S T A N O V I S K O odbornej komisie pri Slovenskom historickom ústave a Historickom odbore Matice slovenskej k odhaleniu jazdeckej sochy kráľa Svätopluka umiestnenej na Čestnom nádvorí Bratislavského hradu

Slovenský historický ústav v Bratislave a Historický odbor Matice slovenskej so znepokojením a s veľkým prekvapením prijali medializované vyhlásenia novozvoleného predsedu Národnej rady Slovenskej republiky pána Ing. Richarda Sulíka, ktorý sa rozhodol, že utvorí komisiu, ktorej úlohou bude preskúmať, čo je to za sochu, odhalenú na Čestnom nádvorí Bratislavského hradu v júni 2010 za účasti najvyšších ústavných činiteľov Slovenskej republiky a čo je to za text umiestený pod tou sochou. Komisia nebola kreovaná štandardným spôsobom. Pán predseda NR SR totiž neoslovil relevantné profesionálne pracoviská, aby delegovali do komisie svojich odborníkov, ale jednostranne poveril pracovníčku Historického ústavu SAV Marínu Zavackú, ktorá sa venuje politologickým otázkam ideológií v 20. storočí, aby zostavila komisiu, ktorá posúdi otázky nastolené pánom predsedom NR SR. Pani Marína Zavacká je verejnosti všeobecne známa svojimi negatívnymi názormi na jazdeckú sochu kráľa Svätopluka a zostavila komisiu zloženú výlučne z osôb, ktoré sa politicky a publicisticky aktívne angažujú za odstránenie jazdeckej sochy kráľa Svätopluka z Čestného nádvoria Bratislavského hradu. Týmto bola od počiatku spochybnená objektivita komisie, ktorej vopred ohlasovaným poslaním je pripraviť pre pána predsedu NR SR „argumenty“ na odstránenie sochy.

Slovenský historický ústav 5. augusta 2010 verejne protestoval proti neobjektívnemu a tendenčnému zloženiu komisie utvorenej pani Marínou Zavackou a tento protest poslal e-mailovou poštou aj pánovi predsedovi NR SR Ing. Richardovi Sulíkovi. Dňa 18. augusta 2010 sa riaditeľ Slovenského historického ústavu Ján Bobák písomne obrátil na pána predsedu NR SR so žiadosťou o doplnenie ustanovenej komisie o ním navrhovaných odborníkov, alebo o poverenie renomovaného historika a medievistu univerzitného profesora Richarda Marsinu zostavením ďalšej komisie, ktorá by pre pána predsedu NR SR takisto pripravila odborné stanovisko na sochu kráľa Svätopluka.

Pán predseda Národnej rady SR Ing. Richard Sulík neodpovedal ani na oficiálny list riaditeľa Slovenského historického ústavu, preto bola pri Slovenskom historickom ústave a Historickom odbore Matice slovenskej vytvorená dvanásťčlenná komisia historikov, archeológov, literárnych historikov, jazykovedcov, architektov a umelcov (sochárov), ktorá – nezávisle na komisii zostavenej pani Marínou Zavackou – pripravila stanovisko k jazdeckej soche kráľa Svätopluka.

* * *

Členovia komisie vyjadrujú svoje znepokojenie nad spolitizovaním kampane vedenej proti soche kráľa Svätopluka umiestnenej na Čestnom nádvorí Bratislavského hradu a nad ohlasovaným zámerom členov komisie, zostavenej na pokyn pána predsedu NR SR Ing. Richarda Sulíka, odstrániť sochu z nádvoria Hradu a zmeniť text pod sochou. Pán predseda Národnej rady SR by mal zvážiť ústavnosť takéhoto rozhodnutia, keďže v preambule Ústavy Slovenskej republiky, odvolávajúcej sa na veľkomoravské dedičstvo, sa priamo píše, že slovenský štát pamätá „na politické a kultúrne dedičstvo svojich predkov a na stáročné skúsenosti zo zápasov o národné bytie a vlastnú štátnosť“.

V tejto súvislosti je zarážajúce, že na posúdenie národných a štátnych symbolov susedných štátov, odhaľovaných na suverénnom území Slovenskej republiky, sa nezriaďovali nijaké podobné komisie, a to, či už pri odhaľovaní skulptúr mýtického vtáka turula na južnom Slovensku, reprezentujúceho najtemnejšie stránky veľkomaďarského šovinizmu a iredenty, proti ktorým sa otvorene stavajú na odpor demokratické sily aj v samom Maďarsku; alebo pri odhalení sochy sv. Štefana v Komárne, ktorá sa stáva miestom pravidelných stretnutí politických extrémistov aj zo susedného Maďarska, pričom svätoštefanská revizionistická ideológia bola na mierovej konferencii v Paríži v roku 1947 odsúdená a Maďarsku bol mierovou zmluvou uložený zákaz šíriť túto ideológiu.

Na druhej strane svätoplukovská tradícia, ktorú zosobňuje aj jazdecká socha kráľa Svätopluka na Čestnom nádvorí Bratislavského hradu, zohrávala a zohráva v slovenských dejinách pozitívnu štátotvornú funkciu, nebola a nie je netolerantne zahrotená voči susedným národom a štátom. Pritom „stáročné zápasy o národné bytie a vlastnú štátnosť“, tak ako je to vyjadrené v Ústave Slovenskej republiky, sú spojené práve s tradíciou kráľa Svätopluka a jeho ríše (pozri príloha 1).

Komisia historikov, archeológov, literárnych historikov, jazykovedcov, architektov a umelcov konštatuje nasledovné:

1. Kráľ Svätopluk patrí k najvýznamnejším historickým osobnostiam slovenských dejín. Popri Pribinovi, Mojmírovi, Rastislavovi, Slavomírovi a Koceľovi patrí k základným postavám slovenských dejín. Na rozdiel od spomenutých panovníkov bol kráľ Svätopluk na území Slovenska jediným domácim, skutočne nezávislým a suverénnym vládcom. Bol rešpektovaným partnerom vtedajších európskych panovníkov a Svätej stolice. Ako taký – mocný a suverénny panovník – vošiel do historického povedomia Slovákov. V kolektívnej pamäti reprezentoval Svätopluk túžby celých generácií Slovákov po samostatnom a nezávislom živote. Naňho a na jeho kráľovstvo sa odvolávali ideológovia slovenského národného obrodenia a slovenského národného hnutia, keď zdôvodňovali historické právo Slovákov na samostatný národný a štátny život. Preto spochybňovanie a negovanie Svätopluka pokladáme nielen za znevažovanie slovenských dejín, ale aj za znevažovanie slovenského národa, a jeho prirodzeného práva na samostatný štátny život. Preto aj súčasné útoky na svätoplukovskú tradíciu vnímame ako spochybňovanie aktu z 1. januára 1993 (vznik samostatnej Slovenskej republiky), a nie je vôbec náhodné, že sa v tom angažujú predovšetkým tí, ktorí vehementne odmietali rozdelenie Česko-Slovenska a utvorenie samostatného slovenského štátu.

2. Bratislavský hrad (v širšom zmysle celá Bratislava) je nespochybniteľne jedným z najvýznamnejších slovenských kultúrno-historických centier a súčasne aj hlavným mestom Slovenskej republiky. Stojí na mieste, ktoré na strednom Dunaji zohrávalo významnú kultúrno-spoločenskú, hospodársku a strategickú úlohu. Obývali ho mnohé kmene a národy. Po historicky známych Keltoch, Germánoch a Rimanoch sa na konci 5. a začiatkom 6. storočia na jeho vrchu usadili Slovania, naši slovenskí predkovia (Sloveni – starí Slováci), ktorí mu dali dnešné meno (Bresalauspurch, z toho Pressburg, Prešporok i dnešná Bratislava); ktorí ho kontinuálne obývajú podnes. Po vyhorení Bratislavského hradu v roku 1811 bol takmer 150 rokov ruinou. Keď ho v 50. rokov minulého storočia začali z podnetu Janka Alexyho a Alfréda Piffla obnovovať, vnímalo sa to ako obnovovanie symbolu slovenskej suverenity a štátnosti. Ako nespochybniteľný symbol slovenskej štátnosti bol Bratislavský hrad svedkom najvýznamnejších udalostí, ktoré zásadným spôsobom ovplyvnili slovenské dejiny. V našich moderných dejinách sa Hrad stal miestom podpisu ústavného zákona o česko-slovenskej federácii, podpisu a vyhlásenia Ústavy SR, vyhlásenia Slovenskej republiky, miestom významných medzinárodných politických rokovaní. Je úplne prirodzené a logické, ak sa takéto významné miesto doplnilo o sochu panovníka, ktorý bol po celé stáročia symbolom slovenských túžob po rovnoprávnosti, suverenite a štátnej samostatnosti.

3. Keďže odporcovia jazdeckej sochy kráľa Svätopluka sa neprimerane odvolávajú na údajné „historické dôvody“, chceme sa aj my vyjadriť k ich najčastejším námietkam:

a) Podľa nášho názoru je úplne nenáležité hovoriť o niektorých vraj nehistorických detailoch sochy (koruna, ostrohy a podobne). Spôsob umeleckého stvárnenia diela je totiž jednoznačnou otázkou umeleckej licencie. Keď sa pozrieme na veľké diela stredoveku, renesancie, baroka, ale aj súčasnosti, zistíme, že umelci v snahe čo najviac priblížiť historické scény či už z antiky, z biblických príbehov alebo aj zo stredoveku, stvárňovali osobnosti prevažne v kostýmoch svojich čias. Umelecké stvárnenie postáv zo starších dejín si vyžaduje použitie atribútov, typických pre ich život a činnosť;

b) odporcovia sochy kráľa Svätopluka spochybňujú najmä jeho kráľovský titul, ktorý vraj Svätopluk nemal, preto socha údajne „falšuje“ dejiny. Túto otázku pokladáme za pseudoproblém, lebo v 9. storočí neboli ešte presné kritériá, ktoré by túto otázku exaktne riešili (ako napríklad v období vrcholného stredoveku). V každom prípade bol však Svätopluk suverénny panovník. Za kráľa pokladali Svätopluka doboví vladári i kronikári a ako kráľa ho uvádzali aj stredoveké kroniky a neskoršie historické práce až do polovice 19. storočia (na Slovensku až do polovice 20. storočia), keď toto jeho postavenie začala z ideologických dôvodov spochybňovať najmä česká pozitivistická historiografia (výber záznamov o kráľovi Svätoplukovi pozri v prílohe 3);

c) negatívnu reakciu vyvoláva u odporcov sochy kráľa Svätopluka aj termín „starí Slováci“, ktorý sa nachádza na texte umiestnenom pod jeho jazdeckou sochou. Termín starí Slováci a prídavné meno staroslovenský sa používal oddávna, bez toho, aby niekto k nemu vyjadril vážnejšie výhrady. Do polovice 19. storočia (na Slovensku až do polovice 20. storočia) sa aj medzi historikmi pokladala Veľká Morava za slovenský štát (pozri prílohu 4); dokumentuje to okrem iného aj známy útok M. Benčíka z roku 1721 na Slovákov ako potomkov kráľa Svätopluka (pozri prílohu 1/b). V princípe ide o otázku historickej terminológie, ako pomenovať obyvateľstvo Slovenska, ktoré sa najneskôr od začiatku 9. storočia vo vlastnom jazyku až do 14. storočia samo nazývalo Slovenin, Slovene, Slovenka a až od 15. storočia sa v mužskom rode začali používať označenia Slovák, Slováci. Rovnako do 15. storočia sa Poliaci vo svojom jazyku nazývali Poľanin, Poľane, no zakladateľa poľského štátu Meška nenazývame Poľaninom alebo Poľanom, ale Poliakom a jeho krajinu Poľskom;

d) niektorí oponenti správne poukazujú na to, že Svätopluk nebol len panovníkom Slovákov, ale vládol aj Čechom, Poliakom, lužickým Srbom, respektíve, že bol Moravanom. Ani jedna z týchto výhrad však nie je relevantná, lebo to, že bol kráľom starých Slovákov (Slovenov) vôbec nevylučuje, že vládol aj inde. Nie je totiž povinnosťou Slovákov zdôrazňovať skutočnosti, ktoré sa ich priamo nedotýkajú;

e) poslednou námietkou oponentov je, že dvojkríž na štíte jazdeckej sochy kráľa Svätopluka vraj pripomína znak Hlinkovej gardy. Túto účelovú námietku pokladáme za zlomyseľnú. Dvojkríž vo všetkých svojich podobách a v akomkoľvek umiestnení je predovšetkým starým kresťanským, pôvodne byzantským, symbolom víťazstva a vzkriesenia (taký je aj na štítoch byzantských cisárovien Zoe a Eirene, na tzv. Monomachovej korune z 11. storočia, ako aj na Pala d´oro v Benátkach), ktorý aj v súčasnosti používajú viaceré európske štáty. Je nepravdivé tvrdenie, že dvojkríž s rovnakou dĺžkou brvien vznikol až roku 1938 ako znak Hlinkovej gardy. Jednak Hlinkova garda používala značne štylizovaný dvojkríž a jednak to nie je jediný znak, ktorý používala. Používala aj čierny obrys súčasného štátneho znaku Slovenskej republiky. Bolo by snáď nakreslenie obrysu dnešného štátneho znaku „propagovaním fašizmu“? Najdôležitejšie však je, že takýto dvojkríž – umiestnený i v kruhu – sa používal už od začiatkov heraldiky, a to nielen na území Slovenska. Dvojkríž na jazdeckej soche kráľa Svätopluka je svojou mierkou totožný s dvojkrížom z nitrianskeho erbu, kde je umiestnený v zástave, ktorú historici všeobecne pokladajú za nitriansku, vojvodskú (kniežaciu) zástavu, jej najstaršiu zachovanú podobu. Stvárnenie brvien a dvojkríža v kruhu, na štíte jazdeckej sochy, sa výrazne odlišuje od znaku Hlinkovej gardy tým, že je otvorené, na rozdiel od znaku HG, kde sú jednotlivé ramená kríža uzatvorené. Nejde teda o totožné znaky. Pri zvážení všetkých heraldických kritérií musíme v tejto súvislosti konštatovať, že znak zobrazený na jazdeckej soche kráľa Svätopluka vykazuje len veľmi všeobecnú podobu so znakom Hlinkovej gardy, ktorú bude vykazovať každé stvárnenie dvojkríža v kruhu (napríklad aj na slovenských eurominciach; rozličné varianty používania dvojkríža pozri v prílohe 5.)

4. Jazdecká socha kráľa Svätopluka je originálnou autorskou koncepciou, s dôrazom na celkové dynamické vyznenie diela. Jednotlivé detaily a atribúty diela sú podriadené celkovému autorovmu zámeru. Autorova koncepcia priestorového riešenia jazdeckej sochy je v súlade s otvoreným priestorom, v ktorom je socha umiestená. Socha kráľa Svätopluka je v súčasnosti v Bratislave jedinou jazdeckou sochou na otvorenom priestranstve.

Záver

Na základe uvedených faktov konštatujeme, že svätoplukovská štátotvorná tradícia je živou, národnou tradíciou Slovákov a je integrálnou súčasťou nášho národného a historického vedomia. Nie je nijakým mýtom, pretože sa viaže k reálnym historickým osobnostiam a udalostiam, dokázateľným podľa objektívnych kritérií historickej vedy. Prihlásením sa k tejto tradícii bola aj inaugurácia prezidenta Rudolfa Schustera v roku 1999, keď vtedajší najvyšší ústavní činitelia symbolicky zväzovali Svätoplukove prúty ako výraz jednoty národa a občanov Slovenskej republiky. Rozvíjať túto pozitívnu tradíciu v podmienkach Slovenskej republiky je jedna z úloh aj slovenského parlamentu.

Jazdecká socha spĺňa požiadavky kladené na umelecké dielo takéhoto charakteru. Socha kráľa Svätopluka na Čestnom nádvorí Bratislavského hradu vyjadruje historickú spätosť slovenského národa s veľkomoravskou tradíciou, upevňuje v našom národe vedomie národnej spolupatričnosti, vedomie slovenskej štátnosti a príslušnosti nášho národa k slovenskému štátu, ako aj k širšiemu európskemu civilizačnému priestoru. Kráľ Svätopluk pokračoval v diele Karola Veľkého a významne sa zaslúžil o zjednocovanie sa Európy na národnom a kresťanskom základe.

Z uvedených dôvodov si dovoľujeme požiadať pána predsedu Národnej rady Slovenskej republiky Ing. Richarda Sulíka:

1. aby sa zasadil o ponechanie jazdeckej sochy kráľa Svätopluka na pôvodnom mieste, na Čestnom nádvorí Bratislavského hradu;

2. aby zabezpečil zachovanie pôvodného textu umiestneného pod jazdeckou sochou a tak znemožnil úsilie niektorých skupín nahradiť ho textom a terminológiou, ktorá bola slovenskému národu naoktrojovaná v časoch neslobody.

V Bratislave na Deň ústavy Slovenskej republiky 2010

1. Prof. PhDr. Július Bartl, DrSc.

2. PhDr. Ján Bobák, CSc.

3. Prof. PhDr. Ján Doruľa, DrSc.

4. Prof. PhDr. Eva Fordinálová, CSc.

5. PhDr. Anton Hrnko, CSc.

6. Akad. sochár Alexander Ilečko

7. PhDr. Titus Kolník, DrSc.

8. Prof. Ing. arch. Janka Krivošová, PhD.

9. Prof. PhDr. Matúš Kučera, DrSc.

10. Prof. PhDr. Ján Lukačka, CSc.

11. Prof. PhDr. Richard Marsina, DrSc. (predseda)

12. Akad. sochár Marián Polonský

P R Í L O H Y

Príloha 1

Už prvé uvedomelé prejavy slovenskosti v období renesancie sú spojené s menom kráľa Svätopluka. Svedčia o tom mnohé zápisy, z ktorých vyberáme:

a) V úvode k prvému slovenskému katolíckemu spevníku Cantus Catholici z roku 1655 sa zostavovateľ Benedikt Sölöši programovo prihlásil k veľkomoravskej tradícii ako celku, teda aj k sv. Cyrilovi a Metodovi a ku kráľovi Svätoplukovi: „Náš panónsky národ sa preslávil mnohými chválorečami a pamätníkmi dávnych pokolení. Keď za kráľa Svätopluka, sídliaceho na Belgrade, apoštolskí mužovia Cyril a Metod mu hlásali Kristovu vieru a on sa primkol ku Kristovi, hoci vynikal vo všetkej nábožnosti, jednako sa najväčšmi vyznamenal chválospevmi. Vysvitá to z rozličných piesní, podivuhodne prispôsobených na cirkevné slávnosti alebo na iné príležitosti. Spomenutí svätí mužovia, keď sv. krstom pripojili ku Kristovi Panónov spolu s kráľom Svätoplukom, taktiež i s Bulharmi, s Moravanmi, aj s českým kniežaťom Bořivojom, vymohli od rímskeho pápeža Mikuláša I. (povolenie), aby národom, čo pokrstili, bolo dovolené konať bohoslužby v ľudovom jazyku.“

b) Roku 1721 napadol na uhorskom sneme M. Benčík Slovákov, že sú potomkami kráľa Svätopluka, ktorý vraj predal svoju ríšu Maďarom za bieleho koňa, a preto sú v Uhorsku naveky odsúdení do poddanstva Maďarom. Táto otázka sa stala predmetom vášnivých polemík a obrán. Obrany vyvrcholili na konci 18. storočia najskôr vystúpením historika Š. Salagia, ktorý upozornil Slovákov, že nemajú rozmnožovať „svoju slávu predávaním dymu a bájkami. Je tu rozsiahla a slávna história starých Moravanov. Z tejto sa môže čerpať skutočná sláva“. Vo svojom diele pritom označil Svätopluka za „najslávnejšieho kráľa našich Slovákov“. Na Salagiove závery priamo nadväzoval Juraj Papánek svojimi Dejinami slovenského národa, ktorým dal podtitul O kráľovstve a kráľoch Slovákov. Svojou koncepciou slovenských dejín, v ktorej Veľkú Moravu vyhlasuje za kráľovstvo Slovákov a veľkomoravských panovníkov za slovenských kráľov, silne poznačil historické a národné povedomie nasledujúcich slovenských generácií. Ujali sa ho predovšetkým bernolákovci, ktorí či už prácami Juraja Fándliho alebo Jána Hollého rozšírili svätoplukovskú a cyrilo-metodskú tradíciu, obrazne povedané, do každej slovenskej chalupy. Epos Jána Hollého Svatopluk sa až podnes pokladá za národný epos Slovákov.

c) Na Papánkových dejinách a Hollého epose Svatopluk vyrástla generácia štúrovcov, ktorá sa pokladala za pokračovateľa svätoplukovskej štátoprávnej tradície. Na známej vychádzke na Devín roku 1836 si štúrovci dokonca dali mená podľa členov Svätoplukovej družiny tak, ako ich ospieval vo svojom epose Ján Hollý. Štúrov národný program bol filozoficky založený na Heglovi a jeho dialektike. Svätoplukov štát bol podľa toho tézou, začiatkom slovenských národných dejín. Obdobie Uhorska bolo antitézou, keď slovenský národný duch bol utlmený a štúrovci sú obrodením ducha Svätopluka, sú jeho zobudenou družinou (preto prijali tie mená), ktorá má priviesť slovenský národ opäť k jeho pôvodnej sláve. Aj nasledovné slovenské generácie rozvíjali túto štátotvornú koncepciu slovenských dejín a vieru, že národ, ktorý už raz mal svoj vlastný štát za kráľa Svätopluka, nemôže zahynúť. Bez tohto štátotvorného povedomia, odovzdávaného z pokolenia na pokolenie, by nevznikla samostatná slovenská politika, nieto ešte samostatná slovenská štátnosť.

d) Svätoplukovská idea sa aj v prvej polovici 20. storočia chápala ako obrana proti hungarizmu (svätoštefanská tradícia) a čechoslovakizmu (svätováclavská tradícia). Svätoplukovská tradícia, ako základ slovenského historického a národného povedomia, v rozhodujúcej miere prispela k tomu, že slovenský národ nepodľahol asimilácii. Preto aj súčasné útoky na kráľa Svätopluka a pokusy vymazať ho zo slovenských dejín a národného povedomia považujeme za útoky proti slovenskej identite a slovenským štátoprávnym úsiliam.

Príloha 2

Na novoobjavenom diele renesančného maliara Caravaggia „Judášov bozk“ vidieť, že všetky zobrazené postavy sú oblečené v dobových kostýmoch, aj rímski vojaci majú dobovú, renesančnú zbroj. Takto by sme mohli zdokumentovať v podstate všetky diela veľkých majstrov.

Tie isté „nehistorické znaky“ (ako Caravaggiov obraz) vykazuje aj jazdecká socha sv. Štefana odhalená v slovenskom Komárne.

Z pohľadu historickej korektnosti možno rovnako spochybniť sochu sv. Štefana v Komárne. Predovšetkým tzv. svätoštefanskú korunu, ktorú sv. Štefan nemohol nosiť na svojej hlave, lebo je produktom, ktorý vznikol až po jeho smrti. Takisto nemohol mať na prápore ani dvojkríž na troch vŕškoch, pretože do znaku Uhorska bol zavedený až v 14. storočí, 300 rokov po smrti sv. Štefana.

Príloha 3

Slovo kráľ sa vyskytuje u všetkých Slovanov (po česky král, po poľsky król, po chorvátsky, srbsky a slovinsky kralj, po bulharsky kral, po rusky a ukrajinsky koroľ). Teda nielen Fuldské anály, Reginova kronika a list pápeža Štefana V. z roku 885 titulujú Svätopluka rex (kráľ), ale v čase jeho vlády ho názvom kráľ titulovali aj naši predkovia.

Jedným z dôkazov je aj staromaďarský jazyk. Štátoprávna kontinuita prešla v právnej terminológii zo Svätoplukovej ríše, aj s titulom kráľ, priamo na arpádovských panovníkov. Nitrianske veľkoknieža (dux magnus) Gejza, keď sa stal suverénom Uhorského kráľovstva, je na kráľovskej korune (corona graeca) označený dokonca ešte s nezmenenou slovenskou podobou slova kráľ – krales-„Geovitzas pistos krales Tourkias“. Slovo kráľ prešlo zo staroslovenčiny aj do živej maďarčiny v podobe király (kiráľ). To svedčí nielen o spontánnom a trvalom používaní a prevzatí tohto dôležitého slova zo štátoprávnej praxe Svätoplukovej ríše, ale nepriamo aj o určitej forme kontinuity nášho prvého štátu, ktorá je lingvisticky dokázateľná.

Z listu pápeža Štefana V. Svätoplukovi (z roku 885)

Stephanus episcopus, servus servorum dei, Zventopolco, regi Sclavorum… – Štefan biskup, sluha sluhov Boží, Svätoplukovi, kráľovi Slovenov (starých Slovákov)…

Výťah z Reginovej kroniky (Regino žil v rokoch 840-915)

<!–[if !vml]–><!–[endif]–>

<!–[if !vml]–><!–[endif]–>

K roku 890: Arnolfus rex, concessit Zuentiboldo, Marahensium Sclavorum regi, ducatum Behemensium – Kráľ Arnulf odstúpil Svätoplukovi, kráľovi moravských Slovenov (starých Slovákov) České vojvodstvo…

K roku 894: Zvendibold, rex Marahensium Sclavorum – Svätopluk, kráľ moravských Slovenov (starých Slovákov).

Je prakticky nemožné, aby súčasník udalostí v jednej vete udelil titul kráľa vlastnému kráľovi a aj panovníkovi zo susednej krajiny, ak by ten druhý nebol pokladaný za skutočne suverénneho panovníka – kráľa.

Výťah z Kristiánovej kroniky. (Napísaná v roku 995)

regem Zuentepulc seu pontificem Metudium Moravie repetivit. A quibus clarissime et ut decebat suscipitur, aliquantulumque aput eos degens, perfeccius doctrinam Christi nanciscitur. At vero plebs prefata in nequicia sua permanens, quendam ducem Ztroymir,

Uvedené vety jasne ukazujú, že Kristián si uvedomoval rozdiel medzi kráľom a kniežaťom; v texte je uvádzaný kráľ Svätopluk a knieža Strojmír.

U Kristiána možno reálne predpokladať, že mohol stretnúť ľudí, ktorí fyzicky žili v čase kráľa Svätopluka, teda je nepravdepodobné, žeby nevedel, aký titul mal kráľ Svätopluk.

Kozmova kronika

<!–[if !vml]–><!–[endif]–>

<!–[if !vml]–><!–[endif]–>

Gostivit autem genuit Borivoy, qui primus dux baptisatus  est a venerabili Metudio, episcopo in Moravia  sub temporibus Arnolfi imperatoris et Zvatopluk eiusdem Moravie regis – A teda Gostivit splodil Borivoja, ktorý je prvé pokrstené knieža dôstojným Metodom, moravským biskupom za čias cisára Arnulfa a taktiež Svätopluka, kráľa Moravy.

V textoch vidieť, že autor rozlišuje cisára Arnulfa, kráľa Svätopluka a knieža Bořivoja. Kronika bola napísaná približne 150 rokov po smrti kráľa Svätopluka a zaznamenáva živú (tradovanú) legendu o Svätoplukovi na území Slovenska, v okolí Nitry.

Príloha 4

V prvej modernejšej syntéze slovenských dejín, ktorú napísal Július Botto roku 1906 a ktorá bola publikovaná aj po vzniku Česko-Slovenska (roku 1923), sa píše:

„IX. storočie je pre Slovákov najpamätnejším, ba jediným, kde Slováci mali svoju samostatnú históriu, kde sami pre seba žili a dejstvovali. Ich prvotné vlastné meno znelo vlastne Sloveni, lebo i dnes reč slovenská nemenuje sa slovackou, ale slovenskou. V IX. storočí žili na Váhu, Nitre, Hrone, Ipli a na rieke Morave, ba i v dávnej Panónii za Dunajom… Celé IX. storočie zápasili neprestajne so svojimi potlačiteľmi, ktorí im s kresťanstvom chceli nanútiť otroctvo. Ale to sa Frankom nepodarilo, lebo na sever od Dunaja sídlivší Slováci založili mohutné, do udalostí toho veku silne zasahujúce kráľovstvo, ktorého jadro bolo na Morave. (s. 7, vydanie Turčiansky Svätý Martin, 1923).

Július Botto označuje Svätopluka titulom „knieža“, keď bol vlastníkom údelu v Nitre, ale všade dôsledne používa titul „kráľ Svätopluk“, keď hovorí o jeho vláde na Veľkej Morave.

Po roku 1945 sa síce historická Veľká Morava naďalej pokladá za začiatok slovenských národných dejín, ale dochádza k veľkému rozkolísaniu pojmov – preberajú sa naoktrojované české pojmy, ktoré sa len hláskoslovne upravujú. V Slovenskej vlastivede z roku 1947 sa prvýkrát objavuje pojem Slovien (slovenský variant umelého českého variantu slověnský, Slověn zavedený roku 1883) a Svätopluk sa dôsledne uvádza bez titulu (teda ani knieža, ani kráľ).

V období komunizmu sa pri Svätoplukovi uvádza už výlučne len titul knieža. Veľká Morava sa z ideologických a politických dôvodov prezentuje ako údajne „spoločný štát“ Slovákov a Čechov. Táto nepriaznivá situácia trvala v slovenskej historiografii až do začiatku 90. rokov, keď sa časť slovenskej historickej obce vrátila k relevantným, objektívnym pojmom a odmietla komunistickou stranou naoktrojovanú čechoslovakistickú terminológiu.

Roku 1994 aj renomovaný český historik Lubomír Havlík dokázal, že Svätopluk bol kráľom, v jeho interpretácii „kráľom Moravanov“ (titulná strana nižšie). Na druhej strane však tvrdí, že pod etnonymom „Moravania“ chápe obyvateľov starej Moravy a starého Slovenska ako osobitnú slovanskú entitu. Z tejto osobitnej entity zostali v súčasnosti len Slováci. Pôvodní obyvatelia Moravy totiž splynuli s Čechmi a v súčasnosti sa už považujú za príslušníkov českého národa.

Príloha 5

Erb mesta Nitry. Prápor v rytierovej ruke sa všeobecne pokladá za zobrazenie nitrianskej vojvodskej zástavy. Tvarovo i rozmermi (2,5 : 1,5 : 1,5) je totožný so symbolom v kruhu štítu jazdeckej sochy kráľa Svätopluka.

Jeden z používaných znakov Hlinkovej gardy. Pomer ramien veľmi blízky 1 : 1 : 1 (Podobne, ako v erbe Skalice)

Štít na jazdeckej soche kráľa Svätopluka. Pomer ramien 2,5 : 1,5 . 1,5.

Dvojkríž v kruhu používa v 15. storočí René z Anjou, vojvoda Lotrinský. Pomer ramien 2,5 : 1,5 : 1,5.

Vlajka Hlinkovej gardy. Pomer ramien veľmi blízko k 1 : 1 : 1. Najčastejšie používaný symbol Hlinkovej gardy. Všetky tri ramená kríža sa dotýkajú okraja kruhu(!). Tento oficiálny symbol Hlinkovej gardy, ktorý sa nosil aj ako rukávová páska, ani náznakom nepripomína symbol zo štítu jazdeckej sochy kráľa Svätopluka.

Ďalšie použitie dvojkríža na mestských znakoch jednoznačne dokumentuje, že ani v tomto prípade nemôže ísť o znak Hlinkovej gardy, lebo vznikli o mnoho storočí skôr ako samotná Hlinkovej garda.

Topoľčany,  Žilina

Ku „kompetentnému“ stanovisku pána architekta Šlachtu doplňujem jeden obrázok z Čestného nádvoria úplného centra európskej architektonickej tvorby – z paláca vo Versailles. Nie to to síce rozoznať dosť dobre, ale ak by ho zaujímalo, koho že to jazdecká socha stojí v úplnom centre čestného nádvoria tohto skvostu európskej architektúry, tak mu poradím: Je to Ľudovít XIV. Aká škoda, že neradil Francúzom. Zhromažďovaniu vojska a otáčaniu kočiarov tam nemuselo nič prekážať. Takto túto barokovú krásu przní nerozumne postavená jazdecká socha!

Hore vidíme ďalšiu diskvalifikáciu architekta Šlachtu. Na Čestnom nádvorí barokovo-klasicistického prezidentského paláca je vztýčená socha kniežaťa Jozefa Poniatowského. Na ňom by sa mohol „vydovádět“ i archeológ Turčan s jeho kunsthistorickými súdmi. Ako odborník na dobu rímsku by si zgustol, lebo Poniatowski je zobrazený ako rímsky konzul, nie ako barokový geroj a sukničkár, čím v skutočnosti bol.