Marián Tkáč bezo sporu patrí k výrazným postavám politického a kultúrneho diania na Slovensku po roku 1989. Bol v prvých radoch v zápase o slovenskú zvrchovanosť a bol aj pri kladení základov našej národnej meny. V neskoršom období ako publicista, ktorý venoval svoju pozornosť dejinám slovenského peňažníctva, získaval sympatie mnohých čitateľov na Slovensku odkrývaním tém dovtedy zatajovaných a neznámych. V poslednom období sa však pustil do vykladania zložitých tém z oblasti histórie, na ktorých uchopenie a pochopenie nemá potrebné vzdelanie, a preto veľmi čudne pôsobí, keď svoje absolútne nepodložené a scestné výklady predkladá slovenskej verejnosti dokonca ako „pravdivé vykladanie slovenských dejín“. Neuvedomuje si, alebo si nechce uvedomiť, že historická veda má rovnako svoje zákonitosti, metódy výskumu a metodológiu, ktoré nie je možné zmeniť a zameniť svojvôľou a vlastným, možno úprimným, ale pomýleným zápalom. Myslím si, že žiaden historik by si takým spôsobom nedovolil spochybniť odbornú akríbiu ekonóma Tkáča, akým spôsobom on spochybňuje výsledky slovenskej profesionálnej historiografie. Ak sú závery niektorých slovenských historikov napr. z môjho pohľadu neakceptovateľné, hodné polemiky, tak to nie je preto, žeby moji oponenti neovládali metodológiu a metódu výskumu, žeby si vymýšľali alebo obchádzali fakty, ale preto, lebo ich z môjho pohľadu zle vykladajú. Posledným „pravdivým“ výkladom histórie Mariana Tkáča však chýba použitie elementárnych historických metodologických postupov, nekritická imaginácia a nerešpektovanie faktov, ktoré sú elementárnym predpokladom akéhokoľvek historického výkladu.
Nebudem komentovať Mariánovo nadšenie nad výmyslami jedného občana Južnej Afriky slovenského pôvodu, ktorý dospel k záverom o pôvode Slovákov a Slovanov, nad ktorými blednú všetky teórie Ericha von Dänikena. To skutočne nestojí za reč, keby sa to neobjavilo aj na stránkach Literárneho týždenníka. Posledne však s veľkým zaujatím pletie rozum nezorientovaným čitateľom a dokonca televíznym divákom zdanlivo logickým výkladom názvu Uhorsko od spojenia „u hôr“. Vychádza pritom z izolovaného, pôvodne len v strednej slovenčine sa vyskytujúceho názvu Uhorsko, pritom nerešpektuje fakt, že tento názov má vo väčšine pôvodných slovenských nárečiach a v češtine podobu Uhersko a geneticky s ním súvisí poľské (a z neho odvodené ruské) Węger, nemecké Ungarn, latinské Hungarus (a z neho odvodené podoby názvu Uhorska v západných jazykoch) i slovinské Ogar. Kde sa v týchto slovách nachádza slovo hora, je pre mňa skutočne záhada. Vari jeho rodní nebývali pod horou, ale pod herou (nemyslím tým stužený pokrmový tuk)? A čo tie ostatné názvy? Kde je v nich slovo hora. Ako to vysvetlí?
Nuž spojenie týchto slov, to, že všetky vychádzajú z jedného pôvodného slova, môže vysvetliť len porovnávacia jazykoveda. A o tej by musel niečo vedieť. Musel by vedieť o princípoch zániku nosoviek, kde pôvodné staroslovanské nosové o sa zmenilo v slovenčine na u, v poľštine na ę a v slovinčine na o. Musel by vedieť, že existovalo nejaké pravidlo zániku jerov (píšem ako 6), kde nepárne zanikli úplne a párne sa zmenili na plnohodnotnú samohlásku (v strednej slovenčine na o, vo východnej a západnej na e; preto je Uhorsko – Uhersko) atď. atď. Takže z pôvodného staroslovenského Ong6r6 (kde on je nosové o) vzniklo v slovenčine Uhor -Uher, v poľštine Węger, v slovinčine Ogar, v nemčine Ungar(n) a z toho latinské (H)ungarus. Kde sa tu vyskytuje nejaká hora? Môžeme sa síce škriepiť, či názov Ong6r6 je z onoho Onogur (čo tvrdí väčšina historikov), alebo z Ong, čo je pôvodný slovenský názov rieky Uh a mesta dnes známeho pod menom Užhorod (maď.Ungvár), ako tvrdí Anonymus (a posledne aj prof. Šimon Ondruš), ale v žiadnom prípade sa to nedá vysvetľovať od spojenia „u hôr“. Keď v poslednej tv. relácii profesor M. Kučera hovoril, že tých, čo s tým prišli pred cca 150 rokmi ,kritická veda vysmiala, nepovedal celkom pravdu. Ona to argumentačne rozstrieľala. Výsmech bol len záverečným štádiom tejto „polemiky“. Preto vracať sa k tomu a tváriť sa, že je to prevratný poznatok, ktorý slovenskí historici nerešpektujú, je skutočne už nie na výsmech. Je to na zaplakanie. Najmä, keď to dostáva publicitu.
Nuž a čo na záver? Naši starí otcovia a možno i Mariánova mama hovorili, že šuster sa má držať svojho kopyta. V tomto prípade to môže znieť aj: Tkáč, drž sa svojho stavu. V odhaľovaní tajomstiev okolo slovenských peňazí je stále dosť bielych miest. A práce, ktoré v tejto oblasti M. Tkáč doposiaľ publikoval, sú skutočne dobré. Načo sa púšťať do vecí, ktoré sú náročné aj pre profesionálnych historikov s dlhodobou praxou!
Slovenský etymologický slovník zatiaľ nevyšiel. Najrozsiahlejšie dielko, ktoré sa zaoberá etymológiou slovenských slov sú tri zväzky Odtajnených trezorov slov od Šimona Ondruša. Či sa pripravuje konečne vydanie slovenského etymologického slovníka, na to vám neviem kompetentne odpovedať. Určite v akadémii na ňom niekto pracuje.
SNS je politická strana, ktorá sa venuje riešeniu otázok súčasnej a budúcej existencie slovenského národa a jeho štátu. Keďže na stanovovanie cieľov pre súčasnosť a budúcnosť je potrebné poznať aj našu minulosť, SNS všestranne podporuje rozvoj historického bádania, založeného na poznaní faktov a za predpokladu použitia vedeckej metodológie.Úlohou politickej strany nie je skúmanie dejín, ale sa z nich poučiť. Aké poučenia z dejín si vyberáme a na čo nadväzujeme, o tom svedčí náš program.