Ad: Dušan Kováč, Problém písanie mien historických osobností z obdobia uhorských dejín

V HČ, ročník 58, č. 1/2010 v časti Diskusia zaujíma Dušan Kováč stanovisko k písaniu historických mien z uhorskej časti slovenských dejín. Je pravdou, že táto otázka stále rezonuje u časti slovenských historikov, ale tvrdenia, ktoré v uvedenom článku D. Kováč uvádza, eufemisticky povedané, nie vždy sú v zhode so skutočnosťou. Predovšetkým už jeho zdôvodnenie napísania článku, že v jednom a tom istom čísle HČ sa vyskytuje písanie aj také – teda v zmysle existujúcich Pravidiel slovenského pravopisu, aj onaké – teda podľa zásad, ako toto písanie ustálila maďarská historická veda v 19. storočí, podľa môjho názoru nevyvoláva potrebu uzavrieť túto diskusiu, ale potrebuje redakčný zásah v zmysle platných pravidiel a dnes už aj v zmysle platného jazykového zákona. Ten požaduje aj od redakcií časopisov, tobôž vedeckých časopisov, aby svoje články publikovali v slovenskom jazyku podľa schválených Pravidiel slovenského pravopisu. Teda jedna zo zúčastnených strán, ktoré iritovali Dušana Kováča, ignorovala existujúce Pravidlá slovenského pravopisu, ako aj platný jazykový zákon. Continue reading

Spisovatelia a vlastenectvo. Moje vystúpenie na zjazde Spolku slovenských spisovateľov 16. 3. 2010

Na úvod môjho vystúpenia by som chcel najskôr zareagovať na príspevok Janka Tužinského a zdôrazniť jeden fakt. V dnešnom globalizovanom svete malým národom, ako je slovenský, zostala už len jedna oblasť ich vlastnej suverenity. Tou oblasťou je kultúra. Jedine naša originálna kultúra je to, čoho sa nemôže zmocniť „globálna moc“ a čím môžeme zostať osobitými. Preto štátna kultúrna politika musí byť jednou z najdôležitejších politík, ktorá aj do budúcna bude schopná zabezpečiť suverenitu a národnú samostatnosť. Toho by si mali byť vedomé predovšetkým slovenské politické elity. V opačnom prípade stratia prívlastok „slovenské“ a budú len „elitami“ na Slovensku, čomu sa v minulosti hovorilo kompradorské vrstvy. Continue reading

Polemika o československom rozkole. (Milan Hodža; Jozef Škultéty). Politologický odbor Matice slovenskej, Bratislava 2008.

Politologický ústav Matice slovenskej vydal v rámci začínajúceho projektu, ktorý by sa dal pracovne nazvať Významné polemiky slovenskej minulosti dielo Milana Hodžu Československý rozkol, ktorý bol po prvýkrát vydaný v Turčianskom Svätom Martine vlastným nákladom roku 1920 a polemickú odpoveď na toto dielo z pera Jozefa Škultétyho Stodvadsaťpäť rokov slovenského života 1790 – 1914, ktoré prvýkrát uzrelo svetlo sveta vzápätí po publikovaní rozkolu ešte roku 1920. Obe diela reagovali na aktuálnu situáciu, ktorá sa vytvorila roku 1918 vznikom spoločného slovensko-českého štátu (ČSR) a prijatím jeho Ústavy vo februári 1920. Milan Hodža síce v pôvodnom úvode datovanom novembrom 1920 tvrdí, že uvedené dielo napísal ešte roku 1917 (podotýkam, že v origináli má ešte podtitul Príspevky k dejinám slovenčiny, čo editor neuvádza). O tom – ako o mnohých iných zaručených tvrdeniach tohto do značnej miery pružného politika – možno však pochybovať. Skôr sa mi zdá pravdepodobné, že materiál, ktorý si zbieral možno na dielo o dejinách slovenčiny, rýchlo aktualizoval po prevrate roku 1918, aby sa zaradil medzi víťaziacich centralistov a získal tak podiel na politickej moci v novom štáte. Po trošku naivnom „vhupnutí“ Slovákov do novej štátoprávnej reality, kde pri spojení s Čechmi slovenská politická reprezentácia očakávala z českej strany skôr altruizmus a pochopenie, došlo už v priebehu jari – leta 1918 k určitému vytriezveniu a časť slovenských politikov sa začala domáhať reálneho podielu na moci, t.j. aby sa o Slovensku rozhodovalo na Slovensku. Hodžov Československý rozkol akoby na objednávku reagoval práve na tieto hlasy a snažil sa prezentovať ťah smerom k upevneniu a obhájeniu slovenskej osobitosti ako vybočenie Slovákov zo spoločného „československého“ riečiska minulého bytia Slovákov a Čechov. Práve z tohto dôvodu si myslím, že jeho dielo o dejinách slovenčiny roku 1917 nemohlo mať charakter, v akom bolo ponúknuté slovenskej verejnosti roku 1920. Veď aj on sa stal pravoverným „Čechoslovákom“ až v čase, keď zistil, kde sa a za čo dávajú politické funkcie v novom štáte.

Continue reading

Asi je naša pamäť skutočne slabá. Na margo 20. výročia prijatia ústavného zákona o štátnych symboloch SR

Nedávno, 1. marca 2010 si Slovenská televízia v rámci hlavnej večernej spravodajskej relácie pripomenula 20. výročie prijatia ústavného zákona o štátnych symboloch a názve Slovenskej republiky. Bol som nemilo prekvapený, akým povrchným a nepresným spôsobom o tejto udalosti informovala svojich divákov. Dalo by sa ospravedlniť pri zažmúrení oboch očí, že ako sprievodný šot ukazovala slávnosť z podpisu Ústavy SR z 3. septembra 1992, ale neodpustiteľné je, že za predsedu vtedajšieho parlamentu označila F. Mikloška (nepravda) a vôbec nespomenula to, čo bolo na tomto dátume to najpodstatnejšie. Continue reading