Slovensko a Svätá Stolica. Ed. Marta Dobrotková a Mária Kohútová, Slovenský ústav v Ríme, Trnavská univerzita v Trnave, Trnava 2008. Ss. 454. Recenzia

S vročením v Trnave 2008 vydal Slovenský ústav v Ríme a Trnavská univerzita v Trnave zborník prác, ktorý je do určitej miery aj sumarizáciou výsledkov vedeckého výskumu vo vatikánskych archívoch za obdobie po zmene režimu roku 1989 až po vydanie. Dve úvodné štúdie zároveň objasňujú pokusy o založenie permanentného pracoviska základného výskumu, ktoré by zodpovedalo obdobným národným inštitúciám založeným v Ríme s cieľom realizovať výskum vo vatikánskych inštitúciách. V krátkom úvode editorka M. Kohútová približuje význam štúdia vo vatikánskych archívoch pre poznanie aj slovenských národných dejín poukázaním na rôzne obdobia v histórii Svätej Stolice a jej vplyv na formovanie európskych, teda aj slovenských dejín.

V štúdii Výskum vo Vatikánskom archíve a pokusy o založenie Slovenského historického ústavu v Ríme do roku 1995 sa R. Marsina zaoberá zložitou otázkou kreovania, resp. pokusov o kreovanie Slovenského historického ústavu v Ríme, ktorý by bol založený na tých istých princípoch, ako obdobné národné inštitúcie takéhoto charakteru, ktoré v Ríme vznikali od druhej polovice 19. st. Medzi nimi spomína aj históriu rakúskeho a neskôr česko-slovenského ústavu, ktorý v Ríme pôsobil v medzivojnovom období a mal sa obnoviť roku 1948, avšak známe udalosti tento zámer zmarili. Autor spomína parciálne výskumy, ktoré v Ríme vykonali niektorí naši bádatelia po r. 1969 v súvislosti s prípravou slovenského diplomatára a slovenského regestára. Nová etapa nastala po roku 1989, keď došlo až ku kreovaniu samostatného Slovenského historického ústavu v Ríme na jeseň 1989, avšak pre nesúhlas vtedajšieho Federálneho ministerstva zahraničných vecí došlo k jeho „uzemneniu“ len na pracovisko Matice slovenskej. V ďalšom autor popisuje výskumnú prácu, ktorá sa v Ríme uskutočnila pod gesciou spomenutého pracoviska, vymenováva vedcov, ktorí študovali najmä v tajnom vatikánskom archíve a témy, ktoré študovali. Pokúša sa aj zhodnotiť prínos jednotlivých výskumných úloh. V závere popisuje situáciu, ktorá viedla v rokoch 1994 – 1995 k faktickému umŕtveniu práce na vytvorení inštitucionálneho rámca v podobe riadneho Slovenského historického ústavu v Ríme ako národnej, resp. štátnej inštitúcie základného výskumu národných dejín vo vatikánskych archívoch.

Na predchádzajúcu štúdiu R. Marsinu nadväzuje M. Dobrotková príspevkom Perspektívy Slovenského ústavu v Ríme. Názov je trošku nadnesený, lebo nejde o plnohodnotné pracovisko, ktoré sa pod takýmto názvom skrýva v prípade iných národov, ale o náhradné riešenie stavu, keď sa ukázalo v danej situácii nemožným založiť v Ríme plnohodnotné slovenské pracovisko základného výskumu. V tomto ide o pracovisko Trnavskej univerzity so sídlom v Trnave, ktorého cieľom je pokračovať tam, kde skončili výskumné práce v polovici 90. rokov minulého storočia. Toto pracovisko Trnavskej univerzity bolo založené v októbri 2004 a odvtedy krok za krokom v rámci svojich možností pokračuje vo výskume vatikánskych archívov. Ústav vysiela svojich štipendistov najmä do Tajného vatikánskeho archívu, Vatikánskej knižnice a ďalších pracovísk, kde sa nachádzajú fondy dotýkajúce sa Slovenska. V ďalšom sa podrobnejšie venuje výskumným úlohám, ktoré sa pod gesciou ústavu vykonali za daná obdobie. V podstate boli do Vatikánu vyslaní odborníci na stredoveké, novoveké i najnovšie dejiny i archeológovia, ktorí skúmali pramene k našim dejinám. S potešením možno konštatovať, že niektoré výskumné úlohy dostali aj podobu publikovaných prameňov. Autorka tiež naznačuje problémy ústavu do budúcnosti, kam by mal nesmerovať svoju prácu i čo potrebuje. Za prioritu považuje stabilizáciu pracoviska, publikovanie prameňov, vydávanie vlastného periodika alebo aspoň bulletinu. Tiež sa zamýšľa nad možnosťou umiestnenia pracoviska v Ríme, čím by sa posilnilo jeho postavenie. Zamýšľa sa taktiež nad možnosťou širšieho zapojenia sa pracovísk zo Slovenska do organizovania a výskumu Slovenského ústavu v Ríme a ako príklad uvádza situáciu v Českej republike, kde Český historický ústav v Ríme je súčasťou Historického ústavu ČAV.

Dnes už nebohý Vincent Sedlák sa v článku Pôsobenie Pápežskej stolice v boji Anjouovcov o uhorský trón zaoberá zložitou dynastickou situáciou, ktorá vznikla v Uhorsku po vymretí domáceho rodu Arpádovcov. Záujem o uhorský trón začali prejavovať Anjouovci už po smrti Ladislava Kumánskeho, ale museli ustúpiť, keď sa na trón z exilu dostal posledný žijúci potomok rodu v mužskej línii Ondrej III. Už vtedy boli Anjouovci podporovaní Pápežskou stolicou a táto podpora pretrvala aj po smrti Ondreja III. roku 1301 a uprázdnení panovníckeho prestolu. Na základe bohatého archívneho materiálu z Vatikánu V. Sedlák dokumentuje otvorenú i zákulisnú politiku pápežstva smerom na presadenie anjouovského kandidáta Karola Róberta za uhorského kráľa. Pomerne podrobne popisuje opatrenia pápežskej kúrie, aby sa presadil na trón jej kandidát, ale aj opatrenia protikandidátov, najmä českého kráľa Václava II. a jeho syna a bavorského vojvodu Ota a samozrejme aj rozvadeného uhorského kléru a veľmožov, ktorí tiež mali svoje záujmy. Nakoniec popisuje ako došlo až k trojnásobnej korunovácii Karola I. Róberta za uhorského kráľa, pričom prvé dve korunovácie sa odohrali bez originálnych korunovačných klenotov a až tretia bola plne v súlade s predpísanými rituálmi. V príspevku V. Sedláka ma prekvapila nejednotnosť terminológie pri používaní názvov z Uhorska, ktoré ležia mimo územia dnešného Slovenska. napr. používa názvy Győr, Pécs, ale na druhej strane rábsky (päťkostolský) biskup, župa atď. Osobne sa nazdávam, že uhorské dejiny do roku 1918 sú súčasťou slovenských národných dejín, a preto podobne ako v prípade písania šľachtických mien, by sme mali dôsledne používať slovenské zaužívané názvy, teda v danom prípade Ráb a Päťkostolie. Oné historické názvy sú bohatstvom nášho jazyka, často sú omnoho staršie ako dnešné oficiálne názvy a mnohokrát sú len skomoleninou slovenského názvu – napr. Pécs, Miskolc atď. Nie je absolútne žiaden dôvod, aby sa v tomto prípade nepoužívali pôvodné slovenské názvy všetkých lokalít v Uhorsku a možno aj v širšom okolí – napr. Vratislav (Wroclaw), Soľnohrad (Salzburg) atď.

V nasledujúcej stati Suplikačné registre pápežskej kúrie a Slovensko za pontifikátu pápežov Klementa VI., Inocenta VI. a Urbana V. (1342 – 1370) Vladimír Rábik hodnotí suplikačné registre kúrie ako svojím spôsobom zvláštny prameň k stredovekým dejinám Slovenska. Ide o žiadosti, ktoré boli predkladané Svätej stolici na rozhodnutie zväčša kompetentnými podriadenými osobami. Hodnotí ich zachovanie pre územie Slovenska počas pontifikátu uvedených pápežov a čiastočne aj obsah, čím sa obracali žiadatelia na pápeža. Konštatuje, že za obdobie rokov 1342 – 1441 sa v kúrii zachovalo 265 kníh suplikačných registrov, pričom v ďalšom sa zaoberá výsledkami excerpovania týchto registrov v spomínanom období, v ktorom sa územia Slovenska v dnešných hraniciach dotýka 473 suplikačných zápisov. V ďalšom sa podrobnejšie zaoberá distribúciou týchto záznamov v rámci jednotlivých diecéz. Na záver autor konštatuje, že suplikačné registre obsahujú nezriedka mnoho údajov až podrobností, ktoré z iných prameňov na štúdium stredovekých cirkevných pomerov jednoducho nemožno získať, preto je ich štúdium veľmi dôležité. Otázkou len ostáva, či štúdium týchto registrov s vymedzením len na súčasné teritórium Slovenska nie je ochudobnením slovenských národných dejín, resp. čo z registrov mimo tohto územia, ktoré sa venujú uhorskej problematike, sa ešte dotýka našich národných dejín.

Eva Frimova na základe štúdia v Tajnom vatikánskom archíve a vo vatikánskej knižnici v svojej štúdii Pôsobenie dominikánov na Istropolitane venuje určite nie nezaujímavej téme. V úvode hodnotí predchádzajúcu literatúru, ale aj pôsobenie rehole v Uhorsku od 13. storočia. Práve ich pôsobenie na univerzite vo Viedni bolo bázou, s ktorou kardinál Ján Vitéz rokoval o založení univerzity v Bratislave. V ďalšom sa zaoberá pripravovanými štatútmi univerzity, otázkami výberu profesorov a pomerne širokou škálou problémov, ktoré bolo treba zvládnuť pri jej zakladaní a udržaní; napríklad aj otázkou umiestnenia dominikánov v Bratislave, ktoré sa nakoniec nepodarilo. V závere konštatuje, že napriek tomu, že mnohé materiály súvisiace so založením a činnosťou Istropolitany sú kvalitne prebádané a aj publikované, bolo by tieto materiály treba nanovo prebádať a doplniť s novými, aby sa vytvoril komplexný obraz o tejto významnej inštitúcii. V súvislosti s kvalitnou štúdiou si však nemôžem odpustiť jeden komentár k terminológii. Autorka sa rozhodla diplomatický termín Posonium z latinských listín prekladať do slovenčiny ako Prešporok, čo pokladám za absolútne neopodstatnené a vedecky nezdôvodniteľné. Predovšetkým termín Posonium sa v latinských listinách vyskytuje nepretržite od 11. storočia až do 19. storočia. Tento názov bol jediným diplomatickým názvom mesta, ktorý až do zavedenia maďarčiny ako úradného jazyka používali uhorské oficiálne inštitúcie. Ľudové názvy, či už nemecký Pressburg, maďarský Pozsony alebo slovenské podoby Breslava, Prešporok, Prešporek, Prešpurek, Břetislav na Dunaji alebo Požúň v čase panovania latinčiny nikdy nemali oficiálny diplomatický štatút. Boli jednoducho ľudovými názvami bez nároku na diplomatické uznanie. Okrem toho, my vôbec nevieme, kedy v slovenčine zanikol pôvodný názov mesta Braslava a kedy sa v nej uplatnila podoba Prešporok/Prešporek/Prešpurek, ktorý vlastne v spisovnej slovenčine nikdy nebol štandardizovaný, lebo štúrovčina začala používať termín Bratislava a v neskoršom období, pod tlakom maďarizácie sa používala slovenská podoba oficiálneho krajinského názvu – Požúň. Autorke sa okrem toho v štúdii stretávajú oficiálna podoba Bratislava i niektorými odslovakizátormi slovenských dejín zrazu ničím neopodstatnene zavádzaný Prešporok v rovnakom význame. Nemožno to ináč hodnotiť iba ako terminologický zmätok. To budeme aj Bratislavský antifonár po novom prekladať ako Prešporský antifonár? Je to nezmyselné odslovakizovanie slovenských dejín a jediným diplomaticky správnym prekladom termínu Posonium do slovenčiny je Bratislava. Je to názov derivovaný od pôvodného slovenského názvu mesta a jediný názov „Posonia“ v slovenčine, ktorý má rovnaké diplomatické postavenie. Táto poznámka sa dotýka aj ďalších textov v zborníku, lebo sa k problematike už nebudem vracať.

Henrieta Žazová v stati Svätá stolica a premonštráti na Slovensku (Bzovícke, šahanské a turčianske prepoštstvo na širokom pozadí historického vývinu analyzuje pápežské listiny, ktoré sa dotýkajú menovaných prepošstiev a boli vydané v období stredoveku. Predmetný výskum nepovažuje za uzavretý, lebo treba pokračovať výskumom ostatných na Slovensku i v celom Uhorsku v danom období existujúcich konventov.

Tridentský koncil patril medzi najvýznamnejšie cirkevné koncily v celých dejinách cirkvi. Prijali sa na ňom mnohé významné reformy katolíckej cirkvi, z ktorých mnohé sú stále aktuálne. Zúčastnili sa na ňom reprezentanti všetkých katolíckych krajín a jeho hlavnou úlohou bolo odpovedanie na výzvy, ktoré pred katolíkov postavila reformácie. Tretím zasadacím obdobím koncilu sa zaoberá štúdia Jaroslava Nemeša Presadzovanie uhorskej cirkevnej politiky na Tridentskom koncile (3. zasadacie obdobie). Zaoberá sa širokou problematikou od zostavovania delegácie, jej zabezpečenia až po postoje, ktoré uhorskí zástupcovia na koncile presadzovali. V závere konštatuje, že uhorské duchovenstvo malo prevažne odlišné stanoviská, aké zastávala väčšina v pléne. Reprezentanti západných diecéz mali zväčša iné problémy a situáciu duchovných v Uhorsku nechápali.

Problematikou ženských mníšskych rádov po Tridentskom koncile sa v príspevku Vznik novodobých ženských reholí a Svätá stolica zaoberá Miroslav Kamenický. Špeciálne sa venuje najmä peripetiám Márie Wardovej a ňou založenému rádu Anglických panien. Staťou Zuzany Lopatkovej Realizácia kanonických vizitácií po Tridentskom koncile v Uhorsku na príklade Podhorského dekanátu (do polovice 17. st.) končia príspevky venované starým dejinám. Ďalšie príspevky, počnúc štúdiou Ivana Chalupeckého Proces Andreja Hlinku protibiskupovi Alexandrovi Párvymu, sú už venované moderným dejinám. I. Chalupecký hovorí o voľbe Hlinku za ružomberského farára, opisuje dôvody jeho občianskeho obvinenia a neskôr odsúdenia, čo bolo predohrou cirkevného trestu suspenzie najskôr „ab officio“ a neskôr aj „ab ordine“. A. Hlinku sa najmä suspendovanie z pastorácie veľmi dotklo a tým sa začal kolotoč jeho obhajoby v Ríme pri Svätej stolici. Autor vychádza najmä z pramenného materiálu Spišskej diecézy, ako biskup A. Párvy videl situáciu a ako sa snažil svoje pozíciu obhájiť aj v Ríme. Hovorí o aktivitách za suspendovaného kňaza i proti nemu, pričom poukazuje aj na význam angažovania moravských kňazov, najmä A. Kolíska v prospech A. Hlinku, čo nakoniec aj prispelo k zbaveniu obvinení ružomberského farára. Rovnako si všíma spojencov biskupa proti rebelujúcemu kňazovi.

Najrozsiahlejším príspevkom v zborníku je štúdia Emílie Hrabovecovej Slovensko a Svätá stolica 1918 – 1939 v kontexte medzinárodných vzťahov. Prináša pomerne zasvätený pohľad do komplikovaných otázok, ktoré v daných pomeroch súviseli s cirkevno-poltickými otázkami novovzniknutého štátu na troskách monarchie do určitej miery zviazanej práve s katolíckou cirkvou. V prvopočiatku išlo o samotné uznanie nového stavu, s čím nakoniec Svätá stolica nemala až také problémy, ako by sa zdalo, najmä, keď poznala a ďalej spoznávala neudržateľnosť maďarizačného režimu v Uhorsku. Otázka ako odčlenenie území od materských diecéz, ktorých sídla zostali za hranicami, sa dotýkali najmä Slovenska. Po vyriešení správy a vytvorení apoštolských administrácií bolo treba obsadiť opustené biskupské stolce novými biskupmi atď. Zaujímavé skutočnosti donáša štúdia aj k otázke Hlinkovej cesty do Paríža a jeho možnej kandidatúry na biskupa. Všetky tieto udalosti sa odohrávali v konkrétnom geopolitickom priestore, v ktorom súperili staré i nové nacionalistické vášne, nevraživosti i územné nároky. Aj v kontexte s dnešnými politickými snahami niektorých politických strán o „maďarské“ biskupstvo si treba pripomenúť rôzne spôsoby maďarskej cirkevnej hierarchie z roku 1918 – 1920 zachovať územnú integritu Uhorska, alebo aj po jej zániku vytvoriť osobitné „maďarské“ územia ako predpoklad budúcej revízie. Nič nového. Už vtedy uvedenú koncepciu vytvoril ostrihomský arcibiskup Ján Černoch, zhungarizovaný niekdajší Slovák. V ďalšej časti sa štúdia zaoberá prípravou zmluvy česko-slovenského štátu a Vatikánu, ktorá nakoniec po peripetiách podrobne autorkou rozoberaných skončila prijatím Modu vivendi ako dočasného zmluvného základu medzi novovzniknutým štátom a Vatikánom, resp. katolíckou cirkvou. V záverečnej časti sa autorka venuje zložitej situácii, ktorá vznikla v závere 30. rokov dvadsiateho storočia v súvise s nástupom nacizmu. V tejto súvislosti Vatikán pozitívne hodnotil Žilinskú dohodu zo 6. októbra 1938 ako najlepší spôsob riešenia spolužitia Slovákov a Čechov a vyskytli sa názory, že Slovensko sa bude uberať cestou, na ktorej bude môcť uplatniť svoje fundamentalistické katolícke zásady.

V svojej stati Prenotifikácia a jej politický aspekt v pôsobení Svätej stolice na Slovensku sa Peter Mulík zaoberá významným prvkom, ktorý mal čo možno najviac obrúsiť možné hrany stretu medzi mocou cirkevnou a mocou svetskou a to je prenotifikácia pri menovaní biskupov. Po stručnom uvedení problematiky sa venuje tejto otázke vo vzťahu k Slovensku. Začína už prvými krokmi, ktoré podnikli slovenskí katolíci vo vzťahu k Vatikánu hneď po vyhlásení republiky, pokračuje popisom štátnej politiky v tejto otázke, ktorá bola v podobe politickej klauzuly i v podpísanom Mode vivendi. V ďalšej časti sa zaoberá riešením cirkevno-politických otázok počas prvej Slovenskej republiky a vlastne nemožnosťou uzavretia nejakého zmluvného stavu medzi Vatikánom a SR v tomto období. zaujímavo popisuje aj snahy novokonštituovanej česko-slovenskej štátnej moci po druhej svetovej vojne uplatniť metódu z obdobie prevratu 1918 na odstránenie nepohodlných biskupov a ich neúspech.

Františka Čechová sa v príspevku Nitrianska diecéza v agende Ministerstva zahraničných vecí ČSR v Prahe a episkopát Karola Kmeťka v období I. ČSR zaoberá otázkou vytvorenia slovenskej cirkevnej provincie, arcibiskupstva. V tomto prípade by išlo o definitívne doriešenie postavenia Slovenska z hľadiska cirkevnoprávneho. Zaujímavá stať pomerne podrobne popisuje ideu slovenského arcibiskupstva a hľadania jeho sídla, kde od začiatku fungovala ako možné sídlo Nitra, avšak nebola jediná. Hovorilo sa aj o Trnave a Bratislave, ktorú napr. presadzoval aj A. Hlinka. Je paradoxom dejín, kým sa kruh v tejto otázke uzavrel a Bratislava sa stala metropolou. Škoda len, že po vytvorení košickej metropoly nedošlo k určeniu primariátu.

Skutočne veľkú tému na veľkej ploche rieši v zborníku Róbert Letz. V príspevku Pius XII. a Slováci v rokoch 1939 – 1945 sa zaoberá zložitosťou vzťahov vtedajšieho oficiálneho Slovenska s Vatikánom a pápežom. Nie je v predchádzajúcej slovenskej spisbe o tejto osobnosti ťažké nájsť difamujúce články, štúdie i celé knihy. Za kontroverznú osobnosť by tohto antikomunistického a antinacistického pápeža radi vyhlásili všetky anticirkevné, špeciálne liberálne kruhy. Pritom stále pripomínajú jeho údajné mlčanie v prípade holokaustu, čo je do značnej miery dôsledkom divadelnej hry Námestník Rolfa Hochhutha, podľa všetkého objednanej sovietskou KGB. Je priam symbolické, že Pius XII. nastúpil na pápežský prestol v čase zanikania vtedajšej, druhej Česko-Slovenskej republiky a vzniku slovenského štátu. Vatikán bol medzi prvými štátmi, ktoré uznali slovenský štát de iure i de facto. V ďalšom opisuje autor zložitosť vzťahov medzi Vatikánom a katolíckym štátom, ktorý bol však mocenský závislý od pohanskej tretej ríše. Preto tieto vzťahy nemohli byť bezkonfliktné, o čom autor prináša veľa podnetných dôkazov. nakoniec autor konštatoval, že Pius XII. bol prvým pápežom, ktorý programovo udržiaval vzťahy so Slovákmi. O život, o dejiny, kultúru na Slovensku sa intenzívne zaujímal, čo na Slovensku bolo známe. Aj Slováci upierali k nemu svoje nádeje, že po vojne sa budú môcť oňho oprieť ako o zástancu rovnoprávnosti medzi národmi a advokáta slabých.

Postojmi prvého vyslanca Slovenskej republiky Karola Sidora sa v príspevku –Karol Sidor –vyslanec Slovenskej republiky (1939 – 1945) pri Svätej Stolici zaoberá Ľubica Kázmerová. Venuje sa najmä trom kľúčovým otázkam, ktoré so Sidorovou misiou súviseli – uznanie Vatikánom a vyslanie K. Sidora do Ríma; problematika prenasledovania a deportácií židovského obyvateľstva a postojmi v otázke budúcnosti Slovenska v povojnovej Európe. V závere konštatovala, že K. Sidor bol v mnohom nerozhodný, váhavý, ale zároveň presvedčený stúpenec slovenskej suverenity, a preto si nenašiel nové miesto v slovenskej politike. Otázne však je, či v danej konštelácii, keď sa už medzinárodne E. Beneš cítil pánom situácie pri obnove Cesko-slovenskej republiky, by akýkoľvek Sidorov postoj – vzhľadom na jeho presvedčenie – mohol jeho osud zmeniť.

Rovnako zaujímavá je aj stať Petra Zubku Korešpondencia biskupa Jozefa Čárskeho so Svätou stolicou. Využíva najmä archív Košickej arcidiecézy, v ktorom sa táto korešpondencia zachovala. Biskup J. Čársky mal pohnutý osobný život vzhľadom na peripetie, ktoré sa okolo sídla jeho diecézy diali (príchod do Košíc, vynútený odchod do Prešova po Viedenskej arbitráži, návrat späť po oslobodení i jeho vzťah k nastupujúcemu komunistickému režimu). V závere konštatoval autor, že biskup J. Čársky vždy konal s patričnou rozvahou a nadčasovým úsudkom.

Cirkevné školstvo a školská reforma na Slovensku po 2. svetovej vojne je názov štúdie Eleny Londákovej. Problematika školstva ako celku a cirkevného školstva zvlášť bola vždy komplikovaná, ale po druhej vojne sa zvlášť vyhrotila, lebo sa stala predmetom ideologického, politického, ale aj nacionálneho zápasu. Poštátnenie škôl na Slovensku nesúviselo len s ideologickými a politickými zápasmi. Slovenský katolicizmus bol v danom období silno spojený aj so slovenským národovectvom, a preto celý problém nemožno bez onoho zorného uhla úplne pochopiť. Napriek tomu sa autorke podarilo pomerne plasticky načrtnúť hlavné problémy, ktoré súviseli so školskou otázkou, prípravou zákona o jednotnej škole, jeho prijatiu i postojom cirkevných vrchností k reforme, ktorej primárnym cieľom bolo obmedzenie jej vplyvu na výchovu žiakov.

Cirkev sa nedostala pod tlak po druhej svetovej vojne len v oblasti školstva. Nastupujúci ľudovodemokratický režim sa pustil aj do zbavovania cirkví ich majetku, najmä pozemkového. Toto problematikou sa zaoberá príspevok Viery Hlavovej Cirkev a povojnová pozemková reforma 1945 – 1948. Proticirkevné zásahy sa aj v tejto oblasti zintenzívnili najmä po rezolúcii Informbyra o katolicizme a Vatikáne ako nástrojoch imperializmu z roku 1947. Pokusy zbaviť cirkev jej majetku mali niekoľko fáz – od snahy ministra J. Ďuriša v rámci konfiškácie majetku Nemcov, Maďarov a zradcov skonfiškovať majetok nemeckých a maďarských cirkevných inštitúcií a rádov, cez zákon o revízii prvej pozemkovej reformy až po zákon o hospodárskom zabezpečení cirkví z roku 1949, ktorý ponechal cirkvám len tie majetky, ktoré nevyhnutne potrebovali na dušpastiersku činnosť.

Kolakovičova koncepcia podzemnej cirkvi je názov state Miroslava Klobučníka, ktorá sa zaoberá prácou chorvátskeho duchovného Tomislava Kolakoviča Poglajena na cirkevnom poli na Slovensku na konci vojny a v začiatkoch ľudovodemokratického režimu. Je to len výťahom jeho rozsiahlejšej štúdie, ktorú autor publikoval v zborníku k stému výročiu narodenia tejto zaujímavej postavy slovenských cirkevných dejín, ktorá je spájaná so vznikom tzv. tajnej cirkvi.

Jan Pešek sa v príspevku Rokovanie Československa a Svätej stolice v rokoch 1963 – 1989 a ich slovenské aspekty zaoberá zložitými otázkami, ktoré súviseli s urovnávaním vzťahov medzi Vatikánom a Česko-Slovenskom, ktoré sa dostali na bod mrazu v dôsledku „cirkevnej politiky“ stalinského vedenia ľudovodemokratického režimu v 50. rokoch. Ich impulzom samozrejme bola najmä zmena postoja Vatikánu k východným socialistickým krajinám v dôsledku druhého vatikánskeho koncilu, ale netreba zabúdať, že v danom období sa kvalitatívne zmenili i dogmatické postoje komunistov vo vzťahu k cirkvi i k Vatikánu. Otázok bolo veľa (upravenie hraníc diecéz so štátnymi hranicami, menovanie biskupov, cirkevný majetok, „mieroví“ kňazi atď.), ale ochoty na ústupky bolo len veľmi málo. Preto tieto rokovania trvali dlho a v princípe neuspokojovali ani jednu stranu. Výrazným úspechom, najmä pre Slovensko bolo zriadenie samostatnej cirkevnej provincie roku 1977 a menovanie niektorých biskupov. V skutočnosti však úplne doriešenie vzťahov Slovenska s Vatikánom muselo počkať až na pád režimu a vytvorenie samostatnej Slovenskej republiky.

Posledným článkom v zborníku je príspevok Jozefa Leikerta Schválenie návrhu na vyslovenie súhlasu Národnej rady SR s ratifikáciou Základnej zmluvy medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou a výmena ratifikačných listín. Mať upravené zmluvné vzťahy s Vatikánom je určite na prospech každej krajiny, v ktorej katolícka cirkev hrá významnú spoločenskú úlohu. Aj peripetie prípravy a schvaľovania zmluvných vzťahov SR s Vatikánom ukazujú, ako je zložité podpisovať takúto zmluvu, keď štát sa v Ústave vyhlasuje za svetský, nezávislý od ideológií i od cirkví. Úloha jednotlivých osobností je samozrejme dôležitá a určite aj Rudolf Schuster ako prezident Republiky v čase, keď sa zmluva pripravovala a ratifikovala zohral dôležitú úlohu. Napriek tomu si myslím, že autor by mal zachovať určitý odstup od „osôb a obsadenia“ deja, lebo potom takáto práca stráca to najdôležitejšie, čo by mala práca mať – kritický prístup k spracovanej problematike. Iste aj to, že autor bol hovorcom prezidenta R. Schustera, zapríčinilo, že v niektorých pasážach zabieha až do polohy hagiografie, čím značne relativizuje hodnotu práce.

Celkovo možno povedať, že uvedený zborník je solídnym príspevkom do problematiky vzťahov Slovenska a Svätej stolice v priebehu dlhých storočí. Aj keď niektoré veci bude treba diskutovať ďalej, dopĺňať archívnymi výskumami, základy tvorivej práce sa už postavili. Ak bude týmto spôsobom postupovať aj keď len skromný Slovenský ústav v Ríme, určite si získa vplyv na bádanie a výsledky slovenskej historickej vedy. A možno raz, keď na Slovensku skončí gründerský kapitalizmus, sa nájdu aj prostriedky na zriadenie skutočného vedeckého pracoviska priamo v Ríme.