Spolužitie Slovákov s Maďarmi v Uhorsku a maďarizácia

Spolužitie Slovákov a Maďarov v stredno-dunajskom priestore má už viac ako tisícstoročnú históriu. Keby sme ho mali posudzovať z dnešného stavu vzájomných vzťahov, museli by sme vysloviť veľké počudovanie, že tu obe etnika pretrvali viac menej v dobrej kondícii až do dnes. V minulosti, najmä tej dávnejšej sa totiž aj menšie trenice riešili krvavými konfliktami, ktoré často viedli k anihilácii jednej jeho strany. Keďže sa nič podobného v strednej Európe neudialo, musíme pripustiť, že dnešný stav slovensko-maďarských vzťahov je v tých vyše tisíc rokoch prebývania v jednom priestore skôr anomália než pravidlom. Áno, vzťahy začali ťažkým konfliktom, keď kočovní predkovia dnešných Maďarov vtrhli do priestoru Panónskej nížiny hľadajúc novú základňu na svoj spôsob života. Pri tom rozvrátili politickú štruktúru, ktorú tu v konflikte s Východofranskou ríšou za nesmierneho úsilia vybudoval Svätopluk I. a jeho predchodcovia. Ale tento konflikt skončil, keď nemecké a české vojská roku 955 na brehoch rieky Lech zničili vojenskú silu starých Maďarov a následne boli predkovia Maďarov prinútení opustiť svoj kočovný spôsob života. Museli sa prispôsobiť pomerom, panujúcim v tej časti Európy, v ktorej sa presadila latinská, teda západná forma kresťanstva.

Prispôsobenie sa, samozrejme, nebolo len zosadnutie z koňa a chytenie sa motyky a pluhu. Prispôsobenie sa bola aj celková akulturácia, prijatie hodnôt a spôsobu života, ktoré táto časť Európy vyznávala. Isto, bol to predovšetkým nemecký meč, ktorý starých Maďarov pacifikoval po vojenskej stránke a odradil ich od ďalšieho koristníckeho, príživníckeho spôsobu života, aký viedli kočovné národy. Ale bola to kultúra našich slovenských predkov, ktorá z nich urobila skutočných Európanov. Najväčším svedectvom o tom je sám maďarský jazyk, v ktorom takmer všetky slová súvisiace s poľnohospodárstvom, štátnou a verejnou správou i náboženstvom sú prevzaté zo slovanských jazykov, predovšetkým však zo slovenčiny. Myslím si, žeby sme mali v zmodernizovanej podobe oprášiť niekdajšiu pohostinnú teóriu o začiatkoch spolužitia Slovákov a Maďarov, lebo bez vzájomného akceptovania sa nemohlo dôjsť k takej rozsiahlej symbióze, akej došlo vo vzťahoch Slovákov a Maďarov okolo polovice 10. storočia.

Podmienky na túto symbiózu vytvorila spomínaná bitka na Lechu. Na strednom Dunaji boli po nej dvaja porazení. Na jednej strane to boli Slováci, ktorých štát sa po vnútorných rozbrojoch a útokoch starých Maďarov a Frankov rozložil a na ktorých územie si nárokovali novo formujúce sa štáty Čechov a Poliakov; na druhej strane to boli Maďari, ktorým hrozilo priame poddanstvo tvoriacej sa Svätej (nemeckej) ríše rímskej. To, čo sa odohralo v strednej Európe medzi rokmi 955 – 1000 vo vzťahu medzi Čechmi, Maďarmi a Poliakmi, bol boj o právne (dynastické) nástupníctvo po Veľkej Morave. Musíme si uvedomiť, že v tomto období už v Európe neboli územia, na ktoré by neexistoval nejaký právny, legitimistický nárok. Najmä, ak také územie už disponovalo aj aktom prevzatia pod pápežskú ochranu. V tomto zápase o právne následníctvo po Veľkej Morave boli Slováci ako bezprostrední dediči Veľkej Moravy spojenci Maďarov. Nitrianske kniežatstvo bolo bázou kniežaťa Gejzu a jeho syna Vajka (neskoršieho Štefana I.). Bez pomoci slovenskej šľachty z Nitrianskeho kniežatstva a jej vojsk by Vajk asi neobhájil svoje následníctvo po otcovi Gejzovi, keďže podľa zaužívaného nástupníckeho starešinovského pravidla mal na trón nárok jeho strýko Kopáň. Boli to nitrianski šľachtici Hunt, Poznan, nemecký rytier Vencelín a vojská bratislavské a nitrianske, ktoré sa rozhodujúcou mierou podieľali na víťazstve Štefana (Vajka) nad staromaďarskými tradicionalistami. Práve konsolidácia Panónie a vernosť Nitrianska Štefanovi, spojené s úspešnou diplomaciou boli asi hlavnými argumentmi, na základe ktorých sa pápež Silvester II. rozhodol dať roku 1000 kráľovskú korunu nie podľa pôvodného zámeru Boleslavovi Chrabrému, ale Štefanovi I. Som hlboko presvedčený, že koruna, ktorou disponoval pápež, bola korunou veľkomoravských panovníkov a tým, že ju odovzdal Štefanovi I., mu vlastne odovzdal nástupníctvo štátu, ktorý už od 9. storočia bol pápežským lénom (t.j. samostatným kráľovstvom).

Z nášho pohľadu nie je nezaujímavé, že po udelení kráľovskej koruny skutočný držiteľ vtedajšej Moravy Boleslav Chrabrý reagoval okamžitým obsadením Nitrianskeho kniežatstva. Štefan ho získal späť až okolo roku 1030. Dovtedy však zjednocoval svoju dŕžavu v Zadunajsku, Potisí a v Sedmohradsku. Uhorské kráľovstvo tak v ranom štádiu vznikalo ako maďarský národný štát v okrajových územiach Veľkej Moravy, mnohonárodným štátom sa stalo až pripojením Sedmohradska (1003) a definitívnym včlenením Nitrianska. Pritom treba povedať, že Nitriansko, štátoprávny predchodca dnešného Slovenska, vstúpilo do Uhorska značne väčšie, ako roku 1918 z neho vystúpilo. Hoci povestné označenie vtedajšieho Slovenska vzniklo až omnoho neskôr, Nitrianskemu kniežatstvu pri jeho začleňovaní do mnohonárodného uhorského štátu popri Tatre a Fatre patrila aj Matra. Na to by sme nemali zabúdať.

O tom, že slovenská šľachta kooperovala so staromaďarskou kmeňovou aristokraciou pri zakladaní Uhorského kráľovstva nesvedčí len už spomínaná prevzatá štátoprávna, roľnícka a kresťanská terminológia zo slovenčiny do maďarského jazyka. Svedčí o tom – podľa môjho názoru – aj etnonýmum, ktorým starí Maďari pomenovali Slovákov. Keby noví prišelci boli v permanentnej konfrontácii so starousadlým obyvateľstvom, asi by pomenovali Slovákov nejakou formou slova odvodenou zo skutočného etnonýma, ktorým bolo v tom období slovo Slovenin. Keďže však Slovákov pomenovali termínom Tót, výpožičkou z vtedajšieho slovenského jazyka znamenajúcou ľud, museli byť s niekým v kooperácii, kto toto obyvateľstvo ľudom nazýval. Jedine etnicky slovenská šľachta mohla nazývať svojich súkmeňovcov slovom ľud, čo mohla maďarská kmeňová aristokracia chápať ako etnické pomenovanie a tak ho aj prevzala do svojho jazyka.

Vzťah Nitrianska k vlastnému kráľovstvu bol aj po pripojení k Uhorsku zo začiatku dosť voľný. Dlho v ňom bola odlišná správa ako na ostatnom území a aj politická moc disponovala značnou samostatnosťou. Najväčšiu samostatnosť malo kniežatstvo za kniežaťa Belu, neskoršieho kráľa Belu I. v rokoch 1048 – 1060, keď sa nitrianske knieža správalo ako suverén, ktorý viedol samostatnú zahraničnú politiku i razil vlastnú mincu. Pre ústredného vládcu v Uhorsku, teda kráľa bola existencia ekonomicky i vojensky silného kniežatstva veľkou výzvou, lebo knieža ako budúci následník trónu v celom kráľovstve bolo často netrpezlivé a pokúšalo sa o trón skôr, ako naň prišiel čas. Po sérii dynastických rozbrojov na konci 11. a začiatkom 12. storočia sa nakoniec kráľ Koloman I. rozhodol kniežatstvo roku 1110 zrušiť a jeho územie dezintegrovať. Politickú správu na ňom následne prispôsobil správe v ostatnom kráľovstve.

Rozpustenie štátoprávnej štruktúry určite vyvolalo nespokojnosť v radoch privilegovaných vrstiev Nitrianska, čomu bolo treba, samozrejme, čeliť aj ideologicky. Podľa môjho názoru bol to práve neznámy notár kráľa Belu (II. alebo III.) – magister P., tzv. Anonymus – ktorý svojou prácou Gesta Hungarorum ideologicky zdôvodňoval nadvládu kráľa ako dediča starých maďarských náčelníkov (hetumogor) nad ostatnými časťami kráľovstva. Svojou prácou, ako vyslovene spomína, sa snažil čeliť nepravdivým výkladom minulých dejov, t.j. teda asi aj nelegitímnym nárokom niekoho, kto reprezentoval iný záujem. „Veď by bolo“ – zdôrazňuje – „náramne nedôstojné a neprimerané, keby sa (ten) tak veľmi vznešený národ maďarský len tak, ako by vo sne, dopočul o svojom pôvode a o svojich udatných činoch a skutkoch z nepravdivých povestí vidiečanov a z táravého spevu igricov.“ Kto boli tí vidiečania a táraví igrici si môžeme domyslieť aj z toho, ako sa celé storočia po zániku Nitrianskeho kniežatstva chápalo územie „horných častí krajiny“, teda dnešného Slovenska. Aj v svetle najnovších výskumov kroniky Uliricha z Richentalu, ktorá popisuje udalosti súvisiace s Kostnickým koncilom (1414 – 1418), kde sa niekoľkokrát spomína Slovensko (Windiche Länder, Windischland, dokonca v opozite k Ungerland, územiu obývanému Maďarmi) by sme mali mnohé deje na našom území prehodnotiť. Napríklad aj snahu Matúša Čáka v spolupráci s Omodejovcami o samostatné postavenie. Skúmať by sme mali najmä to, do akej miery sa v týchto snahách mohla vyskytovať reminiscencia na niekdajšie Nitrianske kniežatstvo.

Pri pohľade na rané dejiny Uhorska je zaujímavý ešte jeden fakt. Ako je známe, prvým uhorským heraldickým štátnym znakom bol dvojkríž v červenom poli, ktorý sa objavil na minciach Belu III. (12. storočie). Až neskôr – v 14. storočí – podeň bolo vložené známe trojvršie. Napriek tomu už v 13. storočí sa začal tento erb primárne stotožňovať s Horným Uhorskom (teda Slovenskom) a arpádovský rodový erb (tzv. arpádovské brvná) sa pripísali Dolnému Uhorsku (teda Maďarsku). Viedenská obrazová kronika, ktorá vznikla v polovici 14. storočia, už jednoznačne pripisuje týmto erbom územnú príslušnosť, hoci dvojkríž sa naďalej vyskytoval ako dominantný symbol na štátnych pečatiach celého kráľovstva. Táto otázka určite bude nejakým spôsobom súvisieť s otázkou vzniku Uhorského kráľovstva a s právnym nástupníctvom po Veľkej Morave. Štátoprávna kontinuita bola vyjadrená pravdepodobne aj v symbolike, ktorú predstavoval dvojkríž už v predheraldickom období. Je málo pravdepodobné, žeby sa nejaký symbol stotožnil s určitým územím bez hlbšej súvislosti. K tomu stotožneniu došlo ešte pred tým, než sa v erbe objavilo trojvršie, ktoré by mohlo zvádzať k výkladu, že k stotožneniu došlo kvôli hornatému charakteru Slovenska. Ale evidentne tomu tak nebolo. Mnohí budú v tom vidieť príliš odvážnu konštrukciu, ale bez nej je uvedené spojenie málo logické. Prečo sa jeden štátny znak priradí k určitému územiu a druhý k inému? To je otázka, ktorá čaká na vysvetlenie. Musíme hľadať logické vysvetlenia a snažiť sa túto logiku aj pochopiť.

Bez nejakého zaujatia treba povedať, že veľké Uhorsko vznikalo ako mnohonárodný štát od samého začiatku. Už jeho zakladateľ Štefan I. mu túto mnohonárodnosť a rovnosť medzi jednotlivými jazykmi vložil do jeho konštitučných aktov (napr. Poučenie sv. Štefana kráľovičovi Imrichovi). Tejto skutočnosti si boli celý stredovek jeho politické elity vedomé. Napriek tomu, že sa z raného obdobia našich dejín zachoval len nepatrný zlomok písomných dokumentov, povedomie o Uhorsku ako mnohonárodnom štáte je zdokumentované už v 13. storočí. Svedčia o tom privilégia pre mestá, kde sa zdôrazňuje, že všetci „hostia“ (t.j. zakladatelia slobodného kráľovského mesta) majú rovnaké práva bez ohľadu na to, či sú z národa „saského, maďarského alebo slovenského“ (privilégium z prvej polovice 13. storočia pre Hronský Beňadik). Keď sa toto pravidlo nedodržiavalo, obyvateľstvo iného „národa“ sa veľmi ostro a rezolútne týchto práv dožadovalo. Veď aj žilinskí Slováci sa roku 1381 vo svojej sťažnosti na nemeckých spoluobčanov odvolávali na staré privilégium, resp. tradíciu, ktoré údajne garantovalo pri voľbe zástupcov do rady paritné zastúpenie Nemcov a Slovákov. Kráľ Ľudovít I. Veľký nemal žiadne rozpaky toto „staré“ právo žilinským Slovákom uznať a vydať privilégium, ktoré jeho dodržiavanie garantovalo. Celé nasledujúce storočia sa v uhorských mestách odohrávali zápasy o národnostnú rovnoprávnosť a je zaujímavé, že tam, kde v mestách žili aj Slováci aj Maďari, obyčajne postupovali spoločne proti Nemcom, ktorí v skorých štádiách vývinu miest u nás vzhľadom na to, že sa zmocnili medzinárodného obchodu, využili svoje bohatstvo na zmocnenie sa politickej správy miest. Pritom do týchto sporov často vstupoval aj štát, ktorý konal striktne ako obhajca národnostnej rovnoprávnosti.

V histórii stredoeurópskeho priestoru sa odohral ešte jeden zaujímavý fakt, ktorý len dokresľuje skutočnosť, že idea mnohonárodnosti bola nadradená nad partikulárne záujmy. Po bitke pri Moháči (1526), ale najmä po zriadení Budinského pašalíku (1530), keď etnicky maďarské územia kráľovstva sa dostali pod nadvládu Osmanov, uhorský štát udržiavali v podstate Slováci a Nemci. Ak by sme dejiny Uhorska chápali ako „tisícročný útlak“ Slovákov Maďarmi, tak nebola v histórii vhodnejšia doba na zbavenie sa tohto útlaku za pomoci Osmanov a Viedne. Avšak Slováci udržali myšlienku „Regnum Marianum“, teda kráľovstva zasväteného Márii, matke Božej (Magna Maria Mater Deí) v zmysle odkazu sv. Štefana. Dôsledne sa zasadzovali aj o práva Maďarov (napr. pri organizovaní evanjelickej cirkvi podľa Žilinskej synody z r. 1610). Ani snem, ani nikoho v politickom živote nenapadlo, žeby sa mali záujmy národností nadradiť nad záujmy celého štátu. A aj štát svojimi zákonmi zasahoval tam, kde by národnostné rozpory mohli viesť k rozvratom (najmä v mestách). Preto pre mnohých politicky mysliacich Slovákov začiatkom 17. storočia po tom, čo za nesmiernych obetí v boji proti Osmanom ich etnickí predkovia uhájili ideu „Regnum Marianum“ a pomohli oslobodiť od Turkov aj územia obývané Maďarmi, sa jedna skupina obyvateľov začala označovať za jediného vlastníka štátu. Vystúpenie Michala Benčíka na sneme roku 1721 proti Slovákom pobúrilo aj mnohých predstaviteľov vysokej šľachty a oni na čele s Mikulášom Ilešházim zadali vypracovať dubnickému farárovi Jánovi Baltazárovi Maginovi známu Apológiu. Magin založil tradíciu výkladu dejín založenia Uhorska ako spoločného diela Slovákov a Maďarov (tzv. pohostinnú teóriu), ktorá bola základom všetkých ďalších národných obrán i zdrojom politických teórií snažiacich sa zabezpečiť Slovákom rovnoprávne postavenie v Uhorsku.

Behom 18. storočia sa definitívne rozpadla univerzalistická, nadnárodná koncepcia výstavby uhorského štátu. Stredoveká idea “Natio Hungarica”, založená na stavovskej solidarite bez ohľadu na národnosť, zanikla. Nová, rodiaca sa koncepcia Uhorska, ktorá vyrastala z idey transformácie stredovekej stavovskej myšlienky na novodobú ideu národného štátu mohla aj v nových podmienkach zachovať etnickú rovnováhu v štáte. Keďže v Uhorsku nebol žiaden „le Grand Nation“, teda vedúci národ, ktorý by mocensky, ekonomicky i kultúrne dominoval v štáte podobne ako napr. vo Veľkej Británii Angličania alebo vo Francúzsku Francúzi, jedinou správnou odpoveďou na výzvu doby by bola „švajčiarska cesta“, teda federalizácia krajiny. Všetky iné cesty, ktoré by eliminovali ostatné národy Uhorska z participácie na moci, museli zákonite stroskotať. Budúci „páriovia Uhorska“, najmä však Slováci a Nemci boli totiž v 18. storočí (a vlastne až do zániku Uhorska) kultúrne minimálne na tej istej úrovni, ak nie na vyššej (napr. v gramotnosti boli Maďari až za Nemcami a Slovákmi). Presadenie sa koncepcie Uhorska ako etnického maďarského národného štátu, muselo nutne viesť k odporu ostatných národných spoločenstiev, najmä, keď v tomto období etnickí Maďari tvorili len asi 1/3 obyvateľstva Uhorského kráľovstva a nemaďarské národy boli dovtedy rešpektované v svojej osobitosti. Spory, ktoré v teoretickej rovine prebiehali počas celého 18. storočia, našli svoju materializáciu v zákonodarstve snemu od konca tohto storočia a vyvrcholili surovou maďarizáciou v nasledujúcom období.

Osvietenecké reformy cisára Jozefa II. (1780-1790), ktoré mali pretvoriť habsburskú monarchiu na moderný centralizovaný štát, narazili na tvrdý odpor uhorských stavov. Jozef II., ktorý nezvolával ani uhorský snem a ani sa nedal korunovať za uhorského kráľa, sa svoje reformy pokúšal podoprieť aj zavádzaním nemeckého jazyka do štátnej správy (roku 1784). Podotýkam, že išlo o tzv. vnútorný administratívny jazyk, ktorým mali úrady komunikovať medzi sebou. Ruka v ruke s tým išla však aj politika podpory živých jazykov a ich zavádzanie do škôl a úradov na komunikáciu s verejnosťou. Nie je preto nezaujímavé, že práve počas krátkej vlády Jozefa II. došlo k reformám a podpore kodifikácií takmer všetkých dôležitých živých jazykov v monarchii, vrátane slovenského a maďarského. Uhorská šľachta však v zavádzaní modernizácií viedenským dvorom videla útok na svoje privilégiá. Odmietla celé reformné úsilie Jozefa II. a v snahe o čo najväčšie odtlačenie Viedne od uhorských záležitostí prešla do izolacionistického útoku, ktorého prvou obeťou bolo pretrhnutie unifikačných tendencií Viedne, teda odstránenie „germanizácie“ a všetko čo s ňou súviselo. Bolo toho veľa, okrem iného aj používanie jazyka ľudu. Práve v boji s „jozefinizmom“, v boji proti všeobecnému pokroku siahla uhorská šľachta vedená maďarsky hovoriacou strednou šľachtou k fatálnemu opatreniu. Odmietnuc “germanizáciu” na zasadnutí snemu v Bratislave v rokoch 1791 a 1792 prijala prvé dva maďarizačné zákony, ktorá naznačili ďalšiu cestu uhorského mnohonárodného štátu až do jeho zániku roku 1918. V rozpore s predchádzajúcou tradíciou sa uhorský snem stal hnacím motorom maďarizácie a útlaku nemaďarských národností Uhorska. Maďarizácia sa síce presadzovala postupne, ale nemôžeme ju vidieť len v jazykovej oblasti. Zasiahla celú spoločnosť, ekonomiku, vedu, kultúru, ale aj výklad dejín. Dejiny mnohonárodného „Natio Hungarica“, teda zväčša dejiny privilegovaných stavov krajiny bez rozdielu národností sa začali vykladať ako maďarské národné dejiny. Nemaďarská väčšina krajiny sa olúpila o dejiny, čím sa použila metóda taká známa z neskoršieho románu Georgea Orwella 1984. Veď predsa národy bez minulosti nemôžu mať ani budúcnosť. Aby sme ich o tú budúcnosť obrali, najskôr ich oberieme o ich dejiny.

Východisková situácia rôznych národných spoločenstiev v Uhorsku nebola rovnaká. V najvýhodnejšej situácii sa nachádzalo maďarské národné spoločenstvo, ktoré najmä prostredníctvom strednej šľachty postupne ovládlo uhorský stavovský snem. Predstavitelia tejto spoločenskej vrstvy si boli vedomí nevyhnutnosti spoločenských a sociálnych premien krajiny, zároveň si však chceli aj v nových pomeroch zabezpečiť dominantné mocenské postavenie. Práve táto snaha o zachovanie si mocenského postavenia starých tried v nových pomeroch už od začiatku limitovala možnosti transformácie a radikálnej reformy v Uhorsku, ktorá by ho dostala na úroveň vyspelých európskych štátov. Z tohto pohľadu sa treba dívať aj na fakt, že uhorská reformná šľachta si ako prostriedok na dosiahnutie modernizácie zvolila cestu maďarizácie. Vlastne už od začiatku ju odsúdila na neúspech, lebo maďarizácia vylučovala demokratizáciu, ktorá bola nevyhnutná pre úspešné zavádzanie reforiem.

Koncepcia strednej uhorskej šľachty však nebola jedinou cestou k transformácii a modernizácii štátu. V prostredí drobnej šľachty a nastupujúceho meštianstva sa ako dozvuk jozefínskych reforiem a Veľkej francúzskej revolúcie sformovala v polovici deväťdesiatych rokov 18. storočia mnohonárodná skupina tzv. uhorských jakobínov, ktorá v svojich plánoch chcela Uhorsko prebudovať na federatívnu republiku slobodných a suverénnych národov. Tento pokus však skončil neúspechom. Poprava vedúcich predstaviteľov uhorských jakobínov na Krvavom poli pri Budíne roku 1795, medzi ktorými bol vodca hnutia Chorvát I. Martinovič, ako aj hlavný ideológ Slovák J. Hajnóci, akoby chcela predznamenať ďalší vývin v krajine. Stredná šľachta ako vedúca zložka nastávajúcich premien plne prepadla veľkomaďarskému šovinizmu, ktorý si vytýčil nielen modernizovať krajinu, ale ju aj dôsledne pomaďarčiť. A ako som už spomenul vyššie skutočná modernizácia a maďarizácia sa vzájomne vylučovali a všetko malo svoj osud predurčený už v zárodku. Ani modernizácia, ani maďarizácia nemohli skončiť potom úspechom.

Je len samozrejme, že šovinistická maďarizačná politika musela nutne naraziť na odpor nemaďarských národov a národností Uhorska už aj v dôsledku toho, že v krajine predstavovali výraznú väčšinu obyvateľstva. Najväčší odpor kládli Chorváti, ktorí sa mohli oprieť o historickú tradíciu svojej vlastnej štátnosti a viac-menej samostatnú správu v rámci Uhorska. Podobne Srbi a Rumuni sa mohli oprieť o vlastné organizácie, z ktorých najväčšiu váhu mala pravoslávna cirkev. Bez akéhokoľvek politického zázemia, v ktorom by mohli realizovať svoj národný život, sa nachádzali Nemci, Rusíni a Slováci. Tieto národné spoločenstvá boli aj najviac vystavené maďarizačnému tlaku. Pokiaľ najmä Nemci sa tomuto tlaku prispôsobovali a behom 19. storočia sa rýchlo maďarizovali, Slováci sa vydali na cestu odporu a hľadania vlastnej štátoprávnej formy, v ktorej by sa ako národ mohli uplatniť. Myšlienka národnej samosprávy slovenského národa v Uhorsku sa tak stala určujúcou konštantou slovenského národného pohybu na celé ďalšie obdobie slovenských dejín. Hoci predstavitelia maďarského reformného hnutia na adresu vedúcich predstaviteľov slovenského národného hnutia vyhlasovali, že “pre vašu k zemi pripútanú chudobu a malý váš počet sa vám to nikdy nepodarí “(Ľ. Košút, vodca maďarského radikálneho reformného krídla na adresu Ľ. Štúra), Slovákom sa postupne aj napriek tvrdému maďarizačnému tlaku nakoniec podarilo realizovať ich politické ciele.

Hlavným nástrojom, prostredníctvom ktorého sa v Uhorsku presadzovali reformné programy, sa v prvej polovici 19. storočia stal uhorský snem. Keďže feudálna reakcia, reprezentovaná viedenským cisárskym dvorom, nenachádzala dostatok sily, aby mu odolávala, pokúsil sa ho cisár František I. (1792-1835) po roku 1812 nezvolávať. Nakoniec však musel kapitulovať a po obnovenom zasadaní snemu v rokoch 1825-1827 sa ho zaviazal zvolávať každé tri roky. V dejinách uhorského snemu, má zasadania z rokov 1825-1827 mimoriadny význam. Na jednej strane to bolo posledné zasadnutie snemu, na ktorom sa odmietlo utuženie maďarizácie, na druhej strane vodcovi umierneného reformného hnutia grófovi Š. Sečénimu (I. Széchényi) sa podarilo na ňom založiť Uhorskú (Maďarskú) akadémiu vied, ktorá sa v ďalšom období výrazne podieľala na teoretickom zdôvodňovaní nielen reforiem, ale aj maďarizácie.

Po roku 1830 uhorský snem pokračoval veľmi intenzívne v prijímaní zákonov, ktoré vo všetkých spoločenských, politických a ekonomických oblastiach reformovali krajinu. Žiaľ, jeho národnostná politika bola z roka na rok šovinistickejšia. Oproti umiernenému reformnému prúdu, reprezentovanom grófom Š. Sečénim sa sformoval radikálny prúd na čele s Ľ. Košútom (Kossuth). V národnostných otázkach sa líšili len v tom, že kým umiernený prúd si predstavoval vytvorenie maďarského národného štátu z Uhorska postupnou kultúrnou a rečovou asimiláciou nemaďarských národov a národností, radikáli sa vyznačovali netrpezlivosťou a maďarizáciu sa snažili všestranne urýchľovať. V dôsledku toho uhorský snem už na zasadaní v rokoch 1839-1840 stanovil povinnosť používania maďarčiny v celom verejnom živote a na zasadaní v rokoch 1843-1844 uzákonil maďarčinu ako výlučný štátny a úradný jazyk.

Slovenské národné spoločenstvo v čase nástupu maďarizácie nebolo pripravené plne sa jej postaviť na odpor. Slovákom chýbala jednotná národná ideológia, chýbalo im výrazné a nespochybniteľné národné centrum a pod vplyvom spoločenskej situácie na konci feudalizmu došlo aj k výraznému odnárodneniu privilegovaných šľachtických a meštiackych vrstiev. Báza národného života sa tak zúžila na drobnú šľachtu, nižší klérus, meštianstvo menších miest a najmä široké roľnícke vrstvy. To do značnej miery deformovalo národnú štruktúru, v ktorej výrazne absentovali najvyššie spoločenské vrstvy a vysoká svetská inteligencia. Hlavným motorom národného života sa tak stala najmä inteligencia v kňazských povolaniach, čo bolo typické pre Slovákov až do polovice 20. storočia.

Veľký význam pre ďalší vývin národného života malo založenie Spoločnosti česko-slovanskej roku 1829 pri evanjelickom lýceu v Bratislave. Pri Spoločnosti sa sformovala nová mladá generácia Slovákov na čele s Ľ. Štúrom, M. M. Hodžom a J. M. Hurbanom. Spočiatku literárna a národnobuditeľská práca evanjelickej slovenskej mládeže v Bratislave prerástla pod tlakom maďarizácie do výraznej politickej aktivity. Vedúca osobnosť tohto zoskupenia Ľ. Štúr(1815-1856) sformuloval novú, modernú národnú ideológiu, založenú na princípe národnej osobitosti a politického demokratického sebaurčenia. Ako prostriedok národného zjednotenia uskutočnil roku 1843 zásadnú jazykovú reformu, ktorá vyzdvihla za národný spisovný jazyk najrozšírenejšie stredoslovenské kultúrne nárečie. Nový spisovný jazyk sa stal dominantným politikom, na ktorom sa postupne zjednotili všetky smery národného hnutia.

Jazyková reforma bola však len prvým krokom na ceste k politickej realizácii slovenského národa. Rok po jazykovej reforme bol z iniciatívy Štúra založený prvý celonárodný kultúrny a politický spolok Tatrín a od roku 1845 začal Štúr vydávať prvé slovenské politické noviny Slovenskje národnje novini. Na ich stránkach rozvinul širokú obhajobu slovenského národného programu, ktorý nesmeroval len k obhajobe národných práv Slovákov, ale najmä k prebudovaniu Uhorska na moderný buržoázny štát. Keďže politická propaganda bez ostatnej politickej práce nemohla dospieť k úspechu, rozhodol sa Ľ. Štúr preniesť slovenskú otázku na pôdu uhorského snemu. Roku 1847 kandidoval Ľ. Štúr za mesto Zvolen do uhorského snemu a bol zvolený. Ako “vyslanec” posledného uhorského stavovského snemu, ktorý sa zišiel v Bratislave na prelome rokov 1847-1848, dôsledne obhajoval národnostnú rovnoprávnosť v Uhorsku, zrušenie poddanstva a všeobecnú demokratizáciu života. Na rozdiel od maďarského národného hnutia slovenské národné hnutie nesformovalo žiadnu protimaďarskú platformu. Cieľom slovenskej politiky bolo pokračovanie v koncepcii mnohonárodného „Regnum Marianum“ v nových pomeroch. V tomto duchu sa niesol aj základný politický program Slovákov sformulovaný v Žiadostiach slovenského národa z 10. mája 1848. Len takáto politika mohla zachovať Uhorsko ako štát pri živote. Politika maďarských „liberálov“ bola v príkrom rozpore s celou predchádzajúcou históriou štátu. Teoreticky sa oprela o Anonyma, ktorého politický traktát z 12. storočia využila na sformovanie tzv. podmaniteľskej teórie vzniku uhorského štátu. V rozpore s najelementárnejšími princípmi liberalizmu a demokratizmu označila cca 60% obyvateľov štátu za osoby podmanené, za osoby bez vlasti, ktorých jedinou možnosťou zbaviť sa „biľagu“ podmanených malo byť maďarizovanie sa. V tom je kvalitatívny rozdiel medzi maďarským a slovenským politickým životom tých čias, ktorý pretrváva v určitej podobe dodnes. Kým slovenskí ideológovia a politici zostali verní základným myšlienkam z obdobia založenia spoločného štátu sformovaným v poučení sv. Štefana (Krajina jednej reči a mravov je nerozumná a krehká), maďarská politická elita túto ideu štátu zavrhla a tým ho odsúdila ako predstaviteľka najsilnejšieho uhorského národa na zánik. Preto nie v národných hnutiach nemaďarských národov treba hľadať príčinu zániku „Regnum Marianum“.

Prvýkrát sa kríza chápania Uhorska maďarskými elitami prejavila ako kontraproduktívna počas revolúcie 1848 – 1849. Nepriateľský postoj maďarskej revolučnej vlády voči demokratickému hnutiu nemaďarských národov v Uhorsku nezadržateľne dospel do všeobecného národnostného konfliktu. Postupne za svoje národné práva vojenský vystúpili (a treba povedať, že proti maďarskej revolúcii) Chorváti, vojvodinskí Srbi a taktiež sedmohradskí Rumuni. Slováci v tomto pohybe nezostali bokom. Pod vedením Ľ. Štúra, J. M. Hurbana a M. M. Hodžu bola 17. septembra 1848 vo Viedni zorganizovaná Slovenská národná rada, ktorá 19. septembra 1848 na Myjave vyhlásila neodvislosť Slovenska od Uhorska a vyzvala do celonárodného povstania. V boji s politickou mocou, ktorá by za predpokladu udržiavania idey rovnosti, bratstva a spolupráce mala byť prirodzeným spojencom všetkých národnopolitických hnutí v Uhorsku, Slováci zorganizovali celkovo tri vojenské výpravy.

Nové pomery, zapríčinené všeobecným vojenským konfliktom v Uhorsku vyžadovali aj upresňovanie slovenského štátoprávneho programu. Spolupráca s Viedňou, ktorá v národnostných otázkach zaujímala omnoho ústretovejší postoj, si priam vynucovala nanovo sformovať otázku slovenského postavenia v monarchii. Na národnom zhromaždení v Martine 10. marca 1849 bolo rozhodnuté vyslať k novému panovníkov Františkovi Jozefovi I. (1848-1916) deputáciu, ktorá mu mala predložiť slovenskú predstavu o budúcom postavení Slovenska v monarchii. Podľa predstáv slovenských národovcov Slovensko malo byť vyčlenené z Uhorska v podobe samostatnej korunnej krajiny – Slovenského veľkokniežatstva – malo mať svoje priame zastúpenie na ríšskom sneme, mať svoj vlastný provinciálny snem a v krajine sa malo zaviesť všeobecné úradovanie v slovenčine. Keď tento program porovnáme s prvým programom slovenskej revolúcie z 10. mája 1848, vidíme silný posun. Aj Slováci podobne ako predtým Maďari začali opúšťať myšlienku „Regnum Marianum“ a orientovať sa na vlastný národný štát. V podstate sa začali cítiť v štáte vytlačovaní, preto nutne museli rozmýšľať o jeho opustení.

Revolučné roky 1848-1849 nepriniesli Slovákom, ba ani Maďarom očakávané národné oslobodenie. Napriek vynaloženému úsiliu, podobne ako ostatné národy monarchie neuspeli v svojom národnom a štátoprávnom programe. Porazená bola aj revolúcia, ktorá v svojom maďarskom vydaní nebola ani tak revolúciou za zmenu pomerov v štáte v oblasti sociálnej, ale skôr vzburou proti ústrednej vláde s cieľom secesie. Preto hnutia nemaďarských národov v Uhorsku nemožno označiť paušálne ako kontrarevolučné, ako to urobil F. Engels, lebo bojovali v podstate za to isté ako Maďari – za svoju slobodu. Maďarská vzbura im ju uprela, tak sa postavili proti nej. V svojom politickom programe neurobili nič iné, len prevzali politické ciele svojich maďarských nie spojencov, ale protivníkov.

Po porážke revolúcie bol v monarchii obnovený absolutizmus, ktorý reprezentoval nový minister vnútra A. Bach. Uhorsko bolo zachované ako jednotný celok, avšak stoličnú organizáciu nahradili novovytvorené dištrikty, z ktorých dva sa zhruba kryli s dnešnými hranicami Slovenska. Slováci získali len drobné ústupky v štátnej správe, kde sa obmedzene mohol používať slovenský jazyk. Vodcovia slovenskej revolúcie sa dostali pod policajný dohľad a všeobecne sa rozšírilo heslo, že Viedeň odmeňovala verných Slovákov tým, čím trestala rebelujúcich Maďarov. Treba povedať, že skúsenosť z revolúcie mala na maďarské politické elity úplne iný dopad, aký by pri zvážení vlastných možností mala táto elita vyvodiť. Revolúcia ukázala, že ak chce byť Uhorsko úspešným a trvácnym štátom, musí pokračovať v koncepcii niekdajšieho „Regnum Marianum“, teda musí byť založené na kooperácii všetkých národov Uhorska. Bez tejto kooperácie – ako ukázala revolúcia – nemôže byť Uhorsko ani slobodné, ani demokratické a ani samostatné. To, že takéto poučenie si maďarské elity z revolúcie nevyvodili, malo za následok zánik tohto, takmer tisícročného štátu.

Porevolučný vývin v habsburskej monarchii išiel cestou upevňovania viedenského centralizmu a absolutizmu novej buržoáznej kvality. Viedenský dvor v tomto období urobil posledný pokus o udržanie monarchie ako jednotného a nedeliteľného štátu. Aby však mohol zvládnuť ríšu s obrovskými sociálnymi, kultúrnymi a národnostnými rozdielmi, musel vynakladať obrovské prostriedky na jej vnútornú správu, najmä na rozsiahlu a prebujnenú byrokraciu a policajný aparát. Ríšu to neúmerne vyčerpávalo a pri prvej vážnejšej kríze, ktorou boli porážky rakúskych vojsk v Taliansku roku 1859, sa systém absolutizmu zrútil. Panovník František Jozef I. musel odvolať nenávideného ministra vnútra A. Bacha a Októbrovým diplomom z roku 1860 a Februárovým patentom z nasledujúceho roku prisľúbil obnoviť ústavný život. V dôsledku toho sa už v marci roku 1861 konali voľby do obnoveného uhorského snemu, v ktorých sa však v dôsledku nedemokratického volebného zákona presadil len jeden kandidát, navrhnutý národne orientovanými slovenskými kruhmi – Rusín A. I. Dobriansky. Ale ani jeho mandát šovinistická väčšina snemu neuznala.

Obnovený ústavný poriadok umožnil oproti predchádzajúcemu obdobiu opäť naplno rozvinúť aj slovenský, aj maďarský národnopolitický život. Maďarské elity urobili opäť tú fatálnu chybu, ktorú už urobili roku 1848. Svoju slobodu si nechceli vybojovať proti Viedni v spolupráci s väčšinou obyvateľstva krajiny, ale proti nej. To ich výrazne limitovalo najmä v otázkach demokratizácie spoločnosti a nútilo robiť s Viedňou kompromisy. Nakoniec roku 1867 aj taký kompromis urobili, avšak z hľadiska budúcnosti štátu sa ukázal ako fatálny. Dohoda rakúskych Nemcov a uhorských Maďarov o rozdelení moci známa ako rakúsko-maďarské vyrovnanie definitívne pochovala myšlienku na demokratizáciu ríše a jej prebudovanie na občiansky štát slobodných národov. Práve tento akt, akt prebudovania Rakúskeho cisárstva na Rakúsko-Uhorsko chorého pacienta, ktorým bola Habsburská monarchie, definitívne odpojil od životodarných esencií a zapríčinil mu cca 50-ročnú agóniu. Na jej konci bola definitívna smrť – rozpad Rakúsko-Uhorska a vytvorenie nástupníckych národných štátov. A opäť to neboli nemaďarské a nenemecké národností a národy, ktoré svojou politikou ríšu pochovali. Stačí si porovnať slovenský národný program vtelený do Memoranda národa slovenského v jeho pešťbudínskej i viedenskej forme z roku 1861, aby sme pochopili, že v ňom nebolo nič, čo by išlo proti myšlienke sv. Štefana, zakladateľa Uhorska o krajine jednej reči.

Práve nastúpená maďarizácia bola tým cudzím prvkom, ktorý prinútil väčšinu obyvateľstva Uhorska hľadať svoj osud mimo jeho rámca. T. G. Masaryk niekde povedal, že štáty sa udržujú myšlienkami, na ktorých vznikli. Uhorské kráľovstvo vzniklo na myšlienke etnickej a národnej znášanlivosti a touto myšlienkou sa udržalo viac ako 900 rokov aj v podmienkach dočasného rozkúskovania, ktoré v jednom prípade (osmanská okupácia) trvalo viac ako 150 rokov. Opustenie tejto myšlienky maďarskými politickými elitami vlastne zobralo kráľovstvu raison d´ȇtre jeho existencie. Mnohí to pochopili už počas existencie monarchie (napr. aj následník trónu František Ferdinand d´Este), ale najvýraznejšie označil za rozbíjačov monarchie Maďarov v svojom románe Radeckého pochod rakúsky spisovateľ J. Roth. Historici na tomto poznaní nemôžu veľa zmeniť, pretože je úplne pravdivé. Za kolaps monarchie nesú rozhodujúcu vinu šovinistické maďarské šľachticko-džentristické kruhy.

Na záver ešte niekoľko poznámok. „Regnum Marianum“, teda Uhorsko založené na princípoch národnej tolerancie zomieralo dlho. Ak za začiatok jeho agónie označíme vystúpenie Michala Benčíka proti Slovákom na uhorskom sneme roku 1721 a označíme podpísanie Trianonskej mierovej zmluvy z roku 1920 za pochovanie nebožtíka, ktorý zomrel roku 1918, tak to bolo rovných dvesto rokov. Počas celého tohto obdobia boli to práve Slováci, ktorí sa mu snažili pomôcť prebrať sa z agónie, prípadne sa uzdraviť obnovou myšlienky, na ktorej bolo založené. Touto myšlienkou bola národná a občianska rovnoprávnosť, ktorú práve politika maďarských elít zabíjala a nakoniec i zabila. Nie národné hnutia nemaďarských národov Uhorska boli tým prvkom, ktorý ho rozkladal. Ale naopak, šialený pokus vytvoriť z mnohonárodného Uhorska maďarský národný štát, bol tým činiteľom, ktorý tento štát doviedol ku kolapsu a zániku.

Dnešné Maďarsko by sa rado vydávalo za pokračovanie Uhorska. Ale toto pokračovanie je len v tom, že si prisvojilo názov Uhorsko, Hungaria, Hongrie, Ungarn a stotožňuje ho s Maďarskom. Žiaľ, aj ostatný svet to akceptuje. Dnešné Maďarsko (Hungary, Ungarn, ale určite nie Hungaria) nemá nič spoločné s niekdajším „Regnum Marianum“. Od roku 1918 až dodnes mu chýba z neho to najpodstatnejšie, čo od svojich nasledovníkov požadoval sv. Štefan – tolerancia k iným národom a národnostiam a etnická znášanlivosť. Z tohto pohľadu je skôr dedičom myšlienok sv. Štefana Slovensko. Preto bol omyl, že sme si po roku 1918 nechali uhorské dejiny vyvlastniť.

A úplne na záver musím konštatovať, že pre Slovákov by bolo najlepšie, keby si aj Maďari opäť osvojili myšlienky zakladateľa uhorského štátu, ktorému síce stavajú nespočetné množstvo sôch, ale ktorého ideami sa neriadia. Veď čo si môže národ želať viac, ako mať dobrých, priateľských a spoľahlivých susedov.