Mystický dátum, všakže. Ale aj počasie bolo nádherné, tak som sa vydal na túru po Bratislave. Aká je vlastne Bratislava v nedeľu poobede za krásneho počasia. Ako človek z blízkeho vidieka (Stupava) sa musím priznať, že tam zväčša chodím len do práce a potom domov. Málo kedy má človek možnosť bez záväzkov, len tak z jednej strany na druhú sa poprechádzať po meste, ktorého je, ale aj nie je takmer každodenným obyvateľom. Kedysi jej za socializmu dali epiteton Krásavica na Dunaji. Ale ako všetko vtedy, aj tento epiteton sa viac podobal na karikatúru, ako na skutočnosť. Centrum – aspoň, keď ja som prišiel na štúdiá do nášho hlavného mesta – bolo ošumelé a po 18. hodine bolo aj určitou dávkou odvahy sa tam len tak vydať, lebo bolo takmer ľudoprázdne. Budovy boli ošarpané a žilo sa v nich len cez deň, keď zavreli obchody a úrady, už tam bolo len zopár vinárni, ktoré stáli za návštevu. Dnes je centrum opravené, v novom šate, plné turistov a návštevníkov v každom čase, ale najmä živé, pulzujúce. Až teraz, keď sa všetky krásy Bratislavy odeli do šatu, aký im patrí, človek príde na to, že ten epiteton vôbec nie je nadnesený. Bratislava je skutočnou krásavicou na Dunaji, doslova a do písmena. Veď taká Viedeň je len pri Dunaji a Budapešť, ktorá bola tou krásavicou pre nás za socializmu a možno pre našich pradedov aj skôr, je predsa len poznamenaná vleklou krízou maďarského hospodárstva a pri poslednej návšteve tam som bol prekvapený, ako upadla na na príťažlivosti.