Vašej výčitke).

  12. Anton Hrnko Anton Hrnko 3. marca 2011 / 15:38

    Otokar,
    vaša nenávisť k všetkému slovenskému, maskovaná útokom na údajné Bernolákovo maďarónstvo, vám odoberá zrak. Ako môže niekto, kto vie niečo o Fándlym alebo Hollom napísať, že v bernoláčtine nič nevzniklo. Veď Hollého eposy sú to najcennejšie, čo v slovenskom jazyku vôbec vzniklo. Vaše odhalenie je dokonalé. Už sa nemaskujte za Slováka. Nie ste ním!

  13. Avatar Ján Horal 3. marca 2011 / 17:38

    otakar
    asi sa úzko venujete len dejinám ale ozaj treba čítať aj literatúru. Potom by sa Vám nestal ten omyl s Jánom Hollým. 500 členné Slovenské učené tovaryšstvo nie je „skupinka“.
    Od Bernoláka som nič moc nečítal, od Hollého a Štúra áno. Potom sa lepšie chápe čo o nich kdekto napíše.
    A môžete mi vysvetliť ako môže existovať „stáročná jazyková jednota“ bez kodifikácie jazyka?
    A Champollion napísal staroegyptskú gramatiku po staroegyptsky?

  14. Avatar otokar 4. marca 2011 / 14:00

    Pán Horal,
    keby ste sa zaujímal popri literatúre aj histórii spojenej s jej vznikom,
    tak by ste sa možno dozvedel, že to skutočne bola len skupinka cca 20 „nadšencov“!
    Ján Hollý, podľa mojich poznatkov nebol členom tovarišstva, preto pôvodný výrok platí.

    “ A môžete mi vysvetliť ako môže existovať “stáročná jazyková jednota” bez kodifikácie jazyka?“
    Do kodifikácie „jazykov“ sa dalo s dialektom Esclavóncov dohovoriť od Egejského mora až po Baltik,
    od Egyptu až po Aljašku.
    Dnes po „úspešnej kodifikácii jazyka Bohémia“ a jazyka „Uhorska“ nám starší brat prestal rozumieť…
    o Chorvátoch, Poliakoch, Rusoch ,… ani nehovorím …

  15. Anton Hrnko Anton Hrnko 4. marca 2011 / 14:41

    Otakar,
    vy skutočne neviete, o čom je na tomto blogu reč!

  16. Avatar Ján Horal 5. marca 2011 / 8:58

    otokar
    predkladám zoznam bernolákovcov, lepší a úplnejší som nenašiel. Je to z Pavol Zemko:Základná homiletika. Keďže poznáte slovenskú literatúru a dejiny tak Vám určite všetky tie mená niečo hovoria. Dá sa z nich vyčítať aký obrovský vplyv mala, podľa Vás „skupinka“, na kultúrny a hospodársky pokrok Slovákov.

    4. A. Bernolákovci a členovia Slovenského učeného tovaryšstva ( 1793 ) –
    Anton Bernolák a zo 79 nasledovníkov najvýznamnejšími sú:
    Ondrej Meszáros; P. Hugolín Gavlovič, OFM ; P. Serafín Bossák, OFM ; P.
    Vojtech Jakub Gazda, OFM; Jozef Ignác Bajza; záhrebský biskup Mons. Alexander Alagovič; slovenský hlásateľ v Rožňave P. Juraj Anton Benčič; slovenský hlásateľ v Trnave Šimon Fába; Juraj Fándly; profesor rétoriky Ignác Gyurcsák; nitriansky biskup Mons. Jozef Kluch; titulárny biskup Mons. Jozef Nejedlý; Juraj Palkovič; titulárny opát Anton Palšovič; sedmohradský biskup, ostrihomský arcibiskup – kardinál Mons. Alexander Rudnay; titulárny biskup Mons. Jozef Schedy; székesfehérvársky biskup, veľkovaradínsky biskup, nitriansky biskup Mons. Jozef Wurum.

    4. B. Bernolákovci druhej a tretej generácie – z 229 reprezentantov najvýznamnejšími sú: podpredseda SSV Móric Alster; banskobystrický biskup Mons. Jozef Belánsky; spišský biskup Mons. Jozef Bélik; podpredseda SSV Tomáš Červeň; nitriansky biskup, jágerský arcibiskup Mons. František Xavér Fuchs; titulárny biskup Mons. František Xavér Hábel; Martin Hamuljak; vojenský vikár v Sibiu Ján Nepomuk Hazucha; Juraj Holček; Ján Hollý; Maximilián Jalovecký; titulárny biskup Mons. Alexej Jordánsky; člen Prípravného Výboru SSV, podpredseda SSV, prvý redaktor Katolíckych novín Šimon Klempa; Anton Knapp; člen Výboru SSV Ján Krajčík; titulárny biskup Mons. Jozef Krautmann; košický biskup, kaločský arcibiskup Mons. Jozef Kunst; titulárny biskup Mons. Martin Miškolci; košický biskup, nitriansky biskup Mons. Imrich Palugyay; zakladateľ SSV, čestný podpredseda SSV Andrej Ľudovít Radlinský; Michal Rešetka; banskobystrický biskup Mons. Jozef Rudňanský; rožňavský biskup, pécsský biskup, ostrihomský arcibiskup – kardinál Mons. Ján Scitovský; spišský biskup Mons. Ladislav Zábojský a Štefan Závodník.

  17. Avatar Ján Horal 5. marca 2011 / 9:46

    Okrem toho, z toho stručného zoznamu je vidieť, že Grammatica Slavica sa netýkala územia dnešného Slovenska ale Slovenov/Slovákov v celom Uhorsku.
    Bernolákovej dobe sa už nedala robiť panslavská revolúcia na celom kontinente od Solúna po Drážďany ako niečo na spôsob komunistickej ideológie celosvetovej revolúcie.
    To skôr Štúr oddelil Slovákov od iných slovanských národov v Rakúsko-Uhorsku a okolitých štátoch.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *