Alexander Dubček

Meno Alexandra Dubčeka zostane natrvalo zapísané v dušiach a srdciach ľudí, ktorí si ho tam uložili počas krátkeho obdobia slobodného výdychu v štyridsať ročnej pochmúrnej komunistickej vlády v Česko-Slovensku. Môžu o ňom písať, čo chcú a ako chcú, všetci ponovembroví bojovníci proti komunizmu, jeho obraz v dušiach jednoduchých ľudí, ktorí ho zažili, to nemôže nijako naštrbiť. Dal im totiž niečo, čo málokedy dokážu politici dať ľuďom – dal im nádej, že veci môžu ísť ináč, že politika nemusí byť nutne „pánskym huncútstvom“, kde – keď sa páni bijú, sedliakovi koža praská. Po dlhých rokoch beznádeje, často až zachádzajúcej do rezignácie, sa zrazu na prelome rokov 1967 – 1968 objavil človek, ktorý síce nevynikal nejakou špeciálnou rétorikou, ale ktorého slová vzbudzovali v ľuďoch dôveru, lebo išli od srdca k srdcu. Za celý svoj doterajší život som nezažil niečo obdobné, ako boli očakávania a nadšenie panujúce v národe na jar a v lete roku 1968. A všetky tieto nádeje neboli spájané ani s rebelujúcou českou a čiastočne aj slovenskou hlásnotrúbnou intelektuálnou špičkou, ktorá si v „boji“ proti deformáciám predchádzajúceho obdobia nechcela uvedomiť geopolitické súvislosti vývinu v našom priestore od druhej svetovej vojny, nechcela sa poučiť z osudu NDR v roku 1953, ani Maďarska v roku 1956, ale bezhlavo sa pustila do „odhaľovania“ zločinnosti komunizmu. Všetky nádeje sa spájali s Alexandrom Dubčekom, na neho sa upierali zraky miliónov, s ním spájali ľudia svoj budúci život, lebo jemu uverili. Continue reading