Polemika o československom rozkole. (Milan Hodža; Jozef Škultéty). Politologický odbor Matice slovenskej, Bratislava 2008.

Politologický ústav Matice slovenskej vydal v rámci začínajúceho projektu, ktorý by sa dal pracovne nazvať Významné polemiky slovenskej minulosti dielo Milana Hodžu Československý rozkol, ktorý bol po prvýkrát vydaný v Turčianskom Svätom Martine vlastným nákladom roku 1920 a polemickú odpoveď na toto dielo z pera Jozefa Škultétyho Stodvadsaťpäť rokov slovenského života 1790 – 1914, ktoré prvýkrát uzrelo svetlo sveta vzápätí po publikovaní rozkolu ešte roku 1920. Obe diela reagovali na aktuálnu situáciu, ktorá sa vytvorila roku 1918 vznikom spoločného slovensko-českého štátu (ČSR) a prijatím jeho Ústavy vo februári 1920. Milan Hodža síce v pôvodnom úvode datovanom novembrom 1920 tvrdí, že uvedené dielo napísal ešte roku 1917 (podotýkam, že v origináli má ešte podtitul Príspevky k dejinám slovenčiny, čo editor neuvádza). O tom – ako o mnohých iných zaručených tvrdeniach tohto do značnej miery pružného politika – možno však pochybovať. Skôr sa mi zdá pravdepodobné, že materiál, ktorý si zbieral možno na dielo o dejinách slovenčiny, rýchlo aktualizoval po prevrate roku 1918, aby sa zaradil medzi víťaziacich centralistov a získal tak podiel na politickej moci v novom štáte. Po trošku naivnom „vhupnutí“ Slovákov do novej štátoprávnej reality, kde pri spojení s Čechmi slovenská politická reprezentácia očakávala z českej strany skôr altruizmus a pochopenie, došlo už v priebehu jari – leta 1918 k určitému vytriezveniu a časť slovenských politikov sa začala domáhať reálneho podielu na moci, t.j. aby sa o Slovensku rozhodovalo na Slovensku. Hodžov Československý rozkol akoby na objednávku reagoval práve na tieto hlasy a snažil sa prezentovať ťah smerom k upevneniu a obhájeniu slovenskej osobitosti ako vybočenie Slovákov zo spoločného „československého“ riečiska minulého bytia Slovákov a Čechov. Práve z tohto dôvodu si myslím, že jeho dielo o dejinách slovenčiny roku 1917 nemohlo mať charakter, v akom bolo ponúknuté slovenskej verejnosti roku 1920. Veď aj on sa stal pravoverným „Čechoslovákom“ až v čase, keď zistil, kde sa a za čo dávajú politické funkcie v novom štáte.

Hodžovi určite nemožno vyčítať, žeby k písaniu svojej práce pristupoval bez hlbokého štúdia problematiky. Dnes, samozrejme, o uvedených otázkach vieme omnoho viac nielen z faktickej stránky, ale zmenila sa aj koncepcia prístupu a výkladu uvedených faktov. Avšak aj v čase napísania diela boli už rozvinuté slavistické práce (domáce slovenské, poľské, ruské a iné), ktoré vyvracali české chápanie slovenčiny ako českého („československého“) dialektu, napriek tomu M. Hodža práve toto chápanie spravil kostrou svojej koncepcie jej „dejín“. Nemá zmysel podrobnejšie sa zaoberať koncepciou, ktorú autor pri zostavovaní svojho diela uplatnil, lebo v tom období mimo českej slavistiky ju žiadni významní slavisti neakceptovali a následne ju slovenskí slovakisti ako Ľ. Novák, H. Bartek a ďalší vedecky vyvrátili. Treba však poznamenať, že Hodžova metóda je eklatantným príkladom toho, kam sa môže aj učená hlava dostať, ak si zle zvolí svoju základnú premisu. A tou bolo chápanie slovenčiny ako dialektu jednotného českého („československého“) jazyka.

Z dnešného pohľadu by sa dalo povedať, že Hodža sa na dejiny slovenčiny díva cez dejiny spisovného jazyka. Slovenčinu nevidí ako nezávislú entitu, ktorá existuje bez ohľadu na to, aký jazyk používali Slováci v neverbálnej, písomnej podobe, ale len ako odlesk spisovného jazyka, ktorým Slováci písali. Nuž a úplne mylný je jeho názor, že čeština a slovenčina sa začali vzdiaľovať od seba až v 13. a 14. storočí. Z toho dôvodu si potom všíma len tie faktory vo vývine slovenčiny, ktoré súviseli s jej písomným používaním. Treba však povedať, že značne selektívne. Hodža nevidí, že od začiatku používania „češtiny“ na Slovensku len v bohosloveckých evanjelických publikáciách sa držal český pravopisný úzus dôsledne (úzus Králickej biblie), lebo tento jazyk sa u evanjelikov chápal podobne ako latinčina u katolíkov, teda ako súčasť dogmatických náboženských úkonov. V bežnej svetskej spisbe sa používal jazyk, ktorý často je lepšie nazvať čechizovaná slovenčina ako bežne zaužívaný pojem slovakizovaná čeština. A treba povedať, že v svetských písomnostiach z 18. st. už musíme o mnohých písomných jazykových prejavoch hovoriť ako o kultivovaných slovenských dialektoch. Bernolákova reforma preto nemôže byť podávaná len ako nejaká reakcia na výbojný „maďarizmus“, ale aj a predovšetkým ako zavŕšenie imanentného vývoja v slovenčine, samozrejme, v súvislosti s jozefínskymi reformami. Boli to práve reformy Márie Terézie a Jozefa II., ktoré okrem iného požadovali vzdelávanie „pospolitého“ ľudu v národných jazykoch. Áno, tu treba súhlasiť s Hodžom, že Bernolákova reforma (a neskôr aj Štúrova kodifikácia) boli aktom politickým, ale nie v tom zmysle, ako to predkladá Hodža. Nešlo o jazykový rozkol s Čechmi s cieľom dosiahnuť nejaký efemérny politický cieľ, ale išlo o integráciu národa na báze jednotného jazyka. Koniec koncov v tom istom období, ako vystúpil A. Bernolák, došlo ku kodifikáciám, resp. pravopisným reformám vo všetkých jazykoch monarchie azda s výnimkou nemčiny, ale aj tam bolo smerovanie k jej zjednoteniu na báze tzv. Bühnensprache (dolnomemecký kultúrny dialekt).

Kľúčovú časť Hodžovho diela tvorí „výklad“ Štúrových motivácií na uskutočnenie „československého“ rozkolu. Správne síce zaraďuje Štúra medzi hegeliánov, ale úplne ahistoricky mu pripisuje obdiv k cárizmu ako stelesneniu Heglovho ideálu štátu tým, že transponuje Štúrove myšlienky zo Slovanstva a svet budúcnosti do jeho predrevolučnej činnosti. Veľmi podrobne popisuje všetky okolnosti, ktoré podnikali príslušníci Štúrovej družiny i sám Štúr pri príprave uzákonenia spisovnej slovenčiny, čo je chvályhodné. Avšak použitou terminológiou – rozluka, namiesto uzákonenie – celému procesu dáva nádych jazykového separatizmu. Nemožno však neodmietnuť Hodžovo zobrazovanie Štúra ako duchovného konzervatívca, ktorému je národ len predmetom napĺňania „ducha“ reprezentovaného intelektuálnou špičkou. Vidieť práve v tomto jeden z prvkov motivácie uzákonenia spisovnej slovenčiny, je mierne povedané nepochopenie Štúra. Druhým významným prvkom motivácie pri uvádzaní slovenčiny do života, ktorý Hodža pripisuje Štúrovi a na základe ktorého neskôr konštatuje, že uzákonenie slovenčiny bolo „politicum hungaricum“, bola vraj jeho snaha získať do slovenského národného života uhorské zemianstvo slovenského pôvodu.

Samozrejme, Štúr a mnohí jeho spolupracovníci sa snažili zastaviť postupné pomaďarčovanie privilegovaných šľachtických vrstiev a získať ich pre slovenský politický život. Sám Hodža pomerne dobre opisuje v predmetnom diele tieto snahy i ich motiváciu – pred revolúciou boli privilegované stavy jedinou skupinou obyvateľstva, o ktorej bolo možné povedať, že sú „homines politici“. Len táto vrstva mohla reálne vplývať na chod spoločnosti, a preto jej získanie pre národný život bolo politicky nevyhnutné. Avšak prikladať práve tejto snahe primárnu motiváciu pri odmietnutí češtiny, Kollárovej „staroslovenčiny“ i Bernolákovej slovenčiny je úplne mimo realitu. Veď neskôr sa o to isté pokúšal aj Vajanský a nijakým spôsobom to u neho nesúviselo s otázkou spisovnej reči. Ako u Štúra, tak i u Vajanského išlo predovšetkým o zvýšenie politickej váhy slovenského národa, o ktorého individualite nepochybovali, nie o separatistické snahy vo vzťahu k jednotnému „československému kmeňu“.

S mnohými ďalším tvrdeniami M. Hodžu by sa dalo polemizovať, avšak považujem to za zbytočné, lebo história to už vyriešila. Nemôžem však nespomenúť autorom vychvaľovanú Hodžovsko-Hattalovskú reformu štúrovčiny z roku 1851. Je pravdou, že štúrovčina potrebovala ďalšie cizelovanie, aby sa mohla stať skutočne moderným slovanským jazykom. Spomínaná reforma však len sčasti išla týmto smerom. Z druhej časti bola svedectvom toho, čo sa v slovenskej histórii opakovalo neraz, že po odvážnom kroku určitým smerom došlo k zľaknutiu, k zháčeniu sa a k pokusom vrátiť sa späť. O tom, že opravy M. M. Hodžu a M. Hattalu išli zbytočne späť k češtine, svedčia najmä neskoršie pravopisné úpravy slovenčiny (najmä rokov 1940, 1953 a 1968), ktoré ju vracali späť k pôvodným Štúrovým postulátom – píš ako počuješ, nie k zbytočnej a nefunkčnej etymologizácii.

Napriek tomu, že M. Hodža v ďalšej časti pomerne hojne dokazuje úspechy slovenčiny ako literárneho jazyka a vidí aj jeho budúcnosť v novom štátoprávnom usporiadaní po roku 1918, jeho dielo treba hodnotiť ako vyslovene nevhodné svojou koncepciou i jeho závermi. Tým, že vznik spisovnej slovenčiny nevidí ako imanentný dôsledok rozvoja slovenského národa, ale len ako politickými dôvodmi iniciovanú jazykovú rozluku, dal významnú zbraň tým, čo spochybňovali nielen slovenskú svojbytnosť, ale vôbec potrebnosť existencie slovenčiny ako samostatného jazyka. Hodža sa síce vyvíjal a na konci 30. rokov dvadsiateho storočia dospel k poznaniu, že slovenskú národnú osobitosť nie je možné potlačiť a teda treba z toho vyvodiť aj politické závery, jeho kniha celých dvadsať rokov prvej ČSR pôsobila práve proti tomuto vývinu.

Na Hodžov rozkol veľmi rýchlo odpovedal vtedy už bard slovenského národného života Jozef Škultéty knižkou Stodvadsaťpäť rokov slovenského života. Na rozdiel od M. Hodžu svoju koncepciu slovenského vývinu nevidí prísne literárne, teda čím Slováci písali, ale díva sa na skutočnosť, čím Slováci boli a čo si sami o sebe mysleli. V takomto poňatí slovenského vývinu sa mu používanie upravenej češtiny (resp. čechizovanej slovenčiny) na Slovensku nejaví ako prvok, ktorý by vytváral „národnú jednotu“ Slovákov a Čechov. Práve naopak, rozsiahlymi citátmi upozorňuje na to, že aj mnohí používatelia českého jazyka na Slovensku hlboko v minulosti si uvedomovali, že slovenčina je iný jazyk a že Slováci by sa mali odpútať od češtiny a písať slovensky (D. S. Horčička, D. Krman a mnohí ďalší). Okrem toho, živá slovenčina sa dostávala aj do písomností i tých najvyšších šľachtických rodov na Slovensku. Poukazuje na skutočnosť, že pokiaľ sa všeobecne v Uhorsku používala latinčina, Slováci nepociťovali otázku jazyka ako dominantný národotvorný prvok. Táto otázka sa stala aj pre Slovákov dôležitou až po ústupe latinčiny v súvislosti s modernizáciou a jozefínskymi reformami. V tom čase boli slovenské snahy o kodifikáciu vlastného jazyka v súzvuku s obdobnými snahami Maďarov, Srbov, Chorvátov i iných národností v Uhorsku.

Veľmi závažným momentom v slovenskom národnom živote počas celého 19. st. bol zúrivý maďarizmus, teda snaha všetko a ihneď pomaďarčiť, čo stavalo slovenský politický život pred vážne otázky, ako zachovať národ. A v tejto otázke, na rozdiel od Hodžu, ktorý opustenie písania v češtine nazýva rozkolom vo vzťahoch Slovákov a Čechov, Škultéty správne vidí, že váhanie v otázke jazykovej, najmä neochota určitej časti slovenskej inteligencie opustiť češtinu, podlamovala schopnosť Slovákov reálne čeliť meďarizácii. Ako príklady uvádza zánik Prešpurských novín, Týdeníka a následnú nemožnosť získať povolenie na nové politické noviny cez celé desaťročia.

Škultéty pri obhajobe slovenčiny a jej osobitosti išiel značne do minulosti a najmä treba vysoko hodnotiť, že nepodľahol žiadnym umelým konštrukciám. Napr. odmietol pomerne jednoznačne koncepciu Veľkej Moravy ako prvého spoločného štátu Slovákov a Čechov. Nie z vlastného popudu, ale odvolaním sa na starých i dobových slavistov jednoznačne konštatuje, že Veľká Morava bola slovenským štátom a okrem toho mali Česi svoj vlastný štát, ktorý bol len chvíľu v závislom postavení voči Veľkej Morave za čias Svätopluka. Myslím si, že mnohí slovenskí „nehejslovácki“, z ich pohľadu jedine odborní historici by si mali čítať niekoľkokrát uvedené dielo a poučiť sa, ako sa pristupuje k národným dejinám a ako má vyzerať heuristika pri výklade historických skutočností. Pretože Škultéty nevysloví žiadne tvrdenie, ktoré by odporovalo vtedajším faktom a vtedajšiemu poznaniu. Nestrieľa od pása, nerobí bombastické závery a nevystavuje svoju neznalosť ako prvotný impulz a základ svojich tvrdení. Pritom na rozdiel od dnešných jedine „vedeckých“ vykladačov slovenských dejín nebol profesionálne školeným historikom.

Dalo by sa odsek po odseku rozoberať precíznosť Škultétyho obhajoby Štúra, jeho diela, slovenčiny a slovenskej politiky. Nie je to však potrebné, lebo v základnej koncepcii je to výklad, ktorý v mnohých rysoch je súčasťou aj dnešných pohľadov na politické a jazykovedné dielo Ľ. Štúra. Všetci tí, ktorí aj dnes napádajú politický odkaz štúrovcov – dnes sú to však našťastie už výlučne ľudia z kruhov mimo profesionálnej historiografie – neponúkajú nič, s čím by sa už J. Škultéty na základe hlbokého rozboru prameňov a dobovej literatúry nebol vysporiadal.

Dnešné poznanie etnogenézy Slovákov a vývinu slovenčiny je už na omnoho vyššej úrovni, avšak stále v našej laickej a na prekvapenie i v časti odbornej verejnosti doznievajú rezídua z minulosti, kde sa za „vedecké“ pokladá len to, čo pred tým schválila Budapešť alebo Praha. Pokusy vykladať slovenské dejiny slovenskými očami, ako to už pred deväťdesiatymi rokmi urobil J. Škultéty a po ňom mnohí ďalší slovenskí historici, sú sústavne atakované a označované v lepšom prípade za romantické. Treba však povedať, že toto biľagovanie vychádza síce z úst mediálne vplyvných historikov, ale momentálne mimo hlavného prúdu poznania našich národných dejín. Podobne ako M. Hodža so svojím Rozkolom, aj dnešní „hodžovci“ bojujú boj na stratenej „varte“. Odvaha dívať sa na minulosť sine ira et studio podložená najširšou heuristikou, čo je v tejto polemike jasne na strane J. Škultétyho, je jediná správna cesta rozvoja historického poznania na Slovensku. Vydanie tejto polemiky preto treba hodnotiť vysoko pozitívne, lebo nám dáva možnosť opäť spoznať, čím predchádzajúce generácie žili a v čom sme pokročili.

5 Responses

  1. Avatar Lubomir 13. marca 2010 / 17:22

    Pan Hrnko, prosim vysvetlenie ako Madari a Cesi prisli na to ze sme tu ostali po husitskych vybojoch? Sme teda potomkovia husitov?(podla nich)
    Dakujem

  2. Avatar morse 14. marca 2010 / 3:25

    Kvítku, výnimočne Vás musím pochváliť za zaujímavú tému, ktorú slovenská historiografia – ako jednu z mnohých – tradične obchádza.
    Po nejakých 90 rokoch tu v reedícii vychádzajú dve nesporne zaujímavé dielka. Nepodarilo sa Vám pravda rozpoznať motiváciu aktérov (nešlo o otázky jazykové, ale výsostne mocensko-politické), ani sa nepýtate, na akú politickú objednávku Matica dnes podobným vydaním reaguje (a tu sa musím priznať, že sám nenachádzam žiadne racionálne vysvetlenie, ak len nie to, že niekto chce inkasovať provízie z Hodžových autorských práv, skôr než tieto v 2014 r. skončia)…

    Veď keby niekto rád ilustroval spor o slovenčinu medzi Martinčanmi a čechoslovakistami, nezačínal by v r. 1919, ale dávno pred prvou svetovou vojnou a nie reedicíciami dvoch knižek stále v slovenských knižniciach relatívne dostupných, ale vydaním polemík s Hlasistami zo Škultétyho predčechoslovakistického obdobia napr. jeho sporu s Meakulpinským z r. 1903… Prípadné vydanie Czambelovej knižky o československej národnej jednote, ktorá vyšla po česky v r. 1904 a po slovensky nikdy, ani nemám odvahu spomínať… 🙂

    V kontexte sklerotickej slovenskej historiografie je len pochopiteľné, že i „spor“ z r. 1920 je dezinterpretovaný, čo vedie aj k chybnému rozpoznaniu motivácie aktérov spomínanému v úvode. Je otázka, do akej miery je to chyba p. Hrnka a do akej miery sa stal sám obeťou mystifikácií a vlastnej neznalosti. Predovśetkým je treba povedať, že „spor“ v skutočnosti nebol žiadnym sporom. Išlo o akési hľadanie „modu vivendi“ v rámci českej agentúry na Slovensku, ktorú Hodža úspešne konsolidoval v októbri 1918 a o čo sa znova pokúšal súťažiac so svojimi konkurentmi, predovšetkým Šrobárom a Hlinkom aj po prevrate.

    Škultéty, ktorý v NN ešte v máji 1918 odmietol uverejniť slovné spojenie „československý národ“ zo Šrobárovho memoranda a takisto odmietol podpísať Martinskú deklaráciu (hoci bol 30. októbra 1918 prítomný v sále Tatra banky), sa po prevrate rýchlo zorientoval a stal sa – povedľa Hviezdoslava – jedným z najservilnejších Čechoslovákov. Bol správne pochopený a odmenený vyslaním na mierovú konferenciu do Paríža ako expert čsl. vlády. Bol tež zvolený doživotným správcom MS.
    Jeho dielko „125 rokov…“ bolo potom logickým pokračovaním v tomto nadbiehaní, keď na Hodžovu ponuku sormulovanú v práci „Československý rozkol“, ktorá by sa stručne dala azda sformulovať ako „spisovná slovenčina bola od začiatku konštruovaná ako čisté politikum, zabunime na ňu“, odpovedá „radšej nie, vybudovali sme okolo nej už taký mýtus a takú mohutnú stavbu protimaďarskej rétoriky, že by bolo škoda túto slovenčinu zahodiť“. V čase, keď bol Hlinka obyvateľom mírovskej väznice bol podobný konštruktívny „jazykovedný“ prístup k otázke slovenčiny vítaný a honorovaný – už v r. 1921 Škultéty dostáva – bez jedinej publikácie (ak nepočítame práve spomínané dielko) a znalosti latinčiny – profesúru na bratislavskej ćeskej univerzite, keď mu ešte predtým narýchlo udelili doktorát na Karlovej univerzite v Prahe. Škultéty svojimi prednáškami v rozsahu 15 hodín týždenne triumfuje. Avšak už o 2 roky musí kvôli svojej sedemdesiatke odísť na penziu, ale vďačnosť českej strany ho i tu sprevádza: kolega z bratislavskej univerzity A. Pražák mu venuje monografiu a jeho zásluhy oceňuje v osobnom liste aj samotný T.G.M.
    K dohre tohoto „sporu“ patrí i to, že Škultéty sa podobne ako celý slovenský establishment v nasledujúcich rokoch pozvoľna presúva na autonomistické pozície, v čase Tujovho procesu sa hlási za svedka v Tukov prospech a v r. 1937 vo veku 84 rokov vstupuje do HSĽS…

  3. Anton Hrnko Anton Hrnko 14. marca 2010 / 21:55

    Pán Ľubomír,
    presne podľa princípu, čo sa babe chcelo, to sa babe snilo. Obaja to vymysleli preto, lebo sa im páčilo slovenské územie, ale – pre nich žiaľ – už bolo obývané. Tak hľadali nejakú zámienku, ako spochybniť právo tam bývajúceho obyvateľstva na svoje územie. Našli ju v koncepcii neobývanosti dnešného Slovenska pred 13. st. a jeho dotáciou Čechmi v 15. st. Samozrejme, fakty v týchto teóriách nič neznamenali a kde boli v rozpore s ich teóriami, tak to bola beda pre fakty. Nebolo to nič nové v dejinách historiografie.

    Morse,
    vaše výklady sú tak stupidné, že skutočne vám musia za ne neskutočne platiť, aby ste sa tak zhovädzovali. Som hlboko presvedčený, žeby ste sa pod ne nepodpísali vlastným menom!!!!!

  4. Avatar morse 14. marca 2010 / 22:26

    🙂

  5. Avatar lacooravec 11. apríla 2010 / 21:47

    p.Morse! Máte neuveriteľnú schopnosť…a to zhovädiť každé slovenské slovo…viete zamiešať hrušky s jablkami, čerešne so slivkami, len, aby to všetko sa na maďarské obrátilo!…Gratulujem, mohli by ste ísť do Soleil cirkusu kaukliara robiť!!! Nebolo by to vo forintoch, ale v dolároch platené…tvrdá mena, je tvrdá!! …Čo poviete??

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *