Už niekoľko rokov sa v Bratislave vedú reči o postavení repliky súsošia Márie Terézie a uhorských husárov, ktorá onehdy stála na námestí pred redutou a ktorú z vôle parlamentu novovzniknutej Česko-Slovenskej republiky zhodili roku 1921 česko-slovenskí legionári v reakcii na pokus Karola Posledného o reštitúciu Uhorska. Tí, ktorí chcú reinštalovať tento pomník veľkomaďarského šovinizmu, sa ukrývajú za osobnosť Márie Terézie a odstránenie predmetného súsošia v dvadsiatych rokoch minulého storočia predstavujú ako krivdu na osvietenej panovníčke, reformátorke, horlivej katolíčke, ktorá celý svoj život venovala práci pre blaho svojich poddaných. Táto legenda o súsoší Márie Terézie a uhorských husárov je však hlboko nepravdivá, lebo osobnosť Márie Terézie bola len hrubo zneužitá na propagáciu ideí, ktoré s jej osvietenou dobou a s jej zámermi v habsburskej ríši nemali nič spoločné. Continue reading
Month: marec 2011
Živé Memorandum
Pred 150 rokmi, 6. a 7. júna 1861 sa zišlo zhromaždenie zástupcov slovenského národa, aby rozhodlo o ďalšom smerovaní slovenskej politiky, teda eo ipso o budúcnosti Slovákov ako osobitného národného spoločenstva. Stalo sa tak v prelomovom období dejín stredoeurópskych národov, keď sa opäť raz rozhodovalo o ich osude a mieste v rodine európskych národov, teda o tom, či sa budú vyvíjať v prostredí harmonickej spolupráce v rámci stredoeurópskeho súštátia, alebo prevážia partikulárne nacionalizmy, ktoré svojou neznášanlivosťou vovedú tunajšie obyvateľstvo do krvavých vojen a navždy vyradia strednú Európu ako samostatný geopolitický fenomén z európskej scény. Žiaľ, nasledujúci vývin ukázal, že politické elity národov, ktoré svoje etnické spoločenstvá vyhlásili v Rakúskej monarchii za vládnuce, si vybrali cestu potláčania inorečových spoluobčanov, cestu ich útlaku a ponižovania, čo nemohlo skončiť ináč, ako to skončilo. Dnes opäť má stredná Európa šancu prekonať historicky zdedené protiklady a v rámci Európskej únie a jej schengenského priestoru pripraviť pre svojich obyvateľov pokojnú budúcnosť a harmonické spolužitie. Nemali by sme túto šancu ľahkovážne zahodiť len tým, že budeme bezhlavo ustupovať politickej elite jedného člena tohto spoločenstva, ktorá nikdy nedokázala stanoviť svojmu národu reálne ciele, a tak ho od revolúcie 1848 – 1849 vedie od porážky k porážke a potom za to obviňuje všetkých okrem seba. Nedovoľme politikou appeasementu takú situáciu, aby naši vnuci nemuseli opäť prežívať to, čo naši pradedovia, dedovia a otcovia. Continue reading