Spolužitie Slovákov s Maďarmi v Uhorsku a maďarizácia

Spolužitie Slovákov a Maďarov v stredno-dunajskom priestore má už viac ako tisícstoročnú históriu. Keby sme ho mali posudzovať z dnešného stavu vzájomných vzťahov, museli by sme vysloviť veľké počudovanie, že tu obe etnika pretrvali viac menej v dobrej kondícii až do dnes. V minulosti, najmä tej dávnejšej sa totiž aj menšie trenice riešili krvavými konfliktami, ktoré často viedli k anihilácii jednej jeho strany. Keďže sa nič podobného v strednej Európe neudialo, musíme pripustiť, že dnešný stav slovensko-maďarských vzťahov je v tých vyše tisíc rokoch prebývania v jednom priestore skôr anomália než pravidlom. Áno, vzťahy začali ťažkým konfliktom, keď kočovní predkovia dnešných Maďarov vtrhli do priestoru Panónskej nížiny hľadajúc novú základňu na svoj spôsob života. Pri tom rozvrátili politickú štruktúru, ktorú tu v konflikte s Východofranskou ríšou za nesmierneho úsilia vybudoval Svätopluk I. a jeho predchodcovia. Ale tento konflikt skončil, keď nemecké a české vojská roku 955 na brehoch rieky Lech zničili vojenskú silu starých Maďarov a následne boli predkovia Maďarov prinútení opustiť svoj kočovný spôsob života. Museli sa prispôsobiť pomerom, panujúcim v tej časti Európy, v ktorej sa presadila latinská, teda západná forma kresťanstva.

Prispôsobenie sa, samozrejme, nebolo len zosadnutie z koňa a chytenie sa motyky a pluhu. Prispôsobenie sa bola aj celková akulturácia, prijatie hodnôt a spôsobu života, ktoré táto časť Európy vyznávala. Isto, bol to predovšetkým nemecký meč, ktorý starých Maďarov pacifikoval po vojenskej stránke a odradil ich od ďalšieho koristníckeho, príživníckeho spôsobu života, aký viedli kočovné národy. Ale bola to kultúra našich slovenských predkov, ktorá z nich urobila skutočných Európanov. Najväčším svedectvom o tom je sám maďarský jazyk, v ktorom takmer všetky slová súvisiace s poľnohospodárstvom, štátnou a verejnou správou i náboženstvom sú prevzaté zo slovanských jazykov, predovšetkým však zo slovenčiny. Myslím si, žeby sme mali v zmodernizovanej podobe oprášiť niekdajšiu pohostinnú teóriu o začiatkoch spolužitia Slovákov a Maďarov, lebo bez vzájomného akceptovania sa nemohlo dôjsť k takej rozsiahlej symbióze, akej došlo vo vzťahoch Slovákov a Maďarov okolo polovice 10. storočia.

Podmienky na túto symbiózu vytvorila spomínaná bitka na Lechu. Na strednom Dunaji boli po nej dvaja porazení. Na jednej strane to boli Slováci, ktorých štát sa po vnútorných rozbrojoch a útokoch starých Maďarov a Frankov rozložil a na ktorých územie si nárokovali novo formujúce sa štáty Čechov a Poliakov; na druhej strane to boli Maďari, ktorým hrozilo priame poddanstvo tvoriacej sa Svätej (nemeckej) ríše rímskej. To, čo sa odohralo v strednej Európe medzi rokmi 955 – 1000 vo vzťahu medzi Čechmi, Maďarmi a Poliakmi, bol boj o právne (dynastické) nástupníctvo po Veľkej Morave. Musíme si uvedomiť, že v tomto období už v Európe neboli územia, na ktoré by neexistoval nejaký právny, legitimistický nárok. Najmä, ak také územie už disponovalo aj aktom prevzatia pod pápežskú ochranu. V tomto zápase o právne následníctvo po Veľkej Morave boli Slováci ako bezprostrední dediči Veľkej Moravy spojenci Maďarov. Nitrianske kniežatstvo bolo bázou kniežaťa Gejzu a jeho syna Vajka (neskoršieho Štefana I.). Bez pomoci slovenskej šľachty z Nitrianskeho kniežatstva a jej vojsk by Vajk asi neobhájil svoje následníctvo po otcovi Gejzovi, keďže podľa zaužívaného nástupníckeho starešinovského pravidla mal na trón nárok jeho strýko Kopáň. Boli to nitrianski šľachtici Hunt, Poznan, nemecký rytier Vencelín a vojská bratislavské a nitrianske, ktoré sa rozhodujúcou mierou podieľali na víťazstve Štefana (Vajka) nad staromaďarskými tradicionalistami. Práve konsolidácia Panónie a vernosť Nitrianska Štefanovi, spojené s úspešnou diplomaciou boli asi hlavnými argumentmi, na základe ktorých sa pápež Silvester II. rozhodol dať roku 1000 kráľovskú korunu nie podľa pôvodného zámeru Boleslavovi Chrabrému, ale Štefanovi I. Som hlboko presvedčený, že koruna, ktorou disponoval pápež, bola korunou veľkomoravských panovníkov a tým, že ju odovzdal Štefanovi I., mu vlastne odovzdal nástupníctvo štátu, ktorý už od 9. storočia bol pápežským lénom (t.j. samostatným kráľovstvom).

Z nášho pohľadu nie je nezaujímavé, že po udelení kráľovskej koruny skutočný držiteľ vtedajšej Moravy Boleslav Chrabrý reagoval okamžitým obsadením Nitrianskeho kniežatstva. Štefan ho získal späť až okolo roku 1030. Dovtedy však zjednocoval svoju dŕžavu v Zadunajsku, Potisí a v Sedmohradsku. Uhorské kráľovstvo tak v ranom štádiu vznikalo ako maďarský národný štát v okrajových územiach Veľkej Moravy, mnohonárodným štátom sa stalo až pripojením Sedmohradska (1003) a definitívnym včlenením Nitrianska. Pritom treba povedať, že Nitriansko, štátoprávny predchodca dnešného Slovenska, vstúpilo do Uhorska značne väčšie, ako roku 1918 z neho vystúpilo. Hoci povestné označenie vtedajšieho Slovenska vzniklo až omnoho neskôr, Nitrianskemu kniežatstvu pri jeho začleňovaní do mnohonárodného uhorského štátu popri Tatre a Fatre patrila aj Matra. Na to by sme nemali zabúdať.

O tom, že slovenská šľachta kooperovala so staromaďarskou kmeňovou aristokraciou pri zakladaní Uhorského kráľovstva nesvedčí len už spomínaná prevzatá štátoprávna, roľnícka a kresťanská terminológia zo slovenčiny do maďarského jazyka. Svedčí o tom – podľa môjho názoru – aj etnonýmum, ktorým starí Maďari pomenovali Slovákov. Keby noví prišelci boli v permanentnej konfrontácii so starousadlým obyvateľstvom, asi by pomenovali Slovákov nejakou formou slova odvodenou zo skutočného etnonýma, ktorým bolo v tom období slovo Slovenin. Keďže však Slovákov pomenovali termínom Tót, výpožičkou z vtedajšieho slovenského jazyka znamenajúcou ľud, museli byť s niekým v kooperácii, kto toto obyvateľstvo ľudom nazýval. Jedine etnicky slovenská šľachta mohla nazývať svojich súkmeňovcov slovom ľud, čo mohla maďarská kmeňová aristokracia chápať ako etnické pomenovanie a tak ho aj prevzala do svojho jazyka.

Vzťah Nitrianska k vlastnému kráľovstvu bol aj po pripojení k Uhorsku zo začiatku dosť voľný. Dlho v ňom bola odlišná správa ako na ostatnom území a aj politická moc disponovala značnou samostatnosťou. Najväčšiu samostatnosť malo kniežatstvo za kniežaťa Belu, neskoršieho kráľa Belu I. v rokoch 1048 – 1060, keď sa nitrianske knieža správalo ako suverén, ktorý viedol samostatnú zahraničnú politiku i razil vlastnú mincu. Pre ústredného vládcu v Uhorsku, teda kráľa bola existencia ekonomicky i vojensky silného kniežatstva veľkou výzvou, lebo knieža ako budúci následník trónu v celom kráľovstve bolo často netrpezlivé a pokúšalo sa o trón skôr, ako naň prišiel čas. Po sérii dynastických rozbrojov na konci 11. a začiatkom 12. storočia sa nakoniec kráľ Koloman I. rozhodol kniežatstvo roku 1110 zrušiť a jeho územie dezintegrovať. Politickú správu na ňom následne prispôsobil správe v ostatnom kráľovstve.

Rozpustenie štátoprávnej štruktúry určite vyvolalo nespokojnosť v radoch privilegovaných vrstiev Nitrianska, čomu bolo treba, samozrejme, čeliť aj ideologicky. Podľa môjho názoru bol to práve neznámy notár kráľa Belu (II. alebo III.) – magister P., tzv. Anonymus – ktorý svojou prácou Gesta Hungarorum ideologicky zdôvodňoval nadvládu kráľa ako dediča starých maďarských náčelníkov (hetumogor) nad ostatnými časťami kráľovstva. Svojou prácou, ako vyslovene spomína, sa snažil čeliť nepravdivým výkladom minulých dejov, t.j. teda asi aj nelegitímnym nárokom niekoho, kto reprezentoval iný záujem. „Veď by bolo“ – zdôrazňuje – „náramne nedôstojné a neprimerané, keby sa (ten) tak veľmi vznešený národ maďarský len tak, ako by vo sne, dopočul o svojom pôvode a o svojich udatných činoch a skutkoch z nepravdivých povestí vidiečanov a z táravého spevu igricov.“ Kto boli tí vidiečania a táraví igrici si môžeme domyslieť aj z toho, ako sa celé storočia po zániku Nitrianskeho kniežatstva chápalo územie „horných častí krajiny“, teda dnešného Slovenska. Aj v svetle najnovších výskumov kroniky Uliricha z Richentalu, ktorá popisuje udalosti súvisiace s Kostnickým koncilom (1414 – 1418), kde sa niekoľkokrát spomína Slovensko (Windiche Länder, Windischland, dokonca v opozite k Ungerland, územiu obývanému Maďarmi) by sme mali mnohé deje na našom území prehodnotiť. Napríklad aj snahu Matúša Čáka v spolupráci s Omodejovcami o samostatné postavenie. Skúmať by sme mali najmä to, do akej miery sa v týchto snahách mohla vyskytovať reminiscencia na niekdajšie Nitrianske kniežatstvo.

Pri pohľade na rané dejiny Uhorska je zaujímavý ešte jeden fakt. Ako je známe, prvým uhorským heraldickým štátnym znakom bol dvojkríž v červenom poli, ktorý sa objavil na minciach Belu III. (12. storočie). Až neskôr – v 14. storočí – podeň bolo vložené známe trojvršie. Napriek tomu už v 13. storočí sa začal tento erb primárne stotožňovať s Horným Uhorskom (teda Slovenskom) a arpádovský rodový erb (tzv. arpádovské brvná) sa pripísali Dolnému Uhorsku (teda Maďarsku). Viedenská obrazová kronika, ktorá vznikla v polovici 14. storočia, už jednoznačne pripisuje týmto erbom územnú príslušnosť, hoci dvojkríž sa naďalej vyskytoval ako dominantný symbol na štátnych pečatiach celého kráľovstva. Táto otázka určite bude nejakým spôsobom súvisieť s otázkou vzniku Uhorského kráľovstva a s právnym nástupníctvom po Veľkej Morave. Štátoprávna kontinuita bola vyjadrená pravdepodobne aj v symbolike, ktorú predstavoval dvojkríž už v predheraldickom období. Je málo pravdepodobné, žeby sa nejaký symbol stotožnil s určitým územím bez hlbšej súvislosti. K tomu stotožneniu došlo ešte pred tým, než sa v erbe objavilo trojvršie, ktoré by mohlo zvádzať k výkladu, že k stotožneniu došlo kvôli hornatému charakteru Slovenska. Ale evidentne tomu tak nebolo. Mnohí budú v tom vidieť príliš odvážnu konštrukciu, ale bez nej je uvedené spojenie málo logické. Prečo sa jeden štátny znak priradí k určitému územiu a druhý k inému? To je otázka, ktorá čaká na vysvetlenie. Musíme hľadať logické vysvetlenia a snažiť sa túto logiku aj pochopiť.

Bez nejakého zaujatia treba povedať, že veľké Uhorsko vznikalo ako mnohonárodný štát od samého začiatku. Už jeho zakladateľ Štefan I. mu túto mnohonárodnosť a rovnosť medzi jednotlivými jazykmi vložil do jeho konštitučných aktov (napr. Poučenie sv. Štefana kráľovičovi Imrichovi). Tejto skutočnosti si boli celý stredovek jeho politické elity vedomé. Napriek tomu, že sa z raného obdobia našich dejín zachoval len nepatrný zlomok písomných dokumentov, povedomie o Uhorsku ako mnohonárodnom štáte je zdokumentované už v 13. storočí. Svedčia o tom privilégia pre mestá, kde sa zdôrazňuje, že všetci „hostia“ (t.j. zakladatelia slobodného kráľovského mesta) majú rovnaké práva bez ohľadu na to, či sú z národa „saského, maďarského alebo slovenského“ (privilégium z prvej polovice 13. storočia pre Hronský Beňadik). Keď sa toto pravidlo nedodržiavalo, obyvateľstvo iného „národa“ sa veľmi ostro a rezolútne týchto práv dožadovalo. Veď aj žilinskí Slováci sa roku 1381 vo svojej sťažnosti na nemeckých spoluobčanov odvolávali na staré privilégium, resp. tradíciu, ktoré údajne garantovalo pri voľbe zástupcov do rady paritné zastúpenie Nemcov a Slovákov. Kráľ Ľudovít I. Veľký nemal žiadne rozpaky toto „staré“ právo žilinským Slovákom uznať a vydať privilégium, ktoré jeho dodržiavanie garantovalo. Celé nasledujúce storočia sa v uhorských mestách odohrávali zápasy o národnostnú rovnoprávnosť a je zaujímavé, že tam, kde v mestách žili aj Slováci aj Maďari, obyčajne postupovali spoločne proti Nemcom, ktorí v skorých štádiách vývinu miest u nás vzhľadom na to, že sa zmocnili medzinárodného obchodu, využili svoje bohatstvo na zmocnenie sa politickej správy miest. Pritom do týchto sporov často vstupoval aj štát, ktorý konal striktne ako obhajca národnostnej rovnoprávnosti.

V histórii stredoeurópskeho priestoru sa odohral ešte jeden zaujímavý fakt, ktorý len dokresľuje skutočnosť, že idea mnohonárodnosti bola nadradená nad partikulárne záujmy. Po bitke pri Moháči (1526), ale najmä po zriadení Budinského pašalíku (1530), keď etnicky maďarské územia kráľovstva sa dostali pod nadvládu Osmanov, uhorský štát udržiavali v podstate Slováci a Nemci. Ak by sme dejiny Uhorska chápali ako „tisícročný útlak“ Slovákov Maďarmi, tak nebola v histórii vhodnejšia doba na zbavenie sa tohto útlaku za pomoci Osmanov a Viedne. Avšak Slováci udržali myšlienku „Regnum Marianum“, teda kráľovstva zasväteného Márii, matke Božej (Magna Maria Mater Deí) v zmysle odkazu sv. Štefana. Dôsledne sa zasadzovali aj o práva Maďarov (napr. pri organizovaní evanjelickej cirkvi podľa Žilinskej synody z r. 1610). Ani snem, ani nikoho v politickom živote nenapadlo, žeby sa mali záujmy národností nadradiť nad záujmy celého štátu. A aj štát svojimi zákonmi zasahoval tam, kde by národnostné rozpory mohli viesť k rozvratom (najmä v mestách). Preto pre mnohých politicky mysliacich Slovákov začiatkom 17. storočia po tom, čo za nesmiernych obetí v boji proti Osmanom ich etnickí predkovia uhájili ideu „Regnum Marianum“ a pomohli oslobodiť od Turkov aj územia obývané Maďarmi, sa jedna skupina obyvateľov začala označovať za jediného vlastníka štátu. Vystúpenie Michala Benčíka na sneme roku 1721 proti Slovákom pobúrilo aj mnohých predstaviteľov vysokej šľachty a oni na čele s Mikulášom Ilešházim zadali vypracovať dubnickému farárovi Jánovi Baltazárovi Maginovi známu Apológiu. Magin založil tradíciu výkladu dejín založenia Uhorska ako spoločného diela Slovákov a Maďarov (tzv. pohostinnú teóriu), ktorá bola základom všetkých ďalších národných obrán i zdrojom politických teórií snažiacich sa zabezpečiť Slovákom rovnoprávne postavenie v Uhorsku.

Behom 18. storočia sa definitívne rozpadla univerzalistická, nadnárodná koncepcia výstavby uhorského štátu. Stredoveká idea “Natio Hungarica”, založená na stavovskej solidarite bez ohľadu na národnosť, zanikla. Nová, rodiaca sa koncepcia Uhorska, ktorá vyrastala z idey transformácie stredovekej stavovskej myšlienky na novodobú ideu národného štátu mohla aj v nových podmienkach zachovať etnickú rovnováhu v štáte. Keďže v Uhorsku nebol žiaden „le Grand Nation“, teda vedúci národ, ktorý by mocensky, ekonomicky i kultúrne dominoval v štáte podobne ako napr. vo Veľkej Británii Angličania alebo vo Francúzsku Francúzi, jedinou správnou odpoveďou na výzvu doby by bola „švajčiarska cesta“, teda federalizácia krajiny. Všetky iné cesty, ktoré by eliminovali ostatné národy Uhorska z participácie na moci, museli zákonite stroskotať. Budúci „páriovia Uhorska“, najmä však Slováci a Nemci boli totiž v 18. storočí (a vlastne až do zániku Uhorska) kultúrne minimálne na tej istej úrovni, ak nie na vyššej (napr. v gramotnosti boli Maďari až za Nemcami a Slovákmi). Presadenie sa koncepcie Uhorska ako etnického maďarského národného štátu, muselo nutne viesť k odporu ostatných národných spoločenstiev, najmä, keď v tomto období etnickí Maďari tvorili len asi 1/3 obyvateľstva Uhorského kráľovstva a nemaďarské národy boli dovtedy rešpektované v svojej osobitosti. Spory, ktoré v teoretickej rovine prebiehali počas celého 18. storočia, našli svoju materializáciu v zákonodarstve snemu od konca tohto storočia a vyvrcholili surovou maďarizáciou v nasledujúcom období.

Osvietenecké reformy cisára Jozefa II. (1780-1790), ktoré mali pretvoriť habsburskú monarchiu na moderný centralizovaný štát, narazili na tvrdý odpor uhorských stavov. Jozef II., ktorý nezvolával ani uhorský snem a ani sa nedal korunovať za uhorského kráľa, sa svoje reformy pokúšal podoprieť aj zavádzaním nemeckého jazyka do štátnej správy (roku 1784). Podotýkam, že išlo o tzv. vnútorný administratívny jazyk, ktorým mali úrady komunikovať medzi sebou. Ruka v ruke s tým išla však aj politika podpory živých jazykov a ich zavádzanie do škôl a úradov na komunikáciu s verejnosťou. Nie je preto nezaujímavé, že práve počas krátkej vlády Jozefa II. došlo k reformám a podpore kodifikácií takmer všetkých dôležitých živých jazykov v monarchii, vrátane slovenského a maďarského. Uhorská šľachta však v zavádzaní modernizácií viedenským dvorom videla útok na svoje privilégiá. Odmietla celé reformné úsilie Jozefa II. a v snahe o čo najväčšie odtlačenie Viedne od uhorských záležitostí prešla do izolacionistického útoku, ktorého prvou obeťou bolo pretrhnutie unifikačných tendencií Viedne, teda odstránenie „germanizácie“ a všetko čo s ňou súviselo. Bolo toho veľa, okrem iného aj používanie jazyka ľudu. Práve v boji s „jozefinizmom“, v boji proti všeobecnému pokroku siahla uhorská šľachta vedená maďarsky hovoriacou strednou šľachtou k fatálnemu opatreniu. Odmietnuc “germanizáciu” na zasadnutí snemu v Bratislave v rokoch 1791 a 1792 prijala prvé dva maďarizačné zákony, ktorá naznačili ďalšiu cestu uhorského mnohonárodného štátu až do jeho zániku roku 1918. V rozpore s predchádzajúcou tradíciou sa uhorský snem stal hnacím motorom maďarizácie a útlaku nemaďarských národností Uhorska. Maďarizácia sa síce presadzovala postupne, ale nemôžeme ju vidieť len v jazykovej oblasti. Zasiahla celú spoločnosť, ekonomiku, vedu, kultúru, ale aj výklad dejín. Dejiny mnohonárodného „Natio Hungarica“, teda zväčša dejiny privilegovaných stavov krajiny bez rozdielu národností sa začali vykladať ako maďarské národné dejiny. Nemaďarská väčšina krajiny sa olúpila o dejiny, čím sa použila metóda taká známa z neskoršieho románu Georgea Orwella 1984. Veď predsa národy bez minulosti nemôžu mať ani budúcnosť. Aby sme ich o tú budúcnosť obrali, najskôr ich oberieme o ich dejiny.

Východisková situácia rôznych národných spoločenstiev v Uhorsku nebola rovnaká. V najvýhodnejšej situácii sa nachádzalo maďarské národné spoločenstvo, ktoré najmä prostredníctvom strednej šľachty postupne ovládlo uhorský stavovský snem. Predstavitelia tejto spoločenskej vrstvy si boli vedomí nevyhnutnosti spoločenských a sociálnych premien krajiny, zároveň si však chceli aj v nových pomeroch zabezpečiť dominantné mocenské postavenie. Práve táto snaha o zachovanie si mocenského postavenia starých tried v nových pomeroch už od začiatku limitovala možnosti transformácie a radikálnej reformy v Uhorsku, ktorá by ho dostala na úroveň vyspelých európskych štátov. Z tohto pohľadu sa treba dívať aj na fakt, že uhorská reformná šľachta si ako prostriedok na dosiahnutie modernizácie zvolila cestu maďarizácie. Vlastne už od začiatku ju odsúdila na neúspech, lebo maďarizácia vylučovala demokratizáciu, ktorá bola nevyhnutná pre úspešné zavádzanie reforiem.

Koncepcia strednej uhorskej šľachty však nebola jedinou cestou k transformácii a modernizácii štátu. V prostredí drobnej šľachty a nastupujúceho meštianstva sa ako dozvuk jozefínskych reforiem a Veľkej francúzskej revolúcie sformovala v polovici deväťdesiatych rokov 18. storočia mnohonárodná skupina tzv. uhorských jakobínov, ktorá v svojich plánoch chcela Uhorsko prebudovať na federatívnu republiku slobodných a suverénnych národov. Tento pokus však skončil neúspechom. Poprava vedúcich predstaviteľov uhorských jakobínov na Krvavom poli pri Budíne roku 1795, medzi ktorými bol vodca hnutia Chorvát I. Martinovič, ako aj hlavný ideológ Slovák J. Hajnóci, akoby chcela predznamenať ďalší vývin v krajine. Stredná šľachta ako vedúca zložka nastávajúcich premien plne prepadla veľkomaďarskému šovinizmu, ktorý si vytýčil nielen modernizovať krajinu, ale ju aj dôsledne pomaďarčiť. A ako som už spomenul vyššie skutočná modernizácia a maďarizácia sa vzájomne vylučovali a všetko malo svoj osud predurčený už v zárodku. Ani modernizácia, ani maďarizácia nemohli skončiť potom úspechom.

Je len samozrejme, že šovinistická maďarizačná politika musela nutne naraziť na odpor nemaďarských národov a národností Uhorska už aj v dôsledku toho, že v krajine predstavovali výraznú väčšinu obyvateľstva. Najväčší odpor kládli Chorváti, ktorí sa mohli oprieť o historickú tradíciu svojej vlastnej štátnosti a viac-menej samostatnú správu v rámci Uhorska. Podobne Srbi a Rumuni sa mohli oprieť o vlastné organizácie, z ktorých najväčšiu váhu mala pravoslávna cirkev. Bez akéhokoľvek politického zázemia, v ktorom by mohli realizovať svoj národný život, sa nachádzali Nemci, Rusíni a Slováci. Tieto národné spoločenstvá boli aj najviac vystavené maďarizačnému tlaku. Pokiaľ najmä Nemci sa tomuto tlaku prispôsobovali a behom 19. storočia sa rýchlo maďarizovali, Slováci sa vydali na cestu odporu a hľadania vlastnej štátoprávnej formy, v ktorej by sa ako národ mohli uplatniť. Myšlienka národnej samosprávy slovenského národa v Uhorsku sa tak stala určujúcou konštantou slovenského národného pohybu na celé ďalšie obdobie slovenských dejín. Hoci predstavitelia maďarského reformného hnutia na adresu vedúcich predstaviteľov slovenského národného hnutia vyhlasovali, že “pre vašu k zemi pripútanú chudobu a malý váš počet sa vám to nikdy nepodarí “(Ľ. Košút, vodca maďarského radikálneho reformného krídla na adresu Ľ. Štúra), Slovákom sa postupne aj napriek tvrdému maďarizačnému tlaku nakoniec podarilo realizovať ich politické ciele.

Hlavným nástrojom, prostredníctvom ktorého sa v Uhorsku presadzovali reformné programy, sa v prvej polovici 19. storočia stal uhorský snem. Keďže feudálna reakcia, reprezentovaná viedenským cisárskym dvorom, nenachádzala dostatok sily, aby mu odolávala, pokúsil sa ho cisár František I. (1792-1835) po roku 1812 nezvolávať. Nakoniec však musel kapitulovať a po obnovenom zasadaní snemu v rokoch 1825-1827 sa ho zaviazal zvolávať každé tri roky. V dejinách uhorského snemu, má zasadania z rokov 1825-1827 mimoriadny význam. Na jednej strane to bolo posledné zasadnutie snemu, na ktorom sa odmietlo utuženie maďarizácie, na druhej strane vodcovi umierneného reformného hnutia grófovi Š. Sečénimu (I. Széchényi) sa podarilo na ňom založiť Uhorskú (Maďarskú) akadémiu vied, ktorá sa v ďalšom období výrazne podieľala na teoretickom zdôvodňovaní nielen reforiem, ale aj maďarizácie.

Po roku 1830 uhorský snem pokračoval veľmi intenzívne v prijímaní zákonov, ktoré vo všetkých spoločenských, politických a ekonomických oblastiach reformovali krajinu. Žiaľ, jeho národnostná politika bola z roka na rok šovinistickejšia. Oproti umiernenému reformnému prúdu, reprezentovanom grófom Š. Sečénim sa sformoval radikálny prúd na čele s Ľ. Košútom (Kossuth). V národnostných otázkach sa líšili len v tom, že kým umiernený prúd si predstavoval vytvorenie maďarského národného štátu z Uhorska postupnou kultúrnou a rečovou asimiláciou nemaďarských národov a národností, radikáli sa vyznačovali netrpezlivosťou a maďarizáciu sa snažili všestranne urýchľovať. V dôsledku toho uhorský snem už na zasadaní v rokoch 1839-1840 stanovil povinnosť používania maďarčiny v celom verejnom živote a na zasadaní v rokoch 1843-1844 uzákonil maďarčinu ako výlučný štátny a úradný jazyk.

Slovenské národné spoločenstvo v čase nástupu maďarizácie nebolo pripravené plne sa jej postaviť na odpor. Slovákom chýbala jednotná národná ideológia, chýbalo im výrazné a nespochybniteľné národné centrum a pod vplyvom spoločenskej situácie na konci feudalizmu došlo aj k výraznému odnárodneniu privilegovaných šľachtických a meštiackych vrstiev. Báza národného života sa tak zúžila na drobnú šľachtu, nižší klérus, meštianstvo menších miest a najmä široké roľnícke vrstvy. To do značnej miery deformovalo národnú štruktúru, v ktorej výrazne absentovali najvyššie spoločenské vrstvy a vysoká svetská inteligencia. Hlavným motorom národného života sa tak stala najmä inteligencia v kňazských povolaniach, čo bolo typické pre Slovákov až do polovice 20. storočia.

Veľký význam pre ďalší vývin národného života malo založenie Spoločnosti česko-slovanskej roku 1829 pri evanjelickom lýceu v Bratislave. Pri Spoločnosti sa sformovala nová mladá generácia Slovákov na čele s Ľ. Štúrom, M. M. Hodžom a J. M. Hurbanom. Spočiatku literárna a národnobuditeľská práca evanjelickej slovenskej mládeže v Bratislave prerástla pod tlakom maďarizácie do výraznej politickej aktivity. Vedúca osobnosť tohto zoskupenia Ľ. Štúr(1815-1856) sformuloval novú, modernú národnú ideológiu, založenú na princípe národnej osobitosti a politického demokratického sebaurčenia. Ako prostriedok národného zjednotenia uskutočnil roku 1843 zásadnú jazykovú reformu, ktorá vyzdvihla za národný spisovný jazyk najrozšírenejšie stredoslovenské kultúrne nárečie. Nový spisovný jazyk sa stal dominantným politikom, na ktorom sa postupne zjednotili všetky smery národného hnutia.

Jazyková reforma bola však len prvým krokom na ceste k politickej realizácii slovenského národa. Rok po jazykovej reforme bol z iniciatívy Štúra založený prvý celonárodný kultúrny a politický spolok Tatrín a od roku 1845 začal Štúr vydávať prvé slovenské politické noviny Slovenskje národnje novini. Na ich stránkach rozvinul širokú obhajobu slovenského národného programu, ktorý nesmeroval len k obhajobe národných práv Slovákov, ale najmä k prebudovaniu Uhorska na moderný buržoázny štát. Keďže politická propaganda bez ostatnej politickej práce nemohla dospieť k úspechu, rozhodol sa Ľ. Štúr preniesť slovenskú otázku na pôdu uhorského snemu. Roku 1847 kandidoval Ľ. Štúr za mesto Zvolen do uhorského snemu a bol zvolený. Ako “vyslanec” posledného uhorského stavovského snemu, ktorý sa zišiel v Bratislave na prelome rokov 1847-1848, dôsledne obhajoval národnostnú rovnoprávnosť v Uhorsku, zrušenie poddanstva a všeobecnú demokratizáciu života. Na rozdiel od maďarského národného hnutia slovenské národné hnutie nesformovalo žiadnu protimaďarskú platformu. Cieľom slovenskej politiky bolo pokračovanie v koncepcii mnohonárodného „Regnum Marianum“ v nových pomeroch. V tomto duchu sa niesol aj základný politický program Slovákov sformulovaný v Žiadostiach slovenského národa z 10. mája 1848. Len takáto politika mohla zachovať Uhorsko ako štát pri živote. Politika maďarských „liberálov“ bola v príkrom rozpore s celou predchádzajúcou históriou štátu. Teoreticky sa oprela o Anonyma, ktorého politický traktát z 12. storočia využila na sformovanie tzv. podmaniteľskej teórie vzniku uhorského štátu. V rozpore s najelementárnejšími princípmi liberalizmu a demokratizmu označila cca 60% obyvateľov štátu za osoby podmanené, za osoby bez vlasti, ktorých jedinou možnosťou zbaviť sa „biľagu“ podmanených malo byť maďarizovanie sa. V tom je kvalitatívny rozdiel medzi maďarským a slovenským politickým životom tých čias, ktorý pretrváva v určitej podobe dodnes. Kým slovenskí ideológovia a politici zostali verní základným myšlienkam z obdobia založenia spoločného štátu sformovaným v poučení sv. Štefana (Krajina jednej reči a mravov je nerozumná a krehká), maďarská politická elita túto ideu štátu zavrhla a tým ho odsúdila ako predstaviteľka najsilnejšieho uhorského národa na zánik. Preto nie v národných hnutiach nemaďarských národov treba hľadať príčinu zániku „Regnum Marianum“.

Prvýkrát sa kríza chápania Uhorska maďarskými elitami prejavila ako kontraproduktívna počas revolúcie 1848 – 1849. Nepriateľský postoj maďarskej revolučnej vlády voči demokratickému hnutiu nemaďarských národov v Uhorsku nezadržateľne dospel do všeobecného národnostného konfliktu. Postupne za svoje národné práva vojenský vystúpili (a treba povedať, že proti maďarskej revolúcii) Chorváti, vojvodinskí Srbi a taktiež sedmohradskí Rumuni. Slováci v tomto pohybe nezostali bokom. Pod vedením Ľ. Štúra, J. M. Hurbana a M. M. Hodžu bola 17. septembra 1848 vo Viedni zorganizovaná Slovenská národná rada, ktorá 19. septembra 1848 na Myjave vyhlásila neodvislosť Slovenska od Uhorska a vyzvala do celonárodného povstania. V boji s politickou mocou, ktorá by za predpokladu udržiavania idey rovnosti, bratstva a spolupráce mala byť prirodzeným spojencom všetkých národnopolitických hnutí v Uhorsku, Slováci zorganizovali celkovo tri vojenské výpravy.

Nové pomery, zapríčinené všeobecným vojenským konfliktom v Uhorsku vyžadovali aj upresňovanie slovenského štátoprávneho programu. Spolupráca s Viedňou, ktorá v národnostných otázkach zaujímala omnoho ústretovejší postoj, si priam vynucovala nanovo sformovať otázku slovenského postavenia v monarchii. Na národnom zhromaždení v Martine 10. marca 1849 bolo rozhodnuté vyslať k novému panovníkov Františkovi Jozefovi I. (1848-1916) deputáciu, ktorá mu mala predložiť slovenskú predstavu o budúcom postavení Slovenska v monarchii. Podľa predstáv slovenských národovcov Slovensko malo byť vyčlenené z Uhorska v podobe samostatnej korunnej krajiny – Slovenského veľkokniežatstva – malo mať svoje priame zastúpenie na ríšskom sneme, mať svoj vlastný provinciálny snem a v krajine sa malo zaviesť všeobecné úradovanie v slovenčine. Keď tento program porovnáme s prvým programom slovenskej revolúcie z 10. mája 1848, vidíme silný posun. Aj Slováci podobne ako predtým Maďari začali opúšťať myšlienku „Regnum Marianum“ a orientovať sa na vlastný národný štát. V podstate sa začali cítiť v štáte vytlačovaní, preto nutne museli rozmýšľať o jeho opustení.

Revolučné roky 1848-1849 nepriniesli Slovákom, ba ani Maďarom očakávané národné oslobodenie. Napriek vynaloženému úsiliu, podobne ako ostatné národy monarchie neuspeli v svojom národnom a štátoprávnom programe. Porazená bola aj revolúcia, ktorá v svojom maďarskom vydaní nebola ani tak revolúciou za zmenu pomerov v štáte v oblasti sociálnej, ale skôr vzburou proti ústrednej vláde s cieľom secesie. Preto hnutia nemaďarských národov v Uhorsku nemožno označiť paušálne ako kontrarevolučné, ako to urobil F. Engels, lebo bojovali v podstate za to isté ako Maďari – za svoju slobodu. Maďarská vzbura im ju uprela, tak sa postavili proti nej. V svojom politickom programe neurobili nič iné, len prevzali politické ciele svojich maďarských nie spojencov, ale protivníkov.

Po porážke revolúcie bol v monarchii obnovený absolutizmus, ktorý reprezentoval nový minister vnútra A. Bach. Uhorsko bolo zachované ako jednotný celok, avšak stoličnú organizáciu nahradili novovytvorené dištrikty, z ktorých dva sa zhruba kryli s dnešnými hranicami Slovenska. Slováci získali len drobné ústupky v štátnej správe, kde sa obmedzene mohol používať slovenský jazyk. Vodcovia slovenskej revolúcie sa dostali pod policajný dohľad a všeobecne sa rozšírilo heslo, že Viedeň odmeňovala verných Slovákov tým, čím trestala rebelujúcich Maďarov. Treba povedať, že skúsenosť z revolúcie mala na maďarské politické elity úplne iný dopad, aký by pri zvážení vlastných možností mala táto elita vyvodiť. Revolúcia ukázala, že ak chce byť Uhorsko úspešným a trvácnym štátom, musí pokračovať v koncepcii niekdajšieho „Regnum Marianum“, teda musí byť založené na kooperácii všetkých národov Uhorska. Bez tejto kooperácie – ako ukázala revolúcia – nemôže byť Uhorsko ani slobodné, ani demokratické a ani samostatné. To, že takéto poučenie si maďarské elity z revolúcie nevyvodili, malo za následok zánik tohto, takmer tisícročného štátu.

Porevolučný vývin v habsburskej monarchii išiel cestou upevňovania viedenského centralizmu a absolutizmu novej buržoáznej kvality. Viedenský dvor v tomto období urobil posledný pokus o udržanie monarchie ako jednotného a nedeliteľného štátu. Aby však mohol zvládnuť ríšu s obrovskými sociálnymi, kultúrnymi a národnostnými rozdielmi, musel vynakladať obrovské prostriedky na jej vnútornú správu, najmä na rozsiahlu a prebujnenú byrokraciu a policajný aparát. Ríšu to neúmerne vyčerpávalo a pri prvej vážnejšej kríze, ktorou boli porážky rakúskych vojsk v Taliansku roku 1859, sa systém absolutizmu zrútil. Panovník František Jozef I. musel odvolať nenávideného ministra vnútra A. Bacha a Októbrovým diplomom z roku 1860 a Februárovým patentom z nasledujúceho roku prisľúbil obnoviť ústavný život. V dôsledku toho sa už v marci roku 1861 konali voľby do obnoveného uhorského snemu, v ktorých sa však v dôsledku nedemokratického volebného zákona presadil len jeden kandidát, navrhnutý národne orientovanými slovenskými kruhmi – Rusín A. I. Dobriansky. Ale ani jeho mandát šovinistická väčšina snemu neuznala.

Obnovený ústavný poriadok umožnil oproti predchádzajúcemu obdobiu opäť naplno rozvinúť aj slovenský, aj maďarský národnopolitický život. Maďarské elity urobili opäť tú fatálnu chybu, ktorú už urobili roku 1848. Svoju slobodu si nechceli vybojovať proti Viedni v spolupráci s väčšinou obyvateľstva krajiny, ale proti nej. To ich výrazne limitovalo najmä v otázkach demokratizácie spoločnosti a nútilo robiť s Viedňou kompromisy. Nakoniec roku 1867 aj taký kompromis urobili, avšak z hľadiska budúcnosti štátu sa ukázal ako fatálny. Dohoda rakúskych Nemcov a uhorských Maďarov o rozdelení moci známa ako rakúsko-maďarské vyrovnanie definitívne pochovala myšlienku na demokratizáciu ríše a jej prebudovanie na občiansky štát slobodných národov. Práve tento akt, akt prebudovania Rakúskeho cisárstva na Rakúsko-Uhorsko chorého pacienta, ktorým bola Habsburská monarchie, definitívne odpojil od životodarných esencií a zapríčinil mu cca 50-ročnú agóniu. Na jej konci bola definitívna smrť – rozpad Rakúsko-Uhorska a vytvorenie nástupníckych národných štátov. A opäť to neboli nemaďarské a nenemecké národností a národy, ktoré svojou politikou ríšu pochovali. Stačí si porovnať slovenský národný program vtelený do Memoranda národa slovenského v jeho pešťbudínskej i viedenskej forme z roku 1861, aby sme pochopili, že v ňom nebolo nič, čo by išlo proti myšlienke sv. Štefana, zakladateľa Uhorska o krajine jednej reči.

Práve nastúpená maďarizácia bola tým cudzím prvkom, ktorý prinútil väčšinu obyvateľstva Uhorska hľadať svoj osud mimo jeho rámca. T. G. Masaryk niekde povedal, že štáty sa udržujú myšlienkami, na ktorých vznikli. Uhorské kráľovstvo vzniklo na myšlienke etnickej a národnej znášanlivosti a touto myšlienkou sa udržalo viac ako 900 rokov aj v podmienkach dočasného rozkúskovania, ktoré v jednom prípade (osmanská okupácia) trvalo viac ako 150 rokov. Opustenie tejto myšlienky maďarskými politickými elitami vlastne zobralo kráľovstvu raison d´ȇtre jeho existencie. Mnohí to pochopili už počas existencie monarchie (napr. aj následník trónu František Ferdinand d´Este), ale najvýraznejšie označil za rozbíjačov monarchie Maďarov v svojom románe Radeckého pochod rakúsky spisovateľ J. Roth. Historici na tomto poznaní nemôžu veľa zmeniť, pretože je úplne pravdivé. Za kolaps monarchie nesú rozhodujúcu vinu šovinistické maďarské šľachticko-džentristické kruhy.

Na záver ešte niekoľko poznámok. „Regnum Marianum“, teda Uhorsko založené na princípoch národnej tolerancie zomieralo dlho. Ak za začiatok jeho agónie označíme vystúpenie Michala Benčíka proti Slovákom na uhorskom sneme roku 1721 a označíme podpísanie Trianonskej mierovej zmluvy z roku 1920 za pochovanie nebožtíka, ktorý zomrel roku 1918, tak to bolo rovných dvesto rokov. Počas celého tohto obdobia boli to práve Slováci, ktorí sa mu snažili pomôcť prebrať sa z agónie, prípadne sa uzdraviť obnovou myšlienky, na ktorej bolo založené. Touto myšlienkou bola národná a občianska rovnoprávnosť, ktorú práve politika maďarských elít zabíjala a nakoniec i zabila. Nie národné hnutia nemaďarských národov Uhorska boli tým prvkom, ktorý ho rozkladal. Ale naopak, šialený pokus vytvoriť z mnohonárodného Uhorska maďarský národný štát, bol tým činiteľom, ktorý tento štát doviedol ku kolapsu a zániku.

Dnešné Maďarsko by sa rado vydávalo za pokračovanie Uhorska. Ale toto pokračovanie je len v tom, že si prisvojilo názov Uhorsko, Hungaria, Hongrie, Ungarn a stotožňuje ho s Maďarskom. Žiaľ, aj ostatný svet to akceptuje. Dnešné Maďarsko (Hungary, Ungarn, ale určite nie Hungaria) nemá nič spoločné s niekdajším „Regnum Marianum“. Od roku 1918 až dodnes mu chýba z neho to najpodstatnejšie, čo od svojich nasledovníkov požadoval sv. Štefan – tolerancia k iným národom a národnostiam a etnická znášanlivosť. Z tohto pohľadu je skôr dedičom myšlienok sv. Štefana Slovensko. Preto bol omyl, že sme si po roku 1918 nechali uhorské dejiny vyvlastniť.

A úplne na záver musím konštatovať, že pre Slovákov by bolo najlepšie, keby si aj Maďari opäť osvojili myšlienky zakladateľa uhorského štátu, ktorému síce stavajú nespočetné množstvo sôch, ale ktorého ideami sa neriadia. Veď čo si môže národ želať viac, ako mať dobrých, priateľských a spoľahlivých susedov.

23 Responses

  1. Avatar morse 19. apríla 2010 / 20:52

    Maďarizácia. O jednom konšpiračnom blude a motívoch jeho šíriteľov

    Úvod

    Maďarizácia. Niet azda obyvateľa Slovenska, ktorý by nepoznal dôverne toto zlovestné slovo. Už 90 rokov, z detských liet a školských lavíc si fixujú túto tajomnú formulku stále nové a nové generácie Slovákov … ako aj menšinových Maďarov. Porovnať dedičný hriech Maďarov možno azda iba s vinou Židov za ukrrižovanie Ježiša Krista, božieho syna. A paralela sa črtá i v tom, že ani rímsky klérus – súc priamym dedičom Rimanov – za ukrižovanie Žida Krista neznenávidel seba, ale … Židov. A hoci evanjelistom formátu Sv. Pavla slovenskí Hungarofóbi nedisponujú, vždy sa našli motivovaní apoštoli, rôzni „priatelia mieru“, alebo „priatelia slovenského národa“ z Foreign-Office, ktorí prispeli nejakým tým zjavením.

    Skúmať korene protimaďarských nálad v slovenskej spoločnosti nebude možné bez toho, aby sme sa aspoň okrajovo nevenovali iným, predovšetkým pokrivenému jazyku, falošnej kultúrnej pamäti a fragmentárnemu historickému vedomiu.
    V našich úvahách sa budeme musieť vrátiť ku zrodu pangermanizmu a reakcií naň fo forme pan-, austro- a neo- slavizmov a ich neskorým reinkarnáciám v podobe čechoslovakistického a slovakofilského hnutia.

    Naša skromná práca samozrejme nezmení stereotypy v myslení slovenských ľudí, ani nespôsobí hromadné precitnutie. I v najlepšom prípade môže pretendovať len na nálepku „iredentistického pamfletu“, tak aspoň urobíme čo je v našich silách, aby tento pamflet nerobil hanbu svojmu menu 🙂

  2. Anton Hrnko Anton Hrnko 19. apríla 2010 / 21:46

    Ale, ale, Morse elvtárts, konečne sa vyzlečte z toho mesianistického hávu. Áno, vaši predkovia zabili myšlienkový odkaz sv. Štefana a zničili tak jednu krásnu myšlienku žiť v mnohonárodnom štáte pri vzájomnom rešpekte. Nemajú právo sa k nemu hlásiť ani ich dnešní potomkovia, pokým opäť sa nenavrátia k myšlienkam tolerancie v vzájomného rešpektu. Neoperujte tu strašiakom panslavizmu, ktorí si ľudia ako Košút & co. vymysleli na to, aby pred západnou Európou ospravedlnili svoju maďarizačnú politiku. Skoro im to zožrali, ale len skoro. Pravda sa nedá na dlho potlačiť, a preto prišiel Trianon, a preto prišla Parížska mierová konferencia. Tieto akty medzinárodného práva vyriekli ortieľ nad tým, či bola alebo nebola násilná maďarizácia. Ani Trianon, ani Parížsku mierovú zmluvu nevymysleli Slováci. Nimi len medzinárodné spoločenstvo povedalo, čo si myslí o maďarizácii po tom, čo sa proti nej vzbúrili všetky nemaďarské národy Uhorska. A nebolo to pre Maďarov lichotivé! Takže nalejme si čisté víno. Len pravda nás oslobodí. Lož a klamstvo skončili v Trianone a Parížskej mierovej zmluve. Keď to pochopia aj maďarské politické elity, konečne sa budú môcť vrátiť k odkazu sv. Štefana. A potom pravda a láska môže priniesť oteplenie slovensko-maďarských vzťahov a ich návrat do stavu pred začiatkom maďarizácie. Potom nám bude svete žiť!
    PS.
    Nie som reklamná agentúra, aby som robil bezplatnú alebo platenú reklamu.

  3. Avatar SitňaN 20. apríla 2010 / 8:49

    Morse: To myslíte vážne, že dedičný hriech? To nás máte za takých blbcov, ktorí vinia za udalosti spred cca. 100 rokov dnešných Maďarov?
    A keďže vo vašom vnímaní zrejme žiadna maďarizácia neprebiehala, len akási „jazyková unifikácia krajiny“, môžeme kľudne začať jazykovo unifikovať slovensko, čo poviete. Veď ak to bolo v poriadku vtedy, nevidím žiadny relevantný dôvod prečo by to nemohlo byť v poriadku aj dnes. Takže zrušíme všetky maďarské školy, každého kto na verejnosti prehovorí maďarsky označíme za „panhungaristu“ a vystavíme ho represiám.

    PS. Nie som debil, rozumiem že každý na plnohodnotné uplatnenie svojho potenciálu potrebuje vzdelanie v rodnom jazyku, takže to rušenie maďarských škôl neberte vážne. A verte tomu že na slovensku o tom nikto ani neuvažuje ( ak aj áno, je to blb ). Je preto smutné, že v maďarsku rozmýšľajú opačným smerom a menšinové školstvo tam jestvuje iba na papieri. Ale to je ich problém, osud im to vráti aj s úrokmi. Ostatne už im to nejakú dobu vracia a bude im to vracať dokiaľ sa z veľkomaďarskej nočnej mory neprebudia.

  4. Avatar vladislav 20. apríla 2010 / 15:43

    výborný článok pán Hrnko, racionálne a logicky zdôvodnený. Len tak ďalej pokračujte, držím Vám v tom palce. Ako vidno z reakcií niektorých diskutujúcich na tomto blogu, brainwashing je veľmi agresívny. Dúfam, že Vám a ďalším serióznym historikom sa ho konečne podarí vykoreniť, pretože tak, ako hovoríte, len pravda nás môže oslobodiť.

  5. Avatar morse 20. apríla 2010 / 20:44

    Pán Sitňan, holúbok môj, a vari ste Vy z jahody spadli ? Vari neviete, že „slovenskou školou“ nazývali naši rodoľubi práve tie ľudové školy, na ktorých sa maďarčina vôbec, ale vôbec nevyučovala ? Možno ste o tom eśte nepočul, ale zákon o národnostiach z r. 1868 skutočne dovoľoval nevyučovať štátny jazyk na školách, nech Vám to už pripadá dnešnými očami akokoľvek nepredstaviteľné… Nečítal ste Vy azda spomienky Hlinku, pamäti Srobára, Šoltésovej atď. o tom, že sa v ľud. škole s maďarčinou vôbec nestretli? Nuž v takomto ponímaní od r. 1918 v Československu ani na Slovensku do dnešného dňa nebolo ani niet jedinej maďarskej školy… Už čo by ste chcel, holúbok, zatvárať ? Či by ste nebodaj chcel zakázať maďarčinu na verejnosti an-block ? (ale to už dávno pred Vami eśte v r. 1945-48 vymysleli a presadili slovenskí vlastenci)…

  6. Anton Hrnko Anton Hrnko 20. apríla 2010 / 21:35

    Morse elvtárs,
    nemajte nás za úplných hlupákov. Viete kedy sa narodil A. Hlinka? R. 1864, t.j. do ľudovej šoly chodil 1870 – 1874. Šrobár aj Šoltesová boli Hlinkovi rovesníci. Vtedy existovala aj Matica slovenská, aj 3 slovenské gymnázia a dokonca aj cca 3000 slovenských ľudových škôl. Dokonca aj r. 1910 existovalo cca 200 slovenských ľudových škôl. Chcete nám tu nahovoriť, že Slováci si z vlastnej vôle zatvorili 2 800 ľudových škôl? Dobrovoľne a bez násilia. To skutočne nás máte za takých hlupákov? Čudujem sa vám, že sa vám tu ešte tiaži žiť! Čo už nejdete do toho vášho vysnívaného Menyországu?

  7. Avatar morse 20. apríla 2010 / 23:00

    Kvítku,

    1. V Uhorsku nikdy nebolo „cca 3000“ škôl so slov. vyuč. jazykom (najviac ich bolo v r. 1877 presne 1.901), logicky ich nemohlo 2800 „zaniknúť“

    2. V r. 1905 zo 247.710 slovenských školopovinných detí:
    80.360 [32.4%] navštevovalo školy, kde sa ich jazyk nevyučoval
    79.415 navštevovalo školy, kde sa ich jazyk vyučoval ako pomocný
    66.506 navštevovalo školy, so zmiešaným vyuč. jazykom slovensko-maďarským
    18.312 [7.4%] navśtevovalo školy s výlučným vyučovacím jazykom slovenským
    V r. 2010 bolo cca 30% detí maď. národnosti zapísaných do slovenských škôl. Ak berieme deti s maď. materinčinou (slovenská národnosť po reslovakizovaných rodičoch, zmiešané manźelstvá, atď.) tak dostaneme podiel ešte vyšśi. Porovnajte si to s 32.4% v r. 1905.

    3. Šrobár nastupoval do gymnázia v r. 1878. Aj na gymnáziu sa náboženstvo vyučovalo po slovensky (na maď. gymnáziu ?). Šrobár spomína: „Pamätám sa dobre na prvú úlohu z maďarčiny. Mali sme preložiť maďarský článok do slovenčiny“ (Do slovenčiny ? na maďarskom gymnáziu? Nuž na dneśnom Slovensku by sa niečo podobné na slovenskom gymnáziu niekde v D. Strede nikdy nemohlo stať…:-)

    Nuž pri všetkej úcte Kvítku, nie som to ja, kto z Vás robí hlupákov 🙂
    A ešte drobná poznámočka k Vašej nepochybne dobre mienenej rade sa niekam odsťahovať: vidíte akú hĺbku poznania mnohých generácií v sebe skrýva ono maď. príslovie, ktoré začína: „Prichýľ Slováka pod svoju strechu…“ 🙂

  8. Avatar SitňaN 21. apríla 2010 / 9:40

    Pán Morse, máte problém s pochopením písaného textu? Jasne som v dovetku napísal, že zatvárať školy s vyučovacím jazykom maďarským je hlúposť. A poprosím, neoslovujte ma „holúbok“. Ja som s vami, ako sa hovorí, husi nepásol.

  9. Avatar SitňaN 21. apríla 2010 / 9:43

    A ešte jedna vec ma napáda pán Morse, akosi ste zabudli odpovedať na moju otázku. Neviem či je v tom úmysel, alebo nedbanlivosť.

  10. Anton Hrnko Anton Hrnko 21. apríla 2010 / 21:59

    Morse,
    tie vaše maďarónske údaje si strčte… však viete kam. Ešte mi zacitujte z Aponiho zákonov, že boli na prospech národností a že slovenské deti unášal uhorský štát do maďarských oblastí za účelom ich mravného a kultúrneho povznesenia. Ešte zopár takých tvrdení a môžete Usama bin Ladina požiadať o členstvo v Al Kaide. Aj ona vykladá islam tak, ako vy maďarské dejiny. O tom, kto mal v čase maďarizácia pravdu, už rozhodli dejiny. Máte dve možnosti: Akceptovať súd dejín, alebo dejiny provokovať a tie vám to spočítajú dvojnásobne. Tie svoje maďarónske žvásty si môžete drístať hadom v lese a tie vás tak nanajvýš poštípu. Ešte mi povedzte, ktorý maďarón vám tie údaje poskytol. Ja vám ich vysvetlím nasledovne – tretina Slovákov chodila do škôl, kde sa so slovenským slovom nestretli a keď ho náhodou použili (ako môj starý otec so svojím bratom počas prestávky), tak ho zdrali do modra, že buď sa vzbúril a viac do školy neprišiel (prípad môjho starého otca, ktorý po tretej ľudovej už do školy nepáchol) alebo ho zlomili. V druhej tretine ich v prvej triede naučili na základe ich materinského jazyka zopár maďarských slov a ďalšie roky ich trýznili vyučovaním v maďarčine, čomu samozrejme nič nerozumeli a po absolvovaní ľudovej školy boli na tom tak ako môj starý otec, ktorý školu neskončil. Nevedeli nič. V poslednej tretine bol odvážny kňaz, ktorý si vymohol výučbu náboženstva v materinskom jazyku. Takéto triedy vy nazývate triedy so zmiešaným jazykom. To ste ma rozosmiali. Majte v úcte moju bránicu. A samozrejme, boli aj odvážni a hrdí Slováci (ako napr. tu v Stupave), ktorí si vyučovanie v slovenskom jazyku vynútili napriek tlaku štátu. To bolo tých dvesto! Ľudová škola bola prakticky vo všetkých dedinách; dnes máme cca 2800 samostatných obcí na Sk, pred sto päťdesiatimi rokmi bolo na Sk cca 3500 obcí. Hádam mi nechcete nahovoriť, že v nich bolo len 1800 škôl. Odporúčam opäť zájsť za hadmi do lesa.
    Nuž a o tom, kto koho prichyľoval pod svoju strechu, by sme mohli dlho diskutovať. Čo ste nezostali v svojom Etelkuze (Menyországu?). Mohlo tu byť more svätého pokoja.

  11. Avatar morse 21. apríla 2010 / 23:42

    Dobrý večer Kvítku,
    ďakujem za úprimnú snahu, Vaše fabulácie ma len utvrdzujú, ako hlboko je v ľuďoch zakorenená potreba vnímať fakty v kontexte zrozumiteľného príbehu.

    Asi ste sa už dovtípili, že sa nezhodneme na tom, čo rozsúdil „súd dejín“ o maďarizácii a to zďaleka nielen preto, že maďarizácia – ako ju chápete Vy – nikdy neexistovala. „Súdom dejín“ často operovali nacisti i komunisti a moja skúsenosť je, že domnelí víťazi na „súde dejín“ boli na najlepšej ceste na „smetisko dejín“.

    Citované Údaje som čerpal od istého R.W. Setona-Watsona (Národn. otázka v Uh. s. 398) ktorého v r. 1995 vydali Vaši kamaráti v slovenčine nevedno čo si od toho sľubujúc… 🙂

    Vaše donekonečna sa opakujúce tirády o trýznení slovenských dietok v maď. śkolách sú didaktický nonsens. Deti sa veľmi rýchlo adaptujú a učia, nový jazyk pre nich nie je najmenší problém. Iný bol prípad českých dedinských evanjelických učiteľov. Apponyi ich nútil na staré kolená sa naučiť úradný jazyk. Práve od nich pochádzajú Vaše nenávistné floskuly plné sebaľútosti a bolestínstva, ktoré eśte predtým Kálal propagandisticky zneužil vydávajúc ich za problém žiakov a nie ich učiteľov… Príkladov na inom mieste uvádzam veľa, tu spomeniem aspoň jeden – Clementisovho deda Václava Vraného, pochádzajúceho z českej evanjelickej rodiny z okolia Kolína. V dôsledku Apponyiovského školského zákona odišiel z miesta evanjelického učiteľa vo Vrbici a pôsobil ako kustód v Národnom múzeu v Turč. Sv. Martine a programovo štval proti Maďarom. Spomína Vlad. Clem. : „Ako chlapec som z rôznych narážok a nedopovedaných viet vyciťoval, že v rodine Vraných je akési tabu, neznáma osoba, ktorej meno nikto nevyslovoval a v prítomnosti starého otecka sa mu zďaleka vyhýbal. Pozdejšie som sa dozvedel, že touto prekliatou osobou rodiny je mamin brat Milo, ktorý žil v Budapešti, bol verejným notárom, odrodil sa. Tým prestal pre starého otecka existovať“

  12. Avatar pomocník 22. apríla 2010 / 3:15

    Ja len poznamenám, že či klesol počet slovenských (a nie len slovenských) škôl zo skorších 3000 na nulu alebo z neskorších 1800 na nulu je v danom kontexte úplne jedno (áno na nulu, lebo v tých 200 či koľko zvyšných „slovenských“ školách, ktoré ešte pred rokom 1918 nestihli zrušiť, vyučovanie nebolo po slovensky, tak ako nakoniec nie je vo vzornom nešovinistickom Maďarsku ani dnes). Obidve čísla sú strašné pre národ, ktorý nemá žiaden iný štát. Takže tie Morseho vývody sa nedajú nazvať inak ako trápne . Vo vzťahu k židom takéto výhovorky nazývame popieranie holokaustu, vo vzťahu k Maďarsku vďake neodpustiteľnej pasivite historikov z krajín susediacich s Maďarskom nielen že nemáme termín, ale ani sa tým nikto vážne nezaoberá. Na Slovensku na túto tému vyšla za posledných 15 rokov jediná citovateľná kniha, veľa ľudí v zahraničí už ľuďom typu Morse začína úspešne sadať na lep, ale na Slovensku nikto nič, radšej budeme vydávať knihy o nálade nejakého Sidora v utorok večer v roku 1939 a podobne a v zahraničí nech z nás kľudne ďalej robia blbcov….niekto by sa tu už mal riadne zamyslieť nad tým, ako svet neinformujeme o slovenských dejinách a že nestačí si tu pre seba po blogoch a fórach písať veci po slovensky medzi ľuďmi, ktorí aj tak so sebou súhlasia. Minule odo mňa zas jeden západoeurópsky historik chcel odporučiť niečo o slovenských dejinách podrobné v angličtine. Čo myslíte, koľko toho existuje? Jedna seriózne odporučiteľná kniha a to veľmi povrchná. Inak proste nič. O maďarizácii? Nula celá nula nula kníh. O slovenskej etnogenéze? Nula celá nula nula kníh atď. Ale potom sa nečudujte, keď budú maďarské „tanky“ v Banskej Bystrici a nejaký Američan nám oznámi, že sme si vymysleli maďarizáciu, lebo presne v takom stave je prezentácia slovenských dejín. A to máme šťastie, že existujú Rakúšania, ktorí tiež mali s maďarizáciou svoje skúsenosti, inak naozaj vyzeráme s prepáčením ako debili. Rád by som vedel, za čo platím zo svojich daní SAV a podobne.
    Ešte k súčasnému Maďarsku: Dobre si prečítajte toto http://beo.sk/recenzie/752. Čo robí Slovensko? Nič. Vie o tom niekto v zahraničí? Nevie. Prečo nevie? Lebo na Slovensku si všetci stále myslia, že stačí dať hlavu do piesku a svet sa akosi zázrakom dozvie, ako sa veci naozaj majú (čo je očividný nezmysel). Napísal o tom probléme (genocída menšín v Maďarsku) niekto na Slovensku knihu? Nenapísal. Čoho sme naopak svedkami? Maďarom – menšine s univerzitou a poslancami v parlamente na Slovensku – sa nepáči, že hasiči majú hovoriť pri akciách po slovensky. Čo sa malo urobiť? Dávno mali byť do Maďarska vyslaní odborníci zo Slovenska a Európy a dávno sa mala požadovať od Maďarska náprava, a to tak preto, že tým porušuje Trianonskú zmluvu a ostatné medzinárodné zmluvy, v ktorej sa zaviazalo podporovať menšiny, ale aj preto, že všetko na čom stojí Európa je týmto porušované (obzvlášť ak sa navonok tvária, že je všetko v poriadku). Vie o tom Európa? Nevie. Prečo nevie? Lebo štát Maďarsko (ako vždy a pri všetkom) klame celý svet, že má „menšinové“ školy a nikomu ani len nenapadne to overiť. Znova sa pýtam, začo platíme slovenskú vládu a historikov atď, keď ani len nie sú schopní maďarskej vláde podať na toto sťažnosť. To je ako v Kocúrkove. Keď vláda s SNS v nej nebola schopná niečo v tomto urobiť, tak kto potom? Asi nikto.

  13. Anton Hrnko Anton Hrnko 22. apríla 2010 / 20:35

    Morse elvtársocskam,
    podpíšem sa pod všetko, čo ste doteraz napísali, keď mi poviete, ktorý z vami obhajovaných modelov uhorského menšinového školstva by ste odporučili pre príslušníkov maďarskej národnostnej menšiny na Slovensku. Či ten, ktorý sa pokúšal neúspešne absolvovať môj starý otec, alebo ten, v ktorom sa rodná reč používala ako nástroj na zvládnutie maďarčiny, alebo ten, kde sa okrem vyučovania v štátnom jazyku povolilo vyučovanie náboženstva v rodnom jazyku? Podotýkam, že tento systém bol len v ľudových školách (roč. 1 – 4). V tzbv. polgárkach (meštianky), na gymnáziách, na učiteľských ústavoch a vysokých školách sa po r. 1875 vyučovalo výlučne v štátnom /teda maďarskom jazyku/ všetko. Teda, súdruženko Bodkočiarkovaná Abeceda, ktorý z týchto systémov by ste dožičili svojim deťom, resp. spoluobčanom maďarskej národnosti na Sk. Len mi nehovorte, že Maďari sú iná fajta (úri nép), že oni sa môžu vyučovať len v materinskom, nie štátnom jazyku. S takýmto niečím (že Maďari sú pánsky národ a ostatné národnosti v Uhorsku sú menejcenná rasa, ktorú musia Maďari ovládať) v blahej pamäti prišiel do Trianonu baťka Albert Aponi, a nepochodil. Maďarom ešte priťažil. Veď predpokladám, že aj maďarské „deti sa veľmi rýchlo adaptujú a učia, nový jazyk pre nich nie je najmenší problém“. Prečo ich preto trýzniť výučbou v materinskom jazyku, ako sa to deje dnes, keď sa môžu podľa vás „rýchlo adaptovať“ na slovenčinu, ktorou sa môžu uplatniť nielen na Sk, ale v celom slovanskom svete? Podpíšte mi to, že v mene maďarskej menšiny si želáte pre ňu liberálny uhorský vyučovací model a ja zájdem za ministrom školstva, aby to presadil.

  14. Anton Hrnko Anton Hrnko 23. apríla 2010 / 21:55

    S mi az, virágocskam, elveszítettunk a nyelvet?
    Nuž dočkám sa odpovede, podľa ktorého typu uhorskej školy pre pre „magyarországi kisebbségeket“ by ste chceli, aby sa budovalo menšinové školstvo pre Maďarov na Slovensku? Keby sme sa náhodou týmto inšpirovali, asi by ste tu kričali, že by vás aj v Patagónii bolo počuť, že vás tu chceme utláčať!! Veru tak, arany elvtársocskam, čo nechceš, aby robili tebe, nerob ani ty druhým! Takže, nedrístajte už ďalej, že to váš mŕtvy menyország bol nejaký raj na svete, ktorý sa nespravodlivým rozsudkom veľmoci rozbil. Bola to klasická tyrania, ktorú rozbili týraní a veľmoci to v Trianone len posvätili.

  15. Avatar morse 23. apríla 2010 / 22:59

    Drahý Kvítku,
    ste veľmi nástojčivý, ale zbytočne sa zaťažujete takými ťažkými rébusmi, veď nikto od Vás nežiada, aby ste riešil „budovanie maďarského školstva na Slovensku“ a nikto to nežiada ani od ministra, za ktorým ste sa iniciatívne vybrali 🙂
    Prečo to nenechať na tých, ktorých sa to týka – menšinových Maďarov.
    Chcete odo mňa nejakú čarovnú formulku, mravné ponaučenie, ktoré by Vás posilnilo nezasahovať do vecí, do ktorých Vás nič nie je?
    Čo by ste povedal na túto: „čo ste neurobili sami, to nemôžete žiadať od iných“. Rovnakú myšlienku Apponyi v Paríži v januári 1920 sformuloval nasledovne: „Bol by som veľmi rád, keby na odtrhnutých územiach mali naši maďarskí bratia rovnaké práva a výhody, ktoré mali nemaďarské národy v Uhorsku“.
    Je mi jasné, že sa nevieme vrátiť do r. 1910 – na to bolo medzičasom povraždených, okradnutých a vyhnaných príliš veľa národa (zavraždených 100 tis. Židov, vyhnaných 200. tis Maďarov) – nikdy však nie je neskoro minulé krivdy oľutovať a prestať páchať nové 🙂

  16. Avatar Šľak 24. apríla 2010 / 4:51

    „Prečo to nenechať na tých, ktorých sa to týka – menšinových Maďarov.“
    -napríklad preto, aby postupom času niekoho nenapadlo od samej dobroty na menšinových školách oficiálne vyučovať múdrosti, ktorými ste, s požehnaním jeho tvorcu, zamorili tento blog. Dobrý dôvod, nie? Povedzme, že maďarská (ne)schopnosť sebareflexie vzbudzuje v tomto smere oprávnené obavy.

    „nikdy však nie je neskoro minulé krivdy oľutovať a prestať páchať nové“
    -navrhujem, aby nám ten, k vedúcej úlohe v karpatskej kotline predurčený, národ maďarský, išiel príkladom a najprv oľutoval krivdy, ktoré popáchal v minulosti, a hneď nato prestal páchať krivdy nové. Veď dobré príklady údajne priťahujú, to neviete, pán Morse? 🙂

    Ešte poznámka: dovoľte mi vyviesť Vás z omylu, pán Morse. Ak si myslíte, že sme si nevšimli, že ste sa opäť vyhli odpovedi na jasnú priamu otázku, veľmi sa mýlite. Namiesto dosť biedneho sarkazmu by bolo lepšou taktikou neozývať sa vôbec a predstierať napríklad, že sa Vám pokazila klávesnica a preto ste nemohli odpovedať. 🙂

  17. Anton Hrnko Anton Hrnko 24. apríla 2010 / 14:00

    Veru tak, Bodkočiarkovaná Abeceda, virágocskam etc.,
    drístať do vetra, to hej, ale odpovedať priamo na jednoduchú otázku, to nie. Takže, ešte raz: Súhlasili by ste, aby niektorý z vami uvedených a mnou popísaných systémov uhorského školstva pre Slovákov (podotýkam, že Slováci neboli v Uhorsku menšinou, ale národom žijúcim v celosti v jeho hraniciach) bol uplatnený v menšinovom školstve pre slovenských občanov maďarskej národnosti? Ak áno, ktorý? Nuž a využijúc váš podnet dopĺňam ešte o jednu otázku: Prečo uhorská vláda nenechala Slovákom, nech rozhodnú, do akých škôl v svojej rodnej krajine chcú chodiť? Prečo im nedovolila katedru slovenčiny na peštianskej univerzite, prečo im zavrela gymnáziá, ktoré si sami vybudovali, a prečo im zrušila takmer k nule ľudové školy? Čakám vašu odpoveď na tieto otázky. Keď na ne neviete, alebo nechcete odpovedať, tak sa tu netrepte! Toto je blog pre ľudí s demokratickým zmýšľaním a nie pre veľkomaďarských šovinistov.

    PS.
    Keď už vyžadujete to ospravedlnenie od Slovákov (hoci neviem, čo dnešní Slováci majú spoločného s pokleskami svojich dedov), čo keby ste vy, teda Maďari nám ukázali cestu a vzor? Napr. ospravedlniť sa Slovákom za popravy, ktoré nariadila v r. 1848 Košútova administratíva; za zavretie MS a gymnázií, za zničenie slovenského ľudového školstva, za Černovú, za smrť 68 000 Slovákov, ktorí padli na frontoch prvej svetovej vojny, za teror Kúnových boľševíkov, za smrť takmer pol milióna židov, z toho cca 30 až 50 000 z územia bývalého Česko-Slovenska, za…, za…, za… Bol by to ešte veľmi dlhý rad, takže stačí za to! Keď to urobí Budapešť i všetci menšinoví Maďari v okolitých štátoch, potom môžete o to žiadať Slovákov, ktorí sa okrem iného už v decembri 1990 ospravedlnili aj židom, aj Nemcom. Keďže však krivdy medzi Slovákmi a Maďarmi neboli jednostranné, navrhla vtedajšia SNR tieto otázky riešiť maďarskému parlamentu dvojstranným vyhlásením. Ten však odmietol. Keď tak sledujem vaše príspevky, už viem aj prečo! Všetci asi trpíte utkvelou predstavou, že Maďari nikomu neukrivdili, že krivdy sa diali len im. Gott mit uns pri takom postoji.

  18. Avatar morse 24. apríla 2010 / 17:12

    Kvítku,
    ďakujem za poučné odpovede. V diskusii o maďarizácii ste chýbajúce čísla a argumenty – ako tradične – nahrádzali dialektickými skokmi a tak nečudo, že sme sa zasa doasociovali ku „Kossuthovským šibeniciam“ a Černovej.

    Nepochybujem, že podobne by diskusia o Černovej – ako cielenej protimaďarskej provokácii v rámci širšej českej konšpirácie proti Horniakom – zasa skončila pri maďarizácii a „Kossuthovských šibeniciach“.

    Operujete v rámci uzavretého systému navzájom sa podopierajúcich bludov, kde ako motivovaný hráč splašene beháte a podopierate jeden rúcajúci sa pilier iným. Všimnite si, ako sa vytrácajú ochotníci z Vášho okolia – zrejme pochopili niečo čo Vy ešte nie: niet tej sily, ktorá by pri chýbajúcom monopole na informácie uchovala Váš bludný systém pri živote. Hovorím Vám celkom narovinu – hľaďte sa z tejto 90 rokov tkanej pavučiny lží a fígľov vymotať skôr, než sa Vám celá stavba zrúti na hlavu… 🙂

  19. Anton Hrnko Anton Hrnko 24. apríla 2010 / 17:18

    Veľanevážená Botkočiarkovaná Abeceda,
    ak sa tu niečo skutočne viditeľne zosypalo, tak to bolo Uhorsko roku 1918. O mojich stúpencov vy vôbec nemajte strach, radšej sa pokúste jednoduchou vetou odpovedať na moje skutočne triviálne otázky. Keď na ne odpoviete, potom môžeme debatovať. Ináč je to z vašej strany len úbohé utekanie od témy. V normálnej reči sa tomu hovorí zbabelosť!

  20. Avatar lacooravec 27. apríla 2010 / 22:45

    p.Hrnko! Nezapodievajte sa s takým Húnom, slovenského pôvodu…nemá na to…on je rád že je už v NATO!

  21. Avatar Lubomir 9. mája 2010 / 17:26

    dobry den,
    myslim si ze cely problem Madarov spociva v ich traume z toho ze nevedia riadit vlastny stat. Tak ako sa im zospalo Uhorsko po Rakusko -Uhorskom vyrovnani, tak sa im sype teraz stat po uvolneni ruskeho dirigizmu. Je to tragedia naroda ktory sa nechce poucit z dejin

  22. Avatar lacooravec 12. mája 2010 / 22:27

    Presne tak a nikdy inak!!!

  23. Avatar rannkor 17. júna 2010 / 12:50

    pre pána Morseho uvádzam iba pár faktov ako prebiehala maďarizácia na Slovensku

    1836 Uhorská vláda zakázala činnosť všetkých študentských spolkov.
    1837 V Liptovskej stolici zaviedli ako úradný jazyk a na školách ako povinný jazyk maďarčinu.
    1840 Uhorský snem v Bratislave uzákonil maďarčinu ako úradný jazyk a vyhlásil ju za vyučovací jazyk na školách. Aj kňazi boli povinní ovládať maďarčinu.
    1842 „Hej, hej, opakujem vám to, že nikdy ani vo sne neexistoval nejaký slovenský národ.“ Lajos Kossuth v Pesti Hírlap
    1847 L. Kossuth v mene Výboru pre obranu vlasti vydal zatykač na „vlastizradcov“ L. Štúra, J. M. Hurbana a M. M. Hodžu a vypísal odmenu 50 zlatých za ich hlavy.
    Poprava Viliama Šuleka a Karola Holubyho pri Hlohovci.
    Maďarský štatariálny súd v Plešivci odsúdil na smrť slovenských národovcov Štefana Marka Daxnera, Jána Francisciho a Michala M. Bakulínyho.
    1869 Za článok Čomu nás učia dejiny, uverejnený v Pešťbudínskych vedomostiach, súd v Pešti odsúdil Jozefa Miloslava Hurbana na 6 mesiacov žalára a 400 zlatých pokuty.
    1874 Uhorská vláda zatvorila tri slovenské gymnáziá a Maticu slovenskú. Jej majetok v hodnote 100 tisíc zlatých zhabala. Vo voľbách do uhorského snemu nebol zvolený ani jeden slovenský kandidát. Minister vnútra Koloman Tisza zrušil Spolok miernosti (úspešný najmä v Trenčianskej župe), lebo neslovenskí krčmári sa sťažovali, že nemôžu platiť dane.
    1879 BOJ TISOVČANOV O SPEVOKOL TRVAL 28 ROKOV!
    1887 1892 DEPORTÁCIE DETÍ V dobytčích vagónoch s číslami na krku deportovali Maďari 1462 chlapcov a dievčat vo veku od dvanásť do pätnásť rokov zo severných slovenských stolíc do Maďarska. Otrasná akcia sa skončila fiaskom a mnohými tragédiami. Väčšina detí sama utiekla a strastiplné cez hory putovala domov. Mnohé deti sa stratili, niekoľko desiatok zahynulo. Akcia „vzdelávacieho“ spolku vzbudila pobúrenie v celej Európe. (Niektorí autori uvádzajú, že akcia pokračovala v skrytej forme. Podľa K. A. Medveckého sa v čase prevratu v Maďarsku nachádzalo až 60 tisíc násilne deportovaných detí.)
    1888 Keď zomrel náš neohrozený martýr Jozef Miloslav Hurban, budapeštianska vláda prikázala pochovať ho nie uprostred cintorína v Hlbokom, kde už mal vykopaný hrob, ale v zadnej nevysvätenej časti, kde pochovávali samovrahov a zločincov.
    1889 Pavla Mudroňa predvolali pred uhorskú inkvizíciu a obvinili ho z panslavizmu za to, že sa zúčastnil v Kyjeve na oslavách tisícročnej pamiatky pokresťančenia Rusov a Ukrajincov.
    1893 Maďarskí žandári s bajonetmi bránili ľuďom prístup na miesto spomienkovej oslavy (storočnice) J. Kollára v Mošovciach. Svetozára Hurbana Vajanského odsúdili na ročné väzenie za článok Hyenizmus v Uhorsku.
    1899 Slúžny Jóob v Liptovskom S v. Mikuláši zakázal Karolovi Salvovi používať v prejave slovo Slovák a jeho odvodeniny. Keď mu prekĺzlo odňal mu slovo. Salva potom namiesto Slovák hovoril našinec a Lipták, a namiesto slovenský jazyk náš materinský jazyk.
    1890 Andrej Kmeť v liste Karolovi A. Medveckému takto lapidárne opísal maďarizačnú taktiku ministerského predsedu K. Tiszu voči slovenským národovcom: 1) finančne zničiť, 2) zapliesť do zločinu, 3) mocou zadláviť.
    1892 Posledný rok (oficiálnej) deportácie slovenských detí. Z Nitrianskej stolice odvliekli 174 chlapcov a dievčat. 8. septembra mala byť posviacka pomníka, ktorý Hurbanovi postavili vďační farníci. Senický slúžny Timotej Fridecký nakomandoval do Hlbokého štyristo maďarských žandárov. Cintorín obkľúčili, smútočné zhromaždenie rozohnali, posviacku prekazili.
    1896 Vyhlásenie mileniálnych osláv „zaujatia vlasti“. Jedným z cieľov osláv bolo zintenzívnenie maďarizácie nemaďarských občanov Uhorska.

    Chudaci madari……

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *