Trianon – mýty a skutočnosť

Onedlho, 4. júna budúceho roku si pripomenieme 90. výročie podpísania Trianonskej mierovej zmluvy, ktorá uzavrela jednu z najkrvavejších kapitol európskych dejín – prvú svetovú vojnu – v strednej Európe. Hádam niet takého dokumentu novodobých dejín, o ktorom by sa šírilo toľko mýtov a nepodložených tvrdení ako práve o „Trianone“. Zdroj týchto mýtov a nepodložených, často vyslovene nepravdivých tvrdení je veľmi ľahko možné identifikovať. Nenachádza sa príliš ďaleko od slovenských južných hraníc. Keď s týmito tvrdeniami vychádzajú naši maďarskí priatelia, nesúhlasíme s tým, odmietame ich, ale vieme to pochopiť. Prekvapujúce je však, ak sa tieto tvrdenia objavujú v slovenských masovokomunikačných prostriedkoch, dokonca vo verejnoprávnej televízii, a úplne smutné, nepochopiteľné, ak sa sporadicky objavujú aj v prácach „nezorientovaných“ slovenských historikov. V tom prípade už treba zdvihnúť varovný prst a opýtať sa, kde sme v príprave našich publicistov urobili chybu, že nie sú schopní zaujať vlastné slovenské stanovisko, ale len opakujú maďarské mýty a nimi podsúvané tvrdenia, nezodpovedajúce skutočnému stavu vecí.

V mojom príspevku sa budem venovať dvom zásadným tvrdeniam propagandy našich priateľov spoza Dunaja, ktoré sú chrbtovou kosťou ich konštrukcií, ale ktoré sú v konfrontácii s holými faktami neudržateľné. Ide o tvrdenie, že Trianonská mierová zmluva rozkúskovala tisícročné Uhorsko (v ich chápaní Maďarsko) a že Maďarsko touto zmluvou prišlo o dve tretiny svojho územia a obyvateľstva. Nebudem vytvárať žiadne konštrukcie, ktoré by nevyplývali priamo z dobových dokumentov, lebo táto metóda je vlastná práve opačnej strane. Pozrime sa teda bližšie, ako sa tieto tvrdenia zhodujú, resp. nezhodujú s domácou a medzinárodnoprávnou realitou.

Každý, kto len trochu pozná históriu Uhorska po vyrovnaní roku 1867 a históriu prvej svetovej vojny, sa musí čudovať, z čoho vyplýva maďarské tvrdenie o tom, že Trianonská mierová zmluva rozkúskovala tisícročný štát. Veď bola prijatá viac ako rok a pol po skončení vojny a takú istú dobu už Uhorské kráľovstvo ako také neexistovalo. Základy rozdelenia Uhorska boli položené už roku 1867, ale najmä roku 1868, keď uhorský snem prijal tzv. národnostný zákon. V tomto zákone sa stanovilo, že Uhorsko je maďarským národným štátom, a odopreli sa základné národné práva väčšine obyvateľstva krajiny. Rečové ústupky, ktoré zákon garantoval inojazyčným „Maďarom“, sa však nikdy neuplatnili a nemaďarské národy a národnosti boli vystavené neuveriteľne brutálnemu útlaku. Na začiatku 20. st. muselo byť už aj vládnucim maďarským kruhom Uhorska jasné, že došlo k silnému odcudzeniu národnosti štátu a že v prípadnej konfrontácii globálneho rozmeru môže dôjsť ku kolapsu štátu. Toto tvrdenie sa síce nedá na základe doterajších výskumov doložiť, ale masový zvoz kultúrneho bohatstva z území obývaných národnosťami práve v tomto období do Budapešti a Ostrihomu hodne napovedajú. Vypuknutie vojny a porážka v nej len dovŕšili rozklad tisícročného štátu, ktorý začal v tom momente, keď sa zbavil ideovej podstaty, na ktorej bol založený a pretrval takmer tisíc rokov – idey národnej a národnostnej rovnoprávnosti.

Rozklad Uhorska vyvrcholil na konci októbra 1918 v súvislosti s neodvratnou vojenskou porážkou. Všetky národnosti Uhorska sa pokúsili prevziať moc do svojich rúk a začali zakladať svoje národné rady. Už 25. októbra založil M. Károlyi Maďarskú národnú radu, ktorá v novembri vyhlásila Maďarskú republiku a definitívne zrušila 918-ročné Uhorské kráľovstvo. Ani Slováci nezostali mimo. Aj oni sa rozhodli vytvoriť svoju národnú radu a prijať historické rozhodnutie. Legitimitu na takéto rozhodnutie jej nedalo len to, že zastupovala všetky slovenské politické prúdy v danom období, ale aj to, že jej túto legitimitu uznala aj vtedajšia maďarská politická reprezentácia. M. Károlyi jej v mene Maďarskej národnej rady zaslal list, v ktorom stálo: „My stojíme na tom stanovisku, že podľa svätého práva sebaurčovania, patriace každému národu, Slovenská národná rada tak rozhodne, ako uzná za najlepšie v záujme slovenského národa“. K tomuto listu Maďarskú národnú radu nikto nenútil; vydala ho teda dobrovoľne. Nič na tom nemení to, že SNR rozhodla ináč, ako Károlyi predpokladal alebo si želal. Jej rozhodnutie však v mene maďarského národa dopredu uznal, takže akékoľvek ex post spochybňovanie nie je na mieste.

Faktom je a naďalej zostáva, že na konci októbra a začiatkom novembra 1918 sa na území zaniknuvšieho Uhorského kráľovstva etablovali okrem iného dva nové štáty – Česko-Slovenská republika a Maďarská republika. Sporné medzi nimi nezostalo osamostatnenie ako také, ale len to, kadiaľ povedie medzi nimi hranica. O jej priebehu zástupcovia oboch republík vzájomne rokovali. Teda sa dá povedať, že sa vzájomne de facto uznávali. Keďže sa nedohodli, dočasnú demarkačnú čiaru medzi nimi vytvorili mocnosti Dohody a 12. júna 1919 ju Najvyššia rada na mierových rokovaniach označila za definitívnu. Z uvedeného jasne vyplýva, že Uhorsko nerozkúskovala žiadna Trianonská dohoda, ale že Uhorsko zaniklo na základe medzinárodnoprávne uznaného princípu práva na sebaurčenie a v danej dobe ho okrem iných v Uhorsku využili ako Slováci, tak aj Maďari. Trianonská mierová zmluva len určila medzi novo vzniknutými štátmi medzinárodnoprávne uznávané hranice, Tie však vznikli rok pred jej podpísaním a boli výsledkom národnooslobodzovacieho hnutia všetkých národov Uhorska, vrátane maďarského.

Rovnako v konfrontácii s faktami neobstojí ani tvrdenie, že Maďarsko Trianonskou mierovou zmluvou prišlo o dve tretiny svojho územia s patričným počtom obyvateľstva. Toto tvrdenie by bolo relevantné len v tom prípade, ak by Maďarsko bolo uznané v zmysle medzinárodného práva za pokračovateľa Uhorska a jeho jediným a výlučným následníckym štátom. Zmluvy z Versailles však hovoria niečo celkom iné. V článku 74 Trianonskej mierovej zmluvy sa totiž hovorí, že „Maďarsko sa zaväzuje uznať úplnú platnosť Mierových zmlúv a doplňujúcich dohovorov, ktoré sú alebo budú uzatvorené Mocnosťami spojeneckými a združenými s mocnosťami, ktoré bojovali po boku bývalého mocnárstva rakúsko-uhorského; a schváliť rozhodnutia, ktoré boli alebo budú urobené o územiach bývalej ríše nemeckej, Rakúska, kráľovstva bulharského a ríše osmanskej a konečne uznať nové štáty v hraniciach, ktoré im takto budú určené“. Medzi takéto zmluvy patrí samozrejme aj zmluva medzi nástupníckymi štátmi (les Etats successifs), vzniknutými na území bývalého Rakúsko-Uhorska alebo získavšími časti jeho územia podpísaná v Sévres 10. augusta 1920. Táto zmluva zahŕňa medzi nástupnícke štáty Taliansko, Poľsko, Juhosláviu (vtedy Kráľovstvo Srbov, Chorvátov a Slovincov) a Česko-Slovensko (podotýkam, že so spojovníkom) a samozrejme aj Maďarsko a Rakúsko, ktoré sú ale v zmysle týchto zmlúv rovnako novovzniknuté štáty.

Teda, aby sme to zopakovali, v zmysle versailleských zmlúv Rakúsko-Uhorsko ako celok zaniklo a na jeho území vznikli roku 1918 nové, nástupnícke štáty – Rakúsko, Maďarsko, Poľsko, Rumunsko, Kráľovstvo Srbov, Chorvátov a Slovincov, Česko-Slovensko a Taliansko. Hranice medzi nimi určili príslušné mierové zmluvy. Tu treba ešte spomenúť, že vyhlásenie kráľovstva v Maďarsku Horthym roku 1920 nebolo obnovením Uhorského kráľovstva, ale pretvorenie Maďarskej republiky (vyhlásenej 14. novembra 1918) na Maďarské kráľovstvo. O tejto skutočností dáva najlepšie svedectvo to, že vyhlásenie kráľovstva v Maďarsku nikto z dohodových ani nástupníckych štátov nenamietal. Avšak pokusy Karola IV. o nástup na trón v Budapešti roku 1920 a 1921 ako legitímneho uhorského kráľa vyvolali zúrivú reakciu ako v dohodových mocnostiach, tak aj v nástupníckych štátoch. Reštitúciou Uhorska v Maďarsku sa nástupnícke štáty právom cítili ohrozené a to bol aj dôvod, prečo po týchto pokusoch niektoré z nich pristúpili k založeniu Malej dohody.

V svetle uvedených dokumentov preto tvrdenie, že Maďarsko bolo Trianonskou mierovou zmluvou pripravené o dve tretiny svojho územia a obyvateľstva, je holým nezmyslom a možno ho nazvať čistou iredentou. Z tohto pohľadu ale treba hodnotiť všetky nasledujúce udalosti v stredoeurópskom priestore. Je čistou iredentou napr. tvrdenie mnohých maďarských historikov a politikov (medzi nimi i politikov SMK, napr. P. Csákyho), že Viedenskou arbitrážou bolo južné Slovensko späť pripojené k Maďarsku. K Maďarsku nemohlo byť pripojené späť nič, čo mu historicky nikdy nepatrilo. Nanajvýš mohli byť k nemu pripojené na základe Mníchovskej dohody, vykonanej Viedenskou arbitrážou z novembra 1938 územia južného Slovenska. Keďže však víťazné spojenecké mocnosti po druhej svetovej vojne uznali nulitu Mníchova (Viedenskej arbitráže) a toto Maďarsko ako v dohode o prímerí z roku 1945, tak aj v Parížskej mierovej zmluve z roku 1947 uznalo, nemožno používať ani spojenie pripojené. Z hľadiska medzinárodného práva išlo o jasnú okupáciu. Používanie iných termínov ako termín okupácia na právny stav na južnom Slovensku v rokoch 1938 – 1945 nemožno preto označiť ináč ako slovom iredenta. Iredenta v Maďarsku je však spomenutými mierovými dokumentmi z rokov 1945 a 1947 neprípustná!!!

Z pohľadu platného medzinárodného práva sa treba pozrieť aj na posledné návrhy FIDESZU na plošné udelenie občianstva etnickým Maďarom v zahraničí. Nikto nespochybňuje právo Maďarska na udelenie občianstva hocikomu, koho uzná za vhodného, ak sa tým nenarúša medzinárodné právo a stabilita v regióne. Ak sa niekto zo Slovenska presťahuje do Maďarska a splní tamojšie kritéria na občianstvo, nikto nemôže namietať, ak ho aj dostane. Nikto mu za to, samozrejme, nemôže odobrať proti jeho vôli ani slovenské občianstvo (podľa Ústavy SR). Iný prípad by nastal vtedy, ak by niekto chcel dať slovenským občanom na slovenskom území plošne občianstvo na základe princípu, že mal alebo jeho predkovia mali maďarské občianstvo v minulosti. Nepoznám ešte konkrétny návrh FIDESZ-u, ale podľa tlačových správ sa údajne tento princíp v uvedenom návrhu vyskytuje. Ak by to tak bolo, treba upozorniť, že na Slovensku mohli mať (pokiaľ sa sem neprisťahovali) v zmysle medzinárodného práva maďarské občianstvo len starousadlíci z Čuňova, Jaroviec a Rusoviec.

Keďže Česko-Slovensko a Maďarsko boli oba rovnaké nástupnícke štáty po Uhorsku a Mníchov (Viedenská arbitráž) boli uznané za nulitné, žiadni iní slovenskí občania nemohli mať nikdy maďarské občianstvo v zmysle medzinárodného, ale aj vnútorného česko-slovenského práva. Ak by napriek tomu maďarský parlament takýto zákon prijal a chcel by ho aplikovať aj na slovenských občanov, resp. aj občanov ostatných nástupníckych štátov, domnievam sa, žeby sa takýto zákon dostal do rozporu s mierovou zmluvou z Paríža z roku 1947. A nielen to. Ak by niektorý občan SR na základe takéhoto kritéria požiadal o občianstvo Maďarska, zjavne by sa vylúčil z benefitov zákona č. 245/1948 Zb., ktorým sa obyvateľom maďarskej národnosti na Slovensku vrátilo (česko)-slovenské štátne občianstvo. Uvedený zákon sa totiž prijímal v dobrej viere, že občania maďarskej národnosti sa už nikdy nestanú spornou otázkou vo vzťahoch medzi oboma krajinami. Rovnako sa občianstvo vracalo iba tým, ktorí sa neprevinili proti čsl. štátu (§ 1, ods. 3). Neviem, či takýmto previnením nebolo aj dobrovoľné sa prihlásenie o občianstvo okupujúcej mocnosti.

Záverom treba povedať, že Slovenská republika nemôže nechať nepovšimnutým flagrantné nerešpektovanie medzinárodných zmlúv. Za nespochybniteľné možno považovať z hľadiska medzinárodného práva, že Maďarská republika nie je pokračovaním Uhorska v menšom, ale že ide o nový štát, ktorý vznikol na troskách Uhorského kráľovstva rovnako ako ostatné nástupnícke štáty. Rovnako musí SR trvať aj na nulite Mníchovskej dohody (Viedenskej arbitráže) z roku 1938. Pri rešpektovaní týchto dvoch skutočností sa musí vláda SR ohradiť voči snahe o nárokovanie si iného štátu na občanov SR na základe nerešpektovania princípov medzinárodného práva a povojnového usporiadania Európy. Ako každé ľudské dielo, aj toto usporiadanie malo mnoho nedostatkov, ale zabezpečilo mier na takmer 65 rokov. Chceme ho zrúcať? P. Csáky a spol. sa často oháňajú termínom európsky, neeurópsky, 19. storočie a pod. Treba povedať, že ak je niečo protieurópske, protidemokratické, patriace do 19. storočia, tak je to pohŕdanie právom a zákonmi. Dnešná demokratická Európa je založená na „rule of law“, teda vláde zákona. Všetko to, čo to spochybňuje, je neeurópske. Opakujem ešte raz, že Parížska mierová dohoda z roku 1947 v Maďarsku iredentu zakázala.

9 Responses

  1. Avatar otokar 27. októbra 2009 / 19:32

    Pán Hrnko,
    preložte si toto do maďarčiny:
    „…Rovnako v konfrontácii s faktami neobstojí ani tvrdenie, že Maďarsko Trianonskou mierovou zmluvou prišlo o dve tretiny svojho územia s patričným počtom obyvateľstva. Toto tvrdenie by bolo relevantné len v tom prípade, ak by
    ! Maďarsko !
    bolo uznané v zmysle medzinárodného práva za pokračovateľa
    ! Uhorska !
    a jeho jediným a výlučným následníckym štátom. Zmluvy z Versailles však hovoria niečo celkom iné. …“

    A potom bude Vám, ako aj všetkým jasné, že Maďari sa prirodzene a oprávnenen cítia byť poškodení, že bola na nich spáchaná ťažká krivda!
    To nie je nezmysel!, ale holý fakt, spôsobený rafinovanou politikmi garantovanou absenciou ekvivalentu slova „Uhor, Uhorsko“ v maďarskom jazyku!

    Pokiaľ na medzinárodnej scéne nebude presadené správne pochopenie Franza Liszta, jeho výroku:
    „JE SUIS HONGROIS“…. MAIS JE NE PARLE PAS HONGROIS
    teda, že Hungarus boli aj iní, hovoriaci po slovensky,
    tak je úplne zbytočné vôbec niečo na domácej scéne vysvetľovať.

    A tu sa môžete aj Vy sám, ako historik angažovať a začať „odmaďarčovať“ históriu a dať jej správny rozmer, správnu interpretáciu a hlavne neprekladať pomenovania a mená!
    V Rakúsku beží projekt „Hungarus hat auch deutsch gesprochen“.
    Treba ho rozšíriť na „Hungarus hat auch slowakisch gesprochen“.
    A na záver, „Hungarus hat bis Magyarisation magyarisch nicht gesprochen“
    (myslené po stránke materinského jazyka)

  2. Avatar morse 27. októbra 2009 / 23:40

    Stále viac unavuje toto sebaukájanie „zorientovaných“ historikov, ktorí si na vydieraní slovenskej spoločnosti jej zlým svedomím založili živnosť. Človek sa neubráni pocitu že „varovný prst“ je v skutočnosti natŕčanou rukou… 🙂

    Ono nie je veľký rozdiel v tom, či voľné bobtnanie nezmyslov a do neba volajúcich hlúpostí (Uhorsko mala napr. držať pokope idea nacionálnej rovnoprávnosti – 900 rokov pred vznikom samotného nacionalizmu) nesie rukopis Hrnkov-Deákov-Bobákov – celá táto žobravá lumpeninteligencia je celkom bezškurpulózna v prekrucovaní faktov a spriadaní svojich narácií. Károlyi by bol zrejme nesmierne prekvapený, keby čítal originálne tézy o tom, ako zruśil Uhorské kráľovstvo (t.j. štát), resp. legitimoval svojim listom SNR v čase, keď sám ešte nedisponoval žiadnou legitimáciou.

    Nové štáty sa mali z čista jasna „etablovať“ na území Uhorska – o vojenskej okupácii vojskami Dohody ani slova. Pri zrode týchto štátikov malo hrať úlohu – čuduj sa svete – „sväté právo na sebaurčenie“ – a nie veľmocenský diktát a protinemecký kalkul. Dôkazom toho, že Horthym obnovené kráľovstvo nebolo pokračovateľom Uhorska má byť zúrivá reakcia na Karolov návrat – nie však v Maďarsku, ale v nástupníckych štátoch… Nuž „holé fakty“ reťazené do takýchto psychedelických myšlienkových sledov vedú k nepredvídateľným záverom…

    Nulita Mníchova robí síce neplatnou Viedenskú arbitráž, ale zo slovenských občanov akosi nerekreuje späť občanov československých – zrejme vyhlásenie slovenskej autonómie 6. októbra 1938 s Mníchovom nijakovsky nesúviselo, veď išlo opäť o „sväté právo“… Táto nulita-nenulita napríklad spôsobila, že maď. občania o občianstvo ČSR priśli, ale českí a slovenskí občania nevysvetliteľným riadením osudu nie.

    Neostaneme ušetrení ani exkurzie do medzinárodného práva v Hrnkovskom ponímaní. Existenciu SR narušením povojnového usporiadania Európy p. Hrnko nenazýva, zato volanie maď. menšiny po rovnoprávnosti a náprave krívd spôsobených uplatňovaním kolektívnej viny nazýva čistou iredentou. Nuž proti gustu, žiadny dišputát.

  3. Anton Hrnko Anton Hrnko 28. októbra 2009 / 22:49

    Čo súdruženko,
    dochádzajú argumenty a nervy? Na to je treba len citovať klasika uctievačov Turulov Kolomana Tiszu: „Ozval sa rev vyplašenej zveri.“

  4. Avatar otokar 29. októbra 2009 / 9:27

    Niečo z výpiskov k Trianonu:
    Slovensko a mierové zmluvy s Maďarskom
    Bruno Čanády
    www. kultura-fb.sk/new/old/archive/pdf/kult0207.pdf
    www. kultura-fb.sk/new/old/archive/pdf/kult0208.pdf

    Štefan Bibó : „Maďar je ten, koho bolí Trianon“

    Štefan Osuský:
    „Keď som o trištvrte na päť dňa 4. júna 1920 pod zmluvu nesúcu meno ‚Trianon’ napísal svoje meno, vedel som, že podpisujem vyúčtovanie slovenského národa s bývalým Uhorskom, vyúčtovanie účtov popísaných od vrchu až dolu krvou, utrpením a biedou môjho národa. A také výučtovanie je večné.“

    Keby nižšie uvedený princíp Kozmu a nielen jeho, neplatil aj dnes, tak tu určite nie je dôvod diskutovať, nebolo by o čom:

    Významný politik medzivojnového Maďarska M.Kozma v apríli 1939 v dôvernom kruhu povedal:
    „Pre nás, čo stojíme na zásadách svätoštefánskej myšlienky a nie sme ochotní vzdať sa našej tisícročnej úlohy v dunajskej kotline,čo sme povolaní a máme všetky predpoklady viesť cudzie národy,by táto (etnická) zásada bola vražedná,lebo by ohraničovala Maďarsko na okraj Alföldu(Maďarskej nížiny),po ktorú siaha uzavreté maďarské osídlenie…V revízii by sa však nepokračovalo… bola by to pre nás samovražda, lebo „prirodzené hranice krajiny sú až na hrebeňoch Karpát“.

    „Když jsme se dozvěděli, že Uhři vtrhli do Itálie, moc jsme toužili, Bůh je naším společným svědkem, uzavřít s těmito Slovany mír slibujíc …“ (oficiální dopis bavorských biskupů papeži Janovi IX. z roku 900, viz. Magnae Moraviae Fontes Historici, III, Brno 1969, str. 242)
    „Když přidáme k slovanskému území Uhersko, jak někteří chtějí, protože se jeho obyvatelstvo neliší ani zvyky, ani jazykem, rozrůstá se rozloha slovanské řeči tak hodně, že ji téměř není možno odhadnout“ (Helmoldova Kronika z 12. století- Helmoldi presbyteri chronica slavorum, in: Magnae Moraviae Fontes Historici, I, Brno 1966, str. 254) porov. Helmolda kněze buzovského Slovanská kronika, Praha 1947, str. 13.

    Die Ungarische Sprache, sowohl, in Wörten und in der Ausprache, als auch in der Abänderung und Belegungen derselben, mit den Ebräischen so genau übereinstimmet.
    Dieses hat besonderes Franciscus Foris Otrokocsi in seinem Buch „Origines Hungariae“,Prt.I.cap.VII.p.281 u.f. mit vieler Mühe und Zeit auf seine sehr gelehrte und gründliche Art dargetan und mit vielen Beyspielen erwiesen.

    Maďarčina je totiž výslovnosťou, mnohými slovami, skloňovaním a časovaním totožná s hebrejčinou.
    Toto preukázal obzlášť pán Franciscus Foris Otrokocsi vo svojej latinsky pásanej knihe
    „Origines Hungariae“,časť.I.kap.VII.s.281, ktorý vynaložil veľkú námahou a veľa času na dôkladný spôsob preukázania s mnohými príkladmi.
    http ://books.google.com/books?id=dU0VAAAAQAAJ&pg=PA7&#v=onepage&q=&f=false
    http ://books.google.com/books?id=f00VAAAAQAAJ&pg=PP5&#v=onepage&q=&f=false
    Origines hungaricae, seu liber, quo vera nationis hungaricae origo …‎
    von Franciscus Foris Otrokocsi
    Vollständige Ansicht – 1693 Pars I

  5. Avatar zaznamnik 5. novembra 2009 / 18:39

    hehehe Morse, ze ti ruka neodpadne pisat taketo hluposti….:-))))

    Jednoducho sa s tym zmier, ze Uhorsko skoncilo v roku 1918 a niet ho.

  6. Avatar Hosť 12. novembra 2009 / 1:34

    Len technická poznámka: správne je les états successeurs (nie to, čo tam máte hore, zlý je aj rod aj slovo ako také)…Iná poznámka: Vyzerá, že sa vyznáte, odporúčam napísať alebo zorganizovať napísanie nejakej syntézy o maďarizácia. Existuje všeličo o parciálnych otázkach, ale nikto to nie je schopný dať seriózne do jedného dela plného faktov. Historici sa dnes venujú všelijakým strechám a ekonomickým xy v Hornej Dolnej a podobným zbytočnostiam, pritom chýbajú základné seriózne, citovateľné a modernésyntézy prakticky o všetkom zo slovenských dejín.

  7. Anton Hrnko Anton Hrnko 12. novembra 2009 / 21:43

    Ďakujem za upozornenie. To je tak, keď si človek myslí, že to z originálu prepíše dobre po pamäti, keď jazyk neovláda. Teraz som použil osvedčený systém ctrl+alt+c, čo som mohol, samozrejme, použiť už vtedy.

  8. Avatar otokar 18. decembra 2009 / 14:02

    Pán Hrnko,
    ponúkam Vám zaujímavé čítanie k téme Uhor=Maďar:

    Vierteljahrschrift aus und für Ungarn, Band 1-2
    Georg Wigand,Imre Henszlmann,Bernhard Tauchnitz,Kaszinó Szeged, Belvárosi
    Georg Wigand, 1843
    http ://books.google.at/books?id=v9IBAAAAYAAJ&pg=PA3&#v=onepage&q=&f=false
    … Sinnlos ist es ferner, mit dem Namen Magyar eine ganz eigene Klasse in Ungarn bezeichnen zu wollen,
    weil Magyar durchaus nicht anderes bedeutet als Ungarn,
    und welcher Slowake oder Deutsche immer in ungarischer Sprache gefragt würde:
    „zu welcher Nation er gehöre“,
    ungarisch antworten wird: „Magyar vagyok“
    d.h. ich bin ein Magyar, Ungar.
    Es ist aber nicht komisch, in ungarische Sprache ein Magyar zu sein,
    in deutscher oder slawischer aber vor diesem Namen zurückzulehen?
    Der Name Ungar stamm nach etymologische Untersuchungen von den slawischen Worte Uger,
    und wurde über ein Jahrtausend immer und ganz für das ungarische Magyar gebraucht;
    nun fällt es aber einem schlauen Slaven plötzlich bei, einen sophistischen Unterschied zu machen,
    und gleich werden durch seine so unschuldig scheinende Erfindung die Begriffe aus das Aergste verwirrt.
    —————————
    Je tiež zbytočné, chcieť pomenovanie „Magyar“ priradiť v Uhorsku k celkom samostatnej skupine,
    pretože „Maďar“ neznamená nič iné len druhé pomenovanie „Uhor“ ,
    a keď sa ktoréhokoľvek Slováka alebo Nemca spýtate v maďarskom jazyku,:
    „ku ktorému národu patrí“,
    tak odpovie po maďarsky : „Magyar vagyok“, tj som „Magyar“, „Uhor“.
    No nie je to komické, v maďarskom jazyku byť „Magyar“,
    ale v nemeckom alebo v slovenskom toto meno odmietať?
    …..

  9. Avatar Andy 6. júna 2010 / 1:58

    Trupíci!! To naozaj nemáte čo robiť??

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *