Alexander Dubček

Meno Alexandra Dubčeka zostane natrvalo zapísané v dušiach a srdciach ľudí, ktorí si ho tam uložili počas krátkeho obdobia slobodného výdychu v štyridsať ročnej pochmúrnej komunistickej vlády v Česko-Slovensku. Môžu o ňom písať, čo chcú a ako chcú, všetci ponovembroví bojovníci proti komunizmu, jeho obraz v dušiach jednoduchých ľudí, ktorí ho zažili, to nemôže nijako naštrbiť. Dal im totiž niečo, čo málokedy dokážu politici dať ľuďom – dal im nádej, že veci môžu ísť ináč, že politika nemusí byť nutne „pánskym huncútstvom“, kde – keď sa páni bijú, sedliakovi koža praská. Po dlhých rokoch beznádeje, často až zachádzajúcej do rezignácie, sa zrazu na prelome rokov 1967 – 1968 objavil človek, ktorý síce nevynikal nejakou špeciálnou rétorikou, ale ktorého slová vzbudzovali v ľuďoch dôveru, lebo išli od srdca k srdcu. Za celý svoj doterajší život som nezažil niečo obdobné, ako boli očakávania a nadšenie panujúce v národe na jar a v lete roku 1968. A všetky tieto nádeje neboli spájané ani s rebelujúcou českou a čiastočne aj slovenskou hlásnotrúbnou intelektuálnou špičkou, ktorá si v „boji“ proti deformáciám predchádzajúceho obdobia nechcela uvedomiť geopolitické súvislosti vývinu v našom priestore od druhej svetovej vojny, nechcela sa poučiť z osudu NDR v roku 1953, ani Maďarska v roku 1956, ale bezhlavo sa pustila do „odhaľovania“ zločinnosti komunizmu. Všetky nádeje sa spájali s Alexandrom Dubčekom, na neho sa upierali zraky miliónov, s ním spájali ľudia svoj budúci život, lebo jemu uverili.

Veľké bolo sklamanie, ktoré sme zažívali po tom, ako naše ulice začali rozrývať sovietske tanky na konci leta 1968. Napriek tomu, že sa ho Sovietom podarilo prinútiť ku kapitulácii, a napriek tomu, že sám určitým spôsobom bol na začiatku procesu, ktorý vošiel do našej histórie pod pojmom normalizácia, ľudia mu neprestali veriť. Nový režim by sa ho rád zbavil, preto ho vyslal aj za veľvyslanca do Turecka v dobrej viere, že „zdupká“ na Západ, ale on to neurobil. Vrátil sa a jeho prítomnosť na Slovensku vzbudzovala vieru, že zápas za lepší a spravodlivejší život ešte neskončil. Aj moja mama raz, keď pred nami deťmi zaujímala stanovisko k tomu, čo sa dialo začiatkom 70. rokov minulého storočia povedala: „Teraz sme mali len dubček, ale keď to bude dubisko, potom nás už nikto nezastaví!“

Akosi prirodzene, z toho, čo som poznal z autopsie, ale aj z okolia, v ktorom som sa pohyboval, predstavoval v mojich očiach Alexander Dubček neobyčajnú aktivitu. Človek počúval polohlasne hovorené chýry, čo, kde, ako Dubček robil alebo sa správal. Čo kde povedal, ako veci komentoval atď. Keď som prišiel do Bratislavy a niekto na internáte povedal, že tam a tam stretol Dubčeka, všetci sme pociťovali určitú závisť, že taká šťastná náhoda stretla niekoho iného a nie mňa. Keď sa v polovici 80. rokov v súvislosti s prebiehajúcou „perestrojkou“ v Sovietskom zväze Alexander Dubček znovu aktivoval, všetci akosi prirodzene očakávali, že nové zmeny v Česko-Slovensku nemôžu nepokračovať tam, kde Pražská jar skončila. Vystúpenie Dubčeka v Bologni, jeho interview na Hlase Ameriky elektrizovali spoločnosť a stávali sa predmetom siahodlhých intelektuálskych debát v upadajúcom komunistickom režime, ktorý si v tej dobe už aj v KSČ želali len nejaké tie „koly v plote“.

A potom to prišlo. Po študentských demonštráciách v Bratislave 16. novembra 1989 a v Prahe 17. novembra 1989 sa normalizačný režim zosypal ako domček z karát. V Prahe začali ihneď vznikať občianske iniciatívy i masové demonštrácie. Aj na Slovenskú vznikla 20. novembra VPN a na 23. novembra zvolala prvú demonštráciu do Bratislavy na Námestie SNP. Bola streda, pomerne chladno a celý deň som bol v Historickom ústave SAV na Klemensovej ulici 19 a čakal som na začiatok demonštrácie, ktorý bol ohlásený na 16.00 hod. V ústave takmer nikto nebol, v kancelárii som bol sám. Bol som pevne rozhodnutý, že na uvedenú demonštráciu pôjdem, tak som čakal. Hlavou mi blúdili všelijaké myšlienky, najmä to, ako sa zachovám, keby došlo k jej násilnému potlačeniu. Nehovorím, že som bol nejaký extra hrdina a žeby som sa prípadne zapojil do aktívneho odporu. Skôr som zvažoval, aké sú možnosti v takomto prípade námestie opustiť. Je zaujímavé, čo všetko človeku v takýchto situáciách prichádza na myseľ.

Stanovený termín sa pomaly, pomaličky privliekol k pol štvrtej a ja som sa s obavami vybral na Námestie SNP. Z Klemensovej do stredu mesta nie je ďaleko. K rozvadenej rodine, ako sa v Bratislave hovorí pomníku SNP na rovnomennom námestí, to nie je ani desať minút rýchlou chôdzou. Ale vtedy som na rýchlu chôdzu ako obyčajne nemal veľkú chuť. Sústavne sa obzerajúc som sa váhavým krokom blížil k Ligapasáži, kadiaľ človek musí prejsť vždy, ak chce do centra prejsť najkratšou cestou. Keď som tak z nohy na nohu prekračoval cez pasáž, zrazu okolo mňa prefrčali dvaja mladíci nesúci na pleci jeden slovenskú zástavu a druhý veľký obraz Dubčeka. Pozrúc na usmiatu tvár modly obrodného procesu z roku 1968 ako keby mi nalialo novú, odvážnu krv do žíl. Aké to okolkovanie, prebehlo mi hlavou, a hneď som pridal do kroku, aby mi oni dvaja neušli. Ak som aj mohol mať v kútiku duše obavy, čo sa všetko môže stať, po tomto zážitku zo mňa všetko spadlo. Už som cítil len obrovský magnet Dubčekovej osobnosti, ktorý ma ťahal na námestie, kde som mu aj ja chcel vyjadriť podporu.

Nálada na námestí tiež prechádzala určitými fázami. Aj tam bolo cítiť určité rozpaky z toho, čo sa bude diať. Avšak keď prehovoril Alexander Dubček, všetky rozpaky pominuli a celé námestie burácalo úprimnou sympatiou k tomuto mužovi, ktorý takmer po 20 rokoch prvýkrát verejne doma vystúpil a, samozrejme, aj ja som ho prvýkrát videl z takej neobyčajne blízkej vzdialenosti. Nepovedal toho veľa, bolo vidieť, že sám je zo svojej prítomnosti na námestí dojatý. Jedno mi však utkvelo v pamäti, čím si len zvýšil moje sympatie. Povedal, že už dlhšie ho volajú do Prahy, aby tam verejne vystúpil (v Prahe boli demonštrácie hneď po 17. novembri a Bratislave bola prvá až 23. novembra), ale on si pokladal za povinnosť najskôr vystúpiť v Bratislave, lebo tu je doma.

Po vystúpení v Bratislave sa Dubček vzápätí stal modlou v Prahe i v celom Česko-Slovensku. Možno organizátori „nežného prevratu“ nie, ale široké masy slovenského a českého ľudu si určite želali nadviazať na odkaz 1968-ho roka a Dubčeka videli medzi tými, ktorí by novú politiku mali usmerňovať. Keď sa začiatkom decembra 1989 vzdal Gustáv Husák funkcie prezidenta, akosi prirodzene sa predpokladalo, že Alexander Dubček nastúpi na jeho miesto. To, čo nastalo okolo tejto kandidatúry, ma hlboko urazilo a definitívne likvidovalo moju dôveru k formujúcim sa novým česko-slovenským politickým elitám, najmä k Verejnosti proti násiliu. Ešte pred pár dňami oslavovaný Dubček sa zo dňa na deň stal podozrivým elementom a kde sa vzala, tu sa vzala, začala sa naňho liať špina z každého kanála. Hlboko sa ma to dotklo a zorganizoval som aj drobnú petíciu v prospech kandidatúry Dubčeka na prezidenta, ale to už usmerňoval z pozadia politiku niekto iný. Príznačné bolo, že zrazu niektorí spomedzi nás, s ktorými sme ešte včera spoločne kričali v prospech Dubčeka, zrazu začali spievať úplne inú pesničku, aké by to bolo nebezpečné, keby bol Dubček prezidentom. Len tak pre zaujímavosť oné osoby možno nájsť na všetkých podpisoch proti slovenskej suverenite a proti všetkému, čo bolo v prospech upevnenia slovenskej štátnosti. Nech si to každý vysvetlí po svojom, ale je to pozoruhodné!

Alexander Dubček sa stal v decembri 1989 predsedom Federálneho zhromaždenia ČSSR. Slovenskí aktéri VPN, ktorí sa v decembri 1989 postavili proti Dubčekovi sa zrazu ocitli, sa ocitli na trasovisku a určite by sa boli prepadli už vtedy, ak by neprijali transfúziu obrodárov na čele s Alexandrom Dubčekom a reformných komunistov. Tak sa im podarilo vo voľbách v júni 1990 na ich vlastné prekvapenie vyhrať voľby. Všetci boli presvedčení, že voľby vyhrá KDH a tak vôbec neboli pripravení, žeby na Slovensku mali zostavovať vládu. Potom sa stalo, že siahli po prvom, ktorý sa im ponúkol – Vladimírovi Mečiarovi – a spravili z neho predsedu vlády.

Alexander Dubček sa stal opäť predsedom FZ vtedy už ČSFR. V skutočnosti to však bolo jedným zo spôsobov, ako ho vzdialiť z vysokej politiky. V tomto období som mal tú česť stretnúť sa s touto charizmatickou osobnosťou aj ja. Už od roku 1985 rezonovala v česko-slovenskej spoločnosti otázka novej ústavy. Ako odborník som bol menovaný do komisie na prípravu Ústavy SR už v marci 1990. Takáto komisia bola vytvorená i pri FZ na prípravu federálnej ústavy. Do tímu SNR som bol za SNS delegovaný aj ja. Od septembra 1990 sa táto komisia niekoľkokrát stretla v Prahe v budove Federálneho zhromaždenia ČSFR. Komisiu viedol Alexander Dubček a tam som sa s ním aj prvýkrát osobne stretol a zoznámil sa s ním.

Pre mňa dodnes zostáva záhadou, prečo si Alexander Dubček vybral práve mňa za osobu, s ktorou trávil prestávky počas prerušenia rokovaní komisie. Stalo sa to hneď na prvom zasadnutí. Po prerušení ešte niečo podebatoval za predsedníckym stolom a potom sa vybral priamo ku mne. Predstavil som sa mu, ale on to nepotreboval. Len povedal: „Viem, viem.“ Táto situácia sa opakovala vždy, cez každú prestávku. Debatovali sme o mnohých veciach, ale najviac ho tangovala štátoprávna otázka. Vycítil som, že je horúcim slovenským vlastencom, ale Česko-Slovensko bolo jeho láskou. Nedokázal pochopiť a bol hlboko dotknutý spôsobom, akým sa k nemu správal prezident Václav Havel. Už na prvom stretnutí komisie sa mi posťažoval, aké obštrukcie robila kancelária prezidenta voči jeho osobe. Kde mohla, tam ho fumigovala. Nepozývala ho na podujatia, na ktoré bolo jej psiou povinnosťou pozývať predsedu FZ. „Aj nedávno“- posťažoval sa mi – „keď tu bola Thatcherová (britská premiérka, 17. septembra 1990), ma nepozvali na štátnu recepciu. Ale ja sa len tak nedám. Viete, ja som potreboval vypáčiť z nich, že moje nepozvanie nie je len nejaká zapatrošená pošta. Tak som sa o tú pozvánku usiloval. Nikto mi nechcel nič povedať, až po zatlačení v prezidentskej kancelárii, mi nakoniec boli nútení povedať – pane Dubčeku, ale vy jste nebyl pozván“.

Raz mi z čista jasna povedal: „Pán Hrnko, nemyslite si, že ja som nie zorientovaný, ako to s týmto štátom pôjde. Ono republika sa rozdelí. Nepretrvá, ale my Slováci nesmieme na to dať žiadnu príčinu, aby sme boli z tohto rozdelenia obviňovaní.“ V tomto duchu aj konal. Z jeho poznámok som však vycítil, že je s rozdelením vyrovnaný a že očakáva, že v novom štáte bude prezidentom. Na tú úlohu sa pripravoval a možno aj tešil. Rovnako však do konca hral aj úlohu, že Slováci nesmú byť obviňovaní z rozdelenia ČSFR. Preto sa aj chcel zúčastniť na niektorých zhromaždeniach za spoločný štát, tam ho však Havlovi priatelia už nepúšťali a keď prišiel, tam mu odmietli udeliť slovo.

Z rozprávaní Františka Mikloška viem, že Alexander Dubček chcel spojiť svoj politický osud s Mečiarovým Hnutím za demokratické Slovensko. Predstavitelia VPN i pražského Hradu vyvinuli enormné úsilie, aby ho od HZDS oddelili. Vyhrážali sa mu prekliatím a večným historickým zatratením, ak by náhodou chcel spolupracovať s Mečiarom. Nakoniec aj Borisa Zalu presvedčili, aby sa vzdal predsedníctva v strane – slovenskej sociálnej demokracii a uvoľnil miesto Dubčekovi. Nebolo to dobré ani pre zalu, ani pre Dubčeka. Dubček sa síce dostal s „odretými ušami“ do FZ, ale tam sa mu už ušla len stolička v pléne.

Doteraz neviem pochopiť, prečo Alexander Dubček nebol 1. septembra 1992 v budove vtedajšej Slovenskej národnej rady. Parlament vtedy prerokovával návrh prvej slovenskej demokratickej Ústavy. Všetko, čo na Slovensku niečo politicky znamenalo bolo buď v pléne alebo na balkóne zasadačky v Župnom dome. Len Dubček, hoci bol pozvaný, sa vydal do Prahy. Jeho cesta skončila na 78 km pred Prahou a následnou smrťou v nemocnici. Poslednou nechutnou skutočnosťou bola situácia na Ruziňskom letisku v Prahe. Okrem niekoľko poslancov HZDS a SNS, ktorí sa prišli s telom Alexandra Dubčeka rozlúčiť, nenašla sa ani myš českej národnosti, ktorá by sa prišla s týmto človekom rozlúčiť na jeho poslednej ceste z Prahy, ktorú tak miloval a pre ktorú za svojho života tak veľa spravil. Nuž vďačnosť nie je špeciálnou vlastnosťou našich pobratimov.

28 Responses

  1. Šľak 14. decembra 2010 / 10:58

    Pán Hrnko,

    jeden môj názor:

    „…že „zdupká“ na Západ, ale on to neurobil. Vrátil sa…“ – bol to veľký človek, klobúk dolu, nech si vraví kto chce, čo chce.

    a dve otázky:

    1) komisia pre prípravu ústavy SR a komisia pre prípravu ústavy FZ boli 2 rôzne útvary, alebo tá federálna pozostávala z tých republikových?
    2) je to smutná téma, ale nedá mi neopýtať sa. Čo si myslíte o jeho smrti a tej „stratenej“ taške?

    A ešte moja spomienka, neviem, odkiaľ sa vlastne vzali tie chýry, ale spomínam si, že o Dubčekovi sa hovorilo prakticky od osamostatnenia SR, že mal byť prezidentom Slovenska a že to bolo niekomu na závadu.

  2. Mario 15. decembra 2010 / 10:14

    Pan Kropacek,
    mohli by ste napisat, kto boli predkovia Vaclava Havla, s kym spolupracovali pocas 2.sv.v. atd.? Kto bol Vaclav Havel pred a po revolucii, ci to robil nezistne z „lasky“ alebo tam bol iny zamer?
    V jednom prispevku ste spominali aj to, ze si ho spolu s Fedorom Galom vazite.
    Nuz, dovolte mi zasmiat sa, pretoze tymto panom a im spolupracovnikom vdacime za „rehabilitaciu“ zlocinov a zlocincov komunizmu.

    PS: Charta 77 – sponzori: PEN klub, ktorý financovala CIA, Rotary klub, Jewish Agency, Guggenheimovej nadácia v USA, Masarykova nadácia v Izraeli atd.
    Ak vidime tychto „sponzorov“, nemusime sa cudovat, preco to nebola revolucia, ale „revolucia“.

  3. Anton Hrnko Anton Hrnko 15. decembra 2010 / 23:36

    Pán Šlak,
    komisia na prípravu slovenskej ústavy bola zriadená Predsedníctvom SNR niekedy v januári 1990. Ja som v nej pôsobil cca od marca toho istého roku. Viedol ju predseda najvyššieho súdu SSR profesor Karol Plank. Svoju prácu ukončila niekedy na jeseň 1990 predložením návrhu ústavy vo viacerých variantoch. V priebehu jari 1991 na jej základe bolo vypracovaných – myslím – päť straníckych variantov jednotlivých strán. Prvý variant na verejnosť predložila SNS (autori M. Janičina a ja), do parlamentu však prvý návrh predložilo KDH. Potom bola ešte ústava HZDS, VPN a Brňákova. O žiadnej sa však do volieb 1992 nerokovalo.
    Komisia na prípravu federálnej ústavy bola ustanovená v septembri 1991 kväzi paritne – 10 FZ, 10 SNR a 10 ČNR. Viedol ju A. Dubček a na ustanovení sa zúčastnil aj V. Havel. Mala niekoľko zasadnutí, ale k žiadnemu výsledku sa nedostala, lebo iniciatívu prevzali predsedníctva národných rád, ktoré potom absolvovali známe turné po slovenských a českých hradoch a zámkoch. Turné vyvrcholilo známou štiřínskou zmluvou, ktorú odmietlo P SNR v marci 1992 a tým to skončilo. Viac sa o federálnom usporiadaní nehovorilo.
    Neverím na náhodné smrte, keď majú geopolitické a strategické dôsledky.

  4. Yorick 16. decembra 2010 / 2:03

    Zdravím Vás, pán Hrnko!

    Prepáčte, že môj príspevok bude úplne od veci, ale pred časom som si všimol Vaše meno v záverečných titulkoch výborného slovenského vojnového filmu „Chodník cez Dunaj“, pri výrobe ktorého ste pôsobili ako odborný konzultant. Mohli by ste si, prosím, trochu zaspomínať na túto zaujímavú skúsenosť a poodhaliť trocha zákulisie nakrúcania? Ďakujem.

    Váš stály čitateľ Yorick.

  5. Ján Horal 16. decembra 2010 / 12:42

    Pán Kropáček
    na Vašu otázku pánovi Hrnkovi : ”odkdy dokdy jste byl členem, případně funkcionářem, Komunistické strany Československa?” Vám odpoviem úplne presne (Čierni baróni 🙂 ).
    Nikdy.
    Pán Kropáček keby ste poznali slovenské reálie tak by ste vedeli, že na Slovensku bola Komunistická strana Slovenska a nie Komunistická strana Československa. 🙁

  6. Šľak 16. decembra 2010 / 13:46

    Pán Hrnko,

    ďakujem za odpoveď.

  7. Anton Hrnko Anton Hrnko 16. decembra 2010 / 23:03

    Pán Kropáček,
    pri všetkej vašej snaživosti vás ubezpečujem, že moja odpoveď je presná, trefná a stručná. Len si ju treba nájsť.

  8. Miro 17. decembra 2010 / 10:43

    Dobry den pan Hrnko,
    mohli by ste mi poslat na Vas nejaky kontakt (na uvedeny mail)? Na blogu som to nenasiel.
    Dakujem.

  9. Anton Hrnko Anton Hrnko 17. decembra 2010 / 22:14

    Joj, Kropáčku, cesta za poznaním nie je prechádzkou ružovým sadom. Je to cesta tŕnistá a potrebuje aj vlastné pričinenie. Dali ste mi osobnú, ako hovoríte stručnú a jednoduchú otázku. ja som vám rovnako osobne a stručne odpovedal. Takže, ak chcete moju odpoveď poznať, tak si ju nájdite. Tým končím túto odťahovaciu tému, lebo článok je o inom. Na ďalšie kropačkoviny v tejto otázke už nebudem reagovať!

  10. pomocník 18. decembra 2010 / 17:06

    On sa len plánovite snaží urobiť z vás blbca (či už z osobných dôvodov alebo na základe pokynov). Ale to sa už opakujem.

  11. Mario Roman 18. decembra 2010 / 23:17

    Pan Kropacek,
    ak by ste boli jediny Petr Kropacek, to by som bral, ale takto ste v podstate rovnako anonymny.
    Mate 30 rokov, rezim ste nezazili, ani ja nie, preto nezovseobecnujem.

    Ak Vasho otca lamali, mali by ste asi navstivit skor toho, kto ho lamal.
    Ak Vas stary otec bol komunista a rozdaval prihlasky na nabozenstvo, pripada mi to byt „zaujimave“, pretoze nabozensky zalozeneho komunistu si neviem dost dobre predstavit. “Dubček, Černík, Svoboda to je naše obroda!” – vyvesil to aj po roku 1968? Pre mna to nie je podstatne, nemam pravo posudzovat ho.

    “…nejhorší jsou polovzdělanci, mají až patologickou tendenci si každou událost vysvětlovat spiknutím a dalekosáhlou konspirací…” – treba byt trpezlivy, archivy sa postupne otvaraju a s nimi sa otvoria aj oci ludi (tych, ktori to chcu).

    PS: pan Kropacek, co si myslite, ak by ste nam po vojne komunistov nezvolili, museli by sme ich trpiet 40 rokov? (verim, ze ako uplne vzdelany clovek, viete o com je rec…)

  12. Ján Horal 19. decembra 2010 / 18:18

    Pán Kropáček
    dávam Vám 1* za schopnosť okecať jalové teľa tak ako ste vysvetlili, že to nie Česi zvolili v 1946 komunistov.
    Soráč, že ste sa ma na nič nepýtali 🙂
    Osobne si myslím, že textilná revolúcia nemala byť taká zamatová. Nuž ale keď sa Havel tak dohodol… 🙁

  13. Anton Hrnko Anton Hrnko 19. decembra 2010 / 20:33

    Pravidlá sú neúprosné a na tomto blogu ich určujem ja, či sa to Homolovi alebo Kropáčkovi páči alebo nie. Téma je A. Dubček, prosím diskutujte. Nebudem sa tu baviť o niekoho neschopnosti nájsť si odpoveď na svoju otázku.

  14. Mario 20. decembra 2010 / 12:50

    Samozrejme, aby som na to nezabudol, vesele Vianoce a stastny Novy rok vsetkym ludom dobrej vole 🙂

  15. Mario 20. decembra 2010 / 15:17

    Pan Kropacek,
    este si neodpustim tento malicky dodatok, ktory sice nepochadza z r. 1946, ale co to vysvetluje 🙂

    „Budem pracovať vo dne v noci do tých čias, kým z červeného Slovenska nebude Slovensko biele, Slovensko slovenské a kresťanské.“

  16. Šľak 21. decembra 2010 / 18:11

    Pán Hrnko,

    a čo A. Dubček a G. Husák. Rozprávali ste sa niekedy s pánom Dubčekom na túto tému? Čo sa dá povedať o tom, ako jeden druhého vnímali s odstupom tých 20 rokov? A k tomuto by som pridal aj podotázku pre Vás. Ako vlastne zhodnotiť týchto dvoch pánov v kontexte slovenských dejín a špeciálne slovenských dejín 20. storočia. Dá sa to nejako zhrnúť?

    Tuším ?Milan Zemko? sa niekde vyjadril, že 20. storočie možno s pokojom označiť ako storočie slovenské, v zmysle toho, čo sme my, Slováci, za tých necelých sto rokov dokázali. Ako sa pozerať na týchto dvoch pánov v tomto zmysle?

  17. Anton Hrnko Anton Hrnko 21. decembra 2010 / 19:06

    Pán Šľak,
    s Dubčekom som sa nikdy na tému Husák nerozprával, ale myslím si, že ho asi pokladal za pôvodcu, resp. za jedného z pôvodcov jeho problémov.
    Čo sa týka slovenských osobnosti 20. st., tak popri Štefánikov, Hlinkovi a Dubčekovi ako jednoznačne pozitívnych osobnostiach najvýraznejšie slovenské osudy ovplyvnili Jozef Tiso a Gustáv Husák. Obidvaja mali obrovské politické nadanie, politiku nechápali ako nástroj obohatenia (napr. ako Milan Hodža a mnohí jeho nasledovníci po r. 1989), ale ako poslanie, ktorému sa celou svojou kapacitou vášnivo venovali. Obaja žili v prostredí, ktoré si sami nevybrali, a obaja si mysleli, že za daných okolností robia pre národ to najlepšie, čo sa dá robiť. Pri Tisovi je spoločnosť rozdelená. Jedni ho vášnivo obhajujú, iní ešte vášnivejšie zatracujú. Husák nemá stúpencov, ktorí by ho obhajovali, hoci motivácia jeho konania bola veľmi podobná ako Tisova. Ani o jednom sa však ešte nedá vypovedať objektívna pravda, lebo obaja sú aj predmetom aktívneho politického zápasu, čo takéto zhodnotenie neumožňuje.
    Áno, sto percentne. 20. storočie bolo slovenským storočím. Keď si zoberieme napr. r. 1910, nikto by na odhad pozitívneho osudu slovenského národa nedal ani deravý groš. Svedčí to o obrovskej vitálnej sile národa, ktorý roku 1918 ušiel hrobárovi z lopaty a ani nie za 80 rokov bol schopný vytvoriť rovnocenný štát so svojimi vtedajšími hrobármi, dokonca v mnoho úspešnejší. Žiaľ, Maďari v 19. st. vtlačili do vedomia Slovákov, že je zvrátené byť vzdelaným a zároveň aj uvedomelým Slovákom. V spolužití s Čechmi sa táto podvedomá anomália určitým spôsobom utvrdzovala, takže medzi slovenskou inteligenciou máte obrovské množstvo ľudí, ktorí pokojne pôjdu klásť vence k soche sv. Štefana do Komárna spolu s Maďarmi a po skončení takejto „oslavy“ pokojne zvolajú tlačovku a budú chrliť oheň a síru na slovenských „nacionalistov“, že stavajú sochy svojim dejateľom po Slovensku. Keby táto vlastnosť medzi nami nekvitla, tak by sme dnes boli omnoho ďalej a tak veľkomaďarskí ako aj veľkočeskí šovinisti by s otvorenou hubou pozerali, ako to tomu Slovensku ide. Niekedy si kladiem otázku, či nie sú práve z tejto strany výdatne dotovaní.

  18. Misco 26. decembra 2010 / 23:41

    Pekná spomienka na Dubčeka, vďaka. Počul som, že policajt, ktorý vyšetroval jeho smrť, zahynul pri autonehode na tom istom mieste ako Dubček. Neviete o tom prosím Vás niečo podrobnejšie?

  19. Anton Hrnko Anton Hrnko 27. decembra 2010 / 20:50

    Neviem sa k tomu vyjadriť, nepočul som.

  20. yoss 14. februára 2011 / 12:23

    Dnes uz nie je dolezite, ci Alexander Dubcek bol dobrym politikom alebo slabym politikom, dolezite je, ze predstavuje symbol toho, ze aj maly stat sa moze pokusit o velke veci. pokus o reformu vtedajsieho politickeho systemu po stranickej bolo po stalinskych rokoch nieco nepredstavitelne. keby vtedy nebolo v Prahe a okoli tolko nenazrancov ktori si odmietali uvedomovat politicku realitu tej doby, mozno by sa reforma do istej miery podarila a nebol by nasledoval rok 1989 a lacny vypredaj narodneho majetku do cudzich ruk a premena suverennych obcanov tejto republiky na vazalov nadnarodnych spolocnosti…

    okolo Dubceka je niekolko zahad. prva je ta, preco sa v roku 1989 neaktivizoval uz skor, preco vystupil na tribune na SMNP pomerne neskoro. uz od zaciatku tych udalosti bolo zrejme, ze ludia isli na namestie ani nie tak kvoli udalostiam na Narodnej Triede v Prahe, ako skor kvoli tomu ze si mysleli, ze bude pokracovat rok 1968. duhou zahadou su jeho pomerne necitlive vyjadrenia k uvaham o vzniku samostatnej slovenskej republiky, ktore dokonca viedli k jeho vypiskaniu pri prejave v rodnom Uhrovci. tretou zahadou je jeho autohavaria v situacii, ked mal byt prezidentom vznikajuceho Slovenska a tymto mal poskytnut dolezite politicke krytie voci jeho neprajnikom…

    pan Hrnko, ako historik by ste sa mozno mohol blizsie pozriet na ludi okolo Alexandra Dubceka, ktori boli v nejakom vztahu k byvalej StB. asi pred dvomi rokmi sa v mediach prevalila afera, ze viaceri z nich boli za ministrovania Jana Langosa vynati z agenturnych zvazkov co naznacuje, ze skryto posobili dalej a ovlyvnovali Alexandra Dubceka v prospech novych prazskych struktur usilujucich o unitarny stat a eliminaciou emancipacneho snazenia slovenska…

  21. pomocník 16. februára 2011 / 6:17

    Zvazte „moznost“, ze cely november 1989 bol pripraveny KGB a StB (v Rusku je KGB pri moci dodnes a Jakes vam toto aj vyslovne potvrdi – aspon v poslednych rokoch, predtym si nebol isty), a to pravdepodobne v sucinnosti s USA. V tom svetle by potom cely vyvoj vratane smrti A. Dubceka vdaka nesikovnemu soferovi mohol byt jasnejsi. Roky po 1989 to tu bohuzial scasti riadili vselijaki velmi dobre zamaskovani agenti. Znie to ako vo filme a iracionalne, ale je to zial tak. Ja len dufam, ze uz to tak nie je.

  22. Juraj Valúšek 16. februára 2011 / 7:51

    Pán Pomocník,

    Vy študujete konšpiračné teórie? Jednu Vám pridám: za novembrom sú údajne slobodomurári, ktorí riadia aj KGB aj USA…

    Prepánajána, paranoik nás tu ide poúčať 😀

  23. yoss 16. februára 2011 / 11:11

    pan Valusek, spytajte sa Jana Sanda, ktory dirigoval nasich studentov v aule FF UK v novembri 1989, podla pokynov koho a s kym spolupracoval…

  24. Šľak 16. februára 2011 / 12:03

    Ja len pridám pripomienku na tú kauzu „mŕtveho“ študenta v Prahe (tuším Šmíd sa volal?)… Viete, Valúšek, to neznamená, že to musel niekto od začiatku až do konca riadiť. Niekedy stačí „ťuknúť“ a veci idú „samospádom“. Ale to sa samozrejme už nikdy nedozvieme.

  25. pomocník 16. februára 2011 / 17:30

    Presne takú reakciu som od V. a nie len jeho čakal. Aj som ten svoj príspevok kvôli tomu cielene zmiernil…Proste učebnica pre základné školy (doplnená prípadne istými novinami) otvorená a papagáj sa spustí (dodatok „konšpiračná teória“ to v prípade nutnosti vždy zachráni, to je taký „argument“ na všetko). A hlavne nezabudnúť vždy na konci ten smajlík, že ? 🙂

    Inak dozvieme sa všetko, ale asi tak o 50 rokov…teda deti sa dozvedia, my nie.

  26. Šľak 18. februára 2011 / 9:32

    Pán Hrnko,
    onehdy som zachytil správu, že tuším v 90. rokoch vyšiel neautorizovaný životopis G. Husáka. Mal ho údajne napísať nejaký jeho priateľ, či spolupracovník. Rád by som sa – v tejto súvislosti – opýtal, ako pristupuje historiografia k takýmto (nielen) neautorizovaným životopisom. Majú pre Vás ako historika takéto „samospovede“ politikov nejakú hodnotu?

    No a neviem, či ste to zachytili, ale v médiách prebleskla správa, že archív VPN bol konečne presunutý pod správu Slovenského národného archívu, kde ho má „na starosti“ až 1 (slovom jedna) osoba. To je hádam žart.

  27. Anton Hrnko Anton Hrnko 18. februára 2011 / 11:07

    Pán Šľak,
    myslím, že ide o životopis z pera V. Plevzu. Či autorizovaný, či neautorizovaný – životopis (memoáre alebo quási memoáre) je vždy subjektívny prameň. Historik ho nemôže brať ako bernú mincu bez porovnania s ďalšími faktami. Memoáre nemajú obvykle cieľ objektívne popísať udalosti (to sa z jednostranného pohľadu ani nedá), ale vyzdvihnúť zásluhy pisateľa v udalostiach.

  28. Juraj 29. februára 2016 / 23:33

    Dobrý večer p. Hrnko

    Pri čítaní príspevkov na Vašom blogu je pomerne veľa o Dubčekovi. Taky názor z poľského prostredia: že ak by delegácia nepodpísala tak ,by bol ešte výraznejšou slovenskou /svetovou/postavou.Je pravda, že čo by nasledovalo… Ja som bol osobne vo vojenskom kordóne na letisku v Brne.Bol úplne vyčerpaný a bledý.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *