Zastavme ich, bratia!

V poslednej dobe sa po internete šíri a nedávno o tom písalo aj SME (15. 10. 2009), že Bratislavský okrašľovací spolok chce vytvoriť repliku niekdajšej Fadruszovej jazdeckej sochy Márie Terézie a umiestniť ju na miesto, kde táto socha onehdy stávala, t.j. na dnešné Námestie Ľudovíta Štúra. Samozrejme, táto „Bohu milá“ aktivita by predpokladala odstránenie súsošia Štúrovcov a pravdepodobne aj premenovanie námestia. Nechce sa mi veriť, že v šestnástom roku existencie samostatnej a suverénnej Slovenskej republiky môže v hlavách niektorých obyvateľov jej hlavného mesta skrsnúť takáto myšlienka, ktorá svedčí o absolútnom historickom bezvedomí alebo o iredentistickej drzosti, resp. oboch týchto odporných vlastnosti vedomia navrhovateľov dohromady.

Aby bolo jasné, vôbec nespochybňujem myšlienku, že Mária Terézia by si v Bratislave zaslúžila dôstojný pamätník. Nielen preto, že sa zaslúžila o rozvoj nášho hlavného mesta, hoci nezdieľam nadšenie bratislavských turistických sprievodcov, keď návštevníkom mesta tvrdia, že jej doba bola pre Bratislavu najvýznamnejšou v celej jej histórii. To by som musel mať očné jamky zaliate olovom a nevidieť, čo dosiahla Bratislava ako neformálne, ale aj formálne hlavné mesto Slovenska. Zaslúži si to najmä preto, že ako osvietená panovníčka svojimi reformami zlepšila život všetkým obyvateľom ríše, že zaviedla povinnú školskú dochádzku, ale aj že medzi jej radcami nájdeme hádam jednu z najlepších slovenských hláv 18. storočia A. F. Kollára z Terchovej, alebo medzi jej maršalov sa dostal aj Slovák A. Hadík, ktorý sa preslávil svojím „husárskym kúskom“, t.j. dobytím Berlína počas sedemročnej vojny. Práve dobytie Berlína A. Hadíkom sa stalo tým povestným „husárskym kúskom“, ku ktorému neskôr v celej strednej Európe prirovnávajú hrdinské činy.

Trochu ma síce môže mrzieť, že Bratislavský okrašľujúci spolok si nedal za cieľ okrášliť Bratislavu velikánmi slovenských národných dejín počnúc Pribinom, svätými solúnskymi bratmi, Rastislavom, pokračujúc slovenskými učenými hlavami stredoveku a národného obrodenia, boja za národnú slobodu a slovenskú zvrchovanosť. Ale dá sa s tým zmieriť. Možno niekedy v budúcnosti si spomenú aj na ľudí, ktorí sa zaslúžili nielen o to, že Bratislava je pekné mesto, ale aj o to, že Bratislava je slovenské mesto, že je hlavným mestom slobodného slovenského národa, slobodných občanov Slovenskej republiky. Dve veci však nemožno akceptovať, nemožno sa s nimi stotožniť, a preto oslovujem všetkých tých Slovákov, ktorí ešte nestratili úctu sami k sebe: Zastavme ich, bratia!

Predovšetkým treba hneď a na začiatku povedať, že s myšlienkou odstrániť súsošie Štúrovcov a zmeniť názov námestia môže prísť len človek, ktorý buďto nič nevie o slovenských dejinách alebo Slovákov z duše nenávidí. Vie si niekto predstaviť, žeby nejaký Maďar prišiel s myšlienkou odstrániť z Námestia Ľudovíta Košúta v Budapešti jeho sochu a námestie navrhol premenovať z hocijakých dôvodov? Myslím si, že všetci na Slovensku si to vedia živo predstaviť. Ukameňovali by ho skôr, ako by túto myšlienku dokázal vysloviť. Pretože odobratie mena či už ulice alebo námestia hocikomu a jeho nahradenie iným znamená, že ten druhý je významnejší pre obyvateľov mesta, krajiny, štátu ako ten, ktorému názov patril predtým. Myslia si hádam páni z uvedeného spolku, že Mária Terézia znamenala pre slovenský národ i samotnú Bratislavu viac ako Ľudovít Štúr? Veď bez titanského diela Ľ. Štúra a jeho zápasu za národnú slobodu by sotva bol slovenský národ dosiahol métu vlastného suverénneho štátu, sotva by sa Bratislava stala hlavným mestom slobodného európskeho národa! Zostala by len tým, čím bola aj za vlády tejto osvietenej panovníčky – ospalým predmestím cisárskej Viedne.

Pri posudzovaní každého umeleckého diela nemožno vychádzať z čisto formálnych kritérií. Fadruszovo dielo bolo určite umelecky hodnotné, ale aj omnoho hodnotnejšie diela postihol podobný osud, keď novej spoločnosti prekážala ich ideová orientácia, ideová podstata. Autori tohto návrhu nevedia, za akých okolností vzniklo uvedené dielo? Oni nevedia, čo symbolizovalo? A nevedia ani, kvôli čomu bolo strhnuté? Alebo to vedia veľmi dobre a chcú tým ešte viac ponížiť Slovákov, ako ich uvedené dielo malo ponížiť v čase jeho vzniku?

Nuž zamyslíme sa nad tým, kedy a za akých okolností vzniklo a prečo bolo zbúrané. Myslím, že nepoviem nič nového, keď spomeniem, že po rakúsko-maďarskom vyrovnaní roku 1867 všetká tolerovaná verejná činnosť v Uhorsku slúžila jedinému cieľu – pomaďarčeniu mnohonárodného Uhorska. Svoju kvapku do tohto procesu prilial i vtedajší Bratislavský okrášľovací spolok, myšlienkový predchodca dnešného spolku toho istého mena. V čase vrcholiaceho národnostného útlaku nemaďarských národností okolo roku 1896, keď v celom Uhorsku prebiehali milenárne maďarizačné orgie v súvislosti s bájnym dátumom tzv. zaujatia vlasti, sa hazafíci predháňali v tom, aby celú krajinu s prepáčením zaprasili symbolmi „maďarskej veľkosti“. Stavali sa turuly, stávali sa milenárne stĺpy (na Slovensku napr. na Devíne a na Zobore), stávali sa sochy. V tomto maďarizačnom ošiali vznikla i bratislavská socha Márie Terézie. Nebola to socha múdrej panovníčky, akú vidíme napr. pred viedenským Hofburgom. Bola to socha panovníka na koni podporená dvomi husármi v „maďarskom národnom kroji“, ktorá mala dať všetkým najavo, že v Uhorsku sú len Maďari pánmi, že všetci, ktorí sa proti tomu postavia, budú zašľapaní.

Ako je známe, socha i milenárne stĺpy prežili zánik Uhorska. Akosi slovenská spoločnosť nemala chuť búrať pomníky minulosti. Avšak roku 1920, keď sa Karol Posledný Habsburský pokúsil reštaurovať monarchiu v Maďarsku, čo priamo ohrozovalo čerstvo nadobudnutú slobodu slovenského národa, prišlo aj na symboly útlaku. Nepadla len socha Márie Terézie, zrútené boli aj milenárne stĺpy, do prachu spadlo mnoho turulov. Národ chcel byť slobodný a k slobode patrilo aj oslobodenie sa od starých symbolov.

Chcem sa teda opýtať radných hlavného mesta SR Bratislavy, či si nevedia predstaviť postavenie takej sochy Márie Terézie v meste, ktorá by vyjadrovala náš vzťah, náš postoj k tejto múdrej žene? Alebo nech odpovedia, či chcú revitalizovať symboly útlaku a neslobody slovenského národa? Keďže hlavné mesto nepatrí len Bratislavčanom, ale celému Slovensku, pýtam sa aj všetkých Slovákov, či si želajú odstráňovanie slovenských velikánov z ulíc a námestí Bratislavy a ich nahradzovanie revitalizovanými symbolmi nášho poníženia a útlaku?

1 Response

  1. Avatar miro 4. decembra 2009 / 14:35

    Váž.pán Hrnko, tak ako Vy, i ja si neželám odstraňovanie slovenských velikánov z našich ulíc a tobôž ich nahradzovanie symbolmi z dôb rakúsko-uhorska, včetne sochy Márie Terézie v takej podobe ako sa to opätovne deklaruje. A vlastne v žiadnej inej podobe. Sám ju titulujete ako osvietenú /Pánom Bohom alebo lampášom?/ panovníčku, podľa mňa zrejme správne osvieteneckú, lebo žila v dobe osvietenectva, ktoré sa na Viedeň valilo najmä z Francúzka a Anglicka a ktorému úspešne odolávala /viď.jej postoj k zrušeniu nevoľníctva, totálne antisemitské zameranie, prenasledovanie protestantov, deportácie židov z Viedne a Prahy na jej priamy príkaz a pod./ čo za moc múdre z jej strany asi nebolo. Preto som presvedčený, že jej socha nemá v Bratislave, kde bola korunovaná /tak ako v Prahe/ čo robiť /tak ako ju ani v Prahe nenájdete/ a nemyslím si, že by z toho mali Česi nejaké mindráky. Skôr majú evidentne v sebe viac hrdosti a historickej pamäte, lebo Habsburgovcov nikdy za svojich panovníkov neprijali hoci im vládli ako nám. S pozdravom.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *